Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/242/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a sudcov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: B. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX A. č. XX, zastúpený spoločnosťou JUDr. Mario Buksa, právne služby, s.r.o., so sídlom Červenej armády 1, 036 01 Martin, IČO: 36 862 819, proti žalovanému: M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX L. XX, zastúpenému spoločnosťou BAKO JANČIAR LEVRINC - advokáti, s.r.o., so sídlom J. Kozáčeka 13, 960, 01 Zvolen, IČO: 36 859 842, o zaplatenie 119.000,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. -488 zo dňa 04. apríla 2019, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. -488 zo dňa 04. apríla 2019 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie aplikujúc ust. zamietol žalobu žalobcu (výrok I.) doručenú na súd dňa 07.08.2015 v spojení s jej zmenou zo dňa 11.12.2015, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 119.000,00 Eur s príslušenstvom (pozostávajúcim zo zmluvného úroku a príslušného úroku z omeškania) špecifikovaným v žalobe titulom zmluvy o pôžičke zo dňa 25.10.2012. 2. V prejednávanej veci súd prvej inštancie skutkovo vychádzal z tvrdení žalobcu, že medzi stranami sporu bola dňa 25.10.2012 uzavretá zmluva o pôžičke, podľa ktorej dňom podpísania zmluvy žalobca požičal žalovanému hotovosť 175.000,00 Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi jednorázovo do 26.01.2013 spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 0,5 % mesačne, splatným k poslednému dňu kalendárneho mesiaca a pre prípad nedodržania splatnosti pôžičky si dohodli úrok z omeškania vo výške 3 % mesačne zo sumy pôžičky a zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denné zo zostatku nezaplatenej pôžičky (ďalej aj „zmluva o pôžičke“). Poskytnutie pôžičky žalobca preukazoval podpísaním zmluvy o pôžičke a tiež podpisom príjmového pokladničného dokladu č. 001 z 26.10.2012. Svedkom reálneho odovzdania peňazí bola Mgr. T. M. (rod. A.), ktorá na zmluvu o pôžičke pripojila podpis. Na naliehanie žalobcu mu žalovaný ku dňu podania žaloby zaplatil v splátkach celkovo sumu 56.000,00 Eur. Tieto čiastočné úhrady dlhu považoval žalobca za potvrdenie existencie pôžičky a uznanie dlhu. 3. Žalovaný potvrdil právnu skutočnosť uzavretia zmluvy o pôžičke dňa 25.10.2012. Tvrdil však, že žalovaný mu reálne požičal finančné prostriedky v sume 65.000,00 Eur (v hotovosti, resp. previedol bezhotovostne do jeho dispozície) a zvyšok sumy prisľúbil požičať v budúcnosti, k čomu nedošlo. Preto si bol nútený peniaze potrebné na chod firmy požičať od B. V. (jeho partnerky), na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 10.11.2012 so splatnosťou do 15.02.2015. Zmluvou zo dňa 18.02.2015 v prospech V. V. zriadil záložné právo na nehnuteľnosti v jeho vlastníctve. Tvrdil, že žalobcovi v období od 18.12.2014 do 06.02.2015 vrátil sumu 65.000 Eur spolu s úrokom v sume 10.000,00 Eur.

4. Žalovaný podpísal príjmový pokladničný doklad s tvrdením, že dňa 26.10.2012 mu reálne žiadne peniaze požičané neboli. Naopak žalobca tvrdil, že v skutočnosti tieto finančné prostriedky odovzdal žalovanému pred svedkom, resp. ďalší svedkovia mali vedomosť o tejto pôžičke. 5. Z vykonaného rozsiahleho dokazovania (výsluchom svedkov a listín uvedených v bode 6. odôvodnenia napadnutého rozsudku) súd dospel k záveru, že nemal hodnoverne preukázané reálne odovzdanie sumy 175.000,00 Eur žalobcom žalovanému s prihliadnutím aj na obsah zmluvy o pôžičke zo dňa 25.10.2012, ako aj vyjadrenia žalobcu, kedy a kde, v koho prítomnosti mali byť žalovanému peniaze odovzdané. Okresný súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že žalovanému požičal a reálne odovzdal sumu 175.000,00 Eur. S ohľadom na sporové konanie mal za to, že povinnosť tvrdenia a preukázania pravdivosti tohto tvrdenia je na žalobcovi. Následne súd zmluvu o pôžičke vyhodnotil tak, že nešlo o reálny kontrakt, ktorý je podmienkou zmluvy o pôžičke, a preto na základe takto uzavretej zmluvy o pôžičke nebol založený právny vzťah medzi stranami sporu. Okresný súd vychádzal z preukázaného skutkového stavu tak, ako to bolo stranami sporu v priebehu konania prezentované. Podľa názoru súdu žalobca neuviedol pravdivé tvrdenie v žalobe, že poskytol žalovanému finančné prostriedky pri podpísaní zmluvy, čo žalovaný potvrdil svojim podpisom. Následne totiž uviedol, že žalovanému odovzdal peniaze až na druhý deň, kedy bol podpísaný príjmový pokladničný doklad a svedkyňa Mgr. T. M. nebola svedkom odovzdávania peňazí. Svedkyňa Mgr. T. M. zmluvu podpísala, túto nečítala a nebola prítomná pri odovzdávaní peňazí. Ďalší svedkovia sa vyjadrovali len vo všeobecnosti, vzťah medzi stranami sporu vnímali ako istý spôsob spoločného podnikania, konkrétne sa nevedeli vyjadriť k predmetnej pôžičke, vyjadrovali sa len k skutočnostiam získaným od niektorej strany sporu. Súd uveril verzii žalovaného, že dňa 26.10.2012 žalobca nevyplatil v hotovosti sumu 175.000,00 Eur, pretože žalobca žiadnym spôsobom hodnoverne nepreukázal skutočnosť, že uvedenou finančnou čiastkou disponoval. Vychádzajúc z vyjadrení žalobcu ohľadom získania finančných prostriedkov v tomto konaní ako aj stavu týchto zistení z obsahu vyšetrovacieho spisu č. ORP-222/3-VYS-MT-2016, žalobca jednoznačne nepreukázal, akým spôsobom získal finančné prostriedky vo výške 175.000,00 Eur, ktoré mal požičať žalovanému. Sporné skutočnosti ohľadom získania finančných prostriedkov neodstránil. V konaní mal súd preukázané, že žalovaný zaplatil žalobcovi v splátkach sumu 68.800,00 Eur. 6. Pri rozhodovaní súd vychádzal z tvrdenia žalovaného, že zmluva o pôžičke vo výške 65.000,00 Eur (zahrnutá v pôžičke zo dňa 25.10.2012) mu bola žalobcom poskytnutá skôr, jej vrátenie bolo postupné, pričom žalovaný preukázal, že reálne žalobcovi zaplatil 68.800,00 Eur nemal však preukázaný deň jej poskytnutia ani splatnosť, preto v tomto smere nepriznal žalobcovi príslušenstvo k splatenej pôžičke. 7. Na záver svojej úvahy súd konštatoval, že pokiaľ by aj strany sporu premietli vzájomné finančné nároky, resp. dlhy (zo spoločného podnikania, tak ako bol vzťah medzi stranami sporu vnímaný svedkami) do zmluvy o pôžičke, táto musí byť hodnoverným spôsobom preukázaná. Na tomto základe žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. 8. Na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ust. .

9. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov v zmysle a a domáhal sa zmeny rozsudku súdu prvej inštancie tak, aby súd vyhovel jeho žalobe v celom rozsahu a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. 10. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie považoval za neúplné, nesprávne a navzájom si protirečiace. Zotrval na tom, že súdu riadne a dostatočným spôsobom preukázal, že so žalovaným nielen uzavrel zmluvu o pôžičke dňa 25.10.2012, ale žalovanému pôžičku aj reálne riadne odovzdal. Takisto riadne preukázal, že disponoval peňažnými prostriedkami v hotovosti. Uznal, že nemá k dispozícii dôkazy na to, že dňa 26.10.2012 došlo k reálnemu odovzdaniu peňažnej čiastky 175.000,00 Eur žalovanému, to však nie je a v žiadnom prípade nemusí byť jediný dôkaz na zamietnutie žaloby. Žalobca vo svojej výpovedi a výpoveďami svedkov preukázal, existenciu a dispozíciu minimálne s časťou tejto sumy a žalovaný jej prevzatie v hotovosti potvrdil nielen podpísaním zmluvy ale predovšetkým podpísaním príjmového pokladničného dokladu z 26.10.2012. Zmluva bola vypracovaná dňa 25.10.2012, ale podpísaná žalovaným dňa 26.10.2012, s odkazom na overovaciu doložku notárskeho úradu. Uvedené korešponduje aj s výpoveďou žalobcu, že žalovanému pôžičku odovzdal v aute po podpise zmluvy u notára. Preto neexistuje ani rozpor medzi čl. II ods. 2 zmluvy o pôžičke a príjmovým pokladničným dokladom, že žalovaný prevzal od žalobcu pôžičku 175.000,00 Eur v deň jej podpísania. Riadne poskytnutie pôžičky ďalej preukazuje samotné konanie žalovaného v období do podania žaloby (dovtedy žalovaný nespochybnil poskytnutie pôžičky, ani jej výšku, reálne odovzdanie sumy a jej prevzatie od žalobcu) ako aj výpovede svedkov Ing. M. M. a Ing. B. M., v prítomnosti ktorých sa domáhal jej vrátenia. O tejto pôžičke musel vedieť aj svedok O., ktorý na pokyn žalovaného zaslal časť úhrady na účet žalobcu. Pretože boli kamaráti, spoločne podnikali súhlasil s vrátením

