Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)e4f/382606.acd89f.pdf
PDF · 180.61 KB
No categories available
1Cdo/184/2010
Najvyšší súd 1 Cdo 184/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: I. Š., bytom Ţ.,
v dovolacom konaní právne zastúpený JUDr. M. O., advokátom so sídlom v Ţ., proti
odporcovi: V., IČO: X, v dovolacom konaní právne zastúpený JUDr. Z., S., advokátkou, A.,
IČO: X, o zaplatenie 36.513,31 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţilina
sp. zn. 24C/45/2008, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo dňa
16. októbra 2010 sp. zn. 10Co/171/2009 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania
500,14-€ do rúk JUDr. M. O..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina rozsudkom z 17. marca 2009 č. k. 24C 45/2008-172 v spojení
s opravným uznesením zo 16 decembra 2009 č. k. 24C 45/2008-230 uloţil odporcovi
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 36.513,31,- EUR (1.100.000,-Sk) s 8,5% ročným
úrokom z omeškania od 27.9.2007 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia. Odporcovi uloţil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom
náhrady trov konania sumu 5.685,22,- EUR (149.825,37,-Sk) do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokáta navrhovateľa v Tatra banka, a.s., č.
2
2623865376/1100. Mal za preukázané, ţe medzi účastníkmi došlo k dohode o poskytnutí
pôţičky (§ 657 OZ), splatnosť ktorej nastala 26.9.2007.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie odporcu rozsudkom zo 16. októbra 2009 sp. zn.
10Co 171/20009 napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a odporcovi
priznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi uvedenými
prvostupňovým súdom v napadnutom rozhodnutí a súčasne neprihliadol na kompenzačnú
námietku vznesenú odporcom. Dospel k záveru, ţe odporca nepreukázal, ţe sociálne
a zdravotné odvody plnil za navrhovateľa.
Proti tomuto rozsudku podal dovolanie odporca, ktoré odôvodnil dovolacím dôvodom
v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. Namietal, ţe odvolací súd sa nezaoberal ani jedným z
odvolacích dôvodov, nesprávne ţalovaný nárok posúdil ako nárok z titulu nevrátenej pôţičky
a z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové zistenia. Vytkol tieţ, ţe súd
nevykonal ním navrhovaný dôkaz - nariadenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru
účtovníctva.
Navrhovateľ vo vyjadrení uviedol, ţe dovolanie odporcu je plne nedôvodné
a zmätočné. Dovolanie povaţoval za neprípustné, pretoţe krajský súd nevyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pričom nesúhlas odporcu s
právnym posúdením veci prípustnosť dovolania nezakladá. Súčasne ţiadal priznať náhradu
trov dovolacieho konania vo výške 1.000,28-€.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p. moţno napadnúť dovolaním.
3
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., a proti rozsudku
odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania a nešlo ani
o prípad, ţe by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu.
Keďţe dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom
Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je
konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním
napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p.
vylúčené.
Treba uviesť, ţe z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád
ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je
významný subjektívny názor účastníka o tom, ţe v konaní došlo k jednej z týchto vád ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Odporca existenciu procesných vád konania
v zmysle § 237 O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli
najavo.
Podané dovolanie odporca dôvodil v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorým
namietal ţe rozhodnutie odvolacieho ako aj prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom
4
právnom posúdení, tento dôvod môţe byť odôvodnením dovolania len v prípade, ak je
dovolanie prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Dovolací súd povaţuje za potrebné k dovolaniu odporcu, v ktorom okrajovo poukázal
na nevykonanie ním navrhovaný dôkaz ako i neodôvodnenie ich nevykonania
v rozhodnutiach súdov uviesť ţe, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi, hodnotením
a vykonaním dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
5
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca , prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných
a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu)
na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby
spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).
Citované zákonné ustanovenie treba totiţ chápať aj z hľadiska práv účastníka na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj
právo na súdne konanie, a vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz
v. Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a
dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP
teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
6
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“
a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“
(porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení
z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd
nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (porovnaj § 120 ods. 1
druhú vetu O.s.p.), nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ
v rozhodnutí z 26. marca 1992 sp. zn. 4 Cdo 6/92 (R č. 37/1993) vysvetlil, ţe prípadné
nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení
(vedúcich k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nezakladá však procesnú vadu v zmysle
§ 237 O.s.p.: „Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd
odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom“. V rozhodnutí z 27. novembra 1997 sp. zn.
Obdo V 56/98 (R č. 125/1999) uviedol, ţe „ak súd v priebehu konania nevykonal všetky
dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu,
dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné,
lebo nemoţno to povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom a za znemoţnenie
uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho
postupu súdu z nich vylúčení“.
7
Nevykonaním odporcom navrhovaného dokazovania nedošlo teda ani k odňatiu jeho
moţnosti konať pred súdom. Dovolací súd môţe v dovolacom konaní prihliadnuť k takýmto
namietaným nedostatkom len vtedy, ak je splnený predpoklad prípustnosti dovolania (o taký
prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp.
ţe odvolací súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
predstavuje dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., t.j. ţe konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd je názoru, ţe odvolací súd a súd prvého stupňa dostatočne odôvodnili
svoje rozsudky vo veci samej ako i skutočnosti, prečo nevykonali dôkaz navrhovaný
odporcom.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu podľa
§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Náhradu trov dovolacieho konania si navrhovateľ uplatnil a ich
výšku vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu trov dovolacieho konania za jeden úkon
právnej sluţby advokáta spočívajúci v podaní vyjadrenia k dovolaniu vo výške492,93€ (§ 11
ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) plus 7,21€ za reţijný paušál, spolu 500,14-€.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
8
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. decembra 2011
JUDr. Jana B a j á n k o v á , v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť: