Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17CoPr-8-2018.pdf
PDF · 120.47 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoPr/8/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu E. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v J. J., E. č. XX, zastúpeného JUDr. Renátou Matejovou, advokátkou so sídlom v Banskej Bystrici, ČSA č. 25, proti žalovanému BBDS, spol. s r.o., IČO: 44273240, so sídlom v Banskej Bystrici, Tibora Andrašovana č. 46, zastúpenému právnym zástupcom SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., IČO: 36862711, so sídlom v Bratislave, Šoltésovej č. 14, v mene ktorého pred súdom koná JUDr. Milan Gocník, LLM., advokát a prokurista, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 11Cpr/11/2017-150 zo dňa 06.09.2018, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu žalobcu z a m i e t a.
Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalovaného.
odôvodnenie:
1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov, ktorá bola žalobcovi daná listom žalovaného zo dňa 29.03.2017, je neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá (prvý výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia o výške trov konania (druhý výrok).
1.2 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná; pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 28.06.2013 na pracovnej pozícii údržbár so začiatkom pracovného pomeru od 01.07.2013 na neurčito; rozhodnutím žalovaného o zrušení pracovných miest (organizačná zmena) zo dňa 24.03.2017 došlo k zrušeniu pracovných miest z organizačných dôvodov a to (1) upratovačka (1 miesto) s účinnosťou od 01.04.2017 a (2) údržbár (1 miesto) s účinnosťou od 01.04.2017 a to za účelom zvýšenia efektivity a efektívnosti podnikateľskej činnosti a zníženia počtu zamestnancov spoločnosti s tým, že dôvodom zrušenia pracovného miesta údržbára je nadbytočnosť jedného zamestnanca v pracovnej pozícii údržbár vzhľadom na organizačnú zmenu s cieľom zvýšiť efektívnosť práce a prenos kompetencií a pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného zaradenia údržbár na iných zamestnancov spoločnosti na tejto pozícii a teda zníženia počtu zamestnancov spoločnosti a zníženie nákladov spoločnosti na mzdy, prevádzku a podnikateľskú činnosť; listom zo
dňa 29.03.2017 bola žalobcovi daná výpoveď pracovnej zmluvy zo dňa 28.06.2013 z dôvodu existencie písomného rozhodnutia spoločnosti o zrušení pracovnej pozície údržbár v dôsledku organizačnej zmeny žalovaného ako zamestnávateľa s tým, že spoločnosť nedisponuje žiadnym vhodným voľným pracovným miestom v mieste výkonu práce dohodnutom v pracovnej zmluve; žalobca vo vyjadrení zo dňa 25.05.2017 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne oznámil žalovanému nesúhlas so skončením pracovného pomeru výpoveďou a žiadal o prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy s tým, že považuje predmetné skončenie pracovného pomeru za neplatné pre neexistenciu uplatneného výpovedného dôvodu vo väzbe na výkon práce aj po 01.04.2017; podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že po rozhodnutí žalovaného o zrušení pracovného miesta žalobcu do uplynutia výpovednej doby žalovaný žalobcovi prideľoval prácu; na druhej strane však dospel súd prvej inštancie k záveru, že „žalovaný nepreukázal, že žalobcovi ponúkol pred skončením pracovného pomeru z organizačných dôvodov inú pre žalobcu vhodnú prácu“, keď „nebola preukázaná skutočnosť, že žalobcovi mala byť ponúkaná práca informátora a nebolo ani jednoznačne preukázané, že žalobca takúto ponúkanú prácu odmietol“; na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru o neplatnosti spornej výpovede.
1.3 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 61 ods. 1, 2 a 3, § 62 ods. 1, 2 a 3, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2, § 77, § 142 ods. 1 a 3 Zákonníka práce; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 08.10.2018 (č.l. 168-171 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu. V odvolaní poukázal na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a) až h) C.s.p., keď súdu prvej inštancie konkrétne vyčítal, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nepreukázal, že pred skončením pracovného pomeru z organizačných dôvodov ponúkol žalobcovi inú vhodnú prácu; poukázal na to, že sám žalobca vo vyjadrení nesúhlasu so skončením pracovného pomeru výpoveďou uviedol, že disponuje výpoveďou z pracovnej zmluvy zo dňa 28.06.2013, rozhodnutím o zrušení pracovných miest (organizačná zmena) a ponukou inej vhodnej práce podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce; súčasne vo vyjadrení zo dňa 26.11.2017 žalobca uviedol, že mu žalovaný ponúkol inú prácu, ktorú odmietol, pretože by sa jeho pracovné podmienky zmenili v súvislosti s odmeňovaním na minimálnu mzdu; tiež podľa výpovede prokuristky žalovaného C.. J. Y. na pojednávaní zo dňa 26.06.2018 „žalobca na mieste súhlasil s výpoveďou, ktorú aj podpísal, ponúkli mu inú pracovnú pozíciu, stráženie alebo pozíciu informátora, ktorú neprijal, keď nebolo to na mieste, žalobca povedal, že potrebuje čas na premyslenie, prišiel na druhý deň, opýtal sa, či by to bolo za minimálnu mzdu, po odpovedi áno, podpísal papier, že teda o to nemá záujem“; zdôraznil, že žalobca ani jeho právna zástupkyňa v priebehu celého konania ani raz nenamietali skutočnosť, že by si žalovaný v postavení zamestnávateľa nesplnil svoju povinnosť ponúknuť žalobcovi inú vhodnú prácu; naopak v zmysle uvedeného považoval za dokázané, že žalovaný v postavení zamestnávateľa ponúkol žalobcovi v postavení zamestnanca inú vhodnú prácu, ktorú sa žalobca rozhodol neprijať; vo vyjadrení citoval ustanovenie § 152 ods. 1 C.s.p. o nesporných skutkových tvrdeniach v prípade, že ich protistrana nepoprela a ustanovenie § 186 ods. 2 C.s.p. o tom, že súd vychádza zo zhodných tvrdení strán; súčasne uviedol, že odvolaciemu súdu predkladá dokument označený ako ponuka inej vhodnej práce podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zo dňa 29.03.2017, podľa ktorého si žalovaný splnil svoju povinnosť ponúknuť inú vhodnú prácu žalobcovi, keď z ponuky je zrejmé, že žalobca v postavení zamestnanca túto ponuku inej vhodnej práce na pracovnej pozícii informátor neprijal; zdôraznil, že v priebehu konania tento dokument nepredložil z dôvodu, že splnenie ponukovej povinnosti nebolo nikdy namietané a splnenie tejto povinnosti považuje za preukázané v súlade s ustanovením § 181 ods. 1 C.s.p. a § 186 ods. 2 C.s.p.; splnenie svojej ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce považoval za preukázané aj v zmysle súdnej praxe, keď v tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/222/2009 zo dňa 31.05.2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/261/2007 zo dňa 28.11.2008; uzavrel, že bolo preukázané, že splnil svoju ponukovú povinnosť, keď žalobcovi ponúkol inú vhodnú prácu na pracovnej pozícii informátora a súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nebral do úvahy vyjadrenie žalobcu a jeho právnej zástupkyne, ktorý opakovane potvrdili, že ponúkol žalobcovi inú vhodnú prácu a neaplikoval ustanovenia § 151 ods. 1 C.s.p. a § 186 ods. 2 C.s.p. Na základe uvedeného sa žalovaný domáhal zmeny napadnutého rozsudku v zmysle zamietnutia žaloby alebo zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.2 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 05.11.2018 (č.l. 190-192 spisu) k odvolaniu žalovaného prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedol, že je pravdivé tvrdenie žalovaného, že do konania predložil listinu „ponuka inej vhodnej práce“; podľa jeho názoru je však dôležité posúdiť, kedy žalovaný túto listinu žalobcovi predložil; je pravda aj to, že na vyjadrenie žalovaného v žalobe uviedol, že inú prácu odmietol, pretože by sa jeho pracovné podmienky zmenili v súvislosti s odmeňovaním za minimálnu mzdu, ibaže túto skutočnosť žalovanému oznámil už v čase, keď mal doručenú výpoveď z dôvodu nadbytočnosti; pravda je aj to, čo pred súdom tvrdila C.. J. Y., že mu ponúkli inú pracovnú pozíciu, ktorú nakoniec neprijal; túto pracovnú pozíciu mu žalovaný ponúkol spolu s výpoveďou; v deň, keď mu žalovaný doručoval výpoveď z pracovného pomeru, doručoval mu tri listiny, a to výpoveď z pracovného pomeru, písomné vyhotovenie rozhodnutia o organizačnej zmene a ponuku inej vhodnej práce; na uvedenú skutočnosť reagoval tak, že sa nevie hneď vyjadriť k ponuke pracovnej pozície a vyjadrí sa neskôr; na druhý deň po doručení výpovede ho kontaktovala C.. J. Y., či si to rozmyslel a požiadala ho o predloženie uvedenej listiny; z uvedeného je zrejmé, že žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť v zmysle Zákonníka práce, keďže si ponukovú povinnosť žalovaný nesplnil pred doručením výpovede a k ponukovej povinnosti sa vyjadril až po doručení výpovede; vyjadril názor, že je potrebné skúmať, či si žalovaný splnil ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, resp. si splnil ponukovú povinnosť až potom, čo mu bola doručená výpoveď, kedy už nie je možné aplikovať ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce a preto nemožno hovoriť o splnení hmotnoprávnej podmienky ponukovej povinnosti; na podporu svojho tvrdenia o tom, kedy mu bola ponúkaná práca poukázal na výpoveď C.. J. Y., prokuristky žalovaného, ktorá pred súdom dňa 26.06.2018 uviedla, že žalobca na mieste súhlasil s výpoveďou, ktorú pri jej prevzatí aj podpísal, vtedy mu ponúkla inú pracovnú pozíciu a to stráženie alebo pozícia informátora, ktorú neprijal; prejav nesúhlasu s ponúkanou prácou však nebol doručený ihneď, žalobca požiadal o poskytnutie času na premyslenie, až na druhý deň ju žalobca oslovil, že či by to bolo za minimálnu mzdu, keď po potvrdení následne podpísal papier, že ponúkanú prácu neprijme; nie je pravda, že nenamietal, že žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť, pretože túto skutočnosť namietal na pojednávaní dňa 06.09.2018, keď sa jeho právna zástupkyňa vyjadrovala k doterajším vykonaným dôkazom ako aj ďalším rozhodujúcim skutočnostiam v nadväznosti na prejednávanú vec, kedy svojej právnej zástupkyni tieto skutočnosti vysvetľoval v rámci uskutočnenej porady pred pojednávaním; nakoľko je slabšou stranou v spore, môže všetky skutočnosti a dôkazy navrhovať až do vyhlásenia rozhodnutia, čo aj učinil, preto poprel tvrdenie žalovaného, že počas konania pred súdom prvej inštancie nepoprel nesplnenie hmotnoprávnej podmienky splnenia ponukovej povinnosti; poukázal na to, povaha individuálneho pracovnoprávneho sporu a postavenie zamestnanca ako slabšej strany vylučujú uplatnenie prísnej koncentrácie konania; preto vyjadril názor, že žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, ktorú je potrebné splniť pred doručením výpovede; ide o povinnosť zamestnávateľa urobiť zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o prevedení na inú prácu pred doručením výpovede; keďže výpoveď mu bola doručená, ponuka inej práce nemala žiadne opodstatnenie, nakoľko doručením výpovede dochádza k plynutiu výpovednej doby a k skončeniu pracovného pomeru; poukázal aj na samotnú výpoveď, ktorej sa uvádza, že žalovaný nedisponuje žiadnym vhodným pracovným miestom a preto nemôže žalobcu ďalej zamestnávať; poukázal aj na skutočnosť, že po 01.04.2017 boli u žalovaného prijatí do pracovného pomeru traja informátori, pričom u dvoch z nich bol pracovný pomer skončený v skúšobnej dobe; nie je preto zrejmé, aký úmysel mal žalovaný v rámci ponuky pracovného miesta až po doručení výpovede; ďalej zdôraznil, že až do skončenia pracovného pomeru vykonával prácu údržbára a preto v dôsledku organizačnej zmeny jeho pracovné miesto nezaniklo, pričom v podrobnostiach zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v priebehu konania pred súdom prvej inštancie; na záver sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby a považoval napadnutý rozsudok za odôvodnený v dostatočnom rozsahu, súd sa v ňom vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, dôkazmi a tvrdeniami strán sporu, predmetný rozsudok vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, pričom súd predmetnú vec správne právne posúdil a aplikoval príslušné právne normy, preto navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
2.3 Vyjadrenie žalobcu doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalovaného do vlastných rúk dňa 08.11.2018 prostredníctvom elektronickej pošty s výzvou na vyjadrenie v určenej lehote (č.l. 200 spisu); žalovaný sa viac k veci nevyjadril.
3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).
3.1 V prejednávanom spore odvolací súd na pojednávaní dňa 23.10.2019 zopakoval a doplnil dokazovanie listinnými dôkazmi (§ 384 ods. 1 a 3 C.s.p.); v dôsledku vykonaného dokazovania v odvolacom konaní nebol odvolací súd v celom rozsahu viazaný skutkovým stavom vyplývajúcim z dokazovania tak, ako ho podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).
4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).
4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a po vykonaní odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.
4.2 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
4.3.1 Podľa § 59 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pracovný pomer môže skončiť výpoveďou.
4.3.2 Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.
4.3.3 Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
4.3.4 Podľa § 62 ods. 1 Zákonníka práce, ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby.
4.3.5 Podľa § 62 ods. 2 Zákonníka práce, výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak tento zákon neustanovuje inak.
4.3.6 Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
4.3.7 Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.
4.3.8 Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
4.4 Na prejednanie veci samej nariadil odvolací súd pojednávanie na deň 23.10.2019, na ktorom vec prejednal v prítomnosti žalobcu a riadne a včas predvolaných zástupcov strán, t.j. právnej zástupkyne žalobcu a právneho zástupcu žalovaného (substitučného zástupcu právneho zástupcu žalovaného).
4.5 Na odvolacom pojednávaní zopakoval a doplnil odvolací súd dokazovanie listinnými dôkazmi (podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 23.10.2019), z ktorých ustálil skutkový stav, podľa ktorého žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 28.06.2013 na pracovnej pozícii údržbár so začiatkom pracovného pomeru od 01.07.2013 na neurčito; rozhodnutím žalovaného o zrušení pracovných miest (organizačná zmena) zo dňa 24.03.2017 došlo k zrušeniu pracovných miest z organizačných dôvodov a to (1) upratovačka (1 miesto) s účinnosťou od 01.04.2017 a (2) údržbár (1 miesto) s účinnosťou od 01.04.2017; dňa 29.03.2017 ponúkol žalovaný žalobcovi inú vhodnú prácu (informátor), ktorú žalobca neprijal; listom zo dňa 29.03.2017 bola žalobcovi daná výpoveď pracovnej zmluvy zo dňa 28.06.2013 z dôvodu existencie písomného rozhodnutia spoločnosti o zrušení pracovnej pozície údržbár v dôsledku organizačnej zmeny žalovaného ako zamestnávateľa s tým, že spoločnosť nedisponuje žiadnym vhodným voľným pracovným miestom v mieste výkonu práce dohodnutom v pracovnej zmluve; žalovaný doručil výpoveď žalobcovi dňa 29.03.2017; žalobca vo vyjadrení zo dňa 25.05.2017 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne oznámil žalovanému nesúhlas so skončením pracovného pomeru výpoveďou a žiadal o prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy.
4.6.1 Odvolanie žalovaného je dôvodné. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ ide o uplatnený nárok žalobcu na určenie neplatnosti spornej výpovede dospel súd prvej inštancie pri rozhodovaní na základe vykonaných dôkazov a nesporných skutkových tvrdení strán k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože nevykonal hodnotenie dôkazov v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p. a následne aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď z týchto dôvodov na pojednávaní (§ 385 ods. 1 C.s.p.) odvolací súd v potrebnom rozsahu zopakoval a doplnil dokazovanie sám (§ 384 ods. 1 a 3 C.s.p.), v dôsledku čoho nebol v rozsahu doplneného a zopakovaného dokazovania viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (383 C.s.p.).
4.6.2 V prejednávanom spore sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede zo dňa 29.03.2017 z pracovného pomeru. Na prejednávaný spor bolo nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom ku dňu doručenia spornej výpovede (t.j. do 30.04.2017), ktorý predstavuje aplikovateľné hmotné právo na prejednávaný spor.
4.6.3 Medzi stranami nebolo sporné, že žalobu podal žalobca na súd v dvojmesačnej prekluzívnej lehote (§ 77 Zákonníka práce). Z ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v spojení s § 63 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva, že zákonnými predpokladmi platného skončenia pracovného pomeru zamestnanca výpoveďou zo strany zamestnávateľa sú: (1) zrušenie pracovného miesta zamestnanca písomným rozhodnutím zamestnávateľa o organizačných zmenách a (2) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať alebo zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol; ide o hmotnoprávne podmienky platného skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľ, ktorých splnenie má spolu s ďalšími zákonnými podmienkami vplyv na platnosť výpovede; ďalšie zákonné podmienky platnej výpovede vyplývajú zo Zákonníka práce a sú nimi (1) písomná forma výpovede, (2) doručenie výpovede a (3) uvedenie výpovedného dôvodu, ktorý nemožno dodatočne meniť (§ 61 ods. 1 a 2 Zákonníka práce); splnenie týchto hmotnoprávnych podmienok musí v konaní preukázať zamestnávateľ (žalovaný).
4.6.4 Predmetom konania v prejednávanom spore bola platnosť sporného skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného výpoveďou zo dňa 29.03.2017; medzi stranami bolo ťažiskovo sporné, či v dôsledku organizačnej zmeny došlo skutočne k zrušeniu pracovného miesta žalobcu, pretože podľa tvrdenia žalobcu aj po doručení spornej výpovede mu žalovaný prideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy (t.j. počas plynutia výpovednej doby); ostatné hmotnoprávne podmienky platnosti spornej výpovede (bod 4.6.3 odôvodnenia) neboli podľa obsahu spisu medzi stranami sporné a to v podstate až do posledného pojednávania vo veci dňa 06.09.2018, kedy žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v záverečnej reči spochybnil splnenie povinnosti žalovaného ponúknuť žalobcovi inú vhodnú prácu pred doručením spornej výpovede.
4.6.5 V prvom rade však považuje odvolací za potrebné zdôrazniť, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nebolo až do posledného pojednávania vo veci samej dňa 06.09.2018 sporné, že
žalovaný splnil svoju povinnosť ponúknuť žalobcovi inú vhodnú prácu podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce pred doručením spornej výpovede; žalobca skutkové tvrdenie o nesplnení ponukovej povinnosti žalovaného predniesol prvýkrát až v záverečnej reči (§ 182 C.s.p.), keď dovtedy v konaní splnenie ponukovej povinnosti žalovaného nespochybňoval; súd prvej inštancie však bez toho, aby strany upozornil na zmenu v spornosti skutkových tvrdení sporových strán (§ 181 ods. 2 a 3 C.s.p.) a v tejto súvislosti aj na svoje predbežné právne posúdenie napadnutým rozsudkom určil neplatnosť spornej výpovede práve z dôvodu tvrdeného nesplnenia ponukovej povinnosti žalovaného bez toho, aby žalovanému poskytol dostatočný priestor na reakciu na uvedené skutkové tvrdenie žalobcu postupom podľa § 150 ods. 2 C.s.p. (v tomto smere nemožno považovať za dostatočné poskytnutie priestoru na záverečnú reč podľa § 182 C.s.p., pretože žalovaný nemohol podľa priebehu doterajšieho konania aj s ohľadom na postup súdu predpokladať, že súd prvej inštancie bude považovať za nepreukázané splnenie ponukovej povinnosti žalovaného, splnenie ktorej dovtedy vyplývalo z nesporných skutkových tvrdení strán podľa § 151 ods. 1 C.s.p.); odvolací súd dospel k záveru, že išlo o nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý vyústil do porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces, ktorý by sám osebe bol dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku (§ 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p.); na preukázanie splnenia svojej ponukovej povinnosti predložil žalovaný do odvolacieho konania listinný dôkaz (ponuka inej vhodnej práce zo dňa 29.03.2017); odvolací súd dospel k záveru, že vykonaním tohto dôkazu na pojednávaní (§ 385 ods. 1 C.s.p.) je možné porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces napraviť v konaní pred odvolacím súdom (§ 366 písm. d/ C.s.p.), s tým, že žalovaný tento dôkaz bez svojej viny nemohol uplatniť, nakoľko by to bolo vzhľadom na nespornosť skutkových tvrdení strán ohľadne splnenia ponukovej povinnosti žalovaného bolo nadbytočné (t.j. žalovaný nemal dôvod uplatniť tento návrh na doplnenie dokazovania).
4.6.6 Odvolací súd po zopakovaní a doplnení dokazovania dospel k záveru, že postup právneho predchodcu žalovaného pri plnení ponukovej povinnosti bol v súlade so zákonom (§ 63 ods. 2 Zákonníka práce). Odvolací súd okrem doplnenia dokazovania preloženým listinným dôkazom (ponuka inej vhodnej práce zo dňa 29.03.2017) zopakoval dokazovanie ostatnými listinnými dôkazmi za účelom umožnenia hodnotenia vykonaného dokazovania v spojitosti s ostatnými vykonanými dôkazmi (§ 191 ods. 1 C.s.p.); z vykonaného dokazovania vyplynul skutkový záver, že žalovaný uskutočnil žalobcovi ponuku inej vhodnej práce podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce dňa 29.03.2017 pri doručovaní spornej výpovede (túto skutočnosť potvrdil aj samotný žalobca na odvolacom pojednávaní, keď podľa obsahu spisu rovnako priebeh a okolnosti doručovania spornej výpovede popísala jeho právna zástupkyňa v rámci záverečnej reči na pojednávaní dňa 06.09.2018), je preto zrejmé, že rozhodnutie žalobcu o prijatí alebo neprijatí ponuky inej vhodnej práce vyžadoval žalovaný bezprostredne (ihneď) po jej predložení; ponuku inej vhodnej práce je zamestnávateľ povinný uskutočniť pred doručením výpovede zamestnancovi, keď v prejednávanom spore nebol preukázaný opak; súčasne zákon nestanovuje lehotu na rozhodnutie pre zamestnanca, či ponuku inej vhodnej práce prijme alebo nie; z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce však vyplýva, že zamestnávateľ je oprávnený dať zamestnancovi výpoveď až po odmietnutí ponuky inej vhodnej práce (arg. „...zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol...“, čo predpokladá konečné vyjadrenie zamestnanca výslovne alebo konkludentne); bude preto vhodné trvať na stanovení primeranej lehoty pre zamestnanca na rozhodnutie, či ponuku inej vhodnej práce prijme alebo nie, pričom primeranosť konkrétnej lehoty sa bude posudzovať vzhľadom na okolnosti každého jednotlivého prípadu; z hľadiska prejednávaného sporu dospel odvolací súd k záveru, že vzhľadom na charakter ponúkanej práce (informátor) mal žalobca dostatočné informácie na rozhodnutie o prijatí alebo neprijatí ponuky ihneď po jej predložení a keďže tak neurobil (t.j. neprejavil ochotu prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu žalovaný ponúkol), boli splnené zákonné podmienky na doručenie spornej výpovede žalobcovi; pre úplnosť je potrebné uviesť, že podľa skutkových zistení v prejednávanom spore na druhý deň (30.03.2017) žalobca priniesol žalovanému podpísanú listinu o neprijatí ponuky (t.j. v súlade so svojim postojom dňa 29.03.2017 pred doručením spornej výpovede).
4.6.7 Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného okrem iného prezentoval aj svoj nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že v spore nebolo preukázané prideľovanie práce žalobcovi zo strany žalovaného v priebehu plynutia výpovednej doby; v prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že pri viazanosti rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi (§ 380 ods. 1 C.s.p.) odvolania nemohla byť táto otázka predmetom odvolacieho prieskumu, pretože odvolanie podal len žalovaný; pre úplnosť však odvolací súd udáva, že podľa súdnej praxe „zamestnanec nemusí byť vždy pre zamestnávateľa nadbytočným už v dobe podania výpovede; rozhodnutie o organizačnej zmene však
musí byť prijaté pred podaním výpovede; ak dá zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca, je zamestnávateľ povinný aj v priebehu výpovednej doby prideľovať zamestnancovi práce podľa pracovnej zmluvy; prideľovanie práce zamestnancovi podľa pracovnej zmluvy nevylučuje nadbytočnosť zamestnanca“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/102/2009 zo dňa 30.06.2010); preto ani prípadné preukázanie prideľovania práce žalobcovi počas plynutia výpovednej doby by v prejednávanom spore samo osebe nezakladalo dôvodnosť podanej žaloby; žalovaný v spore ani netvrdil, že po skončení pracovného pomeru žalobcu nebude potrebovať údržbárske práce, ale že nevyhnutnú údržbu efektívne zabezpečí iným spôsobom.
4.6.8 Dôvodom na vyhovenie žalobe žalobcu nebola ani skutočnosť, že žalovaný v samotnej výpovedi zo dňa 29.03.2017 uviedol, že nakoľko „nedisponuje žiadnym voľným pracovným miestom v mieste výkonu práce dohodnutom v pracovnej zmluve nemôže žalobcu ďalej zamestnávať“, pretože dokazovaním bol preukázaný opak (t.j. že žalovaný žalobcovi v skutočnosti pred doručením spornej výpovede inú vhodnú prácu ponúkol); v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce nemožno dodatočne meniť len dôvod výpovede a jeho skutkové vymedzenie; uvedenie splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa nie je ani obligatórnou náležitosťou výpovede; podľa odvolacieho súdu teda v prípade ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce nejde o také skutkové vymedzenie, ktoré nemožno dodatočne meniť, t.j. jeho neuvedenie vo výpovedi, resp. nesprávne uvedenie vo výpovedi samo osebe nespôsobuje neplatnosť výpovede. Na základe všetkých uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu zamietol.
5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).
5.1 V prejednávanom spore sa odvolací súd po zopakovaní a doplnení dokazovania v dôsledku zmeny napadnutého rozsudku vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sporových strán v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov, preto nebolo potrebné sa osobitne zaoberať pochybeniami súdu prvej inštancie v tejto oblasti.
6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).
6.1 Žalovaný podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Odvolací súd sa po zopakovaní a doplnení dokazovania stotožnil s názorom žalovaného o nesprávnych skutkových zisteniach ako aj o nesprávnom právnom posúdení veci zo strany súdu prvej inštancie (body 4.5 až 4.6.8 odôvodnenia). Doplnením dokazovania odstránil odvolací súd aj porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie.
7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
8. Odvolací súd v dôsledku zmeny rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa § 396 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; nakoľko odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol povinný rozhodnúť aj o trovách konania (o trovách konania pred súdom prvej inštancie ako aj o trovách odvolacieho konania); v dôsledku zamietnutia žaloby žalobcu bol žalovaný v spore v plnom rozsahu úspešný a vznikol mu proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania; podľa výsledku konania tak odvolací súd o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu; z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).