Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5CoPr-7-2018.pdf
PDF · 156.04 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/7/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobkyne S. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XX, XXX XX H., zastúpená JUDr. Marcelom Dolobáčom, PhD., advokátom so sídlom v Košiciach, Žižkova 39, proti žalovanej Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, IČO: 31 364 501, so sídlom Klemensova 8, 813 61 Bratislava, zastúpená Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, Generálne riaditeľstvo, Kasárenské námestie 11, 041 50 Košice, o určenie neplatnosti výpovede, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 38Cpr/1/2013-359 z 15.1.2018
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a vyslovil, že strany sporu nemajú nárok na náhradu trov konania (výrok II.). Vychádzal z toho, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie 6.5.2013 domáhala voči žalovanému určenie neplatnosti výpovede z 19.7.2011 a určenia, že jej pracovný pomer so žalovaným trvá naďalej. Ďalej sa domáhala určenia, že ukončenie pracovného pomeru oznámením č. 22/2013/SĽZ/ Bu zo dňa 18.3.2013, t.j. že pracovný pomer trval len do 6.3.2013, je neplatné a jej pracovný pomer trvá naďalej. Žalobkyňa súčasne uviedla, že od zamestnávateľa žiada náhradu mzdy, sociálne a zdravotné poistenie. Návrh odôvodnila tým, že od 14.7.1980 pracovala u žalovaného, pričom do roku 1992 vykonávala funkciu samostatný technik železničnej dopravy, následne absolvovala od roku 1992 do roku 1995 materskú dovolenku, a od roku 1995 pracovala vo funkcii traťový robotník, neskôr skladník. V roku 2002 - 2005 bola na ďalšej materskej dovolenke a následne po jej ukončení bola vo funkcii traťového robotníka a ako samostatný technický zamestnanec od 1.9.2005, od kedy bola šikanovaná až do 1.8.2011. Určenie neplatnosti výpovede z 19.7.2011 žiada podľa § 63 ods. 1 danej podľa § 63 ods. 1 písm. a, b/ Zákonníka práce z dôvodov, že sa zmenil len názov pracoviska, ale pracovná agenda zostala tá istá a bola rozdelená medzi štyroch zamestnancov THP, že vo výpovedi nie je určený presný dátum kedy začína plynúť táto výpoveď, ani to, či jej bola zamestnávateľom navrhnutá iná vhodná práca s ohľadom na jej zdravotný stav. Ďalej poukázala na to, že žalovaný nevyužil odchody zamestnancov do predčasného dôchodku a typové pozície neboli obsadzované podľa kritérií v zmysle nariadení ŽSR. Dňa 1.7.2013 žalobkyňa žalobu upresnila v tom zmysle, že sa domáha náhrady mzdy vo výške 846,49 EUR mesačne, za 3 mesačné odstupné, t.j. vo výške 2.539,47 EUR a vzhľadom, že ukončenie pracovného pomeru doposiaľ nie je jasné, tak presnú sumu uvedie až po doplatení odstupného. Ďalej požaduje zaplatenie sociálneho, zdravotného poistenia, prípadné odmeny, ktoré boli dané v požadovanom období, zamestnancom prémie, dar, pri pracovnom výročí t.j. 30 EUR štvrťročne, ktoré
sú dané zamestnancom pri odpracovaní 30 rokov v ŽSR, odvody do Stability zamestnávateľom t.j. ŽSR, stravné lístky, režijné výhody. Na tieto skutkové tvrdenia žalobkyňa navrhla vykonať dôkazy : Výpoveď (daná v zmysle § 63 ods. 1 písm. a), b) ZP z 19.7.2011, Oznámenie žalovaného z 18.4.2013, Pracovná zmluva z 15.7.1980, Dohoda o zmene pracovnej zmluvy z 11.12.1995, Dohoda o zmene pracovnej zmluvy z 20.6.1996, Dohoda o zmene obsahu pracovnej zmluvy z 2.8.2005, Zmena obsahu pracovnej zmluvy z 17.8.2005, Výpis neprítomnosti z IT 2001 za rok 2010, Prehľad nemocenských dávok za obdobie 01/2010-12/2010 z 8.6.2011, Prehľad nemocenských dávok za obdobie 2011, Výpis neprítomnosti rok 2011 z 8.6.2011, Prevzatie agendy žalobkyne z 7.9.2011, Žiadosť o prešetrenie nadbytočnosti z 21.6.2011, Rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 18.4.2013, Oznámenie žalovaného z 18.3.2013. P r o c e s n é podmienky : Posúdenie naliehavého právneho záujmu: Keďže predmetom tohto konania je určenie neplatnosti výpovede z 19.7.2011, ďalej určenie, že pracovný pomer so žalovaným trvá naďalej, ako aj určenie, že ukončenie pracovného pomeru oznámením č. 22/2013/SĽZ/Bu zo dňa 18.3.2013, t.j. že pracovný pomer trval len do 6.3.2013, je neplatné a pracovný pomer trvá naďalej, tak žalobkyňa musí preukázať podľa § 80 písm. c) O.s.p. v spojení s § 470 ods.2 CSP (za účinnosti ktorého bola žaloba podaná) naliehavý právny záujem na tomto určení. Podľa § § 80 O.s.p. (platný a účinný do 30.6.2016) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a) o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Podľa § 137 CSP (platný a účinný od 1.7.2016) žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Procesným predpokladom úspešnosti či neúspešnosti určovacej žaloby je existencia naliehavého právneho záujmu. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení bude daný spravidla vtedy, ak by bez tohto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené, alebo ak by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Z toho vyplýva, že určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená (čo do naliehavého právneho záujmu) v prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinností podľa § 80 písm. b) O.s.p. (teraz § 137 CSP). Určovacia žaloba má preventívny charakter a je opodstatnená najmä v prípadoch, keď k porušeniu práva ešte nedošlo a je daný naliehavý právny záujem na takomto určení. Súd dospel k záveru, že u žalobkyne bol v čase podania žaloby za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, a je aj teraz, za účinnosti Civilného sporového poriadku, daný naliehavý právny záujem vo vzťahu k určeniu, že jej pracovný pomer naďalej trvá, nakoľko pozitívnym vyriešením tejto otázky, by mohla dosiahnuť odstránenie spornosti svojho práva (trvania pracovného pomeru), alebo neistoty v ich vzájomnom právnom vzťahu. Súd citoval § 38 ods.4, § 62 ods. 1, 7, § 64 ods.2 aj § 77 ZP a dôvodil, že dňa 1.7.2011 ZV-OZŽ prejednal žiadosť Regionálneho riaditeľstva Údržby železničnej infraštruktúry vo veci výpovede z pracovného pomeru žalobkyne a zobral na vedomie návrh na výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce pre zamestnankyňu SMÚ ÚB Košice, S. S., ako to vyplýva z výpisu z uznesenia zo dňa 6.7.2011. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 21.9.2016 žiadal žalobu zamietnuť s odôvodnením, že dňa 21.6.2016 bol so žalobkyňou uskutočnený pohovor za účasti zástupcu odborov, pri ktorom jej bolo oznámené, že na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa ŽSR č. 15/2011 s následnou zmenou rozpisu funkčných miest č. 13877/2011/O160 došlo s účinnosťou od 1.7.2011 k zrušeniu jej pôvodného zamestnávateľa Regionálneho pracoviska ÚŽI Zvolen, t.j., že sa stáva nadbytočnou. Dňa 29.6.2011
bola adresovaná žiadosť ŽSR odborovému orgánu, pretože žalobkyňa o skončení pracovného pomeru sa odmietla dohodnúť. Listom zo dňa 6.7.2011 odborový orgán zamestnávateľovi oznámil prejednanie skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Listom zo dňa 19.7.2011 bola žalobkyni daná výpoveď, ktorú odmietla prevziať dňa 26.7.2011 (potvrdené dvoma svedkami). Počas plynutia výpovednej doby žalobkyňa ochorela (17.10.2011). Svoju práceneschopnosť ukončila dňa 6.3.2013, čo zamestnávateľovi oznámila doručením potvrdenia o ukončení PN. Žalovaný dňa 26.10.2016 poukázal na to, že Ústredie železničnej infraštruktúry (ÚŽI), regionálne riaditeľstvo Zvolen, bolo úplne zrušené a toto ústredie železničnej infraštruktúry malo svoje pracoviská na celom Slovensku, namiesto neho však nebolo vytvorené žiadne nové pracovisko, preto oblastní riaditelia mali povinnosť vysporiadať sa so svojimi zamestnancami, tak ako to vyplýva z nariadenia generálneho riaditeľa č. 15/2011 o zmene organizačnej štruktúry, podľa ktorej (strana 3, druhá odrážka) regionálne riaditeľstvá Zvolen a Žilina spolu s ich výkonnými pracoviskami, strediskami miestnej údržby boli zrušené. Súčasne s touto organizačnou zmenou malo dôjsť k racionalizácii činnosti a s tým optimalizácii stavu zamestnancov v jednotlivých aparátoch na výkonných pracoviskách s cieľom zvyšovať efektivitu práce na novovzniknutých oblastných riaditeľstvách. Žalovaný nesúhlasil s tým, že by na miesto žalobkyne bola prijatá nová zamestnankyňa, alebo nový zamestnanec a že by vykonával jej prácu, pretože žiadne nové pracovné miesta vytvorené pre východoslovenský kraj neboli. Medzi jednotlivé profesie, ako sú uvedené v tabuľke technicko - hospodárskych zamestnancov tzn. vedúci, koordinátor, inžinier železničnej dopravy, správca ŽI, odborný technický zamestnanec, majster ŽTS, referent, sa nedalo vtesnať ešte výkon odborného technického zamestnanca, ktorú funkciu vykonávala žalobkyňa, pretože nebolo na to vytvorené pracovné miesto. Ďalšie pozície zostali už len robotnícke profesie. Z vyjadrenia žalovaného zo 4.5.2017 vyplýva, že k 1.7.2011 Oblastné riaditeľstvo Košice prevzalo od zrušenej organizačnej zložky Údržba železničnej infraštruktúry Zvolen, kde bola zaradená žalobkyňa celkovo 9 nadbytočných pracovníkov vo funkcii traťový robotník, pričom táto pracovná pozícia nemohla byť žalobkyni ponúknutá, pretože ide o prácu pre ženu nevhodnú, pracovnou náplňou traťového robotníka je : zabezpečovanie údržby a opráv železničného zvršku, spodku a umelých stavieb, odstraňovanie porastov v obvode dráhy, demontáž podvalov, koľají a výhybiek, rozrušenie štrkového lôžka špicou krompáča na potrebnú hĺbku, odstránenie buriny s koreňmi a urovnanie štrkového lôžka do profilu, vyčistenie priekopy železničnej trate s úpravou svahu a spádu, odstraňovanie snehu a ľadu z prevádzkovaných koľají a výhybiek, regenerácia drevených podvalov ručne, zriaďovanie alebo úprava sypaných nástupíšť, priebežné doťahovanie upevňovadiel železničného zvršku ručne s pretočením, vytrhávanie a odstraňovanie dlažobných kociek, prefabrikovaných prvkov - dlažobné prefabrikáty, živičných krytov a priestoru koľají a ich okolia, odstraňovanie porastov ručne, vrátane ich likvidácie, pomocné práce pri stavbe a údržbe železničných tratí, napr. čistenie svahov, priekop a priepustov, vytrhávanie trávy a buriny v koľajisku a na banketoch, orezávanie konárov zasahujúcich do prechodového prierezu ručnou pílkou, odstraňovanie snehu a ľadu, stavanie a odstraňovanie zásnežiek, čistenie konzervovanie, triedenie, ručný presun a uskladňovanie drobného koľajiva, príprava a rozmiestnenie potrebného náradia a pod., chemické čistenie buriny kropiacimi súpravami, údržba vo výmenovej časti výhybiek s hákovými uzávermi a výhybiek s vertikálnymi uzávermi vo výmenovej časti výhybiek miestne stavaných. Z porovnania počtu plánovaných miest vyplýva, že pre Regionálne riaditeľstvo ÚŽI/Oblastné riaditeľstvo Zvolen bol k 1.6.2011 celkový počet pracovných miest : 3030, k 1.7.2011 spolu 2318, pričom rozdiel je -712 miest. Z porovnania stavu zamestnancov v rámci celej ŽSR vyplýva, že celkový evidenčný počet zamestnancov k 30.6.2011 bol 16022, k 1.7.2011 bol 15463, a k 31.7.2011 bol 15417, čo je o 605 zamestnancov menej. Právny záver: Žalobkyňa namietala neplatnosť výpovede z 19.7.2011 z dôvodov, že sa po 1. zmenil len názov pracoviska, ale pracovná agenda zostala tá istá a bola rozdelená medzi štyroch zamestnancov THP, po 2. že vo výpovedi nie je určený presný dátum kedy začína plynúť táto výpoveď, po 3. že jej nebola ponúknutá iná vhodná práca s ohľadom na jej zdravotný stav, v rámci celej SR, a že jej pracovná pozícia samostatný technický zamestnanec sa premenovala na inžinier železničnej dopravy. Súd posúdil výpoveď z hľadiska formálnych náležitostí, t.j. či bola dodržaná písomná forma, doručenie, uvedenie výpovedného dôvodu, podpis konajúceho, ako aj z hľadiska splnenie ponukovej povinnosti v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce, ktorá je materiálnou podmienkou platnosti výpovede. Dôkazné bremeno o splnení uvedenej podmienky platnosti v prípadnom súdnom spore spočíva na zamestnávateľovi. Na základe návrhu žalobkyne sa súd zaoberal posúdením hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede a dospel k záveru, že „Výpoveď zo dňa 19.7.2011“ bola žalobkyni daná v zákonom predpísanej písomnej
forme, a že bola žalobkyni riadne a účinne doručená dňa 26.7.2011 na jej pracovisku, za prítomnosti ďalších dvoch zamestnancov. Z obsahu výpovede ďalej jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ dostatočne jasne a zrozumiteľne uvedením § 63 ods. 1 a konkrétneho písmena, a) a b) Zákonníka práce, ako zrozumiteľným odôvodnením výpovede s odkazom na konkrétne rozhodnutia zamestnávateľa o zmene organizačnej štruktúry „Nariadením generálneho riaditeľa ŽSR č. 15/2011 o zmene organizačnej štruktúry ŽSR z 21.4.2011 a následnou zmenou Rozpisu plánovaných miest pod č. 13875/2011/O160 z 28.4.2011“ a uvedením dôsledku týchto rozhodnutí „zrušenie OR Košice a k vytvoreniu nového zamestnávateľa OR Košice s novou racionálnou organizačnou štruktúrou“, ako aj s presným časovým určením „s účinnosťou od 1.7.2011“ a stanovením cieľa tejto zmeny „zmena úloh zamestnávateľa a zníženie stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce“, špecifikoval vo výpovedi výpovedný dôvod tak, že je nezameniteľný s iným výpovedným dôvodom. Na výpovedi zo dňa 19.7.2011 je podpis zástupcu zamestnávateľa, F.. Z. Z., riaditeľa OR Košice. Po organizačnej zmene u ŽSR došlo od 1.7.2011 k organizačným zmenám na celom území Slovenska, pretože došlo k spojeniu prevádzky a údržby zriadením Oblastných riaditeľstiev v Košiciach, Trnave, Zvolene a v Žiline, pričom do 30.6.2011 tieto činnosti vykonávali oddelené jednotky, keď prevádzku zabezpečovali Oblastné riaditeľstvo v Košiciach a Trnave, a údržbu zabezpečovali Ústredie železničnej infraštruktúry vo Zvolene a Žiline. Z porovnania stavu zamestnancov v rámci celej ŽSR vyplýva, že celkový evidenčný počet zamestnancov k 30.6.2011 bol 16022, k 1.7.2011 bol 15463, a k 31.7.2011 bol 15417, čo je o 605 zamestnancov menej ako bolo pred vykonanou organizačnou zmenou. Z uvedeného teda vyplýva záver, že žalovaný, ako zamestnávateľ, dosiahol organizačnou zmenou k 1.7.2011 deklarovaný cieľ, t.j. zmenu úloh novovytvorených Oblastných riaditeľstiev v Košiciach, Trnave, vo Zvolene a v Žiline, ale aj zníženie stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce na pracoviskách. Výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je možné dať zamestnancovi len v prípade, ak je v čase podania výpovede nadbytočný, teda počet zamestnancov presahuje znížený počet pracovných miest. Samotná nadbytočnosť zamestnanca je výlučne spájaná s tým, že sa zamestnávateľ rozhodne pre organizačnú zmenu, ktorá má smerovať k lepšej efektivite práce, pričom sa rozhodne vypovedať pracovný pomer jednostranne s vybratým zamestnancom alebo zamestnancami, pričom výber zamestnanca zo strany zamestnávateľa, voči ktorému bude uplatnený inštitút nadbytočnosti, je plne v ingerencii zamestnávateľa a túto otázku nie je oprávnený preskúmavať ani súd. Je preukázané, že žalobkyňa sa v dôsledku tejto zmeny organizačnej štruktúry ŽSR k 1.7.2011 stala nadbytočnou, keďže podľa Rozpisu plánovaných miest (zo dňa 28.4.2011) na jej pracovnú pozíciu, ako mala dohodnutú v pracovnej zmluve (poslednou úpravou zo dňa 17.8.2005) „samostatný technický zamestnanec s miestom výkonu práce : ÚŽI Regionálne riadiace pracovisko Zvolen, Stredisko miestnej údržby - Údržba budov Košice“, boli v rámci celého východného Slovenska pre oblasti Poprad, Prešov, Košice a Čierna nad Tisou spolu vytvorené len 2 pracovné miesta, a to z pôvodného počtu 10 pracovných miest. Súd v tejto súvislosti posúdil aj ďalšiu hmotnoprávnu podmienku pre platnosť, upravenú v § 63 ods. 2 Zákonníka práce v podobe ponuky iného vhodného miesta pre nadbytočného zamestnanca. Ak zamestnávateľ nemá voľné pracovné miesto, ktoré by bolo pre zamestnanca vhodné, je povinný mu ponúknuť pre neho inak vhodnú prácu, a to aj menej kvalifikovanú. Ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce upravuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa pri výpovedi danej z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce, pri ktorej sa zamestnávateľovi ponúkajú dve alternatívy : po prvé, ak nemá možnosť zamestnanca naďalej zamestnávať, t.j. nemá pre zamestnanca žiadnu prácu (ide o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať), ponukovú povinnosť nemá, resp. po druhé, ak má pre zamestnanca také voľné pracovné miesto, ktoré je pre neho vhodné, je povinný predtým, než dá zamestnancovi výpoveď, túto prácu zamestnancovi ponúknuť, inak nie je splnená podmienka uvedená v ustanovení § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce a výpoveď je preto neplatná. Z lekárskych posudkov napokon vyplýva, že žalobkyňa síce bola spôsobilá na výkon práce traťového robotníka, ale bolo tomu tak do roku 2005, pričom, podľa lekárskej prehliadky z 22.1.1996 mohla žalobkyňa funkciu traťový robotník vykonávať s určitým obmedzením, t.j. mimo aktívnej dopravy v teplom prostredí bez dvíhania ťažkých bremien. Teda, ani túto prácu, na pozícii traťového robotníka žalobkyňa nebola z hľadiska zdravotného spôsobilá vykonávať v celom rozsahu s ohľadom na pracovnú náplň tejto pozície (zabezpečovanie údržby a opráv železničného zvršku, spodku a umelých stavieb, odstraňovanie porastov v obvode dráhy, demontáž podvalov, koľají a výhybiek, rozrušenie štrkového lôžka špicou krompáča na potrebnú hĺbku, odstránenie buriny s koreňmi a urovnanie štrkového
lôžka do profilu, vyčistenie priekopy železničnej trate s úpravou svahu a spádu, odstraňovanie snehu a ľadu z prevádzkovaných koľají a výhybiek, regenerácia drevených podvalov ručne, zriaďovanie alebo úprava sypaných nástupíšť, priebežné doťahovanie upevňovadiel železničného zvršku ručne s pretočením, vytrhávanie a odstraňovanie dlažobných kociek, prefabrikovaných prvkov - dlažobné prefabrikáty, živičných krytov a priestoru koľají a ich okolia, odstraňovanie porastov ručne, vrátane ich likvidácie, pomocné práce pri stavbe a údržbe železničných tratí, napr. čistenie svahov, priekop a priepustov, vytrhávanie trávy a buriny v koľajisku a na banketoch, orezávanie konárov zasahujúcich do prechodového prierezu ručnou pílkou, odstraňovanie snehu a ľadu, stavanie a odstraňovanie zásnežiek, čistenie konzervovanie, triedenie, ručný presun a uskladňovanie drobného koľajiva, príprava a rozmiestnenie potrebného náradia a pod., chemické čistenie buriny kropiacimi súpravami, údržba vo výmenovej časti výhybiek s hákovými uzávermi a výhybiek s vertikálnymi uzávermi vo výmenovej časti výhybiek miestne stavaných). Bolo zistené, že Oblastné riaditeľstvo Košice prevzalo od zrušenej organizačnej zložky Údržba železničnej infraštruktúry Zvolen, kde bola zaradená žalobkyňa celkovo 9 nadbytočných pracovníkov vo funkcii traťový robotník, pričom táto pracovná pozícia nemohla byť žalobkyni reálne ponúknutá, pretože išlo o prácu nielen pre ženu nevhodnú, ale hlavne pre žalobkyňu nevhodnú z hľadiska stavu jej zdravia v roku 2011, z hľadiska jej rodinného zázemia (starostlivosť o maloleté dieťa). Preto súd konštatuje, že tým, že žalovaný neponúkol žalobkyni iné vhodné miesto mimo miesta dohodnutého v pracovnej zmluve (Košice) a na inú voľnú pracovnú pozíciu - traťový robotník (pričom mala dohodnutú pozíciu odborný technický zamestnanec) tak, neporušil podmienku ponukovej povinnosti zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce a § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce, pretože žalovaný preukázateľne nemal možnosť žalobkyňu naďalej zamestnávať, nemal pre ňu žiadnu prácu, išlo z jeho strany o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca. Súd v súlade s konštantnou judikatúrou preskúmal príčinný vzťah medzi organizačnou zmenou u žalovaného a nadbytočnosťou žalobkyne a dospel k záveru, že nakoľko bolo dôsledkom prijatia organizačnej zmeny zrušenie pracovného miesta žalobkyne v zmysle jej Pracovnej zmluvy zo dňa 14.7.1980 a doplnkov, tak je daná príčinná súvislosť s nadbytočnosťou žalobkyne, ako zamestnanca. Súd mal za preukázané, že žalovaný svoju povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď splnil tým, že na základe žiadosti Regionálneho riaditeľstva Údržby železničnej infraštruktúry, dňa 1.7.2011 príslušný ZV-OZŽ prejednal vo veci výpovede z pracovného pomeru žalobkyne a zobral na vedomie návrh na výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce pre zamestnankyňu SMÚ ÚB Košice, S. S., ako to vyplýva z výpisu z uznesenia zo dňa 6.7.2011. Týmto bola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti takéhoto právneho úkonu. Aj ďalší argument žalobkyne, že jej agendu prevzala pani N., jediná zamestnankyňa, je vyvrátený zistením zo Zápisu o prevzatí agendy zo 7.9.2011 o tom, že agenda žalobkyne bola po 1.7.2011 komisionálne prevzatá a rozdelená podľa nových funkcií a pracovných náplní iným zamestnancom na SMSÚ ÚB Košice. Vzhľadom na vyššie uvedené súd zamietol žalobu o určenie neplatnosti výpovede z 19.7.2011, ako aj o určenie, že jej pracovný pomer so žalovaným trvá naďalej a rovnako aj o určenie, že ukončenie pracovného pomeru oznámením č. 22/2013/SĽZ/Bu zo dňa XX.X.XXXX je neplatné a že jej pracovný pomer trvá, a teda rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Stanovisko zo s ú d n e j p r a x e : Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých svojich rozhodnutiach (1 Cdo 72/2006, 1 M Cdo 2/2008, 5 Cdo 255/2008, 5 Cdo 140/2010), od záverov ktorých nie je dôvod sa odkloniť ani v prejednávanej veci, poukázal na to, že ustanovenie § 74 Zákonníka práce určovalo povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom (ako zástupcom zamestnancov) výpoveď, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti takéhoto právneho úkonu zo strany zamestnávateľa a nesplnenie tejto podmienky spôsobovalo v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 Zákonníka práce jeho neplatnosť. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastali len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede k žiadosti o prerokovanie adresovanej príslušnému odborovému orgánu obsahoval náležitosti určené ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce, to znamená, že dôvod výpovede musel byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne meniť. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou.
2. V podanom odvolaní žiadala žalobkyňa rozsudok zmeniť a vyhovieť žalobe v celom rozsahu, resp. uložiť žalovanému aj nahradiť žalobcovi trovy konania prvostupňové aj trovy odvolacieho súdu alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V odvolaní namietala, že jednou z podmienok platnosti výpovede je existencia príčinnej súvislosti medzi uskutočnenou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Preukázanie tejto príčinnej súvislosti je povinnosťou zamestnávateľa, teda žalovaného. Vo viacerých bodoch odôvodnenia rozsudku sa spomína znižovanie celkového počtu zamestnancov, ktoré má preukázať danú príčinnú súvislosť. Zníženie počtu zamestnancov však samo o sebe nepreukazuje príčinnú súvislosť. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v tej časti, kde mal preukázať nadbytočnosť žalobkyne a tiež v časti, kde mal preukázať príčinnú súvislosť medzi organizačnými zmenami a nadbytočnosťou žalobkyne. Žalobkyňa sa domnieva, že výpovedné dôvody podľa §63 ods. 1 písm. a), b), neboli skutočnými výpovednými dôvodmi. Máme za to, že išlo o pokus žalovaného subsumovať nezákonnosť skutočných výpovedných dôvodov, pod zákonom stanovené výpovedné dôvody zo strany zamestnávateľa. Hmotnoprávnym dôvodom platnosti výpovede je podľa Zákonníka práce aj ponuková povinnosť zamestnávateľa. Z judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, že: „ponuková povinnosť Zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 2 písm. a/ ZP trvá od prijatia organizačnej zmeny do dania výpovede, takže už okamihom rozhodnutia o nadbytočnosti zamestnanca vo vzťahu k organizačnej zmene vzniká Zamestnávateľovi povinnosť skúmať, či nemá pre nadbytočného zamestnanca inú vhodnú pracovnú pozíciu“. (Rozhodnutie Najvyššieho súdu 3 Cdo 17/2017) Na základe vykonaného dokazovania usudzujeme, že si žalovaný nesplnil ponukovú povinnosť, keďže nepreukázal, že by od prijatia organizačných zmien ponúkol žalobkyni inú prácu. Z judikatúry súdov vypláva, že splnenie ponukovej povinnosti je dôkazným bremenom zamestnávateľa, v našom prípade žalovaného. Rozhodnutie Najvyššie súdu ustanovuje: „Ponuková povinnosť mala byť vykonaná pred doručením výpovede." (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2M Cdo 2/2010) Z dokazovania vyplýva, že žalovaný pred doručením výpovede žalobkyni neponúkol žiadnu inú vhodnú prácu, hoc ňou disponoval, čo preukazujú listinné dôkazy. Zásadné rozpory v ponukovej povinnosti: V dokumente zo dňa 20.07.2011, nazvanom Odpoveď na žiadosť o prešetrenie spisu č. j. 678/2011/ S ĽZ zo dňa 23.06.2011, vašej nadbytočnosti a zaujatosti voči vašej osobe pánom V., vedúcim SMÚ ÚB (ďalej len „odpoveď), sa uvádza, že žalobkyni bolo cestou vedenia OR Košice ponúknuté pracovné miesto traťový robotník, ktoré žalobkyňa údajne odmietla. Avšak v rozsudku (v bode 87.) sa uvádza: „Preto súd konštatuje, že tým, že žalovaný neponúkol žalobkyni iné vhodné miesto mimo dohodnutého v pracovnej zmluve (Košice) a na inú vhodnú pracovnú pozíciu - traťový robotník (pričom mala dohodnutú pozíciu odborný technický zamestnanec) tak neporušil podmienku ponukovej povinnosti zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce a § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, pretože žalovaný preukázateľne nemal možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, nemal pre ňu žiadnu prácu, išlo teda z jeho strany o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca." Na základe vyššie uvedeného existuje zjavný rozpor medzi tvrdeniami žalovaného, keďže na jednej strane tvrdí, že prácu žalobkyni ponúkol a na strane druhej dokazuje svoju absolútnu nemožnosť zamestnanca, teda to, že mu vzhľadom na stav nevznikla ponuková povinnosť. Rozpor je evidentný aj medzi vyššie spomínaným dokumentom a tvrdením žalovaného, ktoré je uvedené v bode 84. rozsudku, kde je uvedené: „Z lekárskych posudkov napokon vyplýva, že žalobkyňa síce bola spôsobila na výkon práce traťového robotníka, ale bolo tomu tak do roku 2005, pričom podľa lekárskej prehliadky z 22.1.1996 mohla žalobkyňa funkciu traťový robotník vykonávať s určitým obmedzením, t.j. mimo aktívnej dopravy v teplom prostredí bez dvíhania ťažkých bremien. Teda ani túto prácu, na pozícií traťového robotníka žalobkyňa nebola z hľadiska zdravotného spôsobilá vykonávať v celom rozsahu s ohľadom na pracovnú náplň tejto pozície." Nie je známe, že by žalovaný skúmal zdravotný stav žalobkyne v čase keby jej bola daná výpoveď. Práve naopak, aj v rozsudku je deklarované, že žalobkyňa bola v čase pre daním výpovede zo dňa 19.7.2011 zdravotne spôsobilá na výkon práce a že k zhoršeniu zdravotného stavu došlo až 14.10.2011, teda počas plynutia výpovednej doby. Na základe toho usudzujeme, že žalovaný si svoju ponukovú povinnosť neplnil a vyhlásenie v odpovedi nezodpovedá skutočnému stavu. Máme za to, že dôkazné bremeno splnenia ponukovej povinnosti nesie žalovaný. Absentuje teda dôkaz o tom že pohovor so žalobkyňou sa skutočne uskutočnil a že jej bola práca traťového robotníka ponúknutá. Žalobkyňa deklaruje, že prácu traťového robotníka jej žalovaný nikdy neponúkol, preto ju ani nemohla odmietnuť.
Na základe vyššie uvedeného usudzujeme, že žalovaný ako zamestnávateľ neuniesol dôkazné bremeno pri splnení ponukovej povinnosti. Kolektívna zmluva ŽSR pre roky 2008-2011 (ďalej len „Kolektívna zmluva) v časti Osobitné ustanovenia v bode 25. ustanovuje, že sa zamestnávateľ, teda žalovaný, zaväzuje zrealizovať ponuku práce aj v inom mieste ako je miesto výkonu práce zamestnanca z aktuálneho interného trhu práce. Máme za to, že žalovaný bol v zmysle Kolektívnej zmluvy povinný ponúknuť žalobkyni iné pracovné miesto v rámci celého Slovenska. Žalovaný sa pri dokazovaní opieral o argument, že žalobkyňa bola jednak pred daním výpovede a tiež po nej práceneschopná a tiež o to, že sa starala o maloleté dieťa. To však nie sú relevantné argumenty. Považujeme za dôležité podotknúť, že v zmysle judikatúry sa „Splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 46 ods. 2 (v SR podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce) ako predpokladu na podanie platnej výpovede súd skúma podľa stavu v dobe výpovede. " (R 54/1998) Závery okresného súdu deklarujú, že žalobkyňa bola v čase dania výpovede schopná pracovať. Taktiež považujeme za dôležité poznamenať, že ponuková povinnosť je povinnosťou zamestnávateľa, teda žalovaného, voči zamestnancom, teda žalobkyňou. To, či zamestnanec, teda žalovaná, príjme ponuku alebo odmietne, je jej právom. Preto považujeme tvrdenia, resp. domnienky žalovaného o tom, že by iné pracovné miesto v rámci celého Slovenska nezodpovedalo predpokladom na ponuku iného vhodného miesta v predmetnej veci za úplne irelevantné. Záverom je, že žalovaný mal v zmysle Zákonníka práce aj v zmysle Kolektívnej zmluvy povinnosť ponúknuť iné pracovné miesto v rámci celého Slovenska. „Inou pre zamestnanca vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno, i jeho kvalifikácii. Ide teda o prácu, ktorú je zamestnanec schopný vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti i kvalifikáciu, vykonávať. Z toho, že iná vhodná práca má zodpovedať, pokiaľ možno i kvalifikácii zamestnanca, je nutné dôvodiť, že takou prácou treba rozumieť predovšetkým prácu Zodpovedajúcu kvalifikácii zamestnanca a len potom (ak nie je pracovné miesto zodpovedajúce kvalifikácii voľné) prácu, ktorá zodpovedá, pokiaľ možno, najviac kvalifikácii zamestnanca a nakoniec (ak nie je voľné ani pracovné miesto zodpovedajúce čo najviac kvalifikácii zamestnanca) prácu, pre ktorú sa zvláštna kvalifikácia nevyžaduje. " (KSBA/9Co/52/2011) Z vyššie uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ je povinný skúmať vhodnosť práce pre konkrétneho zamestnanca. Ide o povinnosť zamestnávateľa, teda žalovaného, ktorej splnenie je povinný preukázať.
3. V podanom vyjadrení Železnice Slovenskej republiky navrhli potvrdiť rozsudok ako vecne správny (presné vyjadrenie je: „Odvolanie žiadame zamietnuť“), a nežiadali pre prípad úspechu trovy odvolacieho konania. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu v odvolacej replike uviedli: Dňa 22.2.2018 nám bolo doručené odvolanie žalobkyne v predmetnej veci s tým, že v 10- dňovej lehote podávame nasledovné stanovisko. Podľa nášho názoru okresný súd v bode 62. a 63. rozsudku zistený skutkový stav podriadil pod správne zákonné ustanovenia čomu korešponduje aj výpoveď daná žalobkyni (§ 63 ods.l pís. a) b) Zákonníka práce). Výpovedný dôvod nebol dodatočne menený ako sa uvádza v odvolaní. Viď žiadosť o prerokovanie výpovede adresovaná odborovému orgánu a samotná výpoveď. Námietka odvolania proti rozsudku poukazuje na fakt, že „...žalovaný ako zamestnávateľ neprestal vykonávať činnosť, ktorú doposiaľ vykonávala zrušená časť " neobstojí. Zníženie stavu zamestnancov a prerozdelenie ich činnosti na inú organizačnú zložku a medzi viacerých za účelom zvýšenia efektívnosti... K ďalšiemu argumentu odvolania, že žalovaný mal riešiť organizačnú zmenu „...ešte pred uskutočnením organizačných zmien" uvádzame, že sa jednalo o tak rozsiahlu organizačnú zmenu (nedotkla sa len p. S.), že pohovory so zamestnancami sa uskutočňovali postupne. Navyše pohovor sa uskutočnil dňa 21.6.2011, t.j. v súlade s argumentom uvedeným v odvolaní. Odvolanie ďalej poukazuje na skutočnosť, že „...žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovaného aj po realizácii, resp. aplikácii organizačných zmien". K tomu uvádzame, že pri organizačných zmenách neplatí výklad ako pri bežnom skončení pracovného pomeru, t.j. jeho automatické obnovenie ak zamestnanec nastúpi do práce bezprostredne po skončení pracovného pomeru svedomím zamestnávateľa ďalší deň a je mu práca i pridelená. Zápis z pohovoru nemožno považovať za skončenie pracovného pomeru. Rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou bolo možné realizovať až po dátume účinnosti organizačnej zmeny (1.7.2011) čo sa aj stalo (23.7.2011). Nesúhlasíme s názorom prezentovaným v odvolaní, že sme neuniesli dôkazné bremeno „...v tej časti, kde mal preukázať nadbytočnosť žalobkyne ". Opak preukazujú listinné dôkazy uložené v spise.
Nesúhlasíme ani s ďalším názorom, že v prípade žalovaného „išlo o pokus subsumovať nezákonnosť skutočných výpovedných dôvodov, pod zákonom stanovené výpovedné dôvody...". Rozsiahlosť organizačnej zmeny a reálne zníženie počtov zamestnancov bola v konaní preukázaná. K ponuke funkcie traťového robotníka, ku ktorej žalobkyňa uvádza, že „...jej žalovaný nikdy neponúkol, preto ju nemohla odmietnuť hoci z listu č.j. 678/201 l/S ĽZ zo dňa 23.6.2011 vyplýva, že jej F.. H., vtedajší prednosta Sekcie ŽTS OR Košice, tak urobil. Či už neoficiálne ponúkol,' alebo nie, pri akej príležitosti, či pri osobnom stretnutí alebo telefonicky, jedná sa len o hypotetickú otázku, pretože záznam urobený nebol, teda kvalifikovaným a relevantným spôsobom, naviac na základe predložených dôkazov bol vo funkcii nadstav. K otázke nevhodnosti uvedenej funkcie sme sa vyjadrovali 4.5.2017 a priložili i charakteristiku typovej pozície funkcie traťového robotníka. K rozporu, že túto funkciu žalobkyňa prechodne zastávala v r. 1996 (so zdravotnými obmedzeniami) zdôrazňujeme, že sa jednalo v r. 1996 o prechodný stav, pričom reálne túto prácu p. S. nevykonávala. Bola vo funkcii traťového robotníka proste vedená... Písal sa r. 1996, t.j. jednalo sa ešte o „socialistický prežitok", ale jej „zaradením" nedošlo k prekročeniu plánovaného stavu pracovníkov. Mimochodom tiež poukazuje na to, že ŽSR bola k žalobkyni (kým sa dalo) ústretová a nešikanovala ju. K splneniu ponukovej povinnosti podľa kolektívnej zmluvy zamestnávateľa v rámci Slovenska uvádzame, že v rámci celej ŽSR, a to počnúc generálnym riaditeľstvom a končiac železničným zdravotníctvom, bol plánovaný stav mínus 920 pracovných miest. Ľudsky povedané, kde nič nieje - ani čert neberie, t.j. pani S. nebolo čo ponúknuť. Predmetný spor začal v r.2013. V prevažnej miere to bola žalobkyňa zastupovaná manželom, ktorá až do momentu akceptácie právneho zastúpenia advokátom spôsobovala prieťahy. Dokazovanie bolo následne dôkladné a s výrokom okresného súdu sa stotožňujeme, t.j. odvolanie žiadame zamietnuť.
4. Žalobkyňa ešte dala ďalšie vyjadrenie ako stanovisko k vyjadreniu žalovaného, kde sa opakovala stále, že žalovaný nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou. Zotrval na svojich vyjadreniach v priebehu celého konania.
5. Odvolací súd postupom podľa § 385 ods.1 CSP (na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem), prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1 CSP s prihliadnutím na ust. § 470 ods.1, 2 CSP a po prieskume v odvolacom konaní rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods.1, 2 CSP potvrdil, keďže odvolací súd sa aj s odôvodnením rozsudku v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemenia ani podané odvolanie žalobkyne.
6. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
7. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
8. Žalobkyňa uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
9. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
10. Žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov žalobkyňou nie je daný.
11. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2) možno doplniť nasledovné:
12. Povinnosť účastníkov tvrdiť potrebné skutočnosti v sporovom konaní sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú účastníkom konania. V prípade, že ju účastník konania splnil, platí, že uniesol bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti však podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti účastníka konania označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Nedodržanie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti nie je procesne sankcionované, zväčša sa však prejaví v rozhodnutí vo veci, vo forme neúspechu účastníka v spore.
13. Pri hodnotení dôkazov CSP vychádza zo zásady ich voľného hodnotenia, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe. V priebehu dokazovania súd po vytriedení nepodstatných a nezákonných dôkazov ďalej hodnotí len dôkazy zostávajúce, teda dôkazy dôležité a právne relevantné, ktoré treba posúdiť z hľadiska ich pravdivosti. Posudzovanie pravdivosti konkrétneho dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, a či získané informácie sú svojim obsahom pravdepodobné alebo nie. Následne súd pristúpi k posudzovaniu jednotlivých dôkazov v ich vzájomných súvislostiach tak, aby informácie vyplývajúce z dôkazov, ktoré považuje za pravdivé, tvorili ucelenú a logicky usporiadanú reťaz.
14. K výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku súdu prvej inštancie je treba uviesť, že so zreteľom na § 1 CSP, zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok upriamuje postup súdu, strán sporu (ďalej len strana) a osôb zúčastnených na konaní pri prejednávaní a rozhodovaní sporov. Odvolací súd sa zaoberal aj judikatúrou Súdneho dvora, lebo aj v pracovnoprávnych sporoch platí, že osoby podliehajúce súdnej právomoci môžu sa dovolávať Smernice nie voči jednotlivcom, ale voči štátu, môžu tak urobiť, ale bez ohľadu na postavenie, v akom vystupuje či ako zamestnávateľ alebo ako verejný orgán. V jednom aj druhom prípade je treba zabrániť tomu, aby štát mohol využiť nedodržanie práva Únie (napr. rozsudky z 26.2.1986 Marshall, 152/84, EÚ: C: 1986:84 bod 49; z 12.7.1990 Foster a iné, Collino a chiappero C-343/98, EÚ: C:2000:441 bod 22 zo 14.septembra 2000), lebo ani Smernice samé osebe nemôžu zakladať povinnosti pre jednotlivca, tobôž nie pre zamestnanca a odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-388/07, kde bol podaný výklad o rozdielnom zaobchádzaní
založeného na veku, ktorý môže byť odôvodnený, ak predstavuje primeraný prostriedok na dosiahnutie legitímneho cieľa sociálnej politiky spojeného s politikou zamestnanosti, trhu práce alebo odbornej prípravy (Smernica 2000/78), ale aj (Naj. Súd SR 2Cdo 5/2017 z 30.11.2017).
15. V konaní bolo preukázané, že strana sporu, t.j. žalobkyňa sa snažila aj určitým návodom dávať pokyny žalovanému ako má riešiť organizačnú zmenu: „Ešte pred uskutočnením organizačných zmien“, uviedli (rozumej žalovaný), že sa jednalo o tak rozsiahlu organizačnú zmenu (nedotkla sa len p. S.), že pohovory so zamestnancami sa uskutočňovali postupne. Navyše pohovor sa uskutočnil dňa 21.6.2011, t.j. v súlade s argumentom uvedeným v odvolaní. V odvolaní sa namietalo aj, že žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovaného aj po realizácie, resp. aplikácie organizačných zmien. K tomu v zhodne so žalovaným je treba dodať, že pri organizačných zmenách neplatí výklad ako pri bežnom skončení pracovného pomeru, t.j. jeho automatické obnovenie, ak zamestnanec nastúpi do práce bezprostredne po skončení pracovného pomeru s vedomým zamestnávateľa ďalší deň a je mu práca pridelená. Zápis pohovoru nemožno považovať za skončenie pracovného pomeru. Rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou bolo možné realizovať až po dátume účinnosti organizačnej zmeny, t.j. 1.7.2011, čo sa aj stalo, lebo sa to uskutočnilo 23.7.2011.
16. Žalovaný preukázal rozsiahlosť organizačnej zmeny a reálne zníženie počtu zamestnancov a okrem iného k ponuke traťového robotníka je treba doplniť, že ani F.. H. - vtedajší prednosta sekcie ŽŤS OR Košice tak neurobil, neoficiálne to tak mohol urobiť, ale z listinných dôkazov ani z vedomosti žalovaného to nevyplýva, pretože záznam žiadny robený nebol. Kvalifikovaným a relevantným spôsobom na základe predložených dôkazov bol vo funkcii nadstav, to bolo preukázané v konaní, s čím sa vyporiadal aj súd prvej inštancie. K prípadnému rozporu, že funkciu žalobkyňa prechodne zastávala v roku 1996 aj keď so zdravotnými obmedzeniami, treba pripomenúť žalobkyni, že sa jednalo v roku 1996 o prechodný stav, pričom túto prácu ani p. S. nevykonávala. Bola vo funkcii traťového robotníka len vedená (akože písaná). Bolo to v roku 1996, vtedy ešte aj železnice mali socialistický prežitok, celé zariadenie fungovalo tak, aby nedošlo k prekročeniu plánovaného stavu pracovníkov a v socializme bolo plánovanie „sväté písmo“. Mimochodom žalovaný doplnil vo svojej odvolacej replike, že Železnice Slovenskej republiky nikdy žalobkyňu nešikanovali a boli k nej ústretoví. K splneniu ponukovej povinnosti podľa Kolektívnej zmluvy zamestnávateľa v rámci Slovenska a v rámci celej ŽSR počnúc generálnym riaditeľstvom a končiac železničným zdravotníctvom treba uviesť, že bol plánovaný stav mínus 920 pracovných miest, keď bol mínusový stav, nebolo možné žalobkyni nič ponúknuť.
17. Odvolací súd k formulácii odvolania a jeho vecným dôvodom poukazuje na ustálenú súdnu prax (napr. uznesenie NS SR 6Cdo/68/2016 z 27.4.2017), lebo odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument opravného prostriedku, ale iba tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia. Ak výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecné a ak odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, potom postačí, ak odvolací súd v rozsudku poukáže na relevantné skutkové zistenia a právne posúdenie veci, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa tak po obsahovej stránke aj kontinuitu s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, preto odôvodnenie odvolacieho súdu je posudzované aj dovolacím súdom v kontexte s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým ako už bolo uvedené vytvára organickú jednotu.
18. Ani jeden odvolací dôvod nebol preukázaný. Dôvod neplatnosti výpovede bol jednoznačne zákonne preukázaný. Súd prvej inštancie na všetky skutočnosti, ktoré boli uplatnené pred týmto súdom aj prihliadol a vysvetlil (ani podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
19. Okrem iného podľa uznesenia NS SR 6Cdo/157/2016 z 28.9.2016 súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré ním bude v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (úprava § 132 a § 185 CSP).
20. Ani námietka, že výpovedné dôvody podľa § 63 ods.1 písm.a/, b/ neboli skutočnými výpovednými dôvodmi, nebola preukázaná, z obsahu spisu nevyplýva, že by išlo o pokus žalovaného subsumovať nezákonnosť skutočných výpovedných dôvodov zo strany zamestnávateľa.
21. Ohľadne ďalšej námietky, že by žalovaný mal skúmať zdravotný stav žalobkyne, nebolo to potrebné, keďže v odvolaní sa tvrdí, že u žalobkyne došlo k zhoršeniu zdravotného stavu 14.10.2011 počas plynutia výpovednej doby.
22. Keďže súd prvej inštancie odpovedal vyčerpávajúco na všetky námietky uvedené v priebehu konania ako aj na podstatnú časť námietok v odvolaní, odvolací súd v zhode s dôvodmi v rozsudku súdu prvej inštancie potvrdil napadnutý rozsudok podľa § 387 CSP a o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 CSP, lebo žalovaná bola úspešná, ale tieto nežiadala a žalobkyni nepatria.
23. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.