Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Co-91-2019.pdf
PDF · 129.91 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/91/2019
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanej L. X., nar. XX.X.XXXX, bytom W. X., A. V. XXX, o zaplatenie 1.259,73 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 20Csp/436/2018-92 z 10.12.2018 Okresného súdu Košice
- okolie
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd") napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 756,04 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 1.8.2018 do zaplatenia, všetko v splátkach vo výške 25 € mesačne splatných vždy k 25. dňu kalendárneho mesiaca s tým, že prvá splátka bude splatná v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku, pod hrozbou straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a rozhodol o trovách konania tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20,04 % proti žalovanej.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa právny predchodca žalobcu Poštová banka a.s. domáhal uloženia povinnosti žalovanej ako spoludlžníčke (dlžníčka L. C. zomrela pred podaním žaloby, dedičské konanie po nej bolo zastavené pre nemajetnosť uznesením 10D/714/2017 Okresného súdu Košice-okolie) zaplatiť mu úverovú pohľadávku v sume 1.259,73 €, dlžné úroky z istiny do 31.7.2018 vo výške 1.353,44 €, zmluvný úrok vo výške 29,90 % ročne zo sumy 1.259,73 € od 1.8.2018 do zaplatenia, zákonný úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.259,73 € od 1.8.2018 do zaplatenia a bankové poplatky v sume 39,65 €. Uplatnená pohľadávka, podľa jej skutkového vymedzenia v žalobe, vznikla zo Zmluvy o úvere dobrá pôžička č. 1452979373 z 28.3.2014, uzavretej medzi pôvodným žalobcom ako veriteľom a L. C. ako dlžníčkou, v ktorej žalovaná bola v hmotnoprávnom postavení spoludlžníčky (ďalej tiež len „úverová zmluva“), na základe ktorej pôvodný žalobca poskytol dlžníčke peňažné prostriedky v sume 1.300 €, ktoré sa zaviazala vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi vo výške 29,90 % ročne a s poplatkami, pri ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) 34,36 %, v 96 mesačných splátkach po 36 €, prvá splátka bola splatná 20.4.2014 a dátum konečnej splatnosti bol 20.3.2022. Žalovaná podľa tvrdenia pôvodného žalobcu neplatila splátky úveru podľa dohodnutých podmienok a omeškaný záväzok nesplnila ani na základe dodatočnej písomnej výzvy veriteľa. Za tohto stavu listom zo dňa 12.11.2015, ktorý bol dlžníčke doručený 16.11.2015, uplatnil právo na okamžité zosplatnenie celého úverového záväzku v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Dlžníčka zomrela 3.12.2017, dedičské konanie po poručiteľke bolo zastavené pre nemajetnosť.
3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku bez zvyšku vyšiel z takto pôvodným žalobcom tvrdeného skutkového stavu; naviac tiež zistil, že na splnenie úverového záväzku dlžníčka zaplatila pôvodnému žalobcovi spolu sumu 543,96 €.
4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 6, § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/ a d/ zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov. S ich použitím právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a na podklade záveru, že úverová zmluva je v časti upravujúcej úroky neplatná pre rozpor so zákonom, a tiež kolíziu s dobrými mravmi podľa ust. § 39 OZ, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi na splnenie úverového záväzku len sumu zodpovedajúcu skutočne poskytnutým peniazom 1.300 €, zníženú o sumu 543,96 €, ktorú na úver dlžníčka dobrovoľne plnila a vo zvyšku žalobu zamietol. Súd prvej inštancie odôvodnil záver o neplatnosti dojednania strán o úroku myšlienkovou konštrukciou založenou na porovnaní, že v čase uzavretia úverovej zmluvy bola priemerná úroková miera pri obdobných spotrebiteľských úveroch poskytnutých obchodnými bankami na obdobie nad 5 rokov vo výške 12,92 %. V úverovej zmluve dohodnutý úrok vo výške 29,90 % tak podľa názoru súdu prvej inštancie podstatne (viac ako dvojnásobne) presiahol tento úrokový priemer, a preto je v rozpore so zákonom i s dobrými mravmi. Za omeškanie žalovanej so zaplatením sumy 756,04 € súd priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania s použitím ust. § 517 ods. 2 OZ v percentuálnej výške 5 % vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ, v znení neskorších zmien a doplnkov. Nad tento rozsah súd žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania a zmluvných úrokov, zamietol. Súd zamietol žalobu aj pokiaľ ide o uplatnené bankové poplatky v sume 39,65 € z dôvodu, že žalobca tento nárok nešpecifikoval a nepreukázal, teda neuniesol dôkazné bremeno.
5. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1, 2 CSP čiastočným úspechom oboch procesných strán s prevahou na strane žalobcu (v percentuálnom vyjadrení predstavoval procesný úspech žalobcu 60,02 % a žalovaného 39,98 %) a preto rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20,04 % proti žalovanej (60,02 % - 39,98 %).
6. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutých výrokoch a vrátil vec súdu prvej inštancie alebo aby ho súd zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov celého konania. V odvolaní žalobca ťažiskovo vytkol napadnutému rozsudku nesprávnosť spôsobu právneho posúdenia otázky platnosti/neplatnosti dojednania strán o výške úroku v úverovej zmluve. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že úrok vo výške 29,90 % ročne podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Výška úrokovej sadzby bola dojednaná v bežnej výške pre rok 2014 a pre obdobné produkty, žiadnym spôsobom neodporuje dobrým mravom a bola preto dohodnutá platne. Najvyššia prípustná výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa vypočítava zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami ako dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov. Pre 4. štvrťrok 2013 (aktuálne v čase uzavretia zmluvy) bola zistená hodnota váženého priemeru priemerných hodnôt ročnej percentuálnej miery nákladov za obdobné typy spotrebiteľských úverov s rovnakou dobou splatnosti 25,82 %. Dvojnásobok tejto hodnoty je až 51,64 %. Výška úroku 29,90 % je preto v zákonnom limite. Poukázal na to, že žalovanú nijako nenútil k uzavretiu úverovej zmluvy, zo zmluvy musela vidieť, že náklady budú vyššie, ako priemer na trhu. Ak boli v ponuke úvery s nižšími úrokovými sadzbami, žalovaná mala možnosť uzatvoriť zmluvu o úvere u inej banky či finančnej spoločnosti. Zdôraznil, že pri určovaní výšky úveru a ročných nákladov na úver postupoval v intenciách platnej právnej úpravy. Nemožno a priori označiť za rozporné s dobrými mravmi to, čo ukladá samo právo.
7. Žalovaná bola v odvolacom konaní nečinná.
8. Po predložení spisu v rámci odvolacieho konania na Krajský súd v Košiciach, bolo do súdneho spisu založené oznámenie o postúpení pohľadávok, z obsahu ktorého vyplýva, že na základe Zmluvy
o postúpení pohľadávok č. 1/2019 zo 6.5.2019 uzavretej medzi postupcom Poštovou bankou, a.s., Bratislava a postupníkom EOS KSI Slovensko s.r.o., Bratislava, postúpil postupca pohľadávky, medzi nimi aj tú, ktorá tvorí predmet konania, na postupcu. Uznesením sp. zn. 11Co/91/2019-127 z 18.9.2019 Krajský súd v Košiciach po splnení procesných podmienok (výslovný súhlas spoločnosti vstupujúcej do konania) v zmysle § 80 ods. 1, 2, 3 CSP pripustil zmenu strany sporu tak, že do konania na miesto žalobcu Poštová banka a.s., Bratislava vstúpila spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava.
9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
11. Výrok rozsudku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť plniť žalobcovi, nebol odvolaním napadnutý (§ 379 CSP), nadobudol právoplatnosť (§ 227 ods. 1 CSP a ust. § 367 ods. 1 a contrario CSP), a preto nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.
12. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie otázky platnosti dohody strán v úverovej zmluve o výške úroku. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
13. Súd prvej inštancie vystaval záver o neplatnosti dojednania strán o úroku v úverovej zmluve vo výške 29,90 % na zistení, že podľa zverejnených štatistických údajov predstavovala v rozhodnom čase (v čase uzavretia úverovej zmluvy) priemerná úroková sadzba pri obdobných úveroch poskytovaných obchodnými bankami 12,92 % a na bližšie nevysvetlenej úvahe, že táto disproporcia predstavuje podstatné prevýšenie oproti obvykle uplatňovaným bankovým úrokom, a preto odporuje zákonu (§ 53 ods. 6 OZ v znení účinnom do 31.5.2014) a zároveň i dobrým mravom. Tomuto spôsobu právneho posúdenia veci je potrebné predovšetkým vytknúť, že v ňom súd prvej inštancie vôbec konfrontoval dohodu o úrokoch s dobrými mravmi, ktoré nepredstavujú alternatívu zákonnosti, ale vždy len krajný spôsob právneho posúdenia veci, pokiaľ zákonná úprava inak nevytvára priestor pre účinnú ochranu ohrozených alebo porušených práv. V danom prípade výšku odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe spotrebiteľských zmlúv upravovalo ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, ktoré v spotrebiteľských vzťahoch limitovalo výšku odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov zákazom podstatného prevýšenia odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu a stanovovalo, hoc len demonštratívne, tiež kritéria pre posudzovanie obdobnosti prípadov - finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Predovšetkým týmito parametrami sa teda mal súd prvej inštancie v závere o značnom prevýšení priemernej úrokovej miery vysporiadať. Čo je ale nemenej dôležité, pri určení hranice podstatného prevýšenia odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu v zmysle ust. § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, nemožno podľa úvahy odvolacieho súdu ponechať stranou ani skutočnosť, že s účinnosťou od 1.9.2014 je na základe odkazu v novelizovanom ust. § 53 ods. 6 OZ najvyššia prípustná výška odplaty už konkrétne ustanovená vykonávacím predpisom. V tomto smere odvolací súd akcentuje, že hoc túto novú úpravu, exaktne určujúcu nákladový strop, nemožno na posudzovaný prípad aplikovať, treba ju však mať pri interpretácii na vec sa vzťahujúcej normy bezpochyby na zreteli. Podľa názoru odvolacieho
súdu totiž i v takomto precizovaní skoršej menej konkrétnej úpravy, treba v širších súvislostiach vidieť kontúry vôle zákonodarcu pri tvorbe normy, zmysel a význam ktorej sa v procese jej interpretácie hľadá, treba v ňom vidieť tiež spätnú väzbu k odbornej diskusii a k nejednotnému uplatňovaniu v praxi, ktoré takáto nejednoznačná úprava vyvolala alebo pripustila, a napokon i požiadavka právnej istoty a z nej vyplývajúca potreba konzistentnosti právneho posúdenia rovnakých právnych situácii rozumne a spravodlivo predpokladajú, že výklad bude rozdielne úpravy skôr zbližovať ako významový rozdiel v legislatívnom vyjadrení medzi nimi prehlbovať. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada pre objektívnosť dodať, že rovnaký spôsob určovania nákladového stropu v prípade spotrebiteľských úverov bol v našom právnom poriadku výslovne upravený už v čase od 1.7.2008 do 11.6.2010 v § 1 vládneho nariadenia č. 238/2001 Z. z. v nadväznosti na ust. § 3 ods. 10 zák. č. 258/2001 Z. z. Po zavedení novej úpravy spotrebiteľských úverov zák. č. 129/2010 Z. z. zákonodarca od tejto konštrukcie exaktne vyjadreného nákladového stropu upustil a zaviedol aj na vec sa vzťahujúci len všeobecne formulovaný limit odplaty, odvíjajúci sa od výšky odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu, ktorý vzhľadom na spôsob zákonného vymedzenia v praxi viedol k výkladovým problémom. V súčasnosti platnou úpravou, opäť vystavanou na presne stanovenom nákladovom strope, sa teda zákonodarca vrátil k v praxi osvedčenému modelu, ktorý výšku úverového zaťaženia spotrebiteľa v prípade štandardného spotrebiteľského úveru limituje cez rozsah úverových nákladov dvojnásobkom RPMN. Z tohto exkurzu vývoja právnej regulácie vyplýva, že nie len v súčasnosti platná právna úprava, ale aj právna tradícia, dá sa povedať už od 1.1.2008 (až na obdobie od 1.6.2014 do 1.9.2014, v ktorom bola v zmysle ust. § 10d nar. vlády č. 87/1995 Z. z. celkom výnimočne čo do obdobia i dôvodov, zavedená regulácia úverového zaťaženia cez úrokový limit odvíjajúci sa od bankového priemeru) opodstatňuje v interpretácii rozhodujúcej právnej úpravy zohľadniť, že miera únosnosti úverového zaťaženia spotrebiteľa je a bola v našom právnom poriadku koncepčne založená na porovnaní „odplaty“ za poskytnutie peňažných prostriedkov v ponímaní úverových nákladov, čo zároveň opodstatňuje záver, že etalónom pre posúdenie ich primeranosti by mali byť obvyklé úverové náklady, a teda v ročnom vyjadrení štatisticky vykazovaný priemer RPMN a nie len úroky bez ďalších úverových nákladov, ktoré sú i tak v dôsledku kreativity predovšetkým, bohužiaľ ale nie len nebankových finančných subjektov, často len skrytým prostriedkom ďalšieho úverového zaťaženia dlžníka.
14. Podľa ust. § 53 ods. 6 OZ, v znení neskorších zmien a doplnkov, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.
15. Podľa ust. § 1 ods. 1 veta prvá nar. vl. č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov.
16. Podľa ust. § 1a ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.
17. Pokiaľ priemerná ročná percentuálna miera nákladov pri obdobnom úvere alebo pôžičke v danom prípade predstavuje podľa zverejnených štatistických údajov 25,82 %, v prípade aplikovateľnosti citovanej právnej úpravy na posudzovaný prípad by zákonný limit ročnej odplaty (teda RPMN úveru) zodpovedal dvojnásobku tejto hodnoty a činil by 51,64 %. Už len z toho je evidentné, že predstava súdu prvej inštancie o nezákonnosti (tiež amorálnosti úroku) vo výške 29,90 % ročne za situácie, keď spolu s inými nákladmi predstavovala RPMN úveru 34,36 %, a teda úverová zaťaženosť žalovanej zďaleka neprevýšila predstavu zákonodarcu o nákladovom strope, sama o sebe nemôže obstáť.
18. Žalobca napadol odvolaním celý výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, teda aj v časti týkajúcej sa poplatkov za upomienky. Aj keď v odvolaní konkrétne neuviedol, z akého dôvodu napáda nepriznanie sumy 39,65 € za bankové poplatky, pre ďalší postup súdu prvej inštancie odvolací
súd udáva, že sa nestotožnuje s dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie poplatkov za upomienky. Súd vysvetlil svoje zamietavé rozhodnutie vo vzťahu k tejto časti uplatneného nároku v podstatnom neúplnosťou skutkových tvrdení žalobcu (...„nakoľko ich žalobca bližšie nešpecifikoval“) a neunesením dôkazného bremena. Z toho možno vyvodiť, že súd prvej inštancie detailné vymedzenie výšky uplatneného nároku (špecifikáciu poplatkov ) celkom zrejme nepovažoval za vadu žaloby, ktorá vedie k osobitnému postupu súdu podľa ust. § 129 CSP, a ktorej procesným následkom je možnosť odmietnutia žaloby (nie jej zamietnutie), ale (len) za taký nedostatok v skutkových tvrdeniach žalobcu, ktorý na určitosť a zrozumiteľnosť žaloby nemá vplyv. Zároveň súd prvej inštancie vyšiel z toho, že špecifikácia výšky uplatnenej pohľadávky musí byť súčasťou tvrdení žalobcu a teda nepostačuje, pokiaľ je zrejmá len z dôkazu, na ktorý žalobca odkázal. Pokiaľ s prvým z týchto myšlienkových pilierov súdu prvej inštancie možno súhlasiť, druhému z nich, ktorý vo svojej podstate predstavuje ťažisko nesprávnosti skutkových záverov súdu prvej inštancie, už odvolací súd nemohol prisvedčiť
19. Podľa ust. § 132 ods. 1 a 2 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.
20. Gramatickým i systematickým výkladom citovanej úpravy možno vyvodiť a podľa názoru odvolacieho súdu i zo samotnej podstaty veci vyplýva, že neprípustnosť nahrádzania tvrdení odkazom na dôkazy zákon vzťahuje výlučne na opis skutkového deja vo význame osobitnej náležitosti žaloby. Znamená to teda, že žalobca musí v žalobe výslovne tvrdiť skutočnosti v rozsahu umožňujúcom jasné, určité a zrozumiteľné poznanie čoho a na akom skutkovom základe sa domáha. Pokiaľ preto v žalobe o plnenie žalobca uvedie sumu žalovanej pohľadávky a skutkovo nezameniteľne vyjadrí tiež právny dôvod jej vzniku, vymedzí tým predmet konania a jeho žalobu preto z hľadiska úplnosti opisu rozhodujúcich skutočností možno prejednať. Uvedenie alebo neuvedenie ďalších tvrdení už nemá bezprostredný vplyv na prejednateľnosť žaloby, ale význam len pre procesný úspech žalobcu v spore, a preto je potrebné ich od opisu rozhodujúcich skutočností, vo význame osobitnej obsahovej náležitosti žaloby, odlíšiť. Do tejto kategórie tvrdení podľa názoru odvolacieho súdu možno zahrnúť tiež detailnú špecifikáciu úverovej pohľadávky, alebo jej časti (včítane príslušenstva) vo vzťahu ku ktorej, nakoľko nespadá pod základný rozsah skutkového vymedzenia predmetu konania, zákon neobmedzuje, a preto ani súd nemôže odmietnuť tvrdenia žalobcu, založené na odkaze na ním označený dôkaz. Takýto výklad rozhodujúcej úpravy má podľa úvahy odvolacieho súdu jasnú oporu tiež v jej rozumných praktických dôsledkoch. Odvolací súd v tomto zmysle silno pochybuje o tom, že si súd prvej inštancie uvedomil možný dosah realizácie ním implicitne formulovanej požiadavky vždy nevyhnutne tvrdiť v konaní aj to, čo vyplýva z dôkazov. Znamenalo by to, že strany by museli svojimi tvrdeniami podrobne reprodukovať obsah napríklad aj každej faktúry, periodického vyúčtovania, znaleckého posudku výpisov z verejných registrov a pod. Takýto postup by pre ochranu zákonnosti nemal vôbec žiaden význam a neznamenal by nič iné ako v právnej praxi súdov (všeobecných i ústavného súdu) doktrinálne odmietnutý prehnaný formalizmus. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na záver formulovaný Najvyšším súdom SR v jeho uznesení sp. zn. 5 Cdo 122/2010 z 21.7.2010, v zmysle ktorého „Účelom právnej úpravy týkajúcej sa formalít a podmienok konania, ktoré musia byť dodržané, je zaistiť riadny chod spravodlivosti a najmä rešpektovanie právnej istoty, ktorá je jedným zo základných prvkov výsadného postavenia práva. Uplatnené obmedzenia a výklad však nesmú obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom, alebo v takej miere, že by uvedené právo bolo zasiahnuté v samej svojej podstate. Aj keď právo podlieha zákonným podmienkam, súdy sa musia pri aplikácii procesných pravidiel vyhnúť prehnanému formalizmu, ktorý by zasahoval do zásad spravodlivého procesu“. Odvolaciemu súdu sa na tomto mieste žiada pripomenúť tiež záver vyplývajúci z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. V. ÚS 1/02- 23 z 26.9.2002, v ktorom ústavný súd okrem iného uviedol, že „prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu“.
21. Súd prvej inštancie vedený nesprávnymi právnymi úvahami pri posudzovaní dohody strán o úroku v úverovej zmluve, neposúdil je platnosť v spektre rozhodujúcich zákonných kritérií a tiež nevenoval náležitú pozornosť, a preto neustálil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre záver o dôvodnosti tejto časti uplatneného nároku, ako aj nároku smerujúceho k zaplateniu poplatkov za upomienky. Nakoľko
tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov, nebolo možné efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu ust. § 389 ods. 1 písm. c/ CSP neostávalo iné ako rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietavom výroku a tiež v závislom výroku o trovách konania (§ 396 ods. 3 CSP), zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
22. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre posúdenie dôvodnosti ostávajúcej časti predmetu konania (úrokov a poplatkov za upomienky). K tomu v intenciách v tomto uznesení vytknutých nesprávností vyvodí zodpovedajúce skutkové zistenia z už vykonaných dôkazov, eventuálne umožní stranám uplatniť i ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany a po prípadnom doplnení dokazovania, či už dôkazmi ktoré strany navrhli alebo ešte navrhnú v nastávajúcom priebehu konania, alebo ktoré sú pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné a ich vykonanie je možné aj bez iniciatívy spotrebiteľa s použitím ust. § 295 CSP, súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí prvoinštančný súd vezme do úvahy len tie skutočnosti, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (čl. 11 ods. 4 CSP) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri právnom posudzovaní veci vyjde z názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), tak ako ho vyjadril v tomto uznesení. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň aby odôvodnenie nie len formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP, ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.
23. V záujme vyhnúť sa prípadným (v praxi okresných súdov pomerne frekventovaným) pochybeniam pri riešení otázok úročenia splatného úveru a spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvných podmienok (tiež poplatku za upomienky), považuje odvolací súd za potrebné zaujať právny názor k nim pre prípad, ak by v ďalšom konaní vznikla potreba ich riešenia.
24. Pokiaľ ide o úročenie splatného úveru ( riadnej alebo mimoriadnej v dôsledku uplatnenia práva zosplatniť úver veriteľom) odvolací súd na prvom mieste konštatuje, že právna úprava odplaty za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov úverovou zmluvou, z ktorej je potrebné, vzhľadom na absenciu inej občianskoprávnej úpravy (§ 52 ods. 2 posledná veta OZ) vychádzať i pri posudzovaní spôsobu úročenia spotrebiteľských úverov, je obsiahnutá v ust. §§ 502 a 503 Obchodného zákonníka.
25. Podľa ust. § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.
26. Podľa ust. § 503 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. (2) Ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. (3) Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.
27. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že zákon naproti času, od kedy je úverový dlžník povinný platiť úroky (od poskytnutia) výslovne neupravuje, až na prípad keď dlžník vráti poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve, tiež, do kedy úroky veriteľovi patria. To v praxi vyvolalo interpretačný spor, či sa poskytnuté peniaze úročia až do skutočného vrátenia poskytnutých peňazí alebo či povinnosť platiť úroky zaniká so splatnosťou úveru alebo jeho časti. Túto názorovú nezhodu, a to je potrebné zdôrazniť, i keď v jeho riešení možno zaznamenať istý trend, v smere dávajúcom za pravdu odporcom úročenia splatného úverového dlhu, doposiaľ jednoznačne, a z pohľadu právnej argumentácie rozhodne nie spôsobom, ktorý by bolo možné považovať za ustálenú prax, doposiaľ ukončený nebol. Pre objektívnosť je potrebné konštatovať, že predovšetkým v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu ČR (napr. rozsudok sp. zn. 32 Cdo 3830/2014) možno zaznamenať názor, že veriteľovi patria úroky aj po zosplatnení úveru. V každom z odvolaciemu súdu známych prípadov však riešenie tejto otázky nadväzovalo na záver o platnosti dohody veriteľa a dlžníka o úrokoch po zosplatnení v úveru pričom otázka výlučne zákonného rámca úročenia (teda o situáciu keď sa veriteľ s dlžníkom na úročení úveru po zosplatnení nedohodli), sa v týchto, len na prvý pohľad obdobných prípadoch, neriešila. V podmienkach Slovenskej republiky síce uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo
143/98 zo dňa 1.7.2000, na ktoré sa v rozhodovacej praxi na podporu názoru o úročení úveru len do jeho splatnosti frekventovane odkazuje, nerieši túto otázku ťažiskovo a vyslovený právny názor k ďalšiemu postupu súdu prvej inštancie po zrušení jeho rozhodnutia. „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 OBZ)“, v ňom nie je nijak bližšie zdôvodnený. Na strane druhej však nemožno prehliadať, že zdôvodnenie založené i na tomto názore prešlo testom ústavnosti, pričom Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, jednak zmienené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR považoval za súčasť štandardnej judikatúry všeobecných súdov a jednak výklad vo výsledku zodpovedajúci tejto alternatíve právneho posúdenia veci, považoval za ústavne akceptovateľný. Na podklade uvedených judikatórnych výstupov sa k tomuto názoru prikláňa tiež odvolací súd, pričom k formovaniu tejto jeho argumentačnej pozície došlo v podstatnom tiež na podklade ďalších úvah. Interpretácia trvania úročenia úveru musí podľa názoru odvolacieho súdu odzrkadľovať tiež samotnú podstatu úroku a špecifickosť právnej situácie, ktorá po zosplatnení úveru nastáva. Právna teória i rozhodovacia prax sú v tomto zmysle zajedno v tom, že úrok je cenou peňazí - odplatou veriteľa za to, že peňažné prostriedky dočasne prenechá dlžníkovi a ten ich v dohodou stanovenej alebo na základe zákona veriteľom určenej dobe môže využívať. Práve možnosť disponovať s peňažnou sumou na dosiahnutie vlastného hospodárskeho prospechu na strane dlžníka a získanie úroku za poskytnutie tejto možnosti na strane veriteľa predstavujú bezprostredný ekonomický dôvod (kauzu) vzniku právneho vzťahu z úverovej zmluvy. Účinným uplatnením práva mimoriadneho zosplatnenia úveru veriteľom dochádza celkom nepochybne k narušeniu tejto kauzy úverovej zmluvy; v ďalšom čase už totiž dlžník nemá právny dôvod mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať keďže veriteľ mu túto možnosť už viac nedáva (odňal). Nevrátením prenechaných peňazí po zosplatnení úveru, bez ohľadu na to aké účinky z hľadiska trvania úverového vzťahu právnemu úkonu zosplatnenia pripíšeme, nepochybne vzniká protiprávny stav, s ktorým sú ako následok prípadne spojené sankčné (úroky z omeškania), zodpovednostné (náhrada škody) a zabezpečovacie plnenia (zmluvná pokuta), na ktorých sa účastníci pre tento prípad dohodli, alebo ktoré súd dané zákonom a nie záväzky majúce povahu odplaty, medzi ktoré úrok, ako už bolo vyjadrené skôr, rozhodne patrí. Nemožno v tejto súvislosti prehliadnuť ani, že otázka „odplaty“ za nesplnenie povinnosti dlžníkom vyvstala výlučne v súvislosti s úverovými vzťahmi, pričom mimo nich odvolaciemu súdu nie sú zrejmé prípady, kedy by sa veriteľ po zročnosti plnenia domáhal mimo sankčných, zabezpečovacích alebo zodpovednostných záväzkov tiež plnení majúcich povahu akejsi zmluvnej odplaty. Takto napríklad po skončení nájmu prenajímatelia nežiadajú nájomné až do vydania predmetu nájmu i napriek tomu, že zákon platenie nájomného len za obdobie trvania nájmu nelimituje (rovnako ako úrok pri úveroch). Pokiaľ v tejto súvislosti názoroví oponenti na podporu svojho presvedčenia o legislatívnom zámere neupraviť úročenie úveru po zosplatnení odkazuje na úpravu ust. § 723 OZ žiada sa odvolaciemu súdu poopraviť túto argumentáciu v tom smere, že právna teória (por. napr. Jehlička, O., Švestka, J., Škárová, M., a kol. Občanský zákonník. Komentář, 8 vydanie, Praha: C.H.Beck, 2003, 1219 s., str. 951) len potvrdzuje, že plnenie i podľa tohto ustanovenia po skončení podnikateľského nájmu hnuteľných vecí nemá zmluvnú povahu (nie je odplatou) i keď vychádza z výšky zaniknutou zmluvou dohodnutého nájomného, ale má výlučne zodpovednostný základ. Obdobne je potrebné podľa úvahy odvolacieho súdu nazerať tiež na názorovými oponentmi zdôrazňovanú skutočnosť, že v čase od zosplatnenia úveru do skutočného vrátenia peňazí veriteľ nevie využiť ich ekonomickú hodnotu. Odvolací súd veriteľom neupiera právo na adekvátnu náhradu za takúto hodnotovú ujmu, nemyslí si však, že svojím charakterom sa jedná o odplatu, ale je presvedčený o tom, že takéto plnenie má rozhodne zodpovednostný základ. Odvolací súd teda nevidí právny, ekonomický a v svojej podstate ani žiaden iný racionálny dôvod, pre ktorý by výklad právnej úpravy mal smerovať k úročeniu poskytnutých peňazí aj po zosplatnení úveru, teda v čase, kedy veriteľ dlžníkovi neposkytuje možnosť užívať jeho peniaze, ale dlžník veriteľove peniaze protiprávne zadržiava. Celkom nepatričnou je tiež argumentácia zástancov opačného názoru, založená na interpretácii znenia poslednej vety ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého úroky je povinný (dlžník) zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Použitá formulácia na prvý pohľad evokuje u zástancov úročenia úveru aj po splatnosti, že tým je otázka zodpovedaná „do vrátenia“, a teda nie do splatnosti; tento argument však vo svojej podstate abstrahuje od toho, že jeho znenie, zvlášť však použité slovo „len“ v tomto ustanovení jasne naznačuje, že tým bolo sledované obmedzenie dohodnutého úroku v prípade skrátenia doby vrátenia peňazí a nie rozšírenie úročenia nad túto dobu. Názoroví oponenti sa doposiaľ uspokojivo nevysporiadali ani so zrejmou kolíziou úročenia po splatnosti úveru s úpravou, priznávajúcou veriteľovi za omeškanie dlžníka s peňažným plnením iba úroky z omeškania (poplatok z omeškania), za situácie, keď možnosť kvantitatívneho rozšírenia tejto sankcie za oneskorené plnenie v občianskoprávnych vzťahoch je v
právnej praxi jednotne odmietané. Úročenie zosplatneného úveru zároveň nereflektuje ani skutočnosť, že právny poriadok úhrn sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov (podľa ust. § 3a ods. 2 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. sa nimi rozumejú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov limituje.
28. K prípadnému posudzovaniu spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvných podmienok (tiež aj poplatku za upomienky) v ďalšom konaní odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že účelom spotrebiteľskej ochrany je eliminovať dopady nerovnovážneho postavenia spotrebiteľa oproti dodávateľovi a nie ochrana spotrebiteľa pred dôsledkami neplnenia si povinností, ktoré za spotrebiteľsky prijateľných podmienok prevzal. Preto spôsob posudzovania hmotnoprávnych oprávnení a povinností spotrebiteľa, ale aj rozsah procesných ohľadov, ktorých sa spotrebiteľovi v sporovom konaní dostáva (§ 290 a nasl. CSP) má svoje limity; v žiadnom prípade neznamenajú úplné vylúčenie základných atribútov právnej istoty, a v nadväzujúcich procesných podmienkach ani kontradiktórnosti konania. Procesná ochrana spotrebiteľa musí vždy nadväzovať na podstatu spotrebiteľského hmotného práva, ktorým je ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami a závadnými výrobkami. Aj v spotrebiteľských sporoch musí rozhodnutie súdu smerovať k spravodlivému a vyváženému usporiadaniu pomerov strán, tak aby sa spotrebiteľovi v okolnostiach prípadu dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany za súčasného rešpektovania poctivo nadobudnutých práv dodávateľa. Záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky nemôže byť vystavaný len na subjektívnom hodnotení sudcu, ale musí byť vždy preskúmateľným výsledkom vyhodnotenia rozhodujúceho spotrebiteľského kritéria, ktorým je primeraná rovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán (§ 53 ods. 1 veta prvá OZ). Nakoľko je dôvodom neprijateľnosti zmluvnej podmienky značná nerovnováha, ktorú v právnom vzťahu v neprospech spotrebiteľa zakladá, záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa nevyhnutne bez kvalifikovaného zdôvodnenia takejto nerovnováhy nezaobíde.
29. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).