Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2CoR-1-2021.pdf
PDF · 133.75 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoR/1/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: IMBEX INVEST s.r.o., so sídlom Nová 1133/3, 696 01 Rohatec, Česká republika, IČO: 28 356 942 zastúpeného: JUDr. Ľubomír Vanek, advokát, Potočná 169/85, 909 01 Skalica proti žalovanému: HRADNÁ STRÁŽ s.r.o., so sídlom Parková 11, 951 93 Topoľčianky, IČO: 36 536 644, zastúpenému: NAGYOVÁ & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., Farská 8, 949 01 Nitra, IČO: 47 233 923, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 58Cr/2/2018 - 145 zo dňa 5. 11. 2019 takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 58Cr/2/2018 - 145 zo dňa 5.11.2019 p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom č. k. 58Cr/2/2018 - 145 zo dňa 5.11.2019 prvoinštančný súd zamietol žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení rozsudku prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa žalobou voči žalovanému domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory sp. zn. Rsp M-16/2016 zo dňa 06.09.2017 podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 zák. č. 244/2002 Z.z. Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený 13.11.2017. Poukázal na odôvodnenie rozhodcovského rozsudku. Uviedol § 29 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, podľa ktorého dôkazy hodnotí senát alebo rozhodca a predsedníctvo nestranne, podľa vlastného uváženia a pritom prihliada na všetko, čo v konaní vyšlo najavo. V súvislosti s premlčaním pohľadávky poukazoval na to, že faktúra č. 2010002 bola žalobcovi doručená najskôr 27.01.2010 a teda lehota splatnosti uplynula dňa 10.02.2010. Nárok mohol uplatniť na súde najskôr dňa 11.02.2010 teda žaloba bola doručená v rámci premlčacej doby. Rozhodcovský súd sa nevysporiadal s týmto tvrdením žalobcu, konal v rozpore s citovaným § 29 rokovacieho poriadku, čím porušil § 26 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z. Podľa zmluvy o dielo medzi žalovaným (ako objednávateľom) a právnym predchodcom žalobcu (ako zhotoviteľom) bod 5.1 - splatnosť faktúry je 14 dní od jej obdržania objednávateľom a teda nie 14 od vystavenia zhotoviteľom. Dielo bolo odovzdané 25.01.2010 a k tomuto dňu bola vystavená faktúru č. 2010002. Po jej vystavení bola táto doručovaná žalovanému, avšak až nasledujúci deň, nakoľko predmetná faktúra bola prerobená z dôvodu vytýkania vád diela. Faktúra bola daná na poštovú prepravu 26.01.2010. Žalovanému mohla byť doručená najskôr 27.01.2010 a splatnosť faktúry uplynula 10.02.2010. Žalovaný odvodzuje splatnosť faktúry a uplynutie premlčacej lehoty od dátumu vystavenia faktúry, čo je v rozpore s ust. zmluvy o dielo.
Na tieto skutočnosti poukazoval žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 10.07.2017 a ako dôkaz predložil Protokol o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 25.01.2010. Na námietku premlčania sa vyjadril právny zástupca na ústnom pojednávaní dňa 18.07.2017, keď k námietke premlčania uviedol, že predložil dôkaz a to vyhlásenie konateľa spol. TORONA trade a má za to, že faktúra bola doručená až 27.01.2010 a splatnosť nastala 10.02.2010. Žalobca doručil rozhodcovskému súdu čestné prehlásenie konateľa spoločnosti zo dňa 12.06.2017, ktorý potvrdil okolnosti zasielania predmetnej faktúry a prevzatia diela čestným prehlásením. Má za to, že žalobca riadne preukázal, že jeho pohľadávka nebola v čase podania premlčaná. Rozhodcovský súd sa nevyporiadal s argumentáciou žalobcu a len stroho konštatoval premlčanie pohľadávky bez náležitého odôvodnenia. Rozhodcovský rozsudok je arbitrárny, nepreskúmateľný, pričom nezohľadnil skutkový stav a v rozpore s ustanoveniami C.s.p. nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Ďalej bolo porušené právo na spravodlivý súdny proces. Poukázal na ust. § 51 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z., ďalej na § 220 ods. 2 C.s.p., na kvalitu a náležitosti odôvodnenia rozhodcovského rozsudku. Žalovaný sa vyjadril k žalobe a navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobca odôvodňuje žalobu s odvolaním sa na § 29 rokovacieho poriadku upravujúceho obsah rozhodcovského rozsudku, pričom žalobca odkazuje na povinnosť v § 24 ods. 7 Rokovacieho poriadku. Samotná skutočnosť, že súd neprijal argumentáciu žalobcu ohľadom začatia plynutia premlčacej doby a že nevykonal niektoré navrhované výsluchy, neznamená, že došlo k procesnému pochybeniu zo strany rozhodcovského súdu. Žalobca tvrdí, že rozhodcovský súd sa nezaoberal jeho argumentáciou o splatnosti faktúry a začatia plynutia premlčacej lehoty, ktorú argumentáciu použil prvý krát dňa 12.07.2017, len 6 dní pred pojednávaním, pričom od 11.02.2014 sa zhodne a konštantne vyjadroval, že faktúra bola splatná dňa 08.02.2010. Žalovaný nikdy nenamietal, že by splatnosť faktúry mala byť v iný deň ako 8.2.2010. Vzhľadom na zhodné tvrdenie strán sporu, bolo v konaní preukázané, že faktúra bola splatná 8.2.2010. Preto súd nemohol prihliadnuť na neskoršiu zmenu tvrdení žalobcu, ktoré boli v rozpore s jeho dovtedajšími tvrdeniami. Túto zmenu v argumentácii žalobca urobil až po 4 rokoch tvrdenia, že jeho faktúra je splatná 8.2.2010. Žalovaný pritom nepredložil žiadny dôkaz o doručení faktúry. Súd sa touto písomnou listinou ako písomným dôkazom zaoberal, ako to vyplýva z bodu 18. odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, a teda neobstojí tvrdenie žalobcu, že súd sa jeho predloženým listinným dôkazom nezaoberal. Ohľadom námietky nevykonania výsluchu svedkov, žalovaný uviedol, že zo zápisnice z pojednávania pred rozhodcovským súdom vyplýva, že žalobca na záver pojednávania uviedol, že nemá žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie a že v prípade ak by súd potreboval objasniť niektoré skutočnosti ohľadne premlčania navrhuje, aby boli vypočutí Ing. Marián Budinský a p. Pecha. Keďže súd zrejme nemal potrebu objasniť niektoré skutočnosti ohľadne premlčania, nemal ani dôvod vypočuť uvedených svedkov. Ako to vyplýva zo zápisnice, žalobca na ich vypočutí netrval.
3. Prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol, že Rozhodcovský súd Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave rozhodcovským rozsudkom pod sp. zn. Rsp M-16/2016 zo dňa 06.09.2017 žalobu žalobcu proti žalovanému o zaplatenie 54.610,50 Eur s príslušenstvom zamietol. V odôvodnení uviedol, že: „žalobca resp. jeho právny predchodca si mohol svoje právo na úhradu faktúry č. 2010002 uplatniť na súde od 09.02.2010, t. j. od nasledujúceho dňa po splatnosti faktúry. Týmto dňom začala plynúť štvorročná premlčacia doba. Táto uplynula 09.02.2014. Žaloba došla na Okresný súd Nitra až po uplynutí tejto štvorročnej premlčacej doby, t.j. dňa 11.02.52014, RS SOPK konštatuje, že pohľadávka žalobcu je premlčaná. Keďže žalovaný namietal premlčanie pohľadávky, RS SOPK nemohol túto pohľadávku žalobcovi priznať a preto sa ani nezaoberal ďalšími aspektami tohto sporu.“ Z faktúry č. 2010002 vystavenej dňa 25.01.2010 spoločnosťou TORONA trade s.r.o. a to Ing. Josefom Pechom na sumu 71.649,45 Eur vyplýva dátum splatnosti 8.2.2010. Odberateľom bola spoločnosť žalovaného. Z emailovej komunikácie zo dňa 26.01.2010 vyplýva, že Ing. Pecha Josef z emailovej adresy W..Q. doručoval na adresu „W.. I. J. - J..sk v prílohe faktúru č. 2010002 a zároveň zasiela originály poštou. Zo Zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej dňa 12.02.2010 medzi postupcom, spoločnosťou TORONA trade s.r.o. a žalobcom, ako postupníkom v čl. I.1 Predmetu zmluvy postupca prehlasuje, že má peňažnú pohľadávku celkom vo výške istiny 54.610,50 Eur so splatnosťou 8.2.2010 voči dlžníkovi: Hradná stráž s.r.o. Žalobca žalobou doručenou na Rozhodcovský súd Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory dňa 02.12.2016 sa proti žalovanému domáhal zaplatenia pohľadávky vo výške 54.610,50 Eur s úrokom z omeškania 0,5% denne od 09.02.2010 do zaplatenia a v žalobe uvádza splatnosť faktúry č. 201002 dňa 08.02.2010. Spor bol zapísaný pod sp. zn. Rsp M- 16/2016. Žalovaný podaním datovaným dňa 31.01.2017 v žalobnej odpovedi namietol premlčanie. Uviedol, že žalobca žalobou žiada zaplatenie 54.610,50 Eur s prísl. titulom faktúry č. 2010002 splatnej dňa 08.02.2010. Ďalej uviedol, že žalobca doručil dňa 11.02.2014 na Okresný súd Nitra návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 54.610,50 Eur z titulu faktúry č. 2010002. Právo na úhradu faktúry mohol uplatniť dňom
od 9.2.2010, kedy začala plynúť premlčacia doba. Táto doba uplynula 9.2.2014. Žalovaný podaním datovaným dňa 31.01.2017 v žalobnej odpovedi namietol premlčanie. Uviedol, že žalobca žalobou žiada zaplatenie 54.610,50 Eur s prísl. titulom faktúry č. 2010002 splatnej dňa 08.02.2010. Ďalej uviedol, že žalobca doručil dňa 11.02.2014 na Okresný súd Nitra návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 54.610,50 Eur z titulu faktúry č. 2010002. Právo na úhradu faktúry mohol uplatniť dňom od 9.2.2010, kedy začala plynúť premlčacia doba. Táto doba uplynula 9.2.2014.
4. Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je odvolacím konaním. Na základe uplatneného dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku súd skúma, či priebeh rozhodcovského konania Rsp M-16/2016 bol v rozpore so zákonom o rozhodcovskom konaní a toto mohlo mať vplyv na meritórne rozhodnutie, čiže skúma či došlo k závažným procesným vadám. Žalobca uviedol, že rozhodcovský súd sa nevyporiadal s tvrdením žalobcu ohľadom doručovania faktúry a následnej splatnosti faktúry dňa 10.02.2010. Vzhľadom na to súd poukazuje na ust. zákona č. 244/2002 Z.z., podľa ktorého je povinnosťou každého žalobcu v žalobe v rozhodcovskom konaní pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti (§ 18 ods. 1 písm. b)). Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca v žalobe podanej na rozhodcovskom súde dňa 28.11.2016 pravdivo uviedol, že „uvedená faktúra bola splatná dňa 8.2.2010“, čo mal súd aj preukázané z rozhodcovského rozsudku. Ďalej žalovaný v žalobnej odpovedi skutočnosti o splatnosti faktúry nepoprel a vôbec nerozporoval. Vzhľadom na to rozhodcovský súd tieto skutočnosti tvrdené žalobcom dôvodne považoval za pravdivé a naviac nesporné a preto posúdil námietku premlčania tak, ako je uvedené v odôvodnení rozhodcovského rozsudku. Čo sa týka čestného prehlásenia, rozhodcovský súd ho ako dôkaz v rozhodcovskom rozsudku v bode 18 uviedol. V rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku neprináleží všeobecnému súdu posudzovať správnosť prijatých záverov rozhodcovským súdom. Súd má za to, že v rozhodcovskom konaní nedošlo k žiadnym procesným vadám a porušeniu ust. § 26 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z. a § 29 (správne § 24) Rokovacích pravidiel Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, na ktoré žalobca poukazoval.
5. Ohľadom nevykonania dôkazov navrhnutých žalobcom a to výsluchom svedkov Ing. Mariána Budinského (konateľa žalobcu) a Ing. Jozefa Pechu (bývalého konateľa spol. TORONA trade, s.r.o.) súd poukazuje na ustanovenia § 27 ods. 1 druhej vety zák. č. 244/2002 Z.z., v zmysle ktorého rozhodcovský súd uváži výber a spôsob vykonania dôkazov podľa ich možného prínosu k objasneniu sporu. Súd poukazuje na to, že rozhodcovský súd sa nedopustil žiadnej procesnej vady nevykonaním uvedených dôkazov, keďže nie je povinný vykonať všetky návrhy na dokazovanie, ale iba uváži, ktoré z nich vykoná a aj s poukazom na objasnenie sporu. Rozhodcovský súd vykonáva dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré sú sporné a výber dôkazu a jeho vykonanie smeruje k ich objasneniu. Preto nie je procesným pochybením, ak rozhodcovský súd nevykonal dôkazy, nakoľko vec považoval za objasnenú.
6. Prvostupňový súd ďalej skúmal, či sú dané dôvody, pre ktoré by bolo odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku podľa § 50 ods. 2 ZRK, tzn. porušenie verejného poriadku. Uviedol, že verejný poriadok predstavuje také základné zásady spoločenského a štátneho zriadenia, na ktorých Slovenská republika bezvýhradne trvá, a ktoré nemôžu byť nijakým spôsobom oslabené či porušené. Musí ísť o také zásady, na ktorých je nutné bez výