Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (24)Rozsudok_11CoPr-1-2020.pdf
PDF · 116.44 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoPr/1/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobkyne: V. X., predtým J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. I. O. XXX, Z., právne zastúpená Mgr. Robertom Kutišom, PhD., LL.M., advokátom, so sídlom Slovenských partizánov 1130/50, Považská Bystrica, IČO: 42 282 641, proti žalovanej: Základná škola a Materská škola Hlboké nad Váhom č. 124, IČO: 37 813 471, právne zastúpenej: JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s. r. o., so sídlom Národná 17, Žilina, o náhradu mzdy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7Cpr/1/2016-443 zo dňa 15.05.2019, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 7.546,87 eur (z priznanej sumy 12.935,87 eur prevyšujúcej sumu 5.389,- eur) do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku, ktorým súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v celom rozsahu, p o t v r d z u j e .
Rozsudku súdu prvej inštancie sa n e d o t ý k a v časti výroku, ktorým žalovanej uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu 5.389,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol.
Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
N a r i a ď u j e opravu záhlavia rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7Cpr/1/2016-443 zo dňa 15.05.2019 tak, že priezvisko žalobkyne správne znie: „X.“.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 12.935,87 eur, a to do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v celom rozsahu.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie sa opiera o ust. § 79 ods. 1, 2, § 134 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Zákonníka práce.
3. Súd čiastočným rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.12.20018, určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni žalovaným dňa 30.11.2015 je neplatné. Žalobkyňa po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru listom zo dňa 14.12.2015, ktorý bol žalovanej doručený dňa 15.12.2015, žalovanej oznámila, že predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na tom, aby ju ďalej zamestnávala a bezodkladne jej umožnila pokračovať v práci, čo jej však žalovaná neumožnila. Dôsledkom oznámenia žalobkyne, že trvá na tom, aby
ju žalovaná ďalej zamestnávala, je právny stav trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej. Pri neplatnom skončení pracovného pomeru je žalovaná povinná uhradiť žalobkyni podľa § 79 ZP náhradu mzdy. Od 15.12.2015 patrí žalobkyni náhrada mzdy z uvedeného neplatného skončenia pracovného pomeru. V predmetnom konaní si žalobkyňa uplatnila náhradu mzdy od 01.04.2016 do 15.12.2018, do uplynutia 36 mesiacov. Nárok za obdobie od 15.12.2015 do 31.03.2016 (t. j. 3,5 mesiaca) si uplatňuje v samostatnom konaní vedenom pred Okresným súdom Ružomberok. Rozhodujúcim obdobím pre zistenie priemerného mesačného zárobku žalobkyne (§ 134 ods. 2 ZP) je predchádzajúci kalendárny štvrťrok (júl, august, september 2015) pred tým, kedy nastala skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu mzdy (okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni doručené 30.11.2015), z ktorého žalobkyňa vychádzala pri výpočte priemerného mesačného zárobku, spôsob výpočtu nebol medzi stranami sporu sporný. V rozhodnom období predstavuje výška priemerného mesačného zárobku žalobkyne, ktorý by dosiahla sumu 634,- eur. Takto zistený príjem súd použil za celé obdobie, za ktoré si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu mzdy. Nárok na náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov vyplýva priamo zo zákona § 79 ods. 1 ZP a viaže sa na neplatnosť skončenia pracovného pomeru, súd ho v konaní nemôže obmedziť alebo nepriznať. Súd vzhľadom na to, že žalobkyňa si nárok na náhradu mzdy za obdobie od 15.12.2015 do 31.03.2016 (t. j. 3,5 mesiaca) uplatňuje v samostatnom konaní vedenom pred Okresným súdom Ružomberok, priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy za obdobie 8 mesiacov a 15 dní (do 12 mesiacov) od 01.04.2016 do 15.12.2017 vo výške 5.379,- eur. Pri posudzovaní žiadosti žalovaného podľa § 79 ods. 2 ZP súd prihliadal len na okolnosti, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacoch z celkovej doby, za ktorú by mala byť náhrada mzdy žalobkyni poskytnutá. Nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ZP patrí zamestnancovi len do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru, teda v danom prípade do 10.12.2018. Súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie náhrady mzdy. Súd nevzhliadol žiadne dôvody pre úplné nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov tak, ako to žiadala žalovaná. Dôvody, na ktoré žalovaná poukazovala, mali spočívať najmä v tom, že je rozpočtovou organizáciou obce s nízkym rozpočtom a nie je v jej možnostiach, schopnostiach uhradiť celú náhradu. Takýto dôvod súd nepovažoval za dôvod hodný mimoriadneho zreteľa pre nepriznanie alebo zníženie náhrady, nezodpovedalo by to zásadám poskytovania ochrany proti bezpráviu a naplneniu všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti a neumožniť tak zamestnávateľovi konať tak, aby sa mu oplatilo konať vo vzťahu k zamestnancovi protiprávne. Skutočnosť, že sa žalobkyňa nečinne nespoliehala, že jej bude žalovanou vyplatená náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a že si aktívne hľadala a našla prácu, nemôže byť sama osebe splnením kritéria pre nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Súd tieto skutočnosti zobral do úvahy pri posudzovaní výšky primeranej náhrady mzdy. Žalobkyňa v období od 01.04.2016 do 11.11.2016 (do 15.12.2016 plynula zákonná 12-mesačná lehota pre priznanie náhrady mzdy v plnej výške) nebola zamestnaná, od 11.11.2016 bola krátkodobo zamestnaná do 10.02.2017, kde dosiahla nižší príjem, ako by dosiahla u žalovanej, potom bola zamestnaná až od 01.07.2017 (t. j. 4 mesiace nebola zamestnaná), kde dosiahla vyšší príjem, ako by dosiahla u žalovanej, nepracovala však na zodpovedajúcej pozícii, vzhľadom na prácu, ktorú by vykonávala u žalovanej a ktorá by zodpovedala jej kvalifikácii, pracovala ako skladníčka. Súd vzhľadom na výšku príjmu, ktorý dosiahla žalobkyňa za obdobie od 15.12.2016 do 10.12.2018 (23 mesiacov a 26 dní) v celkovej výške 13.517,82 eur, ktorá v % vyjadrení predstavuje cca 90 % príjmu, ktorý by dosiahla za toto obdobie u žalovanej - 15.113,71 eur, videl dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie plnej náhrady mzdy za toto obdobie a náhradu mzdy vo výške za obdobie od 15.12.2016 do 10.12.2018 (23 mesiacov a 26 dní x 634) vo výške 15.113,74 eur krátil na 50 %, čo predstavuje sumu 7.556,87 eur. Náhrada mzdy plynúca z neplatného skončenia pracovného pomeru má pre zamestnanca jednak kompenzačný charakter, pretože mu nahrádza mzdu za obdobie počas ktorého nemohol pre zamestnávateľa vykonávať prácu, z dôvodu, že s ním zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, zároveň je svojou povahou sankciou voči žalovanej ako zamestnávateľovi za to, že neplní svoju zákonnú povinnosť prideľovať žalobkyni ako zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy a zároveň má toto ustanovenie vo vzťahu k žalobkyni ako zamestnankyni žalovanej satisfakčnú povahu za neplatne skončený pracovný pomer. Priznanie náhrady vo výške 50 % v sebe zahŕňa jednak plnú kompenzáciu mzdy žalobkyne, ktorú by za toto obdobie dosiahla, ako aj satisfakciu, za neplatné skončenie pracovného pomeru, ktorú súd považoval v tomto rozsahu za primeranú. Celkovo teda súd priznal žalobkyni za uvedené obdobie (od 01.04.2016 do 10.12.2018 - do právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola určená neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru), počas ktorého žalovaná neumožnila žalobkyni pokračovať v práci náhradu mzdy vo výške 12.935,87
eur (5379 + 7556,87). Vo zvyšku uplatneného nároku súd žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola plne úspešná v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a v časti o náhrade mzdy presahujúcej 12 mesiacov záviselo rozhodnutie výlučne na úvahe súdu a zníženie náhrady mzdy nad 12 mesiacov, ktorá závisí od úvahy súdu sa nemôže prejaviť ako neúspech pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Súd preto priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti neúspešnej žalovanej v celom rozsahu. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté v zmysle cit. ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.
4. Voči citovanému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, a to v rozsahu výroku I. Napadnutý výrok o povinnosti zaplatiť 12.935,87 eur považuje za nesprávny, pretože v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nakoľko o neplatnosti skončenia pracovného pomeru už právoplatne rozhodol súd, žalovaná je povinná v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce vyplatiť náhradu mzdy minimálne za čas 12 mesiacov. Pokiaľ by celková náhrada mzdy nepresiahla obdobie 12 mesiacov, tak v tomto konaní má žalovaná povinnosť zaplatiť nárok na náhradu mzdy vo výške 5.389,- eur. Žalovaná žiadala súd, aby postupoval v súlade s § 79 ods. 2 Zákonníka práce a nepriznal žalobkyni náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov z nasledovného dôvodu: Žalovaná je rozpočtovou organizáciou obce Hlboké nad Váhom. Mesačný rozpočet žalovanej predstavuje 4.000,- eur, z ktorého hradí všetky mzdové a tiež aj ostatné prevádzkové náklady, a preto nie je možné žalobkyni zaplatiť požadovanú sumu. Aj náhrada mzdy za obdobie 12 mesiacov bude pre žalovanú veľkou finančnou záťažou a bez mimoriadnej dotácie nebude možné tento nárok uspokojiť. Taktiež samotný zriaďovateľ, a to obec Hlboké nad Váhom je malá obec s nízkym rozpočtom. Pokiaľ súd priznal žalobkyni náhradu mzdy vo výške 12.935,87 eur spolu so sumou 1.653,67 eur (konanie vedené na OS Ružomberok), teda spolu 14.589,54 eur, ide o výšku nákladov na prevádzku celej materskej škôlky za obdobie takmer pol roka, čo je pre nich neprijateľné. Je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že žalobkyňa pracovala a pracuje u iného zamestnávateľa ZŠ a MŠ Divina na rovnakej pozícii, a teda mala by dosahovať porovnateľný zárobok. Žalovaná poukazuje na čl. 2 Zákonníka práce. Má za to, že správanie žalobkyne je od počiatku v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalobkyňa zneužila opakovaným spôsobom návštevu u lekára, keď 3 dni po sebe navštívila praktického lekára pre dospelých, pričom po návšteve lekára sa necítila dobre na návrat do práce, ale uprednostnila návštevu pohostinstva. Tiež žalobkyňa ich úmyselne zavádza, kedy na jednej strane prostredníctvom právneho zástupcu opakovane uvádza, že žiada, aby jej bolo umožnené pokračovať v práci, avšak do práce nenastúpila, ani na ich opakované výzvy. Z uvedeného je preukázané, že žalobkyňa nemá reálny záujem nastúpiť do práce a jej jediným cieľom je súdnou cestou vymôcť čo najviac finančných prostriedkov. Konanie žalobkyne žalovanej dlhodobej spôsobuje škodu predlžovaním právnej neistoty, nakoľko žalobkyni musia garantovať pracovné miesto, na ktoré však odmieta nastúpiť. Poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 39/98. Žalobkyňa sa opakovane dopúšťala porušovania pracovnej disciplíny. Vzhľadom na uvedené žiada odvolaniu vyhovieť a žalobu žalobkyne v časti prevyšujúcej náhradu mzdy vo výške 5.389,- eur zamietnuť. Žiada, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne, aby napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu žalobkyne v časti prevyšujúcej sumu 5.389,- eur zamietol.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej rozporuje všetky skutkové i právne tvrdenia žalovanej uvedené v odvolaní. Má za to, že napadnutý rozsudok je správny a zákonný. Vo vzťahu k uvedeniu jednotlivých odvolacích dôvodov žalobkyňa poukazuje na to, že žalovaná v texte odvolania nijako nešpecifikuje, na základe akých skutočností má za to, že sú dané odvolacie dôvody. Práve naopak, v odvolaní uvádza skutočnosti, ktoré možno vo vzťahu k prejednávanej veci označiť za právne bezvýznamné a nijako nepreukazujúce dôvod odvolania žalovanej o údajnej neprimeranej finančnej záťaži, sú absolútne bez právneho významu. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukazuje na zaužívaný a aplikovaný právny princíp, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania. Súdy rozhodli, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou je neplatné, a teda došlo k protiprávnemu konaniu žalovanej. Zároveň bolo jednoznačne preukázané, že na neplatnosť okamžitého skončenia bola žalovaná žalobkyňou upozornená, a to bez zbytočného odkladu, keď ešte dňa 14.12.2015 požiadala žalovanú, aby jej umožnila pokračovať v práci, čo jej žalovaná neumožnila a na tomto stanovisku a svojom protiprávnom konaní zotrvala až do 26.02.2019. Žalovaná teda neupustila od svojho protiprávneho konania. Práve naopak, toto svojím konaním predlžovala, pričom tak
konala vedome a zjavne vychádzala z predpokladu, že je pre ňu hospodárnejšie žalobkyni neumožniť pokračovať v práci. Vo vzťahu k uvedenému žalobkyňa opakovane poukazuje na konštantnú judikatúru súdov SR, z ktorej jednoznačne vyplýva, že náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov možno primerane znížiť, resp. vôbec nepriznať len výnimočne a taktiež na poslednú vetu čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa ním prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi. Žalobkyňa tiež poukazuje na skutočnosť, že tvrdenia žalovaného si navzájom odporujú, nakoľko na jednej strane tvrdí, že mesačný rozpočet predstavuje sumu 4.000,- eur, na druhej strane konajúcemu súdu deklaroval náklady vo výške presahujúcej 50.000,- eur ročne, a teda presahujúcej i údajný mesačný rozpočet. K ďalším tvrdeniam žalobkyňa udáva, že z dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného a z dôvodu straty jej príjmu bola nútená nájsť si novú prácu, čo sa jej napokon podarilo a zamestnala sa v Základnej škole s materskou školou Divina na základe pracovnej zmluvy od 03.12.2018, v zmysle ktorej bol dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú do 31.08.2019. So žalovanou pritom mal dohodnutý pracovný pomer na dobu neurčitú, čo je výrazný rozdiel čo do podmienok oboch zamestnaní. Čo sa týka náplne práce, žalobkyňa v Základnej škole s materskou školou Divina pracovala len ako vychovávateľ, najmä ako dozor v družine, v dôsledku čoho jej neboli priznané a vyplácané kreditové príplatky za vzdelávanie, ktoré absolvovala. Príjem žalobkyne z pracovného pomeru v Základnej škole s materskou školou Divina tak bol v porovnaní s príjmom u žalovanej nižší. V čase výkonu tejto práce mala taktiež zvýšené cestovné výdavky v súvislosti s dochádzkou do zamestnania, keď denne musela precestovať približne o 20 km viac. K tvrdeniam žalovanej, že konanie žalobkyne bolo v rozpore s dobrými mravmi, udáva, že tieto tvrdenia sú absolútne bez právneho významu a s predmetnou vecou nesúvisia. Žalobkyňa nerozumie, aký súvis vidí žalovaná medzi údajným konaním žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi a návštevou žalobkyne u lekára. Tvrdenia žalovanej o návšteve pohostinstva a požívaní alkoholických nápojov počas pracovnej doby sa nezakladajú na pravde. Žalobkyňa taktiež nesúhlasí s tvrdeniami žalovanej o jej neochote nastúpiť do práce. Poukazuje na opakované výzvy, aby jej žalovaná umožnila vykonávať prácu. Žalovaná vyzvala žalobkyňu, aby nastúpila do práce až listom zo dňa 26.02.2019, t. j. po rozhodnom období pre účely náhrady mzdy, a preto žalovanou uvádzané skutočnosti nie sú vo vzťahu k prejednávanej veci nijako relevantné. Žalobkyňa má za to, že žalovaná ju vyzvala na nástup do práce bez reálnych očakávaní v jej reálny návrat, čo vyplýva z nasledovných skutočností: Žalovaná už v priebehu konania vedela, že žalobkyňa pracuje v Základnej škole s materskou školou Divina, ako aj o trvaní skúšobnej doby. Žalovaná ju vyzvala na návrat do práce, keď reálne nemala možnosť riadne ukončiť pracovný pomer v Základnej škole s materskou školou Divina v skúšobnej dobe a bezodkladne nastúpiť do práce v žalovanou požadovanom termíne. Pokiaľ žalovaná uvádza, že konanie žalobkyne jej dlhodobo spôsobuje škodu predlžovaním právnej neistoty, žalobkyňa s uvedeným nesúhlasí. Tento stav právnej neistoty zapríčinila výhradne žalovaná, ktorá neplatne skončila pracovný pomer so žalobkyňou. Pokiaľ žalovaná poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR týkajúce sa používania alkoholických nápojov na pracovisku, nie je zrejmá súvislosť s prejednávanou vecou. Žalobkyňa odmieta tvrdenie, že by požívala na pracovisku alkoholické nápoje. Z uvedeného je zrejmé, že predmetné odvolanie žalovanej je absolútne nedôvodné. Žiada preto napadnutý rozsudok potvrdiť.
6. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne poukazuje na konanie žalobkyne, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa ich síce vyzývala, aby jej umožnili pokračovať v práci a kde jej písomne oznámili, aby do práce nastúpila, do dnešného dňa nenastúpila. Jediným jej zámerom je vysúdiť od zamestnávateľa čo najviac finančných prostriedkov. Pokiaľ žalobkyňa k svojmu vyjadreniu priložila ďalšie listinné dôkazy, urobila tak už po vydaní uznesenia súdu prvej inštancie o skončení dokazovania, a preto na tieto nie je možné prihliadať. V ostatnom obsahu je vyjadrenie totožné s obsahom odvolania vo veci samej.
7. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovanej uvádza, že rozporuje všetky skutkové i právne tvrdenia uvedené vo vyjadrení, predovšetkým tie, ktoré odporujú skutkovým a právnym tvrdeniam žalobkyne. Okrem tvrdení, ktoré sú zhodné s vyjadrením žalobkyne k odvolaniu žalovanej, uvádza najmä k tvrdeniu, pokiaľ žalovaná tvrdí, že jej jediným záverom je vysúdiť od zamestnávateľa čo najviac finančných prostriedkov, že v predmetom konaní žiada priznať náhradu mzdy výhradne v takej výške, ktorá jej prislúcha v zmysle platných a účinných právnych predpisov. Pokiaľ ide o predloženie listinných dôkazov, žalobkyňa k svojmu vyjadreniu priložila výhradne dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, ktoré uviedla vo svojom vyjadrení a ktorými reagovala na nové zavádzajúce či nesprávne skutkové tvrdenia žalovanej uvedené v jej odvolaní. Tieto listinné dôkazy sa týkajú odvolania žalovanej. Práve žalovaná v rámci
odvolacieho konania uplatňuje prostriedky procesného útoku a procesnej obrany v rozpore s § 366 zákona č. 160/2015 Z. z. a zákonnou koncentráciou konania, nakoľko v rámci odvolacieho konania predkladá listinné dôkazy, ktoré mohli vzhľadom na ich obsah predložiť konajúcemu súdu už v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie. Žiada napadnutý rozsudok potvrdiť.
8. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadrila.
9. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalovanej v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ustanovenia § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 7.546,87 eur (ako sumu z priznanej sumy 12.935,87 eur prevyšujúcej sumu 5.389,- eur), a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku, ktorým priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v celom rozsahu, potvrdil v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.
10. Rozsudku súdu prvej inštancie sa rozhodnutie odvolacieho súdu nedotýka v časti výroku, v ktorom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.389,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol, ako odvolaním nenapadnutých.
11. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o povinnosť žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 7.546,87 eur ako sumu prevyšujúcu sumu 5.389,- eur z priznanej sumy 12.935,87 eur a súvisiacom výroku o trovách konania za vecne správny. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí, je logické a presvedčivé a odvolací súd sa v plnom rozsahu s ním stotožňuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP.
12. Odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
13. Predovšetkým odvolací súd zdôrazňuje, že právoplatne bolo rozhodnuté o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanej so žalobkyňou. Zákonným dôsledkom neplatného skončenia pracovného pomeru je potom nárok žalobkyne na náhradu mzdy voči žalovanej tak, ako vyplýva zo zákonných ustanovení Zákonníka práce, § 79 ods. 1, 2.
14. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok vo výške 12.935,87 eur, z toho suma 5.389,- eur predstavuje nárok na náhradu mzdy po obdobie prvých 12 mesiacov po neplatnom skončení pracovného pomeru v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý nárok žalovaná nenapadla odvolaním a v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný.
15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je nárok žalobkyne na náhradu mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov (najviac za obdobie 36 mesiacov) od neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Uvedený nárok môže v zmysle citovaného zákonného ustanovenia súd na žiadosť zamestnávateľa primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Z negatívneho vymedzenia tohto zákonného ustanovenia však vyplýva, že tento nárok môže byť zamestnancovi priznaný aj v plnej výške.
16. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie reagoval na obranu žalovanej v konaní. Čiastočne uznal argumentáciu žalovanej a nárok žalobkyne na náhradu mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov znížil o 50 %. Odvolací súd má za to, že vzhľadom na skutkové okolnosti, ktoré správne zistil súd prvej inštancie, je takéto zníženie dostatočné a zodpovedá zásade spravodlivého usporiadania vzťahov tak, ako vyplýva z čl. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku. Úvaha súdu prvej inštancie sa opiera o zistený skutkový stav veci, je logická a presvedčivá a odvolací súd sa s ňou plne stotožňuje.
17. Odvolací súd dodáva, že podstatou inštitútu náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je na jednej strane uloženie sankcie zamestnávateľovi za neplatnosť skončenia pracovného pomeru a na druhej strane poskytnutie satisfakcie zamestnancovi za to, že na základe neplatného skončenia pracovného pomeru sa stal nedobrovoľne nezamestnaný. Pokiaľ ide o kritériá, podľa ktorých súd môže náhradu mzdy zamestnancovi nepriznať alebo primerane znížiť, odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 204/2009 z 28.02.2011. Najvyšší súd v
tomto rozhodnutí uviedol, že: ,,K zníženiu, poprípade nepriznaniu náhrady mzdy podľa ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce (poznámka odvolacieho súdu - obdobné ustanovenie, ako je v súčasnosti § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce) môže súd pristúpiť len, ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dovodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. Súd prihliadne najmä k tomu, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný, akú prácu tak vykonával a akého zárobku dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Významné pritom je najmä, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon práce alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného účelu považovať za rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon práce, či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutému v pracovnej zmluve alebo práci, ktorá je dohodnutému druhu práce rovnocenná alebo prácu, ktorej výkon je pre zamestnanca výhodnejší, než v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce a akú mzdu za vykonanú prácu dosiahol alebo by mohol dosiahnuť. Keby sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok nezodpovedajúcich tým, za ktorých by vykonával prácu u zamestnávateľa v prípade, že by mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou, nebolo by z hľadiska daného účelu možné po zamestnancovi spravodlivo požadovať, aby sa po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru do takejto práce vôbec zapojil, ak tak i napriek tomu učinil, nemôže to viesť k záveru, že má byť požadovaná náhrada mzdy znížená alebo dokonca nepriznaná.“
18. Rozhodným obdobím, o ktorom odvolací súd rozhoduje, je obdobie od 16.12.2016 do 10.12.2018. Po celé toto obdobie s výnimkou pár kalendárnych dní (od 03.12.2018, kedy sa žalobkyňa zamestnala v Základnej škole a Materskej škole Hlboké nad Váhom) možno konštatovať, že pokiaľ aj žalobkyňa pracovala, pracovala na pracovných pozíciách, ktoré nezodpovedali miestu ani druhu práce, aký vykonávala u zamestnávateľa, ktorý s ňou neplatne skončil pracovný pomer a nezodpovedali jej kvalifikácii. Počas celého obdobia trvania súdneho sporu, ktoré sa predlžovalo, a to aj opakovaným využívaním opravných prostriedkov zo strany žalovanej, žalovaná napriek výzve žalobkyne jej neumožnila nastúpiť do práce, a to ani v čase, keď rozsudok o neplatnom skončení pracovného pomeru nadobudol právoplatnosť (dňa 10.12.2018). Súd prvej inštancie prihliadol, že žalobkyňa počas rozhodného obdobia dosahovala príjem, možno však konštatovať, že ho dosahovala za sťažených podmienok. Pracovala na pozíciách nezodpovedajúcich jej kvalifikácii a nepriznanie náhrady mzdy za čas prevyšujúci 12 kalendárnych mesiacov by neprimerane sankcionovalo žalobkyňu a zvýhodňovalo žalovanú, ktorá sa voči žalobkyni dopustila protiprávneho konania (neplatného skončenia pracovného pomeru).
19. Samotné zníženie náhrady mzdy za rozhodné obdobie na 50 % podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne reaguje aj na postavenie žalovanej ako rozpočtovej organizácie. Samotná táto skutočnosť však nemôže spôsobiť, aby protiprávne konanie žalovanej, hoc rozpočtovej organizácie, nebolo nijakým spôsobom sankcionované.
20. Odvolací súd konštatuje, že v odvolaní a vyjadreniach žalovanej sú uvedené viaceré skutočnosti, ktoré nesúvisia s prejednávanou vecou. Pokiaľ žalovaná poukazuje na konanie žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ ide o návštevy lekára a návštevu pohostinstva, týmito skutočnosťami sa súd zaoberal v rozhodovaní o neplatnom skončení pracovného pomeru, kde žalovaná tieto skutočnosti nepreukázala. Rovnako, pokiaľ poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR, dotýkajúcu sa požívania alkoholických nápojov na pracovisku, nie je tu žiadna súvislosť medzi konaním žalobkyne a uvedeným tvrdením žalovanej.
21. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku, pokiaľ ide o priznanie sumy 7.546,87 eur ako náhrady mzdy za obdobie od 16.12.2016 do 10.12.2018, vecne správny, vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu potvrdil ako vecne správny.
22. V súlade s ust. § 224 CSP opravil v záhlaví rozsudku súdu prvej inštancie zrejmú nesprávnosť, keď bolo nesprávne uvedené priezvisko žalobkyne (Dokoupilová), ktoré správne znie ,,X.“.
23. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnou účastníčkou odvolacieho konania bola žalobkyňa, preto jej patrí voči neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
24. V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)