Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Cob/33/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr. Romana Greguša a JUDr. Pavla Pileka, v právnej veci žalobcu: G.. C. D., I.., bytom A. záhrady G./6, XXX XX W., proti žalovanému: BL Slovakia, spol. s r. o., so sídlom Mostná 72, 949 01 Nitra, IČO: 31 396 054, zastúpený: Advokáti Heinrich s. r. o., so sídlom Skautská 12, 949 01 Nitra, IČO: 36 865 966, o zaplatenie 65.134,17 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. -496 zo dňa 25. októbra 2018, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. -496 zo dňa 25. októbra 2018 p o t v r d z u j e .

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalovaného do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Nitra výrokom I. rozsudku č. k. -496 zo dňa 25.10.2018 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 65.134,17 eura s príslušenstvom z titulu vyplatenia vyrovnacieho podielu. Výrokom II. v rozsudku súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že ho Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -472 zo dňa 20.04.2011, právoplatným dňa 16.12.2011, vylúčil zo spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o. (aktuálne BL Slovakia, spol. s r. o.).

3. Súd prvej inštancie vo veci vydal platobný rozkaz č. k. -23 zo dňa 05.12.2013, proti ktorému podal žalovaný odpor a poukázal na to, že žalobca nesprávne určil výšku čistého obchodného imania spoločnosti žalovaného. Správnou hodnotou obchodného majetku spoločnosti žalovaného má byť jeho Netto hodnota v riadku 001, a to 484.744,00 eur. Uviedol tiež, že záväzky sú v súvahe, ktorú doložil žalobca, uvedené nesprávne, pretože žalovaný má viaceré daňové záväzky, jednak na dani z príjmu, jednak na dani z pridanej hodnoty, ktoré vznikli na dani z príjmu za rok 2000 a následne ako dovyrubená daň daňovým úradom z dôvodu, že žalobca mal použiť finančné prostriedky žalovaného na súkromné účely. Následne v ďalšom texte poukázal na viaceré súdne konania, ktoré vedie voči žalobcovi, kde činnosťou žalobcu malo byť spôsobené to, že žalovaný nemal žiadne reálne finančné prostriedky na zaplatenie či už dane z príjmov alebo dane z pridanej hodnoty. Záväzky žalovaného tak majú predstavovať sumu presahujúcu obchodný majetok žalovaného, preto výsledná suma čistého obchodného imania spoločnosti je nulová, teda žalobcovi nevychádza požadovaný vyrovnací podiel.

4. Následne súd prvej inštancie poukázal na reakciu žalobcu k podanému odporu, v rámci ktorej žalobca uviedol, že majetok žalovaného k 31.12.2010 bol vo výške 517.507,00 eur, pretože taký je aj k 01.01.2011. Záväzky žalovaného k 31.12.2010 a k 01.01.2011 sú vo výške 300.404,00 eur a tie sú tam v oboch rokoch po celý čas ich trvania rovnaké. Súvahu za rok 2011 použil žalobca ako dôkaz preto, lebo týmto jediným účtovným dokladom sú preukázané všetky náležitosti potrebné k zisteniu výšky jeho vyrovnacieho podielu a zároveň je ňou preukázané aj splnenie zákonnej podmienky, t. j. že k zániku jeho účasti v spoločnosti žalovaného došlo mimo akúkoľvek pochybnosť za trvania spoločnosti. Tiež bolo touto súvahou preukázané, že daňové priznanie za rok 2011 bolo podané, a preto muselo byť schválené najneskôr 31.03.2012. Preto žalobcov nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu vznikol najneskôr dňa 01.07.2012. Podľa žalobcu, žalovanému nebolo možné vyrubiť sankčné úroky. Ak by aj bol vyrubený, zo zákona zanikol preklúziou. Ak by aj nejaké sankčné úroky skutočne existovali, boli by vo vzťahu k žalovanému majetkovo neutrálne. Tieto sankcie by boli škodou, ktorú žalovanému spôsobili jeho právni zástupcovia. Podľa názoru žalobcu, žalovaný odporom zo dňa 27.12.2013 spochybňuje svoje vlastné daňové priznanie. Zákon ale neumožňuje, aby súd v tomto konaní preskúmal správnosť jednotlivých položiek riadnej individuálnej účtovnej závierky a stanovuje povinnosť vychádzať z nej tak, ako bola podaná. Žalobca už nedisponuje vecnou legitimáciou, ktorá by mu umožňovala byť účastníkom daňového konania o daňových povinnostiach žalobcu. Právo na vyrovnací podiel vzniká priamo zo zákona, jeho vznik a existencia teda nezávisia od rozhodnutia spoločníkov respektíve valného zhromaždenia.

5. Súd prvej inštancie poukázal aj na vyjadrenie žalovaného, ktorý uviedol, že sa má vyrovnací podiel žalobcu určiť podľa účtovnej závierky za rok 2011, t. j. ide o podiel na čistom obchodnom imaní spoločnosti žalovaného k 31.12.2011. Záväzky spoločnosti žalovaného neboli k rozhodnému obdobiu vo výške 300.404,00 eur, ale vo výške 330.970,00 eur. Dôvodom je rozdiel v daňových záväzkoch - uvedené na čísle riadku 115. Rozdiel vznikol na základe sankcií vyrubených správcom dane rozhodnutiami č. /GAS, č. /GAS, č. /GAS, č. /GAS, č. /GAS, všetky zo dňa 17.01.2008 a výzvami na zaplatenie daňového nedoplatku na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie r. 2000 a obdobie r. 2002, spolu sankcie vo výške 30.566,18 eur. Rozdiel vznikol aj v obchodnom majetku spoločnosti z dôvodu opravných položiek k nedobytným pohľadávkam, ktoré uvádzal žalovaný v podanom odpore. Z tohto dôvodu bol obchodný majetok spoločnosti v zmysle čísla riadku 01 vo výške 285.393,00 eur. Výsledné vlastné imanie spoločnosti žalovaného bolo v rozhodnom období - 45.577,00 eur. Zo záporného čistého obchodného imania nemôže byť žalobcovi vyplatený vyrovnávací podiel.

6. Okrem toho súd prvej inštancie poukázal aj na ďalšiu reakciu žalobcu, v rámci ktorej namietal, že neexistuje jediný dôkaz o existencii sankčných úrokov a tiež poukázal na priebeh pojednávaní a ďalšie vyjadrenia strán sporu k nariadenému a vykonanému znaleckému dokazovaniu, ako aj k súkromnému znaleckému posudku.

7. Na základe vykonaného dokazovania, realizovaného oboznámením sa s listinami, písomnými vyjadreniami žalobcu a žalovaného a ústnymi vyjadreniami strán sporu, súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový a právny stav veci.

8. V zmysle právneho posúdenia veci súd prvej inštancie dôvodil ustanoveniami , , , , , ako aj , , , , , , , , , , , , o účtovníctve, Opatrenia Ministerstva financií R č. -92 a tiež čl. VIII ods. 4, XIII ods. 6 spoločenskej zmluvy.

9. Okrem toho v rámci zisteného skutkového stavu mal za preukázané, že žalobca bol zo spoločnosti žalovaného vylúčený, pričom rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -472 zo dňa 20.04.2011, nadobudol právoplatnosť dňa 16.12.2011. Súd prvej inštancie si tiež ustálil, že vyrovnací podiel žalobcu sa mal určiť na základe riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovne obdobie predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom zanikla účasť spoločníka v spoločnosti. Pri stanovení vyrovnacieho podielu žalobcu sa teda malo vychádzať z účtovnej závierky za účtovné obdobie roku 2010. Predložená spoločenská zmluva zo dňa 03.05.1995 uvedené iným spôsobom neupravovala, keď len stanovovala, že má byť vyrovnací podiel vyplatený do troch mesiacov po schválení ročnej účtovnej uzávierky, spracovanej za obdobie, v ktorom k zániku účasti spoločníka v spoločnosti došlo.

10. Pretože žalovaný v celom konaní namietal správnosť žalobcom predložených účtovných závierok s odôvodnením, že neposkytovali pravdivý a verný obraz finančnej situácie žalovaného v období rozhodnom pre určenie vyrovnacieho podielu, súd prvej inštancie dospel k názoru, že je potrebné sa zaoberať správnosťou predložených účtovných závierok, t. j. či poskytujú pravdivý a verný obraz, keď vyrovnací podiel mal byť žalobcovi vyplatený na základe účtovnej závierky za rok 2010. Mal za to, že vzhľadom na prostriedky procesnej obrany žalovaného, t. j. najmä tvrdenia, že účtovná závierka neobsahuje vzniknuté záväzky žalovaného voči daňovému úradu a zníženie majetku z dôvodu tvorby opravných položiek k neuhradeným pohľadávkam, bolo potrebné objasniť správnosť vedenia účtovníctva a zistiť skutočnú výšku čistého obchodného imania v období rozhodnom pre určenie vyrovnacieho podielu. Priznanie nároku žalobcovi len na základe údajov uvedených v predloženej účtovnej závierke za rok 2010, ktorej správnosť je rozporovaná a teda otázna, súd prvej inštancie nepovažoval za správny postup. V danom prípade bolo potrebné ustáliť správnosť, respektíve nesprávnosť výšky čistého obchodného imania uvedenej v účtovnej závierke za rok 2010 a následne na základe tejto skutočnosti určiť výšku vyrovnacieho podielu, ktorý žalobcovi patrí. Bolo nutné zaoberať sa aj samotným účelom inštitútu vyrovnacieho podielu a nielen doslovným znením , ktorý ustanovuje spôsob jeho výpočtu. Účelom inštitútu vyrovnacieho podielu by malo byť spravodlivé určenie majetku a záväzkov pripadajúcich na spoločníka spoločnosti, ktorého účasť za trvania spoločnosti zaniká, pri zohľadnení reálnej hodnoty spoločnosti ku dňu zostavenia riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom účasť spoločníka v spoločnosti zanikla. Vyrovnací podiel bolo možné definovať ako majetkovú hodnotu, ktorá predstavuje podiel na majetku spoločnosti. Určenie vyrovnacieho podielu len na základe údajov účtovnej závierky, ktorých správnosť bola navyše rozporovaná, bez ďalšieho skúmania správnosti vedenia účtovníctva, súd prvej inštancie považoval za príliš formalistický prístup, nezohľadňujúci skutočný účel daného inštitútu. V odôvodnených prípadoch bola podľa názoru súdu prvej inštancie namieste aplikácia teleologického výkladu ust. , teda výkladu vychádzajúceho z účelu a zmyslu daného ustanovenia zákona. Za účelom ustálenia správnosti vedenia účtovníctva a správnosti údajov uvedených v účtovnej závierke za rok 2010 bol pribratý do konania znalec z odboru ekonómia a manažment, odbor účtovníctvo a daňovníctvo, ako aj bolo potrebné podporne vychádzať aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal žalovaný vo svojich vyjadreniach (, ), aj keď tieto sa týkali iných skutkových okolností, všeobecne z nich však vyplynul záver, že pre určenie výšky vyrovnacieho podielu je potrebe preskúmať správnosť údajov, ktoré sú podkladom pre výpočet. Potrebnosť preskúmania správnosti účtovnej závierky za rok 2010 vyplývala aj zo vzájomných vzťahov žalobcu a žalovaného, keď medzi stranami sporu prebieha viacero súdnych sporov, kde napr. z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -72 zo dňa 20.04.2011 vyplývalo, že ešte k 20.04.2011 žalobca, v rámci vedeného súdneho konania o vylúčenie žalobcu ako spoločníka zo spoločnosti žalovaného, nemal preukázať, že by na základe odvolania z funkcie konateľa odovzdal žalovanému spisový materiál, účtovné doklady, pokladničné doklady, vyúčtovanie peňažnej hotovosti, doklady personálnej agendy a dokumenty súvisiace so vznikom a plnením daňových povinností, čiže doklady potrebné pre chod spoločnosti a dodržanie právnych predpisov v oblasti účtovníctva a správy daní.

11. Pokiaľ išlo o znalecký posudok vypracovaný znalkyňou Ing. Gabrielou Šulákovou, tento posudok nezodpovedal všetky nastolené otázky, ktoré bolo potrebné v tomto konaní vyriešiť, a to najmä správnosť účtovania žalovaného, ako aj správnosť výšky čistého obchodného imania vyplývajúceho z účtovnej závierky za rok 2010 predloženej žalobcom. Samotná znalkyňa totiž v znaleckom posudku uviedla, že jej neboli poskytnuté prvotné účtovné doklady žalovaného, ktoré si ale ani sama nežiadala, teda súd nemohol bez akýchkoľvek pochybností vychádzať z jej záverov v predloženom znaleckom posudku v otázke správnosti určenia výšky čistého obchodného imania respektíve celkovej správnosti účtovania v danom období. Preto pri rozhodnutí vychádzal súd prvej inštancie najmä zo záverov znaleckého posudku vypracovaného doc. Ing. Jozefom Bojňanským, PhD., znalcom z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, ktorý komplexne riešil všetky nastolené problémy a otázky, ktoré bolo potrebné zodpovedať pre účely, či žalobcom predložené účtovné závierky poskytovali pravdivý a verný obraz finančnej situácie žalovaného v rozhodnom období alebo nie, a teda či sú údaje uvedené v účtovnej závierke za rok 2010 predloženej žalobcom správne. Pre rozhodnutie súdu prvej inštancie boli podstatné najmä závery znalca o tom, že účtovná závierka k 31.12.2010 zostavená k 07.03.2011 neposkytuje pravdivý a verný obraz finančnej situácie žalovaného a výsledku jeho hospodárenia k 31.12.2010. Znalec v odôvodnení uviedol, že v tejto účtovnej závierke neboli zúčtované sankčné úroky vyrubené príslušnými rozhodnutiami k 05.12.2005, k 18.07.2007 a k 17.01.2008, čo znamenalo, že k

uvedeným dátumom mali byť aj zúčtované v účtovníctve. Vzhľadom na skutočnosť, že k uvedenému nedošlo, bola účtovná jednotka povinná predmetné skutočnosti zúčtovať čo najskôr v nasledujúcom období, pričom k ich zúčtovaniu došlo v rámci účtovníctva za rok 2010. Predmetné sankčné úroky boli zúčtovane do nákladov, čo v konečnom výsledku znížilo hodnotu vlastného imania, a to celkom o 30.566,18 eur. Znalec ďalej na základe písomnosti "Rekapitulácia" zo dňa 27.07.2000 a s ňou súvisiacich faktúr skonštatoval, že sa jedná celkom o 13 pohľadávok so splatnosťou v intervale rokov 1998 až 2000, kde bola účtovná jednotka vzhľadom na uvedenú splatnosť oprávnená a povinná tvoriť opravné položky k týmto pohľadávkam už v priebehu účtovných období do roku 2010, tak aby zabezpečila verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva. Predmetná tvorba opravných položiek bola zúčtovaná do nákladov až v roku 2010, čo v konečnom dôsledku znížilo hodnotu vlastného imania o 199.351,02 eur. Znalec skonštatoval, že vyššie uvedené účtovné prípady súvisiace so záväzkami z titulu sankčných úrokov a tvorbou opravných položiek sú doložené príslušnými prvotnými dokladmi, t. j. sú preukázané a boli správne zaúčtované na príslušných syntetických účtoch. Znalec tiež poukazujúc na skutočnosť, že žalovaný nezúčtoval predmetné rozhodnutia o vyrubení sankčných úrokov k 05.12.2005, k 18.07.2007 a k 17.01.2008 a nevykazoval reálnu výšku pohľadávok po lehote splatnosti prostredníctvom opravných položiek tak, aby bola dodržaná zásada verného a pravdivého obrazu, skonštatoval, že žalovaný bol povinný a oprávnený uvedené skutočnosti zúčtovať čo najskôr v nasledujúcich obdobiach, t. j. aj v období roka 2010. Z uvedených skutočností vyplynul aj pre rozhodnutie súdu prvej inštancie konečný záver o zápornej hodnote čistého obchodného imania, keď táto bola znalcom určená na mínusovú hodnotu 45.653,38 eura. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie hodnotil presvedčivosť znaleckého posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logickému odôvodneniu, ako aj v nadväznosti na ďalšie závery znalca prezentované v jeho stanovisku a na pojednávaní nariadenom na deň 06.09.2018 v spojení s predloženými listinnými dôkazmi, pričom hodnoteniu by nemali podliehať znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti. Z predmetného znaleckého posudku vyplývalo, v akom časovom období bol znalecký posudok vypracovaný, z akých podkladov znalec pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal, ktoré právne predpisy použil za účelom vypracovania znaleckého posudku a k akým záverom znalec dospel. Súd prvej inštancie nemal dôvod pochybovať o správnosti záverov znalca, a to ani z hľadiska použitých právnych predpisov, keďže sa posudzoval obraz vedenia účtovníctva v roku 2010, navyše závery znalca boli doložené aj prílohami znaleckého posudku, či už je to hlavná kniha žalovaného za rok 2010 a za rok 2011, účtovný denník za rok 2010, oznámenie Daňového úradu Nitra o postúpení daňového nedoplatku zo dňa 03.04.2014, rekapitulácia zo dňa 27.07.2000 a k nej prináležiace faktúry, teda podklady z ktorých vyplývali údaje, ktoré boli rozhodujúce pre závery znalca. Znalec je štátom aprobovanou osobou, ktorej ustanovením do konkrétneho konania vzniká zodpovednosť za riadne a včasné splnenie zadanej znaleckej úlohy pod sankciou poriadkového, administratívneho alebo trestného postihu, pričom aj pri súkromnom znaleckom posudku, ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje znaleckú doložku o tom, že si je znalec vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, sa pri vykonávaní tohto dôkazu postupuje tak, ako keby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca. Preto ak chcela strana žalobcu spochybniť závery znalca, bolo jej povinnosťou predložiť k jednotlivým tvrdeniam znalca také relevantné dôkazné prostriedky, respektíve také vysoko erudované tvrdenia, ktoré by jednoznačne odborné závery znalca spochybnili. Napriek tomu, že žalobca spochybňoval závery znalca, súd prvej inštancie uvedené závery nepovažoval za chybné a dodal, že pre súd bolo podstatné to, či bola nejakým relevantným spôsobom spochybnená práve existencia sankčných úrokov, respektíve existencia 13 pohľadávok, teda položiek, ktoré znížili hodnotu vlastného imania spoločnosti žalovaného. V súvislosti s daňovými sankčnými úrokmi spochybňoval žalobca ich existenciu, respektíve tvrdil, že boli odpustené, týmto smerom ale nenavrhol žiadne dokazovanie, len tvrdil, že si uvedené sankčné úroky mal žalovaný dohodnúť s daňovým úradom s cieľom zakryť okolnosť, že mu v pokladni chýba 1.700.000,00 Sk. Tieto skutočnosti ale boli žalobcom iba tvrdené, relevantným spôsobom nepreukázané, navyše ich existencia bola doložená oznámením daňového úradu zo dňa 03.04.2014, pričom suma, o ktorú bola znížená hodnota vlastného imania o sumu 30.566,18 eura, tiež vyplývala z predloženého oznámenia Daňového úradu Nitra. Súd prvej inštancie teda vychádzal z faktu existencie a oprávnenosti týchto záväzkov, keďže nemal za preukázaný opak, t. j. že by tieto záväzky boli prípadne napadnuté opravnými prostriedkami a prípadne aj ako nezákonné zrušené v rámci preskúmavania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov súdom. Pokiaľ išlo o v znaleckom posudku predložené faktúry týkajúce sa 13 účtovných prípadov, ich existenciu žalobca relevantne nespochybnil, boli pripojené k znaleckému posudku, nevyplývali z nich pochybnosti ohľadom vystaviteľa, ktorým bol žalovaný, boli podpísané samotným žalobcom, vrátane rekapitulácie zo dňa 27.07.2000. Ďalej poukázal súd prvej inštancie aj na vyjadrenie znalca, ktorý ohľadom týchto položiek konštatoval, že je účtovná jednotka povinná na základe

zásady opatrnosti podľa § 18 Opatrenia Ministerstva financií SR č. -92 (postupy účtovania) tvoriť opravné položky, keď je opodstatnené predpokladať, že nastalo zníženie hodnoty majetku oproti jeho oceneniu v účtovníctve, pričom predpoklad zníženia hodnoty majetku je opodstatnený, ak nastala skutočnosť, ktorá je dôvodom na odhad zníženia budúcich ekonomických úžitkov z tohto majetku. Tento predpoklad bol naplnený, keďže pohľadávky z rokov 1998 až 2000 neboli uhradené ešte ani v roku 2014 (teda ani v období roka 2010), čo súd prvej inštancie opätovne považuje za logický záver s tým, že k rozhodujúcemu obdobiu, t. j. k roku 2010, tieto pohľadávky splatné v intervale rokov 1998 až 2000 neboli uhradené, respektíve v konaní nebol preukázaný opak. Rovnako tak sa súd prvej inštancie nestotožnil s tvrdením žalobcu, že mal dokonca aj znalec samotný potvrdiť respektíve priznať, že nemal k dispozícii ani jediný účtovný doklad, ďalej potvrdiť, že nedokáže posúdiť správnosť zaúčtovania odpisov majetku, potvrdiť, že pripustil zníženie imania spoločnosti z r. 2014 v rozpore so zákonom tak, akoby boli vykonané v roku 2010 a že pripustil odpisy takých pohľadávok, o ktorých ani netušil, že nie sú pohľadávkami žalovaného a nakoniec ani s tvrdeniami žalobcu, že znalec nepoužil žiaden účtovný doklad. Zo žiadneho vyjadrenia znalca nebolo možné vyvodiť, a to ani extenzívnejším výkladom akékoľvek priznanie, potvrdenie, respektíve pripustenie vyššie uvedených tvrdení žalobcu, a to ešte aj pokiaľ išlo o prílohu posudku - hlavná kniha, kde sa znalec vyjadril, že mu je tento doklad známy, bol mu doručený v rámci komunikácie so žalovaným a tento doklad bol prílohou znaleckého posudku. Samotný znalecký posudok bol súdu doručený dňa 09.05.2018 a nie dňa 02.05.2018, ako to tvrdil žalobca vo svojom stanovisku k podaniu znalca zo dňa 24.09.2018. Zo znaleckého posudku, ale aj zo stanoviska znalca, vyplýva doba vypracovania znaleckého posudku (od 15.03.2018 do 02.05.2018) ako aj to, z akých podkladov znalec vychádzal, teda tvrdenie žalobcu o tom, že znalec nemal k dispozícii žiaden účtovný doklad nebolo správne. Účtovné záznamy ako aj ďalšie podklady, z ktorých znalec vychádzal boli napokon pripojené k znaleckému posudku.

12. Žalobca ďalej odkazoval vo svojich vyjadreniach na viacero ustanovení právnych predpisov, či už ust. o daniach z príjmov alebo ust. . písm. a) o dani z príjmov, z ktorých ale vyplývalo len to, čo môže byť zahrnuté do základu dane ako daňový výdavok, respektíve čo sa za daňový výdavok nepovažuje, nie nemožnosť zaúčtovania predmetných účtovných prípadov. Ďalej žalobca odkázal na ust. o dani z príjmov, ktoré upravuje, že "na daňové povinnosti za rok 2003 a predchádzajúce roky s výnimkou podľa odseku 14 a na zdanenie príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov zúčtovaných do 31. decembra 2003 podľa o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov a vyplatených do 31. januára 2004 a na vykonanie ich ročného zúčtovania sa použije o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov. Na sankcie vyrubené od 1. januára 2004 sa použijú ustanovenia osobitného predpisu" a tiež na ust. vyššie uvedeného zákona, podľa ktorého "podiel na zisku (dividenda) vyplácaný zo zisku obchodnej spoločnosti alebo družstva určeného na rozdelenie osobám, ktoré sa podieľajú na ich základnom imaní, alebo členom štatutárneho orgánu, alebo členom dozorného orgánu tejto obchodnej spoločnosti alebo družstva, pričom za podiel na zisku (dividendu) sa považuje aj príjem plynúci zo zníženia základného imania obchodnej spoločnosti alebo družstva v časti, v akej bolo predtým zvýšené zo zisku po zdanení, ako aj výplata prostriedkov z kapitálového fondu z príspevkov, ktorý bol tvorený prerozdelením vlastných zdrojov obchodnej spoločnosti zo zisku po zdanení, podiel na likvidačnom zostatku obchodnej spoločnosti alebo družstva, vyrovnací podiel, podiel na výsledku podnikania vyplácaný tichému spoločníkovi, ak nejde o plnenia uvedené v písmene f); za obchodnú spoločnosť alebo družstvo sa považuje aj zahraničná osoba vyplácajúca obdobný príjem." Súdu prvej inštancie však nebola zrejmá spojitosť týchto ustanovení s predmetom konania, t. j. nárokom žalobcu na vyplatenie vyrovnacieho podielu a s tým súvisiacim nariadeným znaleckým dokazovaním, či boli dané účtovné prípady zaúčtované. Napadnutie znaleckého posudku týmito závermi nebolo relevantné, nakoľko predmetom posudzovania bola správnosť účtovania, teda obraz účtovníctva a nie obraz daní, keďže aj výška vyrovnacieho podielu sa určuje podľa účtovnej závierky a nie z daňového priznania.

13. Znalec sa ďalej vyjadril aj k správnosti zaúčtovania sankčného úroku odkazom na Opatrenie Ministerstva financií SR č. -92, ktoré upravuje postupy účtovania pre podnikateľov. Sankčné úroky sa týkali dane z príjmov ako aj dane z pridanej hodnoty, čo vyplýva z prílohy č. 1 Oznámenia Daňového úradu Nitra. Správnosť zaúčtovania bola už odbornou otázkou, keďže ale súd prvej inštancie nemal v zmysle dostupnej judikatúry preberať bezvýhradne závery znalca, overoval tvrdenie žalobcu, že zaúčtovanie sankčného úroku malo byť vedené medzi bodmi 542 (ostatné pokuty a penále) a 346 (zúčtovanie so štátnym rozpočtom). Z vyššie uvedeného opatrenia zistil, že účty 542 a 346 tak, ako

ich uviedol žalobca, nekorešpondujú s účtami uvedenými v opatrení, keď účet 346 je označený ako dotácia zo štátneho rozpočtu a účet 542 ako predaný materiál, ale korešpondujú s účtami uvedenými v Opatrení Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 14.11.2007 č. MF/24342/2007-74, na čo poukázal aj znalec vo svojom stanovisku, keď uviedol, že žalobca pravdepodobne vychádzal z postupov účtovania platných pre tzv. neziskové organizácie. Žalobcom uvedený zdroj www.akouctovat.sk súd prvej inštancie nemal ako overiť, pretože žalobca žiaden výstup z tohto zdroja nepredložil. Súd prvej inštancie ale poukázal na to, že v porovnaní s vyjadrením znalca, ktorý je štátom aprobovanou osobou s príslušným vzdelaním v odbore ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, odkaz na internetovú stránku, ktorej správnosť a relevantnosť je otázna, neobstojí.

14. K tvrdeniu žalobcu, že v roku 2010 nemôže byť odpis totožný s odpisom v roku 2011, znalec uviedol, že uvedená skutočnosť môže nastať v prípade, ak sa majetok v danom účtovnom období vôbec nepoužíva, čo by zodpovedalo stavu vyplývajúcemu aj zo zápisnice z valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 16.05.2011, kde bolo konštatované, že žalovaný nevykazoval v roku 2010 žiadnu hospodársku činnosť.

15. Súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedených skutočností konštatoval, že v danom prípade žalobca nepredložil k jednotlivým tvrdeniam znalca také relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by jednoznačne odborné závery znalca spochybnili. Žalobca nenavrhol súdu nariadiť kontrolný znalecký posudok za účelom zistenia, či sú závery predloženého znaleckého posudku správne alebo nie. Naopak poskytol len svoje jednotlivé subjektívne tvrdenia, často bez bližšej konkretizácie len odkazom na jednotlivé ustanovenia zákona, s ktorými sa súd prvej inštancie nestotožnil, respektíve, ktoré podľa názoru súdu prvej inštancie nesúviseli s posudzovaním obrazu účtovníctva žalovaného. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie ani nepovažoval za potrebné opätovne vyzývať znalca na jeho ďalšie stanovisko, respektíve opätovne predvolávať znalca, za účelom jeho ďalších vyjadrení k spochybňovaniu jeho záverov zo strany žalobcu, pretože súdu nevyplýval žiaden predpoklad na zmenu týchto záverov zo strany samotného znalca, aj vzhľadom na vyjadrenia znalca na pojednávaní nariadenom na deň 06.09.2018, keď znalec jednoznačne skonštatoval, že spôsob zaúčtovania dodatočne zaúčtovaných účtovných prípadov zodpovedá platným postupom zúčtovania podnikateľov a čo sa týka výšky čistého obchodného imania, nemal znalec dôvod meniť závery znaleckého posudku. Takisto žalobcom navrhovaný dopyt na daňové orgány súd prvej inštancie nepovažoval za potrebný vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti.

16. Na zdôraznenie správnosti svojho odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Z tohto súd vychádzal, preto sa aj v odôvodnení tohto rozhodnutia venoval skutočnostiam, ktoré považoval za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej.

17. Záverom zhrnul, že vo svojom rozhodnutí vychádzal z toho, že účtovná závierka za rok 2010 predložená žalobcom nevyjadrovala skutočný stav pre absenciu vyššie uvedených účtovných prípadov, ktoré mali byť zaúčtované už v predchádzajúcich obdobiach pred rokom 2010 s rovnakým negatívnym vplyvom na výšku čistého obchodného imania, teda tento stav tu bol aj v roku 2010. Z tohto dôvodu bolo potrebné skúmať skutočnú hodnotu čistého obchodné imanie žalovaného pre určenie výšky vyrovnacieho podielu, pričom táto bola podľa záverov znaleckého posudku po zohľadnení uvedených účtovných prípadov záporná, teda vyrovnací podiel žalobcu bol v tomto prípade nulový, v dôsledku čoho súd prvej inštancie žalobu zamietol.

18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s v spojení s , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalovaný bol vo veci v celom rozsahu úspešný, súd prvej inštancie mu priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O ich výške rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku s poukazom na .

19. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včasné odvolanie, ktoré odôvodnil v zmysle , , tým, že súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. V zmysle odvolacieho dôvodu podľa v prvom rade žalobca vytkol nedostatok času na prípravu pojednávania a nutnosť činiť každý úkon v časovej tiesni. Poukázal pritom na to, že písomne túto okolnosť namietal z toho dôvodu, že súd mu v deň konania pojednávania 06.09.2018 doručil vyjadrenie znalca z 05.09.2018 a v priebehu celého výsluchu znalca sa potom tento odvolával na svoje podanie, ktoré on ale nikdy nevidel a preto vôbec netušil, čím vo svojej svedeckej výpovedi znalec vlastne dôvodí. Konštatoval tiež, že podanie žalovaného z 12.05.2017 obdržal až 08.10.2018, t.j. rok po vykonaní tohto závažného rozhodnutia o nariadení znaleckého dokazovania, ktoré bolo odôvodnené výlučne podaním žalovaného a súd vôbec nevzal na vedomie jeho podanie zo dňa 10.10.2018. Následne namietol, že na jeho podanie reagoval (údajný) advokát žalovaného podaním z 19.10.2018, ktoré mu bolo doručené elektronicky dňa 22.10.2018, teda do vyhlásenia rozsudku mal len 2 dni času na prípravu. Následne poštou mu bolo doručené až dňa 02.11.2018, teda 8 dní po vynesení rozsudku. Na zmienené podanie preto nemohol reagovať a súd jeho reakciu z 25.10.2018 nezval na vedomie, ako aj namietol všetky neoprávnené úkony jemu neznámej spoločnosti „Advokáti Heinrich“, nakoľko o zmene advokáta ho nikto neinformoval.

21. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) (pozn. odvolacieho súdu, správne malo byť písm. f/) uviedol, že súd sa nevysporiadal so žiadnou z jeho zásadných námietok, preto jeho rozsudok je nepreskúmateľný. V prvom rade v tomto bode vytkol to, že súd sa nevysporiadal s jeho oznámením, že daňové priznanie je sfalšované a tiež neurčil neplatnosť sfalšovaného daňového priznania z 04.06.2014, čím porušil . Poukázal tiež na okolnosť, že samotný advokát žalovaného na pojednávaní dňa 13.04.2017 priznal účelovosť sfalšovanej závierky žalovaného a prehlásil, že „impulzom k oprave bolo podanie žaloby“. V žiadnom prípade teda nešlo o uvedomelú nápravu nepravdivého daňového priznania, ktorú vykonal zodpovedný daňový poplatník za účelom spravodlivého vyčíslenia hodnoty spoločnosti. V ďalšej časti bodu vytýkal, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy znalecký posudok, ktorý vypracovala Ing. Gabriela Šuláková a to z dôvodu, že znalkyňa nedostala účtovné doklady žalovaného. Usúdil preto, že to, čo mal k dispozícii Doc. Ing. Jozef Dohňanský, to už účtovné doklady boli, avšak on sám taký doklad medzi podkladmi vymedzenými v bode I.4 objaviť nevedel, preto žiadal súd o postup v zmysle , avšak márne. Následne poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24.11.1999 a sp. zn. z 21.02.2018 a mal za to, že pokiaľ súd deklaroval, že cieľom je čo najúplnejšie zistiť skutkový stav veci na zabezpečenie objektívneho určenia hodnoty spoločnosti, potom dôkazné bremeno k svojim tvrdeniam o neplatnosti pôvodného daňového priznania bol povinný niesť predovšetkým daňový subjekt. Povinnosťou daňového subjektu v zmysle bolo preukázať správnosť určenia vlastného imania, t. j. že skutočnosti, ktoré uviedol v daňovom priznaní, sú objektívne, a svoje tvrdenie dokladovať predpísanou evidenciou. Samotné hodnotenie dôkazov a ich objektívnosť a vierohodnosť patrí v tomto prípade súdu. Keďže žalovaný žiadne účtovné doklady k ním tvrdeným domnelým účtovným prípadom nepredložil, súd, ktorý akceptoval určenie hodnoty vlastného imania, takým posudkom, ktorý bol vypracovaný pre určenie hodnoty spoločnosti, bez akéhokoľvek účtovného dokladu na preukázanie skutočnosti podľa tohto posudku, konal v rozpore s . Následne vytkol, že s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24.11.1999 súd bol povinný skúmať nielen, či k výdavku, resp. nákladu došlo, bol povinný zistiť tiež, či je vôbec možné, aby sa popísaný účtovný prípad vôbec stal. Súd prvej inštancie porušil tiež , , keď nielenže nijako nepostihol znalca Doc. Ing. Jozefa Dohňanského za vypracovanie nezákonného posudku, ale dokonca sa s týmto posudkom stotožnil napriek jeho preukázanému rozporu so zákonom. Zároveň namietol, že konajúci sudca sa úplne nepochopiteľne pridal k šíreniu klebiet a ohováraniu a na vyvrátenie priložil ako dôkaz rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. -870 z 13.09.2017.

22. Posledným dôvodom odvolania bol § 365 ods. 1 písm. b) (pozn. odvolacieho súdu, správne malo byť písm. h/), v rámci ktorého žalobca vytýkal, že nemožno pochybovať o okolnosti, že súd je povinný rešpektovať dojednanie spoločníkov z platnej spoločenskej zmluvy tak, ako tieto dohody súd cituje v bodoch 47. a 48 rozsudku. Ak sa teda zmienená spoločenská zmluva nijak nevyjadrila k spôsobu určenia výšky vyrovnacieho podielu, znamenalo to, že zmluva výslovne určuje dohodu spoločníkov na tom spôsobe, ktorý je daný znením zákona. Uvedené paradoxne akceptoval i súd prvej inštancie. Ak teda spoločenská zmluva určuje pre vyplatenie vyrovnacieho (vysporadúvacieho) podielu jedinú podmienku,

ktorou je schválenie účtovnej závierky vtedy existujúcim valným zhromaždením žalovaného, bolo úplne nepochopiteľné rozhodnutie súdu rozhodovať o takej účtovnej závierke, ktorú valné zhromaždenie žalovaného nikdy nevidelo a neschválilo.

23. S poukazom na uvedené odvolacie dôvody žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu a aby vec tomuto súdu vrátil na nové konanie a rozhodnutie, pretože dôvody, pre ktoré bolo vydané, nikdy neexistovali, súd vec rozhodol v rozpore so zákonom a súd mu svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

24. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na to, že už pojednávania dňa 24.05.2018 a dňa 08.10.2018 boli odročované z dôvodu, aby sa žalobca mohol oboznámiť s okolnosťami či listinami a vyjadriť sa k nim. Rovnako tak sa k znaleckému posudku Doc. Bojňanského žalobca vyjadroval podaním zo dňa 25.05.2018 a dňa 14.06.2018, ako aj na pojednávaní dňa 06.09.2018, kedy bol znalec vypočutý, ako aj po jeho výsluchu podaním zo dňa 24.09.2018 a dňa 12.10.2018. O okolnosti, že bude vykonaný výsluch znalca Doc. Bojňanského na ďalšom pojednávaní, bol žalobca vopred informovaný a to na pojednávaní dňa 14.06.2018, dokonca išlo o jeho návrh na vypočutie znalca, takže mal žalobca dostatok času (skoro 3 mesiace) na prípravu na toto pojednávanie a na prípravu na otázky na znalca. Skutočnosť, že súd zaslal znalcovi námietky žalobcu zo dňa 25.05.2018 a 14.06.2018 k znaleckému posudku a požiadal ho, aby prípravu vykonal aj písomne, ktorú znalec zaslal súdu mailovým podaním zo dňa 05.09.2018, nemá za následok, že by boli žalobcovi odňaté procesné práva. Taktiež podotkol, že na pojednávaní znalec dlho a obšírne vypovedal ku všetkým námietkam, ktoré uvádzal žalobca, ako aj ku všetkým otázkam, ktoré mal žalobca na znalca pripravené. Pokiaľ žalobca tvrdil, že k výpovedi znalca na pojednávaní dňa 06.09.2018 potreboval ďalší čas, aby si jeho odpovede mohol posúdiť a následne po rozmyslení počas dostatočného času položiť nové otázky, tak takýto postup nepredpokladá, preto nemohlo dôjsť k odňatiu procesných práv žalobcu. Čo sa týkalo termínov jednotlivých pojednávaní, tak tieto boli stanovené vždy na predchádzajúcom pojednávaní, na ktorom bol žalobca prítomný a nový termín pojednávania vždy odsúhlasil. Pokiaľ išlo o podanie žalovaného zo dňa 19.10.2018, išlo o krátke podanie, ktoré žalovaný zopakoval na pojednávaní dňa 25.10.2018, na ktorom žalobca na neho reagoval. Zároveň dodal, že žalobca na pojednávaní dňa 25.10.2018 neuviedol žiadnu námietku, že by nemal dostatok času na prípravu na pojednávanie. Okrem toho doplnil, že súdu doručil plnú moc nového právneho zástupcu podaním zo dňa 06.02.2018 a mal za to, že súd všetky námietky a vyjadrenia žalobcu zaznamenal, uviedol ich aj v samotnom rozsudku a následne sa s nimi aj vyporiadal. Skutočnosť, že nie spôsobom, akým to očakával žalobca, neznamená, že došlo k porušeniu procesných práv žalobcu. K namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam uviedol, že opravnú účtovnú závierku a opravné daňové priznanie žalovaný nepredložil a nevytvoril až dňa 02.12.2016, ale bola zostavená bez pochybností už dňa 30.05.2014. Valné zhromaždenie spoločnosti s ručením obmedzeným neschvaľuje daňové priznanie a taktiež namietol, že neexistujú žiadne dve platné daňové priznania, ale riadne a opravné. Rovnako tak sa ohradil voči tomu, že by žiadal o určenie platnosti opravného daňového priznania, preto tvrdenia žalobcu v tomto smere, či v smere preukazovania naliehavého právneho záujmu boli irelevantné. Rovnako poprel, že by došlo k sfalšovaniu daňového priznania a nakoniec dodal, že nie je možné ani hovoriť o „neplatnosti“ daňového priznania, pretože nejde o právny úkon v zmysle a . Čo sa týkalo polemiky žalobcu na pojmami „účtovný doklad“ či „účtovné prípady“, podotkol, že znalec uviedol, že vyššie uvedené účtovné prípady súvisiace so záväzkami z titulu sankčných úrokov a tvorbou opravných položiek sú doložené príslušnými prvotnými dokladmi, t. j. sú preukázané a boli správne zaúčtované na príslušných syntetických účtoch, preto mal za to, že žalobca úplne nesprávne poukázal na rozhodnutia NSSR, ktoré sa netýkali vôbec danej problematiky a riešili iné právne otázky. Otázky žalobcu na údajné porušovanie daňových predpisov považoval za jednak nesprávne a jednak za irelevantné. Pokiaľ žalobca poukázal na časť 50 rozsudku, mal za to, že súd v tejto časti len potvrdil, že vzájomné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným boli riešené viacerými súdnymi konaniami, a že žalobca po ukončení svojej funkcie konateľa neodovzdal všetky náležitosti žalovanému (konkrétny rozsah nie je pre daný spor relevantný, avšak aj z rozsudku, ktorý žalobca priložil k odvolaniu vyplýva, že žalobca všetky účtovné doklady neodovzdal, vrátane účtovníctva vedeného v počítačovom systéme). Následne ustálil, že žalobca podľa neho ani v podanom odvolaní nepredložil žiadne relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by spochybnili súdom zistený skutkový stav, vrátane záverov znaleckého dokazovania, preto mal za to, že v konaní nedošlo k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rovnako tak sa žalovaný nestotožnil s názorom žalobcu, že súd vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, pretože žalovaný v tomto smere poukázal na rozhodovaciu prax, jednak súdov SR, ako aj súdov ČR, ako aj poukázal na právnu teóriu a zopakoval, že platí stav, že pokiaľ spoločenská zmluva neurčuje spôsob vyporiadania inak, tak musí byť vyporiadanie medzi spoločníkmi poctivé v tom zmysle, aby hodnota vyrovnacieho podielu spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti skončila, odpovedala hodnote majetku pripadajúceho na jeho podiel, pričom ak plynie z účtovnej závierky, že účtovná hodnota čistého obchodného imania spoločnosti je v hrubom nepomere ku skutočnej hodnote, je k tomu treba pri stanovení vyporiadania podielu prihliadnuť. Bolo teda nevyhnutné vychádzať z toho, že zásadám poctivého obchodného styku odpovedá, aby vyporiadanie medzi spoločníkmi bolo poctivé v tom zmysle, aby hodnota vyrovnacieho podielu spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti skončila, odpovedala hodnote majetku pripadajúceho na jeho obchodný podiel. K rovnakému záveru dochádza aj pri aplikácii zásady proporcionality, ktorá je zásadou, ku ktorej je podľa nutné prihliadať. Z týchto dôvodov ustálil, že bol správny postup súdu, keď súd v rámci vykonávania dokazovania zisťoval reálnu hodnotu čistého obchodného imania a neobmedzil sa len na hodnotu čistého obchodného imania uvedenú v účtovnej závierke predloženej žalobcom, najmä keď žalovaný túto hodnotu rozporoval a predložil súdu dôkazy preukazujúce, že účtovná závierka (súvaha) predložená žalobcom bola vypracovaná nesprávne a v rozpore s účtovnými predpismi. Na základe vyššie uvedených skutočností mal za to, že odvolanie podané žalobcom nebolo dôvodné a navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní veci vydal rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdí a zároveň žiadal, aby súd zaviazal žalobcu nahradiť trovy odvolacieho konania žalovanému v celom rozsahu.

25. Žalobca vo svoje replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný nepoprel pravdivosť ani jediného z ním uvádzaných tvrdení o porušení jeho procesných práv, práve naopak, potvrdil ich svojím svedectvom tiež. V rámci ďalšieho vyjadrenia dodal, že kedy bola vytvorená tá napodobenina verejnej listiny, ktorú pán M. nazval „opravnou účtovnou závierkou“ nemožno zistiť, avšak relevantné podľa neho bolo to, že súdu popísanú sfalšovanú verejnú listinu predložili v roku 2016. Poukázal tiež na to, že podané daňové priznanie žalovaného, teda platné daňové priznanie samotné, právnym úkonom je. Následne s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ustálil, že daňové priznanie, ktoré bolo na základe závierky za rok 2010, vytvorené, je nevyhnutné nepravdivé - bolo sfalšované. Právny úkon, ktorým konateľ takéto daňové priznanie do zbierky listín, či ktorémukoľvek inému orgánu štátu, zaslal, je neplatný zo zákona. V tomto ohľade zdôraznil, že Okresnému súdu Nitra sfalšovaná závierka zaslaná nebola, pretože Zbierka listín Okresného súdu Nitra žiadnu „opravu“ účtovnej závierky za účtovné obdobie r. 2010 žiadnym podaním, ani takým z niektorého dňa po 30.05.2014, neeviduje. Okrem toho poukázal na výklad verejnej listiny a tiež spochybnil vyjadrenia žalovaného, ako aj mal za to, že je povinný dokazovať zákon a spochybnil konanie súdu, preto navrhol súdu vyhovieť jeho petitu odvolania.

26. Žalovaný vo svojej duplike k vyjadreniu žalobcu poukázal najmä na invektívy žalobcu a zopakoval už ním tvrdené skutočnosti v rámci svojho vyjadrenia. Na spochybnenie tvrdení žalobcu zdôraznil, že žalobcovi v priebehu konania pred súdom prvej inštancie boli doručené všetky vyjadrenia žalovaného. Mal tiež za to, že pokiaľ žalobca nevytýkal tú skutočnosť, že podanie žalovaného obdržal dňa 22.10.2018 priamo na pojednávaní, ale práve naopak, ku všetkým tvrdeniam žalovaného sa ústne vyjadroval, tak nemôže žalobca teraz uvádzať, že boli porušené jeho procesné práva takým spôsobom a v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Čo sa týkalo rozsudku NSSR sp. zn. , dodal, že predmetný rozsudok rieši otázku uznesenia valného zhromaždenia, ktoré nepovažuje za právny úkon, ale uvádza, že právne následky vznikajú nielen z právnych úkonov, ale aj z iných právnych skutočností, s ktorými zákon následky spája - a uznesenie valného zhromaždenia je takouto skutočnosťou. Ohľadom otázky sfalšovania dodal, že právny zástupcovia nevypracovávali žiadne účtovné závierky či daňové priznania žalovaného a tiež preukázal, že opravná súvaha žalovaného k 31.12.2010 bola zostavená bez pochybností už dňa 30.05.2014 a predložená aj daňovému úradu - viď potvrdenie zo dňa 04.06.2014. Ani prípadné nezaloženie účtovnej závierky do Zbierky listín neznamená, že ide o falošnú opravnú účtovnú závierku či falzifikát, a tobôž nie, že ide o vecne nesprávnu účtovnú závierku. Rovnako tak sa nestotožnil s tým, že účtovná závierka je verejnou listinou, pretože samotná účtovná závierka neobsahuje pečiatku súdu, ale Okresný súd pečiatkou a podpisom pracovníka súdu pri vydávaní dokladu zo Zbierky listín len potvrdzuje okolnosť, že ide o kópiu dokladu, ktorý je založený v Zbierke listín. Záverom vytkol nezrozumiteľné tvrdenie žalobcu, že malo prísť k akejsi zmene spoločenskej zmluvy, čo však žalobca nijako nevysvetlil.

27. K duplike žalovaného zastal stanovisko žalobca, ako aj žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu.

28. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, prejednal vec dňa 21.11.2019 bez nariadenia pojednávania v súlade s (ďalej len ). Odvolací súd po prejednaní veci v medziach podaného odvolania ( a 380 ) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v danom prípade neopodstatnené, keďže rozsudok prvoinštančného súdu je vecne správny.

29. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, v súlade s sa v odôvodnení svojho rozhodnutia o odvolaní obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku.

30. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu tak v oblasti skutkových zistení, ako aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca vo svojom odvolaní už neprichádza so žiadnymi pre posúdenie veci podstatnými novými tvrdeniami, rozhodnutie súdu prvej inštancie vo svojom odôvodnení dáva vyčerpávajúcu odpoveď na všetky žalobcom použité prostriedky procesného útoku, pričom odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožňuje.

31. V rámci zdôraznenia správnosti napadnutého rozhodnutia ( ) a vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní () považuje odvolací súd za potrebné upriamiť pozornosť na nasledovné, pre posúdenie veci podstatné okolnosti. Ako už uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, predmetom daného konania bolo posúdenie nároku žalobcu na vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti so zánikom jeho účasti v obchodnej spoločnosti žalovaného. Rovnako tak bolo nesporné, že výška vyrovnacieho podielu žalobcu sa určovala na základe výšky čistého obchodného imania žalovaného za rok 2010. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na to, že čisté obchodné imanie je obchodnoprávnym pojmom, ktorým sa označuje obchodný majetok po odpočítaní záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním. Tento pojem teda vyjadruje rozdiel medzi hodnotou obchodného majetku a záväzkov vzniknutých pri podnikaní. Hodnota podielu v spoločnosti sa odvíja najmä od hodnoty čistého obchodného majetku. Čistým obchodným imaním spoločnosti je obchodný majetok po odpočítaní všetkých záväzkov (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ).

32. S poukazom na uvedené odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, v rámci ktorého ustálil, že bolo potrebné sa zaoberať správnosťou predložených účtovných závierok, t. j. či poskytujú pravdivý a verný obraz, keď vyrovnací podiel mal byť žalobcovi vyplatený na základe účtovnej závierky za rok 2010. Mal za to, že vzhľadom na prostriedky procesnej obrany žalovaného, t. j. najmä tvrdenia, že účtovná závierka neobsahuje vzniknuté záväzky žalovaného voči daňovému úradu a zníženie majetku z dôvodu tvorby opravných položiek k neuhradeným pohľadávkam, bolo potrebné objasniť správnosť vedenia účtovníctva a zistiť skutočnú výšku čistého obchodného imania v období rozhodnom pre určenie vyrovnacieho podielu. Priznanie nároku žalobcovi len na základe údajov uvedených v predloženej účtovnej závierke za rok 2010, ktorej správnosť je rozporovaná a teda otázna, súd prvej inštancie správne hodnotil za nesprávny postup. V danom prípade súd prvej inštancie správne rozhodol, že bolo potrebné ustáliť správnosť, respektíve nesprávnosť výšky čistého obchodného imania uvedenej v účtovnej závierke za rok 2010 a následne na základe tejto skutočnosti určiť výšku vyrovnacieho podielu, ktorý žalobcovi patrí. Bolo nutné zaoberať sa aj samotným účelom inštitútu vyrovnacieho podielu a nielen doslovným znením , ktorý ustanovuje spôsob jeho výpočtu.

33. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. februára 2012, sp. zn. , z ktorého právnej vety vyplýva, že všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (porovnaj ). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (porovnaj ).

34. Preto obstál právny názor súdu prvej inštancie, podporený aj judikatúrou napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.06.2016 sp. zn. , v rámci ktorého bolo vyjadrené, že účelom inštitútu vyrovnacieho podielu by malo byť spravodlivé určenie majetku a záväzkov pripadajúcich na spoločníka spoločnosti, ktorého účasť za trvania spoločnosti zaniká, pri zohľadnení reálnej hodnoty spoločnosti ku dňu zostavenia riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom účasť spoločníka v spoločnosti zanikla. Vyrovnací podiel bolo možné definovať ako majetkovú hodnotu, ktorá predstavuje podiel na majetku spoločnosti. Určenie vyrovnacieho podielu len na základe údajov účtovnej závierky, ktorých správnosť bola navyše rozporovaná, bez ďalšieho skúmania správnosti vedenia účtovníctva, súd prvej inštancie správne považoval za príliš formalistický prístup, nezohľadňujúci skutočný účel daného inštitútu, preto správne bol zo strany súdu prvej inštancie pribratý do konania znalec z odboru ekonómia a manažment, odbor účtovníctvo a daňovníctvo.

35. Rovnako tak správne súd vyhodnotil neúplnosť znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou Ing. Gabrielou Šulákovou, ako aj správne vychádzal zo záverov znaleckého posudku vypracovaného doc. Ing. Jozefom Bojňanským, PhD., znalcom z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo a mal pritom za to, že predmetný znalecký posudok komplexne riešil všetky nastolené problémy a otázky, ktoré bolo potrebné zodpovedať pre účely, či žalobcom predložené účtovné závierky poskytovali pravdivý a verný obraz finančnej situácie žalovaného v rozhodnom období alebo nie, a teda či sú údaje uvedené v účtovnej závierke za rok 2010 predloženej žalobcom správne. V tomto ohľade neobstála ani námietka žalobcu, vyjadrená v odvolaní, že znalec nemal pre podanie znaleckého posudku k dispozícii relevantné účtovné doklady.

36. V rámci uvedeného nebolo možné súhlasiť ani s argumentáciou žalobcu ohľadom určenia neplatnosti „sfalšovaného“ daňového priznania z 04.06.2014, nakoľko uvedené predmetom sporu nebolo, ako ani zo strany žalobcu neboli predložené žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali sfalšovanie opravného daňového priznania zo dňa 30.05.2014 tak, ako to správne ustálil aj súd prvej inštancie. Rovnako tak žiadna zo strán sporu, či už v rámci žaloby alebo vzájomnej žaloby nepodala návrh na určenie neplatnosti daňového priznania, preto ani v tomto ohľade neobstála námietka žalobcu ohľadom porušenia . Neobstál pritom ani poukaz žalobcu na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24.11.1999 a sp. zn. z 21.02.2018, ako aj rozhodnutie sp. zn. , nakoľko uvedené rozhodnutia riešili iné právne a skutkové okolnosti, a preto závery z nich vyplývajúce nebolo možné aplikovať na daný skutkový a právny stav. V zmysle uvedeného teda nebolo možné ani vychádzať z povinnosti daňového subjektu ustanovenej v a tiež neobstál ani poukaz na ďalšie daňové predpisy, s ktorými sa správne vysporiadal súd prvej inštancie.

37. Čo sa týkalo procesných vád, v rámci ktorých žalobca namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že ani jeden z argumentov žalobcu nevzhliadol za dôvodný a najmä preukázaný. V tomto ohľade odvolací súd sa opätovne stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. V tomto rozsahu odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR z 19. mája 2009, sp. zn. , z právnej vety ktorého vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. , ). V obdobnom znení je aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -40, v rámci ktorého ústavný súd uviedol, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , , , ), najmä s ustanovením (pozn. odvolacieho súdu, v súčasnosti ), v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia. V tomto ohľade odvolací súd dodáva, že samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie

rozhodnutie nezdôvodnil podľa predstáv strany sporu neznamená, že by odôvodnenie bolo v rozpore so zákonom.

38. Rovnako tak sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalobcu o tom, že súd mu nezabezpečil dostatok času na prípravu na pojednávanie. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na , v rámci ktorého je ustanovené, že predvolanie sa doručuje strane alebo jej zástupcovi tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní predo dňom, keď sa má pojednávanie konať. Okrem toho z obsahu spisu vyplýva, že na namietané pojednávania sa žalobca dostavil, nedodržanie piatich dní pred pojednávaním v zmysle predvolania na pojednávanie nenamietal, teda súhlasil s konaním pojednávania. Čo sa týkalo skutočností, že písomné vyjadrenie mu bolo zaslané dva dni pred termínom pojednávania, resp. písomné vyjadrenie znalca tesne pred pojednávaním, uvedené nie je možné stotožniť s nedostatkom času na prípravu pojednávania, pretože uvedené ustanovenie sa týka toho, aby strana sporu bola v dostatočnom časovom predstihu predvolaná na pojednávanie. Ohľadom písomných podaní takáto povinnosť zo zákona nevyplýva, avšak v tomto ohľade súd dáva žalobcovi do pozornosti , , v zmysle ktorého ak nebol schopný predniesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť alebo preukázať dôkazy na ich preukázanie, mohol súd požiadať o určenie lehoty na dodatočné splnenie tejto povinnosti, o čo však žalobca počas celého konania nepožiadal, ako aj na každom z namietaných pojednávaní sa riadne vyjadril a dokonca na každé podanie žalovaného aj písomne zareagoval a to aj bez výzvy súdu na písomné vyjadrenie, nakoľko súd v zmysle zachovania zásady kontradiktórnosti konania správne žalobcovi zasielal podania žalovaného na vedomie. Naviac, pozornosti súdu neušlo, že postup podľa , žalobca využil napr. na pojednávaní konanom dňa 08.10.2018. Rovnako tak súd dodáva, že dôkazy sa vykonávajú na pojednávaní, preto aj prednesy strán sporu je potrebné sústrediť priamo na pojednávanie a nie preferovať ich písomné vyjadrovanie sa mimo pojednávaní, v dôsledku čoho neobstojí, že by sa žalobca nedostatočne oboznámil s podaním žalovaného zo dňa 19.10.2018, ktoré bolo prednesené aj na pojednávaní. Uvedeným postupom teda podľa názoru odvolacieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu procesných práv na strane žalobcu, pričom dodáva, že v prípade nedodržania dostatku času na prípravu pojednávania v zmysle zaužívanej judikatúry je potrebné prihliadať na každý prípad osobitne a to v kontexte na ďalšie skutočnosti, v rámci ktorých by strana sporu bola ukrátená na svojich právach, avšak takouto okolnosťou nemôže byť samotná skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s právnym názorom protistrany, s ktorým sa súd prvej inštancie stotožnil a v dôsledku toho vytýka nedostatok času na riadnu prípravu na pojednávanie.

39. V ostatnom odvolací súd už len poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

40. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa , a ako vecne správne potvrdil.

41. O nároku na trovy odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle v súvislosti s a tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní v zmysle samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( - 423 ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.