Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (9)Rozsudok_9Co-24-2019.pdf
PDF · 188.6 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/24/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičíkovej a členiek senátu JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu Q. D., K.. X.XX.XXXX, S., Č. XX, zast. JUDr. Zsoltom Suverom, advokátom, Advokátska kancelária, Košice, Murgašova 3, proti žalovaným: 1/ Základná škola Jozefa Urbana, Košice, Jenisejská 22, zast. JUDr. Alenou Rudohradskou, advokátkou, Advokátska kancelária, Košice, Moldavská 8, 2/ Mesto Košice, Košice, Trieda SNP 48/ A, 3/ Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky Bratislava, Stromová 1 a 4/ Okresný úrad Košice, Komenského 52, o náhradu škody na zdraví, o odvolaní žalobcu proti rozsudku č.k. 29C/200/2009-431 z 20.6.2018 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom žalobu voči žalovaným v 1. až 4. rade zamietol, žalovaným v 1. až 4. rade a štátu náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení, o.i., uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou mu 4.12.2009 domáhal, aby zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi titulom bolestného sumu 32.264,49 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.613,22 € od 3.12.2009 do zaplatenia ako aj titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 41.824,34 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 836,49 € od 3.12.2009 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť trovy konania, na tom skutkovom a právnom základe, že žalobca ako žiak 4. ročníka ZŠ Jenisejská 22, Košice počas pobytu v škole v prírode Kysak 4.12.1990 pri premiestňovaní sa z objektu školy v prírode na vopred určené miesto v lese utrpel školský úraz takým spôsobom, že mu spolužiak Peter Šonka neúmyselne palicou zasiahol pravé oko, čím mu spôsobil pohmoždenie pravého oka. Na základe lekárskeho posudku zo dňa 23.12.1991 bola bolesť ohodnotená počtom bodov 265 a sťaženie spoločenského uplatnenia bolo ohodnotené počtom bodov 490. Žalobcovi bola 17.2.1992 poskytnutá vtedajšou Školskou správou v Košiciach náhrada titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 7.350,- Sk. V r. 1996 sa podrobil operačnému zákroku, ktorým bola vykonaná implantácia umelej šošovky. V období od 19.7.2005 do 25.7.2005 bol v ústavnej starostlivosti pre poúrazové odlúpenie sietnice pravého oka, od 29.8.2005 do 2.9.2005 opäť pre poúrazové odlúpenie sietnice pravého oka - recidíva, od 24.8.2006 do 29.8.2006 z dôvodu odstránenia umelej vnútroočnej šošovky pravého oka a vybratia silikónového oleja a v období od 23.4.2007 do 26.4.2007 z dôvodu, že mu bola vykonaná implantácia umelej vnútroočnej šošovky pravého oka, v období od 4.9.2007 do 5.9.2007 a od 3.12.2007 do 6.12.2007. Lekárskym posudkom z 19.10.2009 vyhotoveným Q.. P.U. S., D.. bola bolesť žalobca utrpená za obdobie od 19.7.2005 do 6.12.2007 ohodnotená celkovým počtom
bodov 405 a sťaženie spoločenského uplatnenia počtom bodov 420. Žalobca požaduje zvýšiť bolestné na 40 násobok a náhradu za spoločenské uplatnenie o 50 násobok.
3. Z výsluchu žalobcu súdu vyplynulo, že v čase úrazu mal 10 rokov, že bol žiakom 4. triedy základnej školy na Jenisejskej, pričom pamätá si, že ráno boli oboznámený, že sa bude realizovať cvičný nástup tzv. rýchly presun a potom následne, keď sa presunuli mali voľno, pričom žiaci sa rozpŕchli do lesa a žalobca spoločne so spolužiakom V. Č. sa pri hre s palicami vzdialili a následne došlo k úrazu. Palicami rôzne šermovali, búchali o stromy a pod., pričom potom, čo mu vypadla palica z ruky a následne sa pre ňu zohol a keď staval tak palica V. Š. ho zasiahla do oka. Uviedol, že bolo žiakom oznámené, aby sa od seba nevzďaľovali, aby zostali spolu. Nebolo nič zakazované, to znamená, aby nerobili určité činnosti. Následne potom vo svojej výpovedi popísal, aké zákroky vrátane operačných boli robené na pravom oku a v ktorom období. Žalobca poukázal na to, že mal problémy so štúdiom, keďže mu často slzili oči, musel štúdium prerušiť a potom následne pokračovať, dotklo sa to aj jeho súkromného, osobného života, osobných vzťahov, že mal priateľku, s ktorou sa rozišiel, bol problém nájsť si aj zamestnanie a v určitý čas bol aj nezamestnaný. V čase úrazu bol v 4. ročníku, pričom do 3. ročníka sa dostal bez prijímacích skúšok a to do jazykovej triedy, keďže bol nadaný na jazyky, po športovej stránke nevykonával žiadne športové aktivity, pred úrazom spieval v zbore a venoval sa turistike. Ukončil základnú školu v 8. ročníku vo veku 14 rokov, následne nastúpil na Strednú priemyselnú školu strojnícku, pričom v 3. ročníku zo školy prestúpil a to aj v dôsledku zdravotného stavu a ukončil Stredné odborné učilište dopravné maturitou v odbore mechanik strojov a zariadení. Následne krátky čas pracoval, potom bol hlásený na Úrade práce v Košiciach. Operovaný bol v r. 1991, bol mu odstránili sivý zákal, v r. 1996, 2005, 2006 a 2007. O možnosti žiadať bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia sa dozvedel niekedy na prelome augusta a septembra r. 2009 a to v dôsledku toho, že stretol známeho, ktorý sa ho pýtal na zdravotné problémy s tým, že mu bolo oznámené, že sa to dá riešiť súdnou cestou. Následne sa o to začal zaujímať a zvolil si právneho zástupcu. Zo znaleckého posudku č. 20/2010 vypracovaného P.. Q.. B. Q.R., D.., znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie oftalmológia z 12.1.2011 súdu vyplynulo, že zdravotný stav žalobcu možno pokladať za ustálený , že k jeho ustáleniu došlo v období od decembra 2007 až január 2008. Hodnotenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia stanovil na celkovo 1040 bodov, pričom bolestné predstavuje 440 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia 600 bodov. Zmeny, ktoré nastali na pravom oku žalobcu sú v čase vypracovania znaleckého posudku už ireverzibilné a v čase poslednej operácie v decembri 2007 sietnicu nebolo možné vrátiť na pôvodné miesto a nie je možné ani chirurgicky , čo i len trošku zlepšiť súčasný stav a vylúčiť ešte jednu operáciu. Doplnkom znaleckého posudku zo 16.4.2011 č. 11/2011 uvedený znalec doplnil svoj posudok a zodpovedal otázky žalobcu, vyjadril sa aj k bodovému ohodnoteniu, ktoré urobil Q.. S.. V závere doplnku znaleckého posudku znalec uviedol, že žalobcovi zvýšenie bodového hodnotenia neprislúcha, že stav jeho pravého oka nemá príčinný súvis jedine a výlučne s úrazom zo 4.12.1990, ale s radom nasledujúcich udalostí, ktoré sú vymenované v doplnku. Následne znalec zaujal aj stanovisko k vyjadreniu žalobcu (stanovisko č. 21/2011 z 19.9.2011), v ktorom popísal chronológiu chorobného procesu, vyjadril sa k vzniku odlúpenia sietnice, k čomu prispelo viacero faktorov, aj k príčine vzniku zápalov rohovky u žalobcu, ktorou bola infekcia. K tomu, akým spôsobom bola infekcia získaná, znalec uviedol, že t.č. toto znaleckým dokazovaním nedokáže identifikovať. Žalobca, podaním z 29.11.2011 žiadal pripustiť zmenu žaloby a to jej rozšírenie a súd uznesením 29C/200/2009-139 z 5.3.2012 jej zmenu pripustil, ktorou bolo navrhnuté uložiť žalovaným v 1. až 3. rade povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi 62.736,51 € s úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 2.091,22 € od 3.12.2009 do zaplatenia titulom náhrady za bolesť a sumu 100.378,41 € s úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 1.672,97 € od 3.12.2009 do zaplatenia titulom náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia. Z vypočutia znalca P.D.. Q.. B. Q., D.., súdu vyplynulo, že žalobca bol 8 krát hospitalizovaný v nemocnici v súvislosti s pravým okom, pričom išlo o 2 úrazy, jeden sa udial 4.12.1990 a ďalší úraz niekedy v septembri r. 2007. Poukázal na to, že žalobcom navrhované zvýšenie v súvislosti s prvým úrazom nie je možné priznať a to ani zvýšením bolestného ani zvýšenie spoločenského uplatnenia a taktiež nie je možné jednoznačne sa vyjadriť, ktorý z týchto 2 úrazov je dôsledkom súčasného zdravotného stavu žalobcu vzhľadom na to, že v novembri 2007 bola žalobcovi diagnostikovaná recidíva odlúpenie sietnice. Zároveň uviedol, že k ustáleniu zdravotného stavu v danom prípade dochádza po polroku od vzniku úrazu, to znamená, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu došlo do 12.10.1991, keďže k operácii sivého zákalu došlo od 17.6.1991 do 12.7.1991 a teda po 3 mesiacoch bol zdravotný stav ustálený. Následne potom znalec uviedol, že k ustáleniu zdravotného stavu došlo najneskôr decembrom 1991 a po druhom úraze došlo k ustáleniu zdravotného stavu v decembri 2007 až január 2008. Definitívne ustálenie zdravotného stavu bolo v januári 2008 a týkalo sa to obidvoch úrazov. Zároveň znalec uviedol,
že k ustáleniu zdravotného stavu po prvom úraze, t.j. 4.12.1990 došlo najneskôr do konca roka 1996 a to v dôsledku toho, že bola implantovaná umelovnútroočná šošovka. Zo znaleckého posudku č. 2/2014 znalca MUDr. Rastislava Vidu, znalca z odboru zdravotníctvo, farmácia, odvetvie oftalmológia, očné lekárstvo zo 4.2.2014 vyplynulo, že zdravotný stav žalobcu je v čase vypracovania znaleckého posudku ustálený, že k ustáleniu zdravotného stavu došlo s odstupom 2 mesiacov od poslednej operácie, t.j. začiatkom februára 2008. Čo sa týka bodového ohodnotenia bolestné, ohodnotil ho na sumu 517 bodov a spoločenské uplatnenie sumou 1200 bodov, spolu bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotil na 1717 bodov. Uvedený znalec konštatoval, že žiadna operácia žalobcovi t.č. nevie zlepšiť zdravotný stav, to zn. zlepšiť videnie na pravom oku, že z medicínskeho hľadiska bolo bolestné aj sťaženie spoločenského uplatnenia už zvýšené. Na návrh zást. žalobcu na pojednávaní 17.2.2016 o pripustenie zmeny žaloby, súd uznesením zmenu žaloby 17.2.2016 pripustil tak, že žalovaní v 1. až 4. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 62.736,51 € s úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 2.091,22 € od 3.12.2009 do zaplatenia titulom náhrady za bolesť a sumu 100.378,41 € s úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 1.672,97 € od 3.12.2009 do zaplatenia titulom náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd , vychádzajúc z § 21 ods. 1, 3, § 12 písm. f/, § 13 ods. 2 písm. f/ zák. č. 222/1996, § 7, § 8 ods. 9 veta prvá zák. č. 515/2003 Z.z., § 1, § 3 ods. 8 zák. č. 254/2007 Z.z., § 9 ods. 1 zák. č. 180/2013 Z.z., § 415, § 420 ods. 1, § 438 ods. 1, § 442 ods. 1, 3, § 444 Obč.zák., § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. , § 2 ods. 1, § 4, § 6 ods. 1, ods. 2, § 7 ods. 1, 2, 3 vyhl. č. 32/1965 Z.z. , o. i. , konštatoval, že rozsudkom 29C/200/2009-337 zo 16.5.2016 rozhodol tak, žalovaný v 4. rade je zodpovedný za škodu na zdraví žalobcu, žalobu voči žalovaným v 1. až 3. rade zamietol a o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovanými v 1. až 3. rade rozhodne po právoplatnosti rozsudku, že Krajský súd v Košiciach uznesením 9Co/473/2016 z 30.11.2017 zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V bode č. 34 súdu uložil povinnosť opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu vo vzťahu k žalovaným v 1.
- 4. rade, a to čo do jeho základu, ako aj výšky jedným rozhodnutím, po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení, pričom v novom rozhodnutí sa vysporiada so všetkými skutočnosťami uvádzanými v odvolaní žalobcu a žalovaného v 4. rade, ako aj vo vyjadreniach k odvolaniam zo strany žalovaných. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v priebehu konania všetci štyria žalovaní vzniesli jednak námietku nedostatku pasívnej legitimácie, ako aj námietku premlčania uplatneného nároku, pričom súd sa v prvom rade zaoberal námietkou pasívnej legitimácie žalovaných, to zn., kto zo žalovaných v 1. až 4. rade je zodpovedný za škodu na zdraví voči žalobcovi. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že k úrazu na zdraví žalobcu došlo 4.12.1990, že v zmysle Nar. vlády č. 223/1988 Zb. § 39 ods. 2 v znení účinnom do 31.1.1991, za škodu ktorá vznikla žiakom základných škôl pri vyučovaní alebo pri výchove mimo vyučovania alebo v priamej súvislosti s nimi zodpovedá národný výbor, ktorý školu alebo školské zariadenie odborne vedie, že v danom prípade to bol Národný výbor mesta Košice. Konštatoval, že v zmysle Zák. č. 542/1990 dňa 1.1.1991 táto zodpovednosť za škodu prešla na školskú správu v Košiciach, pričom aj samotný žalobca v žalobe uviedol, že školskou správou v Košiciach mu bola poskytnutá náhrada 17.2.1992 vo výške 7.350,- Sk. Následne boli školské správy v zmysle § 12 písm. f/ Zák. č. 222/1996 Zb. zák. s účinnosťou od 24.7.1996 zrušené a práva a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, majetkovoprávnych vzťahov a iných vzťahov prešli z doterajších školských správ na novozriadené okresné úrady, v ktorých územnom obvode mali sídlo, s výnimkou práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, majetkových vzťahov a iných vzťahov uvedených v odsekoch 3, 4 a 5. Následne okresné úrady s účinnosťou od 1.1.2004 boli podľa § 7 Zák. č. 515/2003 zrušené a podľa § 8 ods. 9 zák. práva a povinností z okresných úradov z majetkovoprávnych vzťahov a iných vzťahov prešli z okresného úradu na krajský úrad, v ktorého územnom obvode mal okresný úrad sídlo , to zn. na Krajský úrad v Košiciach. Krajské úrady v Košiciach v zmysle § 1 Zák. č. 254/2007 boli zrušené s účinnosťou od 1.10.2007 a podľa § 3 ods. 8 predmetného zák. práva a povinností z krajských úradov z majetkovoprávnych vzťahov a iných vzťahov vzniknuté do 30.9.2007 prešli na obvodný úrad, na ktorého výkon pôsobnosti sa tieto práva a povinností vzťahujú. Obvodné úrady, ktoré boli zriadené podľa predpisov účinných do 30.9.2013 sú okresné úrady podľa Zák. č. 180/2013 Zb. zák. a to s účinnosťou od 1.10.2013 - § 9 ods. 1. Na základe cit. právnych predpisov mu vyplynulo, že právnym nástupcom Národného výboru mesta Košice, ako prvotne zodpovednej osoby na náhradu škody spôsobenej školským úrazom žalobcovi je v súčasnosti Okresný úrad Košice, t.j. žalovaný v 4. rade. Na základe uvedeného ustálil, že zodpovedným za škodu žalobcovi je žalovaný v 4. rade a žalobu voči žalovaným v 1. až 3. rade pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietol. Z tohto dôvodu sa už nezaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovanými v 1. až 3. rade. Citujúc znenie § 100 ods. 1, 2 a § 106 ods. 1, 2 Obč. zák. sa zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným v 4. rade. Uviedol, že žalobca podal žalobu na súd 4.12.2009 a na pojednávaní 2.3.2015 požiadal o rozšírenie okruhu strán sporu a to o pristúpenie žalovaného v 4. rade - Okresný
úrad Košice, že lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia bol vypracovaný 19.10.2009, že nárok na náhradu škody vzniká dátumom vyhotovenia znaleckého posudku, že žalobca si svoj nárok voči žalovanému v 4. rade uplatnil až na pojednávaní 2.3.2015, keď požiadal o rozšírenie okruhu strán sporu a to o pristúpenie žalovaného v 4. rade , že k uplatneniu nároku žalobcu došlo po uplynutí dvojročnej subjektívnej, ako aj trojročnej objektívnej lehoty. Na základe uvedeného zamietol žalobu aj voči žalovanému v 4. rade a to v dôsledku vznesenej námietky premlčania nároku žalobcu. Záverom uviedol, že zároveň nie sú splnené ani predpoklady na náhradu škody a to porušenie právnej povinnosti žalovaných ako zodpovednostných subjektov za škodu na zdraví spôsobenú žalobcovi a ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody na zdraví u žalobcu a porušením právnej povinností žalovaných, že neexistencia príčinnej súvislosti medzi žalobcovým úrazom zo 4.12.1990 a následnými operáciami (udalosťami, tak ako sú popísané v doplnení znaleckého posudku č. 20/2010 P.. Q.. B. Q., D..) vyplýva z doplnku tohto znaleckého posudku a teda medzi vznikom škody na zdraví u žalobcu a porušením právnych povinností zo strany žalovaných nie je príčinná súvislosť. Poukázal aj na to, že zároveň znalec Q.. Y. B. v znaleckom posudku č. 2/2014 sa nevyjadril k príčinnej súvislosti medzi škodou na zdraví žalobcu a porušením právnej povinnosti zo strany žalovaných a teda súd ju nemal za preukázanú. Aj z týchto dôvodov súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 257 C.s.p. a výnimočne úspešným žalovaným v 1. až 4. rade náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal. Tieto dôvody súd vzhliadol na strane žalobcu a to jednak v jeho zdravotnom stave (poranenie pravého oka), ktorý je dôsledkom úrazu z r. 1990 a následných komplikácií v neskoršom období a jednak v jeho osobnom stave, keď 26.4.2014 uzatvoril manželstvo a 8.9.2014 sa mu narodil syn Michal a 12.2.2018 syn Patrik, čím mu vznikli ďalšie vyživovacie povinnosti. Zároveň konštatoval, že spoločne s manželkou sú dlžníkmi na hypotekárnom úvere, že zmluvu o úvere na bývanie uzatvorili 21.11.2017 s výškou 57.200 € a splatnosťou 27 rokov, že vyživovacia povinnosť žalobcu voči manželke a maloletým deťom, ako aj splátky hypotekárneho úveru , sa výrazne premietajú do nákladov žalobcu a tým aj jeho životnej úrovne. Z dôvodu, že žalobca je v konaní oslobodený od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 71/1992 Zb., že súd jeho žalobu zamietol, neuložil povinnosť žalovaným zaplatiť súdny poplatok za žalobu podľa § 2 ods. 2 ci. zák. Taktiež štát nemá právo na náhradu trov konania, za zaplatené znalečné za vypracovanie znaleckých posudkov znalcov P.. Q.. B. Q., D., vrátane doplnku k znaleckému posudku a Q.. Y. B., keďže žalovaní boli v konaní plne úspešní a u žalobcu sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalobcu, ako neúspešnú stranu sporu nezaviazal na náhradu trov konania voči štátu.
4. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.
5. K pasívnej legitimácii odkázal na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Cdo/146/2011 z 3.10.2011, z odôvodnenia ktorého z časti citoval. Poukázal na to, že okamih vzniku škodnej udalosti nemusí byť totožný s okamihom odškodňovanej bolesti, že či a aké zmeny v zdravotnom stave nastali, je možné zistiť, ak je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, teda v dobe, kedy je možné vykonať jeho posúdenie a že sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká až v tejto dobe. Inými slovami povedané , že poškodenému môže vzniknúť zo škodovej udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už raz ustáleného zdravotného stavu i ďalší nárok na náhradu bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia, že takýto nárok je treba aj z hľadiska premlčania posudzovať samostatne ako nárok zo samostatnou premlčacou lehotou a rozdielnym časovým začiatkom jeho behu (viď. rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 29.07.1983, uverejnený pod R č. 9/1986). Poukázal na to, že v danom prípade sa svojou žalobou domáha bolestného za bolesti utrpené v období od 19.07.2005 do 06.12.2007 ako aj náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia pre úplnú stratu zraku pravého oka, pričom podľa Znaleckého posudku č. 2/2014 zo 04.02.2014 vypracovaného znalcom z odvetvia oftalmológie MUDr. Rastislavom Vidom k ustáleniu zdravotného stavu, resp. zhoršeniu pôvodného poškodenia zdravia, došlo v mesiaci február r. 2008. Citujúc znenie § 251 ods. 1, § 214 ods. 2 Zák. práce, § 1 ods. 1 zák. č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl (školských zákon) v znení účinnom do 31.8.2005, uviedol, že v predmetnom konaní sa domáha bolestného za bolesti utrpené v období od 19.07.2005 do 06.12.2007 ako aj náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia pre úplnú stratu zraku pravého oka, pričom k ustáleniu zdravotného stavu došlo v mesiaci február r. 2008 , že predmetom konania sú nároky, ktorých vznik bol zavŕšený ustálením jeho zdravotného stavu v mesiaci február r. 2008 (po 1. apríli 2002) mal za to, že pre určenie zodpovedného subjektu je rozhodujúca právna úprava platná a účinná v čase vzniku škodového záväzku. Poukázal na to, že aj keď v čase školského úrazu žalobcu bola daná právna zodpovednosť národného výboru, že v čase vzniku škodového záväzku spočívajúcom v nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý bol zavŕšený ustálením zhoršenia
zdravotného stavu žalobcu, t.j. po 1. apríli 2002, bola daná už právna zodpovednosť žalovaného 1. rade (základnej školy) a žalovaného v 2. rade (jej zriaďovateľa Mesta Košice). Mal za to, že za žalobou uplatnenú škodu na zdraví sú spoločne a nerozdielne zodpovední žalovaný v 1. a 2. rade. Tvrdil, že nakoľko záväzok na náhradu škody na zdraví nie je uvedený medzi záväzkami, ktoré neprešli na obec, že tento záväzok na zdraví prešiel na obec, t.j. na žalovaného v 2. rade, že iba tie záväzky, ktoré sú vymenované v § 4a ods. 2 písm. a) alebo písm. b) zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení zák. č. 447/2001 Z. z. za predpokladu, že vznikli do 01.07.2002 a neboli uhradene do 31.12.2003, sú záväzkami ústredného orgánu štátnej správy. V súvislosti so záverom súdu o premlčaní žalobou uplatneného nároku voči žalovanému v 4. rade, poukázal na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky 21Cdo/210/2003 z 12.08.2003. podľa ktorého „...O tom, kdo za škodu odpovídá, se poškozený dozví tehdy, jestliže ziská vědomost o takových skutkových okolnostech, které mohou zakládat důvod pro závěr o odpovědnosti zaměstnavatele“. Zdôraznil, že nadobudol podozrenie, že v súvislosti so školským úrazom zo 04.12.1990, resp. s odškodnením následkov neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu z tejto škodovej udalosti, by mohla prísť do úvahy aj zodpovednosť teraz už žalovaného v 4. rade , až na základe zriaďovacej listiny G. Š. X. XX, S. s právnou subjektivitou s účinnosťou od 01.01.1998, ktorá bola predložená žalovaným v 2. rade na pojednávaní 02.03.2015, že navrhol žalovaného v 4. rade pribrať do konania, a svoj nárok si voči nemu uplatnil už na pojednávaní 02.03.2015. Zdôraznil, že nie je spravodlivé od neho ako bývalého žiaka základnej školy žiadať, aby za škodu na zdraví zo školského úrazu zo 04.12.1990 dôsledkom neskoršieho zhoršenia zdravotného stavu, ktorej vznik bol zavŕšený až jeho ustálením v mesiaci február r. 2008, bez ďalšieho dospel k záveru o prípadnej zodpovednosti žalovaného v 4. rade. Tvrdil, že žalobou uplatnený nárok nemôže byť v prípade jeho danosti voči žalovanému v 4. rade premlčaný, že za daných okolností je prihliadnutie na námietku premlčania v rozpore aj s dobrými mravmi. K predpokladom vzniku nároku na náhradu škody, k úrazu, jeho okolnostiam a porušeniu právnej povinnosti, uviedol, že z vykonaného dokazovania zjavne vyplynulo, že ako Ž. Š. Y. G. X. XX S. počas pobytu v Š. B. V. S. 04.12.1990 pri premiestňovaní sa z objektu školy v prírode na vopred určené miesto v lese utrpel školský úraz takým spôsobom, že mu spolužiak V. Š. neúmyselne palicou zasiahol pravé oko, čim mu spôsobil pohmoždenie pravého oka. Citujúc znenie § 16 ods. 1 zák. č. 78/1978 Zb. o školských zariadeniach, v znení účinnom v rozhodujúcom období, opakoval, že nebolo preukázané, že by bol akokoľvek oboznámený s predpismi o bezpečnosti a ochrane zdravia, resp., že by mu boli dané akékoľvek konkrétne príkazy, zákazy alebo pokyny k zaistenou bezpečnosti a ochrane zdravia a už vôbec nie to, či vzhľadom na svoj vek a tomuto veku zodpovedajúcu duševnú vyspelosť, by bol schopný aj porozumieť, že zodpovednosť za školský úraz je objektívna, že zo strany žalovaných nebolo preukázané naplnenie ani jedného z liberačných dôvodov. K následkom školského úrazu a príčinnej súvislosti, uviedol, že pohmoždením pravého oka došlo k takému poškodeniu šošovky, že 18.06.1991 mu bola operačným zákrokom vykonaná jej extrakcia ako aj odstránenie sivého zákalu, že sa pre zhoršenie pôvodného poškodenia pravého oka školským úrazom podrobil v r. 1996 operačnému zákroku, ktorým bola vykonaná implantácia umelej šošovky. Následkom úrazu v období od 19.07.2005 do 25.07.2005 bol v ústavnej starostlivosti pre poúrazové odlúpenie sietnice pravého oka a od 29.08 2005 do 02.09.2005 opäť pre poúrazové odlúpenie sietnice pravého oka - recidíva. V ústavnej starostlivosti bol v období od 24.08.2006 do 29.08.2006 z dôvodu odstránenia umelej vnútroočnej šošovky pravého oka a vybratia silikónového oleja a následne od 23.04.2007 do 26.04.2007 z dôvodu, že mu bola vykonaná implantácia umelej vnútroočnej šošovky pravého oka. Tiež bol liečený na následky poškodenia oka v ústavnej starostlivosti aj od 04.09.2007 do 05.09.2007 a následne od 03.12.2007 do 06.12.2007 pre opätovné poúrazové odlúpenie sietnice pravého oka. Poukázal na znalecký posudok č. 2/2014 zo 04.02.2014 vypracovaný znalcom z odvetvia oftalmológie Q.. Y. B., že k ustáleniu zdravotného stavu, resp. zhoršeniu pôvodného poškodenia zdravia došlo v mesiaci február r. 2008. Aj keď znalec ohľadom uvedených úkonov uviedol, že niektoré z nich síce neboli priamym (prvotným) následkom úrazu z r. 1990, ale dôsledkom následných poúrazových komplikácii, ide nepochybne poúrazové zhoršenie zdravotného stavu, ktoré je v priamej príčinnej súvislosti s úrazom v r. 1990, že napokon znalec uzavrel, že ... v dôsledku úrazu pravého oka zo 4.12.1990 a v dôsledku následných komplikácii a ich liečby je u žalobcu prítomná úplná strata videnia na pravom oku“. Poukázal na to, že k nariadeniu podania znaleckého posudku Q.. Y. B. uznesením z 03.12.2013 na návrh žalobcu na doplnenie dokazovania z 27.06.2012 došlo z dôvodu, že znalec P.. Q.. B. Q., D.. závery svojho písomného Znaleckého posudku č. 20/2010 z 12.01.2011 v rámci svojho výsluchu na pojednávaní 21.05.2012 úplne vyvrátil, odkazovať na závery znalca P.. Q.. B. Q., D.. nie je na mieste. Uviedol, že následky tohto úrazu ho poznačili na celý život, z hľadiska pracovného zaradenia, využívania voľného času, kultúrneho vyžitia, ďalšej sebarealizácie a aj jeho rodinného života. Následky tohto úrazu ho obmedzili predovšetkým pri výbere budúceho povolania a výrazne sťažili prípravu na toto povolanie.
