Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41Cob-88-2019.pdf
PDF · 106.12 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/88/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Maštalířovej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci žalobcu Personal MI Property Inc., 160 Greentree Drive, Suite 101, in the city of Dover, County of Kent, 199904, State of Delaware, Spojené štáty americké, IČO: 5726680, právne zastúpeného Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Legionárska 7158/5, 911 01 Trenčín, IČO: 47 256 907, proti žalovanej Ing. Daniela Heglasová - SEKO + DAPA, so sídlom Legionárska 6972/5, 911 01 Trenčín, IČO: 17746507, právne zastúpenému JUDr. Soňou Suchánovou, advokátkou, so sídlom Partizánska 7571/58, 911 01 Trenčín, o zaplatenie 2.700,-- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 63Cb/120/2018-103 zo dňa 30. mája 2019, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 63Cb/120/2018-103 zo dňa 30. mája 2019 v napadnutej časti II. výrokovej vety p o t v r d z u j e .
II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 63Cb/120/2018-103 zo dňa 30. mája 2019 prvou výrokovou vetou konanie o zaplatenie 595,86 Eur s príslušenstvom zastavil, druhou výrokovou vetou konanie vo zvyšku zamietol a treťou výrokovou vetou priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % voči žalobcovi.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom č.k. 63Cr/12/2016-125 zo dňa 15.01.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43CoR/3/2018-157 zo dňa 19.04.2018 rozhodol o zrušení rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Arbitráž, so sídlom Jilemnického 30, Martin, zriadeným pri Záujmovom združení právnických osôb ARBITRÁŽ, so sídlom Jilemnického 30, Martin, IČO: 45 744 874 zo dňa 17.10.2016, sp. zn. R 77/2016 v spojení s opravným rozhodcovským rozsudkom zo dňa 30.11.2016, sp. zn. R 77/2016 v celom rozsahu. Zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 14.03.2018. Keďže dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku bolo ust. § 40 ods. 1a bod 1, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), preto v súlade s. § 43 ods. 1 tohto zákona súd prvej inštancie pokračoval v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
3. Súd prvej inštancie zistil, že predmetom rozhodcovského konania bolo zaplatenie sumy 2.700,-- Eur s príslušenstvom, vrátane 17,6 % úrokov z omeškania ročne z dlžnej istiny 3.200,-- Eur od 01.02. do 04.03.2016 a zo sumy 2.700,-- Eur od 05.03.2016 do zaplatenia, ako i zaplatenie zmluvnej pokuty
vo výške 0,2 % denne zo sumy 3.200,-- Eur od 01.02.2012 do 04.03.2016, zo sumy 2.700,-- Eur od 05.03.2016 do zaplatenia, nárok na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-- Eur a nárok na zaplatenie trov konania. Konštatoval, že v konaní bolo spornou skutočnosťou, či dodávka tovaru podľa faktúry č. FV31100534 zo dňa 20.09.2011, splatnej dňa 31.01.2012 v sume 3.200,-- Eur sa uskutočnila na základe kúpnej zmluvy, resp. komisionárskej zmluvy. Žalobca v konaní tvrdil, že so žalovanou obchodoval niekoľko rokov a vždy dodávanie tovaru žalovanej sa uskutočnilo na báze kúpnej zmluvy. Tvrdil, že i predmetná dodávka bola dodaná žalovanej na základe jej objednávky, teda na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalovaná naopak tvrdila, že dodaný tovar dodaný zo strany pôvodného veriteľa v zmysle tejto faktúry jej bol dodaný na komisný predaj, kedy jej vznikla povinnosť uhradiť cenu predaného tovaru dodaného od pôvodného veriteľa až po jeho odpredaji tretej osobe. Na svoje tvrdenia predložila len čestné prehlásenie Petra Heglasa zo dňa 26.08.2016, ktorý mal potvrdiť tvrdenia o type zmluvy podľa vyjadrenia žalovanej. Iné dôkazy súdu žalovaná ohľadne typu zmluvy uzavretej s pôvodným veriteľom nepredložila. Žalobca na svoje tvrdenia ohľadne uzavretia kúpnej zmluvy predložil čestné prehlásenia pána Haláka, Ivana Pĺžika, zmluvu o postúpení pohľadávok, ako i Dohodu č. 1242016 zo dňa 15.03.2016, z ktorej z čl. 1 vyplýva, že veriteľ dlžníkovi dodal objednaný materiál, pričom dlžník za dodaný materiál neuhradil kúpnu cenu v zmysle dohodnutých podmienok, na základe čoho vznikla pohľadávka vo výške 3.200,-- Eur v zmysle fakturácie. Dlžná čiastka ku dňu 15.03.2016 tvorí istina 2.700,-- Eur, 17,6 % úrok z omeškania ročne a zmluvná pokuta 0,2 % za každý deň omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti uvedených faktúr až do zaplatenia. Dlžník prehlásil, že záväzok uvedený v dohode v časti 2.104,14 Eur spochybňuje, a to z dôvodu, že tovar je nepredajný, chce ho vrátiť. Žalobcom vystavená faktúra FV 31100534 bola splatná dňa 31.01.2012 v sume 3.200,-- Eur. Z predmetnej sumy žalovaná teda ku dňu podpísania dohody zo dňa 15.03.2016 uhradila sumu 500,-- Eur a podľa jej vyjadrení v rozhodcovskom konaní, ako aj v konaní po zrušení rozhodcovského rozsudku bolo zrejmé, že uhradila i sumu 595,86 Eur, avšak pôvodnému veriteľovi, o ktorej skutočnosti sa žalobca dozvedel až následne. Z tohto dôvodu žalobca zobral v tejto časti žalobu späť, vrátane príslušenstva a zmluvnej pokuty. Súd prvej inštancie preto konanie ohľadne tejto istiny zastavil v súlade s § 145 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
4. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že ohľadne nároku na zaplatenie istiny vo výške 2.104,14 Eur vzniesla žalovaná v Dohode č. 1242016 zo dňa 15.03.2016 námietku dôvodnosti úhrady tejto istiny. Túto skutočnosť zobral súd prvej inštancie pri rozhodovaní na vedomie a najmä na vedomie ohľadne tvrdení žalobcu, že z dôvodu čiastočných úhrad podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, možno považovať i zvyšok dlhu za uznaný žalovanou. Súd prvej inštancie sa s týmito tvrdeniami žalobcu o uznaní i zvyšnej časti dlhu vo výške 2.104,14 Eur z dôvodu čiastočných úhrad nestotožnil, keďže čiastočné úhrady boli len preukázaním uznaného dlhu zo sumy 3.200,- Eur po sumu 2.104,14 Eur, ktorú sumu čiastočne žalovaná vo výške 500,- Eur i ku dňu spísania Dohody zo dňa 15. 03. 2016 uhradila pôvodnému veriteľovi a zvyšnú sumu vo výške 595,86 Eur uhradila až následne po uzavretí tejto dohody rovnako pôvodnému veriteľovi. Z výslovného prejavu žalovanej v Dohode č. 1242016 zo dňa 15.03.2016 mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná dlh vo výške 2.104,14 Eur neuznala a z obsahu čl. 1 bod 3 vyplynulo, že na určenie oprávnenosti tejto pohľadávky veriteľa bude potrebné vykonať dokazovanie orgánom príslušným na rozhodovanie vo veci, ktorého výsledok budú účastníci dohody rešpektovať. Žalovaná v konaní vzniesla voči tomuto nároku aj námietku premlčania a keďže sa jedná o obchodnoprávny spor, súd prvej inštancie na daný prípad aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní. Z predloženej faktúry žalobcom mal za to, že prvým dňom omeškania s úhradou predmetnej faktúry bol deň 01.02.2012, kedy začala plynúť i premlčacia lehota ohľadne zvyšku istiny fakturovanej žalobcom v sume 2.104,14 Eur a v súlade s § 397 Obchodného zákonníka, táto lehota na zaplatenie a uplatnenie tohto práva uplynula žalobcovi dňa 01.02.2016. Žalobca podal žalobu na rozhodcovský súd dňa 28.06.2016, t.j. po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty. Súd prvej inštancie z tohto dôvodu mal za to, že žalovaná vzniesla v konaní námietku premlčania v súlade s § 388 Obchodného zákonníka v spojení s § 152 CSP dôvodne, a preto nemohol nárok žalobcovi z predmetnej faktúry vo výške 2.104,14 Eur vrátane príslušenstva, ako i nároku na zmluvnú pokutu priznať. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a konštatoval, že z toho istého dôvodu už nemal dôvod sa zaoberať ďalšími námietkami uvádzanými žalovanou ohľadne uplatneného nároku zo strany žalobcu.
5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá mala plný úspech vo veci priznal nárok na náhradu trov konania, voči žalobcovi vo výške 100 %.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti II. výrokovej vety podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Vzhľadom na to, že žalobca v odvolaní namietal len dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie vo zvyšku zamietol žalobu žalobcu, odvolací súd v súlade s § 124 ods. 1 CSP podľa obsahu posúdil odvolanie žalobcu ako odvolanie proti II. výrokovej vete napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobca odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s posúdením plynutia premlčacej doby podľa § 397 Obchodného zákonníka súdom prvej inštancie. Vzhľadom na to, že v predmetnej veci došlo k uznaniu záväzku, k premlčaniu nemohlo dôjsť skôr, ako za 10 rokov od uznania. Za podstatnú skutočnosť považoval to, či sa v danom prípade jedná o komisionálny predaj, ako tvrdí žalovaná, alebo či bol tovar dodaný na základe kúpnej zmluvy. V prípade, ak by sa jednalo o komisionálny predaj, z prejavu vôle žalovanej zachytenej v Dohode č. 1242016 by bolo zrejmé, že naozaj záväzok neuznáva, avšak v prípade, ak by súd vyhodnotil záväzkový vzťah ako kúpnu zmluvu, prejav vôle žalovanej uznať záväzok by bolo potrebné odvodiť od čiastočnej úhrady, ktorou podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka v prípade čiastočného plnenia záväzku, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu. Mal za to, že v danom prípade súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil predmetný vzťah ako komisionálny predaj, na podporu čoho žalovaná predložila len čestné prehlásenie Petra Heglasa zo dňa 26.08.2016. Na preukázanie svojho tvrdenia, že sa jedná o kúpnu zmluvu poskytol čestné prehlásenie p. Michala Haláka, p. Ivana Pĺžika, zmluvu o postúpení pohľadávok a Dohodu č. 1242016, z ktorej vyplýva, že veriteľ dlžníkovi dodal dojednaný materiál, pričom žalovaná (dlžník) za dodaný materiál neuhradila kúpnu cenu. Žalovaná tiež nerozporovala, že doterajšie zmluvné vzťahy medzi ňou a jeho právnym predchodcom boli vždy založené kúpnou zmluvou. Súd prvej inštancie vyhodnotil typ zmluvy ako komisionálny predaj veci len na základe čestného prehlásenia p. Petra Heglasa a tvrdenia žalovanej. Súd prvej inštancie však svoj právny názor prečo považuje záväzok za komisionálny predaj vôbec neodôvodnil. Poukázal na ustálenú obchodnú prax medzi žalovanou a jeho právnym predchodcom, ktorej predmetom bola kúpa a predaj tovaru, teda išlo o kúpnu zmluvu. Preto mal za to, že bolo dôvodné predpokladať, že tomu tak bolo aj v tomto prípade. Ak by teda súd prvej inštancie správne určil, že v danom prípade sa jedná o kúpnu zmluvu, nemohol by dôjsť k záveru, že uznanie záväzku čiastočným plnením sa vzťahuje len k tej časti, ktorú žalovaná uhradila za časť dodaného tovaru, ktorý reálne predal, ale musel by brať záväzok ako jeden celok a čiastočné plnenie k tomuto celku má za následok uznanie celého záväzku. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia.
7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Mala za to, že žalobca vo svojom odvolaní nesprávne poukazuje na skutočnosť, že je podstatné, či išlo medzi stranami o komisionálny predaj alebo o kúpnu zmluvu. Za podstatné považovala, že ide o obchodnoprávny spor, kde je všeobecná premlčacia doba 4 roky a že vzniesla námietku premlčania riadne a včas. Poukázala na to, že Dohoda č. 124216 zo dňa 15.03.2016 je neplatným právnym úkonom podpísaný žalovanou a splnomocnencom veriteľa, ktorý nemal od veriteľa (žalobcu) nikdy udelené splnomocnenie na uzatvorenie dohody s obsahom, aký táto dohoda má. Teda nemal udelené plnomocenstvo na uzatvorenie rozhodcovskej doložky ani úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne, ani na zmluvnú pokutu 0,2 % za každý deň omeškania. Z obsahu predmetnej dohody, konkrétne z čl. 1.3 vyplýva, že spochybnila, neuznala samotnú istinu, od ktorej sa má následne uvedené príslušenstvo pohľadávky odvíjať. V zmysle uvedeného obsahu v žiadnom prípade sa nemôže jednať o uznanie dlhu ani obdobné právne konanie žalovanej, ale práve naopak o prejav žalovanej spočívajúci v neuznaní dlhu v uvedenej sume. Vyslovila názor, že žalobca nemal vedomosť o obsahu uvedenej dohody, nakoľko na to splnomocenca nesplnomocnil a obsah dohody je len idividuálnym svojvoľným konaním spoločnosti PATRIOT GROUP, s.r.o.. Svoje tvrdenie založila aj na tom, že medzi veriteľom (splnomocniteľom) a splnomocnencom PATRIOT GROUP, s.r.o. neexistuje žiadna písomná zmluva ani plnomocenstvo, ktoré by zaväzovalo splnomocnenca na vymáhanie a následné odovzdanie vymožených úrokov z omeškania, zmluvnej pokuty a pod. Považovala za irelevantné tvrdenie žalobcu, že medzi jeho právnym predchodcom a ňu bola v minulosti obchodná prax v podobe kúpnej zmluvy. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny a priznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
8. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP nenariadil
pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné doplniť alebo zopakovať pojednávanie (§ 385 ods. 1 CSP) a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. výrokovej vety ako vecne správny potvrdil.
9. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom č.k. 63Cr/12/2016-125 zo dňa 15.01.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43CoR/3/2018-157 zo dňa 19.04.2018 zrušil rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu Arbitráž, so sídlom Jilemnického 30, Martin, zriadeným pri Záujmovom združení právnických osôb ARBITRÁŽ, so sídlom Jilemnického 30, Martin, IČO: 45 744 874 zo dňa 17.10.2016 (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. R 77/2016 v spojení s opravným rozhodcovským rozsudkom zo dňa 30.11.2016, sp. zn. R 77/2016 v celom rozsahu. Zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100 %. Uvedené uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 14.03.2018. Keďže dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku bolo ust. § 40 ods. 1a bod 1, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), súd prvej inštancie v súlade s. § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní pokračoval v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z pripojeného rozhodcovského spisu rozhodcovského súdu sp.zn. R 77/2016 odvolací súd zistil, že žalobca sa v tomto konaní žalobou doručenou rozhodcovskému súdu dňa 01.07.2016 proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 2.700,-- Eur s príslušenstvom z dôvodu, že žalovaná neuhradila faktúru č. FV31100534 zo dňa 20.09.2011, splatnú dňa 31.01.2012 v sume 3.200,-- Eur, z ktorej žalovaná čiastočne uhradila svoj záväzok vo výške 500,-- Eur dňa 04.03.2016. Záväzok žalovanej z neuhradenej faktúry potom predstavuje dlh vo výške 2.700,-- Eur. V Dohode č. 1242016 zo dňa 15.03.2016 uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu ELKO Valenta - Slovakia, s.r.o., Hrubanova 1563/23, Trenčín, IČO: 34 122 117 a žalovanou si zmluvné strany v článku I., bod 1.2. dohodli, že dlžnú čiastku k 15.03.2016 tvorí istina vo výške 2.700,-- Eur, úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne a zmluvná pokuta 0,2 % za každý deň omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti uvedenej faktúry do zaplatenia. V článku I. bod 1.3. dlžníčka (žalovaná) prehlásila, že záväzok vo výške 2.104,14 Eur spochybňuje z dôvodu, že tovar je nepredajný a že ho chce vrátiť. V článku II. tejto dohody si zmluvné strany dojednali rozhodcovskú doložku, od ktorej si rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc vec prejednať a rozhodnúť. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 19.01.2019 vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku žalobcu v celom rozsahu nakoľko faktúra č. FV31100534 zo dňa 20.09.2011 bola splatná dňa 31.01.2012 a žaloba bola podaná na rozhodcovskom súde dňa 01.07.2016 po uplynutí premlčacej doby. Uviedla, že medzi ňou a právnym predchodcom žalobcu nebola uzatvorená písomná kúpna zmluva ani ústna dohoda o kúpe tovaru. Tvrdila, že medzi ňou a právnym predchodcom žalobcu existovala ústna dohoda o dodaní tovaru, ktorý sa bude predávať formou komisionálneho predaja. Ďalej namietala neplatnosť Dohody č. 124016 zo dňa 15.03.2016 z dôvodu neexistencie plnomocenstva na právny úkon spísanie rozhodcovskej doložky splnomocnencom a na uznanie dlhu, konkrétne zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania. Na preukázanie svojho tvrdenia, že medzi ňou a právnym predchodcom bola uzavretá komisionárska zmluva predložila čestné vyhlásenie Petra Heglasa zo dňa 26.08.2016 v rozhodcovskom konaní. Vo vyjadrení zo dňa 19.03.2019 žalobca uviedol, že vznesená námietka premlčania žalovanej je nedôvodná v celom rozsahu. Tvrdenia žalovanej o dohode predaja formou komisionárskej zmluvy považoval za účelové, pričom vychádzajúc z dlhodobých obchodných zvyklostí medzi jeho právnym predchodcom a žalovanou išlo o kúpnu zmluvu.
10. Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol.
11. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
12. Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.
13. Podľa § 389 Obchodného zákonníka ak dlžník splnil svoj záväzok po uplynutí premlčacej doby, nie je oprávnený požadovať vrátenie toho, čo plnil, aj keď nevedel v čase plnenia, že premlčacia doba už uplynula.
14. Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.
15. Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
16. Podľa § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne tejto časti.
17. Podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
18. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že právny predchodca žalovaného žalovanej dodal tovar, ktorý fakturoval faktúrou č. FV31100534 zo dňa 20.09.2011, ktorá bola splatná dňa 31.01.2012. Medzi stranami tiež nebolo sporné, že žalovaná ku dňu podpísania dohody zo dňa 15.03.2016 uhradila sumu 500,-- Eur a tiež, že dňa 12.07.2016 uhradila sumu 595,86 Eur, t.j. spolu uhradila sumu 1.095,86 Eur. Medzi stranami bolo sporné, či medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy podľa § 409 Obchodného zákonníka alebo komisionárskej zmluvy podľa § 577 Obchodného zákonníka a či Dohodu č. 1242016 zo dňa 15.03.2016 je možné považovať za platné uznanie dlhu žalovanou. Z článku I., bod 1.3. tejto dohody však vyplýva, že žalovaná spochybnila záväzok uvedený v článku 1.2. tejto dohody, a to zaplatenie sumy 2.104,14 Eur, čo nie je možné považovať za uznanie dlhu, ako to tvrdí žalobca. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že týmto právnym úkonom zo strany žalovanej nedošlo k platnému uznaniu zvyšku dlhu, a preto nie je v danom prípade možné posudzovať plynutie premlčacej doby podľa vyššie citovaného ustanovenia § 407 ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o záväzkový vzťah vzniknutý medzi podnikateľmi podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, súd prvej inštancie v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka posudzoval plynutie premlčacej doby podľa § 397 Obchodného zákonníka. Pre posúdenie vznesenej námietky premlčania žalovanej však je irelevantné, či medzi stranami bola uzavretá kúpna zmluva alebo komisionárska zmluva. Podstatné je, kedy došlo k uplynutiu premlčacej doby. Vzhľadom na to, že faktúra č. FV31100534 zo dňa 20.09.2011 bola splatná dňa 31.01.2012, prvým dňom omeškania bol deň 01.02.2012, kedy bolo možné najskôr uplatniť nárok na súde a premlčacia doba na uplatnenie predmetnej pohľadávky podľa § 397 Obchodného zákonníka uplynula dňa 01.02.2016. Žalobca podal žalobu na rozhodcovskom súde dňa 01.07.2016, t.j. po uplynutí všeobecnej štvorročnej premlčacej doby. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade žalovaná úspešne vzniesla námietku premlčania v súlade s § 388 Obchodného zákonníka, a preto nie je možné žalobcovi uplatnený nárok vrátane príslušenstva a zmluvnej pokuty priznať.
19. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. výrokovej vety podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v nadväznosti na § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná mala v odvolacom konaní úspech plnom rozsahu. Odvolací súd preto žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie.
21. Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).