Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Cob/31/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Božena Husárová a JUDr. Róbert Foltán ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: Bohumil Hnát, dodatok obch. mena EKTO, IČO: 30 976 961, Nádražná 933/38, Brodské, zastúpeného: Advokátska kancelária KURUCOVÁ s.r.o., Senica, proti žalovanej: Obec Brodské, IČO: 00 309 451, Školská 1030/2, Brodské, zastúpenému: JUDr. Alena Arbetová, advokátka, Holíč, o 5.541,89 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. -327 z 22. novembra 2018 takto

rozhodol:

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.

II. Žalovanej sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie (I.) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 5.541,89 € s 9 % ročným úrokom z omeškania 7. februára 2012 z titulu ceny diela - vyčistenia pozemku žalovanej od porastov v októbri a novembri 2011, a (II.) žalovanej priznal plnú náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Pri revitalizácii obce Brodské žalobca ako podnikateľ spolupracoval so spoločnosťou Alpine Slovakia s.r.o., ktorá potrebovala urýchlene vyrezať a spracovať náletové dreviny (agáty, vŕby a pod.) z plochy cca 80 x 80 m za halou, aby sa mohla dostať k betónovým základom. Približne v septembri 2011 sa žalobca za prítomnosti svedka A. stretol so starostkou žalovanej obce, ktorá ho žiadala o urýchlené vykonanie týchto prác. Žalobca jej neoznámil svoj návrh, že je ochotný to zrealizovať za 120 € za hodinu práce, zároveň však nebola dokázaná dohoda, že by jeho odmenu mala predstavovať len cena štiepky z vyrezaných drevín. Žalobca nemal oprávnenie na pilčícke práce a tieto preňho vykonával C. R. na základe celoročnej zmluvy na rok 2011. Ten so svojimi zamestnancami pracoval na uvedených prácach tri dni a žalobca mu za to vyplatil 1.022,58 €. Starostka žalovanej obce mala o priebehu prác vedomosť a ich ukončenie vzala na vedomie.

4. Žalobca vyrezané dreviny naštiepkoval a štiepku 3. októbra 2011 predal tretej osobe za sumu 25.996,49 CZK, pričom za dopravu vynaložil 2.100 Kč. Nepodarilo sa mu však dokázať, akú obvyklú cenu by mali ním vykonané práce, teda aká cena by sa obvykle platila za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok. Osobitne nebolo dokázané, že by sa táto cena určovala podľa hodinovej sadzby práce štiepkovača (drvičky) a že by táto hodinová sadzba obvykle bola 120 €. Napriek tomu žalobca faktúrou č. 105 z 19. decembra 2011 (splatnou 30. decembra 2011) vyúčtoval žalovanej obci cenu tohto diela, ktorá pozostávala z nákladov na troch pracovníkov za celkovo

114 hod v sume 1.022,58 €, 38 hodín prevádzky drvičky po 120 €, teda celkovo 4.560 €, znížených o sumu 964,34 € za predaj štiepky (ekvivalent sumy 25.996,49 CZK zníženej o náklady na dopravu 2.100 CZK, teda 23.896,49 CZK). Celkovo tak žalobca vyúčtoval žalovanej (1.022,58 + 4.560 - 964,34 =) 4.618,24 € bez DPH, t. j. 5.541,89 € s DPH.

5. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že medzi žalobcom a žalovanou obcou bola uzavretá zmluva o dielo podľa , ktorou sa žalobca zaviazal pre žalovanú vykonať uvedené práce. V zmluve nebola dohodnutá cena, aj keď strany vychádzali z toho, že bude odplatná ( Obch. zák.). Žalobca dielo vykonal a žalovaná ho prevzala v zmysle Obch. zák. V dôsledku toho žalovaná bola povinná zaplatiť cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok. Žalobcovi sa však obvyklú cenu jeho diela dokázať nepodarilo.

6. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa žalobe vyhovie. Namietol, že žalobca obvykle nevykonáva diela za cenu v naturálnej forme. Svedkovia potvrdili, že síce so žalovanou nebola dohodnutá konkrétna cena, ale žalovaná mala za dielo zaplatiť nielen v naturálnej podobe (ponechanie štiepky žalobcovi). Žalovaná nenamietla proti rozsahu pilčíckych prác ani to, že žalobca za ne zaplatil. Žalovaná sľúbila zadať žalobcovi objednávku, pričom vzhľadom na ťažký terén vykonávaných prác nebolo možné vopred odhadnúť rozsah potrebných prác a práce bolo treba vykonať urgentne. Žalovaná dielo riadne prevzala. Z listinných dôkazov vyplýva, že za hodinu práce so štiepkovačom sa bežne účtuje od 130 do 160 €, pričom žalobca účtoval len 130 € za hodinu a neúčtoval ani traktor a vlečku. Žalovaná suma od počiatku zodpovedá tvrdenému výpočtu 1.022,58 € + 38 x 120 € - 964,34 € a je primeraná. Faktúra bola vystavená a žalovaná ju nezaplatila, lebo jej ju odmietla preplatiť Alpine Slovakia s.r.o. Žalobca v minulosti len z dobrej vôle vykonal podobné práce len za štiepku. Preukázaný je čas, ktorý zamestnanci trávili vykonávaním diela. Cena, ktorú žalobca zaplatil tretím osobám za práce a štiepkovač, je obvyklou cenou diela, v ktorej musia byť zohľadnené ceny skutočne vykonaných prác a DPH. Dielo vykonávané pre žalovanú bolo zložité, nedala sa použiť len technika, muselo sa vykonávať aj ručne, pričom pre iné subjekty sa za týchto podmienok nepracovalo. Súd teda nesprávne porovnával ich dielo s inými dielami, ktoré nemali rovnaké podmienky. Žalobca za týmto účelom žiadal znalecké dokazovanie. Súdom zisťované ceny diela mali úplne iné podmienky než dielo vykonávané žalobcom.

7. Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalobca pred súdom prvej inštancie nespochybnil obvyklú cenu, nedokázal, že by si niekedy účtoval niečo viac než štiepku, takže neuniesol dôkazné bremeno, naopak, žalovaná dokazovala, že štiepkovanie sa v danom regióne vykonáva len za cenu štiepky. Neuniesol teda dôkazné bremeno pre svoje tvrdenia, keď za konania menil vymedzenie toho, čo predstavuje ním žalovaná suma. Dokazovanie potvrdilo, že žalobca sa o cene so starostkou žalovanej nebavil, sám sa jednostranne rozhodol účtovať viac než samotnú štiepku. Žalobca nepredkladal žalovanej na odsúhlasenie záznamy, boli uňho rozpory v počtoch dní, počas ktorých sa práce vykonávali, nie je jasné, za čo zaplatil J. R.. Zopakoval svoj názor, že faktúru žalobca vystavil oneskorene až potom, čo žalovaná obec voči nemu začala daňovú exekúciu. Žalobca dovtedy nemal záujem účtovať inú odmenu než štiepku.

8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu ( ), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem ( a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti ( ), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa záväzný skutkový stav reprodukovaný v odsekoch 3 a 4 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s Súd prvej inštancie v ods. 5, 6, 9 až 12 a 37 až 46 svojho rozsudku podrobne opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, obsahu znaleckého posudku, ani obsahu výsluchov strán a svedkov tak, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní. Hodnotenie jednotlivých dôkazov potom zodpovedá pravidlám logického myslenia a všeobecnej skúsenosti.

10. Podľa základných princípov sú strany povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoju tvrdenia dôkazmi. Strana je teda povinná splniť bremeno tvrdenia, teda tvrdiť potrebné rozhodné skutočnosti; potrebnosť je určovaná hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Každá zo strán je pritom povinná tvrdiť (a v prípade sporu dokázať) existenciu znakov skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej normy, ktorej právny následok (hypotéza) je v jej prospech (porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn. ). Ako bude vysvetlené ďalej, žalobca v prerokúvanej veci uplatňuje nárok na cenu diela v zmysle Obch. zák., v dôsledku čoho bolo jeho povinnosťou dokázať skutočnosti rozhodné pre záver, že mu vznikol nárok na určitú konkrétnu (ním tvrdenú) cenu. Bolo teda jeho povinnosťou buď dokázať, že cena diela bola dohodnutá alebo bol dohodnutý spôsob jej určenia alebo, v prípade absencie týchto dohôd, cenu obvyklú. Žalobca pritom v zásade tvrdil, že obvyklá cena dohodnutého diela sa určovala v podstate na základe jednotkových nákladov na hodiny ľudskej práce a práce stroja. V takom prípade bolo jeho povinnosťou dokázať, že medzi ním a žalovanou bol dohodnutý tento spôsob určenia ceny diela (teda na základe skutočných hodín vykonaných prác vynásobených určitými jednotkovými cenami), ako aj to, že jednotkové ceny diela boli dohodnuté na ním tvrdené sumy (osobitne 120 € za prevádzku štiepkovača). Eventuálne bolo jeho povinnosťou dokázať, že takto určená cena (teda cena určená takýmto jednotkovým spôsobom) predstavuje obvyklú cenu diela v zmysle cit. Obch. zák.

11. Predovšetkým samotný žalobca vo svojej výpovedi (zápisnica č. l. 41) priznal, že so starostkou žalovanej sa o cene diela nerozprávali. Podobne starostka žalovanej vo svojej výpovedi (tamtiež) priznala len to, že práce mali byť vykonané za samotnú štiepku, ktorú si žalobca mohol vziať. Samotný žalobca pritom v tej istej výpovedi priznal, že rozsah prác sa v danom čase nedal presne určiť, pretože na mieste výrezu bol ťažko dostupný terén. Z jeho výpovedí na ďalšom pojednávaní (zápisnica č. l. 74) potom zasa vyplynulo, že práce pre iné obce vykonávajú za štiepku vtedy, ak im táto štiepka pokryje náklady, čo v podstate potvrdil aj svedok A. (tamitež). Z uvedených výpovedí aj podľa odvolacieho súdu vyplýva, že ak žalobca nedokázal rozsah prác určiť v momente, keď sa so starostkou rozprávali, celkom logicky nemohol vypočítať, či mu štiepka pokryje cenu prác a tak nevedel relevantným spôsobom otázku ceny so starostkou prebrať. Potom je ale správny a logický záver súdu prvej inštancie, že pri týchto prejavoch vôle nedošlo k žiadnej konkrétnej dohody o spôsobe určenia ceny, teda nedošlo k dohode o tom, že by sa cena diela určila násobením skutočného rozsahu prác (človekohodín a motohodín štiepkovača) určitými jednotkovými sadzbami. Rovnako je správny a logický záver súdu prvej inštancie, že nemohla byť vôbec dohodnutá jednotková cena štiepkovača 120 € za hodinu, ani jednotková cena ľudskej práce sumou, ktorú žalobcovi vyúčtuje dodávateľ jeho pilčíckych prác - J. R.. Na druhej strane, už zo samotnej skutočnosti, že starostka žalovanej akceptovala právo žalobcu ponechať si štiepku, bolo zrejmé, že obom stranám bolo jasné, že zmluva bude vykonaná odplatne (pritom odplatu starostka videla práve v ponechaní si štiepky, ktorú žalobca mohol následne zhodnotiť - predať).

12. Ako už bolo uvedené, ak žalobca nedokázal dohodu o konkrétnej cene, ani spôsobe jej určenia cez skutočný rozsah prác a jednotkových hodinových sadzieb, bolo jeho úlohou dokázať obvyklú cenu diela. Keďže žalobca vyúčtoval cenu diela určenú na základe uvedených jednotkových sadzieb a rozsahu prác, bolo jeho úlohou konkrétne dokázať, že takýmto spôsobom sa určuje obvyklá cena prác v týchto prípadoch. Odvolací súd sa však stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že ani tento dôkaz sa žalobcovi nepodaril. Žalobca v tomto smere totiž nepredložil nič, čo by svedčilo o tom, že tento spôsob určovania ceny je obvyklý. Ani odvolací súd v zásade nemá dôvod neveriť, že štiepkovač žalobcu skutočne pracoval na mieste diela 38 hodín a že tam skutočne pracoval určitý počet ľudí, na ktorých žalobca vynaložil určité náklady. Nie sú ale dôvodné výhrady žalobcu voči tomu, ako súd prvej inštancie hodnotil pravdivosť napr. výkazov práce (č. l. 61 a 62), objednávky pre C. R. a doklady o jeho prácach (č. l. 63 až 65), resp. o faktúrach pre HP Wood (č. l. 66 a 67). Tieto dôkazy totiž dokazujú nanajvýš skutočne vykonaný rozsah prác, prípadne žalobcom zaplatených výdavkov za práce iných. Podstatné však je, že žalobcovi sa nepodarilo dokázať, že práve týmto spôsobom sa obvykle určuje cena vyčistenia určitého územia od drevín.

13. Žalobca síce v tomto smere najskôr navrhol znalecké dokazovanie, podaním z 15. novembra 2017 (č. l. 197) však prejavil, že na znaleckom dokazovaní netrvá. V dôsledku toho nemožno vyčítať súdu prvej inštancie, že nevykonal znalecké dokazovanie na zistenie výšky obvyklej ceny porovnateľného diela. Súd prvej inštancie na návrh žalobcu obstaral odborné vyjadrenie Lesov Slovenskej republiky, š. p. (č. l. 287 a 288), ktoré však nedokázalo odpovedať na otázku obvyklej ceny, pretože sa nevyjadrilo k

cene použitia drvičky a traktora 120 € za hodinu. Naopak, žalovaný za konania predložil celý rad dôkazov svedčiacich o tom, že spôsob určovania ceny podobných diel (čistenie plôch od drevín) je rozdielny. Z poverenia Hydromeliorácií, š. p. (č. l. 68) napríklad vyplýva, že žalobca vyčistené dreviny odstraňuje na vlastné náklady. Zmluva o odbere, resp. zoštiepkovaní drevnej biomasy č. 2011/000 (č. l. 71) zasa svedčí o tom, že iný podobný podnikateľ spracúva štiepku tak, že dokonca za ňu obci platí (cenu 1 € za kamión). Podobne podnikatelia M. R. a D. F. sa vyjadrili (č. l. 257 a 258), že pre žalovanú obec štiepkovali dreviny len za to, že si ponechali vyťaženú drevnú hmotu a predali ju. Sám žalobca predložil zmluvu o dielo medzi ním a spoločnosťou PALEKO s.r.o. (č. l. 307), z ktorej síce vyplýva, že cena bola určená jednou sumou (4.800 €, porov. čl. 5 ods. 1 zmluvy), no nevyplýva z nej, že by sa určovala podľa jednotkových sadzieb a skutočného času ľudskej práce a prevádzky strojov. Z týchto listinných dôkazov potom logicky vyplýva záver súdu prvej inštancie, že spôsob určovania obvyklých cien porovnateľných diel je rozličný, no jej určovanie na základe skutočného času a jednotkových sadzieb nie je ani len prevažujúcim spôsobom určovania ich ceny.

14. Podľa musel totiž súd hodnotiť všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre stranu, pravdivosť tvrdení ktorej mala byť preukázaná (porov. rozsudok NS SR sp. zn. ). Zjednodušene povedané, určitú skutočnosť možno považovať za dokázanú v konaní, ak sudca postupom podľa z vykonaných dôkazov nadobudne odôvodnené vnútorné presvedčenie o tom, že táto skutočnosť z týchto dôkazov a obsahu celého konania naozaj vyplýva.

14. Vzhľadom na to nie sú dôvodné odvolacie námietky žalobcu, že listiny predložené žalovaným sa týkajú neporovnateľných diel, takže žalovaný žiadnu obvyklú cenu diel nedokázal. Podľa už uvedeného bolo totiž povinnosťou žalobcu (nie žalovaného) dokázať ním tvrdené skutočnosti pre určenie ceny diela. Žalovanému stačilo predložiť také dôkazy, ktoré dostatočne spochybnili dôkazy a tvrdenia žalobcu v otázke spôsobu určenia obvyklej ceny diela. Žalovanému teda stačilo, aby pri hodnotení dôkazov podľa vzbudil u súdu dostatočné pochybnosti, aby z vykonaných dôkazov nedospel jednoznačne k záveru o tom, že obvyklá cena sa určuje tým spôsobom, ako to tvrdil žalobca. To sa mu podľa odvolacieho súdu aj podarilo. Podľa vyššie citovaných záverov judikatúry to potom znamená, že také hodnotenie dôkazov musí ísť na ťarchu strany, ktorú zaťažuje dôkazné bremeno, a musí viesť k záveru, že táto strana svoje dôkazné bremeno neunieslo. Ako už bolo uvedené, v prerokúvanej veci dôkazné bremeno na dokázanie obvyklej odmeny zaťažovalo žalobcu, takže na jeho ťarchu ide to, že sa z vykonaných dôkazov ním tvrdená výška obvyklej ceny nepodarila ustáliť.

15. Súd prvej inštancie správne právne posúdil zmluvu medzi stranami ako zmluvu o dielo podľa a nasl. , keď táto bola uzatvorená medzi žalovanou obcou na účely zabezpečenia verejných potrieb a žalobcom - podnikateľom podľa Obch. zák. pri výkone jeho podnikateľskej činnosti. V dôsledku toho sa právne vzťahy medzi nimi spravovali a aj naďalej spravujú podľa jeho (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Vyčistenie priestranstva od drevín je hmotne zachyteným výsledkom činnosti, teda dielom podľa Obch. zák., a zmluva o jeho vykonaní je zmluvou o dielo podľa cit. ustanovenia. Táto kvalifikácia medzi stranami ani nebola sporná. Z Obch. zák. možno vyvodiť tri možnosti určenia

odplatnosti zmluvy o dielo ako jej podstatného znaku. Strany sa predovšetkým môžu dohodnúť na cene určenej konkrétnou sumou určenej cene (pevnej cene), alebo sa môžu dohodnúť na spôsobe, akým sa konečná cena diela určí (napr. jednotkovou cenou za merateľné množstvo výkonov, napr. hodiny práce, spotrebu materiálu, alebo aj odkazom na cenové indexy, cenníky a pod.). Poslednou možnosťou, ktorú § 536 ods. 3 Obch. zák. predpokladá, je, že strany prejavia v zmluve vôľu uzavrieť ju aj bez určenia ceny alebo spôsobu jej určenia. Odvolací súd pritom už v predošlom zrušujúcom uznesení č. k. -182 vyslovil názor, že v prerokúvanej veci došlo práve k tejto forme dohody, teda k dohode, že strany prejavili vôľu uzavrieť zmluvu o dielo bez jasnej dohody o cene, hoci odplatnosti si boli vedomé. Od tohto názoru pritom odvolací súd nemá dôvod sa odkloniť ani teraz.

16. Podľa § 546 ods. 1 druhej vety Obch. zák. bol potom objednávateľ (žalovaný) zaplatiť zhotoviteľovi (žalobcovi) cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo (vyčistenie priestranstva od drevín) v čase uzavretia zmluvy (v septembri 2011) za obdobných obchodných podmienok. Určenie obvyklej ceny je skutkovou otázkou, ktorej riešenie spravidla patrí znalcovi, ktorý pozná podmienky cenotvorby v príslušnom odvetví. V prerokúvanej veci sa však nepodarilo zo skutkového stavu ustáli túto obvyklú cenu, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno na určenie je výšky. V dôsledku toho nebolo dokázané, či a v akej výške žalobcovi vznikol tento nárok okrem toho, čo žalovaná sama uznala (cena za predaj štiepky, ktorú žalovaná prenechala žalobcovi). Pretože žalobca nedokázal vznik nároku na ním tvrdenú cenu diela podľa Obch. zák., súd prvej inštancie mu tento nárok správne nepriznal. Z nedokázané nároku nemohli žalobcovi vzniknúť ani nároky na úroky z omeškania v zmysle a 369 .

17. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Preto odvolací súd podľa jeho vecne správny rozsudok potvrdil (výrok I).

18. V odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej odvolací súd podľa v spojení s priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi (výrok II).

19. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v a Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.