Nie je uňho prítomné priestorové videnie, preto nemôže vykonávať mnohé aktivity, či zamestnania. Má zakázané svoj organizmus fyzicky zaťažovať, aby sa tým predišlo nežiaducemu nárastu očného tlaku, dôsledkom čoho je vylúčený zo športového života. Uvedený hendikep je uňho viditeľný a má aj istý estetický rozmer. V dôsledku zmenšovania pravého oka dochádza k bolesti. V danom prípade by bolo potrebné vykonať chirurgické riešenie - vybratie pravého oka ako orgánu. Napokon bol uznaný aj za invalidného, čo zakladá dôvod hodný osobitného zreteľa na zvýšenie náhrady súdom o ďalších 50 %. Keďže liečenie zhoršenia pôvodného poškodenia pravého oka u žalobcu bolo zdĺhavé a bolestivé, spojené s komplikáciami, obnášalo mnohonásobnú hospitalizáciu v ústavnom zariadení a vzhľadom na vek, v ktorom utrpel tento úraz a na obmedzenia, ktoré sú spojené so znášaním následkov tohto úrazu pri pracovnom a celkovom spoločenskom uplatnení, je jeho nárok plne opodstatnený. Vytkol súdu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil, keď žalobu voči všetkým štyrom žalovaným zamietol. Navrhol rozsudok zmeniť a žalobe (podľa uznesenia o pripustení zmeny žaloby na pojednávaní 17.02.2016) vyhovieť.
6. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu sa nestotožnil s odvolaním žalobcu. Poukázal na § 251 ods. 1 zák. č. 311/2001 - Zákonníka práce; že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002 ak nie je ďalej ustanovené inak, že nároky, ktoré z nich vznikli a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Citoval znenie § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý je vo vzťahu k uvedenému ust. Zákonníka práce lex specialis sa , že na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania z takej choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy. Mal za to, že na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sa v tomto prípade vzťahujú predpisy platné v čase vzniku úrazu žalobcu (4.12.1990), ktoré súd v rozsudku správne aplikoval. V súvislosti s pasívnou vecnou legitimáciou poukázal na §39 ods. 2 Nariadenia vlády č. 223/1988 Zb. , ktorým sa vykonáva Zákonník práce , v znení účinnom do 31.1.1991 , podľa ktorého za škodu, ktorá vznikla žiakom základných škôl, osobitných škôl a pomocných škôl pri vyučovaní, pri výchove mimo vyučovania a pri výchove žiakov v školských zariadeniach alebo v priamej súvislosti s nimi zodpovedá národný výbor, ktorý školu alebo školské zariadenie odborne vedie. Uviedol, že s účinnosťou od 1.1.1991 boli v súlade so zákonom č. 542/1990Zb. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve zriadené školské správy ako orgány štátnej správy na úseku škôl a školských zariadení. Citoval znenie § 21 zák. č. 542/1990Zb, že školské správy sa zriaďujú z tých orgánov krajských národných výborov, okresných národných výborov , mestských národných výborov, miestnych národných výborov a miestnych národných výborov v strediskových obciach, ktoré do nadobudnutia účinnosti tohto zákona vykonávali pôsobnosť na úseku školstva, že podľa § 21 ods. 3 dňom zriadenia školských správ prechádzajú práva a povinnosti zriaďovateľa školy a školského zariadenia z národného výboru, ktorý školu (školské zariadenie) zriadil, na tú školskú správu, do pôsobnosti ktorej škola(školské zariadenie) prechádza. Zdôraznil, že školský úraz žalobcu sa stal 4.12.1990, že vtom čase bola daná zodpovednosť národného výboru za škodu, ktorý školu odborne viedol v zmysle Nariadenia vlády č.223/1988 Zb., konkrétne Národný výbor mesta Košice, že dňom 1.1.1991 táto zodpovednosť za škodu prešla podľa zák. č. 542/1990 Zb. na školskú správu v Košiciach. Na základe lekárskeho posudku z 23.12.1991, ako uvádza žalobca v žalobe mu bola poskytnutá náhrada vtedajšou Školskou správou Košice 17.2.1992.S účinnosťou od 24.7.1996 boli podľa § 12 písm. f) zák. č. 222/1996 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov školské správy zrušené, podľa § 13 ods. 2 písm. f) cit. zák. práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov , majetkovoprávnych vzťahov a iných vzťahov prechádzajú z doterajších školských správ, v ktorých pôsobnosti sú základné školy, základné umelecké školy a školské zariadenia, okrem školských zariadení uvedených v odseku 3/ na novozriadené okresné úrady, v ktorých územnom obvode mali sídlo, s výnimkou práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, majetkovoprávnych a iných vzťahov uvedených v ods. 3, 4 a 5. S účinnosťou od 1.1.2004 boli podľa § 7 zákona č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov okresné úrady zrušené a podľa § 8 ods. 9 cit. zák. práva a povinnosti okresného úradu z majetkovoprávnych vzťahov a iných vzťahov prechádzajú z okresného úradu na krajský úrad , v ktorého územnom obvode mal okresný úrad sídlo. 7. S účinnosťou od 1.10.2007 boli podľa § 1 zák. č. 254/2007 Z.z. o zrušení krajských úradov krajské úrady zrušené, podľa § 3 ods. 8 cit. zák. práva a povinnosti krajského úradu z majetkovoprávnych vzťahov a iných vzťahov vzniknuté do 30. septembra 2007 prechádzajú na obvodný úrad, na ktorého výkon pôsobnosti sa tieto práva a povinnosti vzťahujú. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1.10.2013 obvodné
úrady zriadené podľa predpisov účinných do 30. septembra 2013 sú okresné úrady podľa tohto zákona.S poukázaním na cit. ust. právnych predpisov mu vyplynulo, že právnym nástupcom Národného výboru mesta Košice ako prvotne zodpovednej osoby na náhradu škody spôsobenej školským úrazom žalobcovi je v súčasnosti Okresný úrad Košice. Opakoval, že nie je pasívne legitimovaný, vzhľadom k tomu, že školy sa podľa § 39 ods. 2 Nariadenia vlády č. 223/1988 Zb. stali zodpovednými subjektami až od 1.2.1991, pričom k školskému úrazu žalobcu došlo 4.12.1990 v škole prírode, teda k školskému úrazu došlo skôr, ako bola ustanovená zodpovednosť škôl za školské úrazy a z cit. ust. právnych predpisov nevyplýva ani pasívna legitimácia žalovaných v 2. a 3. rade. Ďalej odkázal na dôvody týkajúce sa tej skutočnosti, že žalobca v konaní nepreukázal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných v 1., 2. a 3. rade . Zdôraznil, že žalobca zároveň v konaní nepreukázal príčinnú súvislosť medzi úrazom zo dňa 4.12.1990 a jeho zdravotným stavom potvrdeným lekárskym posudkom zo dňa 19.10.2009, pričom nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na náhradu škody je preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti s vzniknutou škodou , že žalobca následne v r. 2007 utrpel ďalší úraz oka a v súčasnosti nie je možné preukázať, že škoda, ktorá vznikla , je priamym následkom úrazu zo 4.12.1990. V celom rozsahu sa stotožnil s rozsudkom a navrhol ho potvrdiť ako vecne správny.
8. Žalovaný v 2.rade vo vyjadrení k odvolaniu k pasívnej legitimácii uviedol, že podľa § 11 ods. zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, je vo vzťahu k uvedenému ust. Zák. práce lex specialis: „Na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania z takej choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy“. Poukázal na to, že z ust. špeciálneho predpisu, vzťahujúceho sa konkrétne na bolesť a náhradu spoločenského uplatnenia vyplýva, že nie je rozhodujúce, kedy bol urobený lekársky posudok, a teda kedy bol ustálený zdravotný stav poškodeného (aj v prípade vzniku samostatného nároku), ale pre posúdenie bolesti a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (vrátane zodpovednosti) je rozhodujúce, kedy došlo k samotnému úrazu, resp. poškodeniu na zdraví. Konštatovať, že na náhradu za bolesť , či sťaženie spoločenského uplatnenia v tomto prípade sa vzťahujú predpisy platné v čase vzniku úrazu žalobcu, čiže 4.2.1990. Preto sa stotožnil s postupom súdu ohľadom určenia osoby zodpovedajúcej za škodu. K námietke premlčania uviedol, že platí nevyvratiteľná domnienka znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov, že ku dňu vypracovania lekárskeho posudku (19.10. 2009) žalobca mohol na základe platnej právnej úpravy určiť pasívne legitimovanú osobu, najmä, keď bol zastúpený advokátom a premlčacia lehota plynula od uvedeného dňa. Ďalej poukázal aj na nepreukázanie príčinnej súvislosti žalobcom medzi úrazom dňa 4.12.1990 a jeho súčasným zdravotným stavom a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v r. 2007 žalobca utrpel ešte jeden pomerne intenzívny úraz oka a v súčasnosti nie je možné preukázať , že škoda , ktorá vznikla, je priamym následkom úrazu v r. 1990. Navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
9. Žalovaný v 3.rade vo vyjadrení k odvolaniu , o. i., uviedol, že žalobca poukazuje na vznik nárokov , k zavŕšeniu ustálenia jeho zdravotného stavu v mesiaci február r. 2008, že pre určenie zodpovedného subjektu je rozhodujúca právna úprava platná a účinná v čase vzniku škodového záväzku (t.j. vo februári 2008). Zdôraznil, že nie je potom zrejmé, prečo žalobca vo vzťahu k nemu poukazuje na spätnú právnu úpravu s účinnosťou od 1.1.2004 (prechod niektorých záväzkov zrušených krajských a okresných úradov na štát podľa § 8 ods. 14 zák. č. 515/2003 Z.z.). Ak by vznikla do 31.12.2003 (§ 8 ods. 14 zákona č. 515/2003 Z.z.), pričom sám žalobca v odvolaní uviedol vznik nárokov až od februára 2008. Opakoval, že nemá pasívnu vecnú legitimáciu za záväzky z r. 2008, pretože zo zákona je daná pasívna vecná legitimácia iba za záväzky vzniknuté do 31.12.2003, pritom v konaní pred súdom preukázal, že nemá ani pasívnu vecnú legitimáciu za záväzky vzniknuté do 31.12.2003. Citujúc znenie § 511 ods. 1 Obč. zák., uviedol, že pasívna solidarita žalovaných 1. až 4., ktorej sa domáha žalobca, predpokladá pasívnu vecnú legitimáciu všetkých žalovaných. Keďže však žalobca nepreukázal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 3., spoločný solidárny záväzok žalovaných 1. až 4. nemohol vzniknúť, a súd nemohol rozhodnúť inak, než žalobu zamietnuť. Nemožno totiž zaviazať spoločne a nerozdielne niekoho (žalovaný 3.) , kto nemá pasívnu vecnú legitimáciu. Vzhľadom na nemožnosť vzniku spoločného solidárneho záväzku tak, ako to požaduje žalobca, je pritom irelevantné sa zaoberať ďalšou odvolania (k námietke premlčania) a k predpokladom vzniku nároku na náhradu škody. Ak by aj nedošlo k premlčaniu, alebo by bola daná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a škodou, nič by to nemenilo na skutočnosti, že spoločný solidárny záväzok žalovaných 1. až 4. nevznikol a nemožno ho súdnym rozhodnutím priznať. V ostatnom poukázal na všetky svoje predchádzajúce vyjadrenia vo veci
obsiahnuté v spise a v plnej miere sa stotožnil s rozsudkom . Navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
10. Žalovaný v 4.rade vo vyjadrení k odvolaniu k pasívnej vecnej legitimácii uviedol, že súhlasí s tvrdením žalobcu za žalobou uplatnenú škodu na zdraví sú spoločne a nerozdielne zodpovední žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade, že súd v odôvodnení rozsudku dospel k nesprávnemu záveru, že zodpovedným za škodu žalobcovi je žalovaný v 4. rade. Poukázal na to, že právna teória považuje úraz za právnu udalosť, že v prípade, že z tejto udalosti vznikne škoda, ide o škodovú udalosť, ktorú je potrebné dôsledne odlišovať od samotnej škody. Uhradením škody žalobcovi, t.j. poskytnutím náhrady titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia Školskou správou v Košiciach dňa 17. 02. 1992 došlo k zániku zodpovednostného záväzku medzi žalobcom a Školskou správou v Košiciach, ktorá bola právnym nástupcom Národného výboru mesta Košice. Tvrdil, že na ďalších právnych nástupcov Školskej správy v Košiciach mohli prejsť len existujúce záväzky. Poukázal na zák. č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky (§ 2, písm. g), bod 3.1.), ktorý v čl. XII. zmenil a doplnil zák. č. 542/1990 Zb. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a § 22a ods. 4, podľa ktorého zriaďovateľská pôsobnosť okresných úradov ku školám a školským zariadeniam uvedeným v § 4 prechádza s účinnosťou od 1. júla 2002 na obce. Konštatovať, že od 01. 07. 2002 Okresný úrad Košice už nemá a ani v budúcnosti nemohol mať k veci žiadny právny vzťah, a preto nemôže byť pasívne legitimovaný v spore, že podstatnou okolnosťou je , kedy vznikol zodpovednostný záväzok, resp. škoda, nie kedy došlo ku škodovej udalosti. Žalobca sa žalobou domáha bolestného za bolesti utrpené v období od 19. 07. 2005 do 06. 12. 2007 ako aj náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia pre úplnú stratu zraku pravého oka. Nová pohľadávka žalobcu, vzniknutá z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia za obdobie od 19. 07. 2005 do 06. 12. 2007 podľa lekárskeho posudku zo dňa 19. 10. 2009 sa z titulu zodpovednosti musí posudzovať podľa právneho stavu v čase jej vzniku, v čase kedy vznikli tieto záväzky , už Základná škola, Jenisejská 22, Košice mala právnu subjektivitu a zriaďovateľská pôsobnosť patrila mestu Košice. Z uvedeného mu vyplýva, že Okresný úrad Košice nemôže byť zodpovedným subjektom, keďže v rozhodnom čase vôbec neexistoval a neprechádzajú na neho záväzky existujúcich právnických osôb. Trval na námietke premlčania voči nemu. Poukázal na protichodné vyjadrenia a stanoviská žalobcu, keď tvrdí, že nárok nie je premlčaný voči nemu, ktorý nie je zodpovedný. Napriek nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a nesplneniu predpokladov na náhradu škody, by bol prípadný nárok voči nemu premlčaný. Citujúc znenie § 106 ods. 1 Obč. zák. , odkázal aj na ustálenú judikatúru , že premlčacia lehota začína plynúť v prípadoch nárokov na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia ukončením liečebného procesu, resp. ustálením zdravotného stavu (R 9/1986). Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, ktorá osoba za škodu zodpovedá. Nemusí však ísť o nespochybniteľnú istotu o takomto zodpovedajúcom subjekte (Rozsudok NS SR z 28.5.2010 sp.zn. 1 Cdo 82/2009). Podľa znaleckého posudku č. 2/2014 zo 4.2.2014 vypracovaného Q.. Y. B. došlo u poškodeného k ustáleniu zdravotného stavu začiatkom februára 2008. Lekárskym posudkom z 19.10.2009, ktorý vyhotovil Q.. P. S., D.., bola bolesť žalobcu utrpená za obdobie od 19.7.2005 do 6.12.2007 ohodnotená celkovým počtom bodov 405 a sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu počtom bodov 420. Žalobca sa žalobou, doručenou súdu 04. 12. 2009 domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť titulom bolestného sumu 32.264,49 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.613,22 eur od 03. 12. 2009 do zaplatenia ako aj titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 41.824,34 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 836,49 eur od 03. 12. 2009 do zaplatenia. Z uvedeného vyplýva, že neexistuje žiadna pochybnosť o tom, že žalobca nemal vedomosť o výške škody. Rovnako je nemysliteľné, že žalobca až po šiestich rokoch od podania žaloby zistil, že za škodu by mohol byť zodpovedný aj žalovaný v 4. rade. Je v záujme každej osoby včas uplatniť svoje právo na súde a neskoré uplatnenie svojich práv z dôvodu pasívneho prístupu žalobcu, resp. neznalosti právnych predpisov neospravedlňuje žalobcu. Žalobca sa dozvedel o škode a jej rozsahu a o tom, kto za škodu zodpovedá dňa 19.10.2009 a od tejto doby začala plynúť subjektívna premlčacia doba. Dôsledky nesprávneho úsudku žalobcu o tom, kto za škodu zodpovedá, resp. o všetkých zodpovedných subjektoch znáša žalobca, pretože platí zásada „ignorantia iuris non excusat", teda neznalosť práva (zákona) neospravedlňuje. Citujúc znenie § 112 Obč. zák., o. i., uviedol, že žalobca na pojednávaní 2.3.2015 požiadal o rozšírenie okruhu účastníkov konania a to o pristúpenie žalovaného v 4. rade a uznesením z 18.3.2015 súd pripustil do konania na strane žalovaných, žalovaného v 4. rade. Z uvedeného mu vyplýva, že žalobca si uplatnil právo na súde voči nemu 2.3.2015 na pojednávaní, že subjektívna dvojročná premlčacia doba uplynula dňa 19.10.2011, že právo
nebolo uplatnené včas. K tvrdeniu žalobcu, že nadobudol podozrenie, že v súvislosti so školským úrazom zo 04. 12. 1990, resp. s odškodnením následkov neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu z tejto škodovej udalosti, by mohla prísť do úvahy aj zodpovednosť teraz už žalovaného v 4. rade , až na základe zriaďovacej listiny Základnej školy Jenisejská 22, Košice s právnou subjektivitou od 01. 01. 1998, ktorá bola predložená žalovaným v 2. rade na pojednávaní 02. 03. 2015, uviedol, že je opäť v rozpore s iným jeho tvrdením v odvolaní, kde uvádza, že „ aj keď v čase školského úrazu bola daná právna zodpovednosť národného výboru, v čase vzniku škodového záväzku spočívajúcom v nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý bol zavŕšený ustálením zhoršenia zdravotného stavu žalobcu, t.j. po 1. apríli 2002, bola daná už právna zodpovednosť žalovaného v 1. rade (základnej školy) a žalovaného v 2. rade (jej zriaďovateľa mesta Košice)". Žalobca teda má v súčasnosti a aj pri podaní žaloby (v ktorej vychádza z rovnakých právnych predpisov a skutkových okolností) vedomosť o čase vzniku škodového záväzku, ktorý nastal , až po vydaní zriaďovacej listiny Základnej školy Jenisejská 22, Košice 01. 01. 1998. Poukázal na vyjadrenie zást. žalobcu na pojednávaní 02. 03. 2015 , ktorý uviedol: „nadväzujeme na vyjadrenie zástupcu žalovaného v 2. rade, na základe ktorého bola predložená zriaďovateľská listina za Š. X., ktorá nadobudla právnu subjektivitu počnúc dňom 01. 01. 1998 a v súvislosti s tým poukazujem na to, že žalobou uplatnený nárok vznikol až po tomto období, pričom ja mám za to, že nie je na mieste uvažovať o prechode tohto záväzku z bývalých národných výborov na okresný úrad". Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobcu, že nadobudol podozrenie, že v súvislosti so školským úrazom zo 04. 12. 1990, resp. s odškodnením následkov neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu z tejto škodovej udalosti, by mohla prísť do úvahy aj zodpovednosť teraz už žalovaného v 4. rade , až na základe zriaďovacej listiny Základnej školy Jenisejská 22, Košice správnou subjektivitou od 01. 01. 1998, ktorá bola predložená žalovaným v 2. rade na pojednávaní 02. 03. 2015 , nie je pravdivé. Práve naopak , tento dôkaz nijako neovplyvnil jeho úsudok o tom, kto za škodu zodpovedá. To zn., že táto listina nemohla ovplyvniť jeho vedomosti o zodpovednom subjekte a jeho tvrdenie je len účelové. K tvrdeniu žalobcu, že za daných okolností je prihliadnutie na námietku premlčania v rozpore s dobrými mravmi, uviedol, že je v rozpore so zákonom, s právnou vedou ako aj s ustálenou judikatúrou. Poukázal na základný účel inštitútu premlčania , ktorým je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.5.2005, sp. zn. 1Cdo/148/2004). K predpokladom vzniku nároku na náhradu škody, uviedol, že žalobca v odvolaní neopodstatnene tvrdí, že zhoršenie jeho zdravotného stavu v r. 2005 je v priamej príčinnej súvislosti s úrazom, čomu má svedčiť znalecký posudok Q.. Y. B., pričom však v odvolaní sám uvádza , že tam uvedené úkony neboli priamym (prvotným) následkom úrazu z r. 1990, ale dôsledkom následných poúrazových komplikácii. Poprel tvrdenia žalobcu, že zo Znaleckého posudku Q.. Y. B. Č.. X/XXXX zo 04. 02. 2014 vyplýva skutočnosť, že ku zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu v r. 2005 došlo v priamej príčinnej súvislosti s úrazom žalobcu v r.1990. Zo záveru znaleckého posudku Q.. Y. B. jednoznačne vyplýva, že znalec sa „vôbec" nezaoberal otázkou , či tu existuje príčinná súvislosť medzi zhoršením zdravotného stavu žalobcu v r. 2005 a úrazom žalobcu , ku ktorému došlo v r. 1990. Poukázal na závery uvedené v Doplnení znaleckého posudku 20/2010 P.. Q.. B. Q. D.. zo 16. 04. 2011, že znalec je presvedčený, že žalobcovi zvýšenie bodového ohodnotenia neprislúcha, a že jeho stav pravého oka nemá príčinný súvis jedine a výlučne s úrazom zo dňa 04. 12. 1990, ale aj s radom nasledujúcich udalostí. Zdôraznil, že znalec P.. Q.. B. Q. D.. na pojednávaní dňa 21.05.2012 pred súdom uvedený záver znaleckého posudku potvrdil keď uviedol, že súčasný zdravotný stav žalobcu nie je v jednoznačnej príčinnej súvislosti s úrazom žalobcu, ktorý sa stal 04.12.1990 ,že zhoršený zdravotný stav žalobcu je v zásade podmienený vznikom odlúpenia sietnice a medzi úrazom a vznikom odlúpenia sietnice uplynulo 15 rokov a preto samotné odlúpenie sietnice priamo nesúvisí s úrazom zo 04.12.1990. Nezakladá sa na pravde tvrdenie žalobcu, že P.. Q.. B. Q. D.. hore uvedené výroky na pojednávaní 21.05.2012 „vyvrátil", dôkazom čoho je zaznamenaná výpoveď znalca v zápisnici z pojednávania z 21.05.2012, v ktorej nie je žiadna zmienka o tom, že by uvedený názor
- výrok znalec poprel alebo akokoľvek spochybnil. V danom prípade podľa výpovede znalca súčasný zdravotný stav žalobcu nie je v príčinnej súvislosti medzi úrazom žalobcu, ktorý sa stal 04.12.1990 a zdravotným stavom žalobcu diagnostikovaným 01.07.2005, lebo tento nastal odlúpením sietnice a toto odlúpenie sietnice nemá žiadny priamy súvis s úrazom zo dňa 04.12.1990. Plne sa stotožňuje sa závermi súdu, že v predmetnom konaní nie sú splnené predpoklady na náhradu škody a to porušenie právnej povinnosti žalovaných ako zodpovedných subjektov za škodu na zdraví u žalobcu, z dôvodu, že v konaní nebola preukázaná -príčinná súvislosť medzi vznikom škody na zdraví u žalobcu a porušením právnej povinnosti žalovaných. Navrhol rozsudok potvrdiť z dôvodu, že neboli splnené podmienky na náhradu škody, že žalovaný v 4. rade nie je pasívne vecne legitimovaný a nárok voči nemu je premlčaný.
11. Žalobca v stanovisku k vyjadreniam žalovaných k jeho odvolaniu k pasívnej vecnej legitimácii zotrval na svojom presvedčení, že ohľadom žalobou uplatneného nároku je daná pasívna vecná legitimácia žalovaných v 1. a 2. rade, ale že vzhľadom na neprehľadnosť a roztrieštenosť právnej úpravy s tým spojenej v záujme ochrany svojich práv navrhol do konania pribrať aj žalovaných v 3. a 4.rade. Zdôraznil, že § 11 ods. 1 zákona o náhrade za bolesť a to zák. č. 437/2004 Z.z. nie je relevantným ust. pre určenie subjektu, ktorý za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia zodpovedá. Trval na tom, že jeho nárok nie je premlčaný, pričom poukázal a upriamil pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo/2648/2003 z 31.8.2004, z odôvodnenia z ktorého z časti citoval (vo vzťahu k § 3 ods. 1 Obč. zák. a výkladu pojmu dobré mravy). Zotrval na svojom odvolaní a v ňom vyjadrených námietkach. 12. Žalovaný v 4.rade k stanovisku žalobcu z 13.9.2018 potvrdil skutkovo a vecne správny názor žalobcu o pasívnej vecnej legitimácii žalovaných v 1. a 2.rade. V súvislosti s žalobcom cit. uznesením Najvyššieho súdu ČR 25Cdo/2648/2003 z 31.8.2004 uviedol, že predmetné uznesenie nemožno vzťahovať na prejednávanú veci, lebo ide o diametrálne odlišné veci, ktoré majú úplne odlišný skutkový základ a nemožno s ním podoprieť tvrdenia žalobcu, že premlčanie uplatneného nároku voči nemu by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Zdôraznil, že žalobca vo svojom stanovisku opomenul , pokiaľ ide o konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka a okolnosti vzťahujúce sa uplatnenia § 3 dobré mravy podľa Obč. zák. vo vzťahu k námietke premlčania, že tieto okolnosti by museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva na uplatní námietky premlčania. Zdôraznil a poukázal na to, že žalobca nepreukázal rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi, ale odvoláva sa len na nepriehľadnosť a roztrieštenosť právnej úpravy, že uvedené vôbec nesúvisí s cit. uznesením, nakoľko možnosť aplikácie § 3 ods. 1 Obč.zák. vyžaduje vo vzťahu k námietke premlčania úmyselné konanie ako výraz zneužitia práva (šikana), ktoré by vyplynulo z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Okrem toho odvolávať sa na nepriehľadnosť a roztrieštenosť právnej úpravy v prípade, keď strana je zastúpená advokátom, u ktorého sa predpokladá znalosť právnej úpravy na profesionálnej úrovni, považuje za irelevantné a v žiadnom prípade nie za rozpor s dobrými mravmi. Ďalej zdôraznil, že v prejednávanej právnej veci v období od podania žaloby nedošlo k takej zmene právnej úpravy alebo ustálenej judikatúry (pokiaľ sa žalobca opiera o nález Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 76/17 z 3.4.2018), čo žalobca ani nepreukázal, ani netvrdí. Preto jeho tvrdenie a predložený nález Ústavného súdu Českej republiky považuje vo vzťahu k tomuto konaniu za právne bezvýznamné.
13. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. , lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa v prevažnej miere s jeho odôvodnením stotožňuje na dôvody ktoré odkazuje, pretože dôvody rozsudku sú správne a presvedčivé.
14. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. , t.j. , že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
15. Uvedený odvolací dôvod nie je daný.
16. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
17. Súd použil správny právny predpis, v podstate ho správne aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu,
v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo a výstižne vyrovnal.
18. Žalobca v odvolaní namieta vo vzťahu k nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaných v 1. a 2.rade, predovšetkým tú skutočnosť, že v čase vzniku škodového „záväzku“ spočívajúcom v nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý bol zavŕšený ustálením zhoršenia zdravotného stavu žalobcu, t.j. po 1.apríli 2002, bola daná už právna zodpovednosť žalovaného v 1. a žalovaného v 2.rade a že za žalobou uplatnenú škodu na zdraví sú spoločne a nerozdielne zodpovední žalovaní v 1. a 2. rade, pričom žalovaných v 3. a 4. rade žaloval len z opatrnosti v dôsledku nepriehľadnej a komplikovanej právnej úpravy vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovaných v 1. až 4. rade.
19. K uvedeným námietkam odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s odvolacími námietkami žalobcu, ktorý pasívnu legitimáciu na strane žalovaných odôvodňuje od momentu vzniku škodového „záväzku“, nie od momentu vzniku škody, t. j. úrazového deja na strane žalobcu . Je potrebné dôsledne rozlišovať, kedy došlo k škodovej udalosti, t.j. k vzniku a spôsobeniu škody na zdraví , ktorá má priamy vplyv na zodpovedný subjekt, t.j. subjekt, ktorý bezprostredne zodpovedal v čase úrazového deja za škodu na zdraví a napokon aj k následkom, ktoré v súvislosti s takýmto konaním alebo nekonaním nastali. Pritom nie je rozhodné pre určenie toho, kto za škodu zodpovedá, v akom čase bolo možné škodu, čo do základu a výšky zistiť, ktorá skutočnosť však má vplyv na začiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu škody, t.j. kedy sa tieto následky poškodenia na zdraví prejavili tak, že ich bolo možné aj odškodniť. Nárok žalobcu na zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia bol správne posudzovaný súdom podľa § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z. a ust. vyhl. č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (citovaných v odôvodnení rozsudku).Cit. predpisy uvádzajú, o.i., pojem „spôsobenie“ bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví.
20. V prejednávanom spore je zodpovedným subjektom za škodu a pasívne legitimovaným ten subjekt, ktorý zodpovedal v čase vzniku škody, t.j. v čase, keď došlo k poškodeniu zdravia. Vystavením bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia a bolestného nedochádza ku vzniku, resp. spôsobeniu škody.
21. Je potrebné následne rozlišovať spôsobenie - vznik škody na zdraví a jej odškodnenie, ktoré súvisí so zistením bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia.
22. V prejednávanom spore z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že k poškodeniu zdravia u žalobcu došlo 4.12.1990, že zodpovedným subjektom v uvedenom čase za škodu, ktorá vznikla žalobcovi bol Národného výboru mesta Košice, ktorý objektívne zodpovedal v čase úrazu 4.12.1990 za škodu, ktorá vznikla žiakom základných škôl pri vyučovaní alebo pri výchove mimo vyučovania alebo v priamej súvislosti s nimi ( § 39 ods. 2 Nariadenia vlády č. 223/1988 v znení účinnom do 31.1.1991) a od ktorého subjektu sa následne odvíjala zodpovednosť ďalších subjektov - jeho právnych nástupcov , podľa cit. právnej úpravy uvedenej súdom v odôvodnení rozsudku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu , že k úrazu na zdraví žalobcu došlo 4.12.1990, že v danom prípade to bol Národný výbor mesta Košice, ktorý zodpovedal za vznik škody za úraz, ktorý utrpel žalobca, že v zmysle zák. č. 542/1990 1.1.1991 táto zodpovednosť za škodu prešla na školskú správu v Košiciach, že aj samotný žalobca v žalobe uviedol, že Školskou správou v Košiciach mu bola poskytnutá náhrada 17.2.1992 vo výške 7.350,-Sk, že z dôvodu, že v zmysle § 12 písm. f/ zákona č. 222/1996 Zb. s účinnosťou od 24.7.1996 boli školské správy zrušené a práva a povinnosti v pracovnoprávnych vzťahoch, majetkovo-právnych vzťahov a iných vzťahov prešli z doterajších školských správ na novozriadené okresné úrady, v ktorých územnom obvode mali sídlo, s výnimkou práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch, v majetkovo-právnych vzťahoch a iných vzťahoch uvedených v odsekoch 3, 4 a 5, že následne okresné úrady s účinnosťou od 1.1.2004 boli podľa § 7 zák. č. 515/2003 zrušené a podľa § 8 ods. 9 zák. práva a povinnosti z okresných úradov, z majetkovo-právnych vzťahov a iných vzťahov prešli z okresného úradu na krajský úrad, v ktorého územnom obvode mal okresný úrad sídlo, t.zn. Krajský úrad v Košiciach, a že krajské úrady podľa § 1 zák. č. 254/2007 boli zrušené s účinnosťou od 1.10.2007 a podľa § 3 ods. 8 cit. zák. práva a povinnosti z krajských úradov, z majetkovo-právnych vzťahov a iných vzťahov, vzniknuté do 30.9.2007 prešli na Obvodný úrad, na ktorého výkon pôsobnosti sa tieto práva a povinnosti vzťahujú a že obvodné úrady,
ktoré boli zriadené podľa predpisov účinných do 30.9.2013 sú okresné úrady podľa zák. č. 180/2013 Z.z., a to s účinnosťou od 1.10.2013 (§ 9 ods. 1). Z uvedeného dôvodu, je zodpovednostným subjektom, t.j. ten, kto zodpovedá za škodu ako posledný zodpovednostný subjekt po Národnom výbore mesta Košice, Okresný úrad Košice, t.j. žalovaný v 4. rade. Z uvedených dôvodov sú výhrady žalobcu v odvolaní, bez právneho významu, lebo tento nesprávne odvíja zodpovednostný subjekt, t.j. subjekt, ktorý zodpovedá za škodu a stotožňuje túto zodpovednosť s okamihom zistenia výšky škody a nie s momentom, kedy došlo ku vzniku škody na zdraví.
23. Podľa § 11 ods. 1 cit. vyhl. na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania z takej choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy.
24. Odvolací súd upriamuje pozornosť napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 25Cdo/90/2013 (aj keď judikatúra Českého Najvyššieho súdu nie je záväzná pre rozhodovaciu činnosť slovenských súdov), avšak právne predpisy upravujúce zodpovednosť za škodu platné v ČR sú obdobné ako v SR a preto ich podporne a na vysvetlenie možno použiť aj pre rozhodovaciu činnosť súdov SR (resp. na ne poukázať). Podľa cit. rozhodnutia vedomosť poškodeného o osobe škodcu sa viaže k okamihu, keď dostal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba je za škodu zodpovedná; nejde teda o nespochybniteľnú istotu v určení zodpovednej osoby.
25. Aj so zreteľom na cit. rozhodnutie je možné urobiť záver, že žalobca už v čase vzniku škody- úrazu mal dostatočné informácie umožňujúce mu uplatniť si nárok na náhradu škody voči konkrétnej osobe na súde (nešlo o púhy predpoklad), berúc do úvahy aj tú skutočnosť, tak ako to uviedol súd prvej inštancie, že Školskou správou v Košiciach mu bola z titulu náhrady škody poskytnutá náhrada 17.2.1992 vo výške 7.350,- Sk.
26. Odvolací sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu, že nárok žalobcu vo vzťahu k zodpovednému subjektu, t. j. žalovanému v 4. rade je premlčaný, keďže žalobca až na pojednávaní 2.3.2015 požiadal o rozšírenie okruhu strán sporu, a to o pristúpenie žalovaného v 4. rade - Okresného úradu Košic. Nemožno sa však stotožniť s názorom súdu, že nárok na náhradu škody vznikol žalobcovi dátumom vyhotovenia znaleckého posudku t.j. 19.10.2009, od ktorého sa mal odvíjať začiatok plynutia premlčacej lehoty, lebo tento záver nemal vplyv na vecnú správnosť rozsudku, pretože názor súdu, že nárok žalobcu sa premlčal v dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote, je správny. Súd v podstate zvýhodnil žalobcu, keď začiatok plynutia 2 ročnej subjektívnej premlčacej lehoty počítal od vypracovania znaleckého posudku v súdnom konaní, t. j. od 19.10.2009. Súdna prax sa zjednotila na tom, že pre začiatok plynutia 2 ročnej subjektívnej premlčacej lehoty je rozhodné, pokiaľ ide o odškodnenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, je zistenie okamihu (dňa), kedy bol zdravotný stav poškodeného, t. j. žalobcu ustálený, kedy bolo možné vykonať bodové ohodnotenie, t. j., kedy už bolo možné vypracovať posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Z vykonaného dokazovania, zo záverov znaleckého dokazovania, uvedeného v odôvodnení rozsudku, znaleckého posudku č. 20/2010 vypracovaného Doc. MUDr. Vladimírom Mališom, CSc., znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácie, odvetvie oftamológia z 12.1.2011 a jeho výsluchu pred súdom vyplynulo, že k ustáleniu zdravotného stavu došlo v období od decembra 2007 až januára 2008, definitívne v januári 2008, že týkalo dvoch úrazov. Z vykonaného dokazovania je zrejmé aj to, že druhý úraz sa udial niekedy v septembri r. 2007, že nešlo o totožnú škodovú udalosť, ako v prípade úrazu zo 4.12.1990, že druhá škodová udalosť nemá súvis s prvou škodovou udalosťou, z r. 1990, kedy sa zodpovednosť za vznik škody odvíjala od iných skutkových , ako aj právnych dôvodov ako pri druhom úraze. Nárok žalobcu je podľa § 100 ods. 1, 2 a § 106 ods. 1 Obč. zák. premlčaný v dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote, ktorej počiatok bolo potrebné počítať od januára 2008 a uplynula najneskôr v januári 2010. Žalobca si svoj nárok voči žalovanému v 4. rade uplatnil návrhom na pristúpenie žalovaného v 4. rade do konania pred súdom na pojednávaní 2.3.2015 a preto je nárok žalobcu voči žalovanému v 4. rade premlčaný. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu o nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaných v 1.,2. a 3. rade, ktorý nedostatok pasívnej legitimácie bol dôvodom zamietnutia žaloby voči žalovaným v 1.,2.,3. rade.
27. Odvolací súd na okraj dodáva, že vo vzťahu k nároku na náhradu škody na zdraví a námietky premlčania podľa § 106 ods. 1, 2 Obč. zák. nemožno použiť objektívnu trojročnú premlčaciu lehotu (§ 106 ods. 2 - najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky, a ak ide o škodu spôsobenú
úmyselne za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví).
28. Nemožno sa stotožniť ani s výhradami žalobcu, že v prípade premlčania, by námietka premlčania bola v rozpore s § 3 Obč. zák., t.j. s dobrými mravmi, ktorú žalobca odôvodňuje v podstate roztrieštenosťou a neprehľadnosťou právnych predpisov so zreteľom na danú vec, že nie je to spravodlivé od neho ako bývalého žiaka základnej škody požadovať, aby sa vedel zorientovať v právnej úprave, koho mal správne žalovať.
29. Podľa § 3 ods. 1 Obč.zák. výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
30. Pri aplikačnej praxi súdov ohľadom vznesenej námietky premlčania a dobrých mravov podľa § 3 Občianskeho zákonníka sa súdna prax zjednotila na tom, že vznesenie námietky premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje; môžu však nastať situácie, kedy uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaním s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil (rozhodnutie NS ČR 25Cdo/2366/2013, 28Cdo/2097/2013).
31. Rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi sa nemôže vyvodiť z okolností a dôvodov spojených iba so vznikom uplatneného nároku, ale z okolností, za ktorých bola táto námietka uplatnená (uznesenie Najvyššieho súdu 25Cdo/2648/2003 z 31. 8. 2004).
32. Dobrým mravom v zásade neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania prispieva k istote v právnych vzťahoch, je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie námietky premlčania by sa priečilo dobrým mravom iba v tých výnimočných prípadoch, keby bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku na plnenie v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania (porovnaj napr. odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu ČR 25Cdo/1839/2000 z 22.8.2002 uverejnený pod č. 59 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 2004), rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 26 Cdo/45/2010 a 28 Cdo/4092/2008.
33. V prejednávanom spore odvolací súd nevzhliadol výnimočné okolnosti, z dôvodov ktorých by bolo namieste postupovať podľa § 3 ods. 1 Obč. zák., lebo jej uplatnenie prichádza len v tom prípade, kedy by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby ničím nezavinil a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku premlčania bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom neuplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Žalobcu je na dôvažok je zastúpený právnym zástupcom - advokátom, ktorý je právne zdatný a má kvalifikované odborné skúsenosti ako advokát, ktorý by mal vedieť, voči ktorému subjektu mal žalobca uplatniť právo na náhradu škody a mal, sa vyznať aj v právnych predpisoch, aj keby boli neprehľadné, čo neodôvodňuje aplikáciu § 3 ods. 1 Obč. zák. Žalobcovi nebolo znemožnené uplatniť si svoje právo citovanými právnymi predpismi v čase, keď došlo k vzniku škody na zdraví, pričom nebolo preukázané zo strany žalovaného v 4. rade, že by išlo o zneužitie subjektívneho práva takým spôsobom, že by sa uplatnené námietky premlčania priečilo dobrým mravom a že by išlo v prejednávanej veci o výnimočný prípad. Okolnosťami pre použitie § 3 ods. 1 Obč. zák. by boli napríklad okolnosti a konanie žalovaného v 4. rade, ktorý by úmyselne oddiaľoval možnosť uplatnenia nároku žalobcu pred súdom, čo v prejednávanej veci žalobca ani netvrdil.
34. Odvolací súd poznamenáva, že základným inštitútom premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraný lehotách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti.
Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a ich zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom od príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v civilnom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Obč. zák.).
35. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok ako vecne správny potvrdiť, pričom nebolo potrebné sa zaoberať ďalšími odvolacími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní, z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaných v 1.,2.,3. rade a premlčania nároku žalobcu voči žalovanému v 4. rade.
36. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 257 C.s.p. a stranám náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.
37. Aj keď žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovaný v 1. až 4. rade boli úspešní, odvolací súd prihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu, a to v zhode s dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie nepriznal úspešným žalovaným náhradu trov konania, na ktoré odkazuje v celom rozsahu a s ktorými sa stotožňuje aj odvolací súd.
38. Výsledok hlasovania- pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p. ).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).