Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-170-2019.pdf
PDF · 113.08 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/170/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: R Collectors, s. r. o., IČO: 50 094 297, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, proti žalovanému: V. K., nar. XX.XX.XXXX, V. XX/XXX, L. Q., o zaplatenie 783,05 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 19Csp/94/2018 - 144 zo dňa 21. júna 2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a v závislom výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný má n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 222,40 Eur s vyčísleným úrokom z omeškania v sume 2,95 Eur a pokračujúcim 5,05 %-ným ročným úrokom z omeškania od 05.06.2015 do zaplatenia. Výrokom II. žalobu v časti o zaplatenie 560,65 Eur, vyčíslených úrokov 707,98 Eur, pokračujúceho 25,5 %- ného ročného úroku zo sumy 783,05 Eur od 01.03.2018 do zaplatenia a pokračujúceho 5,05 %-ného ročného úroku z omeškania zo sumy 783,05 Eur od 01.03.2018 do zaplatenia zamietol. Výrokom III. rozhodol o náhrade trov konania tak, že stranám sa nepriznáva nárok na náhradu trov konania. Po zhodnotení výsledkom vykonaného dokazovania rozhodnutie odôvodnil tým, že pôvodný žalobca, Poštová banka, a.s., IČO: 31340890, Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava (ďalej len „pôvodný žalobca“), sa podaním došlým tunajšiemu súdu 14.05.2018 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy uvedenej vo výrokoch I a II a náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že dňa 30.11.2012 uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere č. 8776125712, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver v sume 1.000 Eur. Vzhľadom na to, že žalovaný sa dostal do omeškania, pôvodný žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Žalovaný však svoj dlh neuhradil. Podľa žaloby pozostávala sporná pohľadávka z istiny poskytnutého úveru v sume 783,05 Eur, úrokov vyčíslených k 28.02.2018 v sume 707,91 Eur, 25,5 %-ného ročného zmluvného úroku zo sumy 783,05 Eur od 01.03.2018 do zaplatenia a 5,05 %-ného ročného úroku z omeškania zo sumy 783,05 Eur od 01.03.2018 do zaplatenia. Žalovaný zaplatil do podania žaloby 777,60 Eur. Pôvodný žalobca počas konania pohľadávku postúpil na žalobcu. Pôvodný žalobca je obchodnou spoločnosťou - bankou zaoberajúcou sa poskytovaním spotrebiteľských úverov (všeobecne známa skutočnosť). Žalovaný je fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti.
2. Žalobca a žalovaný podpísali dňa 30.11.2012 „zmluvu o úvere/dostupná pôžička“ (čďalej len „zmluva“), v ktorej sa o. i. dohodli na základných parametroch úveru. Pôvodný veriteľ a žalobca podpísali dňa 06.08.2018 zmluvu o postúpení pohľadávok č. I/2018 (č. l. 79; ďalej len „zmluva o postúpení
pohľadávok“), ktorá v článku I ods. 1 stanovovala, že jej predmetom „je záväzok [pôvodného žalobcu] postúpiť na [žalobcu] pohľadávky špecifikované v Prílohe č. 1, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť tejto Zmluvy …“. V článku II ods. 1 sa strany ďalej dohodli, že „touto zmluvou postupuje [pôvodný žalobca] na [žalobcu] Pohľadávky s príslušenstvom, špecifikované v Prílohe č. 1…“. Podľa článku XV. ods. 1 zmluva nadobudla „účinnosť dňom jej podpisu obidvoma Zmluvnými stranami“. Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok (č. l. 78) vyplýva, že predmetom postúpenia bola aj pohľadávka voči žalovanému, spresnená jeho osobnými údajmi a číslom zmluvy o úvere.