pôžičky aj v splátkach, ktoré tiež dokazujú poskytnutie pôžičky, resp. uznanie jej existencie. Žalovaný neuviedol žiadny relevantný a presvedčivý dôvod na to, prečo potvrdil poskytnutie a prevzatie sumy 175.000,00 Eur na príjmovom pokladničnom doklade z 26.10.2012. Vysvetlenie žalovaný podáva svojim konaním ako aj všetci svedkovia (Ing. M. M., Ing. B. M., N. L. aj svedok O. O.), ktorí vedeli o poskytnutí pôžičky žalovanému. Poukázal, že z výpovede Ing. M. M. vyplýva, že žalovaný už v druhej polovici roka 2015 sa reálne zaoberal, ako pôžičku spochybniť. V tejto súvislosti žalobca poukázal, že predbežným opatrením Okresného súdu Martin bola žalovanému uložená povinnosť zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami v jeho vlastníctve zapísanými na LV č. XXX, kat. úz. L. a dňa 23.02.2015 bol na Okresnom úrade v Martine, katastrálnom odbore podaný návrh na povolenie vkladu záložného práva v prospech svedkyne B. V. k tým istým nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalovaného. Uvedené korešponduje so svedeckou výpoveďou svedkyne V., že mala poskytnúť na základe zmluvy o pôžičke z 10.11.2012 žalovanému pôžičku v hotovosti 100.000,00 Eur, ktorú jej žalovaný nevrátil. Žalobca spochybnil deň uzavretia pôžičky, keďže podpisy zmluvných strán nie sú overené a iný dôkaz o odovzdaní peňazí svedkyňa neposkytla. Za podstatné považoval nasledujúce úkony (uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva medzi žalovaným a svedkyňou dňa 23.02.2015 a podanie návrhu na vklad dňa 23.02.2015), ktoré v časových súvislostiach korešpondujú s výpoveďou svedka Ing. M. M. a jeho zmienke o úkonoch, ktoré mali sťažiť vymoženie pôžičky žalobcu. Súd uveril výpovedi žalovaného, napriek tomu že v nej boli rozpory aj ohľadom poskytnutia ním tvrdenej pôžičky v sume 65.000,00 Eur ako aj naloženia s touto sumou, resp. aj so sumou, ktorú žalovanému mala dodatočne poskytnúť na podnikanie svedkyňa V., o čom nepredložil žiaden dôkaz. Žalobca mal za to, že vyššie uvedenými dôkazmi nepochybne preukázal, že žalovanému poskytol pôžičku v sume 175.000,00 Eur, z ktorej mu doteraz nevrátil sumu 119.000,00 Eur. Žalovaný preukázateľne začal vyvíjať aktivity, aby spochybnil poskytnutie pôžičky namiesto toho, aby tento záväzok ďalej splácal aspoň v splátkach, tak ako pôžičku začal splácať, čím tiež potvrdil jeho existenciu.

11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a žalovanému voči žalobcovi priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 12. Uviedol, že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané reálne odovzdanie sumy 175.000,00 Eur žalobcom žalovanému aj s prihliadnutím na obsah zmluvy o pôžičke zo dňa 25.10.2012 a následne vyjadrenie žalobcu, kedy mali byť peniaze žalovanému odovzdané. V žalobe žalobca tvrdil, že dňa 25.10.2012 uzatvoril so žalovaným zmluvu o pôžičke, pričom žalobca poskytol žalovanému pôžičku pri podpise zmluvy, čo žalovaný mal potvrdiť podpisom zmluvy (vyhlásenie v čl. II, bod 1 zmluvy o pôžičke) a následne podpísaním príjmového pokladničného dokladu zo dňa 26.10.2012. Vo vyjadrení k odporu žalovaného, žalobca opätovne uviedol, že pôžičku poskytol žalovanému pri podpise zmluvy o pôžičke a naviac, že svedkom reálneho odovzdania peňazí bola Mgr. T. M., ktorá ku zmluve pripojila svoj podpis. Menovaná vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že pri odovzdávaní peňazí nebola. Následne žalobca (dňa 16.11.2016) uviedol, že peniaze v hotovosti vyplatil žalovanému na druhý deň, ako si pripravil zmluvu (dňa 25.10.2012), pred overením podpisu u notára v aute, kde boli sami dvaja. Poukázal aj na verziu výpovede žalobcu v trestnom konaní. Z uvedeného vyvodil, že žalobca svojimi rozporuplnými tvrdeniami nepodporuje svoje tvrdenie o odovzdaní sumy 175.000,00 Eur v hotovosti žalovanému. Naviac v konaní vierohodne nepreukázal, že vôbec s takýmto obnosom peňazí disponoval. Zdôraznil, že žalovaný od počiatku popiera odovzdanie pôžičky 175.000,00 Eur a v tomto smere poukázal na vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie. Tvrdenia žalobcu o poskytnutí (reálnom odovzdaní) pôžičky nepodporuje ani výpoveď Ing. M. M., ktorý pri odovzdávaní peňazí nikdy nebol. Nepravdivým tvrdením je aj tvrdenie, že žalovaný oznámil svedkovi Ing. M. M., že si od žalobcu požičal 175.000,00 Eur. Svedok mal vidieť podpísanú zmluvu a z výpovede svedka Mgr. M. M. je dokonca preukázané, že Ing. M. M. mal dokonca vedomosť, že pôžička 175.000,00 Eur nie je reálna. Žalovaný nikdy netvrdil a nevyplýva to ani zo spisového materiálu, že by mu žalobca dokonca v aute po podpise zmluvy odovzdal 65.000,00 Eur, ako to nepravdivo uvádza žalobca v odvolaní. Žalovaný odkázal aj na svoju výpoveď v trestnom konaní (dňa 15.06.2016). Aj na pojednávaní dňa 16.11.2016 zhodne uvádzal, že od žalobcu si požičal iba sumu 65.000,00 Eur, na čo zmluvu nemali a túto mu určitým spôsobom splácal. Zmluvu zo dňa 25.10.2012 podpísali s tým, že v nej bola zahrnutá aj táto predchádzajúca pôžička. Rovnako na ďalších pojednávaniach (dňa 19.02.2018 a 13.03.2019) uvádzal, že od žalobcu si celkovo požičal len 65.000,00 Eur . Po podpísaní tejto zmluvy od žalobcu ani dňa 25.10.2012 ani dňa 26.10.2012 žiadne peniaze nedostal. Použitie uvedených finančných prostriedkov na účely spoločnosti EKOLtranz+, s.r.o. v konaní preukázal. Následne žalovaný poukazoval na participáciu žalobcu na spoločnosti EKOLtranz +, s.r.o., kde bol spoločníkom a konateľom iba žalovaný.

13. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu bolo zaslané žalobcovi, ktorý naň nereagoval, vo veci nepodal odvolaciu repliku.

14. Odvolací súd s inými podaniami strán sporu v priebehu odvolacieho konania nedisponoval.

15. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), ) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa v spojení s a a contrario) a toto rozhodnutie v celom rozsahu podľa potvrdil ako vecne správne.

16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. . Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ). Takýto postup je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacieho konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (pozri napr. , , , ).

17. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalobcu uvedené v jeho opravnom prostriedku a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

18. S ohľadom k obsahu podaného odvolania je zrejmé, že odvolateľ sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

19. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zmluvou o pôžičke ( ) prenecháva jedna strana (veriteľ) druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu do uplynutia dohodnutej doby veci rovnakého (toho istého) druhu, pričom môže ísť o odplatný alebo bezodplatný právny vzťah. Tento právny vzťah nevyžaduje osobitnú formu, preto zmluva o pôžičke môže byť uzavretá ústne, konkludentne (mlčky) alebo v písomnej forme. Aj keď zmluva o pôžičke je neformálnym právnym úkonom, je reálnou zmluvou, čo znamená, že na uzavretie takejto zmluvy je treba, aby bol odovzdaný predmet pôžičky (peniaze) veriteľom dlžníkovi a to či už fyzickým odovzdaním peňazí alebo napr. bezhotovostným spôsobom. V prípade, že účastníci takéhoto záväzkového vzťahu uzavreli písomnú zmluvu, k existencii vzniku (platnosti) takéhoto záväzku treba odovzdanie predmetu pôžičky. Ak účastníci síce uzavreli zmluvu o pôžičke v písomnej forme, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky (peňazí) reálne (fakticky) nedošlo, potom takto urobený prejav účastníkov zmluvy o pôžičke nezodpovedá skutočnému stavu. Odovzdanie premetu pôžičky veriteľom dlžníkovi je teda predpokladom uzavretia zmluvy o pôžičke. Až prenechaním predmetu pôžičky vzniká dlžníkovi záväzok vrátiť veriteľovi, čo mu bolo požičané a tomu zodpovedá právo veriteľa požadovať vrátenie pôžičky. Ak však nedošlo k prenechaniu peňazí, potom nevznikol medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky.

20. Odvolací súd, na základe riadne zisteného skutkového stavu veci súdom prvej inštancie, po preskúmaní veci dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, pretože z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno odovzdania predmetu pôžičky. Dôkazné bremeno preukázať reálne poskytnutie predmetu pôžičky, t. j. že podľa zmluvy o pôžičke bolo dlžníkovi plnené, spočíva na veriteľovi. Dôkazné bremeno na túto otázku neprechádza z veriteľa na dlžníka iba v dôsledku toho, že veriteľ predložil písomnú zmluvu o pôžičke, v ktorej je uvedené, že dlžník prevzal pôžičku v sume 175.000,00 Eur pri podpise zmluvy, dôkazné bremeno o tom, že to tak nebolo, nezaťažuje dlžníka. Súd vyhodnocoval splnenie dôkazného bremena veriteľom posúdením výsledkov dokazovania o dokazovanej otázke z vykonaných dôkazov ich zhodnotením jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti so záverom o tom, či veriteľ dôkazné bremeno uniesol, alebo nie. V súvislosti postupne uvádzaných skutkových tvrdení žalobcu o odovzdaní predmetu pôžičky žalovanému a zisťovaním otázky ohľadom dispozície s tak vysokou sumou v hotovosti žalobcom ako základných predpokladov reálneho kontraktu sa súd správne zaoberal aj vierohodnosťou žalobcových tvrdení. V zmysle výsledkov

vykonaného dokazovania (na ktoré odvolací súd vyššie poukázal) potom okresný súd správne dospel k záveru, že tieto základne predpoklady žalobca hodnoverne nepreukázal, čo aj odvolací súd pri aplikácii viedlo k presvedčeniu o správnosti takéhoto záveru okresného súdu. Uvedený záver okresného súdu nebol spôsobilý zvrátiť ani príjmový pokladničný doklad č. 001 zo dňa 26.10.2012 predložený žalobcom. Dôkazná situácia bola tak priaznivejšia pre druhú stranu sporu (žalovaného), v dôsledku ktorej súd jeho tvrdeniam uveril a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol

21. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (, ). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania ( ). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je to, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

22. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna normy ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce, sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

23. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ust. ). V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované.

24. Žalobca založil svoje odvolacie dôvody na inom vyhodnotení vykonaných dôkazov. Z obsahu odvolania pod vplyvom stavu dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, vyplýva aj vedomosť žalobcu, že súdu neposkytol priamy dôkaz o odovzdaní predmetu pôžičky žalovanému a preukázal dispozíciu len s časťou požičanej sumy. Takto formulované odvolacie námietky odvolací súd s ohľadom k vyššie uvedenej skutkovej a právnej argumentácii považoval v celom rozsahu za nedôvodné.

25. Pre úplnosť odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov () ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 SR a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhovaných dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (, ). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov ( ) a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalobcu k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov žalobe žalobcu nevyhovel a ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov.

26. Okresný súd teda vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. , súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. až §

222 aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil krajský súd ako nepodstatné, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti ( ). V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil.

27. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok II.), vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu, a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových strán posúdenému v zmysle zákonných ustanovení v ňom citovaným.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa v spojení s a tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Podľa o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( a ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( a ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).