Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/79/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu T. F. L., E., so sídlom Q. XX, A., IČO XX XXX XXX, proti žalovanému Y. Q., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom G. XXX, N. C., o zaplatenie 1 662,51 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 24. januára 2019, č. k. -98, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 662,51 eur titulom nezaplatenej istiny, sumu 90,89 eur titulom vyčísleného úroku, sumu 1,67 eur titulom vyčísleného úroku z omeškania, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatenej istiny 1 662,51 eur od 15.9.2018 do zaplatenia a vo výške 8 % ročne z nezaplateného úroku 90,89 eur od 15.9.2018 do zaplatenia, do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že náhradu trov konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, ktoré po právoplatnosti rozsudku vydá súdny úradník. Rozsudok zdôvodnil tým, že dňa 14.11.2012 uzatvoril žalobca ako banka so žalovaným ako dlžníkom úverovú zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 2 500 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať spolu s úrokom vo výške 17,90 % ročne v 120 mesačných splátkach po 45,25 eur. Upozornením z 12.7.2018 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok úveru vo výške 49,62 eur a zmluvnej pokuty 15 eur najneskôr do 17.7.2018. Zároveň upozornil žalovaného, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy uplatní svoje právo požiadať o zaplatenie celej pohľadávky. Výzvou na predčasné splatenie úveru zo dňa 14.9.2018 žalobca oznámil žalovanému, že rozhodol o predčasnej splatnosti celého úveru ku dňu 14.9.2018 a žiadal žalovaného o bezodkladnú úhradu celého dlhu vo výške 1 815,07 eur. Z prehľadu splácania súd prvej inštancie zistil, že žalovaný uhradil celkovo na istinu úveru sumu 837,49 eur a jeho dlh na istine je vo výške 1 662,51 eur, dlh na nezaplatených zmluvných úrokoch do zosplatnenia úveru je vo výške 90,89 eur a dlh na nezaplatených úrokoch z omeškania do zosplatnenia úveru vo výške 1,67 eur.

1.2 Právne posúdil súd prvej inštancie predmetný zmluvný vzťah podľa ustanovení , , , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, , , , , , , , , , a . Zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným dňa 14.11.2012 posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu a zmluvu o

spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný z poskytnutého úveru uhradil sumu 2 997,35 eur, z ktorej bola započítaná na úrok suma 2 159,86 eur a na istinu bola započítaná suma 837,49 eur. Žalobca si preto dôvodne uplatnil žalovanú istinu vo výške 1 662,51 eur, čo predstavuje dlžnú sumu na istine úveru, taktiež si dôvodne uplatnil úrok vo výške 90,89 eur a úrok z omeškania vo výške 1,67 eur, vyčíslené do dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, preto mu ich súd prvej inštancie priznal. Ako dôvodný vyhodnotil aj uplatnený úrok z omeškania z dlžnej istiny a nezaplatených úrokov odo dňa nasledujúceho po vyhlásení predčasnej splatnosti v súlade s nariadenia vlády SR č. , teda 8 % ročne.

1.3 Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu, že má nárok na úrok z úveru aj po zosplatnení úveru. Podľa názoru súdu, ktorý odkázal aj na ustálenú súdnu prax (pričom uviedol viacero rozhodnutí krajských súdov), dohodnuté (zmluvné) úroky patria veriteľovi len do zosplatnenia, od tohto momentu má veriteľ nárok na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to v podobe úrokov z úveru, ale aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi žalobcom a žalovaným. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 18.9.2012, kde ústavný súd považoval právny názor, podľa ktorého veriteľovi po zosplatnení úveru nepatria zmluvné úroky ale úroky z omeškania, za ústavne akceptovateľný. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti, t. j. v časti o nároku žalobcu na zaplatenie zmluvných úrokov po zosplatnení úveru ako nedôvodnú zamietol.

1.4 Lehotu na zaplatenie dlžnej sumy s príslušenstvom súd prvej inštancie určil podľa (ďalej len „“) do 60 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom prihliadal na postoj žalovaného k splateniu dlžnej sumy, keď pohľadávku žalobcu nenamietal a prejavil snahu o čo najskoršie splatenie dlhu. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa a žalobcovi ako strane sporu, ktorá mala vo veci plný úspech čo do veci samej, resp. čo do žalovanej istiny, priznal nárok na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva v rozsahu 100 %. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ bol žalobca úspešný vo vzťahu k istine uplatneného nároku, treba ho považovať za plne úspešného v predmetnom spore.

2.1 Proti uvedenému rozsudku v zamietajúcej časti (výrok II.) podal žalobca včas odvolanie podľa (pre nesprávne právne posúdenie veci) a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Odvolanie odôvodnil tým, že má za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení, pričom citoval ustanovenia , , , , a s komentárom. Odkázal aj na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, Krajského súdu v Nitre, Krajského súdu v Košiciach, Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Prešove.

2.2 Tvrdenie, že po zosplatnení úveru už veriteľovi neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, podľa žalobcu nemá oporu v právnych predpisoch. stanovuje len moment vzniku nároku na dohodnutý úrok, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. V zmysle obsahom záväzku dlžníka nie je len vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný ich platiť od okamihu reálneho poskytnutia finančných prostriedkov až do okamihu ich reálneho vrátenia. Omeškanie dlžníka zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, ale neovplyvňuje samotný vznik nároku na úrok z úveru. Odstúpenie od zmluvy podľa je určené na ochranu veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy. S odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 21.8.2014 žalobca uviedol, že úroky z omeškania nenahrádzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dojednali. Žalobca argumentoval aj tým, že v roku 2013 bol do legislatívneho procesu predložený návrh novely (neskôr prijatý ako ), ktorý obsahoval aj návrh na doplnenie vetou „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa .“. Táto navrhovaná zmena však nebola legislatívne prijatá a žiadne ustanovenie, odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu, neexistuje. V uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. , ktoré uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, sa Ústavný súd SR podľa žalobcu nevyjadril

k úrokom po zosplatnení, ani tak nemohol urobiť, keďže uviedol, že nie je oprávnený preskúmavať skutkové závery ani právne názory všeobecného súdu. Ústavný súd teda nevyjadril právny názor, ktorý by akýmkoľvek spôsobom podporoval stanovisko súdu prvej inštancie ohľadne úrokov po zosplatnení.

2.3 Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. , na ktoré (okrem iných rozhodnutí krajských súdov) odkazoval súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku na podporu názoru, že po zosplatnení nemá veriteľ nárok na zmluvné úroky, žalobca uviedol, že dohodnutý úrok je odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, nie sankciou, preto na posudzovanie tohto úroku nie je možné uplatniť ustanovenie § 3a nariadenia vlády. Aj samotný Krajský súd v Prešove v odôvodnení citovaného rozsudku uvádza, že cena úveru je pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za omeškanie s plnením dlhu. Ak by teda veriteľ po zosplatnení úveru nemal nárok na zmluvný úrok, ale len na úrok z omeškania, znamenalo by to podľa žalobcu, že omeškanie so splácaním by vlastne zvýhodňovalo dlžníka. Samotné zosplatnenie úveru ešte neznamená, že veriteľ má požičané prostriedky k dispozícii. Pokiaľ dlžník úver nesplatí ani po vyhlásení predčasnej splatnosti veriteľom, požičané prostriedky má stále k dispozícii dlžník a tieto môže užívať a požívať, teda realizovať úžitkovú hodnotu veci. K argumentu súdu prvej inštancie, že ak by veriteľ mal nárok aj na zmluvný úrok spolu s úrokmi z omeškania, vznikol by nespravodlivý stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky, žalobca uviedol, že tento argument je účelový a zámerne vykresľuje spotrebiteľa ako dlžníka, ktorý porušuje svoje zmluvné povinnosti následkom nepriaznivého dopadu životných okolností. Ani závažná nepriaznivá situácia v živote dlžníka však nemôže znamenať, že dlžník prestane byť zodpovedný za svoje záväzky a nie je povinný ich plniť. S nepriaznivým dopadom životných okolností na dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, počíta inštitút tzv. osobného bankrotu. Rovnako neodôvodnený je podľa žalobcu aj argument súdu, že pokiaľ dlžník nie je schopný plniť svoje záväzky, k takejto situácii dochádza z viny veriteľa, ktorý podcenil posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Zákon o spotrebiteľských úveroch ustanovuje neexistenciu nároku veriteľa na úroky z poskytnutého úveru ako sankciu za hrubé porušenie povinností veriteľa pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Uvedenú sankciu teda nemožno spájať s čírou domnienkou, že pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver došlo k zanedbaniu odbornej starostlivosti. Ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. sa podľa žalobcu netýka samotného uplatňovania nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. Konštatovanie v znení „dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania“ je podľa žalobcu vytrhnuté z kontextu, nie je súčasťou právnej vety, je len súčasťou inštrukcie pre súd prvej inštancie, a teda nemá charakter záväzného právneho názoru.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že zamietajúci výrok napadnutého rozsudku je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa .

5. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním v tej časti, v ktorej súd prvej inštancie vyhovel žalobe a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 662,51 eur titulom nezaplatenej istiny, sumu 90,89 eur titulom vyčísleného úroku (do zosplatnenia), sumu 1,67 eur titulom vyčísleného úroku z omeškania, ako aj úrok z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatenej istiny 1 662,51 eur od 15.9.2018 do zaplatenia a vo výške 8 % ročne z nezaplateného úroku 90,89 eur od 15.9.2018 do zaplatenia. V tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd ho nepreskúmaval.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal námietku nesprávneho právneho posúdenia nároku na zmluvný úrok za obdobie po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. V prvom rade je potrebné uviesť, že za poskytnutie úveru nepochybne možno dohodnúť úroky (ktoré sú pojmovým znakom úveru podľa ). Zákon tiež umožňuje veriteľovi, a to aj v spotrebiteľských vzťahoch (hoci za prísnejších podmienok), v prípade nedodržiavania platobnej disciplíny zo strany dlžníka vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru a požadovať, aby dlžník vrátil poskytnutú sumu aj s úrokom skôr než bolo pôvodne dohodnuté v zmluve ( , v spojení s ). Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie celej požičanej

istiny s úrokom. Žiadne zákonné ustanovenie však výslovne neurčuje, dokedy môže veriteľ úročiť poskytnutý úver. Ustanovenie (rovnako ako ustanovenia či o spotrebiteľských úveroch) rieši len situáciu, keď sa pre predčasné vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov rozhodne dlžník (teda nie veriteľ) a v takom prípade je logické, že po skutočnom splatení dlhu už nemôžu rásť úroky. Táto situácia je však diametrálne odlišná od skutkového stavu v preskúmavanej veci, kde nedošlo k predčasnému vráteniu poskytnutých prostriedkov z vôle dlžníka, ale k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany veriteľa, preto ustanovenie nemožno na tento skutkový stav aplikovať ani analogicky. Práve naopak, pri neexistencii výslovnej právnej úpravy doby, dokedy trvá povinnosť dlžníka platiť úroky z úveru, je v spotrebiteľských vzťahoch potrebné použiť taký výklad zákona, ktorý je priaznivejší pre spotrebiteľa.

7. To, že veriteľ má aj v prípade predčasného (sankčného) zosplatnenia úveru právo na zmluvné úroky, súd nespochybňuje. Sporné je len to, či má nárok len na úroky vzniknuté do dňa zosplatnenia úveru, alebo či má aj po zosplatnení nárok účtovať dlžníkovi ďalšie úroky. Úrok z úveru predstavuje cenu, za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi peňažné prostriedky k dispozícii. Ide v podstate o odplatu za to, že veriteľ sa vzdal dispozície s peňažnými prostriedkami, poskytol ich dlžníkovi a umožnil mu vracať ich v splátkach. Vyhlásením predčasnej splatnosti vlastne veriteľ odopiera dlžníkovi predtým poskytnuté plnenie (požaduje jeho vrátenie), čím sa radikálne mení obsah záväzku. Pokiaľ dlžník už nie je oprávnený disponovať poskytnutými finančnými prostriedkami, neexistuje dôvod, aby sa tieto finančné prostriedky ďalej úročili. Predčasné vrátenie finančných prostriedkov nepredstavuje plnenie pôvodne dohodnutých podmienok čerpania úveru, preto na takto vzniknutý záväzok nemožno aplikovať ani pôvodne dohodnuté dojednanie o úrokoch. Zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov. To, že dlžník napriek tomu finančné prostriedky veriteľovi nevráti, je sankcionované inak (úrokmi z omeškania, rovnako ako každé iné omeškanie dlžníka s peňažným plnením). Pri vyhlásení predčasnej splatnosti úveru si veriteľ musí byť vedomý, že sa vzdáva potenciálneho budúceho zisku z úrokov (ktorý je však - v tom je možné súhlasiť s odvolateľom - veľmi neistý vzhľadom na to, že dlžník nesplácal ani len istinu) výmenou za oprávnenie okamžite žiadať vrátenie istiny (a dovtedy vzniknutých úrokov) a prípadne toto plnenie aj vymáhať. Ak dlžník nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak by dlžník mal právo držby finančných prostriedkov. Ak by bol dlžník po zosplatnení úveru vystavený sankciám vynútenia povinnosti plnenia celého dlhu a veriteľ by mal naďalej nárok na úroky zo zmluvy a aj na úroky z omeškania, de facto by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku - veriteľ by mal právo na úrok ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo dlžník by nemal práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred zosplatnením úveru.

8. Na vyššie uvedenej podstate zmluvného úroku nič nemôže zmeniť ani prípadné odlišné zmluvné dojednanie v spotrebiteľskej zmluve (t. j. také ustanovenie zmluvy či všeobecných zmluvných podmienok, ktoré by prípadne ustanovovalo, že istina sa naďalej úročí aj po vyhlásení predčasnej splatnosti). V prípade spotrebiteľského vzťahu by takéto zmluvné dojednanie, keďže je zjavne v neprospech spotrebiteľa, bolo neplatné pre rozpor s ustanovením , , , resp. s ustanovením prvá veta .

9. K tvrdeniu žalobcu, že ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by to výslovne vyjadril, odvolací súd uvádza, že tento argument je možné formulovať aj opačne: Ak by zákonodarca chcel, aby dlžník platil úroky aj po tom, keď už je povinný vrátiť veriteľovi celú istinu, nepochybne by to výslovne vyjadril. Je pravdou, že omeškanie dlžníka zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, pričom samo omeškanie dlžníka neovplyvňuje vznik nároku na úrok z úveru. Avšak od chvíle, keď na (kvalifikované) omeškanie dlžníka reaguje veriteľ predčasným zosplatnením úveru, už nejde o plnenie práv a povinností z pôvodnej úverovej zmluvy, ale predčasným zosplatnením vzniká medzi veriteľom a dlžníkom nový (sankčný) právny vzťah, ktorého súčasťou okrem úrokov z omeškania je právo veriteľa požadovať (a v prípade neplnenia aj vymáhať) okamžité vrátenie celej istiny. Nejde teda v žiadnom prípade o zvýhodnenie dlžníka, naopak, dlžník sa (vinou vlastného neplnenia zmluvných podmienok a následnej reakcie veriteľa) ocitá vo veľmi nevýhodnej situácii, keď je povinný okamžite vrátiť celú istinu aj s úrokmi, ktoré vznikli do dňa zosplatnenia. Dlžník sa nezbavuje žiadnej povinnosti - aj naďalej je povinný vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a aj dohodnutý úrok, len sa tento úrok ku dňu predčasnej splatnosti zafixuje a istina sa ďalej neúročí. Nárok na úrok za obdobie po dátume predčasnej splatnosti veriteľovi ešte nevznikol (vznikol by mu len vtedy, ak by dlžník

naďalej mal právo poskytnutými finančnými prostriedkami disponovať, teda pokračovať v ich vracaní v splátkach), preto nemohlo dôjsť ani k zániku takéhoto nároku.

10. Je pravdou, že záver o neexistencii nároku na (nové) zmluvné úroky po zosplatnení úveru nevyplýva priamo z právnej vety rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , to však neznamená, že súd nemôže podporne poukázať aj na časť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu (hoci všeobecne právne nezáväznú), pokiaľ sám dostatočne vyargumentuje tam prezentovaný právny názor. V citovanom rozhodnutí obchodný senát Najvyššieho súdu SR jasne uviedol (hoci „len“ v inštrukcii pre súd prvej inštancie), že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. S týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje. Pokiaľ žalobca argumentoval povahou odstúpenia od zmluvy podľa , odvolací súd uvádza, že v preskúmavanom prípade nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, ale k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru.

11. Na argument žalobcu, že návrh, ktorý mal v novele výslovne ustanoviť obmedzenie úrokov len do predčasného zosplatnenia úveru, nebol legislatívne prijatý, je možné uviesť, že to neznamená, že veriteľ má právo na (nové) úroky aj po zosplatnení úveru. Naopak, aj v dôvodovej správe k tomuto návrhu, ktorú citoval žalobca v odvolaní, bolo uvedené, že toto ustanovenie sa navrhuje „vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov“ - teda úmyslom navrhovateľa nebolo zaviesť nové, dovtedy neexistujúce obmedzenie, ale skôr jasne vyjadriť už existujúce pravidlo, ktoré dovtedy nebolo jednoznačne interpretované.

12. Odvolací súd podporne odkazuje aj na komentár k , kde sa uvádza: „Podľa ustálenej súdnej praxe dohodnuté úroky z poskytovaných peňažných prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania. [...] Nie je rozhodujúce, či splatnosť pohľadávky nastane v dohodnutej dobe, alebo veriteľ využije právo požadovať celý dlh pre nesplnenie niektorej splátky na základe dohody podľa . Po splatnosti pohľadávky možno požadovať len úroky z omeškania. [...] Sankciou za omeškanie dlžníka, motiváciou čo najskôr pohľadávku zaplatiť, ale aj kompenzáciou veriteľa za nemožnosť používať istinu, sú od okamihu, ako sa dlžník dostane do omeškania, úroky z omeškania.“ (PAGÁČ, Ľ. Komentár k . In: Števček, M. a kol.: I., II. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015). Podľa názoru odvolacieho súdu to platí aj v prípade, ak by nešlo o spotrebiteľský vzťah, ale záväzkový vzťah by sa celý spravoval obchodným právom (neexistuje dôvod inak posudzovať podstatu úroku pri spotrebiteľských a nespotrebiteľských vzťahoch) s tým rozdielom, že pri nespotrebiteľskom vzťahu by bolo možné pripustiť odlišné zmluvné dojednanie.

13. Ak odvolateľ poukazoval na rozhodnutia niektorých senátov krajských súdov, odvolací súd dáva do pozornosti napríklad rozhodovaciu činnosť iných senátov Krajského súdu v Prešove (sp. zn. , ), Krajského súdu v Banskej Bystrici (sp. zn. zo dňa 2.9.2015), či Krajského súdu v Žiline (sp. zn. ), ako aj konštantnú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Trenčíne, ako na ňu odkázal už súd prvej inštancie (sp. zn. zo dňa 10.2.2016, sp. zn. zo dňa 18.7.2017, sp. zn. zo dňa 28.11.2017, sp. zn. zo dňa 18.7.2017).

14. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil.

15. V odvolacom konaní mal plný úspech žalobca, preto by mu v súlade s ustanoveniami a patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže však žalovaný bol v odvolacom konaní nečinný, žiadne trovy mu v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).