Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-230-2017.pdf
PDF · 154.34 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/230/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: G. G., nar. XX.X.XXXX, adresa W. R., t. č. H. G. XXX, o zaplatenie 4.659,85 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30C/290/2016-63 zo dňa 14.3.2017 - v zamietajúcej časti a v časti trov konania, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 4.355,18 Eur s príslušenstvom m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 3.157,44 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.157,44 eur odo dňa 25.3.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 35,52%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou konanie v časti o zaplatenie sumy 304,67 Eur zastavil; druhou výrokovou vetou žalobu vo zvyšnej časti zamietol; treťou výrokovou vetou vyslovil, že žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva a napokon štvrtou výrokovou vetou vyslovil, že žalobcovi sa vracia súdny poplatok v sume 11,80 Eur po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne na základe aplikácie ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1, ods. 2 písm. c) a k), § 11 ods. 1 písm. b), ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 ods. 1, 3, 4, 9, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Vecne súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 4.659,85 Eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Súd vzhľadom na účinné späťvzatie žaloby zo strany žalobcu v časti o zaplatenie sumy 304,67 Eur ešte pred otvorením pojednávania, konanie v tejto časti zastavil, čím predmetom konania po čiastočnom zastavení, zostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy 4.355,18 Eur s príslušenstvom.
3. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k skutkovým zisteniam, že strany uzavreli dňa 5.9.2014 úverovú zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej bezúčelový úver/splatenie záväzkov klienta vo výške 5.000,- Eur a žalovaná sa zaviazala vrátiť úver spolu s príslušenstvom v celkovej výške 9.548,80 Eur formou 120 mesačných splátok po 77,49 Eur so splatnosťou úveru dňa 20.8.2024. Ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola dohodnutá na 16,61%, priemerná hodnota RPMN na 16,81% a úroková sadzba predstavovala 13,9% ročne. Žalovaná z titulu splácania úveru uhradila žalobcovi do predčasného zosplatnenia spolu sumu 1.240,39 eur. Po zosplatnení vykonala úhrady po 150,- eur v mesiacoch september 2016 - november 2016, január
2017, marec 2017, v decembri zaplatila žalobcovi sumu 100,- eur a vo februári 2017 sumu 50,- eur. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou založený predmetnou úverovou zmluvou súd posúdil ako spotrebiteľský, na ktorý sa vzťahujú ust. § 52 a nasl. OZ, ako aj ust. zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“), príp. zákona o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na to súd skúmal dôvodnosť žalovaného nároku v kontexte jeho súladu s príslušnými právnymi normami upravujúcimi ochranu spotrebiteľov. Poukázal na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí povinne obsahovať aj osobitné náležitosti podľa § 4 ods. 2 ZoSÚ, pričom zákon absenciu niektorých náležitostí vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení síce nespája s následkom neplatnosti právneho úkonu (úverovej zmluvy), poskytuje však spotrebiteľovi ochranu v tej podobe, že úver sa posudzuje ako bezúročný a bez poplatkov. Súd pritom zistil, že uvedená zmluva neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. I keď v zmluve je uvedená adresa právneho predchodcu žalobcu v jej záhlaví, zo žiadneho ustanovenia zmluvy, príp. VOP, nevyplýva, že adresa právneho predchodcu žalobcu je tou, na ktorej má spotrebiteľ právo uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. V zmluve nie je ani presne uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, t.j. výška každej splátky istiny poskytnutého úveru, výška každej splátky úrokov poskytnutého úveru a napokon aj výška splátky prípadných poplatkov poskytnutého úveru, ak sú nejaké poplatky dojednané. V zmluve sa uvádza iba výška anuitnej splátky 77,49 Eur. Takéto vymedzenie splátok je však podľa súdu nedostatočné, nakoľko uvedené údaje nemôžu nahradiť rozsiahle, individuálne nevyjednané, drobným, hustým písmom písané všeobecné obchodné podmienky. Ak zákon o spotrebiteľských úveroch ako podstatnú náležitosť zmluvy predpisuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) a s jej neuvedením spojil tak závažný dôsledok, akým je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (11 ods. 1 psím. b/ ZoSÚ), potom táto náležitosť musela byť jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom uvedená v zmluve a nemohla byť nahradená ani odkazmi na všeobecné obchodné či iné podmienky. Ďalej žalobca nepreukázal, že pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou, resp. že z jeho strany neprišlo k hrubému porušeniu povinností v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Žalobca totiž nepredložil žiadny doklad o posudzovaní spôsobilosti žalovanej ako dlžníka splácať úver. Pochybnosti vyvoláva i účel úveru uvedený v zmluve - bezúčelový/splatenie záväzkov klienta. V takýchto prípadoch sa potom v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Preto žalobcovi vzniklo právo iba na vrátenie rozdielu medzi poskytnutými a vrátenými finančnými prostriedkami. Súd však mal za to, že žalobca súdu nepreukázal akú sumu finančných prostriedkov skutočne poskytol žalovanej, keďže nepredložil výpis z úverového účtu, ktorý je predmetom tohto konania. Z vyjadrenia žalobcu zo dňa 30.1.2017 vyplýva, že žalovanej mal poskytnúť na jej inkasný účet iba sumu 1.494,70 Eur, pričom právny titul z uvedenej tabuľky nie je zrejmý (nie je zrejmé, ani o akú tabuľku ide). Žalovaná do zosplatnenia uhradila jednotlivými splátkami spolu sumu 1.240,39 Eur a po zosplatnení vykonala úhrady spolu v sume 900,- Eur, keď žalobca neozrejmil spôsob zápočtu úhrad vykonaných žalovanou. Pre nedostatok rozhodujúcich tvrdení zo strany žalobcu preto súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol.
4. O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím ust. § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), avšak v spore plne úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne preukázateľné trovy v konaní nevznikli.
5. O vrátení časti súdneho poplatku súd rozhodol vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby s poukazom na ust. § 11 ods. 3 a 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.
6. Napokon sa prvoinštančný súd vyjadril aj k otázke, či veriteľovi patria dojednané úroky z úveru aj po splatnosti celého dlhu dlžníka až do doby zaplatenia celého úveru a k tomu aj sankčné úroky z omeškania, resp. či po splatnosti celého dlhu patria veriteľovi iba úroky z omeškania. Uviedol, že súdna prax zaujala záver, že veriteľovi po splatnosti celého dlhu patria iba sankčné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 18.9.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14, v ktorom ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný výklad rozhodnutia krajského súdu, keď po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej sumy. Rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne vracia a spláca, za čo patrí veriteľovi úrok. Ak nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba
a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 OZ, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 OZ robí absolútne neplatnou. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 OZ. Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania.
7. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho zamietajúcej časti a časti trov konania podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 388 CSP v napadnutom rozsahu zmenil tak, že vyhovie jeho žalobe v celom rozsahu a prizná mu náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. Ako odvolací dôvod uviedol, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
8. Ako prvé žalobca v odvolaní napadol záver prvoinštančného súdu, že v zmluve absentuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ. Poukázal na to, že v zmysle bodu 1.1. zmluvy o pôžičke, banka poskytne klientovi peňažné prostriedky za podmienok uvedených v tejto zmluve, v Obchodných podmienkach pre úvery občanom - Prima banka Slovensko a.s. a vo Všeobecných obchodných podmienkach Prima banka Slovensko , a.s., ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Keďže neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky, s ktorými sa žalovaná oboznámila ešte pred uzatvorením zmluvy a túto skutočnosť potvrdila svojím podpisom, zmluva obsahuje aj náležitosť vyžadovanú v § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ, a teda adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, ktorá je uvedená v čl. 24 bod 24.1 VOP a v čl. 25 bod 25.1 VOP, kontrolné orgány sú uvedené v čl. 13 bod 13.4 VOP. V úvode samotnej zmluvy (v záhlaví i v označení zmluvnej strany - veriteľa), sú uvedené kontaktné informácie vrátane adresy, na ktorej je možné uplatniť reklamáciu či sťažnosť. Spotrebiteľ je teda ešte pred podpisom zmluvy oboznámený s adresou predajcu, na ktorej možno uplatniť reklamáciu či sťažnosť a uvedené vyplýva aj zo samotného textu zmluvy. K záveru súdu, že zo žiadneho ustanovenia zmluvy, príp. VOP nevyplýva, že adresa právneho predchodcu je tou, na ktorej má spotrebiteľ právo uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, je odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti je zmätočné, nakoľko zmluvu o úvere č. 154354 zo dňa 5.9.2014 uzatvorila žalovaná so žalobcom, nie s jeho právnym predchodcom. V zmluve je uvedená adresa žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, 010 11 Žilina. Ak súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v zmluve neuviedol, že ide o adresu, na ktorej môže podať spotrebiteľ sťažnosť alebo reklamáciu, vyžadovať uvedené by bolo zbytočný formalizmus, nakoľko spotrebiteľ má k dispozícii adresu žalobcu, na ktorej ho môže kontaktovať, a teda zámer zákonodarcu, aby spotrebiteľ vedel, kam sa obrátiť na predajcu je naplnený.
9. K zistenej absencii náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ žalobca uviedol, že vzhľadom na to, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú VOP a OP, niektoré z náležitostí sú v samotnom texte zmluvy a ďalšie sú vo VOP a OP. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy nasledovne: výška anuitnej splátky 77,49 Eur; termín splatnosti 1. anuitnej splátky 22.9.2014, počet anuitných splátok 120 a periodicita a termín splatnosti anuitných splátok mesačne, v 20. deň kalendárneho mesiaca. Anuitné splácanie popisuje bod 2.5.3 OP, kde je uvedené, že výška každej splátky úveru je rovnaká a skladá sa z časti splátky istiny úveru a časti pripadajúcej na platbu riadnych úrokov z úveru, pričom pomer výšky istiny a riadnych úrokov sa v priebehu splácania úveru mení. Z toho vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky, uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka pritom bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov. Pokiaľ by mal samotný text zmluvy obsahovať podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splatnosti úveru, znamenalo by to neúmerné rozšírenie rozsahu zmluvy. Výška, počet a termíny
splátok sú uvedené v samotnom texte zmluvy. Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou VOP, a tým aj súčasťou zmluvy. Z povahy jednotlivých poplatkov vyplýva, že nie je možné vopred stanoviť počet, koľkokrát bude klient daný poplatok povinný zaplatiť, nakoľko to závisí od toho, koľkokrát danú službu banky využije. Zásady spoplatňovania, ktoré sú súčasťou Sadzobníka potom stanovujú, kedy je ktorý poplatok splatný. Prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia zmluva neuvádza, nakoľko na základe zmluvy o pôžičke nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami. Bod 2.5.5 VOP určuje poradie uspokojovania pohľadávky nasledovne: Všetky platby, ktoré banka v priebehu splácania úveru prijme od klienta na splatenie úveru, sa započítavajú na úhradu pohľadávky banky voči klientovi v nasledovnom poradí: a) dlžná a splatná istina, ako prvá v poradí; b) dlžné a splatné úroky, ako druhé v poradí; dlžné a splatné úroky z omeškania a zmluvné pokuty, ako tretie v poradí; d) dlžné a splatné odmeny, poplatky, výdavky a iné náklady banka ako štvrté v poradí; pričom konkrétnu pohľadávku v rámci príslušného poradia, na ktorú bude platba započítaná určí banka s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Ďalej žalobca poukázal na závery rozsudku Európskeho súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej a uviedol, že vzhľadom na ne povinnou náležitosťou úverovej zmluvy nie je podrobný rozpis výšky, počtu a termínov každej so splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky a zároveň štát ani nemôže zákonom upraviť povinnosť pre veriteľov takýto presný rozpis v zmluve uvádzať. Nakoľko z čl. 1 ods. 1.2 úverovej zmluvy je zrejmý počet anuitných splátok 120, periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky mesačne v 20. deň kalendárneho mesiaca, výška anuitnej splátky 77,49 Eur, ktorá sa v priebehu splácania nemení, termín splatnosti prvej anuitnej splátky 22.9.2014 a splatnosť celého úveru 20.8.2024, jedná sa o údaje požadované ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Zo zmluvy je zrozumiteľne jasné, že splátka vo výške 77,49% pozostáva z úroku 13,90% ročne, je pochopiteľné, že zvyšok tvorí istina. Žalovaná sama dobrovoľne vstúpila do zmluvného vzťahu so žalobcom a podpísala zmluvu, z ktorej nepochybne a zrozumiteľne vyplývalo, čo mu má vrátiť, kedy tak má urobiť, v akej výške a ako dlho tak má robiť. Tu žalobca poukázal tiež na uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 12Co/149/2016-60 zo dňa 15.2.2017 a uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6Co/68/2017-46 zo dňa 28.2.2017 a č. k. 6Co/84/2017-57 zo dňa 28.3.2017.
10. K záveru súdu, že nepreukázal, že by pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou, resp. nepreukázal, že z jeho strany neprišlo k hrubému porušeniu povinností v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ a nepredložil žiadny doklad o posudzovaní spôsobilosti žalovanej ako dlžníka splácať úver, žalobca uviedol, že ak súd považoval žalobu za neúplnú, mal ho vyzvať na jej doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 CSP, resp. § 43 ods. 1 OSP. Ak súd rozhodol o neurčitej žalobe, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti žaloby, súd mu takýmto postupom, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku, odňal možnosť konať pred súdom, pričom ide o vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktorá je porušením základného práva strany na spravodlivý proces, ktorý v podmienkach SR zaručuje aj čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd výzvou z 31.1.2017 žiadal predloženie výpisu k úverovému účtu, z ktorého bude vyplývať suma poskytnutých finančných prostriedkov žalovanej a zároveň aby sa žalobca vyjadril k úhradám žalovanej za obdobie od augusta 2016 do januára 2017. Žalobca doručil súdu odpoveď zo dňa 30.1.2017, kde sa vyjadril k čerpaniu úveru a tiež k úhradám žalovanej, doručil teda súdu žiadanú špecifikáciu. Žiadnu inú výzvu mu súd nedoručil. Banka si povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ splnila. Pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver posúdila jej príjmy a výdavky na základe údajov uvedených v žiadosti o spotrebný úver a taktiež na základe údajov o výške príjmu žalovanej z reportu zo Sociálnej poisťovne a na základe údajov z reportu zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI). Súd sa obmedzil iba na konštatovanie, že žalobca nedostatočne zohľadnil príjmy a výdavky žalovanej, pritom sa mal zaoberať otázkou, či žalobca zohľadnil aj ostatné vymenované kritériá. Zároveň na to, aby bolo možné úver vyhlásiť za bezúročný a bez poplatkov, je potrebné skúmať, či veriteľ hrubo porušil svoje povinnosti vyplývajúce z § 7 ods. 1 zákona. V zmysle § 11 ods. 2 sa za hrubé porušenie uvedených povinností považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. Z dôkazov predložených súdu je však zrejmé, že podmienka hrubého porušenia povinností nebola splnená, nakoľko žalobca v žiadnom prípade neposudzoval schopnosť žalovanej splácať úver ani bez akýchkoľvek údajov o jej príjmoch, výdavkoch či rodinnom stave (doklad zo Sociálnej poisťovne) a ani bez nahliadnutia do príslušnej databázy (report zo SRBI).
11. V ďalšej časti odvolania žalobca riešil záver súdu, že nepreukázal, akú sumu finančných prostriedkov skutočne poskytol žalovanej, keďže súdu nepredložil výpis z úverového účtu, ktorý je predmetom tohto konania a neozrejmil spôsob zápočtu úhrad vykonaných žalovanou. Uviedol, že súdu predložil výpis z bankového systému, podľa ktorého bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 5.000,- Eur a ktorý bol čerpaný tak, že žalovaná časť finančných prostriedkov použila na úhradu poplatku za poskytnutie úveru, časť finančných prostriedkov použila na vyplatenie úveru č. 033299 vedeného v Prima banka Slovensko, a.s., časť finančných prostriedkov použila na vyplatenie úveru č. 042989 vedeného v Prima banka Slovensko a.s., čo vyplýva tak zo zmluvy o úvere ako i z prehľadu splácania žalovanou. Žalobca sa vyjadril k úhradám žalovanej za obdobie od 8/2016 do 1/2017 a tiež k zápočtu týchto úhrad a predložil aj listinné dôkazy - výpisy z účtu, kde farebne zvýraznil jednotlivé úhrady žalovanej a započítanie na konkrétny produkt, ktorý má žalovaná vedený v Prima banka Slovensko a.s., a to na debetný zostatok na účte klienta č. XXXXXXXXXX; na splátky úveru č. 057687 - účet č. XXXXXXXXXX, ktorý úver nie je predmetom tohto konania a na splátky úveru č. 073987 - účet č. XXXXXXXXXX, ktorý je predmetom tohto konania. Súčasťou žaloby bol aj prehľad splácania úveru žalovanej odo dňa poskytnutia úveru do predčasného zosplatnenia. Po predčasnom zosplatnení žalovaná vykonala úhrady až v 10/2016 a nasledujúce, ktoré žalobca ozrejmil vo svojom podaní zo dňa 30.1.2017. Nakoľko sa jednalo o úhrady po podaní žaloby, zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 304,67 Eur späť. Súd teda dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd si mal vychádzajúc zo záveru, že úver je bezúročný a bez poplatkov, zadovážiť relevantné podklady pre zistenie výšky doposiaľ uhradenej sumy žalovanou, mal zohľadniť platby, na ktoré má žalobca nárok a zároveň mal prihliadať na predložené dôkazy a to, že žalovaná čerpala úver vo výške 5.000,- Eur. Pokiaľ súd považoval v tomto smere žalobu za neúplnú, mal žalobcu vyzvať na jej doplnenie postupom podľa § 129 ods. 1 CSP, v opačnom prípade mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, teda ide o vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktorá je porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces.
12. V ďalšom sa odvolateľ zaoberal názorom vysloveným súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku, že veriteľovi patria po splatnosti celého dlhu iba sankčné úroky z omeškania poukazujúc na uznesenie ÚS SR z 18.9.2012 sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14. Žalobca mal naopak za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení, nakoľko z ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov, čo potvrdzuje aj znenie ust. § 16 ods. 1 ZoSÚ. Odkázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017 podľa ktorého, ak zmluva neobsahuje dohodu o úroku odlišnú od zákona, platí ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka. Obsahom záväzku dlžníka v zmysle § 497 Obchodného zákonníka nie je len vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Pokiaľ ide o aplikáciu § 506 Obchodného zákonníka uviedol, že odstúpením od zmluvy zmluva od počiatku nezaniká a naďalej trvá právo veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru. Tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania. Pokiaľ ide o rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Obo 143/98 na ktoré poukazuje súd (prvoinštančný súd naň vôbec nepoukazoval, pozn.), toto rozhodnutie nie je rozhodnutím vo veci samej a konštatovanie najvyššieho súdu v ňom nemožno považovať za záväzný právny názor NS SR. Žalobca sa ďalej vyjadril k rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 (na ktorý prvoinštančný súd vôbec nepoukazoval, pozn.) a poznamenal, že ide o rozhodnutie súdu v jednotlivej konkrétnej veci a nie je záväzný pre rozhodovaciu činnosť iných súdov, a to ani na účely zjednocovania judikatúry, nakoľko nebol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR.
13. Žalobca vzhľadom na svoje odvolanie v časti zamietnutého nároku napadol aj rozhodnutie súdu o náhrade trov konania a žiadal priznať ich náhradu v rozsahu 100%. K odvolaniu okrem citovaných rozhodnutí súdov SR pripojil aj doklad Žiadosť o poskytnutie spotrebného úveru zo dňa 5.9.2014 a výpis z interného systému žalobcu o otázkach položených žalovanej pred uzatvorením zmluvy o jej majetkových a zárobkových pomeroch.
14. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila.
15. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany nepodali.
16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v napadnutej zamietajúcej časti je čiastočne dôvodné, s čím súvisela následne potreba zmeniť aj závislý výrok o náhrade trov konania.
17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu skutkovému a právnemu záveru, že posudzovaný spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, vzhľadom na absenciu náležitostí podľa § 9 ods. 1 písm. c) a k) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena o splnení si povinností veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 cit. zákona, v ktorom dôsledku prvoinštančný súd žalobu v celom rozsahu zamietol, nakoľko dospel záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcu pokiaľ ide o preukázanie skutočnej sumy finančných prostriedkov poskytnutých žalovanej, ako aj celkovej sumy, ktorú žalovaná na splatenie úveru zaplatila.
18. Žalobca svojim odvolaním nenapadol výrok rozsudku, ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 304,67 Eur zastavené, ako ani výrok o vrátení súdneho poplatku. V týchto častiach je napadnutý rozsudok právoplatný a nie je predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
19. V danom prípade žalobca nenapádal skutkové a právne závery súdu prvej inštancie spočívajúce v tom, že dňa 5.9.2014 bola medzi žalobcom a žalovanou uzavretá úverová zmluva, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ustanovení § 52 a nasl. OZ a zároveň sa jedná o spotrebiteľský úver v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. S ohľadom na odvolacie argumenty uplatnené žalobcom, bolo prvoradou úlohou odvolacieho súdu posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o bezúročnosti a bez poplatkovosti predmetného úveru.
20. Prvoinštančný súd v prvom rade ustálil, že v zmluve o úvere zo dňa 5.9.2014 absentuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ), teda že neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. V zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, sa potom poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Odvolateľ s týmto nesúhlasil a protiargumentoval tým, že adresa je uvedená v záhlaví predmetnej úverovej zmluvy i v označení veriteľa a vyplýva tiež z čl. 24 bod 24.1 a čl. 25 bod 25.1 VOP.
21. Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že v predmetnej úverovej zmluve absentuje údaj, ktorý vyžaduje zákon v § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ, a to adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Žalobca ako veriteľ poskytol pri uzavretí predmetnej úverovej zmluvy žalovanému ako spotrebiteľovi finančné služby, preto je ho potrebné považovať zároveň i za predávajúceho. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 jednoznačne odlišuje obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa písm. b) teda obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, a podľa písm. c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať obe uvedené náležitosti. Pokiaľ teda v predmetnej úverovej zmluve je v záhlaví i ako označenie zmluvnej strany - banky uvedené obchodné meno, sídlo a
IČO veriteľa, ide o údaje identifikujúce veriteľa v zmysle § 9 ods. 2 písm. b) citovaného zákona. V zmluve sa ale ani s prihliadnutím na odvolanie žalobcu nenachádza špecifická obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) citovaného zákona, a to označenie adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Táto náležitosť rozhodne nemôže byť nahradená identifikačnými údajmi veriteľa ako zmluvnej strany, ktoré sa musia nachádzať v akejkoľvek zmluve. Rozdielnosť náležitostí v zmysle písm. b) a písm. c) ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ v danom konkrétnom prípade spočíva najmä v tom, že banka - veriteľ má svoje sídlo na adrese Hodžova 11, Žilina - ktorá adresa je uvedená v zmluve ako adresa veriteľa, avšak túto zmluvu s dlžníkom uzatvorila prostredníctvom svojej pobočky v Galante
- adresa Hlavná ulica č. 918/2, Galanta, čo je uvedené pri podpisoch bankárov uzatvárajúcich zmluvu v mene a na účet Prima banky Slovensko a.s. Celkovo má žalobca na území SR množstvo pobočiek. Je preto otázne, či spotrebiteľ môže uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť len v mieste sídla žalobcu, alebo aj na niektorej z jeho pobočiek. Bolo by pritom v neprospech spotrebiteľa, aby nemohol svoju reklamáciu, či sťažnosť uplatniť tam, kde zmluvu s veriteľom uzavrel, teda spravidla na pobočke v mieste jeho bydliska. Keďže však konkrétna adresa na uplatnenie reklamácie alebo sťažnosti v zmluve výslovne obsiahnutá nie je, je takáto možnosť pre žalovanú ako spotrebiteľa otázna. V tomto smere preto neobstojí argument žalobcu, že vyžadovať v zmluve osobitne adresu, ma ktorej má spotrebiteľ právo uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť je zbytočný formalizmus, keďže má k dispozícii adresu žalobcu. Zámer zákonodarcu, aby spotrebiteľ vedel kam sa má so svojou sťažnosťou alebo reklamáciu obrátiť naplnený nie je, pretože tento nevie, či je to len sídlo veriteľa, alebo adresa ktorejkoľvek jeho pobočky. Uvedenú náležitosť neobsahujú ani predložené Všeobecné obchodné podmienky Prima banka Slovensko, a.s. účinné od 20.5.2014, ktoré v bodoch 24 a 25, na ktoré poukázal žalobca, konkrétnu adresu pre vybavenie reklamácií a sťažností neobsahujú. V bode 24.1 VOP je uvedené len toľko, že banka na svojej internetovej stránke, ako aj na Obchodných miestach zverejňuje reklamačný poriadok, ktorým sa riadia všetky právne vzťahy v súvislosti s podávaním a riešením prípadných sťažností a reklamácií klienta na kvalitu služieb poskytovaných bankou, najmä spôsob ich predkladania, náležitosti reklamácie alebo sťažnosti, lehoty na ich vybavenie, spôsob vybavenia. Údaj o adrese, na ktorej môže klient podať svoju reklamáciu alebo sťažnosť sa v tomto bode VOP nenachádza. Reklamačný poriadok žalobca súdu nepredložil vôbec. V bode 25.1 VOP sa potom uvádzajú informácie o banke, jej obchodné meno, sídlo, IČO a údaj o zápise v obchodnom registri. Rovnako tu nie je uvedené, či adresa sídla je zároveň jedinou adresou, na ktorej môže klient podať svoju reklamáciu či sťažnosť. Niet teda pochybností o tom, že uvedenie identifikačných údajov žalobcu vrátane jeho adresy pri označení strán úverovej zmluvy nemožno považovať za údaj, na základe ktorého by žalovaná ako spotrebiteľ nadobudla vedomosť o tom, že si u tohto subjektu a na akej adrese môže uplatniť reklamáciu, prípadne podať sťažnosť. Prvoinštančný súd preto správne uzavrel, že tento údaj v predmetnej úverovej zmluve chýba. V dôsledku toho je potom potrebné s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ považovať daný úver za bezúročný a bez poplatkov.
22. Nakoľko už samotný záver o nedostatku náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ v predmetnej úverovej zmluve, postačuje pre jednoznačný záver o bezúročnosti a bez poplatkovosti daného úveru, nebolo ďalej potrebné, vzhľadom na zásadu procesnej ekonómie (čl. 17 CSP), sa potom už zaoberať ďalšou nadbytočnou a irelevantnou odvolacou argumentáciou žalobcu, odôvodňujúcou jeho nárok na zaplatenie požadovaných úrokov a poplatkov. Už len absencia samotnej tejto obligatórnej náležitosti úverovej zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ) teda spôsobuje, že žalobca má nárok iba na vrátenie istiny poskytnutých peňažných prostriedkov.
23. Odvolaciemu súdu preto zostalo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru pokiaľ ide o neunesenie dôkazného bremena žalobcom ohľadom preukázania sumy skutočne poskytnutých finančných prostriedkov, ako aj sumy, ktorú žalovaná na splatenie úveru celkom zaplatila. Žalobca v konaní, rovnako tak v podanom odvolaní uvádzal, že žalovanej poskytol úver vo výške 5.000,- Eur, z ktorej sumy časť finančných prostriedkov vo výške 250,- Eur použil na úhradu poplatku za poskytnutie úveru, ďalšia časť bola použitá na splatenie úveru žalovanej v Prima banka Slovensko a.s. č. 033299, ďalšia časť na splatenie úveru v Prima banka Slovensko a.s. č. 042989 a zvyšok finančných prostriedkov, bol poukázaný na účet žalovanej č. XXXXXXXXXX/XXXX. Z uvedeného vyplýva a je aj v súlade s účelom úveru uvedeným v samotnej zmluve (bezúčelový úver/splatenie záväzkov klienta, bod 1.2 zmluvy), že z celkovej výšky úveru 5.000,- Eur, bola suma 250,- Eur použitá na zaplatenie poplatku veriteľa za poskytnutie úveru, časť poskytnutých finančných prostriedkov poskytnutá na splatenie iných úverov žalovanej, ktoré mala u veriteľa a iba zvyšná časť bola poukázaná na účet žalovanej. Pretože predmetný úver sa v zmysle vyššie uvedeného považuje v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ za úver bez poplatkov, bol žalovanej v skutočnosti poskytnutý úver iba vo výške 4.750,- Eur. Na zaplatenie poplatku
za poskytnutie úveru vo výške 250,- Eur žalobca nemá nárok. Aj podľa prehľadu, ktorý žalobca poskytol vo svojom písomnom podaní zo dňa 30.1.2017 (č. l. 46 spisu), bola žalovanej v skutočnosti celkom poskytnutá suma úveru iba vo výške 4.750,- Eur (z toho suma 1.803,13 Eur na splatenie úveru č. 033299; suma 1.452,17 Eur na splatenie úveru č. 042989 a suma 1.494,70 Eur poukázaná na účet žalovanej, čo je spolu 4.750,- Eur) zvyšok v sume 250,- Eur predstavoval poplatok za poskytnutie úveru. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca preukázal poskytnutie istiny úveru žalovanej v celkovej výške 4.750,- Eur. Prvoinštančný súd potom mal za preukázané, že do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, žalovaná uhradila na zaplatenie úveru sumu celkom 1.240,39 Eur, avšak za nepreukázané mal celkovú sumu ďalších úhrad vykonaných žalovanou v nasledovnom období. Aj k tejto skutočnosti sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 30.1.2017 keď uviedol, že je pravda, že žalovaná v období od septembra 2016 do januára 2017 vykonala úhrady, avšak žalovaná má u žalobcu viacero úverov, pričom žalobca použil úhrady vykonané žalovanou jednak na úhradu debetného zostatku na účte klienta č. XXXXXXXXXX, ďalej na splátky úveru č. 057687 - účet č. XXXXXXXXXX, ktorý úver nie je predmetom tohto konania a na splátky úveru č. 073987- účet č. XXXXXXXXXX, ktorý je predmetom tohto konania. Z osobného účtu žalovanej tak bolo na splatenie úveru č. 073987 započítaná suma úhrady vo výške 304,67 Eur. Na preukázanie tejto skutočnosti žalobca k podaniu zo dňa 30.1.2017 pripojil výpisy z účtu žalovanej, z ktorých vyplýva, aké sumy žalobca použil z účtu žalovanej na splatenie úveru č. 073987, pričom z nich vyplýva práve suma celkom 304,67 Eur. V tejto časti žalobca aj zobral žalobu späť, nakoľko túto sumu nezohľadnil pri podávaní žaloby. Žalovaná tiež na pojednávaní dňa 14.3.2017 predložila doklady o vykonaných vkladoch v hotovosti za mesiace 9/2016, 1/2017, 2/2017, 3/2017, z ktorých vyplýva, že v septembri 2016 vložila na svoj osobný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX sumu 150,- Eur, ktorú žalobca podľa výpisu z účtu za 9/2016 (č. l. 50 spisu) nepoužil na úhradu úveru č. 073987; v 1/2017 vložila na svoj účet č. XXXXXXXXXX/XXXX sumu 150,- Eur, z ktorej sumy žalobca podľa výpisu za 1/2017 na splatenie úveru č. 073987 použil iba sumu 100,78 Eur; v 2/2017 vložila sumu 50,- Eur na splatenie iného úveru - účet č. XXXXXXXXXX, ktorý nie je predmetom tohto konania; v 3/2017 vložila sumu 50,- Eur na rovnako na úver účet č. XXXXXXXXXX, ktorý nie je predmetom tohto konania; ďalej sumu 50,- Eur na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorý nie je predmetom tohto konania a napokon sumu 50,- Eur na účet č. XXXXXXXXXX, ktorý je úverom č. 073987, ktorý je predmetom tohto konania, z ktorej sumy bolo 2,50 zarátaných ako poplatok za vklad a na účet bola pripísaná suma 47,50 Eur. Iné doklady preukazujúce ďalšie splácanie úveru č. 073987 žalovaná nepredložila. Okrem žalobcom preukázanej sumy 304,67 Eur, tak žalovaná zaplatila ešte v marci 2017 sumu 47,50 Eur, celkom teda sumu 352,17 Eur. Pokiaľ teda prvoinštančný súd na základe týchto v konaní vykonaných dôkazov uzavrel, že žalobca neozrejmil splácanie úveru žalovanou po zosplatnení, dospel k nesprávnemu skutkovému záveru. Odvolací súd pritom k svojim skutkovým zisteniam ohľadom celkovej sumy poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 4.750,- Eur a celkovej sume zaplatenej žalovanou na splatenie úveru č. 073987 vo výške 1.592,56 Eur (t.j. suma 1.240,39 Eur uhradená do splatnosti + suma 352,17 Eur uhradená od 9/2016) dospel na základe tých istých dôkazov vykonaných aj prvoinštančným súdom, na vykonanie ktorých nebolo potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, nakoľko nariadenie pojednávania len z dôvodu, aby mohol byť vykonaný dôkaz listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu, ktorý už bol prvoinštančným súdom oboznámený a stranám je známy, by bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti konania (čl. 17 CSP).
24. Pretože v konaní bolo nesporne preukázané, že žalovaná z titulu predmetnej úverovej zmluvy na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 4.750,- Eur zaplatila žalobcovi sumu 1.592,56 Eur, na základe čoho jej vzhľadom na bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru zostáva ešte povinnosť vrátiť žalobcovi istinu úveru celkom v sume 3.157,44 Eur.
25. Pretože sa žalovaná s peňažným plnením dostala do omeškania, žalobca má nárok tiež na zaplatenie úrokov z omeškania. V danom prípade bol úver žalobcom predčasne zosplatnený ku dňu 24.3.2016. Odo dňa 25.3.2016 sa tak žalovaná dostala so zaplatením nesplatenej istiny poskytnutých peňažných prostriedkov do omeškania. V súlade s ustanovením § 517 ods. 2 OZ, v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.2.2013, má žalobca v danom prípade nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške o päť percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalobca si od predčasnej splatnosti úveru uplatňoval zaplatenie úrokov z omeškania vo výške práve 5% ročne. Pretože pohľadávka žalobcu bola odôvodnená len na vrátenie nesplatenej sumy poskytnutých peňažných prostriedkov, bez úrokov a poplatkov, má
žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania 5% ročne zo sumy 3.157,44 eur odo dňa 25.3.2016 do zaplatenia.
26. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 4.355,18 Eur s príslušenstvom zmenil tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.157,44 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.157,44 Eur od 25.3.2016 do zaplatenia a vo zvyšnej časti požadovaných úrokov, poplatkov, poplatkov za poistenie schopnosti splácať úver a úrokov z omeškania do dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
27. Nakoľko sa predmetný úver považuje za bezúročný a bez poplatkov bolo by nadbytočným zaoberať sa ďalej nárokom žalobcu na platenie úrokov od predčasnej splatnosti úveru do jeho celkového splatenia. Žalobca tiež nemá nárok na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru, ako ani poplatkov za poistenie schopnosti splácať úver, prípadne iných v konaní nešpecifikovaných uplatnených poplatkov.
28. Odvolací súd má navyše za to, že so žalovanou platne poistenie schopnosti splácať úver dojednané nebolo. Vo formulárovej zmluve uzavretej medzi žalobcom a žalovanou je jediná zmienka o poistení úveru uvedená v bode 1.2, kde sa bez ďalšieho uvádza len výška poplatku za poistenie schopnosti splácať úver 1,90 Eur mesačne. V zmluve potom viac nie je žiadna zmienka o uzavretom poistení. Iba v bode 8 Obchodných podmienok je uvedené, že banka sprostredkúva poistenie schopnosti splácať úver, ktoré sa dojednáva pristúpením klienta k Rámcovej poistnej zmluve pre poistenie schopnosti splácať úver č. PBS2012. Z formy a obsahu zmluvy o úvere zo dňa 5.9.2014 a jej Obchodných podmienok je zrejmé, že ich text bol vopred pripravený veriteľom pre neurčitý počet budúcich spotrebiteľov a ak by aj žalovaná ako spotrebiteľ mala možnosť oboznámiť sa s textom tejto zmluvy pred jej podpisom, nesporne nemohla ovplyvniť jej obsah pokiaľ ide o dojednanie poistenia v bode 8. Obchodných podmienok. Ustanovenie bodu 8. Obchodných podmienok, preto s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 2 OZ nemožno považovať za individuálne dojednané. Je nesporné, že žalovaná ako spotrebiteľ nemala žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah tohto vopred veriteľom navrhnutého a fixne formulovaného dojednania týkajúceho sa uzatvorenia poistnej zmluvy pre poistenie schopnosti splácať úver, mohla iba úverovú zmluvu ako celok odmietnuť, alebo ju prijať spolu s ustanovením o poistení. Súd má za to, že v úverovej zmluve žalobca vopred vnútil konajúcej osobe - žalovanej aj iný úkon než iba ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jej záujmu (získanie úveru). Ako totiž vyplýva z danej predtlače zmluvy, konajúca osoba
- žalovaná sa súčasne jedným a tým istým podpisom na predmetnej listine podpísala aj pod tú časť predtlače listiny, ktorá sa týka absolútne iného právneho vzťahu, a to uzatvorenia poistenia schopnosti splácať úver, pričom žiadnym spôsobom nemohla prejaviť svoju vôľu, že o takého poistenie nemá záujem, prípadne za iných podmienok, nemala možnosť ani zvoliť si príslušného poisťovateľa. Teda, ak chcela žalovaná získať spotrebiteľský úver, čo bolo primárne jej pohnútkou k vstupu do právneho vzťahu so žalobcom, nemala na výber a musela podpísať predloženú predtlač listiny, ktorá v sebe obsahovala aj záväzok uzatvoriť poistnú zmluvu. V tomto prípade sa tak dá usudzovať na nedostatok vôle konajúcej osoby spotrebiteľa - žalovanej vstúpiť do iného zmluvného vzťahu, ako bol primárne vo sfére jej záujmu, pričom v dôsledku nemožnosti akejkoľvek zmeny predtlače predloženej listiny koná neuvážene a nevedome aj s účinkami smerom k uzavretiu sekundárneho právneho úkonu, s čím dodávateľ už vopred kalkuluje. S poukazom na uvedené dôvody je takýto právny úkon spotrebiteľa - žalovanej, teda dojednanie o uzatvorení poistnej zmluvy neplatný s poukazom na ustanovenie § 37 ods. 1 OZ. Žalobca tiež pri uzatváraní úverovej zmluvy podľa názoru súdu postupoval v rozpore so zásadou dobromyseľnosti a v rozpore s dobrými mravmi, pretože dojednanie o poistení vsunul do Obchodných podmienok a vyhotovil ho tak drobným písmom, že bolo skoro nečitateľné a tým vlastne využil omyl spotrebiteľa, ktorý takýmto drobným písmenám len ťažko mohol venovať dostatočnú pozornosť. Takéto konanie žalobcu ako dodávateľa je nutné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 3 ods. 1 OZ. Žalobca v podstate týmto spôsobom využil svoje postavenie ako dodávateľa a porušil zmluvnú slobodu žalovanej, keď jej nanútil podpisom jednej zmluvy podpis ďalšej, ale bez bližšie dohodnutých podmienok, iba s odkazom na úverové zmluvné podmienky. Uvedený postup žalobcu sa dá s poukazom na už uvedené dôvody kvalifikovať aj ako nekalá praktika, ktorá v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. OZ nemôže požívať právnu ochranu a je v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov zakázaná. Vzhľadom na uvedené je dojednanie medzi sporovými stranami o uzavretí poistenia v rozpore s ustanovením § 37 ods. 1 OZ, nakoľko nebolo urobené slobodne a
vážne, ako aj v rozpore s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 OZ, a preto je neplatné. Navyše žalobca ani žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalovaná pristúpila k Rámcovej poistnej zmluve pre poistenie schopnosti splácať úver č. PBS2012, nepredložil ani túto rámcovú poistnú zmluvu, teda žiadnym spôsobom nepreukázal, že skutočne došlo k platnému uzatvoreniu poistnej zmluvy a vzniku poistenia. V tomto smere neuniesol svoje dôkazné bremeno.
29. Napokon pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru t. j. do dňa 24.3.2016, odvolací súd tento nárok žalobcu zamietol ako nepreskúmateľný, nakoľko žalobca pre výpočet týchto úrokov z omeškania neposkytol dostatok vlastných skutkových tvrdení. Žalobca má v zmysle vyššie uvedených záverov nárok iba na zaplatenie sumy istiny poskytnutého úveru, pričom v zmysle skutkových tvrdení žalobcu, súčasťou splátok splatných do splatnosti, boli okrem istiny aj úroky a poplatky ako aj poplatky za poistenie, na ktorých zaplatenie žalobca nárok nemá. Žalobca uviedol, že hoci bola výška každej splátky rovnaká, pomer výšky istiny a riadnych úrokov sa v priebehu splácania úveru menil. Žalobca však v konaní neuviedol, aká časť z celkovej výšky splátky 77,49 Eur predstavovala pri každej jednotlivej splátke splatnej do 24.3.2016 sumu istiny, preto nebolo možné v danom prípade úroky z omeškania do predčasnej splatnosti úveru určiť.
30. O náhrade trov konania (prvoinštančných i odvolacích) rozhodol odvolací súd s použitím § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu vo veci, proti prevažne neúspešnej žalovanej. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia sumy 4.659,85,- Eur s príslušenstvom, pričom, úspešný bol iba v časti o zaplatenie sumy 3.157,44 Eur s príslušenstvom. Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 67,76% (3.157,44 Eur: 4.659,85 Eur x 100) a hrubý úspech žalovanej v rozsahu 32,24% (100% - 67,76%) a tým je daný prevažný čistý úspech žalobcu v rozsahu 35,52% (67,76% - 32,24%), čo v konečnom dôsledku znamená právo žalobcu na náhradu účelne vynaložených trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) práve takýmto percentom. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
31. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).