Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_17Co-19-2019.pdf
PDF · 137.19 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/19/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., IČO: 47967692, so sídlom v Bratislave, Vajnorská č. 100/A, proti žalovanej F. I., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. P., predtým bytom v P., Q. A.. XXXX/XX, o zaplatenie 1.913,21 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 4Csp/205/2017-102 zo dňa 14.06.2018, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti (druhý výrok) m e n í tak, že žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 922,83 €, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t a.
Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 78 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalobcu.
odôvodnenie:
1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.913,21 €, kapitalizovaný úrok z úveru ku dňu 11.07.2014 v sume 312,67 €, kapitalizované úroky z omeškania za obdobie od 12.07.2014 do 07.06.2017 v sume 292,24 €, úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.913,21 € od 08.06.2017 do zaplatenia a poplatok v sume 39,28 €, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), žalobu žalobcu v časti kapitalizovaného úroku v sume 1.353,01 € spolu s úrokom vo výške 24,50 % ročne zo sumy 1.913,21 € od 08.06.2017 zo zaplatenia zamietol (druhý výrok) a žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46,14 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom (tretí výrok).
1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa voči žalovanej domáhal zaplatenia istiny 1.913,21 €, úroku vyčísleného ku dňu zosplatnenia v sume 312,- €, kapitalizovaného úroku a úrokov z omeškania ku dňu 07.06.2017 v sume 1.645,25 €, úroku vo výške 24,50 % ročne zo sumy 1.913,21 € od 08.06.2017 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.913,21 € od 08.06.2017 do zaplatenia, poplatkov v sume 39,28 € a náhrady trov konania. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého právny predchodca žalobcu (Poštová banka, a.s.) ako veriteľ na jednej strane a žalovaná ako dlžník na strane druhej uzavreli zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.05.2013, v zmysle ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanej úver sume 2.000,- €, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať
splátkami v sume 53,- € mesačne počnúc od 10.06.2013 a termínom konečnej splatnosti dňa 10.05.2019 (72 splátok) s celkovou výškou nákladov v sume 1.747,08 € pri dojednanom úroku vo výške 24,50 % ročne; žalovaná riadne a včas nesplácala poskytnutý úver, preto právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 11.07.2014; ku dňu predčasnej splatnosti úveru predstavoval dlh žalovanej sumu 2.265,16 € a pozostával z istiny v sume 1.913,21 €, úroku v sume 312,67 € a poplatkov v sume 39,28 €; zmluvou o postúpení pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.06.2017 právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku voči žalovanej na žalobcu.
1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie nadobudol žalobca aktívnu vecnú legitimáciu postúpením spornej pohľadávky; spornú zmluvu o úvere považoval za spotrebiteľskú zmluvu; žalovanej bol poskytnutý úver v sume 2.000,- €, ktorý dňa 31.05.2013 vyčerpala a splatila len sumu 86,79 €; žalovaná nesplácala poskytnutý úver riadne a včas podľa zmluvy o úvere, preto právny predchodca žalobcu po predchádzajúcej výzve vyhlásil úver za predčasne splatný listom zo dňa 11.07.2014, ku ktorému dňu dlh žalovanej predstavoval sumu 1.913,21 € z titulu istiny, sumu 312,67 € z titulu úroku a sumu 39,28 € z titulu poplatkov, keď súd prvej inštancie tieto sumy žalobcovi priznal; v dôsledku omeškania žalovanej s plnením peňažného dlhu priznal súd prvej inštancie žalobcovi aj vyčíslené úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.913,21 € za obdobie od 12.07.2014 do 07.06.2017 v sume 292,24 € a ďalej úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.913,21 € od 08.06.2017 do zaplatenia; pokiaľ ide o uplatnený vyčíslený (kapitalizovaný) úrok vo výške 24,50 % ročne zo sumy 1.913,21 € za obdobie od 11.07.2014 do 07.06.2017 v sume 1.353,21 € a ďalej vo výške 24,50 % ročne zo sumy 1.913,21 € od 08.06.2017 do zaplatenia dospel súd prvej inštancie k záveru, že v tejto časti nie je žaloba dôvodná s odôvodnením, že „úroky z úveru patria veriteľovi len do jeho splatnosti, t.j. z hľadiska prejednávaného sporu len do 11.07.2014, pretože priznanie úroku z úveru až do zaplatenia by bolo v rozpore s dobrými mravmi“, nakoľko by predstavovalo „značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán sporu, kedy by žalovaný ako spotrebiteľ musel naďalej popri zákonných úrokoch z omeškania do budúcna platiť žalobcovi aj zmluvné úroky ako odmenu za poskytnutie úveru, ktorý bol v zmluve dojednaný vo výške 24,50 % ročne; je zrejmé, že priznaním úroku vo výške 24,50 % ročne z dlžnej istiny až do reálneho zaplatenia celej dlžnej sumy by boli žalobcovi zachované v podstate všetky práva a nároky z predmetnej zmluvy o úvere ako keby ani k predčasnej splatnosti úveru nikdy nedošlo“.
1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka s poukazom na ustanovenia § 52 ods. 2 a 3, § 53 ods. 1 až 3, § 517 ods. 2, § 524 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 a § 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. a s poukazom na ustanovenia § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z.“); o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a pomerne úspešnejšiemu žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 46,14 % (úspech žalobcu 73,07 % mínus úspech žalovanej 26,93 %).
2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho vtedajšieho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 30.11.2018 (č.l. 112-116 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok). Vyjadril názor, že na vydanie rozhodnutia neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru nemá nárok na dohodnutý zmluvný úrok; súd prvej inštancie v tejto súvislosti neuviedol, z akého právneho predpisu pri rozhodovaní vychádzal, keď jeho rozhodnutie považoval z tohto dôvodu za nepreskúmateľné a arbitrárne; nesúhlasil s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998, ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu; naopak poukázal na ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktoré podľa neho zakotvuje jeho nárok na dohodnutý úrok do splatenia úveru; poukázal aj na nejednotnú rozhodovaciu prax súdov v tejto otázke, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu (a to napriek rozhodnutiu Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 476/2012); vyjadril názor, že v prípade zmluvného úroku ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy, ktoré je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej
závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa za poskytnutie predmetného úveru; poukázal aj na ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré podľa neho zakotvuje nárok na úrok až do splatenia úveru; argumentoval, že úrok z úveru je odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy a predstavujú cenu úveru; dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, pričom na povinnosť platiť úrok z úveru nemá vplyv ani predčasná splatnosť úveru; tento záver vyplýva aj z bodu 6.4 obchodných podmienok, podľa ktorého „v prípade, ak sa stane úver predčasne splatný, banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku klienta voči banke“; úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou až do jeho úplného splatenia bolo nepochybne jeho úmyslom a žalovanému musel byť vzhľadom na túto formuláciu jasný, pretože sa s obchodnými podmienkami oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil svojim podpisom na zmluve; nakoľko k vráteniu celej dlžnej sumy doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je naďalej povinný uhrádzať zmluvne dohodnutý úrok; poukázal aj na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a rozdiely v inštitúte zmluvného úroku a inštitúte úrokov z omeškania, ktorý považoval za zákonnú sankciu za nedodržanie doby splatnosti; obidva úroky môže veriteľ žiadať popri sebe a to bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah; zdôraznil, že zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzku; z týchto dôvodov je rozhodnutie súdu neudržateľné a arbitrárne; poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41Co/13/2018 zo dňa 16.08.2018, ktoré podporuje jeho odvolaciu argumentáciu o povinnosti dlžníka zaplatiť úrok z úveru až do jeho vrátenia; na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.2 Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).
3.1 V prejednávanom spore v priebehu odvolacieho konania odvolací súd vyžiadal od žalobcu výpis z úverového účtu vo forme amortizačnej tabuľky v zmysle § 9 ods. 3 a 5 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia spornej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, t.j. podrobný prehľad úhrad spotrebiteľského úveru zo strany žalovanej, z ktorého je zrejmé, akú celkovú sumu žalovaná doposiaľ uhradila, koľko z úhrad a kedy bolo započítané na istinu, koľko na úrok z úveru a poplatky, ako aj presný výpočet úrokov z omeškania a započítanie prípadných úhrad na úroky z omeškania; uvedené podklady po ich doručení odvolaciemu súdu tento doručil žalovanej a oboznámil obidve strany sporu, aké rozhodujúce skutočnosti mieni z týchto listinných dôkazov vyvodiť, t.j. výšku sitiny a úroku v jednotlivých splátkach, celkovú výšku úroku, ktorú mal dlžník zaplatiť podľa úverovej zmluvy, započítanie jednotlivých úhrad dlžníka na istinu a úrok a výšku úrokov z omeškania; v takom prípade nebolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné za účelom doplnenia dokazovania pred odvolacím súdom napriek doslovnej dikcii ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. nariadiť odvolacie pojednávanie, pretože podľa § 204 C.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené; nakoľko žalovaná mala možnosť oboznámiť sa s obsahom týchto listinných dôkazov, boli jej doručené a nespochybnila ich obsah (nijako sa k ich obsahu nevyjadrila), nebolo by čo na odvolacom pojednávaní vykonávať. Vzhľadom na tento procesný postup v odvolacom konaní nebol odvolací súd pri rozhodovaní v celom rozsahu viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). Pre úplnosť je však potrebné uviesť, že rovnaké skutočnosti, ako boli odvolaciemu súdu oznámené na základe výzvy zhora (č.l. 148-150 spisu), boli súčasťou spisu aj pred rozhodnutím súdu prvej inštancie (č.l. 5-6 spisu; č.l. 21 spisu).
4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).
4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) podľa § 388 C.s.p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.
4.2 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
4.3.1 Odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. Žalobca podal odvolanie proti výroku napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, pretože ťažiskovo nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že dohodnutý zmluvný úrok mu patrí len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (11.07.2014). Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru má vplyv na nárok veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok z úveru (t.j. že dohodnutý úrok patrí veriteľovi len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a od tohto okamihu má nárok len na úroky z omeškania), preskúmaním veci preto dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti je potrebné zmeniť (§ 388 C.s.p.). Pri rozhodovaní vychádzal odvolací súd zo skutkového stavu zisteného zo strany súdu prvej inštancie vykonaným dokazovaním a doplnením dokazovania v odvolacom konaní (bod 3.1 odôvodnenia), ktorý bol v súhrne dostatočným podkladom pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami pôvodného žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
4.3.2 Medzi stranami nebolo sporné uzavretie zmluvy o úvere zo dňa 31.05.2013, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver v sume 2.000,- € s úrokom vo výške 24,50 % ročne, ktorý mala vrátiť v dohodnutých splátkach v sume 53,- € mesačne (72 splátok) s dátumom konečnej splatnosti dňa 10.05.2019, pričom celková výška nákladov bola v zmluve dohodnutá v sume 1.747,08 € pri dojednanom úroku vo výške 24,50 % ročne; zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je spotrebiteľskou zmluvou (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka) podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (t.j. v znení účinnom ku dňu 31.05.2013), pretože ustanovenie § 1 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. takýto úver spomedzi spotrebiteľských úverov nevylučovalo; zákon č. 129/2010 Z. z. ale nepokrýva všetky otázky vzniku zmluvného vzťahu, práv a povinností zmluvných strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, ani riešenie otázky, po akú dobu je dlžník povinný platiť úrok z poskytnutého úveru v prípade omeškania dlžníka so splácaním úveru, vzťah úroku z úveru a úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy Obchodného zákonníka; zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka; podľa § 497 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (znenie zákonných ustanovení Obchodného zákonníka ku dňu uzavretia zmluvy o úvere bude odvolací súd aplikovať v celom texte odôvodnenia rozhodnutia) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky; podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona; ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy; ak strany dojednanú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške.
4.3.3 O povinnosti žalovanej vrátiť žalobcovi dlžnú istinu úveru s príslušenstvom v podobe vyčísleného úroku a úrokov z omeškania rozhodol súd prvej inštancie na základe medzi stranami nesporného záveru, že porušenie podmienok zmluvy o úvere zo strany žalovanej oprávňovalo právneho predchodcu žalobcu požadovať od žalovanej okamžité splatenie úveru (t.j. vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru); toto právo žalobcu vyplýva jednak z ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka a jednak z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a vyplývalo aj z dohody zmluvných strán; súd prvej inštancie rozhodol aj o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka; úlohou odvolacieho súdu v dôsledku odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie v celom rozsahu zaujal správny právny názor k časti uplatňovaného nároku zodpovedajúceho dohodnutému úroku z úveru vo výške 24,50 % ročne zo sumy 1.913,21 € od 08.06.2017 do zaplatenia a vyčísleného
úroku v sume 1.353,01 €, ktoré nepriznal žalobcovi v celom rozsahu s odôvodnením, že žalobcovi vznikol nárok na zmluvný úrok len do zosplatnenia úveru, pretože po zosplatnení úveru ako sankcia za omeškanie s platením dlhu nastupujú zákonné úroky z omeškania; súd prvej inštancie neuviedol zákonné ustanovenie, od ktorého tento svoj záver o zániku nároku žalobcu na zmluvný úrok po zosplatnení úveru vyvodil a za „ustálenú“ súdnu prax, v ktorej má byť vyslovený rovnaký názor ťažiskovo označil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998 (v odvolaní poukázal žalobca aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012).
4.3.4 V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998 zo dňa 01.07.2000 (rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, nie dovolacieho) uverejnené v časopise Zo súdnej praxe vo zväzku 4 ročník 2000 pod publikačným číslom 43/2000 však neriešilo otázku, či má veriteľ po predčasnom zosplatnení úveru nárok na dohodnutý úrok z úveru po zosplatnení úveru, ale či patria veriteľovi úroky z omeškania z nezaplatených zmluvných úrokov; medzi účastníkmi konania sp. zn. 4Obo/143/1998 bol spor v tom, z čoho pozostáva žalovaná pohľadávka, t.j. či predstavuje úroky z omeškania v dôsledku omeškania s platením splatných úrokov alebo ide o úročenie úrokov z omeškania; odvolací súd vo veci sp. zn. 4Obo/143/1998 uložil súdu prvej inštancie skúmať štruktúru žalovanej pohľadávky a je pravdou, že v ďalšom texte rozhodnutia je uvedená veta: „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka)“, avšak bez bližšieho odôvodnenia a poukazu na zákonné ustanovenie, z ktorého tento záver vyplýva; v rozpore s týmto textom je poznámka k uverejnenému rozhodnutiu v časopise Zo súdnej praxe, kde je uvedené: „Osoba prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka preberá jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia peňažných prostriedkov do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky“ a právna veta rozhodnutia, ktorá má vystihovať jeho podstatu znie: „Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania.“; z uvedeného odvolací súd vyvodil, že ambíciou rozhodnutia sp. zn. 4Obo/143/1998 nebolo riešiť, dokedy má veriteľ nárok na dohodnutý úrok z úveru, ale či z dlžného úroku z úveru vzniká dlžníkovi povinnosť platiť úroky z omeškania.
4.3.5 Odvolaciemu súdu sú z jeho rozhodovacej činnosti známe rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie vychádzajúce z názoru, že úrok z úveru prináleží veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu (napríklad rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/400/2014 zo dňa 29.07.2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/4/2017 zo dňa 16.02.2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/296/2016), ale aj opačné rozhodnutia zastávajúce názor, že povinnosť platiť úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov v spotrebiteľských vzťahoch trvá aj po splatnosti pohľadávky až do vrátenia úveru (napríklad uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/41/2014, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/432/2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/108/2014), čím vyvracia odvolací súd názor, že prax súdov pri rozhodovaní o nároku na zmluvný úrok z úveru po jeho zosplatnení je ustálená.
4.3.6 Žalobca neodstúpil od zmluvy o úvere, len požiadal žalovanú po predchádzajúcej výzve o okamžité splatenie úveru s príslušenstvom ku dňu 11.07.2014 (dátum predčasnej splatnosti úveru), ktorý záver súdu prvej inštancie nebol odvolaním napadnutý a odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi ho nemohol preskúmať.
4.3.7 Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka je určenie zmluvných strán, výšky úveru a záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky v dohodnutej výške, ako aj záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky; Obchodný zákonník nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia alebo mu tieto úroky patria až do doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom; takáto úprava absentuje aj pri zmluve o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka alebo v zákone č. 129/2010 Z. z.; prejavom snahy zákonodarcu o úpravu tejto otázky priamo v Občianskom zákonníku bola navrhovaná zmena ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zákonom č. 106/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov tak, že sa na konci tohto ustanovenia mala pripojiť veta: „úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“; navrhovanú zmenu odôvodňovala dôvodová správa nasledovne: „V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka; vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods. 9 OZ; z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach; povedané inak, ak bol úver dojednaný na dobu 10 rokov, v treťom roku došlo k jeho jednorazovému zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 OZ, za obdobie zvyšných sedem rokov už veriteľovi nebudú patriť odplatné úroky; v týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru“; navrhovaná zmena sa do zákona č. 106/2014 Z. z. nepremietla v dôsledku pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. 392a zo dňa 18.03.2014 navrhol v článku I. vypustiť bod 5 v znení: „V § 53 ods. 9 sa na konci pripája táto veta: Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“ z dôvodu možného spôsobenia problémov v aplikačnej praxi.
4.3.8 Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu je aj otázka, či je možný súbeh úrokov z úveru aj úrokov z omeškania alebo sa navzájom vylučujú; z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka úprava tejto otázky nevyplýva; z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva len odkedy je dlžník povinný platiť úroky; ustanovenie § 503 Obchodného zákonníka neupravuje dobu, dokedy je dlžník povinný platiť úroky z úveru, iba splatnosť úrokov a § 503 ods. 3 posledná veta Obchodného zákonníka upravuje zmenu v obsahu záväzku platiť úrok v tom smere, že pri predčasnom vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov zo strany dlžníka, je tento povinný zaplatiť úrok len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov, t.j. povinnosť dlžníka zaplatiť úrok len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov v prípade vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkom pred dobou určenou v zmluve; ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., na ktoré v odvolaní poukázal žalobca, sa týka postupu pri splatení úveru pred lehotou splatnosti; v tomto spore sa však nejedná o tento prípad; na záver je v tejto súvislosti potrebné uviesť, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru; prípustnosť dohody účastníkov zmluvy o úvere o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá je do určitej miery aplikovateľná v Slovenskej republike vzhľadom na v minulosti totožnú a v súčasnosti príbuznú právnu úpravu úverov poskytnutých spotrebiteľom; v rozhodnutí sp. zn. 33Odo/657/2005 zo dňa 27.06.2017 Najvyšší súd Českej republiky vyslovil záver, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi) teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti; najvyšší súd v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie so zaplatením istiny a oba nároky môžu existovať vedľa seba; z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán; o možnom súbehu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania pri pôžičke je rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/1401/2014 zo dňa 24.07.2014; najvyšší súd tu zdôraznil, že oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná alebo nejedná o občianskoprávny vzťah; s odkazom na ďalšie svoje rozhodnutia (sp. zn. 33Odo/518/2003 zo dňa 25.09.2003, sp. zn. 33Odo/657/2005 zo dňa 27.06.2007, sp. zn. 33Cdo/1401/2014 zo dňa 24.07.2014) Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 33Cdo/212/2014 zo dňa 21.08.2014 dal jednoznačnú odpoveď, že „dohodnuté úroky z úveru predstavujú odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinností, t.j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas; kým povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu; aj keď dlžník nie je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj u bezúročnej (bezodplatnej) pôžičky; dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka), majú však iný právny dôvod a veriteľ ich môže požadovať vedľa seba; z uvedeného výkladu vyplýva záver, že pre posúdenie primeranosti výšky úrokového zaťaženia nie je možné obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z omeškania nenahrádzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dohodli“.
4.3.9 Odvolaciemu súdu je známe aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29C/131/2011-127 zo dňa 23.11.2011 a rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 1Co/30/2012-145 zo dňa 30.05.2012, v ktorých s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998 neboli žalobcovi v súdnom spore priznané zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere po splatnosti dlhu z dôvodu, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keď krajský súd stotožňujúc sa s rozhodnutím okresného súdu s poukazom na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v oblasti úrokov z úveru potvrdil rozhodnutie okresného súdu po rozšírení vecnej argumentácie na podporu správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu; v predmetnom uznesení teda ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu z hľadiska, či výkladom zákona a právnym názorom krajského súdu nedošlo k zásahu do ústavou garantovaného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, t.j. ústavný súd podrobil rozhodnutie krajského súdu testu ústavnosti, či tento názor nie je arbitrárny, svojvoľný či zjavne neodôvodnený; nevyjadroval sa však k vecnej správnosti právneho názoru krajského súdu o tom, či úroky patria len do zosplatnenia úveru, nakoľko pokiaľ právny názor všeobecného súdu nie je zjavne svojvoľný, neprekročí teda medze ústavnosti, nie je kompetenciou ústavného súdu posudzovať jeho vecnú správnosť; to je úlohou všeobecného súdnictva (odvolacieho a dovolacieho súdu). Odvolací súd rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho vo veci sp. zn. 4Obo/143/1998 s poukazom na ďalšie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a všeobecných súdov Slovenskej republiky nepovažuje za štandardnú obchodnoprávnu judikatúru ani ustálenú súdnu prax.
4.3.10 V zmysle § 493 Občianskeho zákonníka obsah dojednaného záväzku (ak je v súlade so zákonom) možno meniť len právnou úpravou (ako je to v prípade § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka) alebo postupom v súlade s právnou úpravou (dohodou zmluvných strán); v spornej zmluve o spotrebiteľskom úvere bola dojednaná celková čiastka úveru, ktorá pozostáva z poskytnutej istiny úveru, úroku a poplatkov (istina plus celkové náklady úveru, t.j. 2.000,- € plus 1.747,08 €); Obchodný zákonník, Občiansky zákonník ani zákon č. 129/2010 Z. z. nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa; preto podľa odvolacieho súdu zostáva záväzok platiť úrok aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru rovnaký ako v čase jeho dojednania v zmluve, t.j. veriteľovi patrí v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo; súčasne dohodu zmluvných strán o výške úroku v zmluve (vrátane jeho vyčíslenia v rámci jednotlivých dohodnutých splátok úveru) je potrebné považovať za dohodu zmluvných strán o „cene“ poskytnutých finančných prostriedkov, ktorá sa nezmení len v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru; aj keď sú vyššie citované ustanovenia Obchodného zákonníka dispozitívneho charakteru (okrem základného ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka), ich prípadná zmena dohodou zmluvných strán, ktorá by viedla k zhoršeniu zmluvného postavenia spotrebiteľa oproti zákonu (napr. dojednanie, že veriteľovi patria v prípade omeškania dlžníka úroky až do skutočného vrátenia istiny úveru) v prípade, ak by mal spotrebiteľ ako dlžník zaplatiť úroky z úveru vo vyššej výške ako v rozsahu zahrnutom do celkovej čiastky spotrebiteľského úveru, by bola v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná, a preto vyššie uvedená judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky ohľadne možnosti takéhoto dojednania v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv o úvere nie je v tomto smere použiteľná; dojednanie umožňujúce zaplatenie istiny predčasne (do jej zaplatenia) v prípade tzv. živých úverov, kde by posledná splátka úveru nebola ešte splatná v prípade, že by nedošlo k jeho predčasnej splatnosti, je nadbytočné, pretože na takýto variant myslí ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré je výhodné pre spotrebiteľa, nakoľko tým, že zaplatí istinu skôr, ušetrí na úrokoch; avšak v prípade omeškania spotrebiteľa s platením úveru, navyše ak dôjde v dôsledku toho k jeho predčasnej splatnosti, je pre spotrebiteľa nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny; tento záver je jednoznačný pri úveroch, kde by aj pri nevyhlásení predčasnej splatnosti úveru bola posledná splátka úveru splatná v čase rozhodnutia súdu; tento názor odvolacieho súdu v spleti rôznych názorov na danú problematiku uvedených vo vyššie citovaných rozhodnutiach sa vzťahuje len na prípady, kedy
možno porovnať výšku úroku úveru zahrnutú do celkovej čiastky úveru s výškou úroku, ktorú by mal spotrebiteľ zaplatiť do faktického vrátenia istiny úveru, ak už uplynulo obdobie, dokedy mal istinu úveru zaplatiť a doposiaľ tak neučinil.
4.3.11 Zo spornej zmluvy o úvere vyplýva, že konečná splatnosť úveru bola dohodnutá dňa 10.05.2019; medzi stranami nie je sporné, že veriteľ vyhlásil úver za predčasne splatný ku dňu 11.07.2014; v spornej zmluve o úvere bola dojednaná celková suma úveru 2.000,- € a celková výška nákladov v sume 1.747,08 €; povinnosťou žalovanej preto pôvodne bolo k dátumu konečnej splatnosti úveru zaplatiť veriteľovi spolu sumu 3.747,08 €; po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru bola žalovaná povinná túto sumu zaplatiť už ku dňu 11.07.2014; z predloženého potvrdenia (aktuálny stav úveru ku dňu 07.06.2017), na ktoré sa žalobca odvolával aj v žalobe ako na prehľad zaplatených splátok úveru a spôsob ich započítania ako aj z výpisu z úverového účtu vo forme amortizačnej tabuľky a prehľadu úhrad a ich započítania predloženého odvolaciemu súdu v odvolacom konaní (č.l. 148-150 spisu), vyplýva, že žalovaná v období od 10.06.2013 do 02.12.2013 zaplatila spolu sumu 326,05 €, z ktorej bola suma 86,79 € započítaná na istinu, suma 219,34 € na úrok a suma 19,92 € na poplatky; napadnutým rozsudkom bola už žalovanej právoplatne uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.913,21 €, ktorá predstavuje dlžnú istinu s príslušenstvom v podobe úrokov z omeškania, sumu 312,67 €, ktorá predstavuje dlžný úrok do zosplatnenia a sumu 292,24 €, ktorá predstavuje kapitalizované úroky z omeškania za obdobie od 12.07.2014 do 07.06.2017 (prvý výrok napadnutého rozsudku, ktorý nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť); z uvedeného vyplýva, že istina úveru v sume 2.000,- € bola žalobcovi zo strany žalovanej v plnom rozsahu zaplatená (86,79 €), resp. právoplatne prisúdená (1.913,21 €); súčasne je zrejmé, že z dohodnutého úroku v sume 1.747,08 € bola žalobcovi zo strany žalovanej doposiaľ zaplatená suma 219,34 € a právoplatne prisúdená suma 604,91 € (povinnosť žalovanej, ktorú musel odvolací súd pri rozhodovaní vzhľadom na predmet konania zohľadniť), nezaplatený úrok tak predstavuje sumu 922,83 € (1.747,08 € mínus 219,34 €, 312,67 € a 292,24 €), resp. z celkovej dohodnutej sumy 3.747,08 € (istina a úrok) zaplatila žalovaná, resp. jej bola uložená povinnosť zaplatiť spolu sumu 2.824,25 €, t.j. rozdiel predstavuje 922,83 € (3.747,08 € mínus 2.824,25 €); z tohto dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podľa § 388 C.s.p. zmenil a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi ešte sumu 922,83 € a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, pretože vychádzal z názoru, že záväzok platiť úrok zostáva aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru rovnaký ako v čase jeho dojednania v zmluve (v podrobnostiach najmä bod 4.3.10 odôvodnenia); na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zmenil (§ 388 C.s.p.).
5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).
5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).
6.1 Žalobca podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že v prejednávanom spore dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Po čiastočnom doplnení dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal zo skutkovými zisteniami z vykonaného dokazovania a vec čiastočne nesprávne právne posúdil vo vzťahu k nároku žalobcu na dohodnutý úrok z úver v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (body 4.3.1 až 4.3.10 odôvodnenia). Pokiaľ žalobca v odvolaní uviedol, že na vydanie rozhodnutia neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a/ C.s.p.), odvolací súdne zistil dôvodnosť tohto tvrdenia, ktorú žalobca nepodporil žiadnym konkrétnejším vysvetlením; nedostatok procesných podmienok pritom odvolací súd v prejednávanom spore nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) zmenil tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 922,83 € a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol.
8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 396 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko rozhodnutím odvolacieho súdu konanie v prejednávanom spore končí a súčasne odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, bol odvolací súd povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov celého konania (t.j. trovách konania pred súdom prvej inštancie ako aj o trovách odvolacieho konania); nebolo potrebné osobitne rozhodovať o odvolaní žalobcu proti výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ako závislom výroku (§ 379 písm. a/ C.s.p.), pretože tento výrok je odstránený novým rozhodnutím o trovách konania zo strany odvolacieho súdu podľa § 396 ods. 2 C.s.p.; pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania bolo nevyhnutné zobrať do úvahy výsledok celého konania; podľa výsledku konania bol žalobca v spore pomerne úspešnejší, pretože pri predmete konania spolu v sume 3.910,41 € (istina, vyčíslený úrok, vyčíslené úroky z omeškania a poplatky) jeho úspech predstavuje 89 % (prisúdená spolu suma 3.480,23 €) a úspech žalovanej predstavuje 11 % (zamietnutá suma 430,18 €); pri rozhodovaní o trovách konania nebral odvolací súd do úvahy uplatnené príslušenstvo; z hľadiska pomeru úspechu strán vzhľadom na predmet konania a jeho výsledok bol tak žalobca v spore pomerne úspešnejší a vznikol mu proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 78 % (89 % mínus 11 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).