Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-262-2019.pdf
PDF · 104.97 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/262/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudcov JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom v Bratislave, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, proti žalovanému H. F., nar. XX.X.XXXX, bývajúcemu v V., - N. IX, o zaplatenie 515,28 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 22Csp/133/2017-130 zo dňa 7.6.2019 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 22Csp/133/2017-130 zo dňa 24.5.2019 zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 62 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 8.6.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 515,28 € s príslušenstvom, úroku 94,32 €, úroku 471,41 €, úroku z úveru vo výške 29,5 % ročne zo sumy 515,28 € od 8.6.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo žalovanej sumy od 8.6.2017 do zaplatenia ako aj poplatkov vo výške 39,28 €. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 12.9.2011 bola medzi žalovaným ako dlžníkom a právnym predchodcu žalobcu Poštovou bankou a.s. ako veriteľom uzavretá zmluva o úvere, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné podmienky banky pre úver. Na základe tejto zmluvy banka poskytla žalovanému úver vo výške 700 €, ktorý sa zaviazal pravidelne splácať, avšak v dobe od uzavretia zmluvy do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru plnil svoj záväzok len čiastočne, keďže sa dostal do omeškania, žalobca mal právo požadovať predčasné splatenie úveru, čo sa aj stalo a celý úver ostal predčasne splatný. Žalovaný napriek výzve dlžnú čiastku neuhradil a bol v spore nečinný.
3. Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania na základe predložených listinných dôkazov po zistení, že skutočne právny predchodca žalobcu Poštová banka a.s. uzavrel so žalovaným úverovú zmluvu, na základe ktorej poskytol žalovanému úver 700 € a žalovaný sa ho zaviazal splatiť v 70 mesačných splátkach po 22 € počnúc dňom 12.10.2011, pričom splátky boli splatné vždy k 12. dňu v mesiaci. Celková výška nákladov úveru bola stanovená na 682 €, dátum konečnej splatnosti 12.7.2017, priemerná RPMN 26,15 %, RPMN 33,83 € a úroková sadzba 29,50 %. Súd ďalej zistil, že žalovaný uhradil veriteľovi od októbra 2011 do februára 2014 celkovo 638 €, žalovaný bol vyzývaný na splácanie upomienkami a napokon bol upozornený a bola mu zaslaná aj výzva na splatenie úveru, čo bolo spoplatnené. Dňa 13.10.2014 vyhlásila Poštová banka úver vrátane poplatkov a príslušenstva za predčasne splatný v celom rozsahu ku dňu 13.10.2014.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1,3,4, § 53 ods. 1,2,3, § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, ďalej podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy a to § 1 ods. 2, § 2 písm. d/, písm. g/, h/, § 9 ods. 1,2, § 11 ods. 1,ale aj podľa § 3 ods. 1, § 39, § 565, § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná len čiastočne.
5. Zmluvu, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú a mal za nesporne preukázané, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 700 € a žalovaný vrátil veriteľovi 638 €. Výpočtom zistil, že ak žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 700 € s mesačnou splátkou vo výške 22 €, pri počte splátok 70, prestavuje to celkovú čiastku vo výške 1.540 €, celkové náklady predstavujú 840 € a nie 682 €, ako je to uvedené v zmluve. Ide teda o nesprávne stanovenie celkových nákladov a zároveň neuvedenie celkovej čiastky spotrebiteľského úveru tak, ako to vyžaduje § 2 písm. g/ a h/ zákona o spotrebiteľských úveroch, čím je poskytnutý spotrebiteľovi klamlivý údaj o celkovej sume preplatenia úveru. V zmluve tak nebola správne uvedená náležitosť vyžadovaná § 9 ods. 2 písm. j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch. Je tiež nepochybné, že ak celkové náklady spotrebiteľa na úver boli v predmetnej zmluve uvedené v nižšej sume, než ako sú v skutočnosti, preto je následne aj RPMN stanovená v nižšej percentuálnej výške, a teda nesprávne.
6. Pri svojom rozhodovaní sa súd zaoberal aj výškou odplaty, a to výškou dohodnutého úroku z úveru 29,50% ročne a s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka považoval tieto úroky za neprimerane vysoké a dojednané v rozpore s dobrými mravmi. Vzal totiž do úvahy štatistiku zverejnenú na stránke Národnej banky Slovenska v roku 2011 vo februári, teda v čase uzavretia zmluvy, kde priemerná úroková miera u úverov poskytnutých rezidentom eurozóny pri domácnostiach pri úrokoch od 1 do 5 rokov bola 10,95% ročne. Dohodnutý úrok medzi zmluvnými stranami v posudzovanom prípade viac ako 2-násobne prevyšoval úroky, ktoré v priemere poskytovali banky v rozhodnom období. Je síce pravdou, že sa dajú vo všeobecnosti akceptovať vyššie úroky vzhľadom na vyššiu mieru rizika, rozhodne však nie viac ako 100% oproti priemeru bánk, pričom v každom jednotlivom prípade sa zohľadňujú osobitosti daného prípadu. Súd poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009, ktorý vyjadril názor, že o takýto stav, kedy dohoda o výške úrokov sa prieči dobrým mravom ide vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy, a teda, že úrok z úveru podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu v obdobných prípadoch. V takomto prípade je dohoda o úrokoch neplatná.
7. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že absentujú podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadované zákonom, resp. sú nesprávne uvedené, ale aj výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi, aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka považoval výšku úrokov za neplatne dojednanú a úver bez poplatkov a bez úrokov. Zaviazal preto žalovaného len na úhradu rozdielu medzi skutočne poskytnutou sumou úveru a zaplatenou sumou, t.j. 62 €, ktorú však zaviazal žalovaného zaplatiť v zmysle ustanovení § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 vl. nar. č. 87/95 Z.z. aj s úrokom z omeškania v zákonnej výške až do zaplatenia.
8. O trovách konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) s tým, že žalobca mal v konaní úspech len čiastočný, vyšší úspech v konaní mal žalovaný, ktorému by prináležala náhrada trov konania, avšak preukázateľne mu žiadne trovy nevznikli, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
9. V zákonnej lehote proti zamietavému výroku rozsudku a výroku o trovách konania podal odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a/, f/ a h/ CSP. V prvom rade nesúhlasil s tým, že výška úrokovej sadzby dohodnutá v zmluve 29,5% ročne je v rozpore s ust. § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka. Súdom uvedená hodnota 10,95% totiž predstavuje priemernú hodnotu, ide teda o tzv. aritmetický priemer. Z uvedeného vyplýva, že do tejto hodnoty z jednej strany vstupujú ako minimálne hodnoty úrokovej sadzby, tak isto aj maximálne. V tomto zároveň považuje aj skutočnosť, že maximálna výška dohodnutých zmluvných úrokov v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy nebola žiadnym spôsobom limitovaná. Poukázal na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.4.2012 sp.zn. 5 Cdo/26/2011, ktorý mal za to, že neprimerane vysokým by bol taký úrok, ktorý by 4-násobne až 5-násobne prevyšoval obvyklú úrokovú sadzbu, čo však nie je tento prípad. Poukázal aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 23 Cdo/1201/2009, podľa ktorého inštitút ochrany spotrebiteľa neznamená jeho absolútnu ochranu v tom zmysle, že by sa mohol ex post dovolávať neplatnosti svojich právnych úkonov, ktoré učinil dobrovoľne. Aj keď sú súdy povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti (poukázal pritom na odlišné stanovisko sudcu a zároveň vtedajšieho podpredsedu Ústavného súdu SR JUDr. Milana Ľalíka) a vyjadril presvedčenie, že žalobca uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. Postup orgánov ochrany práva spotrebiteľa, teda aj súdu, pokiaľ by sa akceptoval taký, ako ho vyjadril v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie, je absolútne nevýchovný, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov v konaní. Je totiž neprípustné takto spotrebiteľa zvýhodňovať oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úrok za asistencie súdov. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby ho zmenil tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu a zaviaže žalovaného na náhradu všetkých trov konania, vrátane trov odvolacieho.
10. Zo strany žalovaného vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a napadnuté výroky rozsudku sú vecne správne, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24.10.2019 po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.
12. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, f/ , h/CSP. Procesné podmienky ( v kontexte uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP) definuje CSP ako podmienky, za ktorých súd môže konať. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil. 13. Podľa názoru odvolacieho súdu ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nebol naplnený. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, pričom vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.
14. Žalobca odvolanie odôvodnil aj s poukazom na § 365 ods. 1 písm. a/ CSP, teda tým, že pre konanie neboli splnené procesné podmienky. Svoje odvolanie však v tomto smere bližšie nekonkretizoval a keďže z obsahu spisu a v ňom zdokumentovaného konania nevyplýva absencia žiadnej podstatnej procesnej podmienky konania, je odvolanie aj v tomto smere neopodstatnené.
15. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, v ktorých sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je teda dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP.
16. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
17. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:
18. Podstata argumentácie odvolateľa spočíva v jeho tvrdení, že odplata za poskytnutý úver nie je v rozpore s dobrými mravmi a ust. § 39 Občianskeho zákonníka. S dôvodmi súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k záveru o rozpore požadovanej odplaty s dobrými mravmi v danej konkrétnej veci však je možné súhlasiť.
19. Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi bol obsiahnutý i v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ustanovenia § 4 ods. 8 tohto právneho prepisu predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Aplikáciu ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka v otázke výšky odplaty nevylučuje ani ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolnosti. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahuje je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti. Pri dojednávaní odplaty koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeranú odplatu bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Ohľadne poukazovania odvolateľom na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo/26/2011 odvolací súd uvádza, že v uvedenom rozhodnutí konkrétne najvyšší súd sa zaoberal neplatnosťou úrokov 4 až 5 násobných oproti priemeru pre rozpor s dobrými mravmi, čo však neznamená, že „len“ 100% zvýšenie úrokov ako v tomto prípade je v súlade s dobrými mravmi.
20. Od 1.6.2010 bola urobená zmena v Občianskom zákonníku v § 53 ods. 6, z ktorého vyplýva, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov nesmie odplata podstatne prevyšovať obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v rámci novelizácie uvedeného zákonného ustanovenia bolo navrhované úplné iné znenie tohto zákonného ustanovenia a to tak ako bolo v konečnom dôsledku prijaté. V súvislosti aj s novelizáciou zákona o spotrebiteľských úveroch bol zákonom č. 129/2010 zrušený administratívny strop odplaty pri spotrebiteľských úveroch spolu so zrušením zákona č. 258/2001 Z.z.. Napokon prijaté znenie ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka bolo odôvodnené tým, že ide o upresnenie údajovej bázy - ukazovateľa z ktorého sa vychádza pri poskytovaní primeranosti odplaty za spotrebiteľský úver. Túto údajovú bázu pokiaľ ide o výšku odplaty, lehoty splatnosti, spôsob zabezpečenia, objemy poskytnutých úverov na finančnom trhu poskytnutú hlásenia zverejňované štvrťročne Ministerstvom financií SR na základe hlásených subjektov poskytujúcich spotrebiteľské úvery. Takýmto spôsobom bolo referenčné kritérium, podľa ktorého sa mohla posudzovať primeranosť zo sektoru bánk prenesená na sektor finančného trhu ako taký, teda na všetky spoločnosti poskytujúce peňažné prostriedky spotrebiteľom, a to pri absencii akýchkoľvek pravidiel odplaty a jej stropu. To však neznamená, že by súd aj v takomto prípade nemal možnosť posudzovať aj takýto úverový vzťah, ktorý sa dotýka odplaty za úver v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka v spojení aj s § 3 Občianskeho zákonníka. Bolo preto možné aj v danej veci na základe ustálenej judikatúry pristúpiť k posudzovaniu odplaty založenej na referenčnej báze odplaty požadovanej bankami u spotrebných úveroch v obdobných prípadoch (napr. rozhodnutie Krajského súdu Bratislava 14Co/262/2014 z 15.3.2016). V posudzovanom prípade nemožno akceptovať obranu žalovaného, že ide o revolvingový úver a preto nemožno stanoviť RPMN a splátkový kalendár. Formulácia predmetnej zmluvy, ako aj uviedol súd prvej inštancie vôbec nie je spôsobilá jednoznačne a zrozumiteľne spotrebiteľovi jasne určiť, čo má vlastne skutočne splatiť.
21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 CSP rozsudok v napadnutej zamietavej časti ako vecne správny potvrdil vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania.
22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanej v ňom trovy ani nevznikli.
23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).