Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5CoPr-10-2019.pdf
PDF · 114.11 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/10/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudkýň JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Moniky Géciovej, PhD., v spore žalobkyne F.M. F.M., Z.. XX.XX.XXXX, B. F. XX, A., zast. P.H. F.H., Z.. XX.X.XXXX, B. F. XX, A. proti žalovanému Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, so sídlom Klemensova č. 8, Bratislava, IČO: 31 364 501, zast. Železnice Slovenskej republiky, Oblastné riaditeľstvo Košice, Kasárenské námestie 11, Košice, o určenie neplatnosti výpovede, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I, zo 17.1.2019, sp. zn. 38Cpr/1/2017-76
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalobu zamietol (I. výrok) a že strany sporu nemajú nárok na náhradu trov konania (II. výrok).
2. Žalobkyňa sa žalobou zo 6.5.2013 domáhala voči žalovanému určenie neplatnosti výpovede z 19.7.2011 a určenia, že jej pracovný pomer so žalovaným trvá naďalej. Ďalej sa domáhala určenia, že ukončenie pracovného pomeru oznámením č. 22/2013/SĽZ/Bu zo dňa 18.3.2013, t.j. že pracovný pomer trval len do 6.3.2013, je neplatné a jej pracovný pomer trvá naďalej. Žalobkyňa súčasne uviedla, že od zamestnávateľa žiada náhradu mzdy, sociálne a zdravotné poistenie. O tomto návrhu žalobkyne sa viedlo súdne konanie pod sp.zn.č. 38Cpr/1/2013, v ktorom Okresný súd Košice I.(v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 18.9.2018) právoplatne rozhodol dňa 23.10.2018 tak, že žalobu zamietol, stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení návrhu zo dňa 6.5.2013 žalobkyňa uviedla, že tento nárok podmieňuje okrem iného aj diskriminačným konaním žalovaného voči svojej osobe, avšak v petite žaloby nežiadala rozhodnúť o diskriminačnom konaní žalovaného, ani o zaplatení nemajetkovej ujmy. V odôvodnení žaloby zo 6.5.2013 žalobkyňa uviedla, že šikanózne a diskriminačné správanie žalovaného evidovala v rokoch 1995 až 2002, čo bolo podľa jej názoru dôvodom výpovede. Za žalovaného konkrétne označila osobu pána Rákoša, ktorý sa mal dopúšťať diskriminačného konania, keď sa opakovane vyjadroval, že po pracovnej stránke bol so žalobkyňou spokojný, ale z dôvodu častých PN, OČR, návštev lekárskych vyšetrení s ňou spokojný nebol. Preto bol voči nej zaujatý aj v odmeňovaní. Až na základe výzvy súdu žalobkyňa dňa 29.6.2016 doplnila svoj žalobný návrh tak, že žiadala vysloviť : „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 300.000 EUR“, čím po prvýkrát vo svojich podaniach uviedla petit, t. j. návrh, ako žiada rozhodnúť o namietanej diskriminácii, či šikane jej osoby zo strany zamestnávateľa. Toto podanie žalobkyne súd preto považuje za žalobný návrh v zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP. Na pojednávaní v spore 38Cpr/1/2013 (o určenie neplatnosti výpovede) dňa 12.5.2017, právny zástupca žalobkyne navrhol, aby súd nárok o zaplatenie 300.000 € z titulu diskriminačného konania, vylúčil na samostatné konanie.
3. Zistený skutkový stav súd podradil pod nasledujúce z á k o n n é ustanovenia Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2011 (horná hranica tvrdeného diskriminačného konania): Podľa čl. 2, tretia veta Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Podľa § 13 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
4. Súd citoval §§ 13 ZP, čl. 2 veta tretia zák. č. 311/2001 Z.z. a dôvodil, že z časového hľadiska sa vyžaduje, aby tieto prejavy šikanovania voči dotknutej osobe trvali po dlhší čas, minimálne 6 mesiacov, a raz týždenne. Nie každý prejav zlomyseľnosti na pracovisku však možno označiť za šikanovanie a to najmä vtedy, ak tieto prejavy zlomyseľnosti vo vzťahu k dotknutému zamestnancovi nedosahujú nevyhnutnú intenzitu z hľadiska trvania, teda ak netrvajú dlhší čas neprerušovane a opakovane, t. j. minimálne 6 mesiacov a minimálne raz týždenne. Za šikanovanie zamestnanca preto nemožno považovať napríklad, ak zamestnávateľ: nevyslal zamestnanca na školenie, pričom časový rozdiel medzi týmito dvomi skutočnosťami bol približne jeden a pol roka, na predmetné služobné cesty neboli vysielaní všetci zamestnanci, kritériom výberu bola pracovná morálka, alebo že zamestnancovi neboli vyplácané odmeny alebo osobné ohodnotenie, pretože nešlo o nárokovateľnú zložku mzdy a táto je vyplácaná pri dosahovaní vynikajúcich pracovných výsledkov. Z hľadiska namietaného správania žalovaného vo vzťahu k žalobkyni spočívajúceho v tom, že jej nebola pridelená práca iného druhu, že nebola poučená o predmete práce, že jej žalovaný navrhoval, aby sa v dôsledku častých PN šla do dôchodku, že sa o nej klamlivo vyjadrovali a iné žalobkyňou tvrdené skutočnosti, súd dospel k záveru, že by mohlo ísť o znaky šikanózneho, nie diskriminačného konania. Žalobkyňa v spore najprv tvrdila, že žalovaný prostredníctvom svojich zamestnancov sa dopustil šikanózneho konania v období od roku 1995 do roku 2002, neskôr to rozšírila aj na obdobie až do roku 2011. Aj keď žalobkyňa presne nešpecifikovala hornú hranicu tohto časového údaju roku 2011, tak je nesporné, že dňa 19.7.2011 bola žalobkyni daná výpoveď z pracovného pomeru a po tomto dátume, bola svojím ošetrujúcim lekárom uznaná za práceneschopnú na obdobie od 17.10.2011 do 6.3.2013, pričom práceschopnou sa stala od 7.3.2013, ako to vyplýva z Potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti č. J 833182 zo dňa 14.10.2011 a rovnako aj z Potvrdenia Sociálnej poisťovne (z 30.11.2016). Preto v zmysle § 64 ods.2 Zákonníka práce výpovedná doba uplynula až dňom 6.3.2013. Fakticky však žalobkyňa svoju prácu podľa pracovného zaradenia v zmysle pracovnej zmluvy vykonávala len do 16.10.2011, po tomto čase žalobkyňa už prácu nevykonávala a teda, žalovaný sa už reálne nemohol dopustiť diskriminačného, či šikanózneho konania. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že horná hranica obdobia, počas ktorého sa mal žalovaný prostredníctvom svojich zamestnancov dopustiť voči jej osobe šikanózneho konania je deň 16.10.2011. Žalovaný v tomto spore vzniesol námietku premlčania nároku.
5. Vzhľadom na skutočnosť, že k ukončeniu diskriminačného konania u žalobkyne malo dôjsť najneskôr ku dňu jej faktického ukončenia pracovného pomeru k 16.10.2011, tak tento dátum súd považuje za začiatok plynutia 3 ročnej premlčacej doby (§ 101 OZ) na uplatnenie práva na súde, pričom žalobkyňa si nárok na zaplatenie sumy 300.000 € uplatnila až 26.9.2016, čo znamená, že finančný nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 300.000 €, a to aj s ohľadom na nepremlčateľnosť základných práv a slobôd (v zmysle čl.12 ods. 1, druhej vety Ústavy Slovenskej republiky) je premlčaný, keďže bol žalobkyňou uplatnený až po márnom uplynutí 3 ročnej lehoty (uplynula dňom 17.10.2014). Na základe tohto záveru súd nepovažoval ďalšie dokazovanie za relevantné, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
6. Dôkazná situácia v antidiskriminačných sporoch je typická tým, že požiadavka, aby žalujúca strana musela preukázať, že bola diskriminovaná práve a výlučne pre svoj rasový (etnický) pôvod, a nie z iného dôvodu, je celkom zjavne nesplniteľná, lebo preukázať motiváciu (pohnútku) žalovanej strany je z povahy veci vylúčené. Preto podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona postačuje oznámiť konajúcemu súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (nález Ústavného súdu SR z 1. decembra 2015, sp. zn. III. ÚS 90/2015). Priznanie odmien nie je právne nárokovateľné a ich nevyplatenie samo osebe nemožno považovať za postih alebo sankciu. Navrhovateľ ani svojím návrhom neuplatnil voči odporcovi nárok na odmeny, ale nárok titulom nemajetkovej ujmy z dôvodu diskriminačného konania odporcu. Dovolací súd sa stotožňuje s právnym
názorom generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa ktorého, ak ostatným zamestnancom odporcu odmena vyplatená bola a jediným dôvodom jej nevyplatenia navrhovateľovi bola skutočnosť, že podal sťažnosť na zamestnávateľa (námietky voči jeho vyjadreniu), takýto postup je diskriminačným konaním voči navrhovateľovi odporujúcim ustanoveniu § 13 ods. 5 Zákonníka práce platného do 30. 6. 2004. Odporca takýmto postupom porušil zásadu v ňom zakotvenú, že zamestnanec nesmie byť diskriminovaný za to, že podá na zamestnávateľa sťažnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 M Cdo 19/2007 zo dňa 30. septembra 2008). Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. 2. 2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009).
7. Podľa zásad o náhrade trov konania (§255 CSP) súd rozhodol, že strany sporu nemajú nárok na náhradu trov konania preto, že žalobkyni ako procesne neúspešnej v spore nárok na ich náhradu nevznikol, a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.
8. V podanom odvolaní žiadala žalobkyňa napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, prípadne zmeniť a žalobe vyhovieť. 9. V odvolaní namietala, že sa odvoláva voči rozsudku zo dňa 17.01.2019 sp. zn.:38Cpr/l/2017, a žiada súd, aby napadnutý rozsudok zrušil alebo zmenil, resp. rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Žalobou doručenou okresnému súdu Košice I. zo dňa 06.05.2013 som žiadala citujem: Návrh na ukončenie neplatnosti mojej výpovede danej mi v zmysle § 63 ods. 1 písm. a, b Zákonníka práce číslo: 644-3/2011/SĽZ/BU zo dňa 19.07.2011, ktorá je neplatná z dôvodu jej písomnej nesprávnosti, vo výpovedi nie sú uvedené presné fakty, a taktiež návrh na určenie neplatnosti mojej výpovede aj z dôvodov zaujatosti, šikanovania, diskriminácie mojej osoby na pracovisku, porušovanie zamestnávateľom mojich práv na rešpektovanie súkromného a rodinného života, porušenie práva na prácu, práva na odpočinok, a práva na spravodlivú odmenu. Taktiež psychický nátlak na moju osobu pred neoprávnenou výpoveďou až doposiaľ. Zároveň som uviedla, že od žalovaného žiadam náhradu mzdy sociálne a zdravotné poistenie a všetky náležitosti doposiaľ, a to z dôvodu, že moje zdravotné problémy sú aj kvôli žalovanému. Zároveň som žiadala o pridelenie adekvátneho pracovného miesta. Napriek tomu, že môj návrh doručený súdu 06.03.2013 bol jasný a zrozumiteľný, bol okresným súdom Košice I, zamietnutý. Na moje odvolanie bol môj návrh vrátený krajským súdom Košice na prejednanie. Z vyššie uvedeného sa súdny spor predĺžil, čo neprispelo môjmu zdravotnému stavu. Súdne konanie pod sp. zn. č. sp. zn.: 38Cpr/l/2013, v ktorom okresný súd Košice I. (o spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 18.09.2018 rozhodol dňa 23.10.2018 tak, že žalobu zamietol. Podotýkam, že Okresný súd Košice I. mi rozhodnutie Krajského súdu zo dňa 23.10. 2018 nezaslal, ako ani som o jeho doručení zástupcovi nebola upovedomená, čím mi bola odňatá možnosť zvoliť si právneho zástupcu, ktorý by podal dovolanie v uvedenej veci a teda došlo k porušeniu mojich procesných práv v zmysle Civilného sporového poriadku a k odňatiu možnosti podať prostredníctvom advokáta dovolanie. V tom čase som navyše bola nemocná avšak nie mojou vinou som bola pozbavená práva na podanie dovolania. Vyššie uvedené som dala prešetriť na Najvyšší súd SR, ktorý moje spisy zaslal na okresný súd Košice I. Vyššie uvedené listiny sú obsahom môjho spisu. Ako som už uviedla diskrimináciu a návrh na vyslovenie neplatnosti mne danej výpovede som žiadala riešiť spoločne. Z dôvodu, že tak šikanovanie, nedemokratický prístup k mojej osobe atď. boli dôvodom mojej výpovede, súd mal posudzovať šikanovanie, diskrimináciu neplatnosť výpovede a taktiež neplatnosť ukončenia pracovného pomeru spoločne a to už na prvom pojednávaní, kde som žiadala pred volať svedkov, nakoľko nebolo v mojich možnostiach zabezpečiť ich prítomnosť pred súdom. Namiesto predvolania svedkov mi súd odporúčal si nájsť právneho zástupcu na konanie vo veci za mňa. Je nepochybné a jasné, že pri tak vážnej a komplikovanej veci akou bola moja vec je potrebné predvolať svedkov vyžiadať a porovnávať listinné dôkazy týkajúce žalovaných skutočností ako aj porovnať pracovné zmluvy. Napr. ako v rozsudku v mene SR sp. zn. 9C/82/2003 - 237. Možno z neho vybadať ako dôležité je predvolávať svedkov, ktorý sú nositeľmi najdôležitejších dôkazov v týchto sporoch. Na prejednávaní veci sa v konečnom dôsledku nezúčastnil ani jeden z relevantných a mnou navrhovaných svedkov, ktorých výpovede by boli rozhodujúce pre posúdenie veci. O čo horšie je tvrdená skutočnosť v tom, že na jedno pojednávanie došli svedkovia (moji bývalí kolegovia), kedy si súd vyžiadal ich občianske preukazy no vôbec nedošlo k ich vypočutiu. Tomuto taktiež z procesného hľadiska nerozumiem. K vypočutiu svedkov nedošlo ani v minulosti a ani v súčasnosti nebol v napádanej veci vypočutí čo i len jeden svedok mojej prípadnej diskriminácie, čo považujem za pochybenie súdu a za dôvod na zrušenie rozsudku nakoľko nebol
náležíte zistený stav veci. Namietam taktiež názor súdu že sa dožadujem diskriminácie z roku 1995.V tom čase som pracovala na inom pracovisku s inými ľuďmi. Diskrimináciu v rokoch 1995-2002 som spomenula. Ale pre predmetný spor sú rozhodujúce skutočnosti a diskriminácia, ktorú som namietala v rokoch 2005 až 2013 a následne do roku 2019. Uvedené roky som spomenula najmä kvôli tomu aby sa súd vcítil do mojej situácie v rokoch 2005-2014, nakoľko som diskrimináciu a ponižovanie pociťovala už opätovne. Už v pôvodnom rozsudku Krajského súdu pod bodom č. 3 sa uvádza, že p. Rákoš bol s prácou spokojný ale vytýkal časté PN, OČR, z akého dôvodu súd nevyžiadal ako často som bola na PN, OČR. Napriek tomu, že som v roku 2005 mala 3 ročné dieťa musela som chodiť na týždňové školenia. Prečo súd nevyžiadal môj osobný spis, údaje o OPN, OČR, z čoho by usúdil to, že som musela pracovať počas riadne čerpanej dovolenky po pracovnej dobe (čím sa do istej mieri mohol zamestnávateľ dopustiť aj vydierania, nie len diskriminácie). Z akého dôvodu ma vyzval súd dňa 29.06.2016, aby som doplnila svoj žalobný návrh keď návrh bol podaný už dňa 06.05.2013 na okresnom súde Košice I. Petit súd žiada zaslať ihneď po zaslaní návrhu žalobcu ihneď. Taktiež namietam, že moja diskriminácia nebola súdom vôbec riešená v rokoch medzi 2013-2017/2018. Z akého dôvodu súd vydal uznesenie sp. zn. 38Cpr/l/2013 - 320 zo dňa 21.06.2017 po 4 rokoch od podania návrhu, čo tým sledoval súd. Z akého dôvodu súd nekonal riadnym spôsobom, prostredníctvom, ktorého by došlo k riadnemu právnemu posúdeniu, kedy by bola aj riadne stanovená reálna výška nemajetkovej ujmy. Od roku 2013 (k r. 2019 nebol vypočutý žiadny svedok. Ako napr. pri riadne vedenom konaní v rozsudku pod sp. zn. 9C/82/2003 - 237. Súd by mal prihliadať na vec celistvo a vo všetkých súvislostiach. Prečo súd nepredvolal p. J., aby zdôvodnil prečo dal len mojej osobe vyhotoviť moju neprítomnosť na pracovisku (príloha č. 8,9,10,11), v prílohe č. 1, a iné v prílohe č.1. Súd neskúmal všetky zložky diskriminácie teda, či sa v rovnakých situáciách pristupovalo rovnako resp. v rôznych rôzne. Najmä nedošlo k predvolaniu svedkov, ktorý by mali čo k uvedenej veci vypovedať, nezadovážil rozhodujúce podklady od ŽSR, a tým nesprávne právne posúdil spor. V návrhu zo dňa 06.03.2013 boli žiadané náhrada mzdy, soc. zdravotné poistenie a všetky náležitosti doposiaľ (nemajetková ujma), ako aj namietaná diskriminácia. Už v tomto období došlo k uplatneniu si nárokov vyplývajúcich z diskriminácie a už týmto okamihom došlo k spočívaniu premlčania (začatím riadneho konania pred súdom Slovenskej republiky). Vzhľadom na vyššie uvedené nesúhlasíme v plnom rozsahu s právnym posúdením okresného súdu, že došlo k premlčaniu. Nakoľko sa takýto rozsudok zakladá na nesprávnom právnom posúdení musí byť v zmysle CSP zrušený. Diskriminácia z dôvodu PN od 17.10.2011 trvala až do ukončenia PN v roku 2013 t.j. aj po podaní žaloby na súd. Zároveň poukazujeme na to že, v antidiskriminačných sporoch sa ustanovenia o rozsudku pre zmeškanie nepoužijú ak by mal byť tento rozsudok vydaný v neprospech žalobcu. (§313 ods. 1 CSP). Použitie ustanovenia pre zmeškanie v individuálnych pracovnoprávnych sporoch ak by mal byť rozsudok vydaný v neprospech zamestnanca § 321 CSP.
10. V podanom vyjadrení žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Nežiadali trovy odvolacieho konania a vzhľadom na to, že svoju prácu u žalovaného vykonávala fakticky ešte v roku 2011 do 16.10.2011, lebo od 17.11.2011 do 6.3.2013 bola práceneschopná, pričom nemajetkovú ujmu 300.000 € si uplatnila až 26.6.2016 v podaní, žalovaný vzniesol námietku premlčania, na nej trvá a k žiadnemu diskriminačnému a šikanóznemu konaniu počas trvania pracovného pomeru nedošlo. Ide o zmätočné, chaotické všetky návrhy, doplnenie a podania žalobkyne, lebo si myslí, že sa jej stala krivda. V konaní vo veci 38Cpr/1/2013 rozsudkom 5CoPr/7/2018 Krajský súd v Košiciach právoplatne rozhodol, že výpoveď zo dňa 19.7.2011 je platná a pracovný pomer sa skončil ku dňu 6.3.2013.
11. Teda žaloba žalobkyne o neplatnosť výpovede v inom konaní 38Cpr/1/2013, ktorá bola zamietnutá a strany sporu nemali priznané trovy konania, po právoplatnosti rozhodnutia sa konalo len o vylúčenej časti.
12. Odvolací súd postupom podľa § 485 CSP (bez nariadenia pojednávania) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie nie je opodstatnené a napadnutý rozsudok je treba potvrdiť podľa § 387 CSP, pričom odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku v celom rozsahu.
13. Odvolací súd zaujal stanovisko vo veci 5CoPr/7/2018, že výpoveď je platná, a preto treba zamietnuť žalobu, a to 23.10.2018.
14. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2 CSP a zásadám súdnej praxe a je preskúmateľné a riadne odôvodnené.
15. V konaní nedošlo k žiadnej takej vade, ktorá by mala vplyv na správnosť rozhodnutia a možno uzavrieť, že žalobcami uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
16. Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
17. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
18. Na základe skutočnosti uvedených v odvolaní bol urobený záver, že žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
19. Odvolací súd v súlade s obsahom spisu poukazuje na výstižné dôvody uvedené v rozsudku a na správnosť záverov, nesporné je, že v priebehu trvania pracovného pomeru došlo k zmenám pracovnej zmluvy v časti dohody od pracovnej pozícii žalobkyne, a to :
- 11.12.1995 bola ona prevedená do funkcie traťový robotník, miesto výkonu práce T: traťová správa Košice,
- 20.6.1996 bola žalobkyňa podľa lekárskeho posudku z 28.6.1996 prevedená do funkcie skladník na pracovisku traťová správa Košice,
- 2.8.2005 bola žalobkyňa prevedená do funkcie traťový robotník na pracovisko SMÚ ŽPS (PO Košice) a napokon 17.8.2005 bola žalobkyňa prevedená do funkcie samostatný technický zamestnanec s miestom výkonu práce ÚŽI Regionálne riadiace pracovisko Zvolen, stredisko miestnej údržby - Údržba budov Košice, strana 3 odôvodnenia rozsudku).
20. So zreteľom na § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), v znení účinnom do 31.12.2011 je treba dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, pričom diskriminácia je definovaná v zákona č. 365/2004 Z.z. a ak je zamestnanec prenasledovaný z iného dôvodu, potom ide o šikanovanie a nie o diskrimináciu. Prejavy šikanovania sa prejavujú v tom, že je odmietaná komunikácia so zamestnancom, absencia pokynov, alebo dávania protichodných pokynov, neprideľovanie práce alebo nadmerné pridelenie práce, priradenie nezmyselných úloh alebo úloh, ktoré presahujú zamestnancovu pracovnú náplň. Treba ešte doplniť, že môže ísť aj o neustálu kritiku, sarkazmus, ponižovanie alebo aj ponižujúce pracovné podmienky, mobing a bossing.
21. K ukončeniu diskriminačného konania u žalobkyne malo dôjsť v roku 2011 tak, ako správne uzavrel súd prvej inštancie, premlčacia lehota je trojročná podľa § 101 OZ a na uplatnenie práva na súde, aby bola žalobkyňa úspešná, si nárok na zaplatenie 300.000 € uplatnila až 26.9.2016, čo znamená, že finančný nárok žalobkyne 300.000 € je premlčaný. Po márnom uplynutí trojročnej lehoty, aj keby bol preukázaný, nemôže súd prvej inštancie takýto nárok priznať, a preto žalobu zamietol.
22. Súd prvej inštancie vychádzal z judikatúry, lebo podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona postačilo oznámiť konajúcemu súdu skutočnosti, z ktorých by sa usudzovalo porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania (podľa Nálezu Ústavného súdu III. ÚS 90/2015 SR z 1. decembra 2015), avšak žalobkyňa žiadala aj priznanie odmien, ktoré nebolo právne nárokovateľné, ktoré však nie je diskriminačným konaním, avšak zamestnanec nesmie byť diskriminovaný za to, že podá na zamestnávateľa sťažnosť (podľa ustálenej súdnej praxe Najvyššieho súdu SR v Bratislave). Pričom nemajetková ujma uplatnená z dôvodu diskriminačného konania nie je považovaná ako právne nenárokovateľná a šikanovanie zamestnanca tu neprichádza do úvahy.
23. Z rozsiahleho odvolania, ako aj z vyjadrení na základe viacerých podaní, ktoré odvolací súd už nebral do úvahy, pretože boli napísané žalobkyňou po odvolacej lehote je cítiť veľkú krivdu, ktorá sa stala žalobkyni z jej pohľadu (citujeme č.l. 163 ďalšie vyjadrenie: žalobkyňa namieta konanie Okresného súdu Košice I 38Cpr 1/2013, ktoré spolu s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Copr/7/2018 je v súčasnosti na prešetrenie, či bol postup a vyjadrenie Okresného súdu Košice I a KS Košice v rozsudkoch správny a zákonný, účelovo poukazuje na to, že zamestnávateľ sa ku nej správal tak, že mal ju šikanovať, nakoľko niekoľkokrát ona navštívila Generálne riaditeľstvo ŽSR v Bratislave). Osobitne na č.l. 167 až 170 reagovala žalobkyňa, keď výpoveď, ktorú dostala z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ ZP pri odpracovaní najmenej 10 rokov v ŽSR nepretržite za podmienky, že zamestnávateľ disponuje pracovným miestom, bolo jej ublížené, lebo vzhľadom na jej zdravotný stav nemohla ona pracovať, čím bola postihnutá.
24. Tu odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax rozsudok Najvyššieho súdu z 21.10.2015 sp.zn. 7Cdo/120/2015, lebo už o neplatnosti výpovede bolo právoplatne rozhodnuté v inej veci, a to aj napriek zrejme podanému dovolaniu žalobkyňou.
25. Aj judikatúra ESD poukazuje na to, že v súvislosti so skončením pracovného pomeru zamestnancov v dôchodkovom veku rozhodoval vo veci aj ESD v rozsudku C - 388/07, riadiac sa Smernicou Rady 2000/78 EÚ o rovnakom zaobchádzaní zamestnancov v zamestnaní, pričom odvolací súd nezistil, že by bola zavdaná príčina pre oprávnený nárok pre žalobkyňu so zreteľom na uplatnenú námietku premlčania a uplatnenú nemajetkovú ujmu.
26. Pri procesnom dodržiavaní postupu CSP sa nedopustil žiadnej chyby súd prvej inštancie a viackrát sa nezúčastnila pojednávania žalobkyňa, lebo stále nemohla byť prítomná na pojednávaní zo zdravotných dôvodov a nesúhlasila so zastupovaním jej manžela P. F. (napr. podanie zo dňa 20.11.2018, ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní 22.11.2018).
27. Odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v celom rozsahu podľa § 387 CSP a o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 CSP, lebo žalobkyňa bola neúspešná a žalovanému žiadne trovy nevznikli.
28. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.