Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_43Cob-41-2019.pdf
PDF · 168.02 KB
Case nature
Area
Subarea
43Cob/41/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu Draxler Rechtsanwälte KG so sídlom Reichsratsstrasse 11/5, 1010 Wien, Rakúsko, register č./IČO: 141039k, právne zast. mzlegal s. r. o., so sídlom Zámocká 7013/36, 811 01 Bratislava- mestská časť Staré Mesto, v mene ktorej advokáciu ako konateľ vykonáva advokát JUDr. Miroslav Zobok proti žalovanému 1/ A.. J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. 1338/15, 962 12 Detva, právne zast. JUDr. Radko Petruňo, advokát, Advokátska kancelária ABELOVSKÝ - PETRUŇO, so sídlom Tehelná 189, 960 01 Zvolen a žalovanému 2/ INVESTCAPITAL, s.r.o. so sídlom Hviezdna 38, 821 06 Bratislava, IČO: 35 886 030, správcom konkurznej podstaty ktorého je JUDr. Jozef Griščík, Hviezdoslavovo nám. 25, 811 02 Bratislava o zaplatenie 25.643,68 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 7Cb/28/2011-681 zo dňa 6. septembra 2018 takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č. k. 7Cb/28/2011-681 zo dňa 6. septembra 2018 p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému 1/ p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému 1/ zamietol (výrok I.) a rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému 1/ trovy konania vo rozsahu 100% do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (výrok II.).
2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobou zo dňa 20. 04. 2011 sa žalobca domáhal proti žalovanému 1/ a žalovanému 2/ spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 25.643,68 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 21. 01. 2011 do zaplatenia titulom odmeny za vykonané právne služby, ktoré podľa ústnej objednávky žalovaného 1/, vystupujúceho súčasne ako konateľ spoločnosti SLOVKAZ Promotion s. r. o., so sídlom J.C.Hronského 1, 960 01 Zvolen, IČO: 36 050 253, poskytol žalobca pre žalovaného 1/.
3. Súd prvej inštancie uviedol, že konanie proti žalovanému 2/ je prerušené z dôvodu prebiehajúceho konkurzného konania a keďže žalovaný 1/ a žalovaný 2/ sú vo vzťahu samostatného procesného spoločenstva podľa § 76 CSP, pokračoval v konaní samostatne so žalovaným 1/.
4. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pôvodne žalovaným 2/ v tomto civilnom sporovom konaní bola spoločnosť SLOVKAZ STAR, s. r. o, Modra, IČO: 36 050 253, ktorej pôvodné obchodné meno
bolo SLOVKAZ Promotion s. r. o. a súčasný žalovaný 2/ je jej univerzálnym právnym nástupcom v rade univerzálnych právnych nástupcov v dôsledku zlúčenia.
5. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní mal preukázané, že zmluva o poskytovaní právnych služieb nebola uzatvorená písomne. Existenciu a obsah zmluvy o poskytovaní právnych služieb je možné vyvodiť iba na základe dôkazov vykonaných počas súdneho konania. V konaní nebola sporná skutočnosť, že v máji r. 2009 sa uskutočnilo vo Viedni stretnutie, ktorého sa zúčastnil p. Štahel, žalobca a žalovaný 1/. Na tomto stretnutí mal podľa tvrdenia žalobcu žalovaný 1/ uviesť, že je majiteľom zmenky, ktorá sa nachádza v sejfe a banka robí problémy s vyplatením peňazí. V konaní bolo preukázané, že stretnutie sa uskutočnilo za účelom poskytnutia pomoci pri vymáhaní peňazí z Volksbanky. Na tomto stretnutí žalovaný 1/, ktorý tvrdil, že šlo o zmenku p. Kolářa a že konal v jeho mene, existenciu plnej moci od JUDr. Kolářa nepreukázal. Plnú moc predložil až v septembri 2009, preto až od septembra 2009 mohol mať žalobca vedomosť o tom, že JUDr. Ľubomír Kolář splnomocnil spoločnosť SLOVKAZ Promotion s.r.o., so sídlom J. C. Hronského 1, Zvolen, aby ho zastupovala vo všetkých konaniach smerujúcich k vymoženiu pohľadávky vo výške 71.000.000 € za dlžníka spoločnosť Volksbank. O tejto skutočnosti svedčí aj e-mailová korešpondencia z 29. 03. 2010, 15. 04. 2010 a 25. 05. 2010. V čase splnomocnenia, t. j. 23. 09. 2009 a prijatia plnej moci dňa 24. 09. 2009 bol žalovaný 1/ konateľom spoločnosti SLOVKAZ Promotion s.r.o.. Plná moc bola teda daná spoločnosti SLOVKAZ Promotion s.r.o., nie žalovanému 1/ ako fyzickej osobe. Počas doby priebehu rokovaní medzi žalobcom vystupoval žalovaný 1/ ako konateľ spoločnosti SLOVKAZ Promotion s.r.o..
6. V konaní mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný 1/ vykonával úkony smerujúce k vymoženiu peňazí z Volksbanky ako konateľ spoločnosti, ktorú poveril na takéto úkony JUDr. Kolář. Takto postupoval voči nemu aj žalobca, o čom svedčí e-mailová komunikácia, ďalej jeho prihláška do likvidácie spoločnosti, v ktorej sám žalobca uvádza, že prihlasuje pohľadávku za právne služby poskytnuté dlžníkovi spoločnosti SLOVKAZ Promotion s.r.o., nie voči žalovanému 1/. Aj faktúra za poskytnuté právne služby bola vystavená na meno spoločnosti SLOVKAZ Promotion s.r.o., ako aj na meno žalovaného 1/. Týmto mal súd prvej inštancie preukázané, že prvé stretnutie žalobcu a žalovaného 1/ sa uskutočnilo v máji r. 2009, na ktorom vystupoval žalovaný 1/ ako konateľ spoločnosť SLOVKAZ Promotion s.r.o. a predmetom rokovania bolo dosiahnutie vyplatenia finančných prostriedkov z Volksbank. Žalovaný 1/ nevystupoval ako fyzická osoba, ale ako konateľ spoločnosti.
7. Hoci žalovaný 1/ tvrdil, že od začiatku žalobca vedel o tom, že zastupuje JUDr. Kolářa, túto skutočnosť žalobca poprel. Podľa vykonaného dokazovania bola nepochybne táto skutočnosť žalobcovi známa až od septembra r. 2009, kedy predložil žalovaný 1/ žalobcovi plnú moc od p. Kolářa. Za obdobie od mája r. 2009 do septembra r. 2009 súd prvej inštancie nemal v konaní preukázané, že by žalobca vedel o tom, že žalovaný 1/ nekoná v mene svojom, ale v mene JUDr. Kolářa. Za toto obdobie však žalobca odôvodnenosť a výšku poskytnutých služieb nepreukázal.
8. Podľa súdu prvej inštancie v konaní bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ nevznikol právny vzťah, preto žalovaný 1/ ako fyzická osoba nie je osobou pasívne vecne legitimovanou v tomto konaní. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému 1/ zamietol.
9. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 06. 09.2018 nevyhovel žiadosti právneho zástupcu žalobcu o poskytnutie lehoty za účelom porady s klientom a zváženia návrhov na dokazovanie vo veci s odôvodnením, že spor prebieha od roku 2011. Strany sporu boli na pojednávanie predvolané riadne a včas, mali dostatočný časový priestor sa na pojednávanie riadne pripraviť a zvážiť svoj ďalší procesný postup v konaní.
10. Žalovaný 1/ bol v celom rozsahu v konaní úspešný, preto mu súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
11. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe žalobcu proti žalovanému 1/ v celom rozsahu vyhovieť a priznať žalobcovi proti žalovanému 1/ náhradu trov konania.
12. Žalobca bol toho právneho názoru, že súd prvej inštancie rozhodol zmätočne a arbitrárne, nepochopiteľne akceptujúc právnym zástupcom žalovaného 1/ prezentované tvrdenia o neexistencii právneho vzťahu medzi ním a žalobcom. Žalobca naopak tvrdí, že v súdnom spise sa nachádzajúce listinné „dôkazy“ nesvedčia v prospech záverov súdu opísaných v odôvodnení rozsudku, ani v prospech tvrdení žalovaného 1/, ktoré súd prvej inštancie prevzal do svojej argumentácie bez vysporiadania sa s argumentáciou žalobcu.
13. Žalobca v odvolaní poukázal na svoje písomné vyjadrenie zo dňa 17. 02. 2015, v rámci ktorého citoval aj z podania žalovaného 1/ zo dňa 13. 03. 2013, v ktorom žalovaný 1/ uviedol, že ak bol žalobca s určitým subjektom v právnom vzťahu, bol týmto subjektom JUDr. Ľubomír Kolář, ktorého pohľadávku mal žalobca vymáhať, resp. nanajvýš možno za tento subjekt považovať žalovaného 2/. Takáto „právna“ argumentácia ad absurdum je nielen z právneho hľadiska neakceptovateľná, simplexná, neudržateľná a neopodstatnená, ale preukázateľne nevierohodná, pričom tento spôsob, ktorým sa žalovaný 1/ usiluje zbaviť svojej právnej zodpovednosti za plnenie žalobcovi svedčí, vychádzajúc z jej obsahu, adiskutabilne v prospech tvrdení žalobcu. V tejto súvislosti poukázal žalobca aj na žalovaným 1/ celkom zjavne a priehľadne tendenčný výklad e-mailovej komunikácie zo dňa 29. 03. 2010 pokiaľ ide o dohodnutie odmeny za právne služby. Napriek tomu, že z tejto e-mailovej komunikácie je úplne evidentné, že skutočným zmyslom konania žalobcu bolo v situácii, keď nebola a nemohla byť dosiahnutá dohoda so žalovaným 1/ o podielovej odmene, dohodnúť sa na hodinovej odmene. Žalovaný 1/ očividne účelovo a celkom zjavne proti zmyslu konania žalobcu vykladá právne úplne pochybným spôsobom túto ich vzájomnú komunikáciu absolútne absurdne. Obdobne postupoval tiež pri interpretácii ostatných okolností právneho zastupovania žalobcom. Žalobcovi však v týchto súvislostiach nie je zrejmé, ako je možné, že takúto neprípustnú taktiku žalovaného 1/ súd neprehliadol, ale paradoxne celkom naopak, akceptoval ju a legitimizoval tento postup žalovaného 1/ týmto napadnutým rozsudkom.
14. Podľa žalobcu opätovne evidentne uniklo pozornosti súdu prvej inštancie, že samotný žalovaný 1/ vo svojom odpore voči platobnému rozkazu existenciu právneho vzťahu medzi ním a žalobcom pripustil, keď seba označil za spotrebiteľa. S touto právne nesmiernou relevantnou skutočnosťou sa súd v odôvodnení svojho rozsudku znova, tak ako s ďalšími právnymi okolnosťami svedčiacimi v prospech tvrdení žalobcu a podobne, ako tomu bolo v súvislosti s vydaním medzitýmneho rozsudku, nijako nevysporiadal, dokonca ju ani len nespomenul. Rovnako sa nezaoberal súd faktom, že žalovaný 1/ pred začatím súdneho konania nenamietal a ani nikdy nespochybňoval existenciu právneho vzťahu so žalobcom.
15. Žalobca v odvolaní zdôraznil podľa neho ďalšiu, v spore preukázanú a nepochybne tiež mimoriadne dôležitú právnu skutočnosť, že na predmetnej zmenke nie je uvedené meno JUDr. Ľubomíra Kolářa, pričom žalobca dôsledne zotrval počas celého súdneho procesu na svojom pravdivom tvrdení, že za majiteľa inkriminovanej zmenky sa v máji 2009 označil samotný žalovaný 1/, pričom v prospech tvrdenia žalobcu svedčí aj korešpondencia zo dňa 18.6.2009, v rámci ktorej žalobca oznamuje žalovanému 1/ určité skutočnosti, označujúce práve žalovaného 1/ ako vlastníka zmenky. Presvedčeniu žalobcu o tom, že majiteľom zmenky a klientom žalobcu je práve žalovaný 1/ nasvedčuje aj list zo dňa 21. 12. 2009, v ktorom žalovaný 1/ expresis verbis žiada a inštruuje žalobcu, aby v tejto veci, t. j. vo veci spomínanej zmenky neuvádzal SLOVKAZ Promotion, s. r. o., ale meno Peter Pazmany. Žalobca považuje za odvolací dôvod okrem iného už len to, že súd sa s uvedenými dôkazmi v odôvodnení rozsudku nielenže nijako nevysporiadal a ich úplne odignoroval tým, že ich ani len nespomenul.
16. Žalobca sa nemôže stotožniť s časťou uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob/200/2016-647 zo dňa 20. 10. 2016, v ktorej uložil súdu prvej inštancie rozhodnúť rozsudkom tak, že žalobu voči žalovanému 1/ zamietne. Odvolateľ považuje takýto postup súdu druhej inštancie za arbitrárny.
17. Žalobca je toho právneho názoru, že zo samotnej skutočnosti, že žalobca prihlásil pohľadávku do likvidácie voči žalovanému 2/ a predtým mu vystavil faktúru za právne služby nemožno vyvodiť tak, ako to tvrdil súd druhej inštancie, jednoznačný záver, že za celé obdobie, od ktorého bol žalobca v kontakte so žalovaným 2/ chápal správanie žalovaného 1/, resp. konanie žalovaného 1/ jasne ako konanie štatutárneho orgánu žalovaného 2/. Predchádzajúci právny zástupca žalobcu vysvetlil prihlášku pohľadávky žalobcu do likvidácie žalovaného 2/, urobil tak len z opatrnosti. Takýto dispozičný právny
úkon žalobcu nemožno vyhodnotiť v súvislosti s inými dôkaznými prostriedkami ako dôkaz o neexistencii právneho vzťahu so žalovaným 1/ ako fyzickou osobou, nakoľko je v súdnom spise založených viacero dôkazov svedčiacich v prospech tvrdení žalobcu o ústnej zmluve o poskytnutí právnych služieb uzatvorenej so žalovaným 1/. Žalobca sa nestotožňuje ani s argumentáciou súdu uvedenou v ods. 9 napadnutého rozhodnutia.
18. Podľa žalobcu súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, keď konštatoval, že zmluva o poskytovaní právnych služieb nebola uzatvorená písomne a existenciu zmluvy je možné vyvodiť iba na základe dôkazov vykonaných počas súdneho konania. Opatrnosťou žalobcu bolo teda motivované jeho konanie, ktoré sa týka prihlášky pohľadávky do likvidácie žalovaného 2/. V tomto zmysle je potrebné hodnotiť aj skutočnosť spomínanú v odôvodnení rozsudku, že z faktúry č. 394/09 súd zistil, že žalobca vyfakturoval na meno Peter Pázmány sumu 25.643,68 Eur a z faktúry, ktorú predložil právny zástupca žalovaného 1/ na pojednávaní súd zistil, že tá istá faktúra bola adresovaná spoločnosti SLOVKAZ Promotion, s. r. o. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uvádza, že v konaní nebola sporná skutočnosť, že v máji 2009 sa uskutočnilo vo Viedni stretnutie, na ktorom mal podľa tvrdení žalobcu žalovaný 1/ uviesť, že je majiteľom zmenky a v konaní bolo preukázané, že stretnutie sa uskutočnilo za účelom poskytnutia pomoci pri vymáhaní peňazí s Volksbanky. V tomto rozsahu sú skutkové zistenia súdu ako ich právne posúdenie v poriadku.
19. Žalobca však namieta nesprávnosť ďalších skutkových zistení súdu a tiež ich právneho posúdenia vo vzťahu k tej časti odôvodnenia rozsudku, kde súd konštatoval, že počas doby priebehu rokovaní medzi žalobcom vystupoval žalovaný 1/ ako konateľ spoločnosti SLOVKAZ Promotion, s. r. o., že v konaní mal preukázané, že žalovaný 1/ vykonával úkony ako konateľ spoločnosti, ktorú poveril na takéto úkony JUDr. Kolář, takto postupoval voči nemu aj žalobca, o čom svedčí mailová komunikácia, prihláška do likvidácie spoločnosti a aj faktúra za poskytnuté právne služby bola vystavená na meno spoločnosti, ako aj na meno žalovaného 1/. Týmto mal súd preukázané, že žalovaný 1/ vystupoval ako konateľ, a nie ako fyzická osoba. Tvrdené úvahy nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní ani právnej norme.
20. Napokon žalobca v odvolaní uviedol, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 06. 09. 2018 žiadal o poskytnutie lehoty za účelom porady s klientom a zváženie návrhov na dokazovanie vo veci. Táto žiadosť bola reakciou na súdom prednesený predbežný právny názor súdneho sporu, keď konštatoval v podstate to, čo našlo svoje vyjadrenie v odôvodnení rozsudku. Práve potreba prekonzultovania ďalšieho vedenia súdneho sporu za takejto procesnej situácie, na ktoré poukázal súd prvej inštancie po prvý raz v priebehu vedenia súdneho sporu, a to v situácii, keď žalobca nebol priamo na súdnom pojednávaní prítomný, viedla právneho zástupcu žalobcu k predneseniu žiadosti o odročenie pojednávania na krátky termín. Išlo výlučne o procesnú reakciu právneho zástupcu žalobcu na meritórny obsah predbežného právneho posúdenia sporu súdom prvej inštancie, o ktorom sa nedozvedel a ani sa dozvedieť nemohol skôr, teda ani v dobe od doručovania predvolania na súdne pojednávanie do dňa jeho konania.
21. Žalovaný 1/ navrhol o vyjadrení k odvolaniu (§ 373 ods. 3 CSP) rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť a žalobcu zaviazať k náhrade trov konania.
22. Uviedol, že považuje za správny a dôkazne podložený v konaní vykonaným dokazovaním záver súdu prvej inštancie, že nie je pasívne vecne legitimovanou osobou. V konaní bolo totiž jednoznačne preukázané, že pokiaľ žalovaný 1/ uskutočňoval úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky, vystupoval ako konateľ spoločnosti SLOVKAZ Promotion, s. r. o., ktorú poveril vymáhaním pohľadávky JUDr. Kolář. Súd prvej inštancie správne argumentoval, že nedostatok pasívnej vecnej legitimácie vyplýva aj z e-mailovej komunikácie medzi žalobcom a spoločnosťou SLOVKAZ Promotion, s. r. o., z prihlášky do likvidácie, v ktorej sám žalobca uvádza, že si prihlasuje pohľadávku za právne služby poskytnuté spoločnosti SLOVKAZ Promotion, s. r. o., a nie žalovanému 1/, či z faktúry týkajúcej sa právnych služieb, ktorá bola žalobcom vystavená pre spoločnosť SLOVKAZ Promotion, s. r. o. Pokiaľ teda žalobca namieta, že listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise nesvedčia v prospech záverov súdu, namieta nedôvodne a ignoruje výsledky vykonaného dokazovania, ktoré dôvodnosť žaloby vyvracajú.
23. Žalovaný 1/ v rámci svojej obrany argumentoval, že už zo samotného návrhu na vydanie platobného rozkazu zreteľne vyplýva, že žalobca osobu žalovaného 1/ od samotného počiatku vnímal ako subjekt, ktorý nekoná vo vlastnom mene, ale v mene spoločnosti SLOVKAZ Promotion, s. r. o. V návrhu na
vydanie platobného rozkazu totiž žalobca uvádza, že žalovaný 1/ vo vzťahu k nemu vystupoval ako konateľ spoločnosti. Fakt, že žalovaný 1/ vo vzťahu k žalobcovi vždy konal len z pozície konateľa spoločnosti SLOVKAZ Promotion, s. r. o. potvrdzuje aj v súdnom spise nachádzajúca sa e-mailová korešpondencia, z ktorej je zrejmé, že žalobca viedol všetku svoju komunikáciu so spoločnosťou SLOVKAZ Promotion, s. r. o., e-maily žalobcu boli adresované na e-mail spoločnosti, e-maily adresované žalobcovi boli podpísané spoločnosťou.
24. Žalovaný 1/ poukázal na to, že v súvislosti s otázkou pasívnej vecnej legitimácie napokon nemožno prehliadnuť skutočnosť, že pokiaľ spoločnosť SLOVKAZ Promotion, s. r. o. vo vzťahu k žalobcovi vystupovala, konala výlučne v pozícii splnomocnenca tretej osoby - JUDr. Ľubomíra Kolářa. Je zrejmé, že sa žalobca v konaní snaží vytvárať dojem, že nemal vedomosť o tejto skutočnosti. Túto vedomosť žalobcu však dokazuje jeho písomná korešpondencia, konkrétne e-maily zo dňa 29. 03. 2010, zo dňa 15. 04. 2010 a zo dňa 25. 05. 2010. V e-maily zo dňa 29. 03. 2010 totiž žalobca dopytoval spoločnosť SLOVKAZ Promotion, s. r. o. otázkou, či jej klient odsúhlasil poplatky za služby a súčasne žiadal spoločnosť, aby svojmu klientovi „tlmočila“ návrh poplatkov za právne služby. V e-maily zo dňa 15. 04. 2010 spoločnosť SLOVKAZ Promotion s.r.o. informuje žalobcu o stretnutí so svojim klientom a navrhuje spoločné stretnutie vo Viedni. V e-maily zo dňa 25. 05. 2010 žalobca informuje spoločnosť SLOVKAZ Promotion s.r.o., že so stretnutím s JUDr. Kolářom súhlasí. Uvedené skutočnosti tak jednoznačne dokazujú, že žalobca mal preukázateľnú vedomosť o tom, že spoločnosť SLOVKAZ Promotion s.r.o. vystupuje voči žalobcovi len v pozícii sprostredkovateľa. Tvrdenie žalobcu, že s uvedenou skutočnosťou uzrozumený nebol, resp. jeho tvrdenie, že predmetnú plnú moc zo dňa 23. 09. 2009 videl prvýkrát na pojednávaní konanom vo veci dňa 03. 03. 2014 nie je preto pravdivé.
25. Podľa žalovaného 1/ sa dá uzavrieť, že výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil súd prvej inštancie racionálne a logicky, jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti a po ich zhodnotení správne skutkovo uzavrel, že medzi žalovaným 1/ a žalobcom žiadny právny vzťah neexistoval. Napokon, pokiaľ by bol žalobca skutočne presvedčený, že právny vzťah medzi ním a žalovaným 1/ existoval, zrejme by žalobu nesmeroval aj proti žalovanému 2/.
26. K námietke žalobcu, že uniklo pozornosti súdu prvej inštancie, že žalovaný 1/ údajne v odpore proti platobnému rozkazu pripustil existenciu právneho vzťahu medzi žalovaným 1/ a žalobcom poukázal žalovaný 1/ na obsah odporu proti platobnému rozkazu, v ktorom hneď v úvode de facto namietal pasívnu vecnú legitimáciu, resp. v ktorom zdôrazňoval, že zmluva o podielovej odmene za poskytnuté právne služby bola uzavretá medzi žalobcom a v tom čase žalovaným 2/. Napokon, ak v odpore žalovaný 1/ citoval ustanovenia o spotrebiteľskej zmluve, konštatoval v ňom, že pri úvahe o spotrebiteľovi vychádza čisto z tvrdení žalobcu prezentovaných v žalobe a sám seba označuje len za domnelého účastníka tvrdeného hmotnoprávneho vzťahu.
27. K výhrade žalobcu, že sa súd nezaoberal faktom, že žalovaný 1/ pred začatím súdneho konania nenamietal existenciu právneho vzťahu so žalobcom žalovaný 1/ uviedol, že žalobca veľmi dobre vie, že jeho požiadavku na zaplatenie žalovanej sumy v období pred začatím konania opakovane odmietal, a to z rovnakých dôvodov, z akých ju odmieta aj v súčasnosti.
28. K poukazu žalobcu na e-maily zo dňa 18. 06. 2009 a dňa 21. 12. 2009 žalovaný 1/ uviedol, že obsah e-mailu zo dňa 18. 06. 2009 koncipoval výlučne žalobca, a preto logicky nebolo v schopnostiach žalovaného 1/ ovplyvniť to, čo žalobca do predmetného e-mailu uvedie. Okrem toho, podľa správneho, resp. dôsledného prekladu žalobcom použitého výrazu „possession“ zodpovedá výraz „držba“, nie výraz „vlastníctvo“, keďže ide o výraz odvodený od latinského výrazu „possessionem“, ktorý bezpochyby v práve vyjadruje držbu. Predmetnú zmenku žalovaný 1/ skutočne v držbe mal, veď napokon jej vymáhaním bol žalobca poverený. Podľa žalovaného 1/ obsah e-mailu zo dňa 21. 12. 2009 si žalobca vykladá účelovo. Ak v tomto e-maily žalovaný 1/ žiada, aby v liste, ktorý mal byť zrejme zasielaný Dr. Prokschovi uviedol žalobca namiesto obchodného mena spoločnosti SLOVKAZ Promotion s.r.o. meno žalovaného 1/, žiadal tak urobiť len z toho dôvodu, že to požadoval práve Dr. Proksch, podľa ktorého to tak „bude lepšie“. Tento fakt je z predmetného e-mailu celkom zrejmý. Okrem toho, v komunikácii obchodných partnerov nie je ničím výnimočným, keď meno predstaviteľa spoločnosti napovie obchodnému partnerovi viac ako obchodné meno spoločnosti.
29. Podľa žalovaného 1/ objektívnym dôvodom zamietnutia žaloby bola aj skutočnosť, že žalobca v konaní nepreukázal ním tvrdenú existenciu dohody o hodinovej odmene za ním tvrdené poskytnutie právnych služieb. Naopak, v konaní bolo bez pochýb preukázané, že v prospech žalobcu bola za úkony právnej služby, ktoré pri vymáhaní pohľadávky uskutoční, dohodnutá podielová odmena vo výške 8% z vymoženej sumy bez DPH. Svedčí o tom okrem iného aj e-mail zo dňa 29. 03. 2010, ktorý žalobca adresoval spoločnosti SLOVKAZ Promotion s.r.o. K zrušeniu pôvodnej dohody o podielovej odmene medzi žalobcom a spoločnosťou SLOVKAZ Promotion s.r.o., konajúcou v pozícii splnomocnenca JUDr. Kolářa, nikdy nedošlo. V súvislosti s výškou dohodnutej odmeny však treba opäť zdôrazniť, že úvahy o výške odmeny sú logicky na mieste až vtedy, čo žalobca vôbec preukáže reálne vykonanie úkonov právnej služby.
30. Po doručení vyjadrenia k odvolaniu sa žalobca ako odvolateľ už nevyjadril, hoci mu súd prvej inštancie umožnil vyjadriť sa v lehote 10 dní od doručenia vyjadrenia k odvolaniu (§ 374 ods. 1 CSP).
31. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 07. 11. 2019, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP).
32. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého odvolací súd vychádza a od neho sa nijakým spôsobom neodchyľuje (§ 383 CSP).
33. Dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie výsluchom žalobcu bolo zistené, že na jar r. 2009 žalobcu oslovil p. Štahel s tým, že má priateľa na Slovensku, ktorý hľadá právne zastúpenie. Následne v máji r. 2009 sa uskutočnilo stretnutie vo Viedni. Podľa žalobcu žalovaný 1/ vtedy povedal, že je majiteľom zmenky, ktorá sa nachádza v sejfe a banka robí problémy s vyplatením peňazí. Žalovaný 1/ požiadal žalobcu o kontakt s bankou a právne zastúpenie, aby banka peniaze vyplatila. Žalobca právne spracoval celú vec a urobil niekoľko návrhov. Žalovaný 1/ ho konkrétne požiadal o právne zastúpenie a aby vypracovali návrhy, čo urobili a napísali zástupcovi Volksbanky. Potom sa v liste stala chyba v tom smere, že sa malo vystupovať v mene žalovaného 2/, na čo žalovaný 1/ povedal, že je to chyba a že sa to má opraviť tak, aby tam bolo jeho meno, lebo jeho mali zastupovať a vykonávať úkony v jeho mene. Pokiaľ ide o odmenu pri pôvodných rokovaniach nebola dohodnutá konkrétna forma odmeňovania, vychádzali z toho, že sa bude odmeňovať podľa tarify. Žalovaný 1/ povedal, že zaplatí len vtedy, keď vyhrá, na čo mu žalobca vysvetlil, že v Rakúsku je takéto konanie zakázané. Keď žalobca zistil, že to so žalovaným 1/ nie je také jednoduché, navrhol mu poslať určitú zálohu, čo odmietol, preto mu vypovedali zmluvu a zaslali honorárny list. Podľa žalobcu právne služby si u neho objednal žalovaný 1/. Plnú moc na zastupovanie žalovaný 1/ žalobcovi neudelil, nakoľko v Rakúsku je možné zastupovanie buď na základe písomnej plnej moci alebo ústneho splnomocnenia. JUDr. Ľubomíra Kolářa žalobca nepozná, nikdy sa ním nestretol, nemali žiadny, ani telefonický kontakt.
34. Dokazovaním výsluchom žalovaného 1/ bolo zistené, že majiteľom zmenky je p. Kolář, ktorý sa prostredníctvom Dr. Ďuríčka obrátil na spoločnosť žalovaného 2/, v ktorej bol žalovaný 1/ konateľom, či nepoznajú dobrú právnickú kanceláriu v Rakúsku. Prostredníctvom p. Štahela sa zorganizovalo dňa 05. 05. 2009 vo Viedni stretnutie, ktorého sa neskôr zúčastnil aj žalobca. Žalovaný 1/ na prvom stretnutí opísal celú záležitosť s poukazom na to, že má ústne poverenie od JUDr. Kolářa vystupovať voči rakúskym subjektom. Žalobca požiadal o predloženie plnej moci, v opačnom prípade nebude možné klienta zastupovať. Táto plná moc mala byť dôkazom, že JUDr. Kolář splnomocňuje spoločnosť žalovaného 2/ riešením tohto prípadu. Žalovaný 1/ ďalej uviedol, že všetku činnosť, ktorú vykonával s advokátskou kanceláriou žalobcu, robil ako konateľ spoločnosti žalovaného 2/. Podľa jeho názoru žalobca veľmi dobre vedel, že majiteľom zmenky je JUDr. Kolář. Právne služby si u žalobcu objednal žalovaný 2/, za ktorého on ako konateľ vystupoval.
35. Výsluchom svedkyne Mgr. Michaela Eliáš bolo zistené, že pracovala v advokátskej kancelárii žalobcu od októbra r. 2005 do konca r. 2011 ako koncipientka. Bola prítomná na dvoch rokovaniach. Prvé sa uskutočnilo v septembri 2009, kde boli prítomní žalobca, žalovaný 1/ a dve osoby, ktoré priviedol
žalovaný 1/ a následne v marci r. 2010, kde bol prítomný len žalovaný 1/. Na prvom stretnutí sa nehovorilo o honorári, ale na druhom žalovaný 1/ povedal, že by sa malo hovoriť o odmeňovaní. Podľa názoru svedkyne nebola uzatvorená dohoda o tom, akým spôsobom sa bude odmeňovať. Stretnutí sa ona zúčastňovala ako koncipientka. Žalobca vybavil rôzne korešpondencie so žalovaným 1/ na základe stretnutia v máji 2009 a po tom, ako žalovaný 1/ doložil dokumenty, sa robila analýza skutkovej podstaty veci. Nasledovali rôzne korešpondencie, písali sa listy na právneho zástupcu banky. Svedkyňa pánov JUDr. Kolářa a Ďuríčka nepoznala.
36. Z faktúry č. 123/2010, ktorú predložil žalobca, bolo zistené, že žalobca vyfakturoval na meno J. J. sumu 25.643,68 € ako náklady za právne konzultácie a z faktúry, ktorú predložil právny zástupca žalovaného 1/ bolo zistené, že tá istá faktúra bola adresovaná spoločnosti SLOVKAZ Promotion s.r.o..
37. Z prihlášky pohľadávky do likvidácie zo dňa 09. 02. 2011 bolo zistené, že žalobca ako veriteľ si podal prihlášku do likvidácie proti dlžníkovi SLOVKAZ Promotion s.r.o. „v likvidácii“, so sídlom J. C. Hronského 1, 960 01 Zvolen. V prihláške uviedol, že si prihlasuje pohľadávky, ktoré vznikli z titulu nezaplatenia faktúry veriteľa za právne služby poskytnuté dlžníkovi, a to faktúry č. 123/2010 zo dňa 25. 08. 2010, splatnej dňa 18. 10. 2010 na sumu 25.643,68 € spolu s úrokom z omeškania až do dňa zaplatenia.
38. Z plnej moci vystavenej dňa 23. 09. 2009 bolo zistené, že podpísaný JUDr. Ľubomír Kolář, nar. 10. 04. 1942, bytom Brno, Bohuslava Martinu 76 splnomocnil spoločnosť SLOVKAZ Promotion s.r.o., IČO: 36 050 253, so sídlom J. C. Hronského 1, 960 01 Zvolen, Slovenská republika, aby ho zastupovala vo všetkých konaniach smerujúcich k vymoženiu pohľadávky vo výške 71.000.000,- € od dlžníka spoločnosť Volskbank Gross - Waikersdorf Gmbh so sídlom Grosswaikeersdorf, Rakúska republika s tým, že táto pohľadávka vznikla na základe dohody uzatvorenej medzi dlžníkom a zástupcom JUDr. Ľubomíra Kolářa dňa 17. 11. 1988 pod č. 2012, ktorej predmetom bolo uskutočnenie bankovej operácie s tým, že na jeho uskutočnenie zložil zástupca JUDr. Ľubomíra Kolářa na zúčtovací účet dlžníka č. 60509590000 čiastku vo výške 760.000.000,-- rakúskych šilingov a ďalej pohľadávky z titulu príslušenstva k uvedenej pohľadávke vo výške 7 % a aby za neho urobil všetky právne úkony pri zaisťovaní zhora uvedenej záležitosti s výnimkou úkonov smerujúcich k vzdaniu sa práv súvisiacich s vlastníctvom zhora popísanej pohľadávky, k jej postúpeniu, či iným úkonom, ktorými by sa zadobytnosť jeho pohľadávky za dlžníka zhoršila, či nárok úplne alebo sčasti zanikol. Plnú moc za SLOVKAZ Promotion s.r.o. prijal dňa 24. 09. 2009 Ing. J. J. - konateľ spoločnosti.
39. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj e-mailovou a písomnou komunikáciou nachádzajúcou sa v súdnom spise, vrátane jej prekladu z anglického jazyka do jazyka slovenského.
40. Podľa § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka, štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.
41. Podľa § 133 ods. 2 Obchodného zákonníka, konateľom spoločnosti môže byť len fyzická osoba.
a. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu proti žalovanému 1/ zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/.
42. Na to, aby sa niekto stal stranou konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno- právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či on aj žalovaný sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je žalobca subjektom práva a žalovaný subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v civilnom procesnom práve používa pojem vecná legitimácia. Vecnú legitimáciu má ten subjekt, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa žalobca subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, resp. subjektívne vníma žalovaného ako účastníka určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či žalobca a žalovaný účastníkmi daného hmotnoprávneho vzťahu objektívne sú, alebo nie sú. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), v skutočnosti objektívne nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/192/2004).
43. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/205/2009).
44. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia ceny poskytnutých právnych služieb proti žalovanému 1/ a žalovanému 2/ spoločne a nerozdielne. Termín "spoločne a nerozdielne" vyjadruje solidaritu na strane dlžníkov a znamená, že viac dlžníkov má splniť dlh tomu istému veriteľovi. V prípade súdneho konania pasívna solidarita znamená, že u každého dlžníka, a teda u každého žalovaného musí byť zvlášť posudzovaná a preukázaná jeho pasívna vecná legitimácia. Pretože konanie proti žalovanému 2/ je s poukazom na § 47 ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii prerušené, v tomto štádiu konania bolo potrebné, aby žalobca preukázal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 1/, teda aby preukázal, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ došlo k vzniku záväzkového vzťahu založeného zmluvou o poskytovaní právnych služieb.
45. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ nevznikol právny vzťah, že žalovaný 1/ nekonal ako fyzická osoba, ale konal ako konateľ spoločnosti žalovaného 2/.
46. Žalobca v podanom odvolaní tvrdil, že v súdnom spise sa nachádzajú listinné dôkazy, ktoré nesvedčia v prospech záverov súdu, ani v prospech tvrdení žalovaného 1/. Žalobca pritom poukázal na svoje písomné vyjadrenie zo dňa 17. 02. 2015, v rámci ktorého mal citovať z podania žalovaného 1/ zo dňa 13. 03. 2013.
47. Strana má v konaní povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, čo znamená, že strana v konaní uvádza skutkové tvrdenia na svoj nárok alebo svoju obranu, ale popiera aj tvrdenia protistrany a na všetky tieto skutočnosti označuje dôkazy, ktoré ich majú preukázať. Za dôkaz v súdnom konaní môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka (§ 187 ods. 1, 2 CSP, resp. § 125 Zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30. 06. 2016). Písomné vyjadrenie strany v súdnom konaní samo o sebe dôkazným prostriedkom nie je. Strana vo svojom písomnom vyjadrení (podaní adresovanom súdu) len uvádza svoje tvrdenia, prípadne popiera tvrdenia protistrany a uvádza návrhy na vykonanie dôkazov. Každé tvrdenie však musí byť podporené, a teda preukázané relevantným dôkazom. Písomné vyjadrenie žalobcu zo dňa 17. 02. 2015 preto nie je dôkazným prostriedkom, ale len jednostranným písomným tvrdením žalobcu. Z písomného podania žalobcu zo dňa 17. 02. 2015 súd prvej inštancie zistil len tvrdenia žalobcu, resp. tvrdenia na popretie tvrdení žalovaného 1/, tieto tvrdenia, resp. protitvrdenia však mali byť v konaní preukázané dôkazmi. Ako už bolo uvedené, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca existenciu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ nepreukázal.
48. Žalobca v odvolaní na svoje písomné vyjadrenie zo dňa 17. 02. 2015 poukázal s tým, že v rámci neho citoval z podania žalovaného zo dňa 13. 03. 2013. Ako už odvolací súd uviedol, podanie strany v konaní nie je dôkazom. Preto ani podanie žalovaného 1/ zo dňa 13. 03. 2013 nie je dôkazom. Opäť ide len o písomné vyjadrenie strany, a teda o písomné vyjadrenie tvrdení žalovaného 1/ spolu s popretím tvrdení žalobcu.
49. Pokiaľ žalobca v odvolaní konštatoval, že žalovaný 1/ v podaní zo dňa 13. 03. 2013 uviedol, že ak bol žalobca s určitým subjektom v právnom vzťahu, bol týmto subjektom JUDr. Ľubomír Kolář, ktorého pohľadávku mal žalobca vymáhať, resp. nanajvýš možno za tento subjekt považovať žalovaného 2/, žalobca v odvolaní na toto vyjadrenie žalovaného 1/ poukázal s tým, že ide z právneho hľadiska o neakceptovateľnú argumentáciu, pričom tento spôsob, ktorým sa žalovaný 1/ usiluje zbaviť svojej právnej zodpovednosti, svedčí vychádzajúc z jej obsahu v prospech tvrdení žalobcu. Odvolací súd poukazuje na to, že práve tvrdenie žalovaného 1/, že nebol so žalobcom v právnom vzťahu a že
subjektom, ktorý bol so žalobcom v právnom vzťahu bol JUDr. Ľubomír Kolář, nanajvýš žalovaný 2/, je popretím tvrdení žalobcu, že bol v právnom vzťahu so žalovaným 1/. Popretie skutkových tvrdení protistrany je prostriedkom procesnej obrany. V sporom konaní však najskôr musí žalobca svoj nárok nielen tvrdiť, ale aj preukázať a až potom súd pristupuje k vyhodnoteniu obrany žalovaného. Odvolací súd analogicky poukazuje aj na právnu vetu uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019, podľa ktorej „Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia.". Ak teda pri pasivite žalovaného v konaní súd nemôže priznať dôvodnosť žalobou uplatneného nároku bez jeho dostatočného preukázania, o to viac je potrebné, aby žalobca svoj nárok dostatočne tvrdil a preukázal pri účasti žalovaného v sporovom konaní. Dôsledkom nedostatočného splnenia povinnosti tvrdenia žalobcu a dôkaznej povinnosti žalobcu je totiž zamietnutie žaloby.
50. Žalobca v odvolaní tvrdil, že práve spôsob argumentácie, akým sa žalovaný 1/ usiluje zbaviť svojej zodpovednosti za plnenie žalobcovi vychádzajúc z jej obsahu svedčí v prospech tvrdení žalobcu. Žalovaný 1/ sa v konaní na súde prvej inštancie bránil tvrdením, že nekonal vo vlastnom mene, ale konal ako konateľ žalovaného 2/. Taktiež žalovaný 1/ v konaní na súde prvej inštancie uvádzal, že žalobca poskytoval právne služby JUDr. Ľubomírovi Kolářovi, ktorý žalovaného 2/ splnomocnil, aby ho zastupoval vo všetkých konaniach smerujúcich k vymoženiu pohľadávky vo výške 71.000.000,- Eur od dlžníka spoločnosť Volskbank Gross - Waikersdorf Gmbh. Žalobca však v podanom odvolaní neuviedol, ako týmto tvrdením žalovaného 1/ mala byť preukázaná existencia záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/. Práve naopak, išlo o popretie skutkového tvrdenia žalobcu, že bol v právnom vzťahu so žalovaným 1/ ako fyzickou osobou.
51. Keďže konanie proti žalovanému 2/ je prerušené a súd prvej inštancie pokračoval v konaní len proti žalovanému 1/, nie je v tomto štádiu odvolacieho konania potrebné a účelné vyhodnocovať, či žalobca bol v právnom vzťahu so žalovaným 2/ alebo s JUDr. Ľubomírom Kolářom. V súčasnom štádiu konania sa vyhodnocuje len právny vzťah žalobcu a žalovaného 1/. Tvrdenie žalovaného 1/, že žalobca bol v právnom vzťahu s JUDr. Ľubomírom Kolářom, ktoré tvrdenie žalovaný 1/ uviedol aj vo vyjadrení k odvolaniu, môže mať vplyv len na posudzovanie nároku žalobcu proti žalovanému 2/. Nemá to ale žiaden dosah na to, že v doterajšom konaní bol žalobca povinný preukázať existenciu právneho vzťahu medzi ním a žalovaným 1/.
52. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobca poukazom na písomné podanie žalobcu zo dňa 17. 02. 2015 a písomné podanie žalovaného zo dňa 13. 03. 2013 existenciu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ založeného zmluvou o poskytovaní právnych služieb nepreukázal.
53. Žalobca v odvolaní poukázal aj na e-mailovú komunikáciu zo dňa 29. 03. 2010 v spojení s podaním žalovaného 1/ zo dňa 30. 03. 2015 a tvrdil, že ide o zjavne a priehľadne tendenčný výklad žalovaného 1/, pokiaľ ide o dohodnutie odmeny za právne služby.
54. V e-maily zo dňa 29. 03. 2010 žalobca v úvode textu uviedol len meno „J.“ a následne žalobca v texte uviedol aj: „..by sme sa chceli opýtať, či Váš klient odsúhlasil dojednania o poplatku, ktoré sme Vám navrhli na poslednom stretnutí ... namiesto účtovanie sumy vo výške 8 % z prijatej sumy, chceli by sme Vám navrhnúť hodinovú sadzbu, ktorá sa uplatní v prípade úspechu. Chceli by sme Vás preto požiadať, aby ste prediskutovali dojednanie o poplatku so svojim klientom ...“. E-mail žalobca zasielal na e-mailovú adresu žalovaného 2/.
55. Aby bolo možné posúdiť obsah zmluvy, a teda či došlo aj k dohode o odmene a akým spôsobom, najskôr bolo potrebné, aby žalobca v konaní preukázal, že k vzniku záväzkového vzťahu založeného zmluvou o poskytnutí právnych služieb medzi žalobcom a žalovaným 1/ došlo a až následne by bolo predmetom konania posúdenie, čo konkrétne bolo obsahom zmluvy.
56. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobca existenciu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ založeného zmluvou o poskytovaní právnych služieb nepreukázal ani e-mailovou komunikáciou zo dňa 29. 03. 2010.
57. K tvrdeniu žalobcu, že zjavne a priehľadne tendenčný výklad e-mailovej komunikácie zo dňa 29. 03. 2010 žalovaným 1/ súd prvej inštancie neprehliadol, ale paradoxne celkom naopak akceptoval a legitimizoval postup žalovaného 1/ napadnutým rozhodnutím odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval v konaní v súlade s procesnými predpismi a keďže žalobca pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 1/ nepreukázal, žalobu žalobcu proti žalovanému 1/ zamietol bez toho, aby bolo potrebné posudzovať obsah zmluvy, ktorej existencia medzi žalobcom a žalovaným 1/ nebola preukázaná a aby bolo potrebné posudzovať pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 2/.
58. K tvrdeniu žalobcu, že evidentne uniklo pozornosti súdu prvej inštancie, že samotný žalovaný 1/ v odpore voči platobnému rozkazu existenciu právneho vzťahu medzi žalovaným 1/ ako klientom a žalobcom ako právnym zástupcom pripustil, keď seba označil ako spotrebiteľa tak, ako to vo vyjadrení k odvolaniu uviedol žalovaný 1/, odvolací súd rovnako, ako aj súd prvej inštancie uvádza, že žalovaný 1/ ani v podanom odpore existenciu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ nepripustil. Žalovaný 1/ v podanom odpore uvádzal seba ako domnelého účastníka žalobcom tvrdeného hmotnoprávneho vzťahu a v tejto súvislosti uviedol, že keďže je fyzickou osobou, bolo by potrebné brať do úvahy aj ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľa. Žalovaný 1/ v podanom odpore navrhol žalobu žalobcu proti žalovanému 1/ zamietnuť. Ak navrhol žalobu zamietnuť, nemožno usudzovať na to, že pripustil existenciu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/. Možno dôvodne predpokladať, že ak by bol mal žalovaný 1/ za to, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ bola uzavretá dohoda o poskytovaní právnych služieb, a teda by bol mal za to, že žaloba žalobcu proti žalovanému 1/ je dôvodná, nebol by podával odpor a nemal by za to, že žaloba má byť proti nemu zamietnutá. Keďže v konaní na súde prvého stupňa existencia záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ preukázaná nebola, nebolo potrebné, aby súd prvej inštancie vyhodnocoval, či mal prípadne žalovaný 1/ postavenie spotrebiteľa.
59. Odvolací súd preto nesúhlasí ani s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že šlo o právne nesmierne relevantnú skutočnosť, s ktorou sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podobne ako v súvislosti s vydaním medzitýmneho rozsudku č. k. 7Cb/28/2011-553 zo dňa 10. 06. 2016, nijako nevysporiadal a dokonca ju ani nespomenul.
60. Odvolací súd poukazuje aj na to, že každé vyjadrenie a tvrdenie strany v súdnom konaní je potrebné posudzovať v kontexte všetkých údajov a tvrdení, ktoré strana uvedie. Nie je možné zvoliť taký prístup, ako uplatnil v podanom odvolaní žalobca, že z tvrdení a obrany žalovaného 1/ v konaní si vyberal len tie časti, o ktorých mal žalobca za to, že sú v jeho prospech. Žalobca ich však vyberal takým spôsobom, že popieral, čo žalovaný 1/ týmito tvrdeniami vyjadriť mienil a skutočne aj vyjadril. Žalovaný 1/ v podanom odpore v celom rozsahu namietal existenciu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/. V celom texte podaného odporu žalovaný 1/ hovoril o „domnelom nároku žalobcu“ a o žalovanom 1/ ako „domnelom účastníkovi tvrdeného hmotno-právneho vzťahu“. Žalovaný 1/ ani v podanom odpore seba nepripustil ako subjekt právneho vzťahu so žalobcom.
61. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie sa nezaoberal faktom, že žalovaný 1/ pred začatím súdneho konania nenamietal a ani nikdy vôbec nespochybňoval existenciu právneho vzťahu so žalobcom odvolací súd uvádza, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 CSP) a súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP). V danom prípade žalobca v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia nepreukázal existenciu záväzkového vzťahu medzi ním a žalovaným 1/. Nebolo preto potrebné, aby sa súd prvej inštancie zaoberal skutočnosťou, či pred začatím tohto súdneho konania žalovaný 1/ existenciu právneho vzťahu so žalobcom spochybňoval alebo nespochybňoval. Prípadná skutočnosť, že pred začatím súdneho konania nebol namietaný nárok uplatnený v súdnom konaní sama o sebe nemôže byť dôvodom na prijatie záveru, že uplatnený nárok vznikol a je daný. Preto aj prípadná pasivita žalovaného 1/ vo vzťahu k žalobcovi pred začatím tohto súdneho konania by sama o sebe nemohla byť dôvodom na vyhodnotenie nároku žalobcu proti žalovanému 1/ za dôvodný. Navyše, žalovaný 1/ pred začatím tohto súdneho konania dôvodnosť nároku žalobcu proti žalovanému 1/ namietal, keď napríklad listom zo dňa 23. 09. 2010 žalobcovi uviedol, že listina, ktorá vyzerá ako „faktúra“ je adresovaná nesprávnemu príjemcovi.
62. Žalobca v odvolaní zdôraznil aj podľa neho ďalšiu v spore preukázanú a nepochybne tiež mimoriadne dôležitú právnu skutočnosť, že na predmetnej zmenke nie je uvedené meno JUDr. Ľubomíra Kolářa, pričom žalobca zotrval na tvrdení, že za majiteľa zmenky sa v máji 2009 označil žalovaný 1/ a v prospech tvrdenia žalobcu svedčí aj korešpondencia zo dňa 18. 06. 2009 a presvedčeniu žalobcu o
tom, že majiteľom zmenky a klientom žalobcu je práve žalovaný 1/ nasvedčuje aj list zo dňa 21. 12. 2009 a žalobca považuje za odvolací dôvod už len to, že súd prvej inštancie sa s uvedenými dôkazmi v odôvodnení rozsudku nielenže nijako nevysporiadal, ale ich úplne odignoroval tým, že ich ani len nespomenul.
63. Podľa § 220 ods. 2 CSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Dbá pritom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranou sporu.
64. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že vykonal dokazovanie aj e- mailovou komunikáciou (odsek 10 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Podľa § 191 ods. 1 CSP súd dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Keďže súd prvej inštancie v kontexte celého dokazovania dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že medzi žalobcom a žalovaným 1/ vznikol právny vzťah, nebolo potrebné a účelné, aby uvádzal podrobne aj závery, ku ktorým dospel z každého jedného dôkazu. Nebolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie osobitne reagovať na každý jeden dôkaz označený a predložený v tomto súdnom konaní.
65. Žalobcom uvádzaná zmenka v konaní na súde prvej inštancie ako dôkaz predložená nebola. Ako uviedol vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný 1/, predmetnú zmenku skutočne v držbe mal. Hoci teda žalobca tvrdil, že na predmetnej zmenke nie je uvedené meno Ľubomíra Kolářa, žalobca súčasne nepreukázal, že na zmenke ako majiteľ bolo uvedené meno žalovaného 1/ alebo že žalovaný 1/ sa právne súladným postupom stal majiteľom zmenky. Právo na zaplatenie zmenkovej sumy totiž patrí len majiteľovi zmenky v právnom zmysle slova a majiteľom zmenky je buď osoba, ktorá je ako majiteľ na zmenke uvedená alebo osoba, ktorej bola zmenka indosovaná, t. j. rubopisovaná. Žalobca ako práva znalá osoba si musel byť vedomý skutočnosti, kto môže vykonávať práva zo zmenky.
66. V e-maily zo dňa 18. 06. 2009 žalobca ako adresáta uviedol meno a priezvisko žalovaného 1/ a adresu sídla žalovaného 2/ a následne v úvode textu uviedol priezvisko žalovaného 1/ a v texte uviedol aj: „Vlastníte juxtu vydanú Volksbank Groß Weiskersdorf od 17. Novembra 1988. Juxta je vydaná na hodnotu 760.000.000,-- ATS.“ E-mail žalobca zasielal na e-mailovú adresu žalovaného 2/ a bol odpoveďou na e-mail zo dňa 08. 06. 2009. E-mail zo dňa 08. 06. 2009 bol odosielaný z e-mailovej adresy žalovaného 2/ a v jeho texte bolo uvedené aj: „..by som sa Vás chcel opýtať, či ste si urobili názor vo veci „Volksbank“. ... Tiež by som Vás chcel informovať o stretnutí s mojim českým partnerom minulý týždeň, ktorého tiež zaujíma Vaše stanovisko.“. V závere textu bolo meno a priezvisko žalovaného 1/, obchodné meno a sídlo žalovaného 2/ a telefonický kontakt a e-mailový kontakt žalovaného 2/.
67. E-mail zo dňa 21. 12. 2009 bol odosielaný z e-mailovej adresy žalovaného 2/ a v jeho texte bolo uvedené aj: „Ďakujem veľmi pekne za tvoje návrhy listov Dr. Proksch-ovi ako aj výkonnému riaditeľovi Volksbank. ... Chcel by som Ťa len pekne poprosiť, aby si namiesto Slovkaz Promotion uviedol moje meno - E., keďže Dr. Proksch ma spomenul vo svojom liste, takto to tak bude lepšie.“. V závere textu bolo len meno „J.“ a obchodné meno a sídlo žalovaného 2/ a telefonický kontakt a e-mailový kontakt žalovaného 2/.
68. V celej e-mailovej, resp. listovej komunikácii, ktorá bola v konaní pred súdom prvej inštancie predložená, žalobca síce označoval meno a priezvisko žalovaného 1/, prípadne aj len meno, písomnosti ale adresoval a zasielal na adresu sídla žalovaného 2/ alebo ich zasielal na e-mailovú adresu žalovaného 2/. Súčasne žalobcovi boli všetky e-maily doručované z adresy žalovaného 2/ a vždy v závere textu e- mailov bolo meno a priezvisko žalovaného 1/, prípadne aj len samotné meno „J.“ a obchodné meno a sídlo žalovaného 2/ a telefonický kontakt a e-mailový kontakt žalovaného 2/. Aj keď žalobca v odvolaní uviedol, že v súdnom spise sa nachádzajúce listinné dôkazy nesvedčiace v prospech záverov súdu prvej
inštancie, samotný žalobca ani v písomnej komunikácii nekonal tak, že by bolo možné jednoznačne ustáliť, že korešpondenciu adresoval žalovanému 1/ ako fyzickej osobe.
69. Žalovaný 1/ bol v rozhodnom období konateľom žalovaného 2/. Konanie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným je zo zákona konaním za právnickú osobu vo forme spoločnosti s ručením obmedzeným. Z konania fyzickej osoby ako štatutárneho zástupcu právnickej osoby však nie je možné vyvodzovať dôsledky zaväzujúce túto fyzickú osobu ako súkromný subjekt vo vlastnom mene. Bolo na žalobcovi, aby v konaní uviedol také skutkové tvrdenia a označil také dôkazy, z ktorých by bola preukázaná vecná pasívna legitimácia žalovaného 1/, a teda by bolo jednoznačne a bezpochyby preukázané, že žalovaný 1/ konal ako fyzická osoba, nie ako konateľ žalovaného 2/.
70. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu je v poradí druhým rozhodnutím v danej veci, keď uznesením č. k. 43Cob/200/2016-647 zo dňa 20. 10. 2016 rozhodoval odvolací súd o odvolaniach žalobcu a žalovaného 1/ proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 7Cb/28/2011-553 zo dňa 10. 06. 2015, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že nárok žalobcu na zaplatenie za poskytnuté právne služby voči žalovanému 1/ nie je daný a voči žalovanému 2/ je daný. Odvolací súd medzitýmny rozsudok zrušil a v ods. 12 odôvodnenia uviedol, že: „Len kladný medzitýmny rozsudok umožní súdu pokračovať v konaní a zaoberať sa v prípade právoplatnosti takéhoto rozsudku už iba výškou uplatneného nároku. Možnosť súdu rozhodnúť takýmto medzitýmnym rozsudkom je prejavom zásady hospodárnosti konania. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že nárok uplatnený v konaní žalobcom nie je opodstatnený, nerozhoduje medzitýmnym rozsudkom, ale návrh žalobcu zamietne, pričom v odôvodnení môže uviesť, že návrh zamietol z dôvodu, že nemal preukázaný základ žalobcovho nároku, a preto sa už ani v konaní nezaoberal jeho výškou, resp. nevykonal dokazovanie navrhnuté na preukázanie výšky nároku.“. V ods. 13 odôvodnenia odvolací súd uviedol, že: „Súd prvej inštancie teda pochybil, keď na základe záveru, že nárok žalobcu voči žalovanému 1/ považoval za neoprávnený, rozhodol medzitýmnym rozsudkom. Ako už bolo uvedené, pokiaľ súd dospel k takémuto záveru, mal návrh voči žalovanému 1/ zamietnuť.“. V odseku 19 odôvodnenia odvolací súd uviedol, že: „Na základe vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie je jednak nesprávny (pokiaľ ide o výrok voči žalovanému 1/) a pokiaľ ide o žalovaného 2/ bol vydaný na základe nesprávneho procesného postupu, ktorým bolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.“. V odseku 21 odôvodnenia odvolací súdu uviedol, že: „Súd prvej inštancie v ďalšom konaní predovšetkým zistí, či žalobca trvá na žalobe aj voči žalovanému 2/, následne oboznámi konkurzného správcu žalovaného 2/ s tým, že je vedené konanie a zistí, či správca navrhne v tomto konaní voči žalovanému 2/ pokračovať. Pokiaľ ide o žalovaného 1/, kde okresný súd dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je daný, rozhodne rozsudkom tak, že návrh žalobcu zamietne.“. Nešlo teda o arbitrárny postup odvolacieho súdu, ktorým by súdu prvej inštancie uložil žalobu proti žalovanému 1/ zamietnuť, tak ako to v odvolaní tvrdí žalobca, ale išlo o procesný dôsledok podaného odvolania proti medzitýmnemu rozsudku.
71. Odvolací súd ako súd druhej inštancie v uznesení č. k. 43Cob/200/2016-647 zo dňa 20. 10. 2016 ani netvrdil, tak ako to uvádza žalobca v odvolaní, že zo samotnej skutočnosti, že žalobca prihlásil pohľadávku do likvidácie voči žalovanému 2/ a predtým mu vystavil faktúru za právne služby, možno vyvodiť jednoznačný záver, že za celé obdobie chápal správanie, resp. konanie žalovaného 1/ jasne ako konanie štatutárneho orgánu žalovaného 2/. Odvolací súd sa v uznesení č. k. 43Cob/200/2016-647 zo dňa 20. 10. 2016 k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného 1/ nevyjadroval, keďže postup súdu prvej inštancie vyhodnotil ako porušenie práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo možné odstrániť v odvolacom konaní (odsek 19 odôvodnenia uznesenia č. k. 43Cob/200/2016-647 zo dňa 20. 10. 2016).
72. Ak prípadne žalobca týmto tvrdením mienil napadnúť konanie pred súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nedospel k záveru o nepreukázaní pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ len zo skutočnosti, že žalobca si prihlásil pohľadávku do likvidácie žalovaného 2/ a predtým mu vystavil faktúru za právne služby, tak ako to uviedol v odvolaní žalobca. Súd prvej inštancie k záveru o nepreukázaní pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ dospel po zhodnotení všetkých tvrdení a dôkazov a skutočnosti o prihláške pohľadávky a vystavení faktúry pre žalovaného 2/ uviedol na podporu svojho záveru.
73. Pokiaľ žalobca v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v odseku 9 napadnutého rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že nešlo o argumentáciu súdu prvej inštancie, ale išlo o citáciu vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného, teda nešlo o vlastné úvahy a závery súdu prvej inštancie.
74. Ako už bolo vyššie uvedené, súd prvej inštancie v danej veci najskôr rozhodol medzitýmnym rozsudok č. k. 7Cb/28/2011-553 zo dňa 10. 06. 2015 a vyslovil, že nárok žalobcu na zaplatenie za poskytnuté právne služby voči žalovanému 1/ nie je daný. Súd prvej inštancie v medzitýmnom rozsudku odôvodnil, na základe čoho dospel k záveru, že nárok žalobcu proti žalovanému 1/ nie je daný. Nie je teda pravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že na pojednávaní konanom dňa 06. 09. 2018 sa prvýkrát dozvedel o predbežnom právnom posúdení sporu súdom prvej inštancie. Navyše, žalobca prípadne ani v odvolacom konaní neoznačil alebo nepredložil ďalšie dôkazy alebo neuviedol ďalšie skutkové tvrdenia o svojom nároku vo vzťahu k žalovanému 1/.
75. Vychádzajúc z konštatovaných skutočností, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne posúdil, keď vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým žalobu proti žalovanému 1/ z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ zamietol. V konaní súdu prvej inštancie nezistil odvolací súd žiadne vady, súd prvej inštancie neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Preskúmaním veci ani odvolací súd nezistil, že by žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie uviedol také tvrdenia a označil také dôkazy, z ktorých by bola preukázaná existencia právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ ako fyzickou osobou. Pretože žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaný 1/ konal ako fyzická osoba, nemohlo žalobcovi vzniknúť priame právo proti žalovanému 1/ ako fyzickej osobe.
76. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
77. O nároku nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému 1/, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
78. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).