Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Cob-33-2019.pdf
PDF · 118.69 KB
Case nature
Area
Subarea
15Cob/33/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členov senátu JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: SetCar sk, a.s., Ulica Priemyselná 10, Sučany, IČO: 50 387 189, zastúpený: JUDr. Tomáš Zboja, advokát, Kuzmányho 4, Martin, IČO: 42 072 905, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpený: JUDr. Felix Neupauer, advokát, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 37 928 422, o zaplatenie sumy 648 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky, č. k. 15Cb/44/2018-117 zo dňa 19. novembra 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15Cb/44/2018-117 zo dňa 19. novembra 2018 p o t v r d z u j e.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 648 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy od 12.02.2018 do zaplatenia a 40 eur titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému vo výške 100 % (II. výrok).
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 6, ods. 7, ods. 8, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „Zákon o povinnom zmluvnom poistení“), § 442 ods. 1, § 524 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ.“), § 365, § 369 ods. 1, ods. 2, zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „ObZ.“), v časti paušálnej náhrady s poukazom na ustanovenie § 369c ods. 1 ObZ v spojení s § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. a v časti trov s poukazom na ustanovenie § 251, § 255 ods. 1, §262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. Súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním považoval za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na podanie žaloby s tým, že žalobca nadobudol predmetnú pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávky, ktorá je presne špecifikovaná v bode 7.9 odôvodnenia tohto rozsudku. V súlade s ust. § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Postupca (poškodený) oznámil túto skutočnosť (postúpenie
pohľadávky) žalovanému a rovnako tak urobil aj postupník a vyzval ho na jej úhradu, čo založilo aktívnu legitimáciu postupníka - terajšieho žalobcu na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Takýto záver vyplýva z rozsudku NS SR sp. zn. 4ObO/210/2001, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu platnosti zmluvy o postúpení. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že v prípade zmluvy o postúpení pohľadávky bola aktívna legitimácia terajšieho žalobcu založená už citovanými oznámeniami. Uvedeným súd prvej inštancie považoval aktívnu legitimáciu žalobcu za preukázanú. Súd akceptoval žalobou uplatnený nárok ako škodu v celom rozsahu. V konaní súd považoval za preukázané, že právnemu predchodcovi žalobcu vznikla ujma, ktorá spočívala v tom, že ako poškodený vynaložil náklady na zapožičanie náhradného motorového vozidla, účelne za celú dobu nájmu a to podľa Zmluvy o nájme č. 482 zo dňa 27.10.2017. K zapožičaniu predmetného vozidla poškodený pristúpil z dôvodu vzniku poistnej udalosti, ktorú sám nespôsobil, ale ktorú spôsobil klient žalovaného. Účelovosť prenajatého vozidla poškodeným mal súd preukázanú z jeho vyhlásenia zo dňa 02.11.2017 podľa ktorého bolo zistené, že nedisponuje rezervnými vozidlami a na nevyhnutný čas opravy poškodeného vozidla bol nútený zapožičať si náhradné vozidlo za účelom zabezpečenia bežného chodu spoločnosti. Z uvedeného dôvodu súd dospel k záveru, že právnemu predchodcovi žalobcu a následne aj žalobcovi vznikol voči žalovanému nárok na náhradu nákladov, ktoré vznikli právnemu predchodcovi žalobcu v súvislosti so zapožičaním motorového vozidla a ktoré boli právnemu predchodcovi žalobcu vyúčtované faktúrou č. 170490. Náhrada nákladov za zapožičanie náhradného motorového vozidla reparuje u poškodeného stav, kedy nemohol z titulu poistnej udalosti používať svoje motorové vozidlo. Účelnosť vynaložených nákladov žalobca preukázal vyššie spomínaným vyjadrením poškodeného zo dňa 02.11.2017. Pri rozhodovaní o žalobou uplatňovanom nároku súd prvej inštancie považoval za rozhodné časové súvislosti, ktoré boli opísané v žalobe a dokladované listinnými dôkazmi a to najmä vznik poistnej udalosti dňa 25.09.2017, ktorá bola v ten istý deň oznámená žalovanému, uzatvorenie Nájomnej zmluvy č. 482 zo dňa 27.10.2017 t.j. zapožičanie vozidla na obdobie po vzniku poistnej udalosti do termínu, keď mal poškodený k dispozícii svoje opravené motorové vozidlo (od 27.10.2017 do 03.11.2017). V konaní súd nepovažoval za preukázané, či a kedy žalovaný oznámil poškodenému spôsob likvidácie poistnej udalosti. Súd nepovažoval za preukázané a žalovaný to ani netvrdil, že v období keď mal poškodený zapožičané náhradné motorové vozidlo, mohol aj napriek poistnej udalosti, poškodený užívať svoje motorové vozidlo. Žalovaný namietal, že zo zmluvy o nájme nie je zrejmý počet najazdených kilometrov prenajatého vozidla. V tejto súvislosti súd uvádza, že absencia takéhoto údaju nespôsobuje neplatnosť zmluvy o nájme. Navyše, uvedený údaj je zrejmý z faktúry č. 170490 na ktorej je uvedený počiatočný a aj konečný stav kilometrov pri ukončení nájomnej zmluvy. Žalovaný tiež namietal, že žalobca nemá v predmete svojho podnikania nadobúdanie pohľadávok, ani obchodnú činnosť súvisiacu s nadobúdaním a správou pohľadávok. Takúto činnosť žalobcu preto považuje za neoprávnené podnikanie. K tejto námietke žalovaného súd uvádza, že v danom prípade žalobca nadobudol predmetnú pohľadávku zákonným spôsobom a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávky a na vymáhanie takto nadobudnutej pohľadávky žalobca nemusí mať v predmete svojej činnosti uvedené nadobúdanie pohľadávok. Žalobca, ktorý nadobudol pohľadávku od poškodeného zmluvou o postúpení pohľadávok preukázal dĺžku doby, po ktorú poškodený nemohol užívať svoje vlastné motorové vozidlo, poškodené v dôsledku nehody zo dňa 25.09.2017. Keďže súd nemal v konaní preukázaný dátum a spôsob vybavenia poistnej udalosti poškodeného, považoval za preukázané, že náklady z titulu nájomného za užívanie náhradného motorového vozidla boli v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou zo daň 25.09.2017 a výšku škody považoval za preukázanú z faktúry č. 170490, ktorou bolo vyúčtované poškodenému nájomné za náhradné vozidlo. V tejto súvislosti žalovaný nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie. Žalobca v konaní preukázal, že škoda v uplatnenom rozsahu poškodenému reálne vznikla a na základe dohody o započítaní, konkrétne podľa článku 5 zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 03.11.2017, zanikli vzájomné pohľadávky zmluvných strán tejto dohody, pohľadávka poškodeného voči žalobcovi podľa článku 4 uvedenej zmluvy (odplata za postúpenie pohľadávky) a pohľadávka žalobcu voči poškodenému z faktúry č. 170490. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustanovenie § 581 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dohodou účastníkov možno započítaním vyrovnať aj pohľadávky uvedené v odsekoch 1 a 2. Vzájomným započítaním - dohodou podľa zmluvy o postúpení pohľadávky v článku 5 v spojení s článkom 4 došlo k zániku vzájomných pohľadávok zmluvných strán zo zmluvy o postúpení pohľadávky./ V konaní súd nepovažoval za preukázané, že si žalovaný splnil svoju povinnosť pri vybavovaní poistnej udalosti dodržal lehotu na jej vybavenie podľa § 11 ods. 6 Zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a že poskytol poistné plnenie poškodenému do troch mesiacov odo dňa oznámenia
poškodeného o škodovej udalosti. Súd rovnako nezistil, že by žalovaný reagoval úhradou dlžnej sumy na upomienku , ktorú mu žalobca adresoval listom zo dňa 08.12.2017. Aj keď žalobca nepreukázal presný dátum doručenia upomienky žalovanému, z podacieho lístka je zrejmé , že upomienka bola daná na poštovú prepravu 09.12.2017 a tak 3 dňová lehota na dobrovoľné plnenie určite do 12.02.2018 uplynula. Keďže sa s plnením peňažných záväzkov žalovaný dostal do omeškania vznikla mu povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania. Výška úrokov z omeškania medzi stranami dohodnutá nebola. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania sadzbou určenou zákonom (9 %) a preto mu súd takto uplatnené úroky z omeškania priznal. Súd rovnako priznal žalobcovi aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktorú si žalobca uplatnil v súlade s § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojitosti s vyššie citovaným nariadením vlády. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP.
4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že považuje rozsudok prvoinštančného súdu za nesprávny, nezákonný a navyše aj arbitrárny. Podľa názoru žalovaného je rozsudok výsledkom zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie a trpí vo svojej podstate aj samotnou nepreskúmateľnosťou. Prvoinštančný súd vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil. Pritom porušenie právnych noriem v dôsledku svojvôle (napr. nerešpektovaním kogentnej normy) alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti, potom zakladá porušenie základných práv a slobôd. Medzi procesné záruky spravodlivého súdneho konania patrí nepochybne aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Vyplýva to z potreby transparentnosti vykonávania spravodlivosti, ktorá je inherentná každému jurisdikčnému aktu. Súd prvej inštancie sa nedostatočným a nesprávnym spôsobom vysporiadal s namietanou aktívnou vecnou legitimáciu žalobcu vo vedenom spore. Žalobca vo vedenom konaní poukázal na skutočnosť, že dňa 25.09.2017 došlo ku škodovej udalosti spôsobenej poškodenému - spoločnosti PORVENIR s.r.o. (ďalej len ,,Poškodený“). Škodová udalosť mala byť spôsobená prevádzkou motorového vozidla poisteného u žalovaného. V dôsledku uvedeného mal byť poškodený nútený využívať náhradné vozidlo na zabezpečenie svojich potrieb a to zapožičaním si náhradného vozidla u žalobcu v zmysle zmluvy o nájme č. 482 zo dňa 27.10.2017. Po ukončení nájmu žalobca mal vystaviť poškodenému faktúru č. 170490 zo dňa 03.11.2017 na celkovú sumu 777,60 eura (ďalej len „Faktúra“). Poškodený mal so žalobcom dňa 03.11.2017 uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá mala vzniknúť z titulu náhrady účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla vo výške 648 eura spolu s jej príslušenstvom a právami s ňou spojenými (ďalej len „Zmluva o postúpení“). Žalovaný má za to, že žalobca nebol vo vedenom súdnom konaní aktívne vecne legitimovaný. Zo súdom uvádzaného zisteného skutkového stavu (ktorý vychádza a súčasne ho potvrdzujú aj dôkazy predložené žalobcom) vyplýva, že poškodený mal voči žalobcovi záväzok, ktorý spočíval v neuhradenej Faktúre. Z uvedeného potom vyplýva, že poškodený predstavoval subjekt, ktorý bol dlžníkom žalobcu. Uvedené preukazuje faktúra, v zmysle ktorej subjektom zaviazaným na plnenie bol práve poškodený a nie žalovaný. Nakoľko poškodený predstavoval dlžníka žalobcu, nemohol so žalobcom platne uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky. Uzatvorením predmetnej zmluvy o postúpení nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky poškodeného na žalobcu (nakoľko uvedenú pohľadávku žalobcu pred jej cesiou poškodený žalobcovi neuhradil a teda mu ako pohľadávka nevznikla), ale v uvedenom prípade došlo k postúpeniu záväzku poškodeného, ktorý v zmysle vystavenej faktúry predstavuje práve pohľadávku žalobcu. Uvedeným postúpením došlo medzi poškodeným ako postupcom a žalobcom ako postupníkom k postúpeniu pohľadávky žalobcu, čo je v rozpore s vyššie citovaným zákonným ustanovením § 524 Občianskeho zákonníka. K úhrade faktúry pritom v uvedených súvislostiach logicky nemohlo dôjsť ani na základe vzájomného zápočtu realizovaného v predloženej zmluve o postúpení. Vychádzajúc z predloženej zmluvy o postúpení totiž jednoznačne vyplýva, že prejav vôle jej účastníkov najskôr smeroval k cedovaniu pohľadávky (v zmysle vyššie uvedeného podľa nášho názoru neexistujúcej) a až následne k započítaniu údajne vzájomných pohľadávok poškodeného a žalobcu. Ak teda poškodený nebol majiteľom pohľadávky voči žalobcovi pred jej postúpením, nemohol túto pohľadávku postúpiť na žalobcu a kauzálne žalobcovi následne nemohla vzniknúť pohľadávka voči poškodenému na zaplatenie odplaty za postúpenie, ktorú následne žalobca mienil použiť na započítanie. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca nemôže predstavovať aktívne vecne legitimovaný subjekt na strane žalobcu v predmetnom súdnom konaní. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je takýto právny úkon podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka zjavne absolútne neplatný. Právne závery prvoinštančného súdu prezentované v rozsudku, ktoré poukazujú na relevanciu jednostranného notifikačného úkonu postupcu adresovaného dlžníkovi pri cesii pohľadávky sú v uvedenom prípade
zjavne bezpredmetné. Žalobca totiž vo vednom spore žiadnym spôsobom nepreukázal, že poškodený pred údajnou cesiou pohľadávky aj uhradil faktúru žalobcovi, v kauzálnom dôsledku čoho nemohla poškodenému vzniknúť ani pohľadávka voči žalovanému z titulu náhrady účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla. Obsah žalobcom predloženej zmluvy o postúpení práve naopak preukazuje nezaplatenie faktúry zo strany poškodeného, a to ešte pred samotnou údajnou cesiou pohľadávky. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je teda nepochybné, že údajný postupca pohľadávky (in concreto poškodený) nikdy nebol majiteľom pohľadávky voči žalovanému a preto jeho notifikačný úkon nemal žiadnu (a už vôbec nie prvoinštančným súdom v rozsudku deklarovanú) relevanciu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje, aby Krajský súd v Nitre vydal rozhodnutie, ktorým zruší rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15Cb/44/2018-117 zo dňa 19.11.2018 a vec vráti Okresnému súdu Nové Zámky na ďalšie konanie.
5. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, zákonný a dostatočne odôvodnený. Žalobca aj naďalej zotrváva na všetkých svojich doterajších tvrdeniach a stanoviskách. Tvrdenia žalovaného, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci, ako aj tvrdenia o nedostatočnosti odôvodnenia právnych záverov prvoinštančného súdu, považuje za neopodstatnené. Súd vzhľadom na skutkové okolnosti a vykonané dokazovanie mal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za preukázanú. Postupovaný bol nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ktorý má poškodený voči žalovanému ako poisťovni škodcu. Považuje preto za nesprávne a zavádzajúce tvrdenie žalovaného uvedené v podanom odvolaní, že predmetom zmluvy o postúpení malo byť postúpenie pohľadávky, ktorú žalobca ako veriteľ eviduje voči poškodenému ako dlžníkovi. Právne posúdenie a odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu v otázke namietanej aktívnej legitimácie žalobcu tak považuje za riadne odôvodnené, zrozumiteľné a správne. Súd v danom smere vychádzal aj zo správania strán v čase pred podaním návrhu žalobcu, kedy žalobca žalovanému riadne doručil oznámenie o postúpení pohľadávky. Zdôrazňuje, že žalovaný si zjavne nesplnil povinnosti zakotvené v § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Prenájom náhradného vozidla je totiž súčasnou judikatúrou považovaný za skutočnú škodu, teda za majetkovú hodnotu, ktorú bolo potrebné vynaložiť k uvedeniu veci do predošlého stavu. Túto skutočnosť napokon obsahuje aj samotné usmernenie členov SKP č. 17/2002, z ktorého žalovaný vychádza pri likvidáciách poistných udalostí. K namietanej arbitrárnosti a svojvôle súdu prvej inštancie možno uviesť iba jedno, a to poukázať na základné princípy Civilného sporového poriadku, predovšetkým na čl. 4, čl. 5, čl. 15 a čl. 17, na ktorých stojí tento procesný právny predpis a ktoré hoci netvoria paragrafové znenie zákona nemožno ignorovať. Napokon aj rozhodnutia, na ktoré žalovaný odkazuje vo svojom odvolaní uvádzajú, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutia nemožno chápať tak, že sa vyžaduje aby na každý argument bola daná podrobná odpoveď, ale iba na argument, ktorý je pre vec rozhodujúci. Podľa nálezu Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 119/03-30 súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, čo podľa jeho názoru rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15Cb/44/2018-117 zo dňa 19.11.2018 nepochybne spĺňa. To, že sa žalovaný nestotožňuje s názorom súdu riadne odôvodneným v napadnutom rozsudku ešte neznamená, že tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Pokiaľ ide o namietanú absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi žalobcom a poškodeným a súčasne k úhrade predmetnej faktúry nespôsobuje rozpor s ustanovením § 524 OZ, či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Uvedené zastrešuje jeden dokument a to predložená zmluva o postúpení pohľadávky, v zmysle ktorého došlo k úhrade faktúry a zároveň k postúpeniu pohľadávky. Zákonný nárok na náhradu nákladov účelne vynaložených za prenájom náhradného vozidla voči žalovanému tak zostáva zachovaný, zmenila sa len osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia predmetnej pohľadávky. Akékoľvek tvrdenia žalovaného o neexistencii predmetnej pohľadávky, neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a rozpore s § 524 OZ sú preto neopodstatnené. V danom smere je nevyhnutné poznamenať, že poškodený má v zmysle zákona o PZP nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla od žalovaného a nie od žalobcu (prenajímateľa vozidla). Dlžníkom tak v tomto prípade je práve žalovaný a nie poškodený. V čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k úhrade faktúry, a teda aj k vzniku škody. Takéto postúpenie pohľadávky podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov neodporuje zákonu. Tvrdenie žalovaného ohľadne postúpenia pohľadávky má za nesprávne a zavádzajúce, nakoľko ide odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému zápočtu práve nároku na úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie odplaty za postúpenie a nie so samotným nárokom
na náhradu škody, ktorý bol v zmysle zmluvy postúpený. Rovnako tak tvrdenie, že prejav vôle účastníkov smeroval najprv k cedovaniu pohľadávky a až následne k započítaniu vzájomných pohľadávok žalobcu a poškodeného považuje za ničím nepodložené a zjavne účelové. Podotýka, že v zmysle predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky poškodený v rámci jedného dokumentu uhradil predmetnú faktúru za nájom a súčasne postúpil žalobcovi za odplatu svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému, čím došlo k úbytku v majetkovej sfére žalobcu. V danom ohľade sa stotožňuje s odôvodnením právoplatného rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 18Cb/32/2018 zo dňa 03.05.2018, podľa ktorého žalobca v konaní preukázal, že škoda v uplatnenom rozsahu poškodenému reálne vznikla, a to na základe dohody o započítaní podľa čl. 5 zmluvy o postúpení pohľadávky. Podľa tejto dohody zanikli vzájomné pohľadávky zmluvných strán tejto dohody, konkrétne pohľadávka poškodeného voči žalobcovi podľa čl. 4 zmluvy o postúpení pohľadávok (t.j. odplata za postúpenie pohľadávky) a pohľadávka žalobcu voči poškodenému z titulu nájomného zo zmluvy o nájme. Rovnako aj Krajský súd v Prešove vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cob/2/2018, námietku žalovaného ohľadne absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky neakceptoval. Dáva do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/75/2018 zo dňa 19.09.2018, podľa ktorého vždy tá sporová strana, ktorá tvrdí skutočnosti, je nositeľom dôkaznej povinnosti k týmto poskytnutým tvrdeniam. Tak to nepochybne je aj vo vzťahu k žalovanému, ktorý ak namietal tvrdenia a dôkazy o výške a dôvodnosti škody uplatnenej žalobcom, bolo na ňom, t.j. na žalovanom, aby poskytol okresnému súdu nielen tvrdenia, ale aj dôkazy, ktorými by podložil svoje závery. To sa však v tomto prípade nestalo. Všetky námietky žalovaného uvedené v predloženom odvolaní zo dňa 02.01.2019 považuje za neopodstatnené a preto navrhuje, aby odvolací súd postupoval podľa § 387 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 15Cb/44/2018-117 zo dňa 19.11.2018 potvrdil ako vecne správny. Súčasne žiada priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalovaným (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).
7. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 09.05.2018 domáhal voči žalovanému zaplatenia 648 eur s 9 % ročnými úrokmi z omeškania od 12.02.2018 do zaplatenia z dôvodu, že na základe škodovej udalosti evidovanej u žalovaného došlo ku škode na vozidle poškodeného. Škodová udalosť bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla poisteného v poisťovni žalovaného. V dôsledku uvedeného bol poškodený nútený užívať náhradné vozidlo na zabezpečenie svojich potrieb, a to zapožičaním si náhradného vozidla u žalobcu. Po ukončení nájmu žalobca vystavil poškodenému faktúru, ktorú si tento uplatnil na náhradu u žalovaného. Žalovaný nevybavil poistnú udalosť v zákonnej lehote, preto sa dostal do omeškania. Poškodený následne uzatvoril so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorej predmetom bol návrh na náhradu škody, vyplývajúce z predmetnej poistnej udalosti z titulu náhrady účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla a uvedenú skutočnosť oznámil žalovanému. Žalobca opiera nárok na náhradu škody v zmysle § 4 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 7 a § 15 ods. 1 Zákona o povinnom zmluvnom poistení (ďalej len „PZP“) a v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca zároveň žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu aj 40 eur titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Súd prvej inštancie vydal dňa 19.11.2018 rozsudok pod č. k. 15Cb/44/2018-117, ktorým žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel. Žalovaný podal v zákonnej lehote proti uvedenému rozsudku odvolanie a vec bola predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
11. Na to, aby sa niekto stal stranou konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno- právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, stačí ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či on aj žalovaný sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je žalobca subjektom práva a žalovaný subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v civilnom procesnom práve používa pojem vecná legitimácia. Vecnú legitimáciu má ten subjekt, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa žalobca subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, resp. subjektívne vníma žalovaného ako účastníka určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či žalobca a žalovaný účastníkmi daného hmotnoprávneho vzťahu objektívne sú, alebo nie sú. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), v skutočnosti objektívne nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.
12. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a jeho odvolacie dôvody uvedené v odvolaní, odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo veci samej, ako aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom odvolací súd zároveň konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok; pokiaľ sa týka preskúmania veci samej, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby žalobcu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a rozsudok súdu je vecne správny. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov. Súd prvej inštancie sa so všetkými námietkami, ktoré boli predmetom konania pred súdom prvej inštancie správne vysporiadal, keď vyslovil právny názor, že žalobca bol aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, keď žalobca nadobudol predmetnú pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávky, ktorá je presne špecifikovaná v bode 7.9 odôvodnenia rozsudku. V súlade s § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Postupca (poškodený) oznámil túto skutočnosť (postúpenie pohľadávky) žalovanému a rovnako tak urobil aj postupník a vyzval ho na jej úhradu, čo založilo aktívnu legitimáciu postupníka - terajšieho žalobcu na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že predmetom postúpenia bola pohľadávka, ktorá vznikla poškodenému, nakoľko v dôsledku dopravnej nehody, ktorú nezavinil, bol nútený si prenajať motorové vozidlo N. C. H. L. bielej farby EVČ: F. XXX W.. Faktúrou č. 170490 zo dňa 03.11.2017 žalobca vyúčtoval obchodnej spoločnosti Porvenir s.r.o. (poškodený) prenájom náhradného vozidla podľa Zmluvy o nájme č. 482 v celkovej výške 777,60 eur vrátane DPH (648 eur + 20 % DPH). Z uvedeného je zrejmé, že na základe vystavenej faktúry za nájom osobného motorového vozidla vznikla poškodenému pohľadávka proti žalovanému, ktorú dňa 03.11.2017 poškodený - spoločnosť Porvenir s.r.o. ako postupca postúpil zmluvou o postúpení pohľadávky na žalobcu ako postupníka. Predmetom postúpenia bola pohľadávka postupcu vo výške 648 eur z titulu jeho nároku voči poisťovni podľa § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. Išlo o nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného vozidla v príčinnej súvislosti so škodou zo dňa 25.09.2017 na vozidle poškodeného. Podľa bodu 4 zmluvy o postúpení pohľadávky sa zmluvné strany dohodli, že postúpenie pohľadávky je odplatné, pričom odplata za postúpenie pohľadávky je vo výške 648 eur, ktorá zodpovedá faktúre č. 170490 vystavenej žalobcom ako prenajímateľom postupcovi ako nájomcovi náhradného vozidla (EČV: F. XXX W.). Podľa bodu 5 tej istej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné nároky (na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné vozidlo) sa podpisom tejto zmluvy započítavajú, pričom žalobca si pohľadávku bude vymáhať vo vlastnom mene a na vlastný účet. V zmysle § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení náhradu škody uhrádza
poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Z uvedeného je zrejmé, že poškodenému vznikla škoda a tento nárok uhrádza poškodenému poisťovateľ. Rovnako poškodený má dispozičné oprávnenie so svojím majetkovým právom nakladať aj v podobe jeho postúpenia na tretiu osobu. S poukazom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že poškodený bol vlastníkom pohľadávky proti žalovanému, ktorú zmluvou o postúpení pohľadávok postúpil žalobcovi odplatne za sumu 648 eur, čím v tom istom okamihu došlo aj k započítaniu pohľadávky poškodeného a dlhu poškodeného proti žalobcovi. Takéto postúpenie pohľadávky nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu.
13. Nakoľko odvolací súd nevzhliadol dôvody uvádzané v odvolaní žalovaného (nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie) odvolací súd postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil, vrátane závislého výroku o trovách konania. Odvolací súd dodáva, že vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie týkajúceho sa trov konania, súd prvej inštancie správne aplikoval § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP. Odvolací súd na záver poukazuje na to, že preskúmaním veci nezistil, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) alebo že by rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), teda v súdenej veci nie sú dané odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, ako to v odvolaní uvádzal žalovaný. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené, a ktoré v súlade s procesnými zásadami formulovanými v Civilnom sporovom poriadku aj boli aplikované.
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP)
15. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.