Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6C/130/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom Mgr. Daliborom Miľanom, v právnej veci žalobcu SLOVENSKÁ REPUBLIKA - LESY Slovenskej republiky, š. p. Banská Bystrica, Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zast. advokou kanceláriou JUDr. Irena Sopková, s. r. o., so sídlom Hlavná 25, 040 01 Košice, IČO: 48 301 728, proti žalovanému Z. P., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom X. J. V. XXX, XXX XX V. G., zast. AK Ondrejka & Partners, s. r. o. advokátska kancelária so sídlom vo Zvolene, J. Kozáčeka 5, 960 01 Zvolen, IČO: 47 235 985, o určenie vlastníckeho práva, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Súd p r i z n á v a žalobcovi náhradu trov konania pred súdom druhej inštancie voči žalovanému v rozsahu 100 %, ktoré je povinný zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške náhrady.

III. Súd p r i z n á v a žalovanému náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie voči žalobcovi v rozsahu 100 %, ktoré je povinný zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške náhrady.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa svojim žalobným návrhom domáhal voči žalovanému určenia vlastníckeho práva k lesným pozemkom.

2. Žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.

3. Súd o žalobnom návrhu rozhodol dňa 26. 05. 2016 tak, že žalobu zamietol. O následne podanom odvolaní rozhodoval súd druhej inštancie, ktorý uznesením -198 dňa 29. 03. 2019 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Odvolací súd o.i. v odôvodnení zrušujúceho uznesenia uviedol, že z obsahu ustanovenia vyplýva, že pre zmluvu o prevode poľnohospodárskeho (lesného) pozemku zo súkromného vlastníctva na štát, bol v inkriminovanom čase potrebný súhlas okresného národného výboru; spôsob a forma udelenia súhlasu z ustanovenia v znení účinnom do 31. 03. 1983 nevyplývali. S odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 27. 05. 2011 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 28. 03. 2012 uviedol, že v ustanovení v znení účinnom v roku 1974 viazal platnosť zmluvy o prevode alebo nájme poľnohospodárskeho (lesného) pozemku na vydanie rozhodnutia podľa Správneho poriadku (), ktorým je súhlas okresného národného výboru. Napriek uvedenému názoru obsiahnutému

v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu vydanom v správnom súdnictve, z ktorého okresný súd pri svojich záveroch vychádzal, mal odvolací súd za to, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu nie je vecne správny a to z toho dôvodu, že ak by zákonodarca v ustanovení vyžadoval udelenie súhlasu vo forme samostatného správneho aktu vydaného v správnom konaní, bol by to výslovne do ustanovenia implementoval. Ak tak neurobil znamená to, že formu udelenia súhlasu ponechal na okolnosti konkrétneho prípadu, pričom súhlas uvedený priamo na zmluve, tak ako to je v predmetnom prípade, možno považovať za taký, ktorý spĺňa požadované náležitosti, pretože z obsahu je zrejmé, kto ho udelil, je tam meno, podpis a pečiatka a zároveň ho považoval za taký, ktorý požiadavke ustanovenia v znení platnom do 31. 03. 1983 vyhovuje. V závere uvádza, že pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal pri svojom pôvodnom rozhodnutí zo záveru, že ak príslušný okresný národný výbor neudelil súhlas s uzavretím zmluvy o prevode poľnohospodárskeho (lesného) pozemku zo súkromného vlastníctva na štát, zo dňa 22. 06. 1973, vo forme samostatného rozhodnutia vydaného v správnom konaní podľa , čo malo mať vplyv na účinnosť, či dokonca platnosť tejto zmluvy a teda že nemohlo dôjsť k prevodu vlastníctva predmetných nehnuteľností z manželov S. na Československý štát, odvolací súd tieto závery nepovažoval za správne a ak z nich vychádzal súd prvej inštancie, bol to dôvod na zrušenie rozsudku. Pretože záver súdu prvej inštancie týkajúci sa neúčinnosti zmluvy zo dňa 22. 06. 1973 z vyššie uvedených dôvodov nebol správny, v ďalšom potom neobstál už ani jeho ďalší procesný postup. Povinnosťou súdu prvej inštancie vychádzajúc zo záveru, že súhlas príslušného okresného národného výboru s uzavretím zmluvy zo dňa 22. 06. 1973 bolo vykonať dôkazy na zistenie skutkového stavu vo vzťahu k ostatným skutkovým tvrdeniam žalobcu týkajúcich sa tvrdení, že je vlastníkom sporových nehnuteľností.

5. Súd z obsahu prednesov právnych zástupcov sporových strán, výsluchom svedkyne F.. M. X., predložených listinných dôkazov: vyjadrení k žalobe, osvedčenia o dedičstve 15D/2035/04, zo dňa 12. 01. 2005, Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 02. 2009, Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 01. 2016, rozsudku NS SR zo dňa 24. 08. 2011, uznesenia Najvyššieho súdu zo dňa 27. 02. 2013, Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 12. 2017, Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 05. 09. 2018, znaleckého posudku F.. Z. Y. č. 8/2019 zo dňa 06. 08. 2019, Čestného vyhlásenia S. H., S. H., D. N., F. N.Q.G., M. V. zo dňa 30. 08. 2019 a 02. 09. 2019, fotokópie kúpnej zmluvy zo dňa 12. 12. 2012, rozhodnutia Správy katastra Detva V1185/12 zo dňa 24. 01. 2013, plnej moci zo dňa 01. 09. 2019, dokumentačného spisu Okresného úradu Zvolen

- organizačného odboru PL/2013/00209-00125, vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcu zo dňa 28. 11. 2019, písomného vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného, uznesenia vlády SR č. 838 zo dňa 02. 12. 2009, ako aj ďalších listinných a ostatných dôkazov, zistil tento skutkový stav:

6. Tak ako už súd prvej inštancie skonštatoval v pôvodnom meritórnom rozhodnutí, žalobca svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že parcela č. XXXX/AXX les bola o výmere 37 katastrálnych jutár pôvodne zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. XXXX pre kat. úz. S.X. ako vlastníctvo K. S. v jednej polovici a S. S., rodenej N. v jednej polovici; a to titulom kúpy Čd 1217/1933 zo dňa 03. 02. 1933. Predmetnou zmluvou, ktorá bola uzavretá dňa 22. 06. 1973 medzi K. S. a jeho manželkou S., rodenou H., došlo k predaju danej nehnuteľnosti (PK vložka č. XXXX parc. č. XXXXa/XX len o výmere 37kj) Československému štátu za účelom plnenia úloh v štátnej vodohospodárskej dôležitej oblasti, povodie rieky F.. Kúpna cena vo výške 139.046,- Kčs bola podľa tvrdenia žalobcu predávajúcim vyplatená, ktorú skutočnosť preukazoval listinným dôkazom - platobným poukazom č. pôd. XX/XXXX zo dňa 29. 06. 1973. Uvedeným právnym úkonom malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva na štát.

7. Rozhodnutím ONV v Lučenci, odbor poľnohospodárstva, lesníctva a lesného hospodárstva zo dňa 05. 09. 1973 bolo rozhodnuté, že uvedené nehnuteľnosti sa vyhlasujú za súčasť lesného fondu a podľa tieto sa odnímajú poľnohospodárskej výrobe a dáva sa súhlas na zmenu kultúry na les. Vyrozumením o urobení zápisu v evidencii nehnuteľnosti podľa vyhlášky č. , podľa listín č. K.-XXX/XX v evidencii nehnuteľností Obce X. na LV č. XX bol vykonaný zápis v prospech Československého štátu, štátny lesný národný závod Lučenec zo dňa 07. 12. 1973.

8. V predmetnom kat. úz. prebehla ROEP, pričom neboli rešpektované právoplatné listiny, ktoré svedčali o zmene vlastníctva pôvodných vlastníkov v prospech SR. K zápisu vlastníctva na dedičov po nebohom K. S. ako aj jeho manželke došlo k nesprávnym postupom orgánu, ktorý vykonával ROEP, v dôsledku

čoho sa stalo že vlastníctvo nadobudli v dedičskom konaní dedičia po pôvodných vlastníkoch, aj napriek tomu, že vlastníctvo k predmetnej parcele v čase dedičského konania už K. S. a jeho manželke nepatrilo. Následne dedičia po K. S. odpredali žalovanému a to formou kúpnej zmluvy, ktorá bola „zavkladovaná“ pod č. V XXXX/XX-XX, XXXX.

9. Žalobca sa s odkazom na zákonné ustanovenie domáhal určenia vlastníckeho práva v domnení, že žalovaný do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, pretože v súčasnosti sa dotknutá parcela nachádza v právnej a faktickej moci iného než toho, kto je podľa tvrdenia skutočným vlastníkom.

10. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, pričom sa k právnym aj skutkovým tvrdeniam žalobcu písomne vyjadril dňa 18. 09. 2015, kde okrem iného uvádza, že kúpna zmluva zo dňa 22. 06. 1973 uzavretá medzi niekdajšími vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti K. S. a manželkou S. S., rod. N. ako predávajúcimi a Československým štátom, ako kupujúcim, je neplatná a to z nasledovných dôvodov:

1) kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni X) K. S. kúpnu zmluvu nepodpísal, kúpna zmluva bola podpísaná za jeho osobu jeho manželkou S. S. 3) predmet kúpy nemohol K. S. a S. S. predať, pretože neboli ako predávajúci vlastníkmi predmetu kúpy 4) kúpna zmluva nikdy nenadobudla účinnosť 5) kúpna zmluva je neplatná pre neurčitosť 6) kúpna cena na základe kúpnej zmluvy nebola vyplatená 7) kúpna zmluva nebola registrovaná štátnym notárstvom.

Súčasne uviedol, že v prípade ak by aj neboli preukázané jeho tvrdenia, vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol vydržaním.

11. V ďalšom právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že sa pridržiava svojho prednesu tak verbálneho, ako aj písomného, ako aj vysloveného právneho názoru ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré boli žalobcom navrhnuté a ktoré súd vykonal. Uviedla, že žaloba je jednoznačne opodstatnená a obrana žalovaného v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici nemôže obstáť. Tvrdila, že nie je pravdou, že žalobca nadobudol predmetné nehnuteľnosti keď už nie ináč, tak vydržaním a to započítaním doby svojich právnych predchodcov, pričom predložil všetky listinné dôkazy, ktoré svedčia o tom, že práve žalobca vystupoval ako správca, ktorý preukázal nadobudnutie predmetnej nehnuteľnosti jednak kúpnou zmluvou, ktorú žalobca považoval jednoznačne za platnú. Tvrdila, že štát predmetné nehnuteľnosti prevzal a riadne užíval, o čom svedčia aj lesohospodárske plány. Uviedla, že neobstojí tvrdenie právneho zástupcu žalovaného, že môže nechať svoje nehnuteľnosti hoci aj ľadom iba tak a nestarať sa o ne so starostlivosťou riadneho hospodára. Lesy považuje za živý elaborát, ktorý si vyžaduje starostlivosť a podľa zákona o lesoch je povinné obhospodarovanie lesných nehnuteľností a nikto nemôže nechať lesné porasty len tak ľadom, pretože za takúto nečinnosť hrozia vysoké sankcie. Uviedla, že štát predmetné nehnuteľnosti aj v súčasnosti obhospodaruje. Ďalej poukázala na to, že v konaní ROEP (register obnovenej evidencie pozemkov) nikto nikdy nemôže nadobudnúť vlastníctvo a toto sa v ROEP zapísalo preto, lebo neboli predložené všetky listiny z katastrálneho úradu tak, ako mali byť, predložená bola len pozemnoknižná vložka. Zároveň uviedla, že inštitucionalizované komisie ROEP boli nedostatočné, neskúmali pravý podklad, neboli všetky listiny k dispozícii pre rozhodnutie a to nielen v súdenom prípade, ale aj v mnohých desiatkach iných prípadov, čo právna zástupkyňa žalobcu evidovala z vlastnej skúsenosti. Pokiaľ boli pôvodné vlastníčky zapísané ako vlastníci v roku 2005, bolo to len preto, že neboli všetky doklady v roku 2010. Právna zástupkyňa žalobcu v závere jednoznačne prehlásila, že tvrdenia a právne skutočnosti uvádzané protistranou sú bez právnej relevancie, bola uzavretá riadna kúpna zmluva z občanov na štát, od začiatku nebolo pochýb, že vlastníkom je štát v zastúpení Lesov Slovenskej republiky ako správcom lesného majetku, žalobca obhospodaroval a i v súčasnosti riadne obhospodaruje v zmysle schválených lesných plánov a dokumentácie, a preto žiadala žalobe ako plne dôvodnej vyhovieť. Pre prípad úspechu v konaní si uplatnila náhradu vzniknutých trov.

12. Žalovaný, prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal opätovne žalobu zamietnuť a to z týchto dôvodov:

13. Uviedol, že kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, hodnota nehnuteľností uvedená v kúpnej zmluve bola nesprávne stanovená, na dôkaz čoho súdu predložil

znalecký posudok, kde znalec stanovil kúpnu cenu po zaokrúhlení na cca 250.000,- Kčs (ide o pôvodnú národnú menu), pričom v kúpnej zmluve bola uvedená kúpna cena vo výške 139.046,- Kčs, čo považoval za značný nepomer a značený finančný neprospech vo vzťahu k predávajúcim. Z obsahu kúpnej zmluvy jednoznačne vyplýva, že dotknutá nehnuteľnosť mala byť vykúpená na osobitné určenie a to na plnenie úloh v štátne vodohospodársky dôležitej oblasti v povodí rieky F. - na vodohospodársku výstavbu. Účel predaja a dôvod výkupu uvedeného pozemku v prospech štátu však nikdy nebol dodržaný, pretože už o 3 mesiace po uzavretí predmetnej zmluvy Okresný národný výbor v Lučenci dňa 05.09. 1973 svojim rozhodnutím odňal poľnohospodárskej výrobe pozemky tvoriace predmet kúpy a dal súhlas na zmenu kultúry na les, aj napriek tomu že lesné pozemky to boli už aj predtým, čo vyplynulo z lesohospodárskych plánov, kde už v tom čase sa konštatuje, že ide o lesný porast starý 80 rokov. V ďalšom žalovaný poukázal na to, že žalobca nevyvrátil jeho tvrdenie, kde konštatuje, že druhý predávajúci (S. r. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., U. XX) mohla previesť vlastnícke právo k predmetnému pozemku, nepreukázal že v tom čase S. S. r. H. svedčalo právo disponovať s predmetnou nehnuteľnosťou ako vlastníkovi/ spoluvlastníkovi dotknutých nehnuteľností. To, že žalobca mal byť radou MNV ubezpečený o tom, že zmluvu uzatvára so skutočnými vlastníkmi neobstojí, pretože vlastníctvo je potrebné legitimizovať náležitým a právnym poriadkom upraveným spôsobom. V ďalšom žalovaný zotrval v tvrdení, že kúpna cena nebola kupujúcim ani vyplatená. Ak žalobca poukázal na platobný poukaz pôd. XX/XX-V.. zo dňa 29. júna 1973, toto je len listina oprávňujúca osobu/osoby uvádzané v kolónke príjemcov na prevzatie konkrétnej sumy z určitého titulu. Určite tento platobný poukaz nepreukazuje, že uvedenú sumu príjemca aj prevzal, resp. že táto mu bola pripísaná na jeho účet vedený v peňažnom ústave. Pokiaľ žalobca v podaní tvrdil, že právni predchodcovia žalovaného sa nikdy nedožadovali svojho vlastníckeho práva, je to len logické, pretože stále boli vedení že sú vlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti tak, ako to vyplývalo zo zápisu v PK - vložke a neskôr na LV. Pokiaľ žalobca tvrdil, že svoje vlastnícke právo opieral o kúpnu zmluvu z roku 1973, žalovaný to popieral, pretože žalobca o predmetnej zmluve ani len netušil do roku 2013, čo vo svojej výpovedi svedkyňa F.. M. X. nepriamo potvrdila. O tejto skutočnosti žalobca nevedel ani v roku 2005, keď sa robila ROEP, aj napriek tomu že v komisii ktorá rozhodovala o evidencii pozemkov, sedel zástupca žalobcu a tiež bol teda účastníkom predmetného konania. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca ani len netušil že je vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti ani v roku 2010, keď ako nájomca uzavieral nájomnú zmluvu so spoluvlastníčkami - právnymi predchodcami žalovaného, ako prenajímateľkami; pričom dokonca predmetné zmluvy koncipoval. Žalobca svoje užívacie právo odvodzoval len v intenciách Zákona o lesoch, kde ako užívateľ lesných pozemkov a lesných porastov vystupoval v pozícii hospodára a keď došlo k novej právnej úprave nájmu, užívaniu a obhospodarovaniu lestných pozemkov v roku 2010; žalobca len v intenciách novej právnej úpravy uzavrel nájomnú zmluvu s právnymi predchodcami žalovaného. Žalobca sa začal cítiť byť vlastníkom až v roku 2013, keď ho žalovaný požiadal o vydanie pozemkov. Dovtedy vlastníctvo žalovaného ani jeho právnych predchodcov žalobca nenamietal, čo tiež nepriamo potvrdila vypočúvaná svedkyňa. Žalovaný poukázal na to, že ak mal žalobca vnútorné presvedčenie o tom, že je vlastníkom predmetných sporových nehnuteľností, bolo úplne nelogické, aby uzatváral ako vlastník pozemku nájomnú zmluvu s nevlastníkom. Ak bol raz presvedčený o tom, že predmetné lesy a lesné porasty a súvisiacu pôdu vlastní, mal kontinuálne pokračovať v ich obhospodarovaní a užívaní. Naopak, sám si v roku 2010 „prenajal“ sporový pozemok od osôb/vlastníkov uvádzaných na liste vlastníctva. Ak by pred 9 rokmi podal určovaciu žalobu a spor vyhral, bol by zapísaný ako legitímny vlastník na liste vlastníctva. Žalovaný by potom logicky nekupoval nehnuteľnosti od štátu a k predmetnému sporu by nikdy nedošlo. Právny zástupca žalovaného potvrdil, že právne predchodkyne žalovaného nenadobudli vlastnícke právo na základe ROEP, pretože vlastníkmi boli už dávno predtým, o čom svedčil zápis v príslušnej pozemno-knižnej vložke. V minulosti mala právo hospodárenia v lesoch len socialistická organizácia na to zriadená, teda len táto bola oprávnená lesný pozemok užívať, obhospodarovať, prípadne brať z neho úžitky.

14. Žalovaný nadobudol predmetný pozemok na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12. 12. 2012, pričom vklad vlastníckeho práva bol povolený príslušným správnym orgánom dňa 24. 01. 2013. Žalovaný pri uzatváraní kúpnej zmluvy vychádza z LV č. XXXX (ktorý ako listinu do spisu pripojil), kde ako podieloví spoluvlastníci boli zapísané sestra N. a spol. Skôr ako uzavrel kúpnu zmluvu sa oboznámil s nájomnými zmluvami, ktoré mali uzavreté tieto osoby; a keďže dotknuté nájomné zmluvy boli obsahovo koncipované samotným žalobcom, žalovaný bol bez akýchkoľvek pochybností presvedčený o tom, že zápis je legitímny a zodpovedajúci tak skutkovému, ako aj právnemu stavu. O tom, že žalovaný by nemal byť vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti sa dozvedel až doručením listu dňa 25. 10. 2013, pričom voči záverom uvádzaným v listine namietal a svoje legitímne nadobudnuté vlastnícke právo si bránil a bráni. Tak, ako to vyplýva z úvodu prednesu právneho zástupcu žalovaného, tento opäť apeloval na to,

že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 22. 07. 1973 nemohlo prejsť vlastnícke právo na štát (žalobcu) a to z dôvodu, že S. S. nebola spoluvlastníčkou nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu. Vlastnícke právo bolo aj po roku 1973 na príslušnej pozemno-knižnej vložke (neskôr na príslušnom LV), zapísané na právnych predchodcov žalovaného a to na sestry N., H., H., N. a V., alebo aj manželov S.. Žalobca až v roku 2013 začal spochybňovať vlastnícke právo žalovaného a to po prvýkrát po tom, ako mali (podľa výpovedi svedkyne) dostať „echo“.

15. Zo zhora uvedeného potom vyplýva, že žalovaný pri uzatváraní kúpnej zmluvy nemal dôvod pochybovať o tom, že predávajúci sú skutočnými spoluvlastníkmi nehnuteľností, o ktoré prejavil záujem. Pokiaľ ide o S. S., rod. H., táto nikdy nemohla uzavrieť danú zmluvu a previesť vlastnícke právo na žalobcu ako spoluvlastník, pretože nikdy spoluvlastnícky podiel k tejto nehnuteľnosti nenadobudla a ani nemohla nadobudnúť. Keď došlo k nadobúdaniu spoluvlastníckeho podielu jej manželom, stalo sa to tak na základe dedičského konania, pričom nevesta nemôže nadobudnúť vlastníctvo dedením po svokrovcoch, pretože nespadá do okruhu dedičov (okrem výnimočnej situácie, ak by poručiteľ nemal žiadnych právnych nástupcov a to ani ascendentov, ani descendentov, nemal by žiadnych súrodencov a nevesta by s ním žila v spoločnej domácnosti po dobu dlhšiu ako 1 rok pred jeho smrťou). Žalovaný tvrdil o sebe, že je legitímnym vlastníkom sporovej nehnuteľnosti, lebo ju nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12. 12. 2012 a tvrdil, že žalobca nebol dobromyseľný už od počiatku. Vlastníctvo žalobca spochybnil až po 40 rokoch. Žalovaný nadobudol predmetný pozemok na základe zmluvy z decembra 2012, bol a je zapísaný na príslušnom liste vlastníctva, na ktorom boli pred ním zapísaní jeho právni predchodcovia a pred nimi ich právni predchodcovia (zápis v PK vložke č. XXXX). Žalovaný bol dobromyseľný, že mu pozemok patrí a to so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Vydržacia doba začala u žalovaného plynúť dňa 12. 12. 2012 a to uchopením pozemku do oprávnenej držby (čl. IV bod. 4.3 kúpnej zmluvy), pričom do oprávnenej držby si žalovaný započítava aj držbu svojich právnych predchodcov a to sestier N. a spol. (právnych predchodcov, od ktorých žalovaný nadobudol predmet sporu), u ktorých začala plynúť vydržacia doba najneskôr 12. 01. 2004 - vydaním osvedčenia o dedičstve po K. S., nar. XXXX, zomrelom v roku XXXX s odkazom na právny status, že dedičstvo sa nadobúda vždy smrťou poručiteľa. Vydržacia doba prestala plynúť podaním žaloby dňa 07. 04. 2015 a prípadne žalovaný pripustil možnosť ukončenia plynutia vydržacej doby doručením listu Okresného úradu Zvolen zo dňa 15. 10. 2013 žalovanému dňa 25. 10. 2013. Aj napriek uvedenému tvrdil, že boli splnené podmienky na vydržanie u jeho právnych predchodcov, ako aj ich právnych predchodcov, pretože panstvo nad vecou bolo vykonávané aj pred rokom 2005. Tieto skutočnosti žalovaný potvrdil čestným vyhlásením právnych predchodcov/osôb, od ktorých predmetnú nehnuteľnosť kúpnou zmluvu nadobudol. Ďalej žalovaný uviedol, že ak štát pochybil v evidencii nehnuteľnosti, má niesť zodpovednosť za škodu ním spôsobenú pôvodnému vlastníkovi. S poukazom na uvedené žiadal žalobu zamietnuť a pre prípad úspechu si uplatnil náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

16. Podľa , vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

17. Podľa , vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

18. Podľa , držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

19. Podľa , ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

20. Podľa , oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

21. Podľa , do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

22. Podľa , pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

23. Podľa SR má každý právo vlastniť majetok a vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Z tohto ustanovenia vyplýva povinnosť verejnej moci konať tak, aby do vlastníckeho práva jednotlivca sama nezasahovala, ale rovnako povinnosť poskytnúť vlastníkovi ochranu v prípade, keď je jeho vlastnícke právo rušené, či obmedzované zo strany tretích subjektov. Aj keď explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka, iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Ústavný súd v časti odôvodnenia svojho nálezu I. ÚS/549/2015-33 uvádza, že v tomto smere musí dôjsť k určitému posunu k doterajšej judikatúre Ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci, napr. kataster nehnuteľností, súd a pod. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí byť postavené na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. V tomto prípade dochádza ku stretu/vzájomnej kolízii dvoch ústavných hodnôt a to princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a na druhej strane princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z oboch základných práv, čo sa týka aj prejednávanej veci, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti takéhoto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má vždy niesť nedbalý vlastník (v tomto prípade štát zastúpený Lesmi SR) než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Ústavný súd poukazuje na fakt, že k rovnakým záverom došla aj predvojnová judikatúra, či neskoršia jurisprudencia (rozhodnutie č. 10750 - „poctivé nadobudnutie nahradzuje len nedostatok vlastníctva predchodcu, nie však ostatné podmienky platnej zmluvy...“). Tiež poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ktorý vo svojom Náleze sp. zn. zo dňa 28. januára 2016 zhrnul judikatúru so záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak tento odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným.

24. Ak by všeobecné súdy zhora uvádzaný spôsob riešenia odmietali a navrhovali by účastníkovi konania niečo iné, čo už nebolo možné prakticky vykonať cez aplikáciu proti neexistujúcemu subjektu, vmanipulovali by ho do situácie, ktorá nemá pre neho absolútne žiadne riešenie. Prikázať niečo, čo už nemožno realizovať, znamená právo likvidovať, pretože príkaz, ktorý nemožno splniť, slúži iba zmätku, strachu a chaosu. Právo neexistuje preto, aby nerozumné a nespravodlivé dôsledky legitimizovalo, ale preto, aby prinášalo racionálne a spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi jednotlivcami.

25. S poukazom na vykonané dokazovanie, ako aj obšírnu judikatúru vyšších súdnych autorít, ako aj aplikačnú prax Ústavného súdu Slovenskej republiky mal súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal vlastnícke právo k predmetu sporu a preto žalobu zamietol. Súd sa stotožnil s mnohými právnymi argumentmi žalovaného, predovšetkým už v zásade s tým, že žalobca nepreukázal, že predmetnú kúpnu zmluvu uzatvorila „lege artis“ S. S., rod. H., nar. XX. XX. XXXX, ktorá nemohla nadobudnúť spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam uvedeným v ods. I kúpnej zmluvy zo dňa 22. 06. 1973 vzhľadom k tomu, že jej manžel K. S., nar. XX. XX. XXXX tieto nadobudol v dedičskom konaní a ona ako nevesta nebohého poručiteľa (svokra) nespadala do okruhu dedičov. Žalobca taktiež

nepreukázal, že kúpna cena uvádzaná v platobnom poukaze Pôd. XX/XX-V.. Zo dňa 29. júna 1973 sa reálne dostala do fyzickej dispozície príjemcov (K. S. a manž. S., rod. H.); aj keď je nepravdepodobné, že ak by im suma nebola poukázaná na účet vedený v peňažnom ústave, domáhali by sa jej výplaty a to aj v súdnom spore. Je taktiež nepochybné, že krátko (cca 3 mesiace) po uzatvorení kúpnej zmluvy došlo k prekategorizovaniu charakteru nehnuteľnosti na lesný pozemok, v čom je možné predpokladať určitý špekulatívny záujem socialistického štátu získať nehnuteľnosť za čo najnižšiu cenu od súkromnej osoby a neskôr za zvýhodnených podmienok s ňou nakladať podľa vlastného zámeru. V neposlednom rade mal súd však za to, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo vydržaním so započítaním si vydržacej doby právnych predchodcov osôb od ktorých kúpou sporové nehnuteľnosti nadobudol. V konaní vôbec nebolo vyvrátené, alebo opakom preukázané, že právni predchodcovia žalovaného, ako aj ostatné ascendentné skupiny neboli presvedčené o tom, že sú legitímnymi vlastníkmi dotknutých nehnuteľností. Vo všeobecnosti pre obyčajného človeka je vždy hodnovernejší zápis vlastníctva k pozemkom na úrade, ako tvrdenie inej/tretej osoby, hoci by táto taktiež potvrdzovala jej vlastníctvo. Ak boli ako vlastníci vedení právni predchodcovia žalovaného a tento s náležitosťou jemu vlastnou si zisťoval v čase pred uzavretím kúpnej zmluvy kto je vlastníkom tejto nehnuteľnosti, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti pred osobami od ktorých mal kupovať dotknutú nehnuteľnosť, pokiaľ mal k dispozícii návrh na uzavretie nájomnej zmluvy, ktorú obsahovo vytváral štát (v zastúpení odštepného závodu Lesov Slovenskej republiky), nemal dôvod pochybovať o tom, že kupuje nehnuteľnosti od osôb, na ktoré si v minulosti nikto nerobil a ani nerobí nárok titulom vlastníka. Naopak štát bol nedbanlivým vlastníkom, pretože za obdobie viac, ako 40 rokov nebol schopný „vyznačiť“ si svoje vlastníctvo v príslušnej evidencii nehnuteľnosti. Všetky iné tvrdenia a právnu argumentáciu produkovanú právnou zástupkyňou žalobcu súd odmietol pretože kto, ak nie štát má úzkostlivo dbať o svoje práva a realizovať ich výkon na základe legality a oficiality. Z tohto dôvodu súd musel podržať stranu slabšej strane (tak ako tento výklad interpretuje Ústavný súd Slovenskej republiky) a žalobu zamietnuť.

26. Podľa (ďalej len „“), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

27. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

28. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Podľa , ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

30. V intenciách zhora citovaných procesných ustanovení, ako aj výsledok sporu, súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom druhej inštancie v rozsahu 100 % vzhľadom k tomu, že v odvolacom konaní bol úspešný. V ostatnom priznal žalovanému náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie voči žalobcovi v rozsahu 100 % vzhľadom na jeho úspech tak v pôvodnom predzrušujúcom konaní, ako aj v konaní nasledujúcom po zrušení a vrátení veci súdu druhej inštancie späť okresnému súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v 2 vyhotoveniach (, ).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (, ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil ( ). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( ). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej značky ( ). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( ). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( ). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov).