Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)9ba/363831.9f84ca.pdf
PDF · 110.24 KB
No categories available
3Obo/33/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Obo 33/2010 – 455
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. J. M., bývajúceho
v Bušovciach 67, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. S., s. r. o.,
so sídlom v Poprade, Z., proti ţalovanému P. P. P, s. r . o., so sídlom v Spišskej Teplici,
Obrancov mieru 329, zastúpeného JUDr. L. T., bývajúcim v Košiciach, M., o zaplatenie
102 727,96 Eur,
na odvolanie oboch účastníkov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. 12. 2009,
č. k. 2 NcCd 9/05 - 394, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa čiastočne vyhovel ţalobe a ţalovaného
zaviazal zaplatiť ţalobcovi 36 334, 91 Eur s úrokmi z omeškania. V prevyšujúcej časti ţalobu
zamietol. Zároveň rozhodol, ţe o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku.
Pôvodnou ţalobou ţalobca okrem peňaţného plnenia ţiadal aj o vyslovenie
neplatnosti uznesenia č. 3 z 5. mája 1997 valného zhromaţdenia ţalovanej spoločnosti
a neplatnosti dodatku č. IV k spoločenskej zmluve z rovnakého dňa. Súd prvého stupňa
rozsudkom z 31. marca 2004, č. k. 5 Cb 598/00 – 163 ţalobu v určovacej časti zamietol
a ţalobu v časti o peňaţnom plnení vylúčil na samostatné konanie. Odvolací súd rozsudkom
z 5. mája 2005 vydaným pod sp. zn. 4 Obo 246/2004 rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil. Oba súdy svoje zamietnutie ţaloby odôvodnili nedodrţaním lehoty na uplatnenie
neplatnosti uznesenia valného zhromaţdenia stanovenej v § 131 Obch. zák.
V rozsudku, ktorý je predmetom odvolacieho konania, súd prvého stupňa vychádzal
zo skutkového zistenia, ţe ţalobca prestal byť spoločníkom ţalovanej spoločnosti dňom
27. januára 1999, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 2 Cb 399/1997 – 147, ktorým bola zrušená účasť ţalobcu v spoločnosti. Pri určení výšky
vyrovnacieho podielu podľa § 150 Obch. zák. vychádzal z tohto, ţe pre určenie výšky
vyrovnacieho podielu je rozhodujúca účtovná závierka za rok, v ktorom zanikla účasť ţalobcu
v spoločnosti, teda závierka za rok 1999. Pokiaľ ide o aplikáciu príslušných ustanovení
spoločenskej zmluvy súd prvého stupňa riešil ako prejudiciálnu otázku platnosť jej dodatkov
najmä častí upravujúcich určenie vyrovnacieho podielu. Dospel k záveru, ţe dodatok č. IV,
ktorý valné zhromaţdenie prijalo 5. mája 1997 je absolútne neplatným právnym úkonom.
Dostatočným dôvodom neplatnosti, je skutočnosť, ţe sa v ňom uţ ţalobca neuvádza
ako spoločník, hoci jeho účasť v spoločnosti zanikla aţ 27. januára 1999. Nemoţno preto
pouţiť ani jeho čl. 16 upravujúci spôsob určenia vyporiadacieho podielu. Uvedené
ustanovenie nielenţe obchádza zákon ale mu aj odporuje. Do úvahy preto prichádza výpočet
podľa spoločenskej zmluvy v znení jej dodatku č. III z 13. decembra 1996. Jeho článok 16/4,
upravujúci právo na vyrovnací podiel, je však neurčitý a nezrozumiteľný, preto neplatný.
Pri výpočte vyrovnacieho podielu bolo treba pouţiť všeobecnú úpravu obsiahnutú
v § 150 ods. 2 Obch. zák. bez nadväznosti na úpravu v spoločenskej zmluve. Nemoţnosť
postupu podľa čl. 16 dodatku č. III spoločenskej zmluvy konštatovala aj znalkyňa,
ktorá pri výpočte podielu postupovala spôsobom upraveným v § 150 ods. Obch. zák.
a vychádzala pritom z údajov čerpaných z účtovnej závierky ţalovaného k 31. decembru 1999
overenej audítorkou Ing. Schreterovou. Podľa posudku patrí ţalobcovi vyporiadací podiel
vo výške 47 400,22 Eur. Po odpočítaní čiastky uţ vyplatenej ( 11 065,29 Eur ) bola ţaloba
dôvodná do výšky 36 334,91 Eur.
Proti rozsudku podali včas odvolanie obe procesné strany. Ţalobca podal odvolanie
proti zamietajúcej časti rozsudku. V odvolaní uviedol, ţe postupom súdu mu bola odňatá
moţnosť konať pred súdom. Za odňatie povaţoval postup súdu, ktorý odmietol navrhované
doplnenie znaleckého dokazovania, predmetom ktorého malo byť overenie správnosti ročnej
účtovnej závierky, čo je jediný moţný dôkazný prostriedok, ktorým sa dá preukázať
jeho tvrdenie, ţe ţalovaný prispôsoboval svoje účtovníctvo tak, aby vlastné imanie
bolo čo najmenšie s úmyslom ukrátiť jeho právo na vyrovnací podiel. Ţalobu v prevyšujúcej
časti zamietol bez toho aby vo vzťahu k tejto časti ţaloby vykonal dokazovanie.
I keď sa vo všeobecnosti nepovaţuje nevykonanie navrhnutého dôkazu, za odňatie moţnosti
konať pred súdom, v prejednávanej veci išlo o výnimočnú situáciu, pretoţe
znalecké dokazovanie bolo jediným spôsobom, ktorým sa dalo overiť jeho tvrdenie.
Znalecké dokazovanie môţe nariadiť len súd a účastníci ani súd nemá také odborné
znalosti, ktoré sú potrebné pre posúdenie veci. Súd v rozhodnutí neuviedol dôvod,
pre ktorý navrhovaný dôkaz nevykonal. Dôsledkom je neúplné zistenie skutkového stavu.
Znalci pri podávaní posudkov vychádzali len z obsahu účtovnej závierky bez toho,
aby skúmali správnosť v nej uvedených údajov, hoci ţalobca namietal objektivitu údajov.
Bez ich preskúmania sporných poloţiek je skutkové zistenie neúplné a nedostatočné.
Nesprávne vedené účtovníctvo však nemôţe byť záväzným podkladom pre výpočet
vyrovnacieho podielu. Z uvedených dôvodov navrhol rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne po doplnení dokazovania
rozsudok zmeniť.
Ţalovaný podal odvolanie proti vyhovujúcej časti rozsudku. Navrhol ho zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil,
tým ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový
stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu.
Súd uţ raz skúmal platnosť dodatku č. IV k spoločenskej zmluve a právoplatným rozsudkom
vydaným v konaní sp. zn. 5 Cb 598/00 ţalobu zamietol. Uvedeným rozhodnutím je súd
viazaný a správnosť rozhodnutia uţ nemôţe skúmať ani ako otázku predbeţnú. Ţalobca
mohol neplatnosť uznesenia valného zhromaţdenia uplatňovať len v lehote stanovenej
v § 131 Obch. zák. Ak tak neurobil právo domáhať sa určenia neplatnosti uznesenia valného
zhromaţdenia zaniklo. Dodatok č. IV bol zapísaný do obchodného registra a spoločenská
zmluva v jeho znení je platná voči všetkým spoločníkom aj voči ţalobcovi, pretoţe niet
pochýb o tom, ţe v tom čase bol spoločníkom. Zapísané boli aj údaje o výške vkladu
spoločníkov, medzi ktorými bol zapísaný aj ţalobca. Súd mal z uvedeného dôvodu
pri rozhodovaní o vyrovnacom podiele postupovať podľa článku 16 dodatku č. IV
k spoločenskej zmluve.
Kaţdá z procesných strán vo vyjadreniu k odvolaniu navrhovala rozsudok v časti
napadnutej odvolaním protistrany potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( § 10 ods. 2 O. s. p. ), preskúmal
napadnuté rozhodnutie a po vykonanom pojednávaní dospel k záveru, ţe odvolanie
je dôvodné.
Správne je skutkové zistenie a právne závery súdu prvého stupňa týkajúce sa členstva
ţalobcu v spoločnosti. Jeho členstvo v spoločnosti zaniklo právoplatnosťou rozhodnutia súdu
27. januára 1999.
Stanovenie výšky vyrovnacieho podielu sa spravuje pravidlami určenými v § 61
a § 150 Obch. zák. v znení účinnom v čase zániku členstva ţalobcu. Podľa § 61 ods. 1 a 2,
v znení účinnom do 31. decembra 2001, bola rozhodujúca miera účasti spoločníka na čistom
obchodnom imaní určenému ku koncu roka, v ktorom zanikla jeho účasť v spoločnosti
( ročná účtovná závierka k 31. decembru 1999 ). Ustanovenie § 150 ods. 2 Obch. zák.
určuje pravidlo, ţe vyrovnací podiel sa určuje ako pomer spoločníkom splateného vkladu
k splateným vkladom všetkých spoločníkov. Uvedené ustanovenia Obchodného zákonníka
však umoţňujú v spoločenskej zmluve dohodnúť iné pravidlá pre výpočet vyrovnacieho
podielu. Odchylný algoritmus pre jeho výpočet obsahuje čl. 16 sporného dodatku č. IV
k spoločenskej zmluve ţalovanej spoločnosti. Podľa neho sa výška vyrovnacieho podielu určí
na základe ročnej účtovnej závierky zníţená o hodnotu hmotného investičného majetku,
ktorý bol nadobudnutý z výnosov správy majetku Rímskokatolíckeho biskupstva v Spišskom
Podhradí ( ďalej len biskupstvo ).
Odvolací súd nesúhlasí s názorom ţalovaného, ţe súd sa nemohol zaoberať platnosťou
dodatku k spoločenskej zmluve. V § 131 Obch. zák. vymenovaný okruh subjektov sa môţe
ţalobou dovolávať neplatnosti uznesenia valného zhromaţdenia v tam uvedenej lehote
troch mesiacov. Ustanovenie § 131 Obch. zák. neupravuje absolútnu ani relatívnu neplatnosť
právných úkonov, keďţe uznesenie valného zhromaţdenia nie je právnym úkonom. Ţaloba
podľa § 131 Obch. zák. je jediným právnym prostriedkom, ktorým sa moţno dovolať
neplatnosti valného zhromaţdenia ( uvedené stanovisko zaujal Najvyšší súd Slovenskej
republiky uţ v rozsudku z 21. októbra 1999, sp. zn. 4 Obdo 22/98 a obdobný názor zaujíma
aj judikatúra Najvyššieho súdu ČR ). Uvedené obmedzenie okruhu subjektov i časové
obmedzenie však platí len pre špeciálny právny prostriedok, ktorým je ţaloba podľa
§ 131 Obch. zák. Nič však nebráni tomu, aby sa ktokoľvek, kto osvedčí právny záujem mohol
dovolať určovacou ţalobou neplatnosti tých častí spoločenskej zmluvy, ktoré sa v dôsledku
uznesenia valného zhromaţdenia dostali do rozporu s kogentnými ustanoveniami zákona.
Opačné stanovisko by pripúšťalo, aby sa pravidlo upravujúce právne vzťahy stalo márnym
uplynutím uvedenej lehoty záväzným pre kaţdého ( vrátane súdu ), hoci odporuje zákonu.
Súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby si ako otázku predbeţnú vyriešil,
či spoločenská zmluva v znení účinnom v čase skončenia účasti ţalobcu v spoločnosti,
teda v znení zmeny prijatej 5. mája 1997, pripadne jej časti neodporujú kogentným
ustanovenia Obch. zák. Odvolací súd však nesúhlasí s názorom súdu prvého stupňa,
ţe spoločenská zmluva v znení dodatku č. IV je absolútne neplatným právnym úkonom.
Uznesením valného zhromaţdenia z 5. mája 1997 nebola prijatá nová spoločenská
zmluva ale jej zmena. Podľa znenia uznesenia, ktoré ja zaloţené v pôvodnom spise
( sp. zn. 5 Cb 598/00 ) ako č. l. 177-178 bolo uznesením zmenených päť ustanovení
spoločenskej zmluvy. S výnimkou zmeny čl. 3 a 4, ktoré na seba nadväzujú, sú to samostatné
zmeny, z ktorých kaţdá môţe byť prijatá nezávisle na ostatných zmenách. Súlad
s kogentnými ustanoveniami zákona treba posudzovať samostatne u kaţdej z nich,
resp. u kaţdého ustanovenia spoločenskej zmluvy v spojení so zmenou ( v rozsahu v akom
je to potrebné pre rozhodovanie v prejednávanej veci ). Súd prvého stupňa povaţujúc zmenu,
ktorá vymenúva spoločníkov spoločnosti ( bez ţalobca ) za neplatné, čo robí neplatným
celé znenie spoločenskej zmluvy podľa dodatku č. IV, povaţoval za nepouţiteľné aj zmenené
znenie čl. 16, ktorý je rozhodujúci pre stanovenie postupu pre výpočet vyrovnacieho podielu.
Znenie čl. 16 však nesúvisí so znením čl. 3 a 4. Skutočnosť, ţe neplatné sú zmeny čl. 3 a 4
nespôsobuje zároveň neplatnosť čl. 16.
Súd prvého stupňa v dôsledku nesprávneho prístupu k skúmaniu súladu čl. 16
v zmenenom znení so zákonom, bez toho aby sa zaoberal platnosťou samotného článku
posudzoval vec a rozhodol o nej tak, ako keby rozhodujúci článok nebol zmenený.
V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nedostatočne zistil skutkový stav, čo mohlo mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
K problému zníţenia čistého obchodného imania o hodnotu hmotného investičného
majetku, ktorý bol nadobudnutý z výnosov správy majetku Rímskokatolíckeho biskupstva
v Spišskom Podhradí ( ďalej len biskupstvo ) povaţuje odvolací súd za potrebné upozorniť
nato, ţe zmluvu o správe majetku uzavrel ţalovaný s biskupstvom 2. januára 1997 ( č.l. 101 ).
Aţ po uvedenom dni mohol mať výnos zo správy. Ako vyplýva zo zmluvy o nájme
( č. l. 238 spisu ) aj z výpovede konateľa ţalobcu Štefana Petríka na pojednávaní
odvolacieho súdu, pred uzavretím zmluvy o správe mal ţalobca majetok biskupstva prenajatý.
Rozdiel v titule uţívania ( správy ) nie je len v názve zmlúv, ktoré boli právnym podkladom,
ale predovšetkým v obsahu a podstate vzťahu zaloţeného uvedenými zmluvami. Podľa
zmluvy o správe, ţalovaný majetok biskupstva spravoval bezplatne a odplatou boli výlučne
prostriedky vyplývajúce zo správcovstva nehnuteľností ( nájomné, príjmy za predaj dreva,
výkon práva poľovníctva a pod. ). Podľa zmluvy o nájme mal ţalovaný od biskupstva
prenajaté poľnohospodárske a lesné pozemky a budovy, začo platil biskupstvu nájomné
vo výške 10 % z výnosov prenajatého majetku. Výnosy z prenajatého majetku nemoţno
povaţovať za výnosy zo spravovania majetku pre iného. Do úvahy preto prichádzalo zníţenie
čistého obchodného imania len o hodnotu majetku nadobudnutého v rokoch 1997 aţ 1999
a to len toho, ktorý bol nadobudnutý z výnosov zo správy majetku. Prehlásenie o overení
vyrovnacieho podielu ( ďalej len Prehlásenie ) vypracovaného audítorkou Máriou
Schreterovou ( č. l. 80 pôvodného spisu ), ktoré bolo podkladom aj pre znalecké posudky
vypracované v konaní, zrejme vychádza z informácie ţalovaného, ţe všetok hmotný
investičný majetok ţalovaného pochádza z výnosov správy majetku. Z prehlásenia
sa preto nedá zistiť ktorý majetok bol zadováţený v období, v ktorom ţalovaný
vykonával správu (a nie hospodárenie na prenajatom majetku) a nie je z neho zrejmé
ani aký je to majetok. Podľa súvahy za rok 1999 ho tvoria okrem iného aj budovy a stavby
v hodnote 10 346 000 Sk. Štefan Petrík však vo svojej výpovedi pred odvolacím súdom
nevedel vysvetliť aké nehnuteľnosti ţalovaný vlastní ( fóliové skleníky pravdepodobne
nie sú budovami alebo stavbami ).
Základom pre výpočet vyrovnacieho podielu má byť podľa § 61 ods. 1 Obch. zák.
čisté obchodné imanie. Pre účely obchodného zákonníka § 6 definuje pojem obchodného
majetku, obchodné imanie, vlastné imanie a čisté obchodné imanie. Podľa ods. 3 je čistým
obchodným imaním obchodný majetok po odpočítaní záväzkov vzniklých podnikateľovi
v súvislosti s podnikaním. Prehlásenie pouţíva iné pojmy a nie je z neho zrejmé, či hodnota
čistého obchodného imania bola určená v súlade s § 6 Obch. zák. Nie je z neho zrejmá
nadväznosť na jednotlivé poloţky súvahy a predovšetkým štruktúra poloţky
29 929 783,38 Sk. Bez bliţšieho vysvetlenia aké poloţky ju tvoria nemoţno posúdiť,
či to sú záväzky podnikateľa v zmysle § 6 ods. 3 Obch. zák. Okrem iných sa to týka najmä
fondov a rezerv, ktoré sú podľa ţalovaného zaúčtované medzi tzv. prechodné pasíva. V tomto
smere treba prisvedčiť ţalovanému, ţe pre správny záver o výške vyrovnacieho podielu
treba preskúmať správnosť údajov, ktoré sú podkladom pre výpočet, keď podľa jeho
tvrdenia okrem iného za roky 1996 – 1997 vzrástol objem účtovaných rezerv z 2,5 mil. Sk
na 15,6 mil. Sk. Pokiaľ jeho tvrdenie zodpovedá skutočnosti, môţe to bez vysvetlenia
dôvodu takéhoto výrazného zvýšenia byť dôvodom na pochybnosť o správnosti účtovania.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa, ktorý neprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav,
podľa § 221 ods. 1 písm. h, ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania
( § 223 ods. 3 O. s. p. ).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
V Bratislave 15. marca 2011
JUDr. Peter Dukes, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blaţíčková