3. Žalobca teda nadobudol spornú pohľadávku na základe článkov I, II a XV a prílohy č. 1 zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorá sa stala účinnou dňom jej podpísania oboma stranami 06.08.2018. Z § 526 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) vyplýva, že právo uplatňovať postúpenú pohľadávku voči dlžníkovi vzniká postupníkovi okamihom, keď postupca oznámi postúpenie dlžníkovi alebo keď postupník sám dlžníkovi preukáže, že došlo k postúpeniu. Dlžník môže od postupníka požadovať predloženie zmluvy o postúpení, čo zároveň znamená, že ak tak postupník urobí, bude splnená podmienka, že postúpenie dlžníkovi preukázal. Ako je uvedené v bode 14 vyššie, v prejednávanej veci nebolo zistené, že by pôvodný žalobca ako postupca žalovanému ako dlžníkovi doručil oznámenie o postúpení uplatňovanej pohľadávky. Rovnako ani žalobca netvrdil, že sa žalovanému preukázal zmluvou o postúpení pohľadávky. Treba však vychádzať z toho, že žalovanému bolo postúpenie preukázané najneskôr doručením žaloby s prílohami, medzi ktorými bola aj zmluva o postúpení pohľadávky. V dôsledku toho je žalobca aktívne vecne legitimovaný v danom spore, čo sa prejavilo v uznesení tun. súdu z 05.04.2019, č. k. 19Csp/94/2018-122, ktorým na návrh pôvodného žalobcu a na základe súhlasu žalobcu pripustil jeho vstup do konania na miesto pôvodného žalobcu.
4. Podpísaním zmluvy došlo medzi pôvodným žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom dňa 30.11.2012 k uzatvoreniu zmluvy, ktorou sa pôvodný žalobca zaviazal žalovanému poskytnúť peňažné prostriedky, keďže povinnosť vrátiť peňažné prostriedky vznikla žalovanému v zmysle čl. 3 ods. 1 zmluvy až ich poskytnutím zo strany pôvodného žalobcu, takto vymedzený predmet zmluvy zodpovedá definícii zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ, ktorá je reálnym kontraktom. Rovnako to plynie aj z názvu zmluvy „pôžička na bývanie“ a terminológie zmluvy, ktorá na viacerých miestach používa pojem „pôžička“. Vzhľadom na záväzok poskytnúť pôžičku uzatváral pôvodný žalobca zmluvu v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a preto sa považuje za dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ. Z absencie údajov v zmluve, ktoré by žalovaného identifikovali ako podnikateľa, je zrejmé, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a preto sa považuje za spotrebiteľa (§ 52 ods. 4 OZ). Keďže predmetná zmluva bola uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, vzťah z nej vyplývajúci je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy (§ 52 ods. 1 OZ). Zároveň sa tým pôvodný žalobca považuje aj za veriteľa podľa § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a žalovaný za spotrebiteľa podľa § 2 písm. c) tohto zákona. V dôsledku povahy strán a predmetu plnenia tak zmluva, ktorú spolu zmluvné strany uzatvorili, spĺňa aj definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) tohto zákona, a vzťah medzi nimi sa riadi preto aj týmto zákonom.
5. Zákon č. 129/2010 Z.z. v § 9 ods. 2, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, stanovoval obsahové náležitosti zmlúv o spotrebiteľských úveroch, medzi ktoré patrila aj „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ (§ 9 ods. 2 písm. j) cit. zákona). Tento pojem definoval zákon v § 2 písm. h) tak, že sa ním rozumel „súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom“. Zo zisteného skutkového stavu je ale zrejmé, že preskúmavaná zmluva neobsahovala údaj o celkovej čiastke, ktorú musel žalovaný ako spotrebiteľ zaplatiť. Zmluva v čl. 3 uvádzala len „výšku úveru“ (1.000 Eur) a „celkovú výšku nákladov“ (943,06 Eur). Údaj o celkovej čiastke (sume), ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je pritom pre spotrebiteľa mimoriadne dôležitý, pretože mu umožňuje pred už uzavretím zmluvy lepšie posúdiť skutočný obsah a rozsah záväzku, ktorý sa chystá na seba prevziať. To zdôrazňuje aj § 4 ods. 1 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý veriteľovi ukladá poskytnúť spotrebiteľovi informáciu o celkovej čiastke, ktorú musí zaplatiť, v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred prijatím ponuky o spotrebiteľskom úvere. Dôsledky neuvedenia celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, v zmluve o spotrebiteľskom úvere upravuje § 11 ods. 1 písm. b), podľa ktorého má absencia náležitosti stanovenej v § 9 ods. 2 písm. j) za následok uplatnenie fikcie, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Tak je to aj v tejto veci.
6. Pôvodný žalobca by tak mal nárok len na vrátenie poskytnutej istiny 1.000 Eur, no pretože žalovaný mu medzičasom zaplatil 777,60 Eur, dlh žalovaného zanikol v tejto časti splnením (§ 559 ods. 1 OZ) a žaloba je dôvodná len v rozsahu nesplatenej istiny, teda 222,40 Eur.
7. Pôvodný žalobca si uplatňoval aj nárok na ročný 12,9 %-ný zmluvný úrok, ktorý vyčíslil k 28.02.2018 a žiadal ho priznať aj za ďalšie obdobie. Vychádzajúc zo záveru, že spotrebiteľský úver je bezúročný, tento nárok nemožno priznať. Z tohto dôvodu nebolo potrebné sa zaoberať ani otázkou, či je opodstatnená požiadavka na zaplatenie zmluvného úroku po zosplatnení pôžičky, hoci podľa názoru súdu žalobca taký nárok nemá. Žalobcovi možno priznať nárok z úroku z omeškania len čiastočne. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaný mal pôžičku v zmysle § 657 OZ a čl. 3 zmluvy vrátiť 72 mesačnými splátkami splatnými 19. deň príslušného mesiaca. Pretože splátky prestal riadne a včas platiť, dostal sa do omeškania (§ 517 ods. 1 OZ), a žalobcovi preto patrí úrok z omeškania s jednotlivými mesačnými splátkami do „zosplatnenia“ úveru vyčíslený žalobcom v sume 2,95 Eur (č. l. 64).
8. Keďže žalovaný ani ďalšie splátky riadne a včas neuhrádzal, pôvodný žalobca si napokon po upozornení žalovaného na možnosť „zosplatnenia“ dlhu podľa § 53 ods. 9 OZ uplatnil právo dohodnuté na základe § 565 OZ v čl. 6 ods. 6.2 OP a pôžičku „zosplatnil“. Účinky tohto právneho úkonu nastali doručením výzvy žalovanému, čo je zrejmé z doručenky. Tým vzniklo pôvodnému žalobcovi právo žiadať od žalovaného vrátenie dlhu naraz. Žalobca tak má nárok na úrok z omeškania z nesplatenej istiny v zmysle § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., a to v sadzbe 5,05 % ročne (základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania zvýšená o päť percentuálnych bodov), v dôsledku čoho je žaloba v tejto časti dôvodná.
9. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súd priznal žalobcovi istinu 222,40 Eur s vyčísleným úrokom z omeškania v sume 2,95 Eur a pokračujúcim 5,05 %-ným ročným úrokom z omeškania od 05.06.2015 do zaplatenia (výrok I) a žalobu zamietol v časti o zaplatenie 560,65 Eur, vyčíslených úrokov 707,98 Eur, pokračujúceho 25,5 %-ného ročného úroku zo sumy 783,05 Eur od 01.03.2018 do zaplatenia a pokračujúceho 5,05 %-ného ročného úroku z omeškania zo sumy 783,05 Eur od 01.03.2018 do zaplatenia (výrok II).
10. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) vychádzal súd z toho, že žalobcovi ako neúspešnej strane nárok na ich náhradu nepatrí (§ 255 ods. 1 CSP a contrario) a žalovaný by síce nárok na ich náhradu mal, no pretože mu v konaní pre jeho neúčasť žiadne trovy nevznikli, súd mu tento nárok nepriznal (R 72/2018).
11. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to voči výroku II. a výroku III. napadnutého rozsudku z dôvodu, že na základe vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súd vec nesprávne právne posúdil (odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP. Podľa názoru súdu úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, ktoré posúdenie považuje za nesprávne. Pokiaľ súd považoval úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov na základe toho, že neobsahovala základnú náležitosť a to vyčíslenie celkovej čiastky, ide o nesprávne právne posúdenie. Pre vyjadrenie celkovej čiastky zákon používa len všeobecný vzorec súčtu výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Ďalší spôsob výpočtu zákon neukladá. Žalobca trvá na tom, že zmluva o úvere obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a celková suma úveru je uvedená v správnej výške v zmysle už skôr žalobcom uvedených vyjadrení. Interný výpočtový systém banky umožňoval v čase uzatvorenia zmluvy o úvere výpočet jednotlivých splátok anuity len v celých hodnotách bez desatinného čísla, preto sa mohlo stať, že výška poslednej splátky bola v nulovej výške, resp. nižšej než výška ostatných splátok. Zmluva o úvere bola uzatvorená na základe právnej úpravy odlišnej než je súčasná, nakoľko s účinnosťou od 01.01.2016 došlo k zmenám celkovej sumy nákladov. Tieto skutočnosti súd nezohľadnil aplikujúc nezáväzný informatívny výpočet kalkulačky obsahujúce údaje platné v súčasnosti a nie v čase uzatvorenia zmluvy o úvere spôsobil právne pochybenie. Pri hodnotení zmluvy má zvlášť zásadný význam kvalifikácia tzv. priemerného spotrebiteľa, ktorá podlieha časovým zmenám tak ako sa úroveň informovanosti spotrebiteľa logicky postupne zvyšuje. Napriek skutočnosti, že ochrana spotrebiteľa je považovaná za jedno z hľadísk vnútroštátnej, ako aj únijnej legislatívy, nie je prijateľné, aby podnikateľ niesol všetky riziká zmluvného vzťahu a spotrebiteľ neniesol fakticky žiadnu zodpovednosť. Takýto prístup by bol zneužitím práva v rozpore so základnými zásadami právnej spoločnosti, podľa ktorých
je okrem iného nevyhnutné požadovať uplatňovanie zodpovedajúcej miery zodpovednosti za vlastné právne záväzné konanie. Poukázal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora zo dňa 12.01.2006 sp.zn. C-361/04 vo veci Claude Ruiz - „Picasso“, podľa ktorého“ priemerný spotrebiteľ“ vykazuje najvyšší stupeň pozornosti vo chvíli, keď si pripravuje a realizuje svoj výber medzi rôznymi výrobkami dotknutej kategórie, pričom upozornil na to, že tento model je platný pre všetky výrobky bez ohľadu na druh. Toto tvrdenie vo všeobecnosti je možné považovať za platné, avšak ak by sa išlo do hĺbky predsa len nie je možné obísť skutočnosť, že miera pozornosti priemerného spotrebiteľa je z predmetného hľadiska ovplyvnená druhom tovaru a služby o ktorú ide. Pozornosť spotrebiteľa závisí aj od povahy a najmä od finančnej hodnoty kupovaného tovaru, či služby, nakoľko priemerný spotrebiteľ si určite dôkladnejšie premyslí kúpu motorového vozidla za niekoľko tisíc eur ako výrobku nepatrnej hodnoty. Európske právo stále viac naznačuje, že ďalšia automatická omoc spotrebiteľom už nie je účelná a pokračovať by sa malo skôr nazeraním na priemerného spotrebiteľa ako schopného urobiť vlastné rozhodnutie ohľadom svojho právneho postavenia v spotrebiteľskom právnom vzťahu. V zmysle uvedeného je dôvodný záver, že zmluva o úvere má obsahovať údaje v súlade so zákonom tým spôsobom, aby boli pre spotrebiteľa čitateľné a bez pochybností. Z rozsudku Súdneho dvora C-42/15 Home Credit Slovakia sa uvádza, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti podľa článku 10 ods. 2 Smernice sankcia v podobe toho, že zmluva sa považuje za zmluvu bez úrokov a bez poplatkov je primeraná len v prípade, ak ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Obdobne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 43Co/2/2019 zo dňa 30.01.2019. V tomto rozsudku odvolací súd zohľadnil za správne, keď v zmluve bolo uvedené, že výška úveru a celková výška nákladov je v zmluve potvrdená podpisom žalovaného aj celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Vzhľadom na uvedené odôvodnenie potom odvolateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
12. Žalovaný odvolanie nepodal a k doručenému odvolaniu sa nevyjadril.
13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario, § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
14. Odvolací súd preskúmal odvolacie námietky žalobcu, ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkam uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
15. Vo vzťahu k požiadavke na zaplatenie istiny v sume 560,65 Eur s príslušenstvom, súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil.
16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku
odvolací súd odkazuje na správne a dostatočné odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
17. Podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
18. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy skutočnosť, že podpísaním zmluvy došlo medzi pôvodným žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom dňa 30.11.2012 k uzatvoreniu zmluvy, ktorou sa pôvodný žalobca zaviazal žalovanému poskytnúť peňažné prostriedky v sume a za dohodnutých podmienok. Vzhľadom na záväzok poskytnúť pôžičku uzatváral pôvodný žalobca zmluvu v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a preto sa považuje za dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ. Z absencie údajov v zmluve, ktoré by žalovaného identifikovali ako podnikateľa, je zrejmé, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a preto sa považuje za spotrebiteľa (§ 52 ods. 4 OZ). Keďže predmetná zmluva bola uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, vzťah z nej vyplývajúci je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy (§ 52 ods. 1 OZ). Zároveň sa tým pôvodný žalobca považuje aj za veriteľa podľa § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a žalovaný za spotrebiteľa podľa § 2 písm. c) tohto zákona. V dôsledku povahy strán a predmetu plnenia tak zmluva, ktorú spolu zmluvné strany uzatvorili, spĺňa aj definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) tohto zákona, a vzťah medzi nimi sa riadi preto aj týmto zákonom.
19. Z hľadiska platnosti zmluvy a kritérií stanovených zákonom č. 129/2010 Z.z. je správny záver, že zákon v § 9 ods. 2, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, stanovoval obsahové náležitosti zmlúv o spotrebiteľských úveroch, medzi ktoré patrila aj „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ (§ 9 ods. 2 písm. j) cit. zákona). Tento pojem definoval zákon v § 2 písm. h) tak, že sa ním rozumel „súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom“. Preskúmavaná zmluva neobsahovala údaj o celkovej čiastke, ktorú musel žalovaný ako spotrebiteľ zaplatiť. Zmluva v čl. 3 uvádzala len „výšku úveru“ (1.000 Eur) a „celkovú výšku nákladov“ (943,06 Eur). Údaj o celkovej čiastke (sume), ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je pritom pre spotrebiteľa mimoriadne dôležitý, pretože mu umožňuje pred už uzavretím zmluvy lepšie posúdiť skutočný obsah a rozsah záväzku, ktorý sa chystá na seba prevziať.
20. Dôsledky neuvedenia celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, v zmluve o spotrebiteľskom úvere upravuje § 11 ods. 1 písm. b), podľa ktorého má absencia náležitosti stanovenej v § 9 ods. 2 písm. j) za následok, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
21. Aj odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý veriteľovi ukladá poskytnúť spotrebiteľovi informáciu o celkovej čiastke, ktorú musí zaplatiť, v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred prijatím ponuky o spotrebiteľskom úvere.
22. Odvolací súd pripomína body 25-29 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byt kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores.
23. Odvolacie argumenty žalobcu, ktorý len nesúhlasil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a zdôrazňoval význam kvalifikácie žalovaného v pozícii tzv. priemerného spotrebiteľa, odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať.
24. Záverom odvolací súd len dodáva, že aj podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nakoľko zmluva o úvere, z ktorej bol poskytnutý úver žalovanému neobsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, úver ( pôžička ) sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
25. Na základe uvedených zistení krajský súd odvolacie dôvody žalovaného vymedzené v odvolaní proti rozsudku nevyhodnotil ako dôvodné a nebol tak zistený žiaden dôvod na žalobcom navrhovaný spôsob rozhodnutia.
26. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu zamietol, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku a závislom výroku o náhrade trov konania potvrdil.
27. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
28. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).