Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-89-2018.pdf
PDF · 135.56 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/89/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: BPT LEASING, a.s. so sídlom Drieňová 34, Bratislava, IČO 31 357 814, právne zastúpeného: Mgr. D. D., advokát, M. 2, H. proti žalovanému: I.. C. S., obchodné meno: Mgr. Pavol Demčík - Belveder, miesto podnikania: Melčice 144, 913 05 Melčice - Lieskové, IČO 40 194 892, právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., Piaristická 46/276, Trenčín, IČO 36 837 857, o zaplatenie 12.095,16 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 36Cb/159/2013-179 zo dňa 21. septembra 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. a vo výroku II. p o t v r d z u j e.
Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12.095,16 Eur s 9 % ročným úrokom zo sumy 11.314,68 Eur od 09.12.2009 do 26.07.2011, zo sumy 11.279,17 Eur od 27.07.2011 do 31.07.2012, zo sumy 11.217,03 Eur od 01.08.2012 do 02.08.2013, zo sumy 9.615,79 Eur od 03.08.2013 do zaplatenia a zo sumy 2.479,37 Eur od 09.12.2009 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. žalobcovi proti žalovanému priznal náhradu 100 % trov konania o zaplatenie zmluvnej pokuty 12.095,16 Eur a úrokov. Vo výroku III. žalovanému proti žalobcovi priznal náhradu 100 % trov zastavenej časti konania o zaplatenie 12.095,16 Eur. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou pôvodne domáhal zaplatenia sumy 24.190,32 Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 11.314,68 Eur od 09.12.2009 do 26.07.2011 v sume 1.660,- Eur, zo sumy 11.279,17 Eur od 27.07.2011 do 31.07.2012 v sume 1.031,81 Eur, zo sumy 11.217,03 Eur od 01.08.2012 do 02.08.2012 v sume 1.015,06 Eur, zo sumy 9.615,79 Eur od 03.08.2013 do zaplatenia a zo sumy 2.479,37 Eur od 09.12.2009 do zaplatenia a náhrady trov konania z titulu nárokov vyplývajúcich mu zo zmluvy o finančnom lízingu č. XXXX/XX a zmluvy o finančnom lízingu č. XXXX/XX, ktorá pozostávala z pohľadávky z vyúčtovania zo zmluvy o finančnom lízingu č. XXXX/XX v sume 9.615,79 Eur, z pohľadávky z vyúčtovania zo zmluvy o finančnom lízingu č. XXXX/XX v sume 2.479,37 Eur, zo zmluvnej pokuty za omeškanie s vrátením predmetu leasingu zo zmluvy o finančnom lízingu č. XXXX/XX v sume 9.615,79 Eur a zo zmluvnej pokuty za omeškanie s vrátením predmetu leasingu zo zmluvy o finančnom lízingu č. XXXX/XX v sume 2.479,37 Eur. Z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby súd prvej inštancie uznesením zo dňa 17.12.2014 č. k.
36Cb/159/2013-77, ktoré v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.04.2015 č. k. 16Cob/89/2015-87 nadobudlo právoplatnosť dňa 14.05.2015, zastavil konanie v časti o zaplatenie 12.095,16 Eur titulom vyúčtovania zmlúv o finančnom leasingu č. XXXX/XX a č. XXXX/XX. Z dokazovania vykonaného oboznámením sa so žalobou s vyjadreniami strán sporu a s obsahom listinných dôkazov založených v spise zistil, že dňa 26.03.2008 uzavrel žalobca ako leasingový prenajímateľ so žalovaným ako leasingovým nájomcom zmluvu o finančnom lízingu XXXX/XX, ktorej predmetom bol finančný leasing motorového vozidla typ V. J. I. s nadobúdacou hodnotou 620.000,- Sk s DPH, s dobou trvania 36 mesiacov. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť žalobcovi nultú zvýšenú splátku 221.340,- Sk s DPH, poplatok za uzavretie leasingovej zmluvy 5.950,- Sk a 36 mesačných leasingových splátok po 17.892,70 Sk s DPH (593,93 Eur). Podľa čl. 4 bodu 4.1 uvedenej zmluvy, jej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné zmluvné podmienky k Zmluve o finančnom lízingu uzavretej v podmienkach činnosti spoločnosti BPT LEASING, a.s. a Predpis splátok. Listom zo dňa 14.10.2009, doručeným žalovanému 19.10.2009, žalobca odstúpil od Zmluvy č. XXXX/XX. Listom, doručeným žalovanému dňa 18.02.2010, žalobca zaslal žalovanému Vyúčtovanie pri predčasnom ukončení zmluvy o finančnom lízingu č. XXXX/XX. Dňa 26.03.2008 uzavrel žalobca ako leasingový prenajímateľ so žalovaným ako leasingovým nájomcom Zmluvu o finančnom lízingu XXXX/XX, ktorej predmetom bol finančný leasing prípojného vozidla typ Prípojné vozidlo N. C. JP XXX s nadobúdacou hodnotou 134.453,80 Sk s DPH, s dobou trvania 36 mesiacov. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť žalobcovi nultú zvýšenú splátku 48.000,- Sk s DPH, poplatok za uzavretie leasingovej zmluvy 5.950,- Sk a 36 mesačných leasingových splátok po 3.860,10 Sk s DPH (128,13 Eur). Podľa čl. 4 bodu 4.1 uvedenej zmluvy, jej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné zmluvné podmienky k Zmluve o finančnom lízingu uzavretej v podmienkach činnosti spoločnosti BPT LEASING, a.s. pre „hnuteľné veci“ a Predpis splátok. Listom zo dňa 16.02.2009, doručeným žalovanému 18.02.2009, žalobca odstúpil od Zmluvy č. XXXX/XX. Listom, doručeným žalovanému dňa 18.02.2010, žalobca zaslal žalovanému Vyúčtovanie pri predčasnom ukončení zmluvy o finančnom lízingu č. XXXX/XX. Zo všeobecných zmluvných podmienok tvoriacich súčasť leasingových zmlúv vyplynulo, že podľa čl. X bodu 10.6.3 Všeobecných zmluvných podmienok, za každé porušenie povinností nájomcu, uvedených v čl. a bodoch 4.1, 4.15, 4.19, 4.20, 4.23, 4.25, 4.23, 4.25, 5.3, čl. VI, 7.2.1, čl. VIII, 9.2 bol prenajímateľ oprávnený požadovať od nájomcu zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 3 % z obstarávacej ceny predmetu leasingu, najmenej však 10.000,- Sk, a to za každý jednotlivo zistený prípad a za každý aj začatý mesiac omeškania so splnením povinnosti, resp. s neposkytnutím súčinnosti. Podľa čl. IV bodu 4.25 prvej vety Všeobecných zmluvných podmienok, pri predčasnom ukončení leasingovej zmluvy bol nájomca povinný na vlastné náklady vrátiť predmet leasingu prenajímateľovi v lehote určenej prenajímateľom. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28R/12/2009 zo dňa 01.12.2009 bolo začaté reštrukturalizačné konanie voči žalovanému ako dlžníkovi. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28R/12/2009 zo dňa 30.12.2009 bola povolená reštrukturalizácia žalovaného ako dlžníka. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28R/12/2009 zo dňa 28.07.2010 bol potvrdený reštrukturalizačný plán žalovaného ako dlžníka a zároveň bola skončená reštrukturalizácia. Rozsudkom č. k. 39Cbi/69/2010-50 zo dňa 03.11.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 31.01.2012, Okresný súd Trenčín určil, že žalobca je veriteľom pohľadávky v sume 11.314,68 Eur, vzniknutej titulom vyúčtovania pri predčasnom ukončení zmluvy o finančnom leasingu č. XXXX/XX, ktorá pozostáva z 19. leasingovej splátky, zmluvných pokút za omeškanie s úhradou 5. až 20. leasingovej splátky v rokoch 2008 a 2009 a náhrady škody zodpovedajúcej 17 nesplateným zostávajúcim leasingovým splátkam a kúpnej cene predmetu leasingu, ktorú žalobca prihlásil do reštrukturalizačného konania pred Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 28R/12/2009 prihláškou pod por. č. 6-B-1 zo dňa 01.02.2010. Rozsudkom č. k. 38Cbi/70/2010-49 zo dňa 03.11.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 31.01.2012, Okresný súd Trenčín určil, že žalobca je veriteľom pohľadávky v sume 2.479,37 Eur, vzniknutej titulom vyúčtovania pri predčasnom ukončení zmluvy o finančnom leasingu č. XXXX/XX, ktorá pozostáva z 19. leasingovej splátky, zmluvných pokút za omeškanie s úhradou 5. až 20. leasingovej splátky v rokoch 2008 a 2009 a náhrady škody zodpovedajúcej 17 nesplateným zostávajúcim leasingovým splátkam a kúpnej cene predmetu leasingu, ktorú žalobca prihlásil do reštrukturalizačného konania pred Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 28R/12/2009 prihláškou pod por. č. 6-B-2 zo dňa 01.02.2010. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 28Cb/23/2012-40 zo dňa 25.06.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 20.08.2013, bola žalovanému uložená povinnosť vydať žalobcovi motorové vozidlo V. J. I. a prípojné vozidlo N. C. JP XXX.
Podľa odôvodnenia uvedeného rozsudku, nárok žalobcu na vydanie predmetov leasingu vyplynul z ustanovenia § 126 ods. 1 Obč. zák. a čl. XI bod 11.2.1 všeobecných zmluvných podmienok a čl. 2 bod 2.3 posledná veta zmluvy o finančnom leasingu č. XXXX/XX a č. XXXX/XX zo dňa 26.03.2008, v zmysle ktorých bol leasingový prenajímateľ do momentu odkúpenia predmetov leasingu ich výlučným vlastníkom a v prípade predčasného ukončenia leasingovej zmluvy je leasingový nájomca povinný predmety leasingu leasingovému prenajímateľovi vrátiť. Žalovaný neoprávnene zadržuje predmety leasingu, ktoré sú doposiaľ vo vlastníctve žalobcu, a preto je povinný tieto vydať žalobcovi. Listom zo dňa 18.07.2013, doručovaným poštou, žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu, vyzval žalovaného na úhradu záväzkov voči žalobcovi v zmysle predmetného reštrukturalizačného plánu v spojení s rozsudkami Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cbi/70/2010-49 zo dňa 03.11.2011 a č. k. 39Cbi/69/2010-50 zo dňa 03.11.2011. Poštová zásielka, obsahujúca uvedenú výzvu, sa žalobcovi vrátila nedoručená dňa 19.03.2013 ako neprevzatá v odbernej lehote. Listom zo dňa 12.01.2010, doručovaným poštou, vyzval žalobca žalovaného na vydanie predmetov leasingu do 22.01.2010. Poštová zásielka, obsahujúca uvedenú výzvu, sa žalobcovi vrátila nedoručená dňa 05.02.2010 s tým, že adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 269 ods. 2, § 301, § 302, § 502 ods. 1, § 349 ods. 1, § 351 ods. 1, 2 Obch. zák., podľa ust. § 544 ods. 1, 2, § 45 ods. 1 a § 121 ods. 3 Obč. zák. a podľa ust. § 159, § 120 ods. 2, § 161 ods. 1 a § 138 ods. 2 ZoKR. Vychádzal zo zistenia, že Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28R/12/2009 zo dňa 28.07.2010, zverejneným v Obchodnom vestníku č. OV 148B/2010 dňa 03.08.2010, bol súdom potvrdený reštrukturalizačný plán žalovaného, podľa ktorého sa zo sumy prihlásených nezabezpečených pohľadávok veriteľov voči dlžníkovi, zaradených do plánu v skupine nezabezpečených veriteľov - banky, verejný sektor obchodný styk, leasingové spoločnosti odpustilo 75 % a veritelia mali byť uspokojení vo zvyšnej časti, t.j. 25 % ich hodnoty postupne v splátkach nasledovne: 25 % zo sumy určenej na vyplatenie do 12 mesiacov odo dňa potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom, 35 % zo sumy určenej na vyplatenie do 24 mesiacov odo dňa potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom, 45 % zo sumy určenej na vyplatenie do 36 mesiacov odo dňa potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom. Z rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 39Cbi/69/2010-50 zo dňa 03.11.2011 bolo zrejmé, že žalobca bol v predmetnej reštrukturalizácii žalovaného nezabezpečeným veriteľom pohľadávky v sume 11.314,68 Eur. Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ sa podľa reštrukturalizačného plánu sa z tejto pohľadávky malo 75 %, t.j. 8.486,01 Eur, odpustiť, potom žalobca ako veriteľ mal byť uspokojený vo zvyšnej časti, t.j. vo výške 25 %, čo predstavovalo 2.828,67 Eur, a to v splátkach, pričom 20 % zo sumy určenej na vyplatenie 2.828,67 Eur v sume 565,73 Eur mal žalovaný uhradiť žalobcovi do 12 mesiacov odo dňa potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom, teda do 04.08.2011, ďalej 35 % zo sumy 2.828,67 Eur v sume 198,- Eur mal žalovaný uhradiť do 24 mesiacov odo dňa potvrdenia reštrukturalizačného plánu, t.j. do 04.08.2012 a 45 % zo sumy 2.828,67 Eur v sume 1.272,90 Eur mal žalovaný uhradiť do 04.08.2013. Z rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 38Cbi/70/2010-49 zo dňa 03.11.2011 vyplynulo, že žalobca bol v predmetnej reštrukturalizácii žalovaného nezabezpečeným veriteľom pohľadávky v sume 2.479,37 Eur. Podľa reštrukturalizačného plánu sa z tejto pohľadávky malo 75 %, t.j. 1.859,53 Eur, odpustiť, pričom žalobca ako veriteľ mal byť uspokojený vo zvyšnej časti, t.j. vo výške 25 %, čo predstavovalo 619,84 Eur, a to v splátkach, pričom 20 % zo sumy určenej na vyplatenie 619,84 Eur v sume 123,97 Eur mal žalovaný uhradiť žalobcovi do 12 mesiacov odo dňa potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom (04.08.2010), teda do 04.08.2011, ďalej 35 % zo sumy 619,84 Eur v sume 216,94 Eur mal žalovaný uhradiť do 24 mesiacov odo dňa potvrdenia reštrukturalizačného plánu, t.j. do 04.08.2012 a 45 % zo sumy 619,84 Eur v sume 278,93 Eur mal žalovaný uhradiť do 04.08.2013. Bolo teda nepochybné, že žalovaný mal žalobcovi ako nezabezpečenému veriteľovi na základe predmetného reštrukturalizačného plánu uhradiť do 04.08.2011 splátku spolu v sume 689,70 Eur (565,73 Eur + 123,97 Eur), do 04.08.2012 splátku spolu v sume 414,94 Eur (198,- Eur + 216,94 Eur) a do 04.08.2013 splátku spolu v sume 1.551,83 Eur (1.272,90 Eur + 278,93 Eur). Vzhľadom k tomu, že pohľadávky žalobcu boli reštrukturalizačným správcom popreté a žalobca podal na súde žaloby o ich určenie, podľa čl. 5 reštrukturalizačného plánu mal žalovaný ako dlžník zložiť príslušné plnenie na tieto pohľadávky žalobcu do úschovy. Označené rozsudky, ktorými boli súdom určené popreté pohľadávky, nadobudli právoplatnosť 31.01.2012. V spore nebolo preukázané, že by žalovaný zložil do úschovy plnenie na predmetné popreté pohľadávky. Žalovaný uhradil žalobcovi dňa 26.07.2011 sumu 35,51 Eur, dňa 31.07.2012 sumu 62,14 Eur a dňa 02.08.2013 sumu 1.601,24 Eur, teda spolu len sumu 1.698,89 Eur, z čoho je zrejmé, že žalovaný
riadne a včas neplnil žalobcovi splátky určené v čl. 4 reštrukturalizačného plánu. Keďže ani napriek písomnej výzve listom zo dňa 18.07.2013 žalovaný pohľadávky žalobcovi podľa reštrukturalizačného plánu neuhradil, v zmysle § 159 ZoKR sa plán stal voči žalobcovi vo vzťahu k dotknutým pohľadávkam, určených rozsudkami Okresného súdu Trenčín č. k. 39Cbi/69/2010-50 a 38Cbi/70/2010-49, neúčinným. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že s poukazom na § 161 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov vznikla žalovanému povinnosť plniť pôvodné pohľadávky veriteľa (žalobcu) v sume 11.314,68 Eur a v sume 2.479,37 Eur, teda v rozsahu, v akom boli prihlásené a zistené, a to spolu s úrokom podľa § 502 Obch. zák. počítaným zo zistených pohľadávok od začatia reštrukturalizačného konania, teda od 08.12.2009. Z uvedených dôvodov zaviazal prvoinštančný súd žalovaného na zaplatenie 9 % ročných úrokov zo sumy 11.314,68 Eur od 09.12.2009 do 26.07.2011 v sume 1.660,- Eur; zo sumy 11.279,17 Eur od 27.07.2011 do 31.07.2012 v sume 1.031,81 Eur, zo sumy 11.217,03 Eur od 01.08.2012 do 02.08.2013 v sume 1.015,06 Eur, zo sumy 9.615,79 Eur od 03.08.2013 do zaplatenia a zo sumy 2.479,37 Eur od 09.12.2009 do zaplatenia. Ďalej súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobca vyzval žalovaného na vrátenie predmetov leasingu listom zo dňa 12.01.2010, v ktorom zároveň žalovanému určil lehotu na ich vrátenie do 22.01.2010. Uvedený list bol žalovanému doručovaný poštou, pričom žalobcovi sa zásielka vrátila ako nedoručená z dôvodu, že žalovaný si zásielku neprevzal v odbernej lehote. Zásielka bola pre žalovaného uložená na pošte 15.01.2010, pričom žalobcovi bola vrátená 05.02.2010. Žalovaný mal teda už dňa 15.01.2010 objektívnu možnosť oboznámiť sa s predmetnou výzvou. Keďže žalovaný predmety leasingu doteraz žalobcovi nevrátil, v zmysle § 544 ods. 1, 2 Obč. zák. a čl. X bodu 10.6.3 Všeobecných zmluvných podmienok, vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty 3 % z obstarávacej ceny predmetov leasingu za každý, aj začatý mesiac omeškania s vrátením predmetu leasingu. Preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v zmysle 544 ods. 1, 2 Obč. zák., čl. X bodu 10.6.3 Všeobecných zmluvných podmienok a zmluvy č. XXXX/XX . na zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 9.615,79 Eur a v zmysle 544 ods. 1, 2 Obč. zák., čl. X bodu 10.6.3 Všeobecných zmluvných podmienok a zmluvy č. XXXX/XX na zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 2.479,37 Eur. Konštatoval, že pohľadávka žalobcu na zaplatenie zmluvne dohodnutej pokuty vznikla dňom 23.01.2010, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s vrátením predmetov leasingu, resp. kedy porušil povinnosť stanovenú v čl. IV bode 4.25 Všeobecných zmluvných podmienok vrátiť predmet leasingu prenajímateľovi v lehote určenej prenajímateľom. Zdôraznil pritom, že v čl. IV bode 25 Všeobecných zmluvných podmienok bola dohodnutá nielen povinnosť vrátiť predmet leasingu prenajímateľovi, ale táto bola bližšie konkretizovaná tým, že jej súčasťou bolo aj určenie času, kedy mal predmet leasingu vrátiť, a to v lehote určenej prenajímateľom. Túto lehotu na vrátenie predmetov leasingu žalobca určil až vo výzve zo dňa 12.01.2010, preto žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty až uplynutím žalobcom určenej lehoty na vrátenie predmetu leasingu. Poukázal na to, že nakoľko pohľadávka žalobcu na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty vznikla až po začatí predmetného reštrukturalizačného konania žalovaného, ktoré začalo 08.12.2009, sú pohľadávky žalobcu na zaplatenie zmluvných pokút v sume 9.615,79 Eur a 2.479,37 Eur v zmysle § 120 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.12.2017 prednostnými pohľadávkami, a preto si ich žalobca v reštrukturalizácii žalovaného nemohol uplatniť prihláškou pohľadávok v zmysle § 120 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, a teda v spore nebol preukázaný ani zánik práva ich vymáhať v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu žalovaného súdom v zmysle § 155 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. Keďže v predmetných leasingových zmluvách strany sporu nemali dohodnutú splatnosť zmluvnej pokuty, v zmysle § 563 Obč. zák. sa žalovaná zmluvná pokuta stala splatnou 05.12.2013, teda prvého dňa po tom, čo žalovaného o jej zaplatenie požiadal žalobca výzvou zo dňa 28.11.2013, doručenou žalovanému 04.12.2013. Pokiaľ žalovaný v priebehu sporu namietal neprimeranosť výšky žalobou uplatnenej zmluvnej pokuty, súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa čl. IV. bodu 4.25 a čl. X. bodu 10.6.3 Všeobecných zmluvných podmienok žalované zmluvné pokuty zabezpečovali splnenie záväzku žalobcu ako leasingového nájomcu vrátiť predmety leasingu v prípade predčasného ukončenia leasingovej zmluvy, pričom strany sporu mali dohodnutú zmluvnú pokutu vo výške 3 % z obstarávacej ceny predmetov leasingu za každý mesiac omeškania so splnením uvedenej povinnosti žalovaného. Obstarávacia cena motorového vozidla podľa zmluvy č. XXXX/XX predstavovala 737.800,- Sk s DPH (24.490,47 Eur), na základe čoho zmluvná pokuta predstavovala 22.134,- Sk (734,71 Eur) za každý mesiac omeškania. Za žalobou
uplatnené obdobie od 08.12.2009 do 27.11.2013, t.j. 48 mesiacov potom spolu predstavoval zmluvná pokuta 35.266,28 Eur, z ktorej si žalobca žalobou uplatnil sumu 9.615,79 Eur. Obstarávacia cena motorového vozidla podľa zmluvy č. XXXX/XX predstavovala 160.000,02 Sk s DPH (5.311,03 Eur), na základe čoho zmluvná pokuta predstavovala 4.800,- Sk (159,33 Eur) za každý mesiac omeškania. Za žalobou uplatnené obdobie od 08.12.2009 do 27.11.2013, t.j. 48 mesiacov potom spolu predstavoval zmluvná pokuta 7.647,84 Eur, z ktorej si žalobca žalobou uplatnil sumu 2.479,37 Eur. S prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, nepovažoval súd prvej inštancie žalobou uplatnenú zmluvnú pokutu za neprimerane vysokú a nemal za preukázaný dôvod na jej zníženie v zmysle § 301 Obch. zák. Zohľadnil skutočnosť, že žalovaný predmety leasingu napriek predčasnému ukončeniu leasingových zmlúv (pre neplatenie leasingových splátok) žalobcovi nevrátil, pričom ich užíva. Uviedol, že sám žalovaný svojím správaním popiera svoje tvrdenie o neprimerane vysokej výške žalobou uplatnenej zmluvnej pokuty, keďže možno rozumne predpokladať, že ak by takáto zmluvná pokuta nezodpovedala úžitku, ktorý z predmetných vozidiel má, tieto by už žalobcovi vrátil. Pokiaľ žalovaný v priebehu sporu po tom, čo bolo dokazovanie vyhlásené za skončené, doručil prvoinštančnému súdu písomné podanie zo dňa 09.12.2015, v ktorom argumentoval tým, že predmetné leasingové vzťahy stále trvajú, že nedošlo k ich predčasnému ukončeniu zo strany žalobcu a z toho dôvodu mu nevznikla povinnosť vydať predmety leasingov, ani zaplatiť zmluvnú pokutu, súd prvej inštancie zdôraznil, že otázka predčasného ukončenia leasingových zmlúv už prejudiciálne bola vyriešená nielen v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 28Cb/23/2012 v spore o vydanie predmetov leasingov, ale aj v konaniach vedených na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 39Cbi/69/2010 a 38Cbi/70/2010 v sporoch o určení pohľadávok z predčasného ukončenia predmetných leasingových zmlúv. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že v uvedených súdnych konaniach žalovaný neprodukoval dôkazy o trvaní zmluvných vzťahov, a až v písomnom podaní zo dňa 09.12.015 začal argumentovať trvaním zmluvných vzťahov so žalobcom z predmetných leasingových zmlúv. Z uvedených dôvodov tvrdenie žalovaného o trvaní predmetných leasingových zmlúv považoval za účelové a neodôvodňujúce vykonávanie ďalšieho dokazovania v spore, a preto dokazovanie listinami - dodatok k leasingovým zmluvám zo dňa 07.12.2009, rozhodcovskú zmluvu zo dňa 07.12.2009 a predpisy splátok nevykonal a nevykonal ani dokazovanie výsluchom strán sporu a výpisom z telefonických hovorov z čísla žalobcu a žalovaného, nakoľko žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 17.06.2014 jednoznačne nevymedzil tvrdenia, ktoré mali byť týmito dôkazmi preukázané. Konštatoval, že skutočnosť o riadnom neplnení reštrukturalizačného plánu zo strany žalovaného bola preukázaná celkovou výškou žalovaným uhradených splátok, ktorá nedosiahla výšku stanovenú plánom, pričom bolo právne irelevantné, ktorú z pohľadávok žalovaný predmetnými splátkami žalobcovi plnil, nakoľko výška uhradených splátok nepostačovala ani na jednu z pohľadávok žalobcu. Výrok o náhrade trov čiastočne zastaveného konania odôvodnil ust. § 256 ods. 1 CSP a procesným zavinením zo strany žalobcu a výrok o náhrade trov konania o zaplatenie zmluvnej pokuty odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP a plným úspechom žalobcu v tejto časti nároku.
2. Proti tomuto rozsudku v časti výroku I. a výroku II. podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Poukázal na znenie bodu 4.25 a bodu 10.6.3 všeobecných zmluvných podmienok a uviedol, že pokiaľ žalobca svoj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty odvodil z týchto zmluvných podmienok, povinnosť vrátiť predmety leasingu mu nemohla vzniknúť skôr, ako by uplynula lehota určená žalobcom, a až od tohto momentu by prichádzalo do úvahy aj uplatnenie zmluvnej pokuty, samozrejme za predpokladu, ak on, žalovaný bol vôbec povinný vrátiť žalobcovi predmety leasingu. Žalobca ho vyzval na vrátenie predmetov leasingu až listom zo dňa 12.01.2010 a aj súd prvej inštancie v napadnutom uznesení ustálil, že lehota na vrátenie predmetu leasingu nemohla začať plynúť skôr ako dňom 23.01.2010, preto žalobca nemohol od neho požadovať zmluvnú pokutu aj za mesiac december 2009. Ako však vyplýva z podanej žaloby i z vyjadrení žalobcu, žalobca si uplatnil zmluvnú pokutu aj za mesiac december 2009. Takýto nárok žalobca ale nemá, čiže zmluvná pokuta uplatnená za mesiac december 2009 je absolútne nedôvodná. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že hoci žalobca si neuplatnil v podanej žalobe zmluvnú pokutu v plnej výške, a túto bližšie nešpecifikovaným spôsobom znížil, nie je zrejmé, ktorá časť uplatnenej zmluvnej pokuty a za ktoré mesiace bola s ohľadom na jej zníženie žalobcom uplatnená. Nie je totiž zrejmé, či žalobca znížil túto pokutu plošne v nejakom percente za všetky mesiace vrátane decembra 2009, alebo či znížil počet mesiacov, za ktoré zmluvnú pokutu uplatnil. Keďže ani z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa z uvedeným nárokom vysporiadal súd prvej inštancie, a za ktoré konkrétne obdobie žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu priznal a prečo, napadnuté rozhodnutie je z tohto dôvodu nepreskúmateľné.
Žalovaný je toho názoru, že nárok žalobcu tak, ako bol uplatnený, nie je možné jednoznačne ustáliť, preto mala byť žaloba zamietnutá. Žalovaný ďalej tvrdil, že uplatnená zmluvná pokuta sa ani nestala splatnou, pretože žalobca nepreukázal, kedy ho vyzval na zaplatenie zmluvnej pokuty a kedy mu doručil údajnú výzvu zo dňa 04.12.2013 na zaplatenie. Nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty sa pritom javil sporný aj súdu prvej inštancie pri predbežnom posúdení veci, čo vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 20.11.2015, pričom sporné okolnosti týkajúce sa návrhu žalobcu neboli v ďalšom konaní postupom žalobcu odstránené a vysvetlené. Žalovaný tiež poukázal na to, že je potrebné zaoberať sa samotným momentom vzniku nároku na zmluvnú pokutu aj s poukazom na možnosť zániku jej vymáhateľnosti podľa § 155 ods. 2 ZoKR. V tejto súvislosti uviedol, že v zmysle zákona, právnej teórie i judikatúry je potrebné dospieť k záveru, že záväzok zo zmluvy vzniká už uzatvorením zmluvy bez ohľadu na to, že pohľadávka ešte nie je splatná, preto nie je relevantné, že splatnosť pohľadávky, či už čiastočne alebo úplne, nastala až po tom čo u dlžníka prebehla reštrukturalizácia. Do reštrukturalizácie je totiž treba prihlásiť celú pohľadávku, nakoľko v reštrukturalizačnom pláne je potrebné zohľadniť všetky záväzky dlžníka. Žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky a Českej republiky, ktoré vo svojich rozhodnutiach vyjadrili názor, že ak je právnym dôvodom pre plnenie zmluva, vzniká veriteľovi právo na plnenie dohodnutých splátok už dňom vzniku, a teda účinku zmluvy, ktorá takéto právo na čiastočné plnenie zakladá - pohľadávka teda vzniká už samotným uzatvorením zmluvy. Tento právny názor sa plne vzťahuje aj na posudzovanú vec, keď pohľadávka žalobcu na zmluvnú pokutu nebola prihlásená do reštrukturalizácie žalovaného, čo má zásadný vplyv na zánik je vymáhateľnosti v zmysle § 155 ods. 2 ZoKR. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že výkladové problémy ohľadom momentu vzniku pohľadávky, ktorá sa prihlasuje do reštrukturalizácie vyriešil samotný zákonodarca, keď do ust. § 120 ods. 2 ZoKR zakomponoval definíciu momentu vzniku pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu odkazom na ust. § 488 Obč. zák. bez ohľadu na to, či už nastal čas plnenia. Žalovaný zdôraznil, že nakoľko vzťah medzi ním a žalobcom z leasingových zmlúv nie je verejnoprávneho charakteru, pohľadávka žalobcu vznikla už uzatvorením leasingovej zmluvy, preto bolo potrebné prihlásiť ju do reštrukturalizácie, a ak nebola prihlásená, zanikla jej vymáhateľnosť. Pokiaľ súd prvej inštancie moment vzniku nároku ustálil dňom 23.01.2010, postupoval nesprávne. Žalovaný ďalej súdu prvej inštancie vytkol aj porušenie jeho práva na spravodlivý proces, keď mu vyjadrenie žalobcu zo dňa 19.09.2018 bolo doručené až spolu s písomným vyhotovením napadnutého rozhodnutia, a teda na vyjadrenie žalobcu už nemohol reagovať. Žalovaný zdôraznil, že podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva a predložiť argumenty a tiež reagovať na protiargumenty protistrany, čo platí najmä v sporových konaniach, v ktorých sa kontradiktórnosť konania uplatňuje v celom rozsahu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne z dôvodu jej nepreskúmateľnosti.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 05.10.2018 k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že ani zo žaloby, ani z rozsudku nie je možné ustáliť, za aké obdobie si žalobca zmluvnú pokutu uplatňuje, keď žiada menej ako by mohol, pričom nie je zrejmé na základe akého kritéria bola zmluvná pokuta znížená, žalobca zdôraznil, že pri uplatnení svojho nároku nevykonal redukciu ani za obdobie a ani percentom, ale z celého oprávneného nároku uplatnil iba jeho časť, pri zachovaní možnosti kedykoľvek si uplatniť zostatok. Je totiž výlučným právom veriteľa, akú časť splatného nároku bude vymáhať, preto napadnutý rozsudok nemôže byť nepreskúmateľný z dôvodu, že sa nezaoberal autonómnym rozhodnutím žalobcu. Uviedol, že nakoľko žalovaný doposiaľ povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou nesplnil a naviac je nespokojný s čiastočným uplatneným nároku, on, žalobca jeho nespokojnosť berie na vedomie a v ďalšom období si bude uplatňovať zmluvnú pokutu v plnej výške. Ďalej poukázal na to, že nedôvodnosť žaloby nie je vadou žaloby, a teda nie je potrebné ju odstraňovať. Pokiaľ žalovaný poukazoval na zápisnicu z pojednávania pred súdom prvej inštancie, v ktorej súd predbežne posudzoval uplatnený nárok, žalobca uviedol, že v ďalšom konaní sa prvoinštančný súd s posúdením opodstatnenosti nároku náležite vysporiadal tým, že správne aplikoval právo a údajne spornú otázku ohľadne uplatneného nároku na zmluvnú pokutu správne posúdil podľa ust. § 120 ods. 2 ZoKR, keď konštatoval, že k začatiu reštrukturalizačného konania došlo 08.12.2009 a taktiež správne posúdil okamih momentu rozhodujúceho pre vznik nároku na zmluvnú pokutu. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentoval znením ust. § 120 ods. 2 ZoKR, podľa názoru žalobcu nesprávne vykladal odkaz na ust. § 488 Obč. zák., ktorý interpretoval ako vôľu zákonodarcu určiť, že pohľadávka prihlasovaná v reštrukturalizácii vzniká už podpisom zmluvy. Žalovaný však zjavne nerozlíšil medzi zmluvou a záväzkom, nakoľko záväzok zaplatiť zmluvnú pokutu síce vzniká zo zmluvy, ale nie jej
uzatvorením, nakoľko k vzniku záväzku zaplatiť zmluvnú pokutu musí pristúpiť ešte ďalšia právna skutočnosť, a to omeškanie so splnení zabezpečenej povinnosti. Žaloba uviedol, že záväzok zaplatiť zmluvnú pokutu za každý deň omeškania s plnením povinnosti vzniká každým dňom omeškania, lebo každý jednotlivý deň omeškania je samostatnou právnou skutočnosťou vzniku záväzku zaplatiť zmluvnú pokutu. V danom čase ešte neexistujúcu pohľadávku za omeškanie v období po začatí reštrukturalizácie si preto žalobca v reštrukturalizácii prihlásiť nemohol.
4. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu zo dňa 05.10.2018, ktoré mu bolo doručené dňa 09.10.2018, písomne nereagoval.
5. Odvolací súd vec prejednal v rozsahu podaného odvolania podľa § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v zmysle ods. 2 citovaného ustanovenia sa stotožnil s jeho odôvodnením. O odvolaní žalovaného rozhodol podľa § 385 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pretože vo veci nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem.
6. Za podstatné tvrdenia uvedené v odvolaní považoval odvolací súd tvrdenie žalovaného o tom, že súd prvej inštancie pochybil, ak priznal žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu v zmysle čl. IV. bod 4.25 a čl. X. bod 10.6.3. všeobecných zmluvných podmienok v celej žalobcom uplatnenej výške a za celé ním požadované obdobie, teda aj za december 2009 a tiež jeho tvrdenie o zániku vymáhateľnosti predmetnej zmluvnej pokuty ako pohľadávky žalobcu v zmysle ust. § 155 ods. 2 ZoKR z dôvodu, že nebola prihlásená do reštrukturalizácie žalovaného. Žalovaný taktiež namietol porušenie práva na spravodlivý proces, keď vyjadrenie žalobcu zo dňa 19.09.2018 mu bolo doručené spolu s písomným vyhotovením napadnutého rozsudku, v dôsledku čoho už na predmetné vyjadrenie žalobcu nemohol reagovať vôbec.
7. Obligatórne (§ 380 ods. 2 CSP) sa odvolací súd zaoberal procesnými vadami uvedenými v ust. § 389 ods. 1 písm. a) CSP. Skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej podstate porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd preskúmaním obsahu spisu dospel k záveru, že takéto vady v predmetnom spore zistené neboli.
8. Pokiaľ žalovaný vzhliadol porušenie jeho práva na spravodlivý proces v postupe prvoinštančného súdu, ktorý mu až spolu s napadnutým rozsudkom doručil vyjadrenie žalobcu zo dňa 19.09.2018 ako reakciu na jeho písomné podanie zo dňa 09.12.2015, odvolací súd zastáva názor, že v predmetnom spore postupom prvoinštančného súdu nebolo znemožnené žalovanému uskutočňovať práva mu patriace v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný doručil súdu prvej inštancie písomné podanie zo dňa 09.12.2015 obsahujúce nové tvrdenia a dôkazy spolu s návrhom na prerušenie konania do skončenia iného súdneho konania až po tom, čo súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 20.11.2015 vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a vec odročil na ďalší termín za účelom vyhlásenia rozsudku. Zo zápisnice o pojednávaní síce vyplýva, že prvoinštančný súd stranám umožnil predkladať a osvedčovať skutočnosti majúce podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci s tým, že môže v dokazovaní pokračovať, avšak tento postup súdu predchádzal jeho vyhláseniu dokazovania za skončené. Okrem toho, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, a to v odsekoch 28 až 29.3 náležite zdôvodnil, prečo argumentácia žalovaného v podaní zo dňa 09.12.2015 nebola právne relevantná (vzhľadom na prejudiciálne vyriešenú otázku trvania leasingových zmlúv v iných, už právoplatne skončených konaniach) a prečo na skutočnosti tam tvrdené nebolo možné prihliadnuť. Podkladom pre závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie teda neboli skutočnosti uvedené vo vyjadrení žalobcu zo dňa 19.09.2018; naviac termín verejného vyhlásenia rozsudku stanovený na deň 21.09.2018 bol súdom prvej inštancie určený už 30.08.2018, teda skôr než žalobca doručil súdu písomné podanie zo dňa 19.09.2018 ako reakciu na podanie žalovaného zo dňa 09.12.2015. Princíp zachovania „rovnosti zbraní“, ktorého sa žalovaný dovolával, bol teda zachovaný,
pretože súd prvej inštancie určil termín verejného vyhlásenia rozsudku po tom, čo dokazovanie vyhlásil za skončené, pričom na žiadne ďalšie dôkazy a skutočnosti už neprihliadal.
9. Pokiaľ žalovaný namietal správnosť záveru prvoinštančného súdu o povinnosti zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu uplatnenú podľa čl. IV bod 4.25 a čl. X bod 10.6.3 dôvodiac tým, že nie je zrejmé, za aké obdobie bola priznaná, a že pokiaľ bola zmluvná pokuta žalobcom uplatnená aj za mesiac december, za tento mesiac žalobca na ňu nemá nárok, odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v odseku 25.1 a odseku 25.3.2, kde sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal s okamihom vzniku nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení na základe dôkazov predložených žalobcom, z ktorých vyplynulo, že žalobca vyzval žalovaného na vrátenie predmetov leasingu listom zo dňa 12.01.2010, v ktorom žalovanému určil lehotu na ich vrátenie do 22.01.2010. Predmetná výzva bola žalovanému doručovaná poštou, avšak žalovaný si ju v odbernej lehote neprevzal. Doručovaná zásielka preto bola uložená na pošte 15.01.2010 a žalobcovi sa vrátila ako neprevzatá dňa 05.02.2010. Dôkazy o tom žalobca predložil, nachádzajú sa v spise na č.l. 60 a č.l. 61, preto konštatovanie prvoinštačnného súdu, že žalovaný mal už 15.01.2010 objektívne možnosť oboznámiť sa s predmetnou výzvou na vrátenie predmetov leasingu, má oporu vo vykonanom dokazovaní. Keďže lehota na vrátenie predmetov leasingu bola vo výzve zo dňa 12.01.2010 určená do 22.01.2010, súd prvej inštancie správne ustálil deň vzniku práva žalobcu na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty na 23.01.2010, lebo týmto dňom sa žalovaný dostal do omeškania s vrátením predmetov leasingu, a teda porušil povinnosť stanovenú v čl. IV. bod 4.25 všeobecných zmluvných podmienok. Súd prvej inštancie správne poukázal na obsah predmetného dojednania, v ktorom bola dohodnutá nielen povinnosť vrátiť predmet leasingu, ale predmetné dojednanie obsahovalo aj určenie času, kedy mal byť predmet leasingu vrátený, a to v lehote určenej prenajímateľom, teda žalobcom. Keďže táto lehota na vrátenie bola určená až vo výzve zo dňa 12.01.2010, žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty až márnym uplynutím takto určenej lehoty na vrátenie predmetu leasingu.
10. Odvolací súd ďalej uvádza, že pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal ustálenie momentu vzniku pohľadávky žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty a tvrdil, že takýto záväzok vznikol už uzatvorením samotnej leasingovej zmluvy, pričom argumentoval ust. § 120 ods. 2 ZoKR a ust. § 488 Obč. zák., jeho argumentácia nemá oporu v citovaných ustanoveniach. Je nepochybné, že žalobou uplatnená pohľadávka predstavuje nárok na zmluvnú pokutu, a že zmluvná pokuta je v zmysle § 544 Obč. zák. nárokom vzniknutým z titulu porušenia povinnosti. Pokiaľ ide o pohľadávky, ktoré vzniknú z titulu, že dlžník porušil svoju povinnosť, je rozhodujúce, kedy k porušeniu povinnosti došlo (viď komentár k ust. § 120, JUDr. Branislav Pospíšil Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, IURA EDITION str. 425). Súd prvej inštancie preto správne dôvodil tým, že pohľadávka žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikla až po začatí reštrukturalizačného konania žalovaného, teda po 08.12.2009 a preto táto pohľadávka (na zaplatenie zmluvných pokút vo výške 9.615,79 Eur a 2.479,37 Eur) je v zmysle § 120 ods. 2 ZoKR prednostnou pohľadávkou, ktorú si žalobca nemohol uplatniť prihláškou pohľadávok v reštrukturalizácii, a teda nebol preukázaný ani ich zánik práva vymáhať ich v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu žalovaného.
11. V súvislosti s námietkou žalovaného o tom, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, za aké obdobie a v akej výške bola žalobcovi zmluvná pokuta prisúdená a či aj za mesiac december 2009 a akým spôsobom žalobca pri jej uplatnení postupoval, odvolací súd uvádza, že z napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva ustálenie momentu vzniku nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty, a to od 23.01.2010, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s vrátením predmetov leasingu, čo vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, konkrétne z odseku 25.1. Spôsob výpočtu zmluvnej pokuty a posúdenie opodstatnenosti nároku na žalobou uplatnenú výšku zmluvnej pokuty súd prvej inštancie podrobne preskúmal a vyhodnotil tak, ako to uviedol v odseku 25.3.2 odôvodnenia svojho rozhodnutia, v ktorom konštatoval, na akú výšku mal žalobca nárok v zmysle zmluvných dojednaní a akú výšku z tohto nároku si v predmetnom spore uplatnil. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca si dôvodne uplatnil nárok na zmluvné pokuty len vo výške 9.615,79 Eur a vo výške 2.479,37 Eur, hoci dohodnutá zmluvná pokuta nepochybne presahovala takto uplatnený nárok, vymedzil tým výšku prisúdeného nároku. Je teda zrejmé, že prvoinštančný súd vymedzil nielen moment vzniku nároku (dňom 23.01.2010), ale aj výšku prisúdeného nároku, ktorý žalobcovi za obdobie omeškania vzhľadom na dojednania v článkoch IV. bod 4.25 a čl. X bod 10.6.3 nepochybne patril a neprevyšoval zákonný nárok.
Až pokiaľ by v budúcnosti mienil žalobca uplatňovať zostatok nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, bolo by potrebné skúmať jeho opodstatnenosť z hľadiska obdobia uplatnenia a zostatku výšky.
12. Odvolací súd preskúmaním rozsudku v napadnutej časti zistil, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými dôkazmi, tieto správne vyhodnotil a vo veci vyslovil správny právny záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I. II. potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
13. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobcu v odvolacom konaní.
14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).