Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Co-292-2018.pdf
PDF · 120.34 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/292/2018
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast. JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, proti žalovanému: I. Q., nar. X.X.XXXX, bytom Ď. XXX, o zaplatenie 1.899,14 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku sp. zn. 10Csp/27/2018-27 z 19.6.2018 Okresného súdu Košice - okolie
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.418 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.418 € od 04.10.2015 až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy tohto konania v rozsahu 49,32 %.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 1.899,14 € so zmluvnou pokutou vo výške 0,04 % a s úrokom z omeškania vo výške 0,55 % ročne zo sumy 1.899,14 € od 4.10.2015 do zaplatenia spolu do výšky 1500 € a po dosiahnutí tejto sumy ďalej len s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne až do zaplatenia, náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 91,94 € a trovy tohto konania, zo záväzkového právneho vzťahu strán založeného zmluvou o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. 8500113272 zo dňa 30.4.2015 (ďalej tiež len „úverová zmluva“). Žalobca tvrdil, že na základe úverovej zmluvy poskytol žalovanému peňažné prostriedky v sume 1.500 €, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi v 42 mesačných splátkach po 47,17 €. Žalovaný podľa tvrdenia žalobcu sa dostal do omeškania už pri splátke č. 1 a do okamžitej splatnosti úveru napokon uhradil len sumu 82 €. Vzhľadom na to, že žalovaný bol v omeškaní so zaplatením splátky č. 2 o viac ako tri mesiace, žalobca pristúpil k uplatneniu práva na okamžité zosplatnenie úveru, ktorý po zohľadnení žalovaným celkovo zaplatenej sumy 82 € ku dňu predčasného zosplatnenia (4.10.2015) predstavoval žalovanú sumu 1.899,14 € (rozdiel medzi poskytnutou výškou úveru a úroku). Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením svojich povinností, a preto žalobcovi vznikol nárok aj na zmluvnú pokutu podľa čl. 8 ods. 8.1 zmluvy vo výške 0,04 % denne zo sumy 1.899,14 € od 4.10.2015 do zaplatenia a podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj na úrok z omeškania vo výške 0,55 % ročne z dlžnej sumy, za podmienky, že pokiaľ tento úrok z omeškania a táto zmluvná pokuta prekročia sumu poskytnutého úveru vo výške 1.500 €, žalobca odo dňa nasledujúceho po dosiahnutí tejto sumy si uplatňuje len 5,05 % ročný úrok z omeškania z dlžnej sumy. Žalobca pred podaním žalobného návrhu zaslal žalovanému niekoľko upomienok, pokus o zmier pred začatím súdneho konania, avšak neúspešne, a preto žiadal sumu 91,94 € titulom náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.
3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel z preukázania týchto tvrdení žalobcu; naviac tiež zistil, že podľa úverovej zmluvy predstavovala ročná percentuálna miera nákladov úveru (ďalej len „RPMN“) 25,60 %, priemerná RPMN bola vo výške 34,42 %, ročná úroková sadzba 17,68 % a že pre prípad omeškania sa strany v úverovej zmluve dohodli na povinnosti dlžníka zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % denne. Celková čiastka, ktorú sa žalovaný zaviazal zaplatiť činila 2.131,14 €. Podľa zistenia súdu žalovaný na úverový záväzok v stave po zosplatnení (1.899,14 €) neuhradil ani jednu splátku.
4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní právne posúdil vec podľa ustanovení § 52 až 54, § 657 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako aj podľa zákona č. 129/2010 Z. z. a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, citoval § 52 ods. 1 až 4 OZ a ďalej § 7 ods. 1 až 5, § 8 ods. 1, 3, 4 zákona č. 250/2007 Z. z. a poukázal na to, že zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým bol novelizovaný OZ bola prebratá aj Smernica Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorú je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku upravujúcim režim spotrebiteľských zmlúv. Citoval tiež vybrané články zmluvy uzavretej stranami sporu a ďalej § 1, § 2 písm. d/, § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a za nesporné pokladal, že žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský úver v sume 1.500 €, ktorý aj začal čerpať. Po preskúmaní uzavretej úverovej zmluvy dospel k záveru, že táto nespĺňa zákonom požadované náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch, a to najmä čo do nenaplnenia podmienky uvedenia doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termínu jeho konečnej splatnosti. Údaj v zmluve, že ide o 42 mesiacov je podľa súdu sporný, napísaný veľmi všeobecne a nedá sa presne definovať bez prácneho počítania a komplikovaného výpočtu, hoci zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby spotrebiteľ dostal presné, jasné a určité informácie o poskytovanom úvere. V tomto prípade v čase uzatvárania záväzku tieto informácie spotrebiteľ vôbec v zrozumiteľnej forme nedostal a tieto údaje sa nachádzajú až v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 30.4.2015, ktoré mu bolo odovzdané neskôr, a tak aj stanovenie dňa splatnosti prvej splátky, resp. splatnosti ďalších splátok boli ponechané na jednostrannom určení zo strany veriteľa. Poukázal tiež na to, že údaj o RPMN bol vpísaný rukou v nečitateľnom tvare a v zmluve sa nachádza aj nepresnosť v celkovej výške úveru, ktorá po súčine počtu splátok a výšky splátok správne činí sumu 1.981,14 €. S prihliadnutím na uvedené úver považoval za bezúročný a bez poplatkov a žalovaného tak zaviazal na zaplatenie istiny 1.418 € (poskytnutá suma 1.500 € mínus suma, ktorú žalovaný uhradil 82 €). Náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 91,94 € pokladal za nepreukázanú a rozpornú s dobrými mravmi. Citoval tiež § 544 ods. 1, 2 OZ a dospel k záveru, že znenie zmluvnej pokuty uverejnené v bodoch 8.1-8.4 zmluvy o revolvingovom úvere je tak komplikované a neprehľadné, že pre priemerného spotrebiteľa je absolútne nepochopiteľné a poškodzujúce ho ako spotrebiteľa, a ide tak o obchádzanie zákona, keď zmluvná pokuta spolu s úrokmi z omeškania je skrývaná pod sankcie za omeškanie a vo svojej podstate navyšuje úrok z omeškania na trojnásobok zákonného úroku z omeškania. Ide tak o nekalú obchodnú praktiku, a preto nárok na zaplatenie nákladov spojených s mimosúdnym vymáhaním pohľadávky zamietol. Žalobcovi priznal voči žalovanému iba nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vyplývajúcich z platnej právnej úpravy. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP podľa pomeru úspechu, a keďže žalobca bol v konaní úspešný čiastočne priznal mu náhradu trov konania len vo výške 49,32 % zo žalobcom vyčíslenej sumy konania.
5. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, navrhol ho zmeniť a žalobe v uvedenej časti vyhovieť. Uviedol, že otázka obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola až donedávna posudzovaná rôzne, pričom k zjednoteniu rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky podstatne prispelo konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie vo veci C-42/15, kde súdny dvor poskytol pravidlá výkladu, ktoré treba rešpektovať. Bezúročným úverom môže byť len taký úver, pri ktorom absentuje náležitosť, ktorej neuvedenie je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom prípade splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch, ďalej spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti, ako aj spôsobom vyplývajúcim zo splátkového kalendára. Žalovaný teda mal objektívnu vedomosť o tom, kedy nastáva termín splatnosti prvej i poslednej splátky úveru. V zmluve bol jasne vyznačený aj údaj o výške RPMN - 25,60 % a tento údaj bol čitateľný. Nesúhlasil s hodnotením súdu v časti neprijateľnosti uplatnených nákladov, keď z rozhodnutia nie je zrejmé v čom tieto mali
byť „komplikované, neprehľadné a nepochopiteľné“. Jeho konanie nemohlo naplniť predpoklady žiadnej nekalej obchodnej praktiky, nakoľko kumuláciu zmluvnej pokuty a úroku z omeškania zákonodarca v danom období pripúšťal. Uplatnené nároky na zmluvnú pokutu a úrok z omeškania môžu podľa výslovnej úpravy dosiahnuť trojnásobok úrokovej sadzby úroku z omeškania, čo v danom prípade bolo dodržané. V odvolaní žalobcom formálne označený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento odvolací dôvod žalobcom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený.
6. Žalovaný bol v odvolacom konaní nečinný.
7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
8. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. So zreteľom na dôvody, na podklade ktorých prvoinštančný súd k tomuto záveru dospel, sa stali pre posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku v intenciách odvolateľom uplatneného odvolacieho dôvodu v odvolacom konaní kľúčovými otázky úplnosti úverovej zmluvy z hľadiska obsahových náležitostí určených pre spotrebiteľské úverové zmluvy v ust. § 9 zák. ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase jej uzavretia, predovšetkým ale čo do údaja o konečnej splatnosti úveru a správnych údajov o výške úveru a o výške RPMN úveru. Rovnako odvolateľ namietal aj posúdenie zmluvnej pokuty súdom prvej inštancie.
9. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
10. Súd prvej inštancie záväzkový právny vzťah strán, v ktorom žalobca konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalovaný nesporne v takomto postavení nevystupoval (§ 52 ods. 3 a 4 OZ) celkom správne posúdil ako spotrebiteľský podľa ust. § 52 a nasl. OZ a skrz toho správne aplikoval na úverovú zmluvu uzavretú medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovaným v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa okrem všeobecnej občianskoprávnej úpravy tiež osobitný zák. č. 129/2010 Z. z. Napriek tomu, že na posudzovaný prípad súd aplikoval správne normy, sčasti ich nesprávne interpretoval.
11. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vyšiel z nesprávnej interpretácie ust. § 9 ods. 2 písm. f/ z. č. 129/2010 Z. z., ktoré stanovuje ako jednu z obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vyšiel prísne z textu tohto zákonného ustanovenia a dospel k záveru, že pod údajom o konečnej splatnosti úveru nemožno rozumieť iné než označenie presného dňa konečnej splatnosti úveru. Odmietol pritom pripustiť tiež, aby vyjadrenie presného údaja o konečnej splatnosti úveru mohlo byť nahradené údajmi o zročnosti a o počte splátok, hoc umožňujú objektívnu určiteľnosť konečnej splatnosti úveru. S takýmto spôsobom právneho posúdenia tejto otázky sa odvolací súd nestotožnil.
12. V prvom rade je potrebné súdu prvej inštancie vytknúť, že spôsob výkladu dotknutej normy v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite nevysvetlil. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že text právnej normy nie vždy zodpovedá jej pravému významu (zmyslu) a preto jazykový výklad nevyhnutne
nie je schopný vyriešiť zložitejšie interpretačné problémy, ku ktorým v praxi bežne dochádza. Výlučné používanie jazykového výkladu vedie často k objektívne nespravodlivým záverom. NS SR vo svojom uznesení sp. zn. 6 M Cdo 22/2010 v tejto súvislosti výstižne vyjadril, že je neakceptovateľným momentom aplikácie práva taká jeho realizácia, ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení. Jazykový výklad je len počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii právnej normy; je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostane slúži celý rad ďalších postupov, ako je výklad logický, systematický, výklad e ratione legis a pod. Súd teda nie je absolútne viazaný iba doslovným znením zákonných ustanovení, ale môže (a v niektorých prípadoch musí), ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku, ho vyložiť tak, aby závery jeho výkladu boli vo všeobecnosti akceptovateľné a objektívne realizovateľné, inak povedané, aby súd nedospel k výkladu, ktorý význam a účel normy naostatok poprie a sťaží alebo dokonca znemožní jej realizáciu. Interpretácia (výklad) teda slúži na zistenie skutočného významu (zmyslu) právnej normy a jej zamýšľaného pôsobenia. V prípade právnej normy sa interpretáciou snažíme spoznať význam a odstrániť prípadné jej nejasnosti za účelom správneho pochopenia a následného správneho použitia právnej normy v praxi. Podľa názoru formulovaného ÚS SR v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 v prípade výkladu ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód jazyková, logická, systematická, teleologická, historická a komparatívna absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Interpretačný záver súdu prvej inštancie týmto požiadavkám právnej praxe podľa posúdenia odvolacieho súdu nezodpovedá. Prvoinštančný súd si pri aplikácii dotknutej normy predovšetkým dostatočne neuvedomil, že aj v spotrebiteľských sporoch musí rozhodnutie súdu smerovať k spravodlivému a vyváženému usporiadaniu pomerov strán, tak aby sa spotrebiteľovi v okolnostiach prípadu dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany za súčasného rešpektovania poctivo nadobudnutých práv dodávateľa. Súd prvej inštancie bezpochyby opomenul na vec nazerať takouto optikou spravodlivosti, keďže vo svojich úvahách nereflektoval, že zákonná požiadavka uvedenia v úverovej zmluve tiež údaja o konečnej splatnosti úveru nebola samoúčelná, ale jej skutočným zmyslom bolo vytvorenie právnej garancie toho, aby spotrebiteľ mohol jednoducho posúdiť výhodnosť podmienok poskytnutého úveru a následne aby mohol bezproblémovo realizovať práva a povinnosti, ktoré preňho z úverovej zmluvy vyplývajú. To v úvahách o spôsobe interpretácie ust. § 9 ods. 2 písm. f/ z. č. 129/2010 Z. z. na posudzovaný prípad nevyhnutne musí viesť k otázke, či vymedzenie konečnej splatnosti úveru vyjadrením počtu splátok a ich splatnosti môže objektívne viesť k sťaženiu rozhodovania spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu tak tomu nie je, pretože údaje o počte splátok a o ich splatnosti umožňujú spotrebiteľovi bez potreby špeciálnych znalostí či zručností a bez osobitej pozornosti či vynaloženia neprimeraného úsilia len jednoduchým úsudkom termín konečnej splatnosti, pokiaľ by aj bol popri údajoch o počte splátok a ich splatnosti preňho dôležitý, odvodiť. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada poznamenať, že potreba vyjadrenia exaktného údaja o konečnej splatnosti úveru bude opodstatnená len v prípadoch, keď sa spôsob splácania úveru alebo i ďalšie úverové podmienky vyznačujú takými zvláštnosťami, ktoré jednoduchú určiteľnosť konečnej splatnosti neprimerane sťažujú. Možno bez výhrad súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že ani pri hľadaní účelu a zmyslu posudzovaného zákonného ustanovenia, rovnako ako v prípade údaja o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nemožno prehliadať ciele smernice 2008/48/ES a v tejto súvislosti tiež interpretačné závery ESD, formulované vo vzťahu k určitosti vyjadrenia časových aspektov realizácie úverovej zmluvy a k následkom absencie niektorých jej náležitostí. ESD v tejto súvislosti v už niekoľkokrát zmienenom rozhodnutí C 42/15 formuloval tiež, že z pohľadu smernice 2008/48/ES nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň tu ESD skonštatoval, že zmyslu a cieľu smernice zodpovedá predpoklad takej vnútroštátnej úpravy a jej výklad vnútroštátnymi orgánmi, ktoré za bezúročný a bezpoplatkový považujú úver pri absencii niektorej z náležitostí uvedených v článku 10 ods. 2 smernice len pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Z toho vyplýva, že ani potreba eurokonformného výkladu neumožňuje interpretovať zákonnú požiadavku vyjadrenia údaja o konečnej splatnosti úveru tak rigorózne, ako to urobil súd prvej inštancie.
13. Nemožno taktiež súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že údaj o výške RPMN ručne vpísaný do zmluvy je v nečitateľnom tvare. Odvolací súd sa stotožňuje s námietkou žalobcu, že údaj o výške RPMN je jasne vyznačený a čitateľný. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že v bode 5 úverová zmluva
podľa jeho označenia obsahovala údaje o požadovanom úvere a v bode 6 údaje o schválenom úvere. V konaní nebolo medzi stranami sporným, že po vyplnení údajov o úvere v bode 5 podpísal úverovú zmluvu (jej koncept) žalovaný, že v takejto podobe bol tento návrh úverovej zmluvy predložený žalobcovi, ktorý v úverovej zmluve vyplnil údaje podľa predtlače v bode 6, návrh zmluvy podpísal a v takejto podobe prijatie úverovej zmluvy došlo žalovanému. RPMN úveru je v bode 5 vyjadrená údajom 25,73 a v bode 6 úverovej zmluvy údajom 25,60. Ostatné údaje o úvere, včítane objemu poskytnutých peňazí, výšky úroku, počtu a frekvencie splátok a celkovej sumy, ktorú mal žalovaný žalobcovi zaplatiť, boli v oboch týchto častiach úverovej zmluvy uvedené rovnako. Ostávalo teda posúdiť otázku, či za týchto okolností pre túto disproporciu došlo alebo nie k stretu prejavov vôli strán, potrebnej pre vznik úverovej zmluvy.
14. Bez potreby hlbšej analýzy totiž možno podľa názoru odvolacieho súdu objektívne vzaté vylúčiť, aby uvedením iného údaja o RPMN v bode 6 úverovej zmluvy žalobca vzniesol proti návrhu výhrady alebo návrhy smerujúce k rozšíreniu alebo k obmedzeniu dojednaných práv a povinností. Faktom totiž je, že úverová zmluva má formulárovú podobu, ktorú žalobca sám pripravil a i v časti 5 sám vyplnil (poverenou osobou), pričom žalovaný je v hmotnoprávnej pozícii navrhovateľa tohto právneho úkonu len preto, že si žalobca v rámci rokovaní o uzavretí zmluvy vymienil ešte posúdiť schopnosť žalovaného splácať úver v žiadanej výške a skrz toho podpísať zmluvu až druhý v poradí. Za tohto stavu je teda nelogické, aby žalobca nesúhlasil s vlastnými zmluvnými podmienkami, alebo aby z vlastnej vôle chcel do formulára zmluvy doplniť alebo z nej vypustiť niektoré jej ustanovenie. Preto z pohľadu znenia ust. § 44 ods. 2 veta prvá OZ možno podľa posúdenia odvolacieho súdu úvahy o povahe a následkoch uvedenia iného údaja o RPMN v návrhu zmluvy a v jeho prijatí sústrediť do otázky, či túto disproporciu možno považovať za zmenu zmluvných podmienok oproti návrhu zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu tak tomu nie je, pretože údaj o RPMN, napriek tomu, že podľa zákona v zmluve o spotrebiteľských úveroch musí byť uvedený, nie je výsledkom dohody strán, ale matematickým vyjadrením parametrov (úverovej odplaty a nákladov), na ktorých sa účastníci spotrebiteľskej zmluvy dohodli. Pokiaľ preto pri tom istom okruhu zmluvných podmienok s rovnakými parametrami akceptácia oproti návrhu obsahuje iný údaj o RPMN, jedná sa podľa úvahy odvolacieho súdu nad akúkoľvek pochybnosť buď o omyl alebo o opravu nesprávne vypočítaného a dosadeného údaja, a nie jeho zmenu. Takáto oprava či zrejmá nedôslednosť nepredstavujú výhradu, doplnenie a ani zmenu návrhu zmluvy, a preto ju nemožno považovať za jeho odmietnutie. Zároveň nemohla negatívne ovplyvniť právne postavenie spotrebiteľa, pretože opravou došlo k zníženiu hodnoty RPMN.
15. Odvolací súd sa stotožňuje aj s námietkou žalobcu týkajúcou sa zmluvnej pokuty. Ustanovenia zmluvy o úvere č. 8.1-8.4 vychádzajú zo zákonnej úpravy ustanovenej v § 53b OZ a § 3a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len nariadenie). Podľa § 3a ods. 2 nariadenia sa za sankcie považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. Ustanovenia tohto nariadenia výslovne rátajú s tým, že zmluvná pokuta aj úroky z omeškania sú zlučiteľné a môžu byť popri sebe uplatňované, pričom ich výška nesmie presiahnuť zákonný strop.
16. Nakoľko pochybenia súdu prvej inštancie nebolo možné efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu ust. § 389 ods. 1 písm. c/ CSP neostávalo iné, ako rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
17 . V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie predovšetkým odstrániť nedostatky doterajšieho rozhodovania a vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, príp. i s použitím ust. § 295 CSP, zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad (zistenia) potrebný pre posúdenie obsahových náležitostí úverovej zmluvy podľa zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase jej uzavretia a z hľadiska spotrebiteľského práva a zabezpečiť si pre svoje skutkové závery dostatočný skutkový podklad procesne predpokladaným spôsobom. V tomto postupe sa najmä náležite vysporiada s listinnými dôkazmi, ktoré žalobca v priebehu konania už predložil, ktoré strany navrhnú v nastávajúcom priebehu konania, alebo ktoré sú pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné a ich vykonanie je možné aj bez iniciatívy spotrebiteľa s použitím ust. § 295 CSP. Po prípadnom doplnení dokazovania súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (čl. 11 ods. 4 CSP) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri posudzovaní veci vyjde z právneho názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), vyjadreného v tomto uznesení. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína prvoinštančnému súdu, že v súvislosti s ex offo súdnou kontrolou zmluvných podmienok Súdny dvor Európskej únie (ESD) napríklad aj v rozhodnutí C-76/10, POHOTOVOSŤ, s.r.o.
proti Iveta Korčkovská, formuloval jednoznačnú požiadavku na ochranu spotrebiteľa pred nečestnými klauzulami, a to vždy a za každých okolností. ESD tiež judikoval, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky (C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones) a že táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením (C-168/05 Mostaza Claro, C-473/00 Cofidis). Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP, ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.
18. Odvolací súd dáva prvoinštančnému súdu zvlášť do pozornosti listinné dôkazy predložené žalobcom, a to zmluvné dojednania a oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, podľa ktorých mal byť obsah právneho vzťahu strán mimo úverovej zmluvy a na ňu nadväzujúcej zmluvnej dokumentácie upravený tiež osobitnou dohodou o poskytovaní služieb. Hoc skutkové zistenia súdu prvej inštancie odvolaciemu súdu neumožnili vychádzať z existencie a z konkrétneho obsahu takejto dohody, v záujme efektívneho a s právnou praxou konzistentného postupu v ďalšom konaní považuje odvolací súd za potrebné poznamenať, že vzhľadom na množstvo žalobcom vyvolaných sporov a opakovanosť riešených právnych situácii mu je známa takáto obchodná praktika žalobcu, a preto považuje za potrebné zaujať právny názor k spôsobu jej posudzovania pre prípad, ak by ju súd prvej inštancie v ďalšom konaní zistil.
19. Do celkových nákladov úveru, ročným vyjadrením ktorých je údaj o RPMN, je potrebné podľa ust. § 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z. z. zahrnúť aj náklady na doplnkové služby, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Dodávatelia v obdobných prípadoch pravidelne argumentujú, že pokiaľ je doplnková služba dohodnutá osobitnou zmluvou (teda nie priamo v úverovej zmluve) a pokiaľ obsahuje klauzulu vyjadrujúcu, že na takúto zmluvu spotrebiteľ pristúpil dobrovoľne a bez vplyvu na možnosť uzavretia úverovej zmluvy, odplatu za ňu nemožno do celkových nákladov úveru zahrnúť. Odvolací súd sa s takýmto ponímaním zákonnej regulácie úverových nákladov a z nej vyplývajúceho usporiadania vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom rozhodne nemôže stotožniť.
20. Podľa ust. § 53 ods. 1 veta prvá OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
21. Podľa ust. § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
22. Citované ustanovenia zakazujú pod následkom neplatnosti v spotrebiteľských zmluvách uvádzať tiež ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Inak povedané, zmluvná voľnosť účastníkov spotrebiteľskej zmluvy je obmedzená tiež tým, že nedovoleným, a teda neplatným je tiež i dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v ich právnom postavení. Obvyklá argumentácia dodávateľov, že spotrebiteľ sa oboznámil so zmluvou, že si prečítal napríklad aj všeobecné obchodné podmienky, že podpisom s nimi vyjadril súhlas, a že súhlasil s každým takto upraveným inštitútom, povinnosťami na ňom viaznucimi, alebo jednoducho len preceňujúca význam v zmluve prejavenej vôle či formálnu oddelenosť niektorého z dojednaní, opomína podľa odvolacieho súdu samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany, spočívajúcu na premise, že spotrebiteľovi neprijateľné podmienky predovšetkým nemožno predkladať a pokiaľ tak dodávateľ urobí, koná nepoctivo a musí byť uzrozumený s tým, že na takéto neprijateľné podmienky súd neprihliadne bez ohľadu na to, či a do akej miery sa spotrebiteľ tou ktorou podmienkou zaoberal. Takto je podľa názoru odvolacieho súdu treba z pohľadu ust. § 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z. z. nazerať aj na zmluvnú podmienku poskytovania dodatkových služieb. Táto nepochybne predstavuje nad primeranú mieru výrazný zásah do právneho postavenia spotrebiteľa, pretože nezanedbateľne (z činnosti odvolacieho súdu sú známe prípady, kedy dokonca až takmer trojnásobne viac ako samotné úroky) zvyšuje jeho náklady spojené s úverom bez zrejmej materiálnej protihodnoty. Nemožno preto racionálne pripustiť, aby náležite informovaný spotrebiteľ, dobrovoľne a bez vplyvu na možnosť dohodnutia zmluvného vzťahu i bez pre neho nevýhodnej podmienky, takúto nevýhodnú podmienku prijal; na strane druhej je notorietou, že dodávatelia predkladajú spotrebiteľom formulárové návrhy
zmlúv, ktoré vzhľadom na svoj rozsah, formu, štruktúru a použité výrazové prostriedky nie sú spotrebitelia schopní v rámci predzmluvného rokovania komplexne poznať a v takomto rozpoložení obyčajne podpisujú písomnosti tak, ako sú im predkladané alebo nemajú reálne na výber a v záujme poskytnutia úveru, neraz v ťaživých životných situáciách pristúpia na akékoľvek úverové podmienky. Ani v posudzovanej veci doposiaľ nebola tvrdená a ani dokazovaním zistená skutočnosť, ktorá by túto inak paušálne sa vyskytujúcu situáciu pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv v akomkoľvek smere pozmenila. I tu preto nateraz nemožno inak ako skonštatovať, že žalovaný rozhodne nemal objektívne vzaté ekonomický, právny, praktický ani iný dôvod, pokiaľ by o dohode o poskytovaní služieb bolo rokované, a to korektne natoľko, aby tomu i porozumel a pokiaľ by i mal reálne na výber, aby na túto podmienku pristúpil. Takúto, pre spotrebiteľa na prvý pohľad zásadne nevýhodnú zmluvnú podmienku nestačí podľa úvahy odvolacieho súdu kompenzovať len tým, že na ňu spotrebiteľ pristúpi na osobitnom formulári, v ktorom naviac vyhlási, že na ňu pristúpil dobrovoľne. Dostatočné vyváženie nerovnováhy totiž rozumne predpokladá dojednanie adekvátnej protihodnoty tejto nevýhody pre spotrebiteľa za súčasnej úpravy primeraných záruk jeho ochrany, imanentnou súčasťou ktorej sú tiež jasne, určito a zrozumiteľne formulované zmluvné podmienky a tiež ekonomicky prijateľné bremená kladené na spotrebiteľa. V opačnom prípade je predstava, že náležite informovaný a poučený spotrebiteľ si z alternatív úver so službou majúcou vo svojej podstate len informatívnu povahu a ten istý úver bez tejto služby avšak viac ako o polovicu lacnejšie vyberie tú prvú, napriek tomu, že preňho nemá jasný a konkrétny hodnotový význam a len výrazne zvyšuje jeho náklady, absolútne nemysliteľná.
23. Majúc na zreteli tieto východiská teda bude úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní preveriť, či sú náklady spojené s úverom, tak ako sú deklarované v úverovej zmluve, úplné. V prípade, ak zistí, že žalovaný bol povinný podľa zmluvných (hoc i osobitných) dojednaní platiť žalobcovi tiež ďalšie súvisiace náklady a v konaní nevyjdú najavo skutočnosti umožňujúce prijať rozumný záver, že žalovaný na túto službu skutočne (nielen formálne) pristúpil dobrovoľne a bez vplyvu na dostupnosť úveru, zahrnie tieto náklady do výpočtu RPMN úveru. Pokiaľ následne zistí, že v úverovej zmluve deklarovaný údaj o RPMN úveru nezodpovedá skutočnosti v neprospech žalovaného, bude pri posudzovaní veci vychádzať z domnienky o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z. z.
24. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne tiež o nároku strán na náhradu trov konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
25. Toto rozhodnutie prijal senát hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).