Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)b3d/366113.6c2003.pdf
PDF · 115.37 KB
No categories available
3Cdo/316/2009
Najvyšší súd 3 Cdo 316/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa D. P., bývajúceho
v R., zastúpeného JUDr. M. B., advokátkou so sídlom v R., proti odporkyni T., a.s., so sídlom
v R., IČO: X., zastúpenej JUDr. Ľ. M., advokátom so sídlom v B., o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota
pod sp. zn. 17 C 36/2008, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 30. júla 2009 sp. zn. 12 Co 117/2009, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. júla 2009 sp. zn. 12 Co 117/2009
z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z 3. februára 2009 č.k. 17 C 36/2008-64
zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ (zamestnanec) domáhal určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru daného odporkyňou (zamestnávateľkou) v zmysle
§ 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práca, ktoré bolo navrhovateľovi doručené 26. augusta 2008
a odôvodnené tým, že sa v dňoch 30. a 31. júla 2008 bez náležitého odôvodnenia nedostavil
do zamestnania, čím závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu. O trovách konania
rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 30. júla 2009
sp. zn. 12 Co 117/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že predmetné
okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Odporkyni uložil povinnosť nahradiť
navrhovateľovi trovy konania. V odôvodnení uviedol, že účastníci konania uzavreli
13. augusta 2007 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Odporkyňa doručila navrhovateľovi
26. augusta 2008 okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré mu dala v zmysle § 68 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že v dňoch 30. a 31. júla 2008 sa bez odôvodnenia
nedostavil do zamestnania, čím závažne porušil pracovnú disciplínu. Toto okamžité skončenie
pracovného pomeru bolo 21. augusta 2008 prerokované ZV OZ T., a.s. R.. Navrhovateľ 2.
septembra 2008 odporkyni oznámil, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní odporkyňou a
okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné. Odvolací súd na základe
výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa a doplneného v priebehu
odvolacieho konania vychádzal z toho, že navrhovateľ sa 30. júla 2008 nedostavil do
zamestnania zo zdravotných dôvodov a túto skutočnosť nemohol v uvedený deň oznámiť
odporkyni, lebo bol v byte svojho brata, v ktorom nebola zriadená telefónna prípojka.
Nasledujúci deň – 31. júla 2008 požiadal telefonicky zamestnávateľa o čerpanie dovolenky.
Túto skutočnosť potvrdil svedok G. S., ktorý dodal, že navrhovateľ takýmto spôsobom žiadal
o dovolenku viackrát aj v minulosti. Svedok O. F. potvrdil, že aj iní zamestnanci, ktorí sa
nemohli z vážnych dôvodov dostaviť do práce, požiadali zamestnávateľku telefonicky
o dovolenku. Skutočnosť, že navrhovateľ v predmetný deň zamestnávateľovi telefonoval,
bola potvrdená aj výpisom telefonických hovorov. V konaní sa teda nepotvrdilo tvrdenie
odporkyne, že navrhovateľ nijakým spôsobom (ani telefonicky) nepreukázal náležité
vysvetlenie a ospravedlnenie svojej neprítomnosti v zamestnaní v dňoch 30. a 31. júla 2008.
Podľa názoru odvolacieho súdu postupoval navrhovateľ spôsobom štandardným, ktorý bol
u zamestnávateľky dlhodobo tolerovaný. Na základe skutkového zistenia, že dodatočné
nahlasovanie čerpania dovoleniek bolo u zamestnávateľky zaužívané, odvolací súd uzavrel, že
pokiaľ navrhovateľ neoznámil odporkyni vopred (30. júla 2008) čerpanie dovolenky, ale tak
urobil až 31. júla 2008, neporušil závažne pracovnú disciplínu v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce. Okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré mu bolo dané, je z tohto
dôvodu neplatné. Výrok o trovách konania odôvodnil odvolací súd poukazom na § 142 ods. 1
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že
napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Krajský súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a rozhodnutie
založil na premise, že dodatočné nahlasovanie čerpania dovoleniek bolo u zamestnávateľky
zaužívané, resp. tolerované. Opodstatnenosť tejto premisy ale výsledky dokazovania
nepreukázali (zistené bolo, že za 11 rokov sa vyskytol jediný prípad takéhoto postupu).
Odvolací súd, ktorý svoje rozhodnutie založil na svojom skutkovom závere, že navrhovateľ
nahlásil dodatočne (31. júla 2008) čerpanie dovolenky v dňoch 30. a 31. júla 2008, sa nijakým
spôsobom nevyporiadal s otázkou, či mu zamestnávateľka takto nahlásenú dovolenku
odsúhlasila. V skutočnosti odporkyňa čerpanie dovolenky na tieto dni navrhovateľovi
nepovolila. Z uvedených dôvodov dovolateľka navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zmenil tak, že potvrdí prvostupňový rozsudok s tým, že navrhovateľa
zaviaže zaplatiť odporkyni náhradu trov konania.
Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu je vecne správny. V konaní bolo výpoveďou svedka a výpisom z telefonických hovorov
preukázané, že 31. júla 2008 požiadal o čerpanie dovolenky v dňoch 30. a 31. júla 2008.
Keďže takýto postup bol u zamestnávateľky zaužívaný, nedopustil sa závažného porušenia
pracovnej disciplíny, so zreteľom na ktoré s ním odporkyňa okamžite skončila pracovný
pomer. Z týchto dôvodov žiadal dovolanie zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je
opodstatnené.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi; tieto dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale
podľa obsahu dovolania. Osobitne treba zdôrazniť, že dovolací súd bez ohľadu na obsah
dovolania a podstatu dovolacích námietok vždy skúma, či v konaní nedošlo k procesným
vadám uvedeným v § 237 O.s.p. a tiež tzv. iným vadám konania majúcim za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (viď § 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolacie konanie má prieskumnú
povahu; dovolací súd v ňom dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.
dovolací súd najskôr skúmal, či v konaní nedošlo k procesným nesprávnostiam vykazujúcim
znaky procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. Procesné vady tejto povahy a intenzity neboli
v dovolaní namietané a ani v dovolacom konaní nevyšli najavo.
Rovnako so zreteľom na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. dovolací súd – i keď to
dovolateľka výslovne nenamietala – skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej vade konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
1. Znaky tzv. inej vady konania má tiež procesný postup odvolacieho súdu, ktorý sa
prieči ustanoveniu § 213 O.s.p. Zo spisu vyplýva, že v konaní došlo k tejto vade.
Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (viď § 213 ods. 1 O.s.p.). Ak má odvolací súd
za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (viď § 213 ods. 3 O.s.p.).
I keď odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne uviedol, že súd
prvého stupňa v danom prípade dostatočne zistil skutkový stav (ale ho nesprávne právne
posúdil), z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že dospel k odlišným skutkovým
zisteniam ako súd prvého stupňa (zistenia o niektorých stránkach a vonkajších znakoch
určitého konania zamestnanca sú bezpochyby zistenia skutkovej povahy). Súd prvého stupňa
totiž dokazovaním, ktoré bolo vykonané aj výpoveďami svedkov O. F. a G. S., dospel
k záveru, že navrhovateľ absenciu v práci neospravedlnil, jeho konanie nebolo
zamestnávateľkou akceptované, lebo sa priečilo zvyčajným postupom na pracovisku.
Odvolací súd ale v porovnaní s ním vychádzal z odlišných skutkových zistení – konštatoval,
že konanie navrhovateľa nevybočovalo z rámca bežného konania zamestnancov a nenieslo
znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny, lebo takéto konanie bolo u zamestnávateľky
zaužívané a tolerované.
Obsah spisu svedčí o tom, že odvolací súd si dostatočne neuvedomil, že ak nie sú
skutkové zistenia súdu prvého stupňa správne, treba dokazovanie v potrebnom rozsahu
zopakovať (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Zo zápisníc z pojednávaní pred odvolacím súdom (viď č.l. 86
až 88 spisu a č.l. 96 až 97 spisu) vyplýva, že odvolací súd dokazovanie nezopakoval tak, ako
to má na mysli § 213 ods. 3 O.s.p. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva,
že odvolací súd vzal na zreteľ aj (pre posúdenie danej veci osobitne významné) výpovede
svedkov O. F. a G. S., z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých
vychádzal súd prvého stupňa. Dokazovanie výsluchom týchto svedkov ale odvolací súd
nevykonal (nezopakoval). To znamená, že odvolací súd si v prejednávanej veci nezadovážil
rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p.
2. O tzv. inú vadu konania ide tiež v prípade nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu
(viď R 111/1998). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu došlo v danom konaní
k procesnej nesprávnosti vykazujúcej znaky tejto vady.
Aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157
ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne
závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu
musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom
konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p.,
je nepreskúmateľný.
V zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce môže zamestnávateľ okamžite skončiť
pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú
disciplínu. Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa tohto ustanovenia je výnimočným
opatrením; zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite len
vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti
považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho
naďalej zamestnával. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo všeobecnosti
musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri
plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny,
mieru zavinenia zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností
zamestnancom, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, to, či svojím
konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd pri rozhodovaní
vychádzal z toho, že konanie navrhovateľa nevykazuje znaky závažného porušenia pracovnej
disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Navrhovateľ totiž nemohol
30. júla 2008 ospravedlniť svoju neprítomnosť v zamestnaní preto, lebo bol sám v byte bez
telefonickej prípojky a inú možnosť oznámenia svojich zdravotných ťažkostí nemal.
Nasledujúci deň ale telefonicky oznámil, že si na dni 30. a 31. júla 2008 berie dovolenku.
2.1. Navrhovateľ už v bode III. návrhu na začatie konania potvrdil, že sa zo závažných
zdravotných dôvodov nedostavil 30. a 31. júla 2008 do zamestnania; pri tom poznamenal, že
absencia 31. júla 2008 sa nemôže považovať za neospravedlnenú, nakoľko zamestnávateľke
v ten deň oznámil zdravotné dôvody svojej neprítomnosti v zamestnaní. O tom, či za
ospravedlnenú treba považovať aj jeho neprítomnosť v práci 30. júla 2008, sa navrhovateľ
v návrhu na začatie konania výslovne nezmienil. Zo spisu (viď č.l. 7 a 51) vyplýva, že
zamestnávateľka s navrhovateľom prerokovala 1. augusta 2008 okolnosti, za ktorých
v uvedených dňoch nenastúpil do práce. Navrhovateľ pri tomto prerokovaní „neuviedol
žiadny dôvod svojho konania“.
Pokiaľ odvolací súd vychádzal z pravdivosti tvrdenia navrhovateľa o dôvode, ktorý
mu bránil 30. júla 2008 oznámiť zamestnávateľke svoju neprítomnosť v zamestnaní
[navrhovateľ aj na pojednávaní 13. januára 2009 (č.l. 46 spisu) uviedol, že „nemal ako
zavolať“], mal v súlade s požiadavkou presvedčivosti a preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí
v odôvodnení svojho rozsudku konkretizovať, na základe čoho dospel k záveru, že nejde len
o ničím nedoložené tvrdenie navrhovateľa a že ním tvrdené skutkové okolnosti boli
preukázané. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku ale také vysvetlenie neobsahuje.
2.2. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že 31. júla 2008 telefonicky oznámil, že na dni
30. a 31. júla 2008 si berie dovolenku.
Zo spisu vyplýva, že na danom pracovisku zamestnávateľky bolo zaužívané, že
telefonické rozhovory týkajúce sa dovolenky bola oprávnená prijať vedúca zmeny, majster
alebo skladník. Skladník bol prijatie takéhoto telefonického rozhovoru vždy povinný oznámiť
vedúcej zmeny alebo majstrovi (viď č.l. 54 spisu), sám ale nebol oprávnený odsúhlasovať
dovolenku – toto právo mala vedúca zmeny a majster (viď č.l. 55 spisu). Vyjadrenia
navrhovateľa v konaní svedčia o tom, že si bol vedomý toho, že vo veci čerpania dovolenky
sa mal obrátiť na vedúcu zmeny. Tá však nebola prítomná, preto chcel hovoriť s majstrom,
ktorý tiež nebol prítomný; z týchto dôvodov preto telefonoval so skladníkom (viď č.l. 46
spisu).
Skladník, s ktorým navrhovateľ 31. júla 2008 telefonoval, tlmočil majstrovi obsah
telefonického rozhovoru. Tento skladník ako svedok na pojednávaní pred súdom prvého
stupňa uviedol, že „prípad riešil tak, že zaznamenal absenciu navrhovateľa“ a túto skutočnosť
oznámil aj vedúcej zmeny (viď č.l. 57 spisu).
Pokiaľ odvolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že navrhovateľ
v dňoch 30. a 31. júla 2008 riadne čerpal dovolenku, mal v odôvodnení napadnutého rozsudku
vysvetliť, z vykonania ktorého dôkazu vyplynulo, že zamestnávateľka súhlasila s čerpaním
dovolenky navrhovateľa v uvedených dňoch.
O tom, či zamestnanec bude čerpať dovolenku v ním označených dňoch, nerozhoduje
totiž sám (viď § 111 ods. 1 Zákonníka práce). Pokiaľ v preskúmavanej veci navrhovateľ
telefonicky oznámil 31. júla 2008, že v dňoch 30. a 31. júla 2008 čerpá dovolenku, bolo pre
záver súdu o tom, že v uvedených dňoch skutočne čerpal dovolenku, potrebné zistiť, či
zamestnávateľka (ten, kto bol v rámci jej vnútornej organizačnej štruktúry oprávnený
rozhodovať o dovolenke v zmysle § 111 ods. 1 Zákonníka práce) navrhovateľovi „určila
čerpanie dovolenky“. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
pritom, na úkor požiadavky presvedčivosti a zrozumiteľnosti rozsudkov súdov, nevyplýva, na
základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že takéto „dodatočné nahlasovanie dovolenky“
bolo na pracovisku zamestnávateľky „zaužívané alebo tolerované“, keď napríklad svedok G.
S. uviedol, že za 11 rokov jeho pôsobenia u odporkyne si pamätá len jeden jediný prípad,
„priznania dovolenky pracovníkovi dodatočne – išlo o prípad, kedy pracovník utrpel úraz
mimo bydliska“ (viď č.l. 56 spisu), resp. keď sa výpoveď svedka O. F. (č.l. 54 spisu) týkala
len zaužívaného spôsobu (telefonického) oznámenia skutočností, so zreteľom na ktoré je
určitý zamestnanec práceneschopný alebo chce čerpať dovolenku, nie však „dodatočného
nahlasovania čerpania dovolenky“.
So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že v konaní pred
odvolacím súdom došlo k tzv. iným procesným vadám konania majúcim za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Vzhľadom na tieto vady
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b
O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. augusta 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková