Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12CoR-1-2019.pdf
PDF · 100.76 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoR/1/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Világiovej v spore žalobcu V.. Z. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. T. XX, XXX XX C., proti žalovanému C., G., so sídlom C. XX, XXX XX H., V.: XX XXX XXX, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 29Cr/2/2017-93 zo dňa 25. januára 2019, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku I. o zrušení rozhodcovského rozsudku a v súvisiacom výroku III. o trovách konania.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Zrušuje rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri asociácii pre arbitráž zo dňa XX.XX.XXXX sp. zn. G. XXXXX/XX.
II. V prevyšujúcej časti konanie zastavuje.
III. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. r), 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 45 ods. 1, § 46 ods. 1, 2, 3, § 47 ods. 1, 2, 3, § 73 ods. 8 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, § 262 ods. 1, § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 29.11.2013 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, ktorou veriteľ poskytol dlžníkovi sumu vo výške 250,- Eur. Toho istého dňa uzavreli sporové strany na samostatnej listine aj rozhodcovskú zmluvu, v ktorej sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy č. XXXXXXXXX budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom alebo pred príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde. Zároveň si dohodli rozväzovaciu podmienku pre prípad podania žaloby na všeobecnom súde. Dňa 18.12.2015 bol Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri Asociácii pre arbitráž doručený návrh na začatie rozhodcovského konania žalovaným, ktorým sa domáhal zaplatenia nesplatenej istiny úveru. Z prehľadu práv, povinností a záväzkov a jeho legendy vyplýva, že žalobca mal platiť dlžnú sumu v mesačných splátkach po 39,- Eur, a to počnúc 08.01.2014 do 08.12.2014. Žalobca zaplatil celkom sumu 39,- Eur (10.01.2014). V rozhodcovskom spise sa nachádzala listina - výzva k označeniu rozhodcovského súdu zo dňa 27.02.2015, ktorá bola adresovaná žalobcovi, avšak doručenka o doručení
tejto výzvy žalobcovi sa v spise nenachádza a nebola ani doložená žalovaným v konaní. Taktiež v rozhodcovskom spise bola doložená listina - oznámenie o výbere stáleho rozhodcovského súdu, ktoré malo byť tiež adresované žalobcovi, avšak k nemu nie je doložená doručenka. Dňa 30.11.2016 vydal rozhodcovský súd rozhodcovský rozsudok sp. zn. G. XXXXX/XX, ktorým zaviazal na zaplatenie istiny 211,- Eur s prísl.. Rozhodcovský rozsudok bol doručený žalovanému dňa 30.12.2016.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná v zákonnej lehote a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že strany sporu uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá je tzv. štandardnou alebo formulárovou zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, a to aj v prípade, ak ide o úverovú zmluvu, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku. V deň uzatvorenia zmluvy podpísali strany sporu zároveň aj rozhodcovskú zmluvu, pričom je potrebné uviesť, že sa jedná o zmluvu, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní aj vtedy, ak síce spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Predmetná rozhodcovská zmluva bola uzatvorená vo formulárovej podobe, ktorú predložil žalovaný žalobcovi a táto nemohla byť individuálne dojednaná, keďže jej obsah žalobca ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť a dopĺňali sa len údaje o spotrebiteľovi, resp. číslo úverovej zmluvy. Veriteľ teda mohol na základe takto sformulovanej rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, a tak vylúčiť z prejednania všeobecný súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ tým stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíva výber rozhodcovského súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh, ktorý v zásade iniciuje práve veriteľ. Práve veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej forme aj jednostranne určil, ktorému rozhodcovskému súdu bude vec predložená. Ďalej uviedol, že súčasťou spisu nie je doklad o doručení tejto výzvy, ako je to napr. pri výzve na žalobnú odpoveď, resp. rozsudku. Spoločnosť C., s.r.o. napriek tomu určila rozhodcu pre rozhodcovské konanie. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda neplatnú. V danom prípade za individuálne dohodnutú zmluvu nie je možné považovať zmluvu, ktorá bola vopred dodávateľom naformulovaná, pričom spotrebiteľ jej obsah nemal možnosť ovplyvniť. Ďalej poukázal na to, že žalovaný nepreukázal opak a preto nie je možné považovať rozhodcovskú zmluvu za individuálne dojednanú, aj keď mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa s ňou pred jej podpisom, a to ani z dôvodu, že spotrebiteľ v relatívne krátkom čase po jej podpise mal právo od zmluvy odstúpiť. Uvedené tiež nemení nič na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej zmluvy, keď v posudzovanom prípade bola spotrebiteľovi v konečnom dôsledku odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči nemu žalobu na rozhodcovskom súde. Na základe uvedených skutočností preto, podľa názoru súdu prvej inštancie, napriek tomu, že predmetná rozhodcovská zmluva má povahu samostatnej zmluvy, nešlo o zmluvu individuálne dojednanú nakoľko bola vopred pripravená dodávateľom bez toho, aby spotrebiteľ mal možnosť akokoľvek do jej textu zasiahnuť. Naviac súd prvej inštancie poukázal na to, že dojednaná úverová zmluva neobsahuje predpoklady pre výpočet RPMN, nebolo preukázané tiež, aby žalovaný skúmal bonitu dlžníka, čo má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a veriteľ mal iba nárok na vrátenie istiny poskytnutého úveru, teda rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je právom nedovolené a zároveň rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa.
5. O trovách konania rozhodol tak, že žiadnej strane nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže žalobca bol úspešný v časti zrušenia rozhodcovského rozsudku, no v časti úpravy výšky úrokov a trov mediačného konania zavinil zastavenie konania.
6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že je nepochybné, že rozhodcovská zmluva je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania, a už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalovaného, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Poukázal na znenie článku II rozhodcovskej zmluvy, z ktorej jasne vyplýva, že nie je daná výlučnosť rozhodcovského súdu a žalobca sa mal možnosť v prípade nespokojnosti obrátiť na všeobecný súd. Ďalej uviedol, že v prípade, ak sa strany nedohodnú na osobe rozhodcu, tak sa vychádza z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Odmietol akékoľvek
argumenty žalobcu, ktoré majú evokovať stav, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, nakoľko rozhodcovská zmluva nie je uzatváraná vždy a v prípade predmetnej zmluvy sa teda jedná o individuálne dojednanú podmienku, v prípade ktorej nemôže ísť o podmienku neprijateľnú v zmysle naznačovanom žalobcom. Uviedol, že je presvedčený, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená platne, v zmysle platných právnych predpisov a nemožno mať teda žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Navyše si dovolil konštatovať, že prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Poukázal na znenie smernice č. 2005/48/ES i spotrebiteľskom úvere a zdôraznil, že platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku nielen lex specialis ale aj lex posterior, a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii. Uviedol, že medzi ním a žalobcom bola uzatvorená rozhodcovská zmluva, a to na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej Zmluvy o úvere, pričom žalobca svojím podpisom zo dňa 29.11.2013 vyhlásil, že s uzatvorením Rozhodcovskej zmluvy súhlasí a zároveň vyhlasuje, že bol pred uzatvorením zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch uzatvorenia uvedenej rozhodcovskej zmluvy. Navrhol, aby odvolací súd žalobu v časti platnosti rozhodcovského rozsudku zastavil a zároveň žiadal úhradu trov konania, ktoré mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
7. Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadril.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
11. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v
ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.
12. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací súd má za to, že nedošlo k naplneniu ani tejto odvolacej námietky.
13. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.
14. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetný vzťah ako vzťah uzavretý medzi dodávateľom (žalovaný) a spotrebiteľom (žalobca) ako vzťah spotrebiteľský. Na uvedený vzťah správne aplikoval ustanovenia príslušných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, ktoré majú aplikačnú prednosť pred inými ustanoveniami vzťahujúcimi sa na predmetné vzťahy medzi veriteľom (dodávateľom) a dlžníkom (spotrebiteľom).
15. Odvolací súd zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.11.2013 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným túto charakteristiku spĺňa. Žalovaný mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalovaným preukázané, aby úver poskytol žalobcovi za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti žalovaného. Je teda nepochybné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou.
16. Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvej inštancie prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6 M Cdo 9/2012). Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad. Rozhodcovskú zmluvu teda nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. V predmetnom prípade bola rozhodcovská spotrebiteľská zmluva podpísaná dňa 29.11.2013, teda v ten istý deň ako Zmluva o spotrebiteľskom úvere.
17. Odvolací súd zdôrazňuje, že podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu, a to je práve aj prípad typových rozhodcovských zmlúv, ktoré sa predkladajú spotrebiteľom na podpis a majú vyvolať dojem, že si ich vyžiadali spotrebitelia. Žalobca ako spotrebiteľ pri predmetnej rozhodcovskej zmluve nemá na výber, ak bude žalovaný na rozhodcovskom súde, preto odvolací súd zastáva názor, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou podávajú rozhodcovské žaloby veritelia. V prípade, že výnimočne uplatňuje svoje právo spotrebiteľ, využíva štátny súd. Vzhľadom na uvedené sa teda podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
18. Spotrebiteľ, ak si želá niečo z určitých dôvodov, minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce niečo individuálne vyjednať. Skutočnosť, že zmluva je spísaná na samostatnej listine, neodôvodňuje záver, že žalovaný preukázal osobitné vyjednanie, resp. dodržanie všetkých právnych predpisov. Naopak, ide o sofistikované docielenie stavu, ktorý má formálne indikovať vyňatie rozhodcovskej zmluvy z režimu súdnej kontroly, čo odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku rovnako ako súd prvej inštancie.
19. V prípade, ak rozhodcovská zmluva nebola dojednaná platne, táto ani nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“).
Rozhodcovský rozsudok je teda nulitným právnym aktom, nevyvoláva žiadne právne účinky, a preto je daný dôvod na jeho zrušenie v zmysle § 40 a nasl. ZoRK. Pokiaľ ide o možnosť preskúmať rozhodcovskú zmluvu z hľadiska jej ne/platnosti, tu odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR vo veci sp. zn. 6 Cdo 143/2011 zo dňa 18.01.2012, v zmysle ktorého: „Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (IV. ÚS 78/2011).“ Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že pokiaľ je možné preskúmavať platnosť rozhodcovskej zmluvy/ doložky v rámci exekučného konania a exekučnému titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky/zmluvy nepriznať právne účinky, tým skôr je možnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky/zmluvy daná súdu pred exekučným konaním v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
20. Ako už odvolací súd uviedol, stotožňuje sa s odôvodnením zo strany súdu prvej inštancie a platí to aj pokiaľ ide o zdôvodnenie neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. O takýto prípad ide aj v predmetnej veci. Rozhodcovskú zmluvu dohodnutú za daných okolností považuje za neprimeranú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s platným právom.
21. Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy je tiež v geografických dôvodoch v zmysle judikatúry súdneho dvora C-240/98 - C-244/98 Oceáno Grupo Editoriale. Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len samotná vzdialenosť cca XXX km (C. - H.) na rozhodcovské konanie pre žalobcu je odradzujúca.
22. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
23. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok v napadnutom výroku I. a v súvisiacom výroku III. ako vecne správny potvrdil.
24. V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešným bol žalobca, ktorému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).