Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/83/2019

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu, Mgr. Jozef Mačej ako člen senátu a Mgr. Kataríny Arnouldovej ako zastupujúca členka senátu v sporovej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: V. A., nar. XX. P. XXXX, A. XXX/XX, W., o 3.923,49 € s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. -108 z 29. januára 2019 takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia istiny 3.923,49 €, úroku 122,23 €, úroku z omeškania 1,58 €, poplatkov za poistenie 2,86 €, ďalšieho 8,9 % ročného úroku z 3.923,49 €, ďalšieho 5 % ročného úroku z omeškania z 4.045,72 € od 20. februára 2018, a II. priznal žalovaným trovy konania. Vyšiel zo zistenia, že žalobkyňa ako banka a žalovaný uzavreli 5. septembra 2017 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. ...438674 - Pôžička, ktorou žalobkyňa poskytla žalovanému úver 4.000 € s 8,9 % úrokom, mesačným poplatkom za poistenie 1,43 € a sa žalovaný sa zaviazal splácať ho v 96 anuitných splátkach po 58,37 € do 15. augusta 2025. Súčasťou zmluvy sa mali stať obchodné podmienky pre úvery občanom. Podľa ich ods. 2.10.1 bola žalobkyňa oprávnená v prípade zmeny okolností vyzvať klientov na predčasné splatenie úveru. Žalovaný uhradil len jednu splátku, preto ho žalobkyňa listom z 15. decembra 2017 upozornila, že uplatní svoje právo žiadať zaplatenie celej sumy. Pretože žalovaný dlžné splátky nevyrovnal, žalobkyňa výzvou z 19. februára 2018 oznámila splatnosť celého úveru. Uvedenú zmluvu súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Obč. zák. Ustanovenie ods. 2.10.1 obchodných podmienok nepovažoval za platne dohodnuté, takže medzi stranami nebola dohodnutá možnosť žiadať splatenie celého dlhu pre omeškanie niektorej splátky. Okrem toho však žalobkyňa nesplnila podmienky , keď nepreukázala, že upozornenie z 15. decembra 2017 bolo žalovanému doručené. Preto jej žalobe založenej na zosplatnení dlhu nemohol vyhovieť.

2. Včas podaným odvolaním sa žalobkyňa domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa žalobe vyhovie. Žalobkyňa nesúhlasila ani s názorom, že by nebola dohodnutá možnosť žiadať splatenie celého dlhu v zmysle § 565 Obč. zák. Táto dohoda bola obsiahnutá v obchodných podmienkach pre úvery v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Zákon pritom nezakazuje použitie formulárových zmlúv, žalovaný mal možnosť sa s nimi zoznámiť, a ak s nimi nesúhlasil, nemusel zmluvu uzavrieť. Na podporu svojich záverov poukázala na početnú judikatúru krajských súdov. Vytkla tiež záver, že nepreukázala doručenie upozornenia na využitie tohto práva. Žalovaný za konania túto výzvu nespochybnil, takže sa jej existencia mala podľa považovať za nespornú. K samotnému odvolaniu potom priložila obálku, ktorá o jej doručení mala svedčiť.

3. Žalovaný sa k odvolaniu doručenému mu 15. apríla 2019 nevyjadril.

4. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou proti rozsudku ( ) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu bez nariadenia pojednávania ( a contrario ) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

5. Súd prvej inštancie predovšetkým správne uzavrel, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. ...438674 - Pôžička z 5. septembra 2017 je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle v znení účinnom k tomuto dňu, ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle v znení účinnom k tomuto dňu. Tieto závery pritom žalobkyňa vo svojom odvolaní ani nenapadla. Podľa Obč. zák. sa teda právne vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným spravujú predovšetkým , aj keby sa inak mali spravovať predpismi obchodného práva. Z obsahu zmluvy je zrejmé, že ňou žalobkyňa prenechal žalovanému peňažné prostriedky a žalovaný sa ich zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach spolu s úrokom a poplatkami. V takom prípade teda predovšetkým platí, že žalovaný bol povinný platiť jednotlivé splátky v čase ich zročnosti ( Obč. zák.). Žalobkyňa však v žalobe žiada zaplatiť celú pohľadávku naraz spolu s príslušenstvom. Podľa však mohol veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté. Žalobkyňa sa pritom už v žalobe výslovne odvolávala na to, že takáto dohoda bola obsiahnutá v obchodných podmienkach pre úvery občanom. Súd prvej inštancie identifikoval takúto dohodu v ods. 2.10.1 týchto podmienok, považoval ju však (v podstate) za neplatnú. S týmto záverom sa však odvolací súd nestotožňuje.

6. Na základe jasného znenia čl. 1 zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa jej súčasťou stali obchodné podmienky pre úvery občanom v znení účinnom od 1. augusta 2017. Tento prejav vôle je celkom jasný a nepripúšťa v zmysle § 35 ods. 2 Obč. zák. žiaden iný výklad než ten, že tieto obchodné podmienky sa majú považovať za súčasť zmluvy a rovnako ako zmluva upravujú práva a povinnosti strán. Argumentácia súdu prvej inštancie, že sú neprehľadné, zložito formulované či písané malým písmom, nemôže obstáť ako odôvodnenie toho, prečo by sa tieto podmienky, resp. ich ustanovenia nemali stať súčasťou zmluvnej úpravy práv a povinností strán. Táto argumentácia by totiž viedla vo svojich dôsledkoch absurdite v tom, že okolnosť, či sa určitý obsah listiny skutočne považuje za prejav vôle strany, by závisela len od rozsahu tejto listiny. Inak povedané, aj keď strana prejavila vôľu spravovať sa určitým dokumentom, táto vôľa by sa ignorovala len preto, že tento dokument je príliš rozsiahly či podrobný. Hoci neobsahuje ustanovenie obdobné , podľa ktorého možno časť obsahu zmluvy určiť odkazom na obchodné podmienky, neznamená to ich nepoužiteľnosť v občianskoprávnych vzťahoch. Existenciu všeobecných obchodných podmienok totiž možno vyvodiť z viacerých ustanovení , napr. a . Sám teda predpokladá ich existenciu a záväznosť vo vzťahoch medzi účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy. K rovnakému záveru možno dospieť aj z Obč. zák., podľa ktorého pre uzavretie zmluvy zásadne postačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. v citovanom ustanovení teda umožňuje určiť obsah zmluvy tým spôsobom, že oblát vo svojej písomnom prejave akceptuje návrh zmluvy predložený oferentom, pričom postačí akceptácia odkazom na prejav oferenta bez toho, aby ho bolo potrebné znova uvádzať v plnom znení. Zmluva v písomnej forme teda vznikne, ak oblát prijem návrh zmluvy jednoduchým prejavom, napr. „prijímam návrh obsiahnutý v liste z toho-ktorého dňa“. Ak ale pre vznik zmluvy postačí takáto forma akceptácie, potom rovnako dobre musí postačovať, ak obe strany vo svojich prejavoch zhodne odkážu na inú listinu a prejavia vôľu, aby sa táto listina stala súčasťou ich zmluvy. Takýto odkaz musí postačovať pre inkorporáciu všeobecných obchodných podmienok do zmluvy rovnako ako postačuje jednoduchý odkaz obláta na predložený návrh zmluvy k vzniku zmluvy.

7. Záväznosti všeobecných obchodných podmienok nebráni ani to, že neboli žalovaným podpísané. Už z vyššie podaného výkladu je zrejmé, že pre vznik zmluva (a inkorporovanie určitého dokumentu za súčasť zmluvy) nie je nevyhnutné, aby bol všetkými účastníkmi zmluvy podpísaný jednotný a súvislý text zmluvy. Cit. § 46 ods. 2 prvej vety Obč. zák. totiž práve túto požiadavku vylučuje, pretože postačuje, ak každá zo strán podpíše samostatný prejav. Potom ale rovnako dobre postačuje, ak obe strany vo svojom prejave odkážu na inú listinu, ktorú spoločne povýšia na súčasť svojej zmluvy. Ustanovenie § 565 Obč. zák. pritom nevyžaduje písomnú formu pre platnosť dohody o tom, že pre nesplnenie niektorej splátky sa stane splatná celá pohľadávka. Podobne judikatúra Najvyššieho súdu SR akceptuje možnosť strán určiť časť zmluvy odkazom na všeobecné obchodné podmienky. Už v judikáte R 36/2013 NS SR riešil otázku platnosti dohody o voľbe obsiahnutej vo všeobecných obchodných

podmienkach, pričom vyslovene uviedol, že všeobecné obchodné podmienky sa stali súčasťou zmluvy (hoci neboli podpísané a § 262 Obch. zák. vyžadoval pre túto dohody požiadavku písomnej formy), považoval však jedno ich ustanovenie za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Ani v ďalších rozhodnutiach NS SR nikdy nebol spochybnený záver o principiálnej záväznosti všeobecných obchodných podmienok medzi účastníkmi zmluvy na základe ich výslovného prejavu obsiahnutého v zmluve, bez toho, aby boli účastníkmi zmluvy podpísané. Zdanlivé výnimky tvoria uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , prípadne často citovaný nález Ústavného súdu Českej republiky . V daných veciach však išlo o úpravu takých otázok, pre ktoré zákon predpisuje písomnú formu (rozhodcovská doložka podľa , resp. zmluvná pokuta podľa Obč. zák.) vo všeobecných obchodných podmienkach, teda o odlišnú otázku než to, či možno v obchodných podmienkach dohodnúť dohodu podľa Obč. zák.

8. Na základe uvedeného tak odvolací súd konštatuje, že za súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. ...438674 treba považovať aj obchodné podmienky pre úvery občanom v znení účinnom od 1. augusta 2017 a ustanovenia týchto obchodných podmienok treba považovať za ustanovenia samotnej zmluvy. Tieto obchodné podmienky v ods. 2.9 a 2.10 výslovne oprávňujú banku (žalobkyňu) v určitých presne vymedzených prípadoch zmeny okolností vyhlásiť úver za predčasne splatný. Napriek tejto odlišnej formulácii toto ustanovenie treba považovať za dohodu v zmysle § 565 Obč. zák., pretože z neho jasne vyplýva právo žalobkyne žiadať zaplatenie celej pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere naraz. Platnosti tohto ustanovenia obchodných podmienok nebráni, že v ňom dohoda o zosplatnení nie je viazaná aj na predchádzajúce upozornenie podľa § 53 ods. 9 Obč. zák., podľa ktorého môže veriteľ žiadať zaplatenie celého úveru až po trojmesačnom omeškaní so splátkou a ak na to dlžníka vopred upozornil. Ustanovenie § 53 ods. 9 Obč. zák. totiž neupravuje otázku náležitostí dohody o zosplatnení celej pohľadávky, ale len podmienky využitia tohto práva veriteľom. Prípadná odchýlka zmluvne dohodnutých podmienok zosplatnenia od § 53 ods. 9 Obč. zák. nevedie k neplatnosti dohody o možnosti zosplatnenia, ale k tomu, že veriteľ musí dodržať tak podmienky upravené v dohode, ako aj podmienky Obč. zák. Zosplatnenie totiž v každom prípade podlieha aj obmedzeniu .

9. Platnosti tejto dohody nebráni ani to, že tieto podmienky neboli individuálne dojednané, čím sú podľa súdu prvej inštancie (zrejme) neprijateľným podmienkami podľa § 53 Obč. zák., ako to naznačoval súd prvej inštancie. Podľa tohto ustanovenia sa totiž zakazujú v spotrebiteľských zmluvách ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To neplatí, ak boli tieto podmienky individuálne vyjednané. Z citovaných ustanovení však jasne vyplýva, že aj keď určité ustanovenie nie je individuálne vyjednané, neznamená to automaticky, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ustanovenie § 53 ods. 1 Obč. zák. totiž nevymedzuje neprijateľnú podmienku ako individuálne nedojednané ustanovenie, ale ako ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach. Toto kvalifikované kritérium vychádza z toho, že v podstate každej (aj synalagmatickej) zmluve je imanentný určitý nerovnovážny prvok, keďže takmer žiadna zmluva sa neuzatvára v stave absolútnej (objektívnej) vyváženosti. Každá zo strán pri vstupe do zmluvy očakáva určité výhody a za to je ochotná akceptovať určité riziká či nevýhody, resp. ústupky v prospech druhej strany. Podstatná je tu jej vlastná úvaha o tom, ktoré ústupky sú pre ňu akceptovateľné z hľadiska výhod, ktoré zmluvou získa, a nemôže byť úlohou súdu nastoľovať absolútnu (objektívnu) vyváženosť zmlúv podľa predstáv daného sudcu. Zásah súdu musí prísť až vtedy, keď je nerovnováha „značná“. Už tým je vyvrátený aj argument súdu prvej inštancie, že obchodné podmienky môžu obsahovať len technické či vysvetľujúce (?) ustanovenia. Takéto ustanovenia totiž len veľmi ťažko môžu založiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, ktorá je charakteristickým znakom individuálne nedojednaných neprijateľných podmienok. Potom by ale celé právo neprijateľných podmienok bolo zbytočné, pretože individuálne nedojednané ustanovenia obchodných podmienok by už zo svojej podstaty nemohli obsahovať žiadne ustanovenia, ktoré by boli čo i len spôsobilé založiť takúto nerovnováhu. Práve z § 53 ods. 1 Obč. zák. je však zrejmé, že sa s existenciou takýchto podmienok vo všeobecných obchodných podmienkach počíta a práve preto sa zavádza osobitný mechanizmus ich preskúmavania (posudzovanie ich neprijateľnosti na základe uvedených kritérií značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach).

10. Pri posudzovaní otázky, či ustanovenie umožňujúce veriteľovi žiadať okamžité splatenie celej pohľadávky pri omeškaní so splácaním splátok, je potrebné vychádzať z porovnania práv a povinností, ktoré účastníci dohody o splácaní úveru v splátkach touto dohodou získavajú. Veriteľ poskytujúci

dlžníkovi peňažné prostriedky na splátky mu umožňuje získať výhodu disponibilných prostriedkov, ktoré môže spotrebovať ihneď, namiesto postupného sporenia a spotreby v budúcnosti. Zároveň dohodou o splátkach získava istotu, že splácanie úveru bude rozdelené do menších súm, ktorých splatenie je v jeho hospodárskych možnostiach a ktoré zasiahnu do jeho hospodárskej situácie v miere, ktorú považuje za znesiteľnú. Veriteľ zasa podstupuje kreditné riziko, pretože poskytnuté prostriedky nemusí z rôznych dôvodov získať späť; ochotu vziať na seba toto kreditné riziko vyjadruje okrem úrokovej sadzby aj výška a frekvencia splátok, a tak má veriteľ oprávnený záujem na tom, aby dlžník prostriedky vracal najneskôr v dohodnutých termínoch, keďže len na toto obdobie sa je veriteľ ochotný vystavovať kreditnému riziku dlžníka. Ak dlžník túto výhodu, ktorý mu veriteľ poskytuje, nerešpektuje, je opodstatnený záujem veriteľa zbaviť dlžníka tejto výhody a žiadať okamžité vrátenie poskytnutých prostriedkov. V dôsledku toho nemožno samo dojednanie možnosti žiadať predčasné splatenie pohľadávky pri omeškaní so splátkou za také ustanovenie, ktoré by spôsobovalo hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa v zmysle . V dôsledku toho nemožno podľa odvolacieho súdu akceptovať zjednodušujúci záver súdu prvej inštancie, že už sama existencia takejto dohody vo všeobecných obchodných podmienkach spôsobuje jej neplatnosť.

11. Podľa § 53 ods. 12 Obč. zák. treba neprijateľnosť zmluvných podmienok hodnotiť so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je úlohou národného súdu pri posudzovaní zmluvnej podmienky umožňujúcej žiadať zaplatenie celého dlhu pri omeškaní so splátkou preskúmať, či možnosť predajcu alebo dodávateľa rozhodnúť o splatnosti celého úveru závisí od toho, že si spotrebiteľ nesplnil povinnosť, ktorá je v spornom zmluvnom vzťahu podstatná, či sa táto možnosť priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti dostatočne závažné z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky, či táto možnosť predstavuje odchýlku od právnych predpisov uplatniteľných v danej oblasti pri neexistencii osobitných zmluvných ustanovení a či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru (porov. rozsudok Súdneho dvora EÚ z 26. januára 2017 vo veci C-421/14, Banco Primus SA proti Jesúsovi Gutiérrezovi Garcíovi). V prerokúvanej veci z ods. 2.9 obchodných podmienok vyplýva, že možnosť banky žiadať predčasné splatenie úveru je viazaná na dostatočne jasné vymedzené porušenie povinností dlžníka, tieto porušenia sú dostatočne závažné a podstatným spôsobom menia okolnosti, za ktorých vstupovala banka do právneho vzťahu so žalovaným a znižujú dôveru v jeho ochotu a schopnosť plniť záväzky z úverovej zmluvy. V prerokúvanej veci ide o bežný spotrebný úver, nie o úver na bývanie, u ktorého môže mať vyhlásenie okamžitej splatnosti závažnejšie a neprimerané následky aj na obydlie dlžníka. Ustanovenie § 53 ods. 9 Obč. zák., ktoré viaže využitie tohto práva na omeškanie s troma splátkami a zároveň ukladá veriteľovi najskôr upozorniť spotrebiteľa na to, že mu hrozí uplatnenie práva podľa § 565, najmenej 15 dní vopred poskytuje dostatočný časový priestor na odvrátenie týchto následkov (zaplatením dlžných súm alebo aspoň rokovaním s veriteľom o zmene záväzku).

12. Na základe uvedeného tak odvolací súd dospel k záveru, že v ods. 2.9 a 2.10 obchodných podmienok pre úvery občanom bola obsiahnutá dohoda v zmysle § 565 Obč. zák. a táto dohoda je platná a nemožno ju považovať za neprijateľnú podmienku. V dôsledku toho by žalobkyňa v zásade mala právo žiadať zaplatenie celého dlhu pri omeškaní s niektorou splátkou. Zároveň však v spotrebiteľských zmluvách je toto právo viazané na podmienky uvedené v už citovanom . Súd prvej inštancie pritom aj tu dospel k záveru, že tieto podmienky neboli splnené, pretože nebolo dokázané, že by žalobkyňa upozornila žalovaného na možnosť uplatnenia tohto práva aspoň 15 dní vopred. Ani s týmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje.

13. Aj v spotrebiteľských sporoch, akým je aj prerokúvaná vec (porov. ), sa podľa podporne použijú všeobecné ustanovenia o konaní. Medzi takéto ustanovenia patrí aj o popretí skutkových tvrdení strany. Podľa potom platí, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Použiteľnosť tohto ustanovenia nie je obmedzená ani ustanovením Z neho totiž vyplýva len možnosť súdu prvej inštancie vykonať dôkaz nevyhnutný na rozhodnutie vo veci, aj keď ho spotrebiteľ nenavrhol. Nevyplýva z neho, že by súd mohol namiesto spotrebiteľa uplatňovať iné prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, napríklad, že by za spotrebiteľa mohol popierať skutkové tvrdenia protistrany. Podľa dôvodovej správy k dnešnému (porov. Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1333) je

jeho účelom nahradiť nedostatok dôkaznej aktivity spotrebiteľa, nie nedostatok jeho procesnej aktivity vôbec. Preto súd môže bez návrhu nariadiť dôkaz na preukázanie tvrdení spotrebiteľa, nemôže však považovať tvrdenia žalobcu za sporné, ak ich sám spotrebiteľ nepoprel. Nepopreté skutkové tvrdenia sa potom považujú za nesporné a ako také sa považujú za „zhodné tvrdenia“ strán v zmysle , z ktorých je povinný pri rozhodovaní vychádzať, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Súd teda môže neprihliadnuť na nesporné skutkové tvrdenia strán len za predpokladu, že má dôvodná pochybnosti o ich pravdivosti. Pojem „dôvodná pochybnosť o pravdivosti“ vyjadruje, že takáto pochybnosť musí byť kvalifikovaná. Nestačí teda obyčajná pochybnosť, ale pochybnosť „dôvodná“. Dôvodne možno pochybovať o pravdivosti zhodného tvrdenia strán vtedy, ak sú v zjavnom rozpore s obsahom dôkazu, ktorý súd považuje za bezchybný, alebo ak zjavne odporujú všeobecne známym skutočnostiam (vrátane všeobecných skúseností) alebo skutočnostiam známym súdu z úradnej činnosti (porov. ). Svoju pochybnosť a jej dôvody je súd povinný náležitým spôsobom vysvetliť v rozhodnutí, ktoré je na tejto pochybnosti založené. Ak však takáto dôvodná pochybnosť neexistuje, je súd podľa cit. povinný z nesporných tvrdení strán vychádzať bez toho, aby ich podrobnejšie preskúmaval.

14. V prerokúvanej veci žalobkyňa už v žalobe skutkovo predniesla, že k zosplateniu dlhu pristúpila potom, čo žalovanému zaslala upozornenie z 15. decembra 2017 na možnosť využitia tohto práva (časť II žaloby). Žalovanému bola žaloba doručená 11. júna 2018 a podľa tak mohol poprieť, že uvedené upozornenie dostal, čo by postačovalo na účinné popretie (nejde o skutočnosť, ktorá sa týka jeho vnímania alebo konania v zmysle ), a žalobkyňa by bola povinná podoprieť toto svoje tvrdenie dôkazmi. Žalovaný však v tomto smere predniesol len to, že si nepamätá, že by mu žalobkyňa niečo doručovala (zápisnica o pojednávaní z 29. januára 2019, č. l. 104), čo však nestačí na účinné popretie tvrdenia žalobkyne v zmysle Podľa názoru odvolacieho súdu tu nie je priestor ani na dôvodné pochybnosti o pravdivosti tvrdenia, že upozornenie došlo žalovanému na ňou udanú adresu. Takéto tvrdenie totiž neodporuje žiadnemu z vykonaných dôkazov a okrem toho aj zodpovedá všeobecne známej skutočnosti (všeobecnej skúsenosti), že doporučené zásielky poštové podniky dodávajú ich adresátovi alebo ich vracajú odosielateľovi, teda že vo všeobecnosti sa takéto zásielky nestrácajú.

15. Potom ale nemôže obstáť záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa doručenkou nepreukázala, že by žalovanému bolo toto upozornenie doručené. Podľa totiž prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Ak ide o písomný prejav vôle, treba ho považovať za došlý v okamihu, kedy sa ocitne vo sfére jeho dispozície. Písomnosť sa ocitne vo sfére dispozície druhého účastníka tým, že získa možnosť zoznámiť sa s jej obsahom (napr. tým, že si ju vyzdvihne na pošte, ktorá mu jej doručenie oznámila). Nie je pritom nevyhnutné, aby sa druhý účastník skutočne s obsahom prejavu vôle zoznámil. Rozhodujúce je, aby mal objektívnu možnosť obsah písomnosti poznať (porov. rozsudok NS SR sp. zn. ). Z nevyplýva, že by upozornenie veriteľa malo byť doručené do vlastných rúk dlžníka s doručenkou, keďže z neho nevyplýva ani len požiadavka, aby toto upozornenie malo písomnú formu (!). Takýto prejav je teda možné druhej strane doručiť akýmkoľvek spôsobom, ktorým sa dostane do sféry jej dispozície. Ak sa teda doručuje využitím poštových služieb, postačí, ak je adresátovi vhodený do jeho poštovej schránky list obsahujúci takýto prejav vôle, prípadne oznámenie, že list tohto obsahu je pre adresáta uložený na pošte. Týmto okamihom je splnená podmienka, že takýto prejav vôle došiel adresátovi a je voči nemu účinný v zmysle Obč. zák. V prerokúvanej veci je aj z obsahu žalobkyňou dodatočne predloženej obálky (č. l. 149) zrejmé, že zásielka obsahujúca upozornenie z 15. decembra 2017 bola žalovanému doručovaná aj na ním udanej adrese „Bodona 741/47, 921 01 Piešťany“. Na tejto adrese žalovaný býva, preberá tam poštu a musí tam mať zriadenú aj schránku (musí byť ako adresát známy), keďže zásielky sa odtiaľ vracajú nie s poznámkou „adresát neznámy“, ale ako neprevzaté v odbernej lehote. Vzhľadom na to nemožno mať vôbec dôvodné pochybnosti o tom, že na tejto adrese mu pošta oznámila, že má uloženú doporučenú zásielku podanú 18. decembra 2017, ktorej obsahom bolo uvedené upozornenie žalobkyne. Ako už bolo uvedené, takýmto oznámením mu bola vytvorená možnosť sa s obsahom zásielky oboznámiť, teda bola splnená podmienka, že táto zásielka (a v nej obsiahnutý prejav - upozornenie) mu došla a prejav vôle v nej uvedený pôsobí voči žalovanému v zmysle Obč. zák. Záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou tak nie je správny.

16. Predčasný je potom aj záver súdu prvej inštancie o nezročnosti žalovanej pohľadávky. Súd prvej inštancie vychádzal z vlastného záveru, že v prerokúvanej veci nedošlo k platnému zosplatneniu, teda že veriteľ nesplnil podmienky na to, aby mohol žiadať plnenie celej pohľadávky, ktorej plnenie bolo dohodnuté v splátkach. Avšak aj v takomto prípade sa veriteľ môže sa na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere domáhať voči dlžníkovi vždy zaplatenia zročných splátok spotrebiteľského úveru. V prerokúvanej veci pritom zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaný sa zaviazal splácať žalobkyni splátky 58,37 € mesačne, pričom od novembra 2017 tieto splátky neplatí. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku (29. januára 2019) by teda bolo zročných 15 splátok (posledná 15. januára 2019) v celkovej výške 875,55 €. Odvolací súd nezdieľa názor súdu prvej inštancie, že v takomto prípade by išlo o odlišné skutkové tvrdenia. Už zo žaloby je zrejmé, že žalobkyňa v nich predniesla všetky rozhodné skutočnosti potrebné pre priznanie aj jednotlivých splátok. Predniesla totiž, že medzi ňou a žalovaným bola uzavretá určitá zmluva, kde tieto splátky boli dohodnuté, no zaplatené neboli. Tieto skutkové tvrdenia pritom nárok na jednotlivé splátky celkom vyčerpávajú, keďže nie je zrejmé, aké ešte (iné?) skutkové tvrdenie by malo byť prednesené. Všetky ďalšie skutkové tvrdenia sa týkali práve odôvodnenia toho, prečo môže žalobkyňa žiadať zaplatenie celej svojej pohľadávky naraz. Ak sa však tieto skutkové tvrdenia (podľa súdu prvej inštancie) nepreukázali, stále tu zostávajú preukázané a nesporné skutkové tvrdenie o existencii zmluvy, z ktorej vyplýva záväzok žalovaného platiť tento dlh v splátkach. Pritom otázka, či sa dlh má splatiť v splátkach alebo sú splnené podmienky jeho splatnosti vcelku, nie je otázkou skutkových okolností, ale otázkou, či nastala alebo nenastala zročnosť určitej pohľadávky. Ak súd zistí, že nenastala jej zročnosť ako celku, musí sa zaoberať otázkou, či nenastala jej zročnosť postupne (v splátkach) podľa pôvodnej dohody strán. Otázka, do akej miery sú v jednotlivých splátkach obsiahnuté splátky istiny, úrokov a poplatkov (aby súd nepriznal na úrokoch a poplatkoch viac než je uplatnené, porov. ), je riešiteľná za pomoci ustanovení ods. 2.5 a .6 obchodných podmienok pre úvery občanom účinných od 1. augusta 2017. Už len na dôvažok zostáva dodať, že súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil, prečo nepriznal žalobkyni ňou žiadaných 2,86 € ako poplatok za poistenie, keď tento poplatok nie je vôbec závislý od zosplatnenia úveru a bol aj uplatnený ako nezaplatený poplatok za dva mesiace trvania zmluvy.

17. Podľa odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhnuté dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. Vzhľadom na účel sledovaný citovaným ustanovením (zamedzenie tomu, aby odvolací súd bol prvou skutkovou inštanciou) ho treba vykladať tak, že tento dôvod je naplnený aj vtedy, keď súd prvej inštancie síce dokazovanie formálne vykoná, avšak kvôli svojmu nesprávneho záveru ho vôbec nezhodnotí a nevychádza z neho (lebo ho vôbec nepovažuje za podstatné). V prerokúvanej veci ide o taký prípad, pretože súd prvej inštancie sa v dôsledku svojho nesprávneho právneho záveru o nezročnosti žalovanej pohľadávky vôbec nezaoberal obsahom ďalších dôkazov podstatných pre posúdenie nároku (zmluva, všeobecné obchodné podmienky), zistenia z nich urobené nepodrobil právnemu hodnoteniu a neskúmal teda, či žalobou uplatnený nárok po práve obstojí, a ak áno, v akej časti. Vykonanie takéhoto hodnotenia prvýkrát odvolacím súdom nie je účelné a robilo by z odvolacieho súdu v podstate prvú (skutkovú) inštanciu.

18. V ďalšom konaní ( ) bude súd prvej inštancie predovšetkým vychádzať z vyššie uvedených právnych názorov odvolacieho súdu na platnosť dohody podľa Obč. zák. v obchodných podmienkach a na otázku splnenia povinnosti podľa Obč. zák. Jeho úlohou bude nariadiť nové pojednávanie ( ), na ktorom bude znova postupovať podľa vo vzťahu k samotnému základu a výške nárokov žalobkyne. V tejto odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na to, že podľa v znení účinnom k 5. septembru 2017 bol veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom mal brať do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Ustanovenia a nasl. odseky cit. zák. pritom obsahujú podrobnú úpravu spôsobu posudzovania tejto schopnosti s ohľadom na jednotlivé druhy úverov či situácie dlžníka. Podľa potom porušenie tejto povinnosti znamená stratu práva veriteľa žiadať od dlžníka jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, hrubé porušenie dokonca aj stratu nároku na úroky a poplatky z úveru. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ sa čl. 8 ods. 1 smernice 2008/48/ES, na ktorého implementáciu slúžia , má vykladať v tom zmysle, že síce nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe ním predložených informácií, avšak za predpokladu, že sú tieto informácie

dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy (porov. rozsudok Súdneho dvora EÚ z 18. decembra 2014 vo veci C-449/13, CA Consumer Finance SA proti Ingrid Bakkausovej, Charline Bonatovej, Florianovi Bonatovi). V prerokúvanej veci pritom žalobkyňa v žalobe nepredniesla žiadne konkrétne skutkové tvrdenia o tom, akým spôsobom preverila schopnosť žalovaného splácať poskytovaný úver, takže nemožno povedať, že sa tieto skutkové tvrdenia stali nespornými v zmysle Okrem toho však obsah spisu naznačuje pochybnosti o spôsobe tohto preverenia, keď na č. l. 8 je nateraz založená len žiadosť o poskytnutie úveru s údajmi uvedenými samotným žalovaným, no bez akýchkoľvek sprievodných dokladov, ba dokonca bez uvedenia výšky príjmu. Preto bude úlohou súdu prvej inštancie postupom podľa obstarať a vykonať dôkazy potrebné na riadne zistenie týchto skutočností. Po takomto posúdení súd prvej inštancie posúdi dôvodnosť všetkých uplatnených nárokov žalobkyne, a to tak z hľadiska zmluvy, ako aj z hľadiska zákona, a opätovne o nich rozhodne. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania ( ).

19. Uznesenie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie ( a 421 a contrario).