Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26Co-105-2022.pdf
PDF · 135.37 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/105/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudcov: JUDr. Peter Duman a Mgr. Matúš Staríček, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C. XXX, XXX XX B. C., t. č. D. XXX, XXX XX E. A., o zaplatenie 4 659,85 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30C/290/2016-63 zo dňa 14.03.2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej zamietajúcej časti, v ktorej bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený odvolacím súdom (rozsudkom č.k. 25Co/230/2017-115 zo dňa 12. decembra 2018) vrátane závislého výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti 304,67 eura zastavil, žalobu vo zvyšku zamietol, žalovanej náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi vrátil súdny poplatok 11,80 eura. Rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1, ods. 2 písm. c) a k), § 11 ods. 1 písm. b), ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a ustanovenia § 52 ods. 1, 3, 4, 9, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Vecne prvoinštančný súd uviedol, že strany uzavreli dňa 05. septembra 2014 úverovú zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej bezúčelový úver/splatenie záväzkov klienta vo výške 5 000 eur a žalovaná sa zaviazala vrátiť úver spolu s príslušenstvom v celkovej výške 9 548,80 eura formou 120 mesačných splátok po 77,49 eura so splatnosťou úveru dňa 20. augusta 2024. Ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola dohodnutá na 16,61 %, priemerná hodnota RPMN na 16,81 % a úroková sadzba predstavovala 13,9 % ročne. Žalovaná do predčasného zosplatnenia úveru splatila žalobcovi spolu sumu 1 240,39 eura. Po zosplatnení vykonala úhrady po 150 eur v mesiacoch september 2016 - november 2016, január 2017, marec 2017, v decembri zaplatila žalobcovi sumu 100 eur a vo februári 2017 sumu 50 eur. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou, založený predmetnou úverovou zmluvou, súd posúdil ako spotrebiteľský, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Prvoinštančný súd preto skúmal dôvodnosť žalovaného nároku v kontexte jeho súladu s príslušnými právnymi normami upravujúcimi ochranu spotrebiteľov a zistil, že uvedená zmluva neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. V zmluve nie je ani presne uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, uvádza sa iba výška anuitnej splátky 77,49 eura, čo je nedostatočné. Žalobca ďalej nepreukázal, že pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou, resp. že z jeho strany neprišlo k hrubému porušeniu povinností v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Pochybnosti vyvoláva i účel úveru uvedený v zmluve - bezúčelový/ splatenie záväzkov klienta. V dôsledku chýbajúcich uvedených náležitostí sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Preto žalobcovi vzniklo právo iba na vrátenie rozdielu
medzi poskytnutými a vrátenými finančnými prostriedkami. Podľa súdu prvej inštancie žalobca súdu nepreukázal akú sumu finančných prostriedkov skutočne poskytol žalovanej, pretože nepredložil výpis z úverového účtu, ktorý je predmetom konania. Z vyjadrenia žalobcu z 30. januára 2017 vyplýva, že žalovanej mal poskytnúť na jej inkasný účet iba sumu 1 494,70 eura, pričom právny titul z uvedenej tabuľky nie je zrejmý (nie je zrejmé, ani o akú tabuľku ide). Žalovaná do zosplatnenia uhradila jednotlivými splátkami spolu sumu 1 240,39 eura a po zosplatnení vykonala úhrady spolu v sume 900 eur, keď žalobca neozrejmil spôsob zápočtu úhrad vykonaných žalovanou. Pre nedostatok rozhodujúcich tvrdení zo strany žalobcu súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), v spore plne úspešnej žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne preukázateľné trovy v konaní nevznikli.
2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 25Co/230/2017 – 115 zo dňa 12. decembra 2018 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“) na odvolanie žalobcu zmenil prvoinštančný rozsudok v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 4 355,18 eura s príslušenstvom tak, že žalovaná je povinná do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 3 157,44 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3 157,44 eura odo dňa 25. marca 2016 do zaplatenia a vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I.). Žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 35,52%. (Výrok II.). Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že v predmetnej úverovej zmluve absentuje údaj vyžadovaný v § 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch - adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Táto náležitosť nemôže byť nahradená identifikačnými údajmi veriteľa ako zmluvnej strany, ktoré sa musia nachádzať v akejkoľvek zmluve. V dôsledku uvedeného je potom potrebné považovať daný úver za bezúročný a bez poplatkov. Pretože už samotný záver o nedostatku uvedenej náležitosti - adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, postačoval pre jednoznačný záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti daného úveru, nebolo ďalej potrebné, vzhľadom na zásadu procesnej ekonómie (čl. 17 C. s. p.), zaoberať sa ďalšou nadbytočnou a irelevantnou odvolacou argumentáciou žalobcu, odôvodňujúcou jeho nárok na zaplatenie požadovaných úrokov a poplatkov. Už len absencia tejto obligatórnej náležitosti úverovej zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch) teda spôsobuje, že žalobca má nárok iba na vrátenie istiny poskytnutých peňažných prostriedkov. V konaní bolo podľa odvolacieho súdu nesporne preukázané, že žalovaná z titulu predmetnej úverovej zmluvy, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 4 750 eur, zaplatila žalobcovi sumu 1 592,56 eura (t. j. suma 1 240,39 eura uhradená do splatnosti + suma 352,17 eura uhradená od 9/2016), na základe čoho jej vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru zostáva ešte povinnosť vrátiť žalobcovi istinu úveru celkom v sume 3 157,44 eura. Pretože sa predmetný úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, bolo by nadbytočným zaoberať sa ďalej nárokom žalobcu na platenie úrokov od predčasnej splatnosti úveru do jeho celkového splatenia. Žalobca tiež nemá nárok na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru, ako ani poplatkov za poistenie schopnosti splácať úver, prípadne iných v konaní nešpecifikovaných uplatnených poplatkov. O náhrade trov konania (prvoinštančných i odvolacích) rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 C. s. p..
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) na dovolanie žalobcu uznesením sp. zn. 2Cdo 82/2020 zo dňa 18. augusta 2022 zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku I. v zvyšnej zamietajúcej časti, ktorou bol v tejto časti potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie. Súčasne zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku II. o trovách konania a vec mu v zrušených častiach vrátil na ďalšie konanie.
3.1 V dôvodoch svojho rozhodnutia najvyšší súd poukázal na článok 10 ods. 2 písm. b), písm. u), článok 22 ods. 1, článok 23 a odôvodnenie 47 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“), rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 09. novembra 2016 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíroovej a uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50. Rozsudku). Pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do
ktorej patria tieto povinnosti. Článok 10 ods. 2 Smernice obsahuje takúto harmonizáciu, pokiaľ ide o náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom zmluvy o úvere. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom do 31. decembra 2014 nemožno od dodávateľov (veriteľov) žiadať, aby v nich uvádzali adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, o to viac v prípade, ak ide o spotrebiteľskú úverovú zmluvu, ktorá nie je účelovou úverovou zmluvou viazanou na nákup tovaru/služieb. Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch uvádzalo túto podmienku, išlo o právnu úpravu, ktorá prevyšovala rámec Smernice, a za použitia logického a teleologického výkladu zákona o spotrebiteľských úveroch bolo možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie nebolo ani žiadúce v prípadoch, keď nedochádzalo k nákupu/predaju tovaru prostredníctvom spotrebiteľského úveru, ale „len“ k poskytnutiu spotrebiteľského úveru, navyše bezúčelového. Z dôvodovej správy k zákonu o spotrebiteľských úveroch v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere obsahovala okrem identifikácie dodávateľa (veriteľa), aj identifikáciu predávajúceho ako osoby, u ktorej je možné uplatniť reklamáciu/sťažnosť, keď ide o takú zmluvu, kde takáto osoba (predávajúci) v tejto úverovej zmluve nefiguruje a ani nemôže figurovať, pretože spotrebiteľovi bol poskytnutý bezúčelový úver a nie účelový úver na nákup tovaru alebo služby. Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v citovanom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, účelu § 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzavrel, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je nutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala okrem identifikácie dodávateľa ako veriteľa aj identifikáciu predávajúceho ako osoby, u ktorej je možné uplatniť reklamáciu/sťažnosť za predpokladu, že ide o bezúčelovú spotrebiteľskú úverovú zmluvu. Zo spisu dovolací súd zistil, že na základe zmluvy o úvere uzatvorenej stranami sporu 05. septembra 2014 bol žalobcom žalovanej poskytnutý bezúčelový úver vo výške 5 000 eur, pričom v záhlaví zmluvy sú uvedené identifikačné údaje žalobcu: názov, adresa sídla, IČO, IČ DPH, informácie o zápise v príslušnom Obchodnom registri; žalovanej: meno a priezvisko, adresa trvalého pobytu, rodné číslo, druh a číslo dokladu totožnosti. Uzavretá zmluva o úvere teda obsahovala vymedzenie totožnosti a geografických adries zmluvných strán primeraným spôsobom, neodôvodňujúcim pochybnosti o ich úplnosti a zrozumiteľnosti. Neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy boli úverové podmienky spoločnosti F. C. G., H. účinné od 20. mája 2014, žalovaná svojím podpisom na zmluve o úvere potvrdila, že pred jej uzavretím prevzala formulár so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere, ktorý bol vyhotovený v súlade s právnymi predpismi, a bolo jej poskytnuté náležité vysvetlenie.
3.2 Pokiaľ ide o posúdenie správnosti záveru odvolacieho súdu, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že obsahuje len náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, čo je nepostačujúce, a preto je potrebné úver považovať za úver bezúročný a bez poplatkov, dovolací súd uviedol, že eurokonformný a logický výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby bola adresa predávajúceho, u ktorého je možné uplatniť reklamáciu/sťažnosť uvádzaná v bezúčelovej spotrebiteľskej úverovej zmluve vzhľadom na skutočnosť, že „predávajúci“ nie je „účastníkom“ bezúčelového spotrebiteľského úveru, ale len vyjadruje požiadavku na uvedenie „totožnosti a geografickej adresy zmluvných strán, prípadne i totožnosti a geografickej adresy zúčastneného sprostredkovateľa úveru“ v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. b) Smernice. Z uvedených dôvodov dovolací súd konštatoval opodstatnenosť námietky dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení v takej otázke (splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá bola podkladom pre záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je/nie je bezúročný (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.). Najvyšší súd tak uzavrel, že dovolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Z vyššie uvedeného vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu v časti vyjadrenej vo výroku I. odvolacieho rozsudku ako zvyšná napadnutá zamietajúca časť, v ktorej bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie. Súčasne zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania. Dovolací súd vec v zrušených častiach vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd preto opätovne preskúmal odvolanie žalobcu v dovolacím súdom zrušenej časti - zvyšnej napadnutej
zamietajúcej časti, v ktorej bol odvolacím súdom v predchádzajúcom odvolacom konaní (sp. zn. 25Co/230/2017) potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie.
5. Žalobca svoje odvolanie voči zamietajúcej časti prvoinštančného rozsudku odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C. s. p.) a súd mu nesprávnym procesným postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 365 ods. 1 písm. b) C. s. p). Domáhal sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že vyhovie jeho žalobe v celom rozsahu a prizná mu náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
5.1 Žalobca napadol ten záver prvoinštančného súdu, že v zmluve absentuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na to, že v záhlaví zmluvy o úvere i v označení zmluvnej strany - veriteľa, sú uvedené kontaktné informácie vrátane adresy, na ktorej je možné uplatniť reklamáciu či sťažnosť. Spotrebiteľ je teda ešte pred podpisom zmluvy oboznámený s adresou predajcu, na ktorej možno uplatniť reklamáciu či sťažnosť a uvedené vyplýva aj zo samotného textu zmluvy. K zistenej absencii náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch žalobca uviedol, že výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy nasledovne: výška anuitnej splátky 77,49 eur; termín splatnosti 1. anuitnej splátky 22.9.2014; počet anuitných splátok 120 a periodicita a termín splatnosti anuitných splátok mesačne, v 20. deň kalendárneho mesiaca. Anuitné splácanie popisuje bod 2.5.3 Obchodných podmienok pre úvery občanom, kde je uvedené, že výška každej splátky úveru je rovnaká a skladá sa z časti splátky istiny úveru a časti pripadajúcej na platbu riadnych úrokov z úveru, pričom pomer výšky istiny a riadnych úrokov sa v priebehu splácania úveru mení. Banka pritom bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov. Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, a tým aj súčasťou zmluvy. Z povahy jednotlivých poplatkov vyplýva, že nie je možné vopred stanoviť počet, koľkokrát bude klient daný poplatok povinný zaplatiť, nakoľko to závisí od toho, koľkokrát danú službu banky využije. Žalobca poukázal na závery rozsudku Európskeho súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej keď uviedol, že povinnou náležitosťou úverovej zmluvy nie je podrobný rozpis výšky, počtu a termínov každej so splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky a zároveň štát ani nemôže zákonom upraviť povinnosť pre veriteľov takýto presný rozpis v zmluve uvádzať. Žalovaná sama dobrovoľne vstúpila do zmluvného vzťahu so žalobcom a podpísala zmluvu, z ktorej nepochybne a zrozumiteľne vyplývalo, čo mu má vrátiť, kedy tak má urobiť, v akej výške a ako dlho tak má robiť. Žalobca poukázal tiež na uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 12Co/149/2016-60 zo dňa 15.2.2017 a uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6Co/68/2017-46 zo dňa 28.2.2017 a č. k. 6Co/84/2017-57 zo dňa 28.3.2017.
5.2. K záveru súdu prvej inštancie, že nepreukázal, že by pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou, resp. nepreukázal, že z jeho strany neprišlo k hrubému porušeniu povinností v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a nepredložil žiadny doklad o posudzovaní spôsobilosti žalovanej ako dlžníka splácať úver, žalobca uviedol, že ak súd považoval žalobu za neúplnú, mal ho vyzvať na jej doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 C. s. p., resp. § 43 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Ak súd rozhodol o neurčitej žalobe, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti žaloby, súd mu takýmto postupom, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku, odňal možnosť konať pred súdom, pričom ide o vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p., ktorá je porušením základného práva strany na spravodlivý proces, ktorý v podmienkach SR zaručuje aj čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd výzvou z 31.1.2017 žiadal predloženie výpisu k úverovému účtu, z ktorého bude vyplývať suma poskytnutých finančných prostriedkov žalovanej a zároveň aby sa žalobca vyjadril k úhradám žalovanej za obdobie od augusta 2016 do januára 2017. Žalobca doručil súdu odpoveď zo dňa 30.1.2017, kde sa vyjadril k čerpaniu úveru a tiež k úhradám žalovanej, doručil teda súdu žiadanú špecifikáciu. Žiadnu inú výzvu mu súd nedoručil. Banka si povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch splnila. Pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver posúdila jej príjmy a výdavky na základe údajov uvedených v žiadosti o spotrebný úver a taktiež na základe údajov o výške príjmu žalovanej z reportu zo Sociálnej poisťovne a na základe údajov z reportu zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI). Súd sa obmedzil iba na konštatovanie, že žalobca nedostatočne zohľadnil príjmy a
výdavky žalovanej, pritom sa mal zaoberať otázkou, či žalobca zohľadnil aj ostatné vymenované kritériá. Zároveň na to, aby bolo možné úver vyhlásiť za bezúročný a bez poplatkov, je potrebné skúmať, či veriteľ hrubo porušil svoje povinnosti vyplývajúce z § 7 ods. 1 zákona. V zmysle § 11 ods. 2 sa za hrubé porušenie uvedených povinností považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. Z dôkazov predložených súdu je však zrejmé, že podmienka hrubého porušenia povinností nebola splnená, pretože žalobca v žiadnom prípade neposudzoval schopnosť žalovanej splácať úver ani bez akýchkoľvek údajov o jej príjmoch, výdavkoch či rodinnom stave (doklad zo Sociálnej poisťovne) a ani bez nahliadnutia do príslušnej databázy (report zo SRBI). K záveru súdu, že nepreukázal, akú sumu finančných prostriedkov skutočne poskytol žalovanej, pretože súdu nepredložil výpis z úverového účtu a neozrejmil spôsob zápočtu úhrad vykonaných žalovanou, uviedol, že súdu predložil výpis z bankového systému, podľa ktorého bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 5 000 eur a ktorý bol čerpaný tak, že žalovaná časť finančných prostriedkov použila na úhradu poplatku za poskytnutie úveru, časť finančných prostriedkov použila na vyplatenie úveru č. 033299 vedeného v F. C. G., H., časť finančných prostriedkov použila na vyplatenie úveru č. 042989 vedeného v F. C. G. H., čo vyplýva tak zo zmluvy o úvere ako i z prehľadu splácania žalovanou. Žalobca sa vyjadril k úhradám žalovanej za obdobie od 8/2016 do 1/2017 a tiež k zápočtu týchto úhrad a predložil aj listinné dôkazy - výpisy z účtu, kde farebne zvýraznil jednotlivé úhrady žalovanej a započítanie na konkrétny produkt, ktorý má žalovaná vedený v F. C. G. H., a to na debetný zostatok na účte klienta č. XXXXXXXXXX; na splátky úveru č. 057687
- účet č. XXXXXXXXXX, ktorý úver nie je predmetom tohto konania a na splátky úveru č. 073987 - účet č. XXXXXXXXXX, ktorý je predmetom tohto konania. Súčasťou žaloby bol aj prehľad splácania úveru žalovanej odo dňa poskytnutia úveru do predčasného zosplatnenia. Po predčasnom zosplatnení žalovaná vykonala úhrady až v 10/2016 a nasledujúce, ktoré žalobca ozrejmil vo svojom podaní zo dňa 30.1.2017. Nakoľko išlo o úhrady po podaní žaloby, zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 304,67 eur späť. Súd teda dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca vyslovil nesúhlas s názorom vysloveným súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že veriteľovi patria po splatnosti celého dlhu iba sankčné úroky z omeškania. Žalobca mal naopak za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení, poukázal na § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov, čo potvrdzuje aj znenie § 16 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Odkázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017 podľa ktorého, ak zmluva neobsahuje dohodu o úroku odlišnú od zákona, platí ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka. Obsahom záväzku dlžníka v zmysle § 497 Obchodného zákonníka nie je len vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní.
5.3 Žalobca napadol aj rozhodnutie súdu o náhrade trov konania a žiadal priznať ich náhradu v rozsahu 100%. K odvolaniu okrem citovaných rozhodnutí súdov SR pripojil aj doklad Žiadosť o poskytnutie spotrebného úveru zo dňa 5.9.2014 a výpis z interného systému žalobcu o otázkach položených žalovanej pred uzatvorením zmluvy o jej majetkových a zárobkových pomeroch.
6. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C. s. p.), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C. s. p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré však nezistil (§ 380 ods. 2 C. s. p.), viazaný pritom skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario), a dospel (viazaný názorom dovolacieho súdu) k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania je dôvodné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobou sa žalobca domáhal pôvodne zaplatenia nasledovne vyčíslenej pohľadávky:
- 4 659,85 eura ako dlžnej istiny poskytnutého úveru,
- zmluvných úrokov vyčíslených v sume 175,58 eura do predčasného zosplatnenia (dohodnutá úroková sadzba 13,90 % ročne)
- úrokov z omeškania vyčíslených v sume 1,54 eura
- poplatkov za poistenie schopnosti splácať úver v sume 3,80 eura
- úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených zmluvných úrokov.
9. Podaním zo dňa 30. januára 2017 vzal žalobca žalobu späť v časti istiny 304,67 eura, napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v tejto časti konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol. Odvolací súd v poradí prvým odvolacím rozsudkom zo dňa 12.12.2018 zmenil prvoinštančný rozsudok v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 4 355,18 eura s príslušenstvom tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 3 157,44 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3 157,44 eura odo dňa 25. marca 2016 do zaplatenia a vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I.). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti, ktorou rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Predmetom sporu tak zostáva zvyšná zamietnutá časť nároku žalobcu a táto časť je predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
10. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa 05.09.2014 uzavretou medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom ako spotrebiteľský, uzavretá zmluva je zmluvou spotrebiteľskou o spotrebiteľskom úvere, keď žalobca bol v postavení dodávateľa a žalovaná v postavení spotrebiteľa. Svoje rozhodnutie založil na právnom názore, podľa ktorého je potrebné považovať predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnych zákonom stanovených náležitostí takejto zmluvy - neuvedením adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (§ 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch). V zmluve nie je ani presne uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, t. j. výška každej splátky istiny poskytnutého úveru, výška každej splátky úrokov poskytnutého úveru a napokon aj výška splátky prípadných poplatkov poskytnutého úveru, ak sú nejaké poplatky dojednané (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch). V zmluve sa uvádza iba výška anuitnej splátky 77,49 eur. Takéto vymedzenie splátok súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedostatočné. Podľa súdu prvej inštancie žalobca ani nepreukázal, že pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou, resp. nepreukázal, že z jeho strany neprišlo k hrubému porušeniu povinností v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, keď nepredložil žiadny doklad o posudzovaní spôsobilosti žalovanej ako dlžníka splácať úver. S poukazom na § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch potom dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
11. Podľa § 455 C. s. p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.
12. So zreteľom na vyššie uvedené právne závery dovolacieho súdu (odsek 3., 3.1, 3.2 odôvodnenia tohto rozhodnutia) nie je správny právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver v predmetnej veci treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje podstatnú náležitosť vyžadovanú ustanovením § 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,. Dovolací súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 09. novembra 2016 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej a uviedol, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom do 31. decembra 2014 nemožno od dodávateľov (veriteľov) žiadať, aby v nich uvádzali adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, o to viac v prípade, ak ide o spotrebiteľskú úverovú zmluvu, ktorá nie je účelovou úverovou zmluvou viazanou na nákup tovaru/ služieb. Podrobnejšie je argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odsekoch 3., 3.1, 3.2)
13. Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 09. novembra 2016 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíroovej rieši aj situáciu, ak v zmluve nie je ani presne uvedená výška, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V rámci uvedeného rozsudku Súdny dvor EÚ okrem iného konštatoval, že:
- článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia,
- pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti.
13.1 Najvyšší súd premietol právne závery rozsudku C-42/15 do svojho uznesenia 3 Cdo 146/2017 z 22. februára 2018, ktorým riešil aj otázku „bezúročnosti“ úveru v prípade absencie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravenej v § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí konštatuje, že „Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky).... Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.“
14. Súd prvej inštancie prijal záver (v tom čase v súdnej praxi prevažujúci), podľa ktorého veriteľovi patria po splatnosti dlhu iba sankčné úroky z omeškania. S týmto záverom žalobca nesúhlasil a v odvolaní ho namietal. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že priamo sa k otázke nároku na úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru vyjadril Najvyšší súd až uznesením vo veci sp. zn. 5 Cdo 42/2020 zo dňa 16. júna 2020 (publikované ako R 5/2021v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu, 1/2021), keď dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinnosti dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Poukázal na to, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru, pričom Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník, nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, pretože zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Najvyšší súd ďalej poukázal na to, že zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny a dojednanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny, jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, to znamená, že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.
15. Podľa Čl. 2 ods. 2 C. s. p. právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
16. Podľa ustanovenia § 220 ods. 3 C. s. p. ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
17. Rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením požiadavky spravodlivého procesu a princípu právnej istoty Ustálená rozhodovacia prax má byť vytváraná najvyššími súdnymi autoritami. Takouto najvyššou súdnou autoritou nepochybne je Súdny dvor Európskej únie a v systéme všeobecného súdnictva Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky.
18. Odvolací súd preto s poukazom na citované ustanovenia § 455 a Čl. 2 ods. 2 C. s. p. konštatuje pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav, keď súd prvej inštancie § 9 ods. 2 písm. c) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch nesprávne interpretoval a aplikoval v dôsledku čoho, s poukazom na § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, vyhodnotil spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanej za bezúročný a bez poplatkov.
19. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa záveru súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal, akú sumu finančných prostriedkov skutočne poskytol žalovanej sa vyjadril odvolací súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (č. k. 25Co/230/2017 -115 zo dňa 12. decembra 2018, odsek 23 odôvodnenia) a svoje závery premietol do svojho rozhodnutia, ktoré je v tejto časti právoplatné. Odvolací súd sa preto uvedenou námietkou v tomto odvolacom konaní už nezaoberal.
20. Súd prvej inštancie vyhodnotil poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch aj z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou, resp. nepreukázal, že z jeho strany neprišlo k hrubému porušeniu povinností v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Z obsahu preskúmavaného spisu a aj z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku však nevyplýva, že by k uvedenej skutočnosti súd prvej inštancie vykonal dokazovanie. S poukazom na uvedené je preto možné konštatovať, že súd prvej inštancie ustálil skutkové zistenia (o tom, že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou), ktoré sa nezakladajú na dôkazoch, vykonaných v prvoinštančnom konaní.
21. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
22. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa súdom prvej inštancie tvrdenej absencie náležitostí úverovej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. c) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch, riadiac sa právnym názorom najvyšších súdnych autorít, dospel k záveru, že odvolacia námietka žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie je dôvodná. Dôvodná je aj námietka žalobcu o tom, že súd prvej inštancie dospel (bez vykonania dokazovania) k nesprávnemu skutkovému zisteniu o hrubom porušení povinností žalobcu, keď tento nekonal pri poskytnutí úveru s odbornou starostlivosťou. Minimálne vo vzťahu k tomuto skutkovému zisteniu súdu prvej inštancie možno konštatovať, že ide o prekvapivé rozhodnutie, ktoré zakladá porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces.
23. S poukazom na uvedenú argumentáciu odvolací súd podľa citovaného § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej zamietajúcej časti, v ktorej bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený odvolacím súdom v predchádzajúcom odvolacom konaní vrátane závislého výroku o náhrade trov konania a vec mu v zrušenom rozsahu podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože nebolo účelné nahradiť dokazovanie pred súdom prvej inštancie odvolacím súdom, ktorého podstata činnosti spočíva v prieskume rozhodovacej činnosti súdu nižšej inštancie a ktorú nemôže nahrádzať.
24. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní postupovať pri posudzovaní predmetu sporu a rozhodovaní o uplatňovanom nároku žalobcu (v zrušenej časti) v súlade s vyššie uvedenými rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít, pri rešpektovaní právneho názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C. s. p) i dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.). Konštatovanie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nie je možné zovšeobecňovať, súd prvej inštancie preto vykoná dostatočné dokazovanie na zistenie, či žalobca konal pri poskytnutí úveru s odbornou starostlivosťou, teda či si vyžiadal od žalovanej
potrebné informácie, aktívne si zabezpečil ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie relevantné v súvislosti s poskytovaním úveru a takto získané informácie riadne vyhodnotil. Pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať i zásadu predvídateľnosti postupu súdu ako i prihliadať na špecifiká tzv. spotrebiteľských sporov ako sporov s ochranou slabšej strany (§ 290 C. s. p. a nasl.). Svoje zistenia súd premietne do rozhodnutia vo veci, pričom bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 C. s. p., vrátane uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dá odpoveď aj na podstatné a relevantné argumenty žalobcu, vyjadrené v jeho odvolaní.
25. Podľa § 396 ods. 3 C. s. p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
26. Podľa § 453 ods. 3 C. s. p. v novom rozhodnutí (o veci v zostávajúcej časti) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania a dovolacieho konania.
27. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).