Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4CoPr-3-2019.pdf
PDF · 113.35 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoPr/3/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. predsedníčky senátu a sudcov JUDr. Martina Barana a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: L.. M. M.C., D.. XX.XX.XXXX, N. D. XXXX/XX, XXX XX C., proti žalovanému: Mesto Humenné, Kukorelliho 34, 066 28 Humenné, IČO: 323 021, o náhradu mzdy s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 7Cpr9/2016-100 zo dňa 09.02.2018 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením č.k. 7Cpr/9/2016-176 z 12.9.2019.
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, ktorou sa domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi ušlú mzdu vo výške 1.600,- eur za každý kalendárny mesiac od 01.12.2013 do umožnenia výkonu dojednanej práce do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi.
V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko žalovaného, výsledky vykonaného dokazovania, najmä obsah pripojených listinných dôkazov, citoval ust. § 1 ods. 1, § 28 ods. 1 zákona č. 396/1990 Zb. o obecnom zriadení (ďalej len zákona č. 396/1990 Zb.), ďalej § 3 ods. 1 zákona č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej funkcie národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy, rozpočtové a príspevkové organizácie zriadené národnými výbormi, ich zariadenia a zariadenia vnútornej správy národných výborov (ďalej len zákona č. 518/1990 Zb., ďalej § 2 ods. 2, § 4 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len zákona č. 138/1991 Zb., ďalej § 4 ods. 3 písm. j) zákona č. 369/1990 Zb. v znení platnom k 30.09.1990, a uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady ušlej mzdy z dôvodu, že dňa 02.07.1990 uzatvoril s právnym predchodcom žalovaného Mestským národným výborom v C. pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu riaditeľ technických služieb mesta. Ako dôkaz predložil kópiu pracovnej zmluvy uzatvorenú s ním ako zamestnancom na dobu neurčitú, ako aj kópiu platobného výmeru zo dňa 18.06.1990, v zmysle ktorého mu bola stanovená mesačná mzda, ako aj stanovené možnosti priznania odmien. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný, ani jeho právny predchodca ku dňu podania žaloby neurobili žiadny relevantný úkon ktorým by sa skončil pracovný pomer uzatvorený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 02.07.1990, a preto bol toho názoru, že pracovný pomer trvá. Žalovaný mu neprideľoval dojednanú prácu, neplatil mzdu, a preto sa domáhal nároku na náhradu ušlej mzdy. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na jej nedôvodnosť. Uviedol, že žalobca nikdy nebol, ani nie je zamestnancom Mestského národného výboru v C. či Mesta C., ako riaditeľ Technických služieb mesta C. bol zamestnancom tejto organizácie, ktoré boli príspevkovou organizáciou Mesta C. so samostatnou právnou subjektivitou. Žalobca ukončil pracovný pomer k Technickým službám mesta C. dohodou o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 19.08.1991.
Od 20.08.1991 žalobca nie je zamestnancom Technických služieb mesta C., nikdy nebol zamestnancom Mesta C., a preto uplatnený nárok na náhradu mzdy žalovaný neuznával. Poukázal na prekážku veci rozhodnutej ohľadne nároku žalobcu s tým, že predložil dohodu o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 19.08.1991, z ktorej vyplýva, že pracovný pomer medzi žalobcom ako riaditeľom Technických služieb mesta C. bol ukončený k 20.08.1991. Ďalej predložil rozhodnutie Okresného súdu Humenné sp.zn. 10C/759/94 zo dňa 08.06.1995, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu o určenie, že dohoda o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 19.08.1991 a určenie, že pracovný pomer trvá nepretržite od 18.06.1990, je neplatná. Rozsudok bol potvrdený v tejto časti rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Co/363/95-53 zo dňa 08.02.1996. Ďalej žalovaný poukázal na rozsudok Okresného súdu Humenné sp.zn. 16C/592/99 zo dňa 17.06.1999, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 4Co/496/99 zo dňa 24.01.2000, v ktorom bolo skonštatované, že návrh žalobcu ohľadom tvrdenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 19.08.1991 je neplatná, nemožno akceptovať, lebo už o tejto otázke bolo právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné sp.zn. 10C/759/94.
Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný nebol, ani v súčasnosti nie je právnym nástupcom bývalého Mestského národného výboru v C., s ktorým mal žalobca uzatvorenú pracovnú zmluvu na funkciu riaditeľa technických služieb mesta. Mesto C. sa zo zákona stalo zriaďovateľom Technických služieb mesta C., v ktorej organizácii bol žalobca riaditeľom. Technické služby mesta C. boli a sú právnickou osobou so samostatnou právnou subjektivitou a riaditeľ tejto príspevkovej organizácie bol jej zamestnancom. Žalovaný sa na základe zákona ujal svojej zriaďovateľskej funkcie a dňa 19.06.1991 žalobcu odvolal z funkcie riaditeľa Technických služieb mesta C.. Následne dňa 24.06.1991 podpísal s povereným riaditeľom Technických služieb mesta C. dohodu o zmene funkcie a dňa 20.08.1991 dohodu o skončení pracovného pomeru. Súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetom konania bolo tvrdenie žalobcu, že je stále zamestnancom právneho nástupcu žalovaného teda Mesta C., a to na základe pracovnej zmluvy z 02.07.1990, pričom v konaní bolo preukázané, že tento pracovný pomer vo funkcii riaditeľa technických služieb bol skončený dohodou zo dňa 19.08.1991, čo vyplýva z rozhodnutí súdu. Za situácie, pokiaľ sa žalobca domáhal zaplatenia ušlej mzdy na základe toho, že podľa jeho názoru pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 02.07.1990 naďalej trvá, tak jeho tvrdenie súd považoval za neobjektívne. Pracovný pomer uzatvorený na základe tejto pracovnej zmluvy bol ukončený k 20.08.1991, a to na základe dohody zo dňa 19.08.1991, a preto súd prvej inštancie žalobu zamietol.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že priznal úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Zároveň požiadal o vydanie opravného uznesenia. Namietal nesprávne skutkové zistenia, ako aj nesprávne právne posúdenie. Poukázal na to, že podanou žalobou sa domáhal náhrady mzdy nie z pracovného pomeru s Technickými službami mesta C., ale so samostatným právnym subjektom Mestom C. IČO: 323 021. Namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec, resp. nedostatočne vysporiadal s tromi absolútne nesúvisiacimi pracovnými pomermi, a to pracovným pomerom s Technickými službami mesta C., kde od 18.06.1990 vykonával prácu riaditeľa Technických služieb mesta C. a tento pracovný pomer sa skončil 20.08.1991, a s pracovným pomerom založeným pracovnou zmluvou zo dňa 02.07.1990, ktorú uzatvoril s bývalým Mestským národným výborom v C. a s tvrdenou skutočnosťou uvedenou v podaní zo dňa 04.02.2018, kde tvrdil, že je zamestnancom žalovaného od 01.01.1991 na základe vyjadrenia primátora Mesta C.. Poukázal na to, že žalovaný k tejto skutočnosti nemal žiadne výhrady a ani ju žiadnym spôsobom nespochybnil v rámci procesnej obrany. Na základe tejto relevantnej skutočnosti žalobca uviedol, že odvodzoval jeho pracovný pomer u žalovaného od 01.01.1991, čo mu oznámil primátor Mesta C. s tým, že od 01.01.1991 sa stal pracovníkom Mesta C. na pracovnej pozícii riaditeľ technických služieb mesta so základným platom 3.950,- Sk s miestom výkonu práce C.. O tom, že je od 01.01.1991 zamestnancom žalovaného dokazujú aj skutočnosti, na ktoré poukázal v písomných podaniach. Poukázal najmä na prípis žalovaného - primátora č.j. XX/XX zo dňa 12.06.1991, v ktorom okrem iného je uvedené, že ak dňom 13.06.1991 nezačne s odovzdávaním funkcie, bude nútený s ním okamžite rozviazať pracovný pomer v zmysle § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. K tomu uviedol, že primátor Mesta C. je len štatutárom pracovnoprávnych vzťahov výhradne len s pracovníkmi obce - Mesta C.. Zdôraznil, že v čase od 12.06.1991 a 19.06.1991 bol zamestnancom žalovaného - Mesta C. a keďže od 19.06.1991 dodnes žalovaný, ani on nedali výpoveď z tohto pracovného pomeru a nedohodli sa na jeho skončení, tak od 01.01.1991 dodnes je zamestnancom žalovaného. Ďalej poukázal na to, že žalovaný nepredložil
súdu prvej inštancie ani písomnú pracovnú zmluvu, ktorú mal uzatvoriť s každým zamestnancom. Podotkol, že jeho pracovnú zmluvu zo dňa 02.07.1990, ako aj pracovné zmluvy ostatných zamestnancov bývalého Mestského národného výboru v C. má v držaní žalovaný, z toho vyplýva jeden záver, a to, že žalovaný je de facto právnym nástupcom bývalého Mestského národného výboru v C. a súčasne jeho zamestnávateľom od 01.01.1991 dodnes. Ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal právne s vyjadreniami žalovaného zo dňa 08.06.2017, č.j.: Práv XXXX/XXXXX/XXX a zo dňa 24.08.2017 č.j. práv. XXXX/XXXXXX/XXXX. Podľa názoru žalobcu, nemajú po formálnej stránke pre procesnú obranu žalovaného žiadnu vypovedaciu hodnotu, keďže tieto vyjadrenia podpísala v mene primátorky Mesta C. nekonkretizovaná osoba. Zriaďovacia listina Technickým služieb mesta C. ako samostatného právneho subjektu a menovací dekrét zo dňa 12.06.1990 pre žalobcu ako riaditeľa tohto samostatného právneho subjektu nemá žiadnu právnu súvislosť so žalobou zo dňa 23.novembra 2016, ktorou sa domáha náhrady mzdy od iného samostatného právneho subjektu, ktorým je žalovaný. Tvrdenie žalovaného, že nie je pasívne legitimovaný, nie je dôvodné, keďže jeho pracovný pomer u žalovaného vznikol z konania bývalého primátora Mesta C. L.. O. Z.. Poukázal na platnú judikatúru najvyššieho súdu, R/1997, R68/1971 vo vzťahu k posúdeniu prejavu vôle, ktorý je potrebný vykladať tak, ako so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, aby zodpovedal pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia. Z tohto dôvodu namietal nesplnenie si povinností súdu, a to hodnotenie dôkazov podľa svojej úvahy a každý dôkaz jednotlivo, v dôsledku čoho nezistil skutkový stav veci a tým došlo k porušeniu jeho ústavných práv. Poukázal na nález ústavného súdu iného členského štátu Európskej únie, ktorý právny záver citoval s tým, že pokiaľ súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný v spore, mal žalobu zamietnuť z tohto dôvodu. Nepostupoval tak, lebo je zrejmé, že žalovaný je pasívne legitimovaný v spore, lebo nielenže bol, ale aj je jeho zamestnávateľom od 01.01.1991 dodnes. Vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej navrhol zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo zmeniť a žalobe vyhovieť.
Súčasťou podaného odvolania je aj návrh na opravu rozhodnutia a to na str. 2 ods. 1 riadok 3, kde je nesprávne uvedené: ... „riaditeľ Technických služieb mesta C.“, ktorá skutočnosť nezodpovedá predloženým dôkazom, a to pracovnej zmluve zo dňa 02.07.1990 uzatvorenej s Mestským národným výborom v C., kde je uvedené pozícia riaditeľ technickým služieb mesta bez označenia miesta. Opravu navrhol aj na strane 2 ods. 3 riadok 1 a 2 odspodu napadnutého rozhodnutia. Uvedený text nezodpovedá skutočnosti, keďže žalovaný na pojednávaní dňa 09.02.2018 do súdnej zápisnice uviedol, že predkladá zriaďovaciu listinu Technických služieb mesta C..
3. Podaním zo dňa 23.04.2018 (č.l. 114 spisu) žalobca doplnil odvolanie tým, že namietal odôvodnenie v bodoch 12, 13 napadnutého rozhodnutia, ako aj nesprávny dátum uzatvorenia pracovnej zmluvy, ktorý má byť 02.07.1990 a nie 12.07.1990. Zdôraznil, že sa domáha náhrady mzdy nie z pracovného pomeru uzatvoreného medzi ním a Technickými službami mesta C., ktorý trval od 18.06.1990 do 20.08.1991, ale sa domáha zaplatenia mzdy od žalovaného, ktorého je zamestnancom od 01.01.1991 dodnes. Uvádzané skutočnosti súdom prvej inštancie v bodoch 12 a 13 považoval za bezvýznamné s tým, že žiadal, aby odvolací súd vyhovel jeho odvolaniu.
Podaním zo dňa 24.04.2018 žalobca predložil doplnenie k odvolaniu v ktorom opätovne poukázal na skutkové okolnosti danej veci s tým, že zdôraznil, že zrušenie Mestského národného výboru v C. v skutočnosti neprebehlo jeho likvidáciou bez právneho nástupcu a teda, že žalovaný - Mesto C. je právnym nástupcom bývalého Mestského národného výboru v C.. Žalobu považoval za dôvodnú, odvolaniu navrhol vyhovieť.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne i formálne správny a zákonný. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav veci úplne, správne právne ho vyhodnotil a vec rozhodol zákonne. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti ani dôkazy oproti doterajšiemu konaniu. Celé jeho odvolanie je v duchu jeho osobného presvedčenia o tom, že jeho výklad zákona, aj keď zo zistených faktov je jediný správny. Poukázal na to, že písomné podania žalovaného, ako aj v ostatných súdnych konaniach za primátorku mesta podpisoval jej zástupca L. V. Z., a to na základe poverenia zo dňa 11.03.2011, o čom kópiu priložil k vyjadreniu. K vyjadreniu žalobcu o tom že s bývalým primátorom mesta L.. O. Z. ústne k 01.01.1991 dojednal pracovnú zmluvu na pozíciu riaditeľa Technických služieb mesta C. uviedol, že je nezmyslom, o čom svedčí to, že bývalý primátor mesta L.. Z. sa podpísal pod uznesenie Mestskej rady v C. zo dňa 19.06.1991, ktorým bol žalobca z funkcie riaditeľa Technických služieb mesta C. odvolaný. Rozhodujúce je, že žalobca podpísal
dňa 19.08.1991 dohodu o skončení pracovného pomeru k Technickým službám mesta C., čím bol jeho pracovnoprávny vzťah k tejto príspevkovej organizácií Mesta C. definitívne ukončený. Žalovaný nikdy nebol, ani nie je právnym nástupcom bývalého Mestského národného výboru v C.. Na žalovaného prešla iba zriaďovateľská funkcia k jeho príspevkovým organizáciám medzi iným aj k Technickým službám mesta C., kde z tejto pozície môže mesto vystupovať. Navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
5. Žalobca v rámci odvolacej repliky k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu, zotrval na svojich vyjadreniach, ktoré následne doplnil podaním (v spise na č.l. 132), ktorého súčasťou je aj schéma organizačnej štruktúry ako príloha č. 2 k organizačnému poriadku v znení účinnom od 15.03.2018 (č.l. 134 spisu). Samostatným podaním zo dňa 30.08.2018 predložil doplnenie o skutočnosti týkajúce sa udelenej plnej moci zo dňa 10.01.2011, na základe ktorej na ústnom pojednávaní dňa 09.02.2018, M.. S. N. ako zamestnanec žalovaného sa vyjadroval k jeho žalobnému návrhu, čo považoval za právne irelevantné z dôvodu, že uvedená plná moc sa vzťahovala na prvé volebné obdobie O.. M. S. v roku 2010 až 2014 vo funkcii primátorky Mesta C.. Žaloba zo dňa 22.11.2016 spadá do druhého výkonu mandátu M. S. vo funkcii primátorky, ktoré sa začalo v roku 2014 a trvá dodnes. Podľa názoru žalobcu, uvedená plná moc zo dňa 10.01.2011 skončila ukončením prvého obdobia výkonu primátorky v roku 2014. Na zastupovanie žalovaného M.. S. N. mala byť nová plná moc, ktorá by sa vzťahovala na obdobie od 22.11.2016. Keďže takáto plná moc nebola predložená, vyjadrenie zástupcu žalovaného M.. S. N. na pojednávaní dňa 09.02.2018, považoval za nezákonné a v dôsledku aj toho, že L.. V.. V. Z. nebol poverený v súlade so zákonom.
6. Žalovaný v rámci odvolacej dupliky zotrval na svojich vyjadreniach. Zdôraznil, že nie je právnym nástupcom bývalého Mestského národného výboru v C., že žalobcovi pracovný pomer k žalovanému nikdy nevznikol. Žalovaný mal a má voči Technickým službám mesta C. ako samostatnému subjektu práva zriaďovateľskej listiny. Riaditeľ príspevkovej organizácie - Technických služieb mesta C. je zamestnancom tejto príspevkovej organizácie. Žalobca bol ako riaditeľ Technických služieb mesta C. z tejto funkcie odvolaný a následne dohodou skončil v tejto organizácií pracovný pomer. Ohľadne skončenia pracovného pomeru boli súdu predložené právoplatné rozhodnutia súdov. Podpisovanie vyjadrení žalovaného v tejto veci, ako aj právne zastúpenie je v súlade so zákonom. Poukázal na § 13b ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. s tým, že uviedol, že vyjadrenia mesta podpisoval za primátorku mesta jej zástupca U. V. Z. na základe predloženého písomného poverenia. Primátorka Mesta C. A.. M. S. je primátorkou mesta už druhé funkčné obdobie za sebou tzn., že jej mandát kontinuálne neprerušene pokračoval bez akýchkoľvek obmedzení. U. V. Z. vykonával funkciu zástupcu primátorky v prvom volebnom období a vykonával túto funkciu aj v súčasnom volebnom období. M.. S. N. je zamestnancom žalovaného na pozícií právny zástupca mesta C. od 16.03.1995, doteraz, o čom predložil kópiu pracovnej zmluvy zo dňa 16.03.1995. Zároveň predložil kópiu poverenia zástupcu primátorky Mesta C. L. V. Z. na podpisovanie, okrem iných aj súdnej agendy mesta zo dňa 02.02.2015. Navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok. Listinné dôkazy, na ktoré poukázal sa nachádzajú na čl. 141, 142 spisu.
Opätovne predložené vyjadrenia žalobcu a žalovaného boli v záujme zachovania práva na spravodlivý proces predložené stranám sporu bez výzvy na vyjadrenie sa v zmysle § 374 ods. 3 Civilného sporového poriadku .
7. Opravným uznesením č.k. 7Cpr/9/2016-176 zo dňa 12.9.2019 súd prvej inštancie opravil text odôvodnenia napadnutého rozhodnutia na základe žiadosti žalobcu v celom rozsahu.
8. Krajský súd v Prešov (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 v znení neskorších predpisov, ďalej len CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie osobou oprávnenou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj webovej stránke dňa 22.10.2019 (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom, ako aj právnym posúdením nedôvodnosti uplatneného nároku súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil, ak uzavrel, že pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na ušlú mzdu s prísl. je rozhodné ukončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 19.8.1991 u zamestnávateľa Technické služby mesta C. k 20.8.1991. V tejto časti sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.
9. K odvolaniu žalobcu uvádza, že uplatnené námietky týkajúce sa nesprávnych skutkových zistení vrátane nesprávneho právneho posúdenia neboli dôvodné. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania najmä predložených listinných dôkazov, a to pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a technickými službami mesta z 2.7.1990 (č.l. 3 spisu), ako aj následnej dohody o skončení pracovného pomeru žalobcu s Technickými službami mesta C. k 20.8.1991 (č.l. 34 spisu), dospel k záveru, že pracovný pomer skončil. Pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na ušlú mzdu boli tieto listinné dôkazy rozhodujúce vzhľadom k tomu, že žalobca v spore nepreukázal a táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu ani sporná, že by k skončeniu pracovného pomeru u právnickej osoby Technické služby mesta C. nedošlo. Súd prvej inštancie preto tieto skutkové tvrdenia náležite vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. §191 CSP jednotlivo v ich vzájomnej súvislosti na základe vyhodnotenia aj stanoviska žalovaného, ktorý sa vyjadril aj k otázke právneho nástupníctva po zrušenom bývalom Miestnom národnom výbore v C., ktorý zriadil ako príspevkovú organizáciu Technické služby mesta C.. Uvedený právny subjekt existuje ako samostatná právnická osoba s prideleným IČOm 00186155, ktorá skutočnosť medzi stranami sporná taktiež nebola. Pokiaľ sa aj žalobca domáhal určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, a to v konaní vedenom na Okresnom súde v Humennom pod sp.zn. 10C/759/94, v spore nebol úspešný, lebo rozsudkom č.k. 10C/759/94-24 zo dňa 8.6.1995 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Co/363/95-53 zo dňa 8.2.1996 bolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí žaloby o určenie, že je neplatná dohoda o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 19.8.1991 a o určenie, že pracovný pomer trvá nepretržite od 18.6.1990 s právoplatnosť od 7.3.1996 (č.l. 35-41 spisu). Navyše odvolací súd dodáva, že dôvodom zamietnutia žaloby žalobcu v uvedenom konaní bolo uplatnenie nároku na vyslovenie neplatnosti dohody o rozviazaní pracovného pomeru po uplynutí 2-mesačnej prekluzívnej lehoty vyplývajúcej z ust. § 64 Zákonníka práce platného v tom čase. O tejto otázke teda bolo právoplatne rozhodnuté, ktorá skutočnosť medzi stranami sporná nebola.
10. K tvrdeniu žalobcu, že mu vznikol pracovný pomer konkludentne so žalovaným, odvolací súd uvádza, že žalobca ako strana sporu v sporovom konaní tieto ním tvrdené skutočnosti nepreukázala.
Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Uvedené ustanovenie zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán, a to povinnosť tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí vo veci samej.
V danom prípade žalobca ním tvrdené skutkové okolnosti o konkludentnom vzniku právneho pomeru so žalovaným v spore nepreukázal. Jednotlivé listinné dôkazy, na ktoré poukázal, a to podanie primátora žalovaného č.j. XX/XX zo dňa 12.6.1991, ako aj iné listinné dôkazy týkajúce sa jeho odvolania z funkcie riaditeľa príspevkovej organizácie Technických služieb mesta C. po jeho predchádzajúcom odvolaní z tejto funkcie vrátane právoplatného rozhodnutia o určení, že dohoda zo dňa 24.6.1991 o zmene funkcie žalobcu je neplatná, a to rozsudkom Okresného súdu Humenné č.k. 10C/759/94-24 zo dňa 8.6.1995, nie sú skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že došlo k vzniku pracovného pomeru medzi stranami sporu v tomto konaní. Žalobca nikdy nebol zamestnancom žalovaného, žalovaný, ktorý vznikol na základe zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, nie je právnym nástupcom bývalého Miestneho národného výboru v C. a k prechodu kompetencií bývalého miestneho alebo mestského národného výboru došlo na obec len v zákonom stanoveným spôsobom
(§ 28 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení). Na žalovaného prešla len zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obci s tým, že do majetku obcí prešli i súvisiace majetkové práva, ku ktorým mali právo hospodárenia národné výbory, štátne podniky, rozpočtové a príspevkové organizácie a drobné prevádzkarne národných výborov s tým, že obec len spravuje vnútorné veci, najmä zakladá, zriaďuje, zrušuje a kontroluje obecné podniky a iné právnické osoby (§ 4 ods. 1, 3 písm. j) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení platnom k 30.9.1990). Na tieto skutočnosti žalovaný správne v písomnom vyjadrení (č.l. 58-59 spisu) poukázal vrátane súdu prvej inštancie. K prechodu zakladateľskej funkcie národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy, rozpočtové a príspevkové organizácie zriadené národnými výbormi, došlo na základe zákona č. 518/1990 Zb. Prechod zakladateľskej alebo zriaďovateľskej funkcie neznamená, že žalovaný sa stal právnym nástupcom príspevkovej organizácie, ktorú predtým zriadil bývalý národný výbor v príslušnej obci alebo meste, došlo len k zmene právneho subjektu so zriaďovateľskou alebo zakladateľskou funkciou.
11. Za nedôvodnú považoval odvolací súd uplatnenú námietku náležitého nevysporiadania sa so všetkými tvrdenými skutkovými tvrdeniami, ako aj vyjadreniami žalovaného, na ktoré poukázal žalobca. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa náležitosti vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP, je jasné, zrozumiteľné a najmä preskúmateľné.
Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovoru), v ktorom je implikované právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Nemá byť sumarizáciou celého obsahu súdneho spisu, alebo všetkých písomných podaní sporových strán. Podstatou písomného vyhotovenia rozhodnutia je povinnosť sudcu skoncentrovať do odôvodnenia rozsudku vždy iba podstatný obsah tých procesných úkonov a prednesov sporových strán, ktoré sú relevantné pre konanie a rozhodnutie.
Aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgias v. Grécko z 29.5.1997, Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994). Uvedený právny záver korešponduje aj s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne, jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp.zn. II.ÚS 44/03, sp.zn. III.ÚS 209/04, sp.zn. I.ÚS 117/05).
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v spojení s opravným uznesením č.k. 7Cpr/9/2016-176 z 12.9.2019 vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.
12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovaného v odvolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP). V záujme rozumného usporiadania procesných nárokov strán v spore v súlade so zásadou procesnej ekonómie (čl. 4 ods. 2 v spojení s čl. 17 Základných princípov CSP) odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo si ich neuplatnil, ani mu z obsahu nevyplývajú.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.