Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-6-2019.pdf
PDF · 125.79 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/6/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, adresa sídla Bratislava, Pribinova 25, proti žalovanej: R. O., nar. X.X.XXXX, adresa trvalého pobytu R., L. XXXX/XX, o 137,52 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 11. apríla 2018 č.k. 18Csp/98/2017-47 takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1.1 Rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 55,28 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 72 eur od 19.2.2014 do 31.3.2016 a zo sumy 55,28 eur od 1.4.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.).
1.2.1 Z vykonaného dokazovania mal za dokázané: Žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa 18.3.2013 zmluvu o úvere č. 401000893, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver 100 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť žalobcovi s poplatkom 68 eur, teda celkovo zaplatiť sumu 168 eur v 1 splátke po 168 eur do 21.9.2013. Celkový poplatok dlžníka je tvorený súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu vo výške 19,58 eur a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 48,42 eur. V zmluve je ďalej uvedené, že dlžník berie na vedomie, že výška RPMN sa vypočítala v zmysle zákona a je vo výške 182,24 % a výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý úver platnej ku dňu podpísania tejto zmluvy o úvere je vo výške 36,73 %.
1.2.2 Žalovaná požiadala dňa 25.9.2013 žalobcu o kladné vybavenie jej žiadosti o úpravu splátkového kalendára formou odloženia splátok o 60 dní tak, aby dátum prvej posunutej splátky bol 14.11.2013. O úpravu splátkového kalendára žiadala z dôvodu straty zamestnania. Žalobca úpravu schválil dňa 4.10.2013 a tak žalovaná bola povinná úver splatiť v 1 mesačnej splátke do 21.9.2013, pričom splatnosť úveru bola na základe žiadosti žalovanej odložená do 14.11.2013.
1.2.3 Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že splatenie úveru bolo dohodnuté v 6 splátkach po 28 eur mesačne.
1.2.4 Žalovaná z poskytnutej sumy 100 eur vrátila/splatila sumu 44,72 eur, a to splátkami zo dňa 23.4.2013 vo výške 28 eur a zo dňa 31.3.2016 vo výške 16,72 eur.
1.3 Vec právne posúdil ako nárok veriteľa na splnenie zmluvnej povinnosti z písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. a), c) a d), § 9 ods. 1 a ods. 2 a § 11 ods. 1 a § 9 ods. 9 ZoSÚ2010 (zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy), podľa § 52 ods. 1 až ods. 4 , nárok veriteľa na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 O.z. a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov) a nárok veriteľa na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa § 544 ods. 1 a ods. 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 5 a ods. 6 a § 39 O.z., a podľa bodu 4, 5 a 10 VOP žalobcu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len v rozsahu uplatnenej pohľadávky žalobcu voči žalovanej na vrátenie poskytnutej istiny veru vo výške 55,28 eur s príslušným 5 % ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 72 eur od 19.2.2014 do 31.3.2016 a zo sumy 55,28 eur od 1.4.2016 do zaplatenia a preto v tejto časti žalobe vyhovel, čo však neplatilo pre žalobcom uplatnený nárok na odplatu za úver pre neplatnosť jej dojednania v úverovej zmluve, úrok z úveru pre absenciu dohody zmluvných strán o úroku, poplatku 46,23 eur pre neunesenie dôkazného bremena preukázania vzniku takéhoto nároku na strane veriteľa a poplatku za upomienku 36 eur pre neplatnosť dojednania zmluvných strán o takomto poplatku z dôvodu jeho neprijateľnosti, z ktorého dôvodu potom žalobu o priznanie takto uplatnených nárokov ako nedôvodnú zamietol.
1.4 Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca a žalovaná uzavreli úverovú zmluvu, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej úver vo výške 100 eur za odplatu 68 eur (pozostávajúcu zo súčtu úroku vo výške 39,15 % ročne/v sume 19,58 eur/ a administratívnych nákladov 48,42 eur) a žalovaná sa zaviazala úver splatiť v 1 mesačnej splátke do 21.9.2013, pričom splatnosť úveru bola na základe žiadosti žalovanej odložená do 14.11.2013. Predmetná úverová zmluva je nepochybne zmluvou spotrebiteľskou. Súd preto pristúpil k skúmaniu tejto zmluvy z pohľadu dodržania náležitostí vyžadovaných ust. § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom zistil, že predmetná zmluva bola uzavretá v písomnej forme a obsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedené v § 9 ods. 2 cit. zákona.
1.5 Súd však zistil, že v zmluve je neplatne dojednaná odplata za úver v zmysle § 53 ods. 6 O.z. vo výške 68 eur, ktorá predstavuje 68 % požičanej sumy, a to pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 O.z.). Ročná percentuálna miera nákladov poskytnutého úveru bola vo výške 182,24 %, pričom priemerná bola vo výške 36,73 %, teda takmer 5 násobne vyššia, čo súd taktiež jednoznačne považuje za rozporné s dobrými mravmi.
1.6 Súdu vôbec nie je zrejmé, z čoho vychádza žaloba žalobcu, keď v nej uvádza, že splatenie úveru bolo dohodnuté v 6 mesačných splátkach po 28 eur mesačne, pričom predložené listinné dôkazy s týmto vôbec nekorešpondujú. Ďalej nie je zrejmé, na základe čoho požaduje žalobca poplatok vo výške 46,24 eur, ktorý sa v zmluve vôbec nenachádza, žalobca ani neuviedol o aký poplatok by sa malo jednať. Požadovaný úrok vo výške 32 % ročne taktiež nevyplýva zo žiadneho zmluvného dojednania. Tieto nároky preto žalobca s poukazom na § 9 ods. 9 zákona o spotrebiteľských úveroch ani nemôže od žalovanej požadovať. Žalobca konaní nepreukázal uzatvorenie dodatku k zmluve v súvislosti s odkladom splatnosti dojednanej splátky a jeho prípadný dopad na dojednanú odplatu za poskytnutie úveru.
1.7.1 Súd považuje zároveň za potrebné zdôrazniť, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, a jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Ak chce byť žalobca v konaní úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok a o týchto skutočnostiach je povinný predložiť plný dôkaz. Ide o situáciu, kedy strana preukáže bez pochybností svoje tvrdenia. Dôkazné bremeno môže zaťažovať iba toho, koho môže postihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné tvrdenie nebolo dokázané. Dôkazným bremenom sa totiž rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, a to či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec. Záver o tom, že účastník neuniesol dôkazné bremeno môže súd prijať iba vtedy, ak zhodnotenie vykonaných dôkazov neumožňuje súdu
prijať záver ani o pravdivosti tvrdení účastníka, ani o tom, že by bolo nepravdivé. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na toho účastníka, v záujme ktorého je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú.
1.7.2 S poukazom na vyššie uvedené je súd toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o požadovaný úrok vo výške 32 % ročne a ani pokiaľ ide o poplatok vo výške 46,24 eur, preto súd žalobu v týchto častiach zamietol.
1.8 Pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie sumy 36 eur titulom poplatku za upomienky, tento súd taktiež zamietol, nakoľko dospel k záveru, že dojednanie o tomto poplatku podľa bodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorý je svojím charakterom dojednaním o zmluvnej pokute, je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Ustanovenia o zmluvnej pokute v § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vyžadujú pre jej platné dojednanie jej uzatvorenie v písomnej forme, pričom v prejednávanej veci bolo dojednanie o zmluvnej pokute uvedené vo všeobecných zmluvných podmienkach. Predmetné dojednanie nebolo dojednané individuálne, ale bolo vopred pripravené veriteľom a inkorporované do všeobecných obchodných podmienok. Toto ustanovenie umožňuje dodávateľovi ľubovoľne si navyšovať výšku svojej pohľadávky proti spotrebiteľovi tým, že dodávateľa oprávňuje posielať spotrebiteľovi neobmedzené množstvo upomienok a za každú si uplatniť zmluvnú pokutu (paušálnu náhradu nákladov spojených s upomienkou) vo výške 4 eurá. Je preto nepochybné, že ide o dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktoré je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatné. Navyše je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobca existenciu upomienok, ktoré mali byť žalovanej zasielané, ani nepreukázal a súčasne ani len neuviedol, koľko upomienok bolo žalovanej zaslaných.
1.9 Keďže z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca poskytol žalovanej sumu vo výške 100 eur, pričom žalovaná z tejto sumy splatila sumu 44,72 eur, a to splátkami zo dňa 23.4.2013 vo výške 28 eur a zo dňa 31.3.2016 vo výške 16,72 eur, súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 55,28 eur titulom istiny poskytnutého úveru. Súd zároveň zaviazal žalovanú, nakoľko sa s plnením žalovanej pohľadávky dostala do omeškania, k zákonnému úroku z omeškania vo výške požadovanej žalobcom, t.j. 5 % ročne zo sumy 72 eur od 19.2.2014 do 31.3.2016 a zo sumy 55,28 eur od 1.4.2016 do zaplatenia. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že súd je v zmysle § 216 ods. 1 C.s.p. viazaný žalobným návrhom aj pokiaľ ide o požadovaný zákonný úrok z omeškania. Vzhľadom na to, že žalobca požadoval úrok z omeškania od 19.2.2014, v tom čase už bol dlh žalovanej čiastočne splnený vo výške 28 eur, preto súd zaviazal žalovanú na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 72 eur odo dňa požadovaného žalobcom do dňa úhrady sumy 16,72 eur (31.3.2016).
1.10 O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov) a vecne nemožnosťou priznania nároku na náhradu trov konania žalovanej ako strane, ktorá mala čistý úspech v spore v rozsahu 19,60 % , nakoľko jej v konaní žiadne trovy nevznikli.
2.1 Takýto rozsudok napadol v zamietajúcej časti a v časti rozhodnutia o trovách konania (výrok II. a III.) riadnym a včasným odvolaním žalobca s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, viniac súd prvej inštancie, že tento na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil.
2.2 Dlžník sa zmluvou o úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 168 eur. Následne požiadal o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach. Podľa tejto dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie, že výška RPMN sa vypočíta v zmysle zákona a je vo výške 570,99 %, teda vyššia ako bola pôvodne dohodnutá vo výške 182,24 %.
2.3 Uplatnený nárok žalobcu na úrok vo výške 39,15% ročne bol dohodnutý v zmluve a je súladný s platnou právnou úpravou účinnou v čase uzatvárania zmluvy, teda predpisov platných pred 1. júnom 2014. Nebankové subjekty majú podľa ustálenej súdnej praxe nárok na vyšší ako obvyklý bankový úrok.
2.4 Obdobne aj poplatok za poskytnutie úveru bol dohodnutý platne a žalovaná voči jeho výške nič nenamietala a ani neskôr nevyužila právo od zmluvy odstúpiť.
2.5 V zmluve bolo dohodnuté, že celkový poplatok dlžníka je tvorený súčtom úroku vo výške 39,15 % a administratívneho poplatku vo výške 48,42 eur a preto neobstojí záver súdu o neunesení dôkazného bremena o dohode o úroku a poplatku založený len na tom, že veriteľ si v žalobe uplatňuje úrok vo výške 32% a poplatok vo výške 46,24% - teda menej ako bol dohodnutý.
2.6 Žalobca odmieta záver súdu o tom, že dohoda o administratívnom poplatku je neplatná pre jej neprijateľnosť poukazujúc na zákon č. 132/2013 Z.z. účinný od 10.6.2013, ktorý zakazuje účtovať poplatok za vedenie, evidenciu, správu úveru, ale nie za spracovanie úverovej zmluvy ako aj na čl. 4 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993.
2.7 Dohodnutá odplata za poskytnutie finančných prostriedkov neprevyšuje najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú bolo možné od spotrebiteľa pri poskytnutí finančných prostriedkov požadovať (§ 53 ods. 6 O.z.).
3. Žalovaná odvolací návrh nepodala a k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..
5.1 Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 18Csp/98/2017 je žaloba veriteľa o zaplatenie istiny 55,28 eur, poplatku v sume 46,24 eur a poplatku za upomienky vo výške 36 eur s príslušenstvom (úrokom a úrokom z omeškania) titulom nároku na vrátenie poskytnutého úveru (s príslušenstvom) dlžníkovi na základe zmluvy o úvere č. 401000893 zo dňa 18.3.2013 uzatvorenej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom.
6.1 S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil a preto jeho rozhodnutie v zamietajúcej časti a v časti rozhodnutia o trovách konania nemožno považovať za vecne správne je dôvodné ho zmeniť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Výrok I. rozsudku zostal odvolaním nedotknutý a tak nebol ani predmetom prieskumu odvolacím súdom.
7. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav uvedený v bodoch 1.2.1 až 1.2.4 tohto rozhodnutia, nakoľko tento vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým zisteniam, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov. V konaní bolo nesporným, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 401000893 zo dňa 18.3.2013 žalobca ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníkovi úver vo výške 100 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 68 eur, teda celkovo zaplatiť žalobcovi sumu 168 eur najskôr do 14.11.2013.
8. Žalobca v odvolaní nespochybnil záver súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, svoje skutkové tvrdenie, že splatenie úveru bolo dohodnuté v 6 splátkach po 28 eur mesačne, (teda, že nepreukázal uzatvorenie Dohody o plnení v splátkach), preto bližšie nešpecifikovaná námietka žalobcu o tom, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (ohľadom uzatvorenia takejto dohody) preto nemohla obstáť.
8.1 Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd dodáva: Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval).
8.2 Súd prvej inštancie správne posúdil úverovú zmluvu č. 401000893 zo dňa 18.3.2013 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v právnej forme úveru v zmysle § 2 písm. d) v spojení s § 1 ods. 2 ZoSÚ2010, ktorá musí spĺňať všetky náležitosti podľa § 9 ods. 1 a 2 cit. zákona.
9.1 Podľa § 39 O.z, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
9.2 Podľa § 41 O.z. ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
9.3 Podľa § 9 ods. 2 písm. i) ZoSÚ2010, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru.
9.4 Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ2010, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
10.1 Základnou spornou otázkou bolo, či na daný prípad je potrebné pri určení odplaty za úver aplikovať výhradne § 53 ods. 6 O.z. a naň nadväzujúce ust. § 1a ods. 1 nar. vl. SR č. 87/1995, či dohoda zmluvných strán o odplate je súladná s dobrými mravmi a nakoniec či je potrebné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bezpoplatkový, teda či veriteľovi nevznikol nárok na uplatnený úrok a poplatky.
10.2 Podľa § 3 ods. 1 O.z. výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
10.3 Na kategóriu dobrých mravov treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.
10.4 Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi bol obsiahnutý i v ZoOS2007 (zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ... v znení účinnom ku dňu 18.3.2013). Podľa § 4 ods. 8 tohto právneho prepisu predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné
znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
10.5 Aplikáciu § 3 O.z. v otázke výšky odplaty nevylučuje ani § 53 ods. 6 O.z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa tohto ustanovenia, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Ustanovenie § 3 ods. 1 O.z. patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 O.z. alebo ustanovenia § 39 O.z. je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Podľa údajov NBS priemerné úrokové miery z úverov obchodných bánk pre spotrebiteľské úvery do 1 roka boli v I. štvrťroku roku 2013 vo výške 8,09 % a v II. štvrťroku 2013 vo výške 8,39 %. Dohodnutý úrok v práve posudzovanej veci vo výške 39,15 % p.a. oproti priemernej úrokovej sadzbe úverov poskytovaných na obdobie jedného roka bankami vo výške 8,39 % (čo odvolací súd zistil na stránke NBS) o viac ako 300 % prevyšuje tento priemer, čo rozhodne nemožno považovať za primerané, a teda zodpovedajúce dobrým mravom (nehovoriac o tom, že celková odplata, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť vo výške 68 eur (19,58 + 48,42 = 68) predstavuje navýšenie úveru o 68 % za 6 mesiacov. Uvedený záver nemôže zmeniť tvrdenie žalobcu v odvolaní, že odplatu za poskytnutie spotrebiteľského úveru je možné považovať za súladnú s O.z. a práv. predpismi, ktoré ho vykonávajú, prípadne, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov alebo, že v konaní si uplatňuje zaplatenie nižšieho ako dojednaného úroku a poplatku.
10.6 V prípade spotrebiteľských zmlúv môže súd skúmať len celkovú odplatu a pokiaľ táto odplata podstatne neprimerane prevyšuje odplatu požadovanú na bankovom (a neskôr aj finančnom) trhu, môže vyvodiť neplatnosť takejto dohody a to bez ohľadu na to, čo spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy namietal alebo nie. Podľa názoru odvolacieho súdu ani zo žiadneho ustanovenia osobitného zákona upravujúceho poskytovanie úverov nemožno vyvodiť, že ust. § 53 ods. 6 O.z. by malo predstavovať špeciálnu normu voči § 39 O.z. a že by malo vylučovať prípadné skúmanie rozporu úrokovej sadzby s dobrými mravmi podľa § 39 O.z.. Naopak, ustanovenie § 53 ods. 6 O.z. dopĺňa iné normy obmedzujúce výšku odplaty (odmeny) veriteľa pri poskytovaní úverov a pôžičiek. Súčasťou odplaty je totiž nielen samotný úrok, ale aj ďalšie poplatky a plnenia pri uzavretí zmluvy alebo počas jej trvania. Aj prípadný súlad celkovej odplaty s odplatami na bankovom finančnom trhu podľa § 53 ods. 6 O.z. nebráni súdu skonštatovať nemravnosť úrokovej sadzby podľa § 39 O.z. a vysloviť jej neplatnosť. V prerokúvanej veci však nie je vôbec sporné, že žiaden zákon konkrétne neobmedzuje výšku úrokovej sadzby pri úvere. Z toho však nemožno vyvodiť, že by bola prípustná dohoda o akejkoľvek úrokovej sadzbe. Súd je aj pri neexistencii zákonného obmedzenia výšky úrokovej sadzby oprávnený a povinný skúmať jej súlad s dobrými mravmi v zmysle § 39 O.z.. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného dospel k záveru, že dohoda o úroku v úverovej zmluve č. 401000893 zo dňa 18.3.2013 je neplatná pre jej rozpor s dobrými mravmi.
11.1 Pre rozhodnutie vo veci bolo ďalej kľúčové, či v zmysle vyššie uvedeného pri riešení otázky či v dôsledku neplatnosti dohody o úroku v zmluve o spotrebiteľskom úvere je potrebné posudzovať nárok veriteľa na vrátenie dlžníkovi poskytnutého plnenia ako nárok z neplatnej zmluvy (podľa § 39 O.z. pre jej rozpor s dobrými mravmi, vzhľadom na úrok dohodnutý účastníkmi zmluvy vo výške odporujúcej dobrým
mravom) podľa § 451 ods. 2 O.z. (teda či vzhľadom na prejednávanú vec je nevyhnutné poskytnúť spotrebiteľovi absolútnu ochranu), alebo ako nárok na vrátenie poskytnutého peňažného plnenia z platnej zmluvy (podľa § 491 ods.1, § 494 O.z.) a to bez v zmluve dohodnutého úroku a poplatkov (z dôvodu straty nároku veriteľa na takto dohodnuté plnenia podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ2010).
11.2 Podľa názoru odvolacieho súdu dojednanie úrokovej sadzby vo výške odporujúcej dobrým mravom spôsobuje neplatnosť takéhoto dojednania podľa § 39 O.z.. Vzhľadom na to potom, sledujúc najlepší prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom (§ 52 ods. 2 O.z.) ale aj rovnosť zmluvných strán pri výkone práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu odvolací súd dospel k záveru, že dôsledkom neplatnosti dojednania o úrokovej sadzbe je úplná absencia akejkoľvek úrokovej sadzby v Zmluve o spotrebiteľskom úvere číslo 401000893 z 18.3.2013, čo má za následok stratu nároku veriteľa na úroky a poplatky dohodnuté v zmluve, v zmysle práve citovaného § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ2010 s tým, že základné právo dlžníka (spotrebiteľa) dohodnuté v zmluve, na vrátenie poskytnutého plnenia veriteľovi v splátkach, tomuto zostáva zachované. V takomto prípade totiž z práve citovaného ustanovenia možno vyvodiť, že v prípade absencie platnej dohody zmluvných strán o úroku z úveru prevyšuje záujem spotrebiteľa na zachovaní platnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kedy veriteľ bez ďalšieho nemá právo od dlžníka požadovať vrátenie poskytnutého plnenia skôr, ako sa na tom pri uzatváraní zmluvy dohodol. Záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňoval voči žalovanej právo na plnenie a z toho plynúcej následnej nedôvodnosti žaloby v časti uplatneného nároku žalobcu na úroky a poplatky spojené s úverom bol vzhľadom na vyššie uvedené správny.
12. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
13. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu v časti nároku na úroky a poplatky z úveru zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane vecne správneho výroku o náhrade trov konania potvrdil.
14.1 V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 396 ods. 1 C.s.p.), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
14.2 Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
14.3 Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
14.4 Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 C.s.p. aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
15. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).