Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/316/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa D. P., bývajúceho

v R., zastúpeného JUDr. M. B., advokátkou so sídlom v R., proti odporkyni T., a.s., so sídlom

v R., IČO: X., zastúpenej JUDr. Ľ. M., advokátom so sídlom v B., o určenie neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota

pod sp. zn. , o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 30. júla 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. júla 2009 sp. zn.

z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z 3. februára 2009 č.k. -64

zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ (zamestnanec) domáhal určenia neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru daného odporkyňou (zamestnávateľkou) v zmysle

§ 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práca, ktoré bolo navrhovateľovi doručené 26. augusta 2008

a odôvodnené tým, že sa v dňoch 30. a 31. júla 2008 bez náležitého odôvodnenia nedostavil

do zamestnania, čím závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu. O trovách konania

rozhodol súd prvého stupňa podľa

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 30. júla 2009

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že predmetné

okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Odporkyni uložil povinnosť nahradiť

navrhovateľovi trovy konania. V odôvodnení uviedol, že účastníci konania uzavreli

13. augusta 2007 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Odporkyňa doručila navrhovateľovi

26. augusta 2008 okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré mu dala v zmysle § 68 ods. 1

písm. b/ z dôvodu, že v dňoch 30. a 31. júla 2008 sa bez odôvodnenia

nedostavil do zamestnania, čím závažne porušil pracovnú disciplínu. Toto okamžité skončenie

pracovného pomeru bolo 21. augusta 2008 prerokované ZV T., a.s. R.. Navrhovateľ 2.

septembra 2008 odporkyni oznámil, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní odporkyňou a

okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné. Odvolací súd na základe

výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa a doplneného v priebehu

odvolacieho konania vychádzal z toho, že navrhovateľ sa 30. júla 2008 nedostavil do

zamestnania zo zdravotných dôvodov a túto skutočnosť nemohol v uvedený deň oznámiť

odporkyni, lebo bol v byte svojho brata, v ktorom nebola zriadená telefónna prípojka.

Nasledujúci deň – 31. júla 2008 požiadal telefonicky zamestnávateľa o čerpanie dovolenky.

Túto skutočnosť potvrdil svedok G. S., ktorý dodal, že navrhovateľ takýmto spôsobom žiadal

o dovolenku viackrát aj v minulosti. Svedok O. F. potvrdil, že aj iní zamestnanci, ktorí sa

nemohli z vážnych dôvodov dostaviť do práce, požiadali zamestnávateľku telefonicky

o dovolenku. Skutočnosť, že navrhovateľ v predmetný deň zamestnávateľovi telefonoval,

bola potvrdená aj výpisom telefonických hovorov. V konaní sa teda nepotvrdilo tvrdenie

odporkyne, že navrhovateľ nijakým spôsobom (ani telefonicky) nepreukázal náležité

vysvetlenie a ospravedlnenie svojej neprítomnosti v zamestnaní v dňoch 30. a 31. júla 2008.

Podľa názoru odvolacieho súdu postupoval navrhovateľ spôsobom štandardným, ktorý bol

u zamestnávateľky dlhodobo tolerovaný. Na základe skutkového zistenia, že dodatočné

nahlasovanie čerpania dovoleniek bolo u zamestnávateľky zaužívané, odvolací súd uzavrel, že

pokiaľ navrhovateľ neoznámil odporkyni vopred (30. júla 2008) čerpanie dovolenky, ale tak

urobil až 31. júla 2008, neporušil závažne pracovnú disciplínu v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/

. Okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré mu bolo dané, je z tohto

dôvodu neplatné. Výrok o trovách konania odôvodnil odvolací súd poukazom na § 142 ods. 1

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že

napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

). Krajský súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a rozhodnutie

založil na premise, že dodatočné nahlasovanie čerpania dovoleniek bolo u zamestnávateľky

zaužívané, resp. tolerované. Opodstatnenosť tejto premisy ale výsledky dokazovania

nepreukázali (zistené bolo, že za 11 rokov sa vyskytol jediný prípad takéhoto postupu).

Odvolací súd, ktorý svoje rozhodnutie založil na svojom skutkovom závere, že navrhovateľ

nahlásil dodatočne (31. júla 2008) čerpanie dovolenky v dňoch 30. a 31. júla 2008, sa nijakým

spôsobom nevyporiadal s otázkou, či mu zamestnávateľka takto nahlásenú dovolenku

odsúhlasila. V skutočnosti odporkyňa čerpanie dovolenky na tieto dni navrhovateľovi

nepovolila. Z uvedených dôvodov dovolateľka navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zmenil tak, že potvrdí prvostupňový rozsudok s tým, že navrhovateľa

zaviaže zaplatiť odporkyni náhradu trov konania.

Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu je vecne správny. V konaní bolo výpoveďou svedka a výpisom z telefonických hovorov

preukázané, že 31. júla 2008 požiadal o čerpanie dovolenky v dňoch 30. a 31. júla 2008.

Keďže takýto postup bol u zamestnávateľky zaužívaný, nedopustil sa závažného porušenia

pracovnej disciplíny, so zreteľom na ktoré s ním odporkyňa okamžite skončila pracovný

pomer. Z týchto dôvodov žiadal dovolanie zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátom (

ods. 1 ) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 1 ), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že dovolanie je

opodstatnené.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi; tieto dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale

podľa obsahu dovolania. Osobitne treba zdôrazniť, že dovolací súd bez ohľadu na obsah

dovolania a podstatu dovolacích námietok vždy skúma, či v konaní nedošlo k procesným

vadám uvedeným v a tiež tzv. iným vadám konania majúcim za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (viď ). Dovolacie konanie má prieskumnú

povahu; dovolací súd v ňom dokazovanie nevykonáva ( veta druhá ).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z druhá veta

dovolací súd najskôr skúmal, či v konaní nedošlo k procesným nesprávnostiam vykazujúcim

znaky procesných vád v zmysle Procesné vady tejto povahy a intenzity neboli

v dovolaní namietané a ani v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Rovnako so zreteľom na veta druhá dovolací súd – i keď to

dovolateľka výslovne nenamietala – skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej vade konania

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

1. Znaky tzv. inej vady konania má tiež procesný postup odvolacieho súdu, ktorý sa

prieči ustanoveniu Zo spisu vyplýva, že v konaní došlo k tejto vade.

Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa

s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (viď ). Ak má odvolací súd

za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (viď ).

I keď odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne uviedol, že súd

prvého stupňa v danom prípade dostatočne zistil skutkový stav (ale ho nesprávne právne

posúdil), z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že dospel k odlišným skutkovým

zisteniam ako súd prvého stupňa (zistenia o niektorých stránkach a vonkajších znakoch

určitého konania zamestnanca sú bezpochyby zistenia skutkovej povahy). Súd prvého stupňa

totiž dokazovaním, ktoré bolo vykonané aj výpoveďami svedkov O. F. a G. S., dospel

k záveru, že navrhovateľ absenciu v práci neospravedlnil, jeho konanie nebolo

zamestnávateľkou akceptované, lebo sa priečilo zvyčajným postupom na pracovisku.

Odvolací súd ale v porovnaní s ním vychádzal z odlišných skutkových zistení – konštatoval,

že konanie navrhovateľa nevybočovalo z rámca bežného konania zamestnancov a nenieslo

znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny, lebo takéto konanie bolo u zamestnávateľky

zaužívané a tolerované.

Obsah spisu svedčí o tom, že odvolací súd si dostatočne neuvedomil, že ak nie sú

skutkové zistenia súdu prvého stupňa správne, treba dokazovanie v potrebnom rozsahu

zopakovať ( ). Zo zápisníc z pojednávaní pred odvolacím súdom (viď č.l. 86

až 88 spisu a č.l. 96 až 97 spisu) vyplýva, že odvolací súd dokazovanie nezopakoval tak, ako

to má na mysli Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva,

že odvolací súd vzal na zreteľ aj (pre posúdenie danej veci osobitne významné) výpovede

svedkov O. F. a G. S., z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých

vychádzal súd prvého stupňa. Dokazovanie výsluchom týchto svedkov ale odvolací súd

nevykonal (nezopakoval). To znamená, že odvolací súd si v prejednávanej veci nezadovážil

rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle

2. O tzv. inú vadu konania ide tiež v prípade nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu

(viď R 111/1998). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu došlo v danom konaní

k procesnej nesprávnosti vykazujúcej znaky tejto vady.

Aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157

ods. 2 ( ). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne

závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo

vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu

musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom

konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v ,

je nepreskúmateľný.

V zmysle môže zamestnávateľ okamžite skončiť

pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú

disciplínu. Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa tohto ustanovenia je výnimočným

opatrením; zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite len

vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti

považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho

naďalej zamestnával. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo všeobecnosti

musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri

plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny,

mieru zavinenia zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností

zamestnancom, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, to, či svojím

konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd pri rozhodovaní

vychádzal z toho, že konanie navrhovateľa nevykazuje znaky závažného porušenia pracovnej

disciplíny v zmysle . Navrhovateľ totiž nemohol

30. júla 2008 ospravedlniť svoju neprítomnosť v zamestnaní preto, lebo bol sám v byte bez

telefonickej prípojky a inú možnosť oznámenia svojich zdravotných ťažkostí nemal.

Nasledujúci deň ale telefonicky oznámil, že si na dni 30. a 31. júla 2008 berie dovolenku.

2.1. Navrhovateľ už v bode III. návrhu na začatie konania potvrdil, že sa zo závažných

zdravotných dôvodov nedostavil 30. a 31. júla 2008 do zamestnania; pri tom poznamenal, že

absencia 31. júla 2008 sa nemôže považovať za neospravedlnenú, nakoľko zamestnávateľke

v ten deň oznámil zdravotné dôvody svojej neprítomnosti v zamestnaní. O tom, či za

ospravedlnenú treba považovať aj jeho neprítomnosť v práci 30. júla 2008, sa navrhovateľ

v návrhu na začatie konania výslovne nezmienil. Zo spisu (viď č.l. 7 a 51) vyplýva, že

zamestnávateľka s navrhovateľom prerokovala 1. augusta 2008 okolnosti, za ktorých

v uvedených dňoch nenastúpil do práce. Navrhovateľ pri tomto prerokovaní „neuviedol

žiadny dôvod svojho konania“.

Pokiaľ odvolací súd vychádzal z pravdivosti tvrdenia navrhovateľa o dôvode, ktorý

mu bránil 30. júla 2008 oznámiť zamestnávateľke svoju neprítomnosť v zamestnaní

[navrhovateľ aj na pojednávaní 13. januára 2009 (č.l. 46 spisu) uviedol, že „nemal ako

zavolať“], mal v súlade s požiadavkou presvedčivosti a preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí

v odôvodnení svojho rozsudku konkretizovať, na základe čoho dospel k záveru, že nejde len

o ničím nedoložené tvrdenie navrhovateľa a že ním tvrdené skutkové okolnosti boli

preukázané. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku ale také vysvetlenie neobsahuje.

2.2. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že 31. júla 2008 telefonicky oznámil, že na dni

30. a 31. júla 2008 si berie dovolenku.

Zo spisu vyplýva, že na danom pracovisku zamestnávateľky bolo zaužívané, že

telefonické rozhovory týkajúce sa dovolenky bola oprávnená prijať vedúca zmeny, majster

alebo skladník. Skladník bol prijatie takéhoto telefonického rozhovoru vždy povinný oznámiť

vedúcej zmeny alebo majstrovi (viď č.l. 54 spisu), sám ale nebol oprávnený odsúhlasovať

dovolenku – toto právo mala vedúca zmeny a majster (viď č.l. 55 spisu). Vyjadrenia

navrhovateľa v konaní svedčia o tom, že si bol vedomý toho, že vo veci čerpania dovolenky

sa mal obrátiť na vedúcu zmeny. Tá však nebola prítomná, preto chcel hovoriť s majstrom,

ktorý tiež nebol prítomný; z týchto dôvodov preto telefonoval so skladníkom (viď č.l. 46

spisu).

Skladník, s ktorým navrhovateľ 31. júla 2008 telefonoval, tlmočil majstrovi obsah

telefonického rozhovoru. Tento skladník ako svedok na pojednávaní pred súdom prvého

stupňa uviedol, že „prípad riešil tak, že zaznamenal absenciu navrhovateľa“ a túto skutočnosť

oznámil aj vedúcej zmeny (viď č.l. 57 spisu).

Pokiaľ odvolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že navrhovateľ

v dňoch 30. a 31. júla 2008 riadne čerpal dovolenku, mal v odôvodnení napadnutého rozsudku

vysvetliť, z vykonania ktorého dôkazu vyplynulo, že zamestnávateľka súhlasila s čerpaním

dovolenky navrhovateľa v uvedených dňoch.

O tom, či zamestnanec bude čerpať dovolenku v ním označených dňoch, nerozhoduje

totiž sám (viď ). Pokiaľ v preskúmavanej veci navrhovateľ

telefonicky oznámil 31. júla 2008, že v dňoch 30. a 31. júla 2008 čerpá dovolenku, bolo pre

záver súdu o tom, že v uvedených dňoch skutočne čerpal dovolenku, potrebné zistiť, či

zamestnávateľka (ten, kto bol v rámci jej vnútornej organizačnej štruktúry oprávnený

rozhodovať o dovolenke v zmysle ) navrhovateľovi „určila

čerpanie dovolenky“. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

pritom, na úkor požiadavky presvedčivosti a zrozumiteľnosti rozsudkov súdov, nevyplýva, na

základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že takéto „dodatočné nahlasovanie dovolenky“

bolo na pracovisku zamestnávateľky „zaužívané alebo tolerované“, keď napríklad svedok G.

S. uviedol, že za 11 rokov jeho pôsobenia u odporkyne si pamätá len jeden jediný prípad,

„priznania dovolenky pracovníkovi dodatočne – išlo o prípad, kedy pracovník utrpel úraz

mimo bydliska“ (viď č.l. 56 spisu), resp. keď sa výpoveď svedka O. F. (č.l. 54 spisu) týkala

len zaužívaného spôsobu (telefonického) oznámenia skutočností, so zreteľom na ktoré je

určitý zamestnanec práceneschopný alebo chce čerpať dovolenku, nie však „dodatočného

nahlasovania čerpania dovolenky“.

So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že v konaní pred

odvolacím súdom došlo k tzv. iným procesným vadám konania majúcim za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Vzhľadom na tieto vady

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b

).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. augusta 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková