Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoKR-22-2018.pdf
PDF · 172.34 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoKR/22/2018
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: Ing. Mgr. Miroslav Šperka, LL.M, so sídlom kancelárie W. XX, XXX XX X. X., správca konkurznej podstaty úpadcu: Citadel s.r.o. „v konkurze", so sídlom Mladých budovateľov 2, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 36 654 485, proti žalovanému: I & R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k. s., so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 865 265, so sídlom kancelárie pre Žilinský kraj Revolučná 10, 010 01 Žilina, správca konkurznej podstaty úpadcu: Ing. T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXXX, XXX XX C., zastúpenému zástupcom IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 854 808, o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/8/2016-60 zo dňa 13. februára 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/8/2016-60 zo dňa 13. februára 2018 z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že pohľadávka žalobcu prihlásená do konkurzného konania na majetok úpadcu Ing. T. P., nar. XX.XX.XXXX, vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 3K/8/2016, zapísaná žalovaným do zoznamu pohľadávok pod por. č. 3 vo výške istiny 324.000,- Eur je pohľadávkou s poradím uspokojenia „E“, tzv. inou pohľadávkou. Žalobca má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina dňa 14.09.2016 domáhal voči žalovanému v postavení správcu konkurznej podstaty úpadcu Ing. T. P., nar. XX.XX.XXXX, ako popretý veriteľ určenia, že pohľadávka žalobcu prihlásená žalobcom do konkurzného konania na majetok úpadcu vedeného Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 3K/8/2016, zapísaná žalovaným do zoznamu pohľadávok pod por. č. 3 vo výške istiny 324.000,- Eur v celkovej sume 324.000,- Eur je pohľadávkou s poradím uspokojenia „E“, tzv. inou pohľadávkou.
3. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2R/1/2013 zo dňa 23.04.2013, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 82/2013 dňa 29.04.2013, bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu Citadel s.r.o. a za správcu konkurznej podstaty veriteľa bol ustanovený žalobca. Uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 3K/8/2016 zo dňa 05.05.2016, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 102/2016 dňa 27.05.2016, bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu Ing. T. P., nar. XX.XX.XXXX. Žalobca v základnej prihlasovacej lehote prihlásil do konkurzného konania vedeného na majetok úpadcu prihláškou zo dňa 17.06.2016 pohľadávku veriteľa v celkovej výške 324.000,- Eur, ktorú žalovaný zapísal do zoznamu pohľadávok pod por. č. 3 vo výške istiny 324.000,- Eur, ktorá vznikla „z titulu úspešne súdne rozporovaných započítacích úkonov vykonaných medzi úpadcom a veriteľom, ktorými došlo k vzájomnému započítaniu pohľadávok úpadcu a veriteľa, keď rozsudkom
Okresného súdu Banská Bystrica v konaní sp. zn. 63Cbi/5/2014 súd rozsudkom zo dňa 15.12.2014 určil právnu neúčinnosť napadnutých právnych úkonov a uložil úpadcovi povinnosť zaplatiť do konkurznej podstaty veriteľa sumu 324.000,- Eur. Nakoľko úpadca predmetný záväzok voči veriteľovi neuhradil ani z časti, veriteľ si prihlásil do konkurzného konania vyhláseného na majetok úpadcu pohľadávku vo výške 324.000,- Eur. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 16.08.2016 bolo žalobcovi ako veriteľovi doručené oznámenie o popretí pohľadávok, ktorým mu bolo oznámené popretie pohľadávky veriteľa čo do poradia, keď správca poprel poradie uspokojenia prihlásenej pohľadávky „E“ a uznal poradie „D“. Dôvodom popretia je podľa správcu skutočnosť, že v danom prípade sa jedná o pohľadávku veriteľa, pričom vo veriteľovi ako v právnickej osobe má úpadca ako fyzická osoba kvalifikovanú účasť v zmysle § 89 ods. 1 písm. b) ZKR v spojení s § 9 ods. 3 ZKR, a preto správca predpokladá, že sa jedná o podriadenú pohľadávku s poradím „D“, keďže pohľadávka patrí spriaznenému veriteľovi. Vo väzbe na citované zákonné ustanovenie § 32 ods. 9 ZKR žalobca popretie žalovaným neuznáva, vyslovuje presvedčenie, že pohľadávka veriteľa má mať poradie inej pohľadávky, pričom svoju argumentáciu opiera o citované zákonné ustanovenia §§ 5, 40 ods. 2 a 44 ods. 1 ZKR. Žalobca má za to, že len správca úpadcu môže vykonávať správu majetku úpadcu a úkony za úpadcu vo veciach týkajúcich sa majetku úpadcu, pričom správca má povinnosť postupovať tak, aby sa dosiahla čo najvyššia miera uspokojenia veriteľov úpadcu. Žalobca plniac si svoje zákonné povinnosti prihlásil do konkurzného konania vedeného na majetok úpadcu pohľadávku s poradím „E“ iná pohľadávka, čím postupoval s odbornou starostlivosťou a so zámerom dosiahnuť najväčšiu mieru uspokojenia veriteľov. Žalobca má za to, že žalovaný v tomto prípade nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď poprel poradie pohľadávky veriteľa, pretože z jeho postavenia ako správcu sa nejedná o spriaznenú osobu v zmysle zákonnej úpravy ZKR. Žalobca ako dôkaz pripojil v žalobe označené uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica, zverejnené v Obchodnom vestníku č. 82/2013 zo dňa 29.04.2013, uznesenie Okresného súdu Žilina a jeho zverejnenie v Obchodnom vestníku č. 102/2016, prihlášku pohľadávky zo dňa 17.06.2016, rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63Cbi/5/2014 zo dňa 15.12.2014, oznámenie o popretí pohľadávok veriteľovi zo dňa 10.08.2016.“
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobu považuje za podanú nedôvodne a v celom rozsahu ju neuznáva. Uviedol, že taktiež žalovaný ako správca konkurznej podstaty úpadcu musí postupovať s odbornou starostlivosťou, a preto pohľadávku žalobcu poprel z dôvodov uvedených v oznámení o popretí. Žalobca neuviedol žiadne relevantné argumenty na podporu svojich tvrdení, nezdôvodnil, prečo by žalovaný nemal poprieť pohľadávku žalobcu. Vo väzbe na citáciu § 9 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 3 ZKR zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení zákona (ďalej len „ZKR“) a výpis z Obchodného registra spoločnosti Citadel s.r.o. mal žalovaný za to, že vzhľadom na základné imanie spoločnosti vo výške 1.113.617,- Eur, t.j. percentuálny podiel 100%, v ktorej má obchodná spoločnosť dvoch spoločníkov, ktorých základné imanie spoločne splatili a to Ing. T. P. vo výške 55.681,- Eur, t.j. percentuálny podiel na základom imaní predstavuje 5% a Z. W., ktorý splatil časť základného imania vo výške 1.057.936,- Eur, t.j. percentuálny podiel na základnom imaní vo výške 95%, je zrejmé, že úpadca ako fyzická osoba má v spoločnosti Citadel s.r.o. podiel predstavujúci aspoň 5% na základnom imaní, to znamená, že jedná sa o spriaznenú osobu s úpadcom. Na základe uvedeného navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Ako dôkaz žalovaný pripojil výpis z Obchodného registra obchodnej spoločnosti Citadel s.r.o. „v konkurze“.
5. V replike na vyjadrenie žalovaného zo dňa 10.03.2017 žalobca uviedol, že v situácii, kedy by na majetok spoločnosti Citadel s.r.o. nebolo vyhlásené konkurzné konanie, bola by na mieste aplikácia § 9 ods. 1 písm. b), ods. 3 ZKR, avšak v posudzovaných podmienkach prejednávanej veci a vo väzbe na § 40 ods. 2 a § 44 ods. 1 ZKR, len správca úpadcu môže vykonávať správu majetku úpadcu, či konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa majetku úpadcu. Spoločník úpadcu v takom prípade nedisponuje žiadnymi hlasovacími právami či vplyvom na riadení úpadcu a taktiež podiel na základnom imaní mu nezakladá akékoľvek práva, ktoré by mohol v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu uplatňovať. Spriaznenosť medzi veriteľmi a dlžníkmi, či už ide o právnické osoby, fyzické osoby alebo právnickú a fyzickú osobu, možno považovať za výhodu z pohľadu uhrádzania pohľadávok, pričom ZKR z takejto výhody robí nevýhodu, kedy pohľadávky spriaznených osôb sú uspokojované ako podriadené, čím zároveň znemožňuje spriazneným veriteľom vykonávať práva spojené so svojimi pohľadávkami a ovplyvňovať tak samotné konkurzné konanie, avšak žalobca v konkurznom konaní neháji záujmy spriaznených osôb úpadcu, ale postupuje v zmysle § 5 ZKR, čiže so zámerom dosiahnuť najväčšiu mieru uspokojenia pohľadávok veriteľov úpadcu, čo bolo popretím poradia pohľadávky znemožnené. Žalobca
zotrváva na tom, že v posudzovanej právnej veci sa nejedná o spriaznenú osobu, o ktorej pojednáva ZKR a pohľadávka prihlásená žalobcom by mala byť v prihlásenom rozsahu zistená.
6. V duplike k vyjadreniu žalobcu zo dňa 07.04.2017 žalovaný namietol argumentáciu žalobcu. Uviedol, že z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 15.12.2014 vyplýva, že pohľadávka úpadcu Citadel s.r.o. voči úpadcovi Ing. T. P. vznikla najneskôr 29.06.2012, t.j. deň predchádzajúci dňu prvého započítania, pričom úpadca bol v tom období nielen spoločníkom úpadcu Citadel s.r.o., ale zároveň aj konateľom úpadcu Citadel s.r.o., a to až do 04.04.2013. Z uvedeného žalovaný dovodzuje, že pohľadávka žalobcu Citadel s.r.o. sa uspokojuje v konkurze ako podriadená pohľadávka podľa § 95 ods. 3 ZKR, nakoľko patrí veriteľovi, ktorý v čase po vzniku pohľadávky bol spriaznený s úpadcom.
7. Z úradného záznamu pripojeného k spisu vyplýva, že účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu Ing. T. P., nar. XX.XX.XXXX nastali dňa 28.05.2016, keď uznesenie o vyhlásení konkurzu sp. zn. 3K/8/2016 zo dňa 05.05.2016 bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 102/2016 zo dňa 27.05.2016.
8. Vzhľadom na účinky začatia konkurzného konania, ktoré nastali zverejnením uznesenia Okresného súdu Žilina sp. zn. 3K/8/2016 zo dňa 26.04.2016 v Obchodnom vestníku č. 84/2016 zo dňa 03.05.2016 s účinkami dňa 04.05.2016, okresný súd na daný skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom a účinnom od 01.01.2012 (ďalej len „ZKR“).
9. Okresný súd s poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 32 ods. 1, 5, 9, 15, 16 ZKR, § 9 ods. 1, 2, 3 ZKR, § 57 ods. 1 ZKR, § 63 ods. 1, 2 ZKR, § 95 ods. 3 ZKR žalobe vyhovel.
10. Primárne okresný súd posudzoval otázku včasnosti podanej žaloby, a to podľa § 32 ods. 9 ZKR účinného od 01.01.2012, a to s poukazom na účinky začatia konkurzného konania, keď konkurzné konanie na majetok úpadcu Ing. T. P. začalo uznesením zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 03.05.2016 s účinkami zverejnenia dňa 04.05.2016. Podľa § 32 ods. 9 ZKR má veriteľ právo domáhať sa na súde určenia popretej pohľadávky žalobou, pričom žaloba musí byť podaná voči všetkým, ktorí popreli pohľadávku, a to v lehote do 30 dní od doručenia písomného oznámenia správcu o popretí pohľadávky. Z obsahu spisového materiálu vyplýva nesporné tvrdenie žalobcu, že žalovaný ako správca konkurznej podstaty úpadcu Ing. T. P. oznámil žalobcovi popretie pohľadávky listom zo dňa 10.08.2016, doručeným správcovi dňa 16.08.2016. Podľa prezentačnej pečiatky Okresného súdu Žilina žalobca uplatnil svoj nárok na súde podaním žaloby dňa 14.09.2016, a preto s poukazom na § 32 ods. 9 ZKR, potom okresný súd konštatoval včasnosť podanej žaloby.
11. Skutočnosťou nespornou medzi procesnými stranami bolo prihlásenie pohľadávky žalobcom v konkurznom konaní dlžníka, ktorá vznikla voči úpadcovi rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 63Cbi 5/2014 zo dňa 15.12.2014, ktorým súd rozhodol o právnej neúčinnosti započítacích úkonov, ku ktorým došlo medzi úpadcom a veriteľom zo dňa 30.06.2012, 31.12.2012 spolu vo výške 324.000,- Eur. Na základe úspešnej odporovateľnosti právnych úkonov konajúci súd rozhodol na návrh žalobcu o uložení povinnosti žalovaného (úpadcu) zaplatiť do konkurznej podstaty veriteľa (žalobcu) sumu 324.000,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rovnako je nesporná skutočnosť, že úpadca predmetný záväzok voči veriteľovi neuhradil ani sčasti.
12. Základnou spornou skutočnosťou medzi procesnými stranami je poradie uspokojenia predmetnej pohľadávky, keď žalovaný ako dôvod popretia žalobcom prihlásenej pohľadávky označil charakter podriadenej pohľadávky, vychádzajúc z postavenia účastníkov zmlúv o vzájomnom započítaní ako spriaznených osôb, zatiaľ čo žalobca dôvodnosť svojho nároku odvodzuje od postavenia žalobcu ako správcu konkurznej podstaty úpadcu, ktorý je oprávnený nakladať s majetkom úpadcu, tento speňažovať a konať v mene na účet úpadcu tak, aby dosiahol maximálne uspokojenie pohľadávok veriteľov v konkurznom konaní úpadcu.
13. Okresný súd vykonal dokazovanie prednesom právneho zástupcu žalovaného a listinnými dôkazmi, ktoré tvoria obsah spisového materiálu, pričom zistil, že pohľadávka, ktorú žalobca prihlásil v konkurznom konaní úpadcu Ing. T. P., vznikla na základe rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica v konaní č.k. 63Cbi 5/2014-47 zo dňa 15.12.2014, ktorým súd určil, že započítanie vzájomných pohľadávok úpadcu Citadel s.r.o. a žalovaného Ing. T. P. „zo dňa 30.06.2012 vo výške 300.000,- eur, zo
dňa 31.12.2012 vo výške 6.000,- eur, zo dňa 31.12.2012 vo výške 3.000,- eur a zo dňa 31.12. vo výške 5.000,- eur je voči veriteľom úpadcu právne neúčinné. Rozsudkom súčasne súd uložil žalovanému Ing. T. P. povinnosť zaplatiť do konkurznej podstaty úpadcu Citadel s.r.o. sumu 324.000,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a povinnosť zaplatiť na účet súdu poplatok za návrh vo veci samej. Z písomných vyjadrení procesných strán a z predložených listinných dôkazov je rovnako nesporné, že k započítacím právnym úkonom došlo medzi spriaznenými osobami, keď v spoločnosti Citadel s.r.o. „v konkurze“ má úpadca Ing. T. P. kvalifikovanú účasť v zmysle § 9 ods. 1 písm. b) ZKR v spojení s § 9 ods. 3 ZKR.“
14. Okresný súd má za to, že pri posúdení povahy žalobcom prihlásenej pohľadávky v konkurznom konaní úpadcu je potrebné vychádzať nielen z postavenia žalobcu ako správcu konkurznej podstaty úpadcu v konkurznom konaní, ale z podstaty odporovateľnosti právnych úkonov ako osobitného inštitútu, ktorý slúži na ochranu veriteľov dlžníka. Odporovateľnosť právnych úkonov, z ktorej vznikla žalobcom prihlásená pohľadávka, predstavuje určitú sankciu za právne dôsledky odporovaného právneho úkonu vo vzťahu k veriteľom dlžníka, ktoré sa prejavujú v tom, že konkrétny právny úkon dlžníka spôsobí ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľa s dôsledkom zmenšenia majetku dlžníka. Základným predpokladom odporovateľnosti v konkurznom konaní je vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu, čo súvisí s aktívnou vecnou legitimáciou, ktorú má nielen správca, ale aj ktorýkoľvek veriteľ, ktorý si prihlásil pohľadávku v konkurznom konaní, ak správca jeho podnetu na odporovanie právnemu úkonu dlžníka nevyhovie. Vzhľadom na to, že odporovateľnosť je právny inštitút určený na ochranu veriteľov, aktívne vecne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby je zásadne ktorýkoľvek veriteľ, ktorý bol ukrátený na uspokojení svojej pohľadávky právnym úkonom dlžníka. Po vyhlásení konkurzu sa aktívna legitimácia priznáva správcovi, keď ZKR ukladá správcovi povinnosť preskúmať všetky právne úkony úpadcu s odbornou starostlivosťou a povinnosť uplatniť odporovateľnosť proti tým právnym úkonom, pri ktorých možno odôvodnene predpokladať ich odporovateľnosť (§ 86 ods. 2 ZKR). Uvedeným postupom sa má zabezpečiť uspokojenie pohľadávok veriteľov, aké by veritelia mali, keby odporovateľný právny úkon nebol urobený. Veriteľ má v takom prípade oprávnenie podať správcovi podnet na uplatnenie odporovateľnosti a získava aktívnu vecnú legitimáciu na podanie odporovacej žaloby vtedy, ak správca v primeranej lehote nevyhovel jeho podnetu. Právnym dôsledkom úspešnej odporovateľnosti je právna neúčinnosť právneho úkonu, tzn. že právny úkon ostáva aj naďalej platný, ale je neúčinný len vo vzťahu k veriteľom dlžníka, ktorí si riadne a včas prihlásili svoju pohľadávku. Voči iným veriteľom a iným osobám je takýto úkon platný a aj účinný. Táto neúčinnosť voči konkurzným veriteľom znamená, ako by právny úkon nebol voči nim urobený, čiže jedná sa o určitý druh relatívnej neplatnosti. Rozhodnutie súdu má deklaratórny účinok a právna neúčinnosť nastane ex tunc, t.j. k momentu, kedy k právnemu úkonu došlo. V dôsledku právnej neúčinnosti právneho úkonu vyslovenej v konkurznom konaní a vo väzbe na výsledok tohto konania ZKR upravuje práva, ktoré si možno uplatniť, a to právo na peňažnú náhradu za prevedenú vec, právo alebo inú majetkovú hodnotu, ktoré boli neúčinným právnym úkonom z majetku dlžníka prevedené. Táto povinnosť sa viaže na celú peňažnú náhradu za plnenie poskytnuté na základe neúčinného právneho úkonu, ktorá sa rovná hodnote tohto plnenia v čase, keď bolo dlžníkom poskytnuté.
15. Ak neúčinným právnym úkonom dlžník plnil svoj peňažný záväzok, nadobúdateľ, ktorý plnenie z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prijal, je povinný ho vrátiť do dotknutej podstaty. Vrátenie plnenia má za dôsledok obnovenie pohľadávky veriteľa v pôvodnom rozsahu, teda ako keby pohľadávka nebola plnená vôbec. Veriteľ si môže v takomto prípade uplatniť pohľadávku ako pohľadávku proti dotknutej podstate. Veriteľ obnovenej pohľadávky si môže uplatniť pohľadávku v celom rozsahu a správca ju môže uspokojiť v pomere, ako ostatné prihlásené pohľadávky. Správca preto musí túto pohľadávku uspokojovať spolu s ostatnými prihlásenými pohľadávkami. Z uvedeného teda vyplýva, že plnenie na základe neúčinných právnych úkonov sa vracia do príslušnej konkurznej podstaty, pričom je právne irelevantné, kto sa odporovateľnosti domáhal.
16. Z vyššie uvedenej aktívnej legitimácie v prípade podania odporovacích žalôb podľa § 57 ods. 1 ZKR, ktoré prislúchajú buď správcovi konkurznej podstaty úpadcu alebo veriteľovi pohľadávky, ktorá bola prihlásená do konkurzného konania a odporovateľnými právnymi úkonmi ukrátená, vychádzajúc z povahy inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov v podmienkach konkurzného konania, ktorý slúži na ochranu veriteľov, ako aj dôsledok úspešnej odporovateľnosti právnych úkonov, okresný súd vyhodnotil popretie poradia žalobcom prihlásenej pohľadávky v konkurznom konaní úpadcu ako nedôvodné. Okresný súd poznamenáva, že základným účelom konkurzného konania je uspokojenie pohľadávok veriteľov, z čoho vyplýva povinnosť správcu postupovať v konkurznom konaní tak, aby bola dosiahnutá pre veriteľov čo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok. Jedná sa o jednu zo
základných zásad konkurzného konania, z ktorej vyplýva, že pri speňažovaní majetku dlžníka musí byť dosiahnutý čo najvyšší výťažok. K maximálnemu uspokojovaniu veriteľov sa vzťahujú ustanovenia Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré správcovi ukladajú povinnosť účelne spravovať majetok, ktorý podlieha konkurzu, ako aj ustanovenia, ktoré upravujú povinnosti správcu pri súpise majetku, podaní odporovacích žalôb a podobne.
17. Vo vzťahu k podriadeným pohľadávkam súd konštatuje, že právne predpisy konkurzného práva zaraďujú pohľadávky veriteľov do tried, ktoré určujú poradie ich uspokojovania. Nakoľko majetok úpadcu spravidla nestačí na úplné uspokojenie pohľadávok všetkých veriteľov, princíp uspokojovania podľa konkurzného práva je taký, že pohľadávky nasledujúcej triedy môžu byť uspokojované, len ak boli uspokojené v plnom rozsahu pohľadávky zaradené do predchádzajúcej triedy. Novela ZKR zaviedla pre konania začaté od 01.01.2012 do ustanovenia § 95 ustanovenie § 95 ods. 3 ZKR, ktorým sa mení poradie uspokojovania pohľadávok aj pre pohľadávky veriteľov, ktorí sú alebo boli spriaznení s úpadcom, a ktorí v zmysle dôvodovej správy k novelizovanému ustanoveniu zákona spravidla nesú zodpovednosť za úpadok dlžníka. Spravidla ide o osoby, ktoré neprejavujú záujem na legitímnom cieli dosiahnuť pre veriteľov čo najvyššiu mieru uspokojovania pohľadávok. Teda už z povahy podriadených pohľadávok a režimu ich uspokojovania v pomeroch posúdenia právnych dôsledkov odporovateľnosti právnych úkonov je zrejmé, že účelom inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov v konkurznom konaní je poskytnutie ochrany veriteľov úpadcu, ktorí nemajú postavenie spriaznených osôb, a na ktorých je viazaná podmienka aktívnej legitimácie v konaní o určenie právnej neúčinnosti ako základného predpokladu úspešnej odporovateľnosti a predpokladu možného priznania pohľadávky z titulu vrátenia plnenia do dotknutej podstaty úpadcu. „Plnenie na základe neúčinných právnych úkonov sa vracia do príslušnej konkurznej podstaty úpadcu, pričom je irelevantné, kto sa odporovateľnosti a v akom pomere k dlžníkovi domáhal, a preto pomer zmluvných strán odporovaného právneho úkonu je v podmienkach uspokojovania pohľadávky z neúčinných právnych úkonov podľa názoru konajúceho súdu irelevantný.“
18. V prípade, ak veriteľ dlžníka (žalovaný) vráti plnenie do dotknutej podstaty úpadcu (žalobcu), pohľadávka zaniknutá splnením (započítaním vzájomných pohľadávok) sa obnoví v pôvodnom rozsahu. Žalovaný v takom prípade má nárok na uspokojenie obnovenej pohľadávky ako pohľadávky proti dotknutej podstate, a to v rozsahu, v akom by obnovená pohľadávka bola uspokojená, ak by bola uplatnená prihláškou. Teda žalovaný v prípade poskytnutia plnenia si ako veriteľ obnovenej pohľadávky môže uplatniť svoju pohľadávku, a to v celom rozsahu, pričom správca ju uspokojí, a to v rozsahu ako ostatné prihlásené pohľadávky. „Ustanovenie § 63 ods. 2 ZKR v pomeroch prejednávanej právnej veci upravuje osobitne právne dôsledky úspešnej odporovateľnosti právnych úkonov, a keďže je právne irelevantné, kto sa odporovateľnosti domáha, pričom uvedený nárok nevzniká úpadcovi ako osobe spriaznenej s povinným subjektom, nemôže pohľadávka vzniknutá úspešnou odporovateľnosťou mať povahu podriadenej pohľadávky.“
19. Okresný súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel a určil, že žalobca je veriteľom pohľadávky prihlásenej v konkurznom konaní úpadcu, sp. zn. 3K/8/2016 zapísanej žalovaným do zoznamu pohľadávok pod por. č. 3 vo výške istiny 324.000,- Eur s poradím „E“ - iná pohľadávka. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 a 2 CSP.
20. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Napadnutý rozsudok považuje za nesprávny a nezákonný. Spriaznenosť úpadcu a veriteľa pohľadávky - úpadca Citadel s.r.o. „v konkurze“ konštatoval žalovaný s poukazom na § 9 ods. 1 písm. b) ZKR v spojení s § 9 ods. 3 ZKR, ktoré obsahuje legálnu definíciu pojmu spriaznená osoba, ktorý má na účely konkurzu okrem iného význam aj v súvislosti s definovaním spriaznených veriteľov, ktorí sú uspokojovaní ako podriadení veritelia. Podľa § 9 ods. 3 ZKR sa nevyžaduje kumulatívne splnenie podmienok predpokladaných zákonom, ale postačuje splniť aspoň jednu z nich. Okresný súd v napadnutom rozsudku (str. 6 bod 16.) uviedol, že pohľadávka, ktorú žalobca prihlásil do konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu, vznikla na základe rozhodnutia zo dňa 15.12.2014, ktorým súd určil, že započítanie vzájomných pohľadávok veriteľa a úpadcu je voči veriteľom právne neúčinné. Rozhodnutím uložil úpadcovi povinnosť zaplatiť do konkurznej podstaty úpadcu sumu pohľadávky vo výške 324.000,- Eur, teda rozhodol o neúčinnosti započítania. „Podľa komentára k ZKR Rozhodnutie má len „deklaratórny účinok a právna neúčinnosť nastane ex tunc“ (k momentu, kedy ku právnemu úkonu došlo, t.j. v roku 2012). V danom prípade je potrebné vychádzať z ustanovenia § 63
ods. 3 ZKR, podľa ktorého „ak ide o neúčinný právny úkon iný ako v odseku 1 alebo odseku 2, možno sa domáhať, aby povinná osoba niečo dala, konala, niečoho sa zdržala alebo aby niečo trpela tak, aby sa majetok podliehajúci konkurzu dostal do stavu, v akom by bol, ak by sa neúčinný právny úkon neurobil.“ Podľa Rozsudku (bod 21.) „pohľadávka zaniknutá splnením (započítaním vzájomných pohľadávok) sa obnoví v pôvodnom rozsahu“.“
21. V odvolaní žalovaný konštatoval, že pohľadávka veriteľa vznikla najneskôr dňa 29.06.2012 (t.j. deň predchádzajúci dňu prvého započítania, a teda v období, kedy veriteľ ešte nebol v konkurze), pričom úpadca bol v tomto období nielen spoločníkom veriteľa (od 18.07.2006), ale zároveň aj konateľom veriteľa (od 18.07.2006 do 04.04.2013). V dôsledku uvedeného je jednoznačné, že pohľadávka veriteľa je voči úpadcovi pohľadávkou, ktorá by sa v konkurze mala uspokojovať ako podriadená pohľadávka podľa § 95 ods. 3 ZKR, nakoľko patrí veriteľovi, ktorý v čase vzniku pohľadávky bol spriaznený s úpadcom. Okresný súd skonštatoval, že „z písomných vyjadrení procesných strán a z predložených listinných dôkazov je nesporné, že k započítacím právnym úkonom došlo medzi spriaznenými osobami, keď v spoločnosti Citadel s.r.o. „v konkurze“, t.j. vo veriteľovi, „má úpadca Ing. T. P. kvalifikovanú účasť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b) ZKR v spojení s § 9 ods. 3 ZKR.“ Okresný súd priamo poukázal na to, že právne úkony, ktorých neúčinnosti sa žalobca domáhal, boli vykonané medzi úpadcom a veriteľom ako spriaznenými osobami, ktorých spriaznenosť možno odvádzať ex lege z § 9 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 3 ZKR. Zjavnú spriaznenosť týchto osôb však okresný súd už ďalej bližšie nerozoberal. Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom nevyporiadal s dôvodmi popretia pohľadávky správcom uvedenými v Oznámení o popretí.
22. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že bolo potrebné posudzovať 1) kto je primárne veriteľom pohľadávky vo výške 324.000,- Eur voči úpadcovi (či veriteľ alebo správca veriteľa), t.j. akej osobe pohľadávka vznikla, a 2) samotný moment vzniku pohľadávky. Možno zhrnúť, že pohľadávka vo výške 324.000,- Eur vznikla veriteľovi voči úpadcovi na základe rozhodnutia, ktorým súd vyslovil právnu neúčinnosť započítacích právnych úkonov vykonaných medzi veriteľom a úpadcom ako spriaznenými osobami v roku 2012. Nakoľko sa na započítanie vzájomných pohľadávok hľadí ex tunc, možno konštatovať, že pohľadávka žalobcu vznikla práve v roku 2012. Z tohto dôvodu má žalovaný za to, že primárne sa jedná o pohľadávku veriteľa, bez ohľadu na to, aká osoba, či už správca veriteľa konajúci za veriteľa podľa príslušných ustanovení ZKR alebo iný veriteľ žalobu o určenie neúčinnosti započítacích právnych úkonov (odporovacia žaloba) podal. Na základe rozhodnutia súd len deklaratórne ex tunc konštatoval právnu neúčinnosť započítacích právnych úkonov spriaznených osôb (veriteľa a úpadcu) realizovaných v roku 2012. V prípade, ak by započítací právny úkon bol urobený medzi veriteľom a inou osobou (teda osobou, ktorá by nespĺňala definíciu spriaznenej osoby podľa ZKR), by do úvahy prichádzalo uznanie poradia pohľadávky „E“. V posudzovanom prípade však z dôvodu jednoznačnej spriaznenosti osoby veriteľa a úpadcu možno pohľadávke veriteľa priznať len poradie „D“. V rámci konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu možno jednoznačne veriteľa a úpadcu považovať za navzájom spriaznené osoby (§ 9 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 3 ZKR) a z tohto dôvodu pohľadávku veriteľa za podriadenú pohľadávku podľa § 95 ods. 3 ZKR.
23. V odvolaní žalovaný uviedol, že v napadnutom rozsudku okresný súd sa zaoberal právnym „postavením žalobcu ako správcu veriteľa“ a „podstaty odporovateľnosti právnych úkonov ako osobitného inštitútu, ktorý slúži na ochranu veriteľov dlžníka“. Žalovaný poukázal na to, že inštitúty, ktoré okresný súd v súvislosti s pohľadávkou veriteľa pomerne podrobne popisoval (konanie správcu v konkurze za úpadcu podľa § 44 a nasl. ZKR a podstata odporovateľnosti právnych úkonov) nie sú pre posudzovanie poradia pohľadávky veriteľa v danom prípade rozhodujúce. Okresný súd sa v konaní vôbec nezaoberal inštitútom spriaznenosti osôb veriteľa a úpadcu; ale odkazuje na podstatu odporovateľnosti právnych úkonov a podmienky odporovateľnosti v konkurznom konaní, či aktívnu vecnú legitimáciu na podanie odporovacej žaloby, ktorú má správca, ale aj veriteľ, ktorý podá správcovi podnet na uplatnenie odporovateľnosti, ak správca v primeranej lehote nevyhovie jeho podnetu. Právne relevantné bolo v danom prípade posudzovanie charakteru pohľadávky vyplývajúcej z napadnutého rozhodnutia z hľadiska toho, komu pohľadávka primárne vznikla a či táto osoba je spriaznená s úpadcom. Touto otázkou sa okresný súd nezaoberal, napriek tomu, že pre zistenie poradia pohľadávky veriteľa voči úpadcovi, bolo vyriešenie tejto otázky určujúce. Bez ohľadu na to, aká osoba podala za veriteľa odporovaciu žalobu (žalobca, alebo veriteľ, ktorému správca na jeho podnet nevyhovel), možno plnenie priznané rozhodnutím - pohľadávku vo výške 324.000,- Eur, ktorá má byť zaplatená do konkurznej podstaty veriteľa (ako majetok podliehajúci konkurzu), považovať výlučne len za pohľadávku
veriteľa, ktorý je podľa § 9 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 3 ZKR spriaznenou osobou úpadcu. Nemožno pohľadávku veriteľa zamieňať s pohľadávkou žalobcu - správcu veriteľa, nakoľko sa nejedná o pohľadávku tejto osoby, ale výlučne len o pohľadávku veriteľa. Na majetok úpadcu bol dňom 28.05.2016 vyhlásený konkurz, správca konajúci za veriteľa podľa § 44 ods. 1 ZKR pohľadávku veriteľa vo výške 324.000,- Eur voči úpadcovi vzniknutú z titulu rozhodnutia v základnej prihlasovacej lehote prihlásil do konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu. V posudzovanom prípade ide o pohľadávku ako každú inú prihlásenú do konkurzu podľa § 28 a nasl. ZKR s tou výnimkou, že táto pohľadávka sa z dôvodu spriaznenosti osoby veriteľa a úpadcu bude uspokojovať podľa § 95 ods. 3 ZKR ako podriadená pohľadávka. Žalovaný sa nemôže stotožniť s právnym názorom okresného súdu vysloveným v bode 21. napadnutého rozsudku, v ktorom sa uvádza, že „pohľadávka vzniknutá úspešnou odporovateľnosťou nemôže mať povahu podriadenej pohľadávky.“ Vzhľadom na existujúcu spriaznenosť osoby úpadcu a veriteľa podľa § 9 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 3 ZKR, mala byť pohľadávka žalobcu vo výške 324.000,- Eur prihlásená do konkurzu vedeného voči úpadcovi výlučne ako tzv. Podriadená pohľadávka, t.j. poradie „D“. Napriek tomu žalobca za veriteľa prihlásil do konkurzu pohľadávku voči úpadcovi pod nesprávnym poradím ako tzv. Inú pohľadávku, t.j. poradie „E“, čo je v rozpore s § 9 ods. 1 písm. b) ZKR v spojení s § 95 ods. 3 ZKR. Zaradenie pohľadávok do tried má význam pri určovaní poradia uspokojovania pohľadávok prihlásených do konkurzu. Trieda podriadených veriteľov sa uspokojuje zo všeobecnej podstaty vždy ako posledná, pričom do tejto triedy patria všetky pohľadávky, ktoré patria veriteľovi, ktorý je spriaznený s úpadcom, teda aj pohľadávka veriteľa voči úpadcovi sa považuje za podriadenú pohľadávku. Žalovaný citoval § 95 ods. 1, 2, 3 ZKR. Pohľadávka veriteľa ako tzv. podriadená pohľadávka mala v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu uspokojovať postupom podľa § 95 ods. 2 v spojení s ods. 3 ZKR, teda z výťažku zo speňaženia majetku tvoriaceho všeobecnú podstatu úpadcu až po úplnom uspokojení iných nezabezpečených pohľadávok úpadcu. V bode 19. napadnutého rozsudku okresný súd poznamenal, že „základným účelom konkurzného konania je uspokojenie pohľadávok veriteľov, z čoho vyplýva povinnosť správcu postupovať v konkurznom konaní tak, aby bola dosiahnutá pre veriteľov čo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok. Ide o základnú zásadu konkurzného konania, ktorou sa riadi aj žalovaný ako správca konkurznej podstaty úpadcu. Z tohto dôvodu žalovaný nemôže priznať pohľadávke veriteľa postavenie tzv. Inej pohľadávky, ale len poradie „D“, t.j. podriadenej pohľadávky, nakoľko by priznaním postavenia tzv. Inej pohľadávky pri zjavnej spriaznenosti osoby úpadcu a veriteľa ukrátil uspokojenie pohľadávok veriteľov prihlásených do konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu, čo by bolo v rozpore s predmetnou zásadou konkurzného konania.
24. V odvolaní žalovaný uviedol, že popretie pohľadávky veriteľa čo do poradia vyplýva priamo zo ZKR z § 9 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 3 ZKR a § 95 ods. 3 ZKR, teda pohľadávka veriteľa ako osoby spriaznenej s úpadcom prihlásená pod poradím „E“, t.j. Iná pohľadávka, môže byť v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu uspokojená len ako Podriadená pohľadávka (poradie „D“). Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď v napadnutom rozsudku nesprávne rozhodol o určení poradia pohľadávky žalobcu s poradím „E“ tzv. Iná pohľadávka, napriek tomu, že z dôvodu spriaznenosti osôb veriteľa a úpadcu podľa § 9 ods. 1 písm. b) v spojení s ustanovením § 9 ods. 3 ZKR má mať pohľadávka veriteľa charakter podriadenej pohľadávky, t.j. poradie „D“, t.j. neurčil, že pohľadávka veriteľa sa v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu uspokojí ako podriadená pohľadávka. „K výroku Rozsudku týkajúceho sa priznaných trov konania si žalovaný dovoľuje súdu poukázať na ustanovenie § 100 ods. 2 ZKR, podľa ktorého sú „z uspokojenia v konkurze vylúčené aj a) trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním, ak tento zákon neustanovuje inak“. S poukazom na citované ustanovenie ZKR by pohľadávku žalobcu spočívajúcu v náhrade trov konania nebolo možné v konkurze vyhlásenom na majetok Úpadcu uspokojiť.“ Žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
25. K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Podstata spriaznenosti spočíva v tom, že postavenie určitej osoby vo vzťahu k inej osobe (dlžníkovi / úpadcovi) zakladá danej osobe istú výhodu, a to napr. z pohľadu uhrádzania pohľadávok, kedy môže dlžník uprednostniť úhradu pohľadávky spriazneného veriteľa, či zabezpečiť väčšie uspokojenie pohľadávok spriazneného veriteľa v porovnaní s pohľadávkami nespriaznených veriteľov. Aby nedochádzalo k ovplyvňovaniu konkurzných konaní spriaznenými osobami výkonom práv spojených s ich pohľadávkami (vrátane nespravodlivého uspokojovania pohľadávok), ZKR v § 9 zaviedlo v konkurznom konaní inštitút spriaznenej osoby, ktorým ustanovuje, kto je na účely ZKR považovaný za spriaznenú osobu právnickej osoby ako aj fyzickej osoby a zároveň § 95 ods. 3 ZKR ustanovuje, že pohľadávky spriaznených osôb sú uspokojované
ako podriadené, čím zároveň znemožňuje spriazneným veriteľom vykonávať práva spojené so svojimi pohľadávkami a ovplyvňovať tak samotné konkurzné konanie, teda mení postavenie spriaznenej osoby z výhodného na nevýhodné. V § 9 ZKR však nie je ustanovené, že za spriaznené osoby na účely ZKR treba považovať aj úpadcov navzájom a podľa žalobcu tak zákonodarca urobil zámerne, vzhľadom na skutočnosť, že v konkurznom konaní môže vykonávať správu majetku úpadcu, či konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa majetku úpadcu, jedine zákonne ustanovený správca úpadcu (§ 40 ods. 2 a 44 ods. 1 ZKR), ktorý pri výkone svojej funkcie nemôže byť ovplyvňovaný akoukoľvek spriaznenou osobou úpadcu. Správca v konkurznom konaní neháji záujmy spriaznených osôb úpadcu, ale musí postupovať so zámerom dosiahnuť najväčšiu mieru uspokojenia pohľadávok veriteľov úpadcu.
26. Žalobca citoval z bodu 17. napadnutého rozsudku „...pri posúdení povahy žalobcom prihlásenej pohľadávky v konkurznom konaní úpadcu je potrebné vychádzať nielen z postavenia žalobcu ako správcu konkurznej podstaty úpadcu v konkurznom konaní, ale z podstaty odporovateľnosti právnych úkonov ako osobitného inštitútu, ktorý slúži na ochranu veriteľov dlžníka... ZKR ukladá správcovi povinnosť preskúmať všetky právne úkony úpadcu s odbornou starostlivosťou a povinnosť uplatniť odporovateľnosť proti tým právnym úkonom, pri ktorých možno odôvodnene predpokladať ich odporovateľnosť (§ 86 ods. 2 ZKR). Uvedeným postupom sa má zabezpečiť uspokojenie pohľadávok veriteľov, aké by veritelia mali, keby odporovateľný právny úkon nebol urobený...“ a z bodu 19. napadnutého rozsudku „Súd poznamenáva, že základným účelom konkurzného konania je uspokojenie pohľadávok veriteľov, z čoho vyplýva povinnosť správcu postupovať v konkurznom konaní tak, aby bola dosiahnutá pre veriteľov čo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok...“ Žalobca citoval vo svojom vyjadrení z napadnutého rozsudku okresného súdu a zvýraznil, že okresný súd sa jednoznačne a z jeho pohľadu správne vysporiadal s povahou pohľadávky žalobcu, keď určil, že sa k nej má pristupovať ako k pohľadávke z úspešného odporovania, ktorá nemôže mať povahu podriadenej pohľadávky. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že inštitút odporovateľnosti právnych úkonov by neplnil účel, na ktorý bol zákonodarcom do ZKR zavedený, keby pohľadávky voči spriazneným osobám úpadcov, vzniknuté úspešnou odporovateľnosťou, boli považované za podriadené v konkurzných konaniach vedených na majetok spriaznených osôb. „Ak by spriaznená osoba, ktorá nebola úspešná v súdnom konaní o určenie odporovateľnosti právneho úkonu, podala návrh na vyhlásenie konkurzu, v konkurznom konaní by tak znemožnila akékoľvek uspokojenie pohľadávky veriteľa z úspešného odporovania, čo by bolo zároveň v rozpore so zásadou dosiahnutia čo najvyššej miery uspokojenia pohľadávok (nespriaznených) veriteľov.“ Žiadal odvolací súd, aby rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi/8/2016-60 zo dňa 13.02.2018 v celom rozsahu potvrdil.
27. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na skutočnosť, že v celom rozsahu zotrváva na tvrdeniach a argumentácii uvedenej v podanom odvolaní. Žalobca vo svojom vyjadrení neuvádza žiadnu právne relevantnú argumentáciu, ktorá by preukazovala, že by sa v prípade pohľadávky veriteľa - spoločnosti Citadel s.r.o. „v konkurze“ (ďalej aj ako „veriteľ“), ktorá vznikla rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 63Cbi/5/2014 zo dňa 15.12.2014 (ďalej len „rozhodnutie“), ktorým súd vyslovil právnu neúčinnosť započítacích právnych úkonov „vykonaných medzi Veriteľom a Úpadcom ako spriaznenými osobami dňa 30.06.2012 vo výške 300.000,- Eur, zo dňa 31.12.2012 vo výške 6.000,- Eur, vo výške 3.000,- Eur a vo výške 15.000,- Eur, a Úpadcu zaviazal na povinnosť zaplatiť do konkurznej podstaty Veriteľa sumu vo výške 324.000,- Eur (suma prihlásenej pohľadávky), nemalo sa jednať o podriadenú pohľadávku voči Úpadcovi v zmysle zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“). Rozhodnutie súdu v prípade vyslovenia právnej neúčinnosti započítacích právnych úkonov malo deklaratórny účinok, v dôsledku čoho sa právna neúčinnosť právnych úkonov vykonaných medzi Veriteľom a Úpadcom posudzuje ex tunc (spätne) do momentu ich vykonania. V čase vykonania započítacích právnych úkonov medzi Veriteľom a Úpadcom (v roku 2012) podľa výpisu Veriteľa z obchodného registra zverejneného na internetovej stránke vedenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky mal Úpadca ako fyzická osoba v spoločnosti Veriteľa podiel predstavujúci aspoň 5 % na základnom imaní Veriteľa, teda v prípade Veriteľa sa nepochybne v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 3 ZKR jedná o osobu spriaznenú s Úpadcom.“ Na spriaznenosti osôb veriteľa a úpadcu nič nemení ani fakt, že veriteľ sa toho času nachádza v konkurze, nakoľko v čase vzniku pohľadávky veriteľa voči úpadcovi (v roku 2012), sa veriteľ v konkurze nenachádzal. Z tohto dôvodu argumentácia žalobcu - správcu konkurznej podstaty veriteľa
- na ktorú sa správca veriteľa počas celého incidenčného konania odvolával (a na ktorú poukazoval žalovaný v odvolaní) v posudzovanom prípade nemôže obstáť. V zmysle právnej úpravy ZKR (§ 95
ods. 3 ZKR) sa „pohľadávka, ktorá patrí alebo patrila veriteľovi, ktorý je alebo kedykoľvek od vzniku pohľadávky bol spriaznený s Úpadcom („spriaznené pohľadávky“), uspokojí ako podriadená pohľadávka. Z tohto dôvodu mala byť pohľadávka žalobcu vo výške 324.000,- Eur prihlásená do konkurzu vedeného voči Úpadcovi výlučne ako tzv. Podriadená pohľadávka, t.j. poradie „D“. Komentár k ZKR uvádza, že ustanovenie § 9 ZKR obsahuje legálnu definíciu pojmu spriaznená osoba, ktorý na účely konkurzu a reštrukturalizácie má význam v súvislosti s odporovateľnosťou právnym úkonom v konkurze (keď sú transakcie vykonané v prospech spriaznených osôb posudzované prísnejšie ako transakcie s inými osobami), ako aj definovaním spriaznených veriteľov, ktorí sú uspokojovaní ako podriadení veritelia.“ Žiadne ustanovenie ZKR nevylučuje, že by úpadcovia v dvoch rôznych konkurzoch nemohli byť vo vzťahu ku svojim pohľadávkam navzájom vo vzťahu spriaznených osôb podľa § 9 ZKR, bez ohľadu na to, či za nich v konkurze konajú správcovia podľa § 44 ods. 1 ZKR. V odvolaní správca bližšie ozrejmil aj samotný moment vzniku pohľadávky veriteľa (pohľadávka veriteľa voči úpadcovi vo výške 324.000,- Eur existovala už v roku 2012, kedy došlo k započítacím právnym úkonom, o ktorých neúčinnosti súd na základe podanej žaloby žalobcu rozhodol). Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď v napadnutom rozsudku nesprávne rozhodol o určení poradia pohľadávky žalobcu s poradím „E“ tzv. Iná pohľadávka, napriek tomu, že z dôvodu spriaznenosti osôb veriteľa a úpadcu podľa § 9 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 3 ZKR má mať pohľadávka veriteľa charakter podriadenej pohľadávky, t.j. poradie „D“, t.j. neurčil, že pohľadávka veriteľa sa v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu uspokojí ako podriadená pohľadávka. Žalovaný tak napadnutý rozsudok považuje za nesprávny a v rozpore s právnymi predpismi. Žiadal odvolací súd, aby odvolaniu žalovaného v celom rozsahu vyhovel, teda aby napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 13.02.2018, č. k. 10Cbi/8/2016-60, v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
28. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý konštatoval, že predmetné skutočnosti uvádzané žalovaným boli použité v odvolaní žalovaného. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
29. Zo strany krajského súdu bolo vyjadrenie žalobcu doručené žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu v zmysle podania na č.l. 113 spisu v spojení s doručenkou na č.l. 114 spisu. Žalovaný sa k momentu rozhodnutia krajským súdom nevyjadril.
30. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach podľa § 379 CSP v spojení s § 380 ods. 1 CSP postupom bez nariadenia pojednávania a napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
31. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
32. Za aplikácie vyššie citovaného zákonného ustanovenia bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preskúmavaný len v rozsahu odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní, v podaní právneho zástupcu zo dňa 03.04.2018 (č.l. 74 a nasl. spisu).
33. Súčasne s ohľadom na podané odvolacie dôvody bolo zrejmé, že odvolanie žalovaného smerovalo do nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo všeobecnosti pod nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
34. V odvolacom konaní zo strany žalovaného odznela námietka nesprávneho právneho posúdenia veci ohľadom naplnenia predpokladov pre rozhodnutie okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené a bolo rozhodnuté tak, že pohľadávka žalobcu prihlásená do konkurzného konania na majetok úpadcu Ing. T. P. nar. X.X.XXXX, vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 3K/8/2016, zapísaná žalovaným do zoznamu pohľadávok pod por. č. 3 vo výške istiny 324.000,- Eur je pohľadávkou s poradím uspokojenia „E“ tzv. inou pohľadávkou. V odvolaní žalovaný zdôraznil, že pohľadávka veriteľa vznikla rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 63Cbi 5/2014 zo dňa 15.12.2014, ktorým súd rozhodol, že započítanie vzájomných pohľadávok veriteľa a úpadcu zo dňa 30.6.2012 vo výške 300.000,- Eur, zo dňa 31.12.2012 vo výške 6.000,- Eur, vo výške 3.000,- Eur a vo výške 15.000,- Eur je voči veriteľom úpadcu
právne neúčinné. V predmetnom súdnom konaní úpadca uznal nárok veriteľa v uplatnení žalobou v plnom rozsahu v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu, Oznámením o popretí pohľadávky zo dňa 10.8.2016 správca oznámil veriteľovi popretie jeho pohľadávky čo do poradia, popreté poradie „E“ a uznané poradie „D“. Z prihlášky pohľadávky vrátane jej príloh je zrejmé, že sa jedná o pohľadávku veriteľa úpadcu Citadel s.r.o., pričom vo veriteľovi ako v právnickej osobe má úpadca ako fyzická osoba kvalifikovanú účasť podľa § 9 ods. 1 písm. b) ZKR. V odvolaní poukázal žalovaný na to, že okresný súd v rozsudku uviedol, že pohľadávka, ktorú žalobca prihlásil do konkurzu, vznikla na základe rozhodnutia okresného súdu, ktorým súd určil, že započítanie vzájomných pohľadávok veriteľa a úpadcu je voči veriteľom právne neúčinné. Poukázal na komentár k ZKR, z ktorého vyplýva, že takéto rozhodnutie má len deklaratórny účinok a právna neúčinnosť nastáva ex tunc k momentu, kedy k právnemu úkonu došlo. Konštatoval, že pohľadávka veriteľa vznikla najneskôr 29.6.2012, pričom úpadca bol v tomto období nielen spoločníkom veriteľa, ale zároveň aj konateľom veriteľa, preto pohľadávka veriteľa je voči úpadcovi pohľadávkou, ktorá by sa mala uspokojovať ako podriadená pohľadávka podľa § 95 ods. 3 ZKR. Z dôvodov jednoznačnej spriaznenosti osoby veriteľa a úpadcu možno pohľadávke veriteľa podľa žalovaného priznať len poradie „D“. Vyčítal odvolateľ okresnému súdu, že sa vôbec nezaoberal spriaznenosťou osôb veriteľa a úpadcu, ale odkazuje na podstatu odporovateľnosti právnych úkonov a podmienky odporovateľnosti v konkurznom konaní a na aktívnu vecnú legitimáciu na podanie odporovacej žaloby.
35. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného v odvolaní so sústredenou pozornosťou na § 95 ods. 3 ZKR odvolací súd v zhode s okresným súdom uvádza, že novela ZKR zaviedla pre konania začaté od 1.12., ktorým sa mení poradie uspokojovania pohľadávok aj pre pohľadávky veriteľov, ktorí sú alebo boli spriaznení s úpadcom, a ktorí v zmysle dôvodovej správy k novelizovanému ustanoveniu zákona spravidla nesú zodpovednosť za úpadok dlžníka. Spravidla ide o osoby, ktoré neprejavujú záujem na legitímnom cieli dosiahnuť pre veriteľov čo najvyššiu mieru uspokojenia (str. 663 Bekova edícia, Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Milan Ďurica, 1. vydanie, rok 2012). Teda už z povahy podriadených pohľadávok a režimu ich uspokojenia v pomeroch posúdenia právnych dôsledkov odporovateľnosti právnych úkonov je zrejmé, že účelom inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov v konkurznom konaní je poskytnutie ochrany veriteľov úpadcu, ktorí nemajú postavenie spriaznených osôb a na ktorých je viazaná podmienka aktívnej legitimácie v konaní o určenie právnej neúčinnosti ako základného predpokladu úspešnej odporovateľnosti a možného priznania pohľadávky z titulu vrátenia plnenia do dotknutej podstaty úpadcu, ktoré skutočnosti uviedol i okresný súd v napadnutom rozsudku.
36. Odvolací súd tak, ako okresný súd konštatuje, že právnym dôsledkom odporovateľnosti je právna neúčinnosť právneho úkonu. Právny úkon ostáva aj naďalej platný, je neúčinný len vo vzťahu k veriteľom dlžníka, ktorí si riadne a včas prihlásili svoju pohľadávku. Voči iným veriteľom a iným osobám je právny úkon platný aj účinný. Neúčinnosť voči konkurzným veriteľom znamená, ako keby právny úkon nebol voči nim urobený. Ide vlastne o určitý druh relatívnej neplatnosti. Neúčinnosť právneho úkonu vyslovuje súd, tak ako v prejednávanej veci v rozsudku na základe žaloby, ktorá má aktívnu legitimáciu. Rozhodnutie súdu má len deklaratórny účinok a právna neúčinnosť nastane ex tunc. Zákon rieši právne dôsledky odporovateľnosti len v prípade, ak právnu neúčinnosť vysloví súd. Rozhodnutie súdu o účinnej neúčinnosti právneho úkonu je určené voči všetkým veriteľom, ktorí sú účastníkmi konkurzného konania. Univerzálnosť účinkov konkurzu sa prejavuje aj pri odporovateľnosti právnych úkonov v konkurznom konaní. Právna neúčinnosť sa prakticky prejaví v prospech konkurznej podstaty a v prospech všetkých veriteľov, ktorí si uplatnili pohľadávku. Práva z neúčinného právneho úkonu môže uplatniť správca alebo veriteľ, ktorý uplatnil odporovateľnosť. Univerzálnosť právnych úkonov sa v konkurznom konaní prejaví v tom, že práva, ktoré vyplývajú z neúčinnosti právnych úkonov sa vymáhajú do konkurznej podstaty v prospech všetkých veriteľov, ktorí si riadne uplatnili pohľadávky, bez ohľadu na to, ktorí veritelia boli porovnateľným právnym úkonom v čase jeho vykonania na svojich pohľadávkach ukrátení.
37. Okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že plnenie na základe neúčinných právnych úkonov sa vracia do príslušnej konkurznej podstaty úpadcu, pričom je irelevantné, kto sa odporovateľnosti a v akom pomere k dlžníkovi domáhal, a preto pomer zmluvných strán odporovateľného právneho úkonu je v podmienkach uspokojovania pohľadávky z neúčinných právnych úkonov podľa okresného súdu irelevantný. Je zrejmé podľa zistení odvolacieho súdu, že záver okresného súdu o irelevantnosti pomeru zmluvných strán odporovateľného úkonu vyplýva z odbornej literatúry, ktorý záver si okresný súd osvojil, avšak bez toho, aby bližšie svoje myšlienkové pochody, vo vzťahu k obrane a argumentácii žalovaného
použitej v prvostupňovom konaní, v tejto rovine svojich záverov, s dôrazom na jeho konštatovanie o irelevantnosti pomeru zmluvných strán ozrejmil a bližšie odôvodnil.
38. V rámci podaného odvolania žalovaný zvýrazňoval úpravu § 95 ods. 3 ZKR a § 9 ods. 1 písm. b) vo vzťahu s § 9 ods. 3 ZKR. V bode 21. napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že v prípade, ak veriteľ dlžníka vráti plnenie do dotknutej podstaty úpadcu, pohľadávka zaniknutá splnením, započítaním vzájomných pohľadávok sa obnoví v pôvodnom rozsahu. Žalobca v takom rozsahu má nárok na uspokojenie obnovenej pohľadávky, ako pohľadávky proti dotknutej podstate, a to v rozsahu, v akom by obnovená pohľadávka bola uspokojená, ak by bola uplatnená prihláškou. Okresný súd ďalej uviedol, že žalovaný v prípade poskytnutia plnenia, si ako veriteľ obnovenej pohľadávky môže uplatniť svoju pohľadávku, a to v celom rozsahu, pričom správca ju uspokojí, a to v rozsahu, ako ostatné prihlásené pohľadávky. V pomeroch prejednávanej veci práve § 63 ods. 2 ZKR upravuje osobitné právne dôsledky úspešnej odporovateľnosti právnych úkonov, a keďže je právne irelevantné, kto sa odporovateľnosti domáha, pričom uvedený nárok nevzniká úpadcovi ako osobe spriaznenej s povinným subjektom, nemôže pohľadávka vzniknutá úspešnou odporovateľnosťou mať povahu podriadenej pohľadávky. Uvedená argumentácia okresného súdu, bola v rozsahu podaného odvolania žalovaným podrobená odvolaciemu prieskumu vo vyvolanom odvolacom konaní najmä s dôrazom na záver okresného súdu „..a keďže je právne irelevantné, kto sa odporovateľnosti domáha“. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu však bližšie odôvodnenie k tomuto záveru vo vzťahu k obrane žalovaného nevyplýva a tak isto ani k uvádzanej spriaznenosti a k § 95 ods. 3 ZKR, aplikácie ktorého sa žalovaný domáhal už vo svojom vyjadrení na čl. 42 spisu
39. V odvolaní žalovaný, ktorý zotrval na argumentácii s poukazom na § 9 ZKR, osobitne namietal i závery vyplývajúce z rozhodnutia okresného súdu z bodu 21. napadnutého rozsudku, v zmysle ktorých ustanovenie § 63 ods. 2 ZKR v pomeroch prejednávanej právnej veci upravuje osobitne právne dôsledky úspešnej odporovateľnosti právnych úkonov, a keďže je právne irelevantné, kto sa odporovateľnosti domáha, pričom uvedený nárok nevzniká úpadcovi ako osobe spriaznenej s povinným subjektom, „nemôže pohľadávka vzniknutá úspešnou odporovateľnosťou mať povahu podriadenej pohľadávky.“ V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývajú bližšie myšlienkové pochody okresného súdu, v zmysle ktorých dospel k týmto záverom a ako vyhodnotil obranu žalovaného v tejto rovine, keďže sa obmedzil na všeobecné konštatovanie, bez bližšej argumentácie.
40. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil
41. Podľa aktuálneho znenia Civilného sporového poriadku nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia nie je odvolacím dôvodom a nie je ani výslovným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 389 ods. 1 CSP). Uvedené však neznamená, že súd prvej inštancie nemusí rešpektovať § 220 ods. 2 CSP o náležitostiach rozhodnutia súdu v časti odôvodnenia a vôbec, resp. dodatočne neodôvodniť záver svojho rozhodnutia.
42. Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky riešia otázku spravodlivého súdneho konania vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia a dodržiavaniu § 157 ods. 2 OSP (v čase rozhodovania odvolacieho súdu § 220 ods. 2 CSP). Príkladmo v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého „súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné." Ďalej sa odkazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna 2008, podľa ktorého rovnako vyplýva, že za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorú požiadavku v konaní pred všeobecným súdom stanovuje § 157 ods. 2 OSP. Rovnako podľa právnej vety Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 327/2010 je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie
má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutia a náležité, t.j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce preň z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle tohto citovaného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa aj právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosť zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci.
43. Nadväzne možno konštatovať, že pokiaľ súd neodôvodní svoje rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP, odníme strane právo konať pred súdom. Právo podať odvolanie môže strana vo svojej veci uplatniť len v takom prípade, pokiaľ rozhodnutie, ktoré odvolaním napáda, obsahuje určité, zrozumiteľné a jasné dôvody, prečo súd vo veci tak rozhodol. Pokiaľ v rozhodnutí súdu nie sú dodržané náležitosti obsahu súdneho rozhodnutia, a to najmä z hľadiska odôvodnenia rozhodnutia súdu, nemá účastník konania možnosť, aby uplatnil svoje procesné právo podať odvolanie, a preto platí, že postupom súdu (nedostatok dôvodov rozhodnutia) mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a dôvodom, pre ktorý odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Pokiaľ by totiž odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu ničím neodôvodnený, resp. nedostatočne odôvodnený záver súdu prvej inštancie, namiesto, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie založené na tomto závere ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, porušil by tým zásadu dvojinštančnosti konania a v konečnom dôsledku i rovnosť účastníkov konania.
44. Z vyššie uvedeného, v nadväznosti na podané odvolanie, krajský súd teda primárne skúmal, či má spôsobilý predmet skúmania, a to súdne rozhodnutie súdu prvej inštancie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP, krajský súd však konštatuje, že predmetné rozhodnutie, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolacím súdom v tomto rozhodnutí nemá všetky atribúty vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP, ku ktorému záveru odvolací súd dospel po vykonaní odvolacieho prieskumu, keď konštatoval nedostatočnosť dôvodov okresného súdu k prijatým záverom, čo sa v konečnom dôsledku premietlo do predčasnosti záverov okresného súdu.
45. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/ a Španielsko z 9. decembra 1944, séria A Č.303-A, Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997, Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998). Ak teda okresný súd vyššie špecifikované skutočnosti nevyhodnocoval, neozrejmil svoje myšlienkové pochody v tejto rovine, ktoré skutočnosti nepochybne predstavovali základ rozhodnutia okresného súdu, tak nebol vytvorený krajskému súdu, ako už uviedol vyššie, priestor pre vykonanie odvolacieho prieskumu v tejto rovine, pričom absenciu postupu okresného súdu nebolo možné preklenúť doplnením odôvodnenia, prípadne doplnením dokazovania v tomto smere v odvolacom konaní nielen vzhľadom na dvojinštančnosť konania, ale i na rovnosť účastníkov konania.
46. Z vyššie uvedeného, za konštatovanej dôvodnosti podaného odvolania žalobcom, v rovine prijatých skutkových a právnych záverov, bol vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti napadnutý rozsudok okresného súdu zrušený v zmysle podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
47. V rovine svojich záverov odvolací súd primerane a podporne poukazuje na to, že „Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce
závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia)“. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 184/2010).
48. V ďalšom konaní súd prvej inštancie procesne zvoleným postupom v súlade s platnou právnou úpravou CSP vyhodnotí všetky skutočnosti v zmysle vyššie uvedených konštatovaní odvolacím súdom, následne opätovne vec posúdi a rozhodne nárok uplatnený žalobou a v zmysle § 220 CSP v spojení s § 234 ods. 2 CSP, sa bude zaoberať všetkými tvrdeniami sporových strán žalobcu a žalovaného v celom konaní, včítane tých uvádzaných v štádiu odvolacieho konania, s dôsledným dodržaním procesných postupov vyplývajúcich z CSP, neopomenie i skutočnosti uvádzané v odvolaní a vo vyjadreniach k odvolaniu, s dôrazom na odstránenie nedostatkov vytknutých okresnému súdu týmto rozhodnutím odvolacieho súdu. Okresný súd bude vychádzať z platnej a účinnej právnej úpravy. Pokiaľ v rámci nového konania nedôjde ku kvalitatívne odlišnej zásadnej zmene skutkového a právneho stavu veci, okresný súd bude vychádzať z uvedených záverov krajského súdu.
49. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
50. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
51. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.