Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_12CoPr-6-2019.pdf
PDF · 115.14 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoPr/6/2019
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v individuálnom pracovnoprávnom spore žalobcu: N. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. L. XXXX/XX, Q., právne zastúpený Advokátska kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o. so sídlom Kuzmányho 29, Košice, proti žalovanému: L. L., L.. so sídlom T. XX, Y., K.: XX XXX XXX, právne zastúpenému JUDr. Martina Řeřichová, PhD., advokátka so sídlom Mierová 2529/87, Humenné, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k 21Cpr/2/2015-429 z 08.04.2019 takto
rozhodol:
I. Zrušuje rozsudok vo výroku I. o zamietnutí žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
II. Odmieta odvolanie voči výroku II. o vylúčení žaloby v prevyšujúcej časti na samostatné konanie.
odôvodnenie:
1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaných strán individuálneho pracovnoprávneho sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zamietol a výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu vylúčil na samostatné konanie, v ktorom hodlá rozhodnúť aj o trovách konania.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 59 ods. 1 písm. c/, § 68 ods. 1 písm. b/, ods. 2, § 70 a § 74 Zák. práce.
3. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, cit.:
„Medzitýmnym rozsudkom zo dňa 2.10.2017 súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce dané žalobcovi písomným podaním žalovaného z 27.5.2013 je neplatné.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 19CoPr/1/2018 zo dňa 2.8.2018 zrušil medzitýmny rozsudok v spojení s opravným uznesením a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolací súd v uznesení uviedol, že záver súdu prvej inštancie, že nebol to prvý žalobca, kto napadol kolegu U., ale, že to bol práve kolega U., ktorý ako prvý napadol žalobcu, po niekoľkonásobnom vzhliadnutí H. záznamu z inkriminovaného incidentu, je v tomto smere prinajmenšom predčasný, nezaložený na bezpečnom a nespochybniteľnom zistení všetkých potrebných a relevantných okolností prípadu, umožňujúcich bezpochybne ustáliť, že žalobca nebol pôvodcom incidentu, z ktorého bol potom vyvodený dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru.
Súd doplnil dokazovanie oboznámením sa s písomným stanoviskom znalca T.. X. S., z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých a jeho výsluchom na pojednávaní.
Znalec T.. X. S. v písomnom stanovisku uviedol, že dňa XX.XX.XXXX bol požiadaný R.. N. F., advokátkou a konateľkou firmy BK E. T. s.r.o. o vypracovanie odborného stanoviska k obrazovému záznamu z bezpečnostnej kamery umiestnenej v areáli nešpecifikovaného podniku. Ide o obrazový záznam, v ktorom je nasnímaný konflikt medzi dvoma pracovníkmi. V tomto vyjadrení ich pre identifikáciu oboch aktérov tohto konfliktu nazýva „pán č. 1“ (má na sebe oblečenie červenej farby) a „pán č. 2“ (má na sebe oblečenie tmavej farby). Na zázname je vidieť ako pán č. 2 sedí pri stole a opodiaľ neho si sadol pán č. 1. Z dôvodu, že ide o obrazový záznam bez zvuku, je vidieť ako po krátkom čase pán č. 1 vstáva a prichádza do tesnej blízkosti pána č. 2, ktorý stále sedí na „lavičke-stoličke“ (nedá sa presne identifikovať). Po príchode pána č. 1 do tesnej blízkosti pána č. 2 je vidieť, ako sa pán č. 2 postavil, otočil sa smerom ku pánovi č. 1 a odstrčil pána č. 1 svojou rukou od seba. Následne je vidieť reakciu pána č. 1, ktorý chytá pána č. 2 za ošatenie a dochádza z jeho strany ku fyzickému ataku smerovanému na osobu pána č. 2. Ako odborníkovi z oblasti klinickej psychológie mu bola zadávateľom položená otázka: Vyjadrite sa ku vzniknutému konfliktu medzi dvoma pracovníkmi. Ktorý z nich je podľa vás aktérom tohto fyzického konfliktu, u ktorého z nich bolo správanie v tomto konflikte neprimerané. Pre popísanie vzniku konfliktu je potrebné zdôrazniť fyzickú blízkosť pána č. 1 voči pánovi č. 2. Na základe videozáznamu je možné konštatovať, že aktérom priblíženia je pán č. 1 a to do takej blízkosti, ktorá sa dá posudzovať ako narušenie osobnej zóny pána č. 2, t.j. zóny, v ktorej sa človek cíti bezpečne, resp. pri ktorej porušení sa cíti byť ohrozený. K tomuto narušeniu dochádza zo strany pána č. 1. Ten sa spočiatku priblížil k pánovi č. 2 a vzápätí sa ešte viac priblížil k nemu na tesnú blízkosť. Pán č. 2 vstáva a rukou odsúva pána č. 1. Z psychologického hľadiska, vychádzajúc z vyššie popísaného, možno následnú reakciu pána č. 2 hodnotiť ako snahu vytvoriť si svoj osobný priestor, v ktorom sa potrebuje cítiť bezpečne, pretože sa cítil byť ohrozený. Pri hľadaní odpovede na otázku, kto bol z nich aktérom fyzického konfliktu vychádzal z posúdenia videozáznamu, na ktorom je vidieť, že pán č. 2 odsúva jednou rukou od seba pána č. 1, pričom jeho druhá ruka je zvesená popri tele dole a taktiež, že zo strany pána č. 2 nedochádzalo k fyzickému približovaniu sa a zároveň k atakovaniu pána č. 1. Na základe uvedeného usudzoval, že postoj a konanie pána č. 2 voči pánovi č. 1 nemal útočný, ale obranný charakter. Posúdenie konania pána č. 1 malo naopak útočný a impulzívny charakter. Ten sa prejavil už pri prvotnom priblížení sa k pánovi č. 2, naklonením sa k nemu a znovu priblížením sa do tesnej blízkosti pána č. 2 a nakoniec jeho samotnou neprimeranou reakciou na obranné konanie pána č. 2 a to jeho neprimeraným fyzickým útokom na osobu pána č. 2. V prípade vyjadrenia sa ku konfliktu na obrazovom zázname sa prikláňal k názoru, že zo strany pána č. 1 išlo k osobe pána č. 2 o prejav tzv. impulzívnej agresivity, ktorá nebola naplánovaná dopredu. Impulzívna agresivita je spojená s podráždením. Dôvodom afektu agresívneho správania u pána č. 1 bol zrejme verbálny impulz vychádzajúci od pána č. 2, ktorý si pán č. 1 vysvetlil ako provokujúci faktor. Tento typ agresivity je úzko spojený s frustráciou (nedosiahnutie cieľa), nahromadeným chronickým stresom, negatívnym prežívaním alebo so strachom, kedy útočné a deštruktívne správanie je úmyselné. Z dôvodu, že osoba v danom momente nenachádza iné verbálne zdôvodnenia vedúce k svojej obrane, je toto jej správanie jedinou možnosťou obrany a protiútoku. Správanie sa pána č. 1 z vyššie popísaného hodnotil ako jeho neprimeranú reakciu na vzniknutý „verbálny konflikt“ (predpokladaný z analýzy videozáznamu). Prejavil tendenciu sa násilne presadiť. Vyhol sa asertívnej komunikácii, normálnej a pokojnej výmene názorov.
Súd vypočul znalca aj na pojednávaní. Uviedol, že bol mu poskytnutý H. záznam. Osoby sú označené ako osoba č. 1 a osoba č. 2. Nevedel, ktorú z týchto osôb advokátska kancelária zastupuje. Bol požiadaný, aby popísal, kto bol aktérom fyzického konfliktu medzi dvoma osobami. Aktérom incidentu bol pán č. 1, ktorý prikročil k pánovi č. 2. Zo strany pána č. 2 šlo len o obrannú reakciu, kedy vystrčil jednu ruku, je viditeľné ako ľavá ruka je pozdĺž tela. To už samo osebe signalizuje, že nejde o agresívnu reakciu, ale skôr o obranu, ako sa snaží niekoho odtlačiť, brániť, keď cíti pocit nebezpečia, keď niekto vstupuje do osobnej zóny. Reakcia pána č. 1, agresívny prejav v správaní je viditeľný, keď chytil pána č. 2 a došlo k agresívnemu ataku z jeho strany voči pánovi č. 2. O fyzickom útoku hovoríme vtedy, ak osoba, ktorá je agresorom, vstupuje do zóny osoby poškodenej a spôsobuje jej svojím neprimeraným správaním niečo s čím dotyčná osoba absolútne nesúhlasí. Pri fyzickom útoku musí dôjsť k dotyku tela a nie každý dotyk znamená fyzický útok.
Medzi stranami sporu písomnou pracovnou zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX vznikol pracovnoprávny vzťah a v zmysle pracovnej zmluvy bol žalobca prijatý do pracovného pomeru na pozíciu skladník na
určitú dobu do XX.XX.XXXX. Na základe dodatku zo dňa 24.04.2013 bola pracovná zmluva žalobcovi predĺžená do 30.04.2014.
Dňa 15.06.2013 bolo žalobcovi doručené okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 27.05.2013. Skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru spočívalo v závažnom porušení pracovnej disciplíny, a to fyzickom napadnutí iného zamestnanca a neospravedlnenej absencii v práci.
Formálne nedostatky okamžitého skončenia pracovného pomeru namietané žalobcom súd nepovažoval za dôvodné, preto skúmal či boli splnené hmotnoprávne predpoklady pre platné okamžité skončenie pracovného pomeru.
Okamžité skončenie pracovného pomeru musí po formálnej stránke spĺňať náležitosti ustanovené v § 70 Zákonníka práce, v zmysle ktorého v okamžitom skončení musí byť dôvod skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom.
Ak žalovaný uviedol v okamžitom skončení pracovného pomeru § 68 písm. b) Zákonníka práce, pričom správne mal byť uvedený § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, uvedený formálny nedostatok súd nepovažuje za taký, ktorý by mal za následok neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, pretože zákon požaduje skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia, a nie uvedenie zákonného ustanovenia a zároveň je z obsahu okamžitého skončenia zrejmé, čo bolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru - závažné poručenie pracovnej disciplíny.
Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť skutkovo vymedzený tak, aby bolo účastníkom jasné, z akého dôvodu došlo k skončeniu pracovného pomeru, na základe akých rozhodujúcich skutočností a tak aby nemohlo dôjsť k zameneniu s iným dôvodom. Dôvod by teda mal byť určitým (nezameniteľným) spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite skončil. Podľa ustálenej judikatúry a súdnej praxe skutočnosti, ktoré boli dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností.
Z písomného okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je síce zrejmé, koho mal žalobca - ktorého zamestnanca napadnúť, avšak v priebehu konania nebolo sporné, že to mal byť Y. U..
Súd mal za to, že v danej veci je zrejmé, pre aké konkrétne konanie žalobcu vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru ako ,,fyzické napadnutie iného kolegu“ žalovaný pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru.
So záverom súdu prvej inštancie, že listina zo dňa 27.05.2013 - okamžité skončenie pracovného pomeru
- spĺňa formálne náležitosti podľa § 70 Zákonníka práce sa stotožnil aj odvolací súd (bod 28. uznesenia).
V zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa tohto ustanovenia je výnimočným opatrením; zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite len vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo všeobecnosti musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, to, či svojím konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod. (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5.augusta 2010 sp. zn. 3 Cdo 316/2009).
Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru. Súd sa preto zaoberal tým či došlo k skutku konaniu žalobcu vymedzenému v okamžitom skončení pracovného pomeru a jednak či takéto konanie odôvodňovalo žalovaného pristúpiť k tak výnimočnému opatreniu, akým je okamžité skončenie pracovného pomeru.
V konaní bolo sporné, či žalobca fyzicky napadol kolegu Y. U.. To, aby žalobca fyzicky napadol kolegu, nepotvrdil svedok A. Y., ktorý najprv učinil písomné vyhlásenie zo dňa XX.XX.XXXX, avšak na pojednávaní ako svedok viackrát zopakoval, že videl iba koniec incidentu a nie to kto koho napadol. Ostatní svedkovia okrem Y. U., neboli priamymi svedkami incidentu, o udalosti sa dozvedeli iba sprostredkovane. L. Y. U., účastníka incidentu, vypovedal, že ho žalobca napadol.
Znalec T.. X. S. konštatoval, že žalobca sa priblížil do tesnej blízkosti, ktorá sa dá posudzovať ako narušenie osobnej zóny kolegu Y. U., t.j. zóny, v ktorej sa cíti bezpečne, resp. pri ktorej porušení sa cíti byť ohrozený. Reakciu kolegu Y. U., ktorý vstal a rukou odsunul žalobcu, hodnotil ako snahu vytvoriť si svoj osobný priestor, v ktorom sa potrebuje cítiť bezpečne, pretože sa cítil byť ohrozený. Y. U. odsúva jednou rukou od seba žalobcu, pričom jeho druhá ruka je zvesená popri tele dole a zo strany Y. U. nedochádzalo k fyzickému približovaniu sa a zároveň k atakovaniu žalobcu. Na základe uvedeného usúdil, že postoj a konanie Y. Šíreho voči žalobcovi nemal útočný, ale obranný charakter. V. žalobcu malo naopak útočný a impulzívny charakter. Ten sa prejavil už pri prvotnom priblížení sa ku kolegovi, naklonením sa k nemu a znovu priblížením sa do tesnej blízkosti kolegu a nakoniec jeho samotnou neprimeranou reakciou na obranné konanie kolegu a to jeho neprimeraným fyzickým útokom na osobu kolegu.
Na základe posúdenia incidentu znalcom z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých, ktorý konštatoval, že Y. U. odsúva jednou rukou od seba žalobcu, pričom jeho druhá ruka je zvesená popri tele dole a zo strany Y. U. nedochádzalo k fyzickému približovaniu sa a zároveň k atakovaniu žalobcu, na základe uvedeného usúdil, že postoj a konanie Y. U. voči žalobcovi nemal útočný, ale obranný charakter, ale naopak konanie žalobcu malo útočný a impulzívny charakter, ten sa prejavil už pri prvotnom priblížení sa ku kolegovi, naklonením sa k nemu a znovu priblížením sa do tesnej blízkosti kolegu a nakoniec jeho samotnou neprimeranou reakciou na obranné konanie kolegu a to jeho neprimeraným fyzickým útokom na osobu kolegu, dospel súd k záveru, že žalobca fyzicky napadol kolegu.
Súd zastával názor, že uvedený incident, nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny v intenzite (tak závažným spôsobom), ktorá by odôvodňovala okamžité skončenie pracovného pomeru. Okamžité skončenie pracovného pomeru je v porovnaní s rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou výnimočným opatrením, čo vyplýva zo samotnej dikcie ust. § 68 ods. 1 Zákonníka práce, a preto k okamžitému skončeniu pracovného pomeru môže zamestnávateľ pristúpiť len vtedy, ak okolností prípadu odôvodňujú záver, že po zamestnávateľovi nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej doby.
Nebolo v konaní preukázané, aby žalobca bol niekedy zo strany zamestnávateľa upozornený na porušenie pracovnej disciplíny, teda aby žalobca bol problémový zamestnanec. Práve naopak aj zo svedeckých výpovedi vyplynulo, že žalovaný ako zamestnávateľ nemal so žalobcom problémy, ale bol s ním spokojný. Pokiaľ ide o dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, žalobca svojím konaním nespôsobil zamestnávateľovi žiadnu škodu, dokonca uvedený incident nikto zo zákazníkov nevidel, svedok A. Y. vo výpovedi uviedol, že bez toho aby ho vedúci prevádzky oslovil, že došlo k incidentu, by ani nevedel o ňom.
S poukazom na závery prijaté doplnením dokazovania a odvolacieho súdu, ktorého právnym názorom je súd prvej inštancie viazaný, dospel súd k záveru, že boli splnené hmotnoprávne podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru, z dôvodu, že žalobca porušil závažným spôsobom pracovnú disciplínu, fyzickým napadnutím kolegu.
Neprítomnosť zamestnanca, ktorému zamestnávateľ neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy, v zamestnaní nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by bolo dôvodom pre skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 217/2005).
Z výpovede žalobcu mal súd preukázané, že v pondelok sa dostavil do práce, avšak na základe pokynu vedúceho prevádzky vypísal si dovolenkový lístok a odišiel domov, napriek tomu že s tým nesúhlasil. Nasledujúci deň sa opätovne dostavil na pracovisko, avšak zamestnávateľ mu neprideľoval žiadnu prácu, práve naopak poslal ho vedúci prevádzky domov, resp. mu povedal, aby si sadol a sedel.
Svedkovia navrhnutý žalovaným nevedeli sa vyjadriť k tomu, či žalobca okrem pondelka ešte nasledujúci deň bol v práci, ale ani neuviedli že by tam nebol aj nasledujúci deň, teda utorok.
Súd nemal dôvod pochybovať o výpovedi žalobcu a to aj s poukazom na jeho emailové správy zasielané kompetentným osobám žalovaného, v ktorých sa dožadoval ďalšieho zamestnávania.
Na základe uvedeného súd mal za to, že zamestnávateľ neprideľoval zamestnancovi prácu, a preto nemožno nedostavenie sa žalobcu na pracovisku považovať za absenciu a zároveň závažné porušenie pracovnej disciplíny. Ak zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu, porušenie tejto povinnosti má za následok, že ani zamestnanec si nemôže plniť povinnosti vyplývajúce mu z pracovnej zmluvy. S týmto právnym záverom sa stotožnil aj odvolací súd (bod 28. uznesenia).
Súd rozhodol rozsudkom najskôr len o (ne)platnosti skončenia pracovného pomeru okamžitým skočením z dôvodu účelnosti a hospodárnosti dokazovania, pretože predmetom konania po pripustené zmeny žaloby sú ďalšie samostatné nároky súvisiace so skončením pracovného pomeru, a to nárok na náhradu mzdy, nárok na náhradu nevyčerpanej dovolenky a nárok na zaplatenie poistného, ktoré sú závislé od rozhodnutia o (ne)platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o ktorých bude súd konať a rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku“.
4. Tento rozsudok v celosti včas podaným odvolaním napadol žalobca, uplatňujúc odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci). Odvolateľ na prvom mieste poukazuje na ustanovenia § 319 a § 366 CSP s tým, že žalovaný až v podanom odvolaní prezentoval skutkové tvrdenia o tom, žalobca bol v útočnej pozícii, narušil druhému zamestnancovi intímnu zónu a ako prvý sa mal dostať do útočnej pozície a postavením nad druhého zamestnanca, sa druhý zamestnanec dostal do krajnej núdze, kde mohol pravou rukou odsunúť žalobcu, pričom tieto tvrdenia žalovaný neprezentoval v pôvodnom konaní pred súdom prvej inštancie. Na druhom mieste odvolateľ poukazuje na skutočnosť, že v liste, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 15.06.2013, sa ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uvádza, že žalobca mal fyzicky napadnúť iného kolegu, pričom žalovaný nijakým spôsobom nekonkretizoval priebeh fyzickej potýčky, dokonca ani meno a priezvisko zamestnanca, ktorý mal byť napadnutý. Tu ďalej odvolateľ poukazuje na to, že žalovaný v priebehu konania niekoľkokrát menil skutkové verzie, ako malo dôjsť ku fyzickému napadnutiu žalobcu, kde nakoniec z pôvodne fyzického napadnutia, to zmenil na verbálne napadnutie a vstup do komfortnej zóny iného zamestnanca, pričom v tomto je rozhodujúci stav, ako i poznanie zamestnávateľa v čase kedy rozhodol o okamžitom skončení pracovného pomeru. Osobitnou kapitolou je skutočnosť, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer len vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo považovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Na treťom mieste poukázal na odborné vyjadrenie T.. S., v ktorom sa uvádza, že „ správanie sa pána č. 1 (žalobcu) z vyššie popísaného hodnotím ako jeho neprimeranú reakciu na vzniknutý „verbálny konflikt“ (predpokladaný z analýzy videozáznamu). Prejavil tendenciu sa násilne presadiť. Vyhol sa asertívnej komunikácii, normálnej a pokojnej výmene názorov“. Takýto záver odborného vyjadrenia podľa odvolateľa nemôže preukazovať oprávnenosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodov, ktoré uviedol žalovaný, t.j. fyzické napadnutie, tu poukazujúc i na samotné vyjadrenie psychológa na pojednávaní, že ...“ pri fyzickom útoku musí dôjsť k dotyku tela a nie každý dotyk tela znamená fyzický útok....“ Psychológ a ani žalovaný nijako nepreukázali a nevysvetlili ako z videozáznamu bez zvuku mohol psychológ zodpovedne dospieť k záveru o tom, „že žalobca sa údajne vyhol asertívnej komunikácii, normálnej a pokojnej výmene názorov“. Samotné závery odborného vyjadrenia považuje odvolateľ za nedôveryhodné a nepoužiteľné aj z dôvodu, že si psychológ v úvode zamenil osoby označené na videu. Nakoniec odvolateľ súdu prvej inštancie vytýka, že aj keď niekoľko krát vyslovil právny názor, ktorým sa prikláňal k jeho argumentácii, na záver zmenil názor a vec právne i skutkovo inak posúdil. Ak by bol na uvedené odvolateľ v priebehu konania upozornení, bol by produkoval ďalšie dôkazy, čo mu však bolo znemožnené. Rovnako neboli odstránené pochybnosti o tom, či u žalovaného pôsobili, alebo nepôsobili zástupcovia zamestnancov, s ktorými nebolo prejednané danie okamžitého skončenia pracovného pomeru, a pokiaľ by žalobca nevychádzal z predbežného právneho názoru, bol by i v tomto smere produkoval ďalšie dôkazy. Navrhol odvolaciemu súdu zmeniť napadnutý rozsudok a jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu, alternatívne pri splnení procesných podmienok, rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku podanému odvolaniu žalobcu, to považoval za nedôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie navrhol potvrdiť, lebo odborným vyjadrením psychológa po vrátení veci súdu prvej inštancie bolo preukázané, že aktérom fyzického útoku bol žalobca tak, ako to žalovaný uvádzal od samého počiatku.
6. Žalobca v následnom vyjadrení v celosti zotrval na svojej odvolacej argumentácii, s čím žalovaný vo svojej nastávajúcej reakcii vyjadril nesúhlas. Ďalšie podania strán dané neboli.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie čiastočne prípustné [výrok I. (§ 355 ods. 1 CSP)] a čiastočne neprípustné [výrok II. (analogicky 357 CSP)], preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je možné a nutné čo do zamietavého I. výroku zrušiť a odvolanie voči vylučujúcemu II. výroku je potrebné odmietnuť.
8. O vylúčení veci na samostatné konanie rozhoduje súd uznesením (§ 234 ods. 1 CSP). Proti uzneseniu je vo všeobecnosti prípustné odvolanie iba vtedy, ak to zákon výslovne pripúšťa ( § 357 CSP). Ak je podané odvolanie proti uzneseniu, ktoré nie je obsiahnuté v enumeratívnom výpočte, musí byť bez ďalšieho odmietnuté ( § 386 písm. c/ CSP). Proti uzneseniu o vylúčeniu veci na samostatné konanie odvolanie nie je prípustné, lebo nie je výslovne uvedené v už zmieňovanom ustanovení § 357 CSP.
9. Ak potom tu odvolaním napadnutý II. výrok rozsudku o vylúčení žaloby v prevyšujúcej časti na samostatné konanie je rozhodnutím, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (analogicky § 357 CSP), odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, a to aj napriek nesprávnemu poučeniu o prípustnosti odvolania zo strany prvoinštančného súdu, odvolanie žalobcu postupom podľa § 386 písm. c/ CSP voči tomuto výroku odmietnuť.
10. Ku možnosti zrušenia I. zamietavého výroku napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že je mu známy zákonný imperatív zakotvený v ust. § 390 CSP o povinnosti odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ktorý však nie je možné aplikovať bez výhrad. To znamená, že vyššie uvedenou povinnosťou je odvolací súd viazaný iba vtedy, ak aj prvé zrušené rozhodnutie bolo rovnakej procesnej povahy/kvality. V súdenom spore uvedené naplnené nie je, lebo súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol medzitýmnym rozsudkom v spojení s opravným uznesením a druhýkrát rozhodol meritórnym rozsudok, pričom uvedené rozhodnutia nemajú rovnakú procesnú povahu/kvalitu.
11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
12. Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
13. Je potrebné podotknúť, že účelom predbežného právneho posúdenia veci nie je podrobne zodpovedať na všetky otázky sporu a ak sa tak nestane, neznamená to, že konajúci súd automaticky vystaví stranu sporu prekvapivosti. Navyše taktiež nikde v zákone nie je uvedené, že aj keď sudca vysloví predbežný právny názor, že ním bude aj do budúcna viazaný. Striktné dodržiavanie uvedeného
ustanovenia by znamenalo absolútne formalistický proces. Dôležité/rozhodujúce však v tomto smere je, aby to bolo v písomnom odôvodnení rozsudku uvedené.
14. Konanie pred súdom musí zabezpečiť pre strany spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair proces). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Civilný sporový poriadok stranám viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich.
15. Civilný sporový poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je pritom také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že strany by nemali byť zaskočené možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy.
16. Odvolaciemu súdu je známe aj rozhodnutie Najvyššie súdu SR, sp. zn. 6Cdo/17/2017. To za porušenie práva na spravodlivý proces nepovažuje iba neuvedenie, prípadné nedostatočné uvedenie predbežného právneho posúdenia, nie však, ako je tomu v danom spore, aj vydanie opačného rozhodnutia oproti predbežnému právnemu posúdeniu, a to bez náležitého a dôkladného zdôvodnenia tejto zmeny.
17. S poukazom na uvedené je zrejmé, že pokiaľ súd prvej inštancie po vyslovení svojho predbežného posúdenia (prikláňajúceho sa k argumentácii žalobcu) vydal následne opačné, pre žalobcu potom nepredvídateľné a prekvapivé rozhodnutie, a to bez dôkladného a náležitého zdôvodnenia tejto zmeny, odňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na spravodlivý proces. Zákonnému postupu súdu prvej inštancie by podľa odvolacieho súdu korešpondoval len taký stav, keby bol uznesenie o ukončení dokazovania zrušil, nariadil ďalšie pojednávanie, na ktorom by stranám sporu vytvoril možnosť, a to vzhľadom na zmenu jeho názoru, prispôsobiť ich ďalší procesný postup, o to viac, že žalobca je v tomto spore, v ktorom sa uplatňuje i vyšetrovacia zásada, slabšou stranou. Táto vada je odstrániteľná len zrušením rozhodnutia vydaného v prvoinštančnom konaní.
18. V dôsledku toho odvolaciemu súdu neostávalo nič iné iba rozsudok súdu prvej inštancie v I. zamietavom výroku s použitím ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s použitím ustanovenia § 391 CSP.
19. Vzhľadom na uvedený dôvod zrušenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo bezpredmetné zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi žalobcu. Podľa ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je úlohou súdu prvej inštancie obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení a obligatórne predbežné právne posúdenie veci, ktoré sú kľúčovými inštitútmi pre zrýchlenie civilného sporového konania, ako aj prostriedkom na predídenie prekvapivých súdnych rozhodnutí. Súd svoju právnu argumentáciu stručne zhodnotí a zhrnie, na ktoré právne významné rozdielne skutkové tvrdenia strán zameria svoj proces dokazovania. Strany tak majú možnosť reagovať na intencioanlitu dokazovania podľa právneho názoru súdu tým, že sa pokúsia tento predbežný právny názor vyvrátiť alebo naopak svojimi substancovanými skutkovými tvrdeniami a dôkazmi žalobu potvrdiť. Účelom je zjednodušiť a zrýchliť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za relevantné a nevenovala sa pozornosť zbytočným skutkovým tvrdeniam, ktoré podľa názoru súdu sú nesporné, alebo pre priebeh pojednávania a samotné rozhodnutie vo veci právne bezvýznamné. Okrem toho, že ide o dôsledné uplatňovanie zásady hospodárnosti konania, má toto ustanovenie za účel aj vyhnúť sa tzv. prekvapivým súdnym rozhodnutiam, keď strany mali pocit, že rozhodnutie vo veci samej a jeho právne odôvodnenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V prípade diametrálnej zmeny rozhodnutia oproti predbežnému právnemu posúdeniu, tá musí byť náležitým a dôkladným spôsobom zdôvodnená.
20. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude znovu vec prejednať za stavu dodržania postupu opísaného vyššie, v ktorom odstráni procesné pochybenia a ktorého nedostatok spôsobil aj nutnosť zrušenia jeho rozsudku v I. zamietavom výroku, a až potom opätovne rozhodnúť o veci s náležitým a dôkladným odôvodnením. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 CSP).
21. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).