Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-118-2019.pdf
PDF · 124.8 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/118/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a členiek senátu JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobkyne Bc. F. Q., Z. X.X.XXXX, B. V. A., E. Z. X proti žalovanému: POHOTOVOSŤ s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a o neplatnosť zmluvy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 37Csp/3/2018 - 62 zo 04.06.2018
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok o určení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov.
M e n í rozsudok vo výroku o určení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je neplatná tak, že v tejto časti žalobu z a m i e t a.
M e n í rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok tak, že ukladá žalovanému povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Košice I súdny poplatok vo výške 99,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Stranám sporu náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom určil, že: (I.) zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 2.9.2015 je bezúročná a bez poplatkov; (II.) zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 2.9.2015 je neplatná; (III.) žalobkyni náhradu trov konania nepriznal; (IV.) žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žalôb vo výške 199,- eur na účet Okresného súdu Košice I do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzavretej medzi ňou a žalovaným dňa 2.9.2015 a určenia, že predmetná zmluva je neplatná.
3. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa ako dlžník uzatvorila so žalovaným ako veriteľom zmluvu o spotrebiteľskom úvere Č.. XXXXXXXXX L. 2.9.2015, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 300,- eur, splatný v 12 mesačných splátkach vo výške 49,-eur, ročná úroková sadzba 68%, RPMN pri odplate vo výške 84,- eur za poskytnutie finančných prostriedkov 28 %, žalobkyňa sa zaviazala vrátiť žalovanému istinu úveru spolu s odplatou za poskytnutý úver vo výške 588,- eur do 02.09.2016.
4. Po právnom posúdení veci podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 6 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 až 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy, prihliadajúc na výsledky vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol zmluvný záväzkový vzťah na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere Č.. XXXXXXXXX I. L. X.X.XXXX, v zmysle ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 300,- eur s výškou mesačnej splátky v sume 49,- eur a s dobou splácania 12 mesiacov. Žalobkyňa sa zaviazala vrátiť žalovanému sumu vo výške 588,- eur do 2.9.2016, dohodnutá bola ročná úroková sadzba 68% (204,- eur), RPMN podľa zmluvy 28%. Daný zmluvný vzťah medzi stranami vyplývajúci z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere Č.. XXXXXXXXX I. L. X.X.XXXX posudzoval ako spotrebiteľský vzťah a to s ohľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere Č.. XXXXXXXXX I. L. X.X.XXXX je typickou štandardnou formulárovou listinou, na ktorú zásadne dopadá súdna kontrola. Vyššie uvedená zmluva bola vopred zo strany žalovaného naformulovaná bez možnosti jej zmeny zo strany spotrebiteľa. Zmluva nebola medzi účastníkmi zmluvného vzťahu individuálne dojednaná. Poukazujúc na čl. 3 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých zmluvných podmienok vychádzal zo zásady, že podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardou zmluvou. Konštatoval, že žalovaný, ako veriteľ, v zmluve o spotrebiteľskom úvere nesprávne určil percentuálnu mieru nákladov v prospech spotrebiteľa. Ak bol žalobkyni titulom predmetnej zmluvy poskytnutý úver vo výške 300,- eur splatný v 12 mesačných splátkach vo výške 49,- eur, predstavuje ročná percentuálna miera nákladov tohto spotrebiteľského úveru 300,29 % a nie 28 %, ako je to uvedené v bode 2. zmluvy. Z uvedeného dôvodu mal za to, bez ohľadu na ďalšie žalobkyňou namietané dôvody bezúročnosti, bezpoplatkovosti a neplatnosti poskytnutého úveru, že pre nesprávne uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľa je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov. Nad rámec uvedeného poukázal na to, že úroková miera dohodnutá medzi stranami konania v zmluve o spotrebiteľskom úvere viac ako 9-násobne teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, teda dojednanie zmluvných úrokov vo výške 68 % ročne v zmluve o spotrebiteľskom úvere je pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 OZ absolútne neplatné.
5. Vo vzťahu k žalobe o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzavretá medzi ňou a žalovaným dňa 2.9.2015 je neplatná, konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená 2.9.2015 v čase, keď žalovaný nemal povolenie NBS poskytovať peňažné prostriedky (ktoré nemal v čase od 1.9.2015 do 10.9.2015) nakoľko z listu Národnej banky SR zo dňa 20.6.2016 mal preukázané, že žalovanej bolo udelené povolenie NBS na poskytovanie spotrebiteľských úverov s účinnosťou od 11.9.2015, pričom z §25f zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že veriteľ a iný veriteľ, ktorí poskytovali spotrebiteľské úvery, úvery alebo pôžičky k 1.4.2015 podľa predpisu účinného do 31.3.2015, môžu poskytovať spotrebiteľské úvery, úvery alebo pôžičky najneskôr do 31.8.2015. Z ust. § 25f zákona č. 129/2010 Z.z. v zmysle konštatovania súdu prvej inštancie vyplývajú aj ďalšie skutočnosti, a to o.i., že ak chcú veritelia uvedení v ods. 2 poskytovať spotrebiteľské úvery, úvery alebo pôžičky aj po 31.8.2015, sú povinní podať žiadosť o povolenie alebo žiadosť o povolenie pre iného veriteľa podľa predpisu účinného o 1.4.2015 najneskôr do 31.5.2015, ak nepodajú žiadosť o povolenie alebo žiadosť o povolenie pre iného veriteľa, ich zápis v registri veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery podľa § 20 v znení účinnom do 31.3.2015 sa zruší k 31.8.2015. Vychádzajúc z § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. prihliadajúc na vyššie uvedené skutočnosti považoval predmetnú zmluvu za neplatnú.
6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p. a § 262 ods. 1, 2 C.s.p. Nakoľko žalobkyňa mala vo veci plný úspech, avšak žiadne trovy jej nevznikli, resp. ich náhradu nepožadovala, preto jej ich náhradu nepriznal.
7. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok rozhodol s poukazom na ust. § 2 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Keďže žalobkyňa je od poplatku oslobodená, jej žalobám bolo vyhovené, zaviazal žalovaného zaplatiť súdny poplatok zo žaloby o určenie neplatnosti zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zo žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru vo výške 2 x 99,50 eur.
8. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žiadal priznať náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania. Poukazujúc na ust.
§ 137 písm. c) C.s.p., rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17Co/325/2016 zo 14.6.2017, namietal, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov. Naliehavý právny záujem je podľa neho zásadne daný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo ak by sa bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. V každom štúdiu konania musí mať súd za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. V tejto súvislosti poukazoval a citoval časť odôvodnení rozhodnutí NS SR sp.zn. 5Cdo/60/1998 publikovaného v Zbierke rozhodnutí pod č. Rc/8/2000 a sp.zn. 3Cdo/112/2004 (81/2006 ZSP). Zdôrazňoval, že určovacia žaloba nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je na mieste žaloba o splnenie povinnosti, že ak vyslovením neplatnosti právneho úkonu sa má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny záujem. V danom prípade všetky sporné otázky medzi žalobcom ako dlžníkom a ním ako veriteľom zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere môžu byť definitívne vyriešené práve rozhodnutím o nároku na plnenie. Domnieval sa, že ide o naplnenie čl. 5 C.s.p., teda o zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu. Keďže dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 588,- eur s termínom splatnosti dňa 02.09.2016, ako je v texte zmluvy o spotrebiteľskom úvere špecifikované, splátka sumy 588,- eur pozostáva zo sumy istiny vo výške 300,- eur a odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 84,- eur a výške úroku 204,- eur. Žalobca preto nesie dôkazné bremeno a jeho úlohou je preukázať v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje, a teda bol by to jediný dôvod, prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Citujúc ust. 53 ods. 6 OZ, § 1a ods. 1 a § 1 ods. 1 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. konštatoval, že nariadenie definuje odplatu ako úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise zmluvy o úvere a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytovaní peňažných prostriedkov. Úrok podľa neho nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. Zdôrazňoval, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere žalobca vzal na vedomie, že výška RPMN v predmetnej zmluve sa vypočítava v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 28 % a výška priemernej hodnoty ročnej RPMN je vo výške 24,67 %. Z toho jednoznačne vyplýva, že výška odplaty je v súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN, ako aj uvedenie priemernej ročnej RPMN. Žalobca podľa neho je osobou, ktorá má rozumové schopnosti na úrovni primerane spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť zmysel a účel konania ako i jazykové vyjadrenia právnych úkonov obsiahnutých v listinách, ktoré podpísal, nebol k podpisu zmluvy o úvere donútený a podpisy činil bez akéhokoľvek psychického či fyzického nátlaku. Nemožno u neho hovoriť o nedostatku vážnosti vôle, keďže bol pri uzavieraní zmluvy o úvere dobre informovaný, avšak ľahostajný. Uvedenému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu určením absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere. Nakoľko dohoda o úrokovej sadzbe spĺňa všetky náležitosti ustanovené zákonom, tak ju nemožno považovať za právny úkon absolútne neplatný. Dohoda o výške odplaty nie je v rozpore s dobrými mravmi. Požadoval len takú výšku pohľadávky, ktorú si dohodol so samotným dlžníkom v rámci kontraktačného procesu. Nebola teda naplnená ani jedna z požiadaviek, ktorú definícia dobrých mravov obsahuje, preto nemožno vzťah posúdiť ako nesúladný s § 39 OZ. K nedostatku predstavujúcemu absenciu licencie uviedol, že pokiaľ chcel poskytovať aj naďalej úvery po dni 31.8.2015 na základe povolenia NBS, musel podať žiadosť o povolenia najneskôr do 31.5.2015. Ak by v uvedenej lehote žiadosť nepodal, stratil by povolenie. Avšak do 31.5.2015 podal žiadosť o povolenie na NBS na základe ktorej NBS udelila mu povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Uvedené je zverejnené na webovom sídle NBS. Z § 25f ods. 2 a 3 zákona č. 129/2010 Z.z. jasne vyplýva, že o povolenie poskytovať spotrebiteľské úvery príde žalobca, ak nepodá v uvedenej lehote do 31.5.2015 žiadosť, na základe čoho a contrario stratí oprávnenie poskytovať spotrebiteľské úvery. Ak však v uvedenom prípade zákon nestanovuje, že ak žiadateľ podá žiadosť v lehote do 31.5.2015, že nemôže poskytovať spotrebiteľské úvery na základe uvedeného, považoval tvrdenia, že nemal oprávnenie poskytovať spotrebiteľské úvery za nedôvodné.
9. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť vzhľadom k tomu, že vo veci súd úplne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Uplatnila si nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. K naliehavému právnemu záujmu poukázala na ust. § 11 ods. 4 zák.č. 129/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2018, z ktorého vyplýva, že spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru. Konštatovala, že z § 53 ods. 4 písm. i), ods. 5 §, 54 ods. 1 OZ, § 137 písm. c) C.s.p., § 3 ods. 5 zák.č. 250/2007 Z.z. vyplýva priamo zo zákona oprávnenie spotrebiteľa domáhať sa určovacou žalobou neprijateľnosti zmluvných podmienok bez potreby preukazovania naliehavého správneho záujmu na takomto určení. K bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poukázala na to, že dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. V tejto súvislosti poukazovala na rozhodnutie NS SR sp.zn. 1MCdo/1/2009. Poukázala na ust. § 53 ods. 6 OZ, na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzatváraná podľa zák.č. 129/2010 Z.z. Náležitosti takejto zmluvy sú upravené v § 9 ods. 2, pričom podľa § 11 ods. 1 písm. b) zák.č. 129/2010 Z.z. poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Podľa výpočtu by pri údajoch uvedených v predmetnej zmluve výška poskytnutého úveru (300,- eur) a 12 dohodnutých splátok vo výške 49,- eur predstavovala 300,29 % nie v zmluve uvedených 28 %, teda viac ako 9 x vyššia ako v zmluve uvedená hodnota. Vzhľadom na takto výrazne nepravdivý údaj je potrebné v tejto časti zmluvu vyhodnotiť tak, ako by údaj o RPMN chýbal. Zdôrazňovala, že ak by žalovaný seriózne pristupoval k tomuto údaju, nemohol uviesť hodnotu RPMN nižšiu ako bola úroková sadzba úveru (68 %), keďže RPMN zohľadňuje všetky náklady na úver, ktorých úrok je len jednou časťou a logicky teda RPMN musí byť vyššie ako je úroková sadzba. Tak žalovanému zo zmluvy vznik nárok len na úhradu istiny vo výške 300,- eur. K neplatnosti zmluvy uviedla, že žalovaný je predávajúcim v zmysle § 2 písm. b) a ostatných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľov, je dodávateľom v zmysle § 52 až § 54 OZ a tiež veriteľom v zmysle § 2 ods. 1 písm. b) a c), § 20 ods. 1 písm. a), § 24 ods. 2 a ostatných ustanovení zák.č. 129/2010 Z.z. Žalovaný má udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia, ktoré mu bolo udelené rozhodnutím NBS sp.zn. ODB-6162/2015-6 z 11.9.2015 právoplatným od 11.9.2015. V období od 1.5.2014 do 11.9.2015 nemal udelené povolenie NBS. Keďže predmetná zmluva bola uzavretá 2.9.2015, v čase kedy žalovaný nemal na to povolenie, predmetná zmluva je neplatná v zmysle § 39 OZ.
10. Opis vyjadrenia žalobkyne bol žalovanému doručený 19.2.2019.
11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 C.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.
12. Rozsudok je vo výroku o určení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov vecne správny, preto ho odvolací súd v tomto výroku v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
13. Pokiaľ ide o vyhovujúci výrok, ktorým bolo určené, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je neplatná vo výroku o trovách konania a vo výroku o súdnym poplatku, neboli splnené podmienky ani na potvrdenie, ani na zrušenie rozsudku, preto ho odvolací súd v týchto výrokoch v zmysle § 388 C.s.p. rozsudok zmenil tak, ako je to špecifikované vo výroku tohto rozsudku.
14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11.12.2019 o 9.40 hodine v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 4.12.2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1,3, § 378 ods. 1 a § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario.
15. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.
16. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p. (do 30.6.2016 s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
17. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 C.s.p. ( do 30.6.2016 z ust. § 133 až 135 O.s.p.).
18. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. (t.j. rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
19. K jednotlivým žalobou uplatneným nárokom odvolací súd uvádza nasledovné:
20. Zmluva o spotrebiteľskom úvere bola medzi stranami sporu uzavretá dňa 2.9.2015, preto súd správne posudzoval (ne)splnenie podmienok pre určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 a náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 zák.č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, t.j. v znení účinnom do 29.9.2015.
21. Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že zmluva neobsahovala náležitosť v zmysle § 9 ods. 1 písm. k) zák.č. 129/2010 Z.z. t.j. ročnú percentuálnu mieru nákladov, resp. tento údaj nebol správny. S týmto záverom súdu sa stotožňuje aj odvolací súd.
22. Podľa § 9 ods.2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
23. Podľa § 11 ods.1 písm. b), d) cit.zák. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak - zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), SZa - v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
24. V prejednávanom spore z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že v úverovej zmluve je nesprávne uvedený údaj, nesprávna ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
25. Vychádzajúc z výšky poskytnutého úveru 300,- dohodnutých splátok 12 a výška splátky 49,- eur mesačne predstavuje RPMN 300,29 %, pričom v zmluve je uvedená nižšia výška 28 % a spotrebiteľ je tak uvedený do omylu ohľadne výšky celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. Tak ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie už táto nesprávna náležitosť má za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov.
26. Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd rozsudok vo výroku o určení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 2.9.2015 je neplatná, ako vecne správny potvrdil.
27. Vecne nesprávne však rozhodol súd prvej inštancie vo výroku, ktorým vyhovel žalobe a určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným 2.9.2015 je neplatná z dôvodu, že v čase uzavretia zmluvy žalovaný nemal povolenie NBS poskytovať peňažné prostriedky a to z nasledujúcich dôvodov.
28. Podľa § 25f ods. 1, 2, 3, 4 zák.č. 129/2010 Z.z. (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.4.2015) ustanoveniami tohto zákona sa od 1.4.2015 spravujú aj právne vzťahy upravené týmto zákonom, ktoré vznikli pred 1.4.2015; vznik týchto vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.4.2015 sa však posudzujú podľa predpisov účinných pred 1.4.2015 a ak v ods. 2 až 6 nie je ustanovené
inak (1). Veriteľ a iný veriteľ, ktorí poskytovali spotrebiteľské úvery, alebo pôžičky k 1.4.2015 podľa predpisu účinného do 31.3.2015 môžu poskytovať spotrebiteľské úvery, úvery alebo pôžičky najneskôr do 31.8.2015 (2). Ak chcú veritelia uvedení v ods. 2 poskytovať spotrebiteľské úvery, úvery alebo pôžičky aj po 31.8.2015 sú povinní podať žiadosť o povolenie alebo žiadosť o povolenie pre iného veriteľa podľa predpisu účinného od 1.4.2015, najneskôr do 31.5.2015. Ak veritelia uvedení v ods. 2 nepodajú žiadosť o povolenie alebo žiadosť o povolenie pre iného veriteľa podľa prvej vety, ich zápis v registri veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery podľa § 20 v znení účinnom do 31.3.2015 sa zruší k 31.8.2015 (3). Veriteľom uvedeným v ods. 2 sa po udelení povolenia alebo povolenia pre iného veriteľa zruší zápis v registri veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery podľa § 20 v znení účinnom do 31.3.2015. Inému veriteľovi, ktorý je fyzickou osobou a ktorý poskytoval úvery alebo pôžičky k 1.4.2015 podľa predpisu účinného do 31.3.2015 sa zruší k 31.8.2015 zápis v registri veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery podľa § 20 v znení účinnom do 31.3.2015 (4).
29. V dôvodovej správe k tomuto ustanoveniu je uvedené, že „Zákon umožňuje veriteľovi a inému veriteľovi podľa zákona účinného do 31.3.2015 poskytovať spotrebiteľské úvery do 31.8.2015. Ak chce veriteľ a iný veriteľ bez prerušenia svojej činnosti pokračovať v poskytovaní spotrebiteľských úverov, musia podať žiadosť najneskôr do 31.5.2015 a to s ohľadom na zákonom stanovené prechodné obdobie a lehotu Národnej banky Slovenska pre vydanie povolenia. Register veriteľov bude zverejnený do 31.8.2015 na webovom sídle Národnej banky Slovenska. Ak si veriteľ, ktorý poskytoval spotrebiteľské úvery k 1.4.2015 podľa predpisu účinného do 31.3.2015 nepodal žiadosť o povolenie, bude mu zo zákona zrušený jeho zápis v registri k 31.8.2015.
30. Z obsahu spisu vyplýva a medzi stranami sporu nebola spornou skutočnosť, že žalovanému bolo udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov rozhodnutím NBS zo dňa 11.9.2015. Pokiaľ teda žalovanému predmetné povolenie bolo udelené, splnil povinnosť ustanovenú v § 25f ods. 3 zák.č. 129/2010 Z.z., t.j. podal žiadosť o povolenie najneskôr do 31.5.2015 a v zmysle ods. 4 cit.zák. veriteľovi (žalovanému) sa po udelení povolenie zrušil zápis v registri veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery podľa § 20 v znení účinnom do 31.3.2015.
31. V poznámkach k rozhodnutiu NS SR sp.zn. 1Cdo/185/2006 uverejneného pod č. 41/2013 najvyšší súd uviedol: „Vylúčenie akejkoľvek normatívnej funkcie judikatúry a vysoký stupeň formalizmu pri výklade zákona sú znakmi zákonného pozitivizmu, ktorý presadzuje len doslovný výklad textu zákonov a odmieta hlavne argumenty hodnotené či teleologické. Preto sa v ostatnom čase začína viac hovoriť o normatívnej záväznosti judikatúry, ktorá bezprostrednejšie čelí reálnym životným situáciám a aj viac presadzuje právo ako systém hodnôt, čo treba len privítať. Komentované rozhodnutie je jedným z prvých, ktoré sa výslovne a dosť otvorene zaoberá záväznosťou judikatúry v rozhodovacej praxi súdov, i keď nie celkom dôsledne...“.
32. Obdobný záver vyplýva aj z rozhodnutia NR SR sp.zn. MCdo/251/2002, v ktorom sa uvádza: „Už vyše 100 rokov sa v novodobom právnom vývoji utvára to prístupové hľadisko k zákonu, že sa pri jeho výklade nezvažujú ani tak jeho mŕtve časti, ale legislatívny dôvod a účel. Tak sa právne doktríny demokratických štátov kontinentálnej Európy už v 20. a 30. rokoch 20. storočia rozišli s právnym formalizmom používaným ako pri výklade zákona, tak pri jeho praktickej činnosti. To tiež zodpovedá dávnej Celusovej formulke, podľa ktorej „poznať zákony, neznamená poznať ich slová ale ich zmysel“. V zmysle uvedených zásad postupoval pri výklade dobového zákona z roku 1990 aj Najvyšší súd SR a formuloval určité zásady, ktoré sú akceptovateľné pre všetky subjekty, formy vlastníctva a ich využitie v právnej praxi, lebo nediskriminujú nikoho; sú založené na princípe rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov.“
33. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ žalovaný splnil všetky zákonom stanovené podmienky pre pokračovanie v poskytovaní spotrebiteľských úverov v zmysle § 25f zák.č. 129/2010 Z.z., ale o jeho žiadosti bolo rozhodnuté po 31.08.2015 tak, že jeho žiadosti bolo vyhovené, a to vydaním rozhodnutia dňa 11.09.2015, pričom nebolo preukázané aby k vydaniu tohto rozhodnutia nedošlo z viny žalovaného, uvedená skutočnosť nemôže byť dôvodom pre konštatovanie, že žalovaný uzavrel so žalobkyňou zmluvu v čase, kedy nemal udelené povolenie. Povolenie fakticky znamenalo v zmysle prechodných a záverečných ustanovení uvedených v § 25f zak.č. 129/2010 Z.z. vo
svojej podstate umožnenie pokračovania v poskytovaní spotrebiteľských úverov. Z uvedených dôvodov odvolací súd mal za to, že žalovaný pokračoval v poskytovaní spotrebiteľských úverov, preto nemožno konštatovať, že došlo k uzavretiu predmetnej zmluvy v čase, kedy nemal povolenie NBS. Opačný výklad by viedol k prílišnému formalizmu, ktorý podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade nie je na mieste.
34. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je neplatná, zamietol ako nedôvodnú.
35. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa v žalobe sa domáhala určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi ňou a žalovaným 2.09.2015 je bezúročná a bez poplatkov a zároveň sa domáhala určenia, že predmetná zmluva je neplatná, pričom jeden petit vylučuje druhý petit, pretože pokiaľ zmluva o spotrebiteľskom úvere je neplatná, neprichádza do úvahy určovacia žaloba o určení, že táto zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Teda petit o určení neplatnosti zmluvy vylučuje petit o určení zmluvy za bezúročnú a bez poplatku. Ide o žalobu s tzv. eventuálnym petitom. Žalobou s eventuálnym petitom sa žalobca domáha, aby súd vyhovel jeho požiadavke (primárnemu petitu) a pre prípad, že primárnemu petitu súd nevyhovie, aby vyhovel jeho ďalšej požiadavke, eventuálnemu petitu. O eventuálny petit ide napr. v prípade žaloby o vydanie veci s tým, že ak jej vydanie nie je možné, žalobca event.) žiada peňažné plnenie. (viď uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/68/2014 zverejnené v ZSP 3/2018).
36. Z vyššie uvedeného vyplýva, že vzťah medzi primárnym a eventuálnym petitom spočíva v tom, že súd nemôže vyhovieť obom žalobným petitom a nemá ani možnosť voľby medzi nimi, pretože o eventuálnom petite rozhoduje až vtedy, ak primárny petit neprichádza do úvahy. Ak teda súd rozhodne o prvom petite, o druhom eventuálnom už nerozhoduje, ak však rozhoduje o druhom petite, prvý petit je povinný zamietnuť.
37. V danom prípade za primárny petit je potrebné považovať žalobu o určenie neplatnosti samotnej zmluvy o úvere, pretože pokiaľ zmluva nie je platná, nie je možné rozhodovať o tom, či je bezúročná a bez poplatkov. Je teda zrejmé, že žaloba o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru je eventuálnym petitom. Preto pochybil súd prvej inštancie, pokiaľ za situácie, že vyhovel žalobe o určenie neplatnosti zmluvy, rozhodoval o žalobe o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti tohto úveru. V danom prípade však v dôsledku toho, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu, preto ako už bolo vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok v tomto výroku v súlade s § 388 C.s.p. zmenil a žalobu v tejto časti zamietol. Keďže bola zamietnutá žaloba o primárnom petite, bolo povinnosťou rozhodovať o eventuálnom petite. Rozhodnutie v tejto časti je vecne správne, preto ho ako už bolo vyššie uvedené, odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
38. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok vo výške 99,50 eur bolo rozhodnuté v súlade s § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný, alebo odporca ak nie je tiež od poplatku oslobodený.
39. Keďže žalobkyňa je v predmetnej veci od poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. u) zák.č. 71/1992 Zb. oslobodená, žaloba v časti o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola zamietnutá, v časti o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bezpoplatková, bolo žalobe vyhovené, odvolací súd zaviazal žalovaného zaplatiť súdny poplatok zo žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti z poskytnutého spotrebiteľského úveru vo výške 99,50 eur, keďže išlo o dva nároky, pričom každý nárok sa spoplatňuje samostatne.
40. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 2 C.s.p., § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyňa bola v konaní úspešná iba čiastočne, pričom pomer úspechu a neúspechu je potrebné hodnotiť v rozsahu 1/2 pretože žaloba o určenie neplatnosti zmluvy bola zamietnutá a žalobe o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy bolo vyhovené. Z uvedeného dôvodu odvolací súd stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.
41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).