Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-435-2018.pdf
PDF · 103.38 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/435/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Jána Slebodníka v spore žalobcu H. P., F.. XX.X.XXXX, Q. T. O. XX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hovan, Hospůdka, s.r.o., so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Gorkého 8, IČO: 47233419, proti žalovanej R. J., F.. X.X.XXXX, T. R. H., o zaplatenie 5.500 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 31. októbra 2018 č.k. 2C/22/2017-81 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 5.500 eur s príslušenstvom a vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodol tak potom, ako: a) rozsudkom zo dňa 26.1.2015 č.k. 2C/180/2013-67 uložil I/ žalovanej v l. rade R. J. povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.500 eur s 5,75 % úrokom z omeškania od 18.3.20l3 do zaplatenia, v pravidelných mesačných splátkach po 150 eur mesačne, počnúc mesiacom marec 2015, vždy do 15. dňa príslušného mesiaca, pod stratou výhody splátok a trovy konania, II/ žalovanej v 2. rade O. Q., F.. XX.X.XXXX uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.500 eur s 5,75 % úrokom z omeškania od 18.3.2013 do zaplatenia, v pravidelných mesačných splátkach po 100 eur mesačne, počnúc mesiacom marec 2015, vždy do 15. dňa príslušného mesiaca, pod stratou výhody splátok a trovy konania, b) odvolací súd uznesením zo dňa 31.5.2016 č.k. 1Co/305/2015-97 zrušil rozsudok vo vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanej v 1. rade, vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanej v 1. rade a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu na ďalšie konanie, c) súd uznesením zo dňa 7.2.2017 č.k. 2C/180/2013-119, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.3.2017, nárok voči žalovanej R. J. o zaplatenie 5.500 eur s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie, vedené pod sp. zn. 2C/22/2017.
3. V odôvodnení súd poukázal na argumentáciu žalobcu v žalobe i v priebehu sporu, že žalovanej požičal sumu 5.500 eur a predložil „Potvrdenie“ s obsahom: „Týmto potvrdzujem, že dňa 2.4.2012 som si požičala od môjho známeho, H. P., bytom O. dlžnú sumu 5.500 eur, ktoré splatím do 30. septembra na bankový účet H. P.. Ako dlžník je podpísaná žalovaná a jej dcéra O. Q.“, ako i že poskytol finančné prostriedky žalovanej a jej dcére ešte v roku 2011 a keďže pôžičku a dohodnutý splátkový kalendár nedodržali, trval na spísaní vyššie uvedeného potvrdenia, ktoré podľa jeho vyjadrenia zabezpečili žalované. Potvrdenie je podpísané i žalovanou s uvedením jej presných osobných údajov vrátane čísla občianskeho preukazu. Žalovaná potvrdila pravosť jej podpisu na potvrdení. Žalobca žalovanú dobre
pozná, lebo v čase poskytnutia finančných prostriedkov bol v priateľskom vzťahu s jej dcérou, O. Q. I. J. J.. V uvedenom čase žalovaná bola vo finančnej tiesni, a preto oslovila žalobcu s požiadavkou požičania peňazí. Žalobca chcel mať určitú zábezpeku, preto dňa 2.4.2012 navštívil aj so žalovanou a jej dcérou, O. Q., Notársky úrad JUDr. L. Barabáša v Spišskej Novej Vsi a bolo im doporučené zriadiť záložné právo na byt žalovanej, s čím nesúhlasila. So zriadením záložného práva na svoj byt nesúhlasila ani J. J.. Táto forma zábezpeky pohľadávky bola neúspešná, preto medzi účastníkmi konania bola dohoda, že pôvodne žalovaná v 2. rade, O. Q., si zoberie úver, s ktorého vyplatí pôžičku žalobcovi, hlavne obnos 5.500 eur. Žalobca vystupoval v úverovom vzťahu ako spoludlžník, pretože žalované nemohli nájsť ručiteľa. Dodal, že žalobca na podporu svojho tvrdenia preložil súdu Zmluvu o splátkovom úvere uzatvorenú dňa 29.2.2012 medzi zmluvnými stranami, a to Slovenskou sporiteľňou, a.s., Bratislava a dlžníkmi, O. Q. a žalobcom. Spotrebný úver bol poskytnutý vo výške 5.000 eur, vyplatený k rukám O. Q., ktorá slovo nedodržala, obnos úveru žalobcovi nedala k dispozícii, predpísané splátky úveru nesplácala a tak žalobca pod hrozbou exekučného konania splatil celý úver vo výške 7.583,33 eur a nemá vrátenú ani požičanú sumu 5.500 eur, takže konaním žalovanej a jej dcéry bol ukrátený o požičanú sumu a výšku úveru. Žalovaná za pomoci dcéry ho vtiahla do úverového podvodu, za danej situácie nemôže si riešiť svoju hypotéku, lebo v peňažnom ústave je vedený ako neplatič, ale chránil seba, preto úver splatil i keď z neho nedostal ani euro. Svoje tvrdenia podporil výpisom SMS správ vzťahujúcich sa k chronológii záväzku, jeho splácania, resp. nesplácania.
4. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie i z výpovede žalovanej R. J. I. O. Q., ktoré zhodne tvrdili, že v čase, keď žalobca žil so J. J. v prenajatom byte, obaja viedli luxusný spôsob života a po rozchode s ňou finančné výdavky chce žalobca kompenzovať formou potvrdenia o požičaní sumy 5.500 eur, čo sa nezakladá na pravde, lebo od žalobcu si nepožičali čiastku 5.500 eur, ale podpísali potvrdenie na prevzatie sumy 5.500 eur preto, lebo vyplatenie 1.500 eur bolo podmienené podpísaním potvrdenia na sumu 5.500 eur, ktorú sumu si nikdy od žalobcu nepožičali. Žalovaná poprela vedomosť o úverovej zmluve a o tom, že by touto formou mala byť splatená pôžička na sumu 5.500 eur.
5. Konštatoval, že po zrušení rozsudku a vrátení veci vyvíjal snahu dopočuť žalovanú v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení, všetkými dostupnými formami šetril pobyt žalovanej za účelom zabezpečenia jej osobnej účasti na súde, ale neúspešne.
6. Po právnom posúdení veci podľa § 133 ods. 1, § 657, § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, odkazom na ustanovenie § 215 ods. 1 a 2 a § 232 ods. 2, 3, 4 CSP dospel súd k záveru, že žalobca v pozícii veriteľa neuniesol dôkazné bremeno, že so žalovanou ako dlžníčkou uzavrel zmluvu o pôžičke, že reálne jej odovzdal finančné prostriedky vo výške 5.500 eur a že žalovaná nezaplatila dlh riadne a včas. Dôvodil, že samotná pôžička vzniká reálnym úkonom, odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi, pričom v konaní celkom absentuje moment uzavretia zmluvy o pôžičke, či už ústne alebo písomne, moment odovzdania peňazí, či už fyzicky alebo bezhotovostným stykom. Žalovaná spolu s dcérou kategoricky popreli požičanie resp. prevzatie obnosu 5.500 eur a žalobca svoje tvrdenie, že žalovanej poskytol žalovaný obnos ničím nepreukázal, písomná zmluva o pôžičke nebola spísaná a poskytnutie peňazí nebolo preukázané napríklad ani formou svedka. Platným titulom nároku z pôžičky pritom nie je samotný dlžobný úpis, ale právny úkon, na základe ktorého bol dlžobný úpis vystavený. Preukázateľne sa žalobca dostal do dôkaznej núdze, nepreukázal, odovzdanie veci dlžníkovi, teda bez toho nedošlo k vzniku právneho vzťahu pôžičky, čo malo za následok jeho neúspech v spore, a preto súd žalobu voči žalovanej zamietol.
7. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 CSP s odôvodnením, že žalovaná mala plný úspech vo veci, trovy konania si neuplatnila, lebo jej žiadne nevznikli, preto vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP). Citoval z uznesenia Krajského súdu v Košiciach, ktorý zrušil predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanej R. J. a súdu prvej inštancie vytkol, že napriek vyjadrenému právnemu názoru odvolacieho súdu a poukaz žalobcu, že vzhľadom na neúčasť žalovanej, môže súd vo veci rozhodnúť pre pasivitu žalovanej aj podľa § 172 CSP, žalobu bez ďalšieho dokazovania zamietol so záverom, že nepreukázal
fakt odovzdania peňazí žalovanej, hoci predložil súdu potvrdenie túto skutočnosť preukazujúce. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, nevychádzajúce z doterajšieho dokazovania a predložených listín a preto navrhol rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu, alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
9. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a z hľadísk žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.
11. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené. Rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Neboli zistené ani vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore.
12. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku žalobcu, než ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý svoje úvahy a záver o zamietnutí žaloby žalobcu odôvodnil dostatočne presvedčivo, zhodnotil všetky dôkazy predložené na podporu tvrdení žalobcu i žalovanej, uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal. Z odôvodnenia rozsudku je úplne zrejmé, prečo neprisvedčil námietkam žalobcu a z akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac pritom všetky žalobné námietky a argumentáciu žalobcu i žalovanej v priebehu sporu na súde prvej inštancie. Súd tak žalobcovi ako aj žalovanej vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali všetky svoje procesné práva. Rozhodnutie nemožno považovať za prekvapivé, svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia súdu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 188/06).
13. Správne, presvedčivé, zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), a preto len na doplnenie správnosti rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:
14. Žalobca vo svojom odvolaní v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP neopodstatnene namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces tým, že súd prvej inštancie nereflektoval na poukaz žalobcu, že vzhľadom na neúčasť žalovanej, môže súd vo veci rozhodnúť pre pasivitu žalovanej aj podľa § 172 CSP a neprihliadol na ním dôkaz potvrdením o prevzatí peňazí, ktorým preukazoval fakt odovzdania peňazí. Podľa názoru odvolacieho súdu samotné tieto okolnosti nemožno v okolnostiach súdnej veci považovať za vadu konania, ktorá by mohla založiť odvolací dôvod porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola sporová strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (por. napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní, lebo jeho obsahom je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 88/01). Toto základné právo nezahŕňa ale právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každej zo strán sporu bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 37/01). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Civilný sporový poriadok nemôžu porušiť základné právo oprávneného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m.m. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 811/00).
15. Žalobca v odvolaní uplatneným odvolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodne spochybňuje správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie, že žalobca na svoje tvrdenie, že skutočne (reálne) odovzdal žalovanej pôžičku vo výške 5.000 eur neuniesol dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je totiž umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola buď pre nečinnosť strany sporu (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej strane sporu ust. § 132 ods. 1 CSP) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná, teda ak výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v tomto smere pri svojom rozhodovaní správne aplikoval ustanovenie § 657 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva jedna strana (veriteľ) druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu do uplynutia dohodnutej doby veci rovnakého (toho istého) druhu, pričom môže ísť o odplatný alebo bezodplatný právny vzťah. Náležite pritom vychádzal z ustálenej súdnej praxe a rešpektoval jej závery v tom, že aj keď je zmluva o pôžičke neformálnym právnym úkonom, je reálnou zmluvou (kontraktom), čo znamená, že na uzavretie takejto zmluvy je treba, aby bol odovzdaný predmet pôžičky (peniaze) veriteľom dlžníkovi a to či už fyzickým odovzdaním peňazí alebo napr. bezhotovostným spôsobom. K zmluve o pôžičke nedochádza len na základe dohody strán (účastníkov zmluvy) účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy o pôžičke, ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Veriteľ, ktorý sa žalobou na súde domáha od dlžníka, aby mu vrátil požičané peniaze, musí v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka splniť dôkaznú povinnosť, teda musí uniesť dôkazné bremeno nielen o tom, že s dlžníkom v určitom čase uzavrel zmluvu o pôžičke peňazí, ktoré mu mali byť v dohodnutej dobe dlžníkom vrátené, ale aj o tom, že tieto peniaze dlžníkovi skutočne požičal (prenechal mu ich, odovzdal mu ich) a to či už v hotovosti alebo formou bezhotovostného platobného styku.
16. Záver prvoinštančného súdu, že žalobca v spore nepreukázal so žalovanou ako dlžníčkou uzavrel zmluvu o pôžičke, že reálne jej odovzdal finančné prostriedky vo výške 5.500 eur na základe tvrdenej zmluvy o pôžičke, sa žalobcovi nepodarilo spochybniť, pokiaľ v tomto smere vo svojom odvolaní iba bez ďalšieho tvrdil, že odovzdanie peňazí žalovanej preukázal označeným písomným potvrdením, a teda vo svojom odvolaní spochybňuje hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie a predkladá vlastné hodnotenie ním predložených dôkazov, ako i z ostatných dôkazov vykonaných v konaní na súde prvej inštancie.
17. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti za potrebné poznamenať, že podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobil o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov totižto môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zákon pritom nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a hodnotenie ich vzájomnej súvislosti.
Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných z vykonaných dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami sporu tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je potom záver súdu o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
18. Podľa názoru odvolacieho súdu ani v tomto smere nemožno vyčítať súdu žiadne pochybenie, napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovanie nevyplynuli alebo že by súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Z uvedeného je nutné vyvodiť, že žalobca neopodstatnene spochybňuje hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie, predkladajúc pritom ich vlastné hodnotenie. Polemike žalobcu v odvolaní spočívajúcej bez ďalšieho iba v námietke, že súd mal uveriť dôkazu (potvrdeniu), ktorý žalobca predložil, nemožno preto priznať relevanciu.
19. Zo všetkých uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov ako ich uviedol súd prvej inštancie, odvolací súd konštatuje, že žalobca odvolaním nedôvodne napadol vecnú správnosť rozsudku, a keďže v konaní neboli zistené ani iné vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, a teda nárok na náhradu trov odvolacieho konania nemá, v odvolacom konaní úspešnej žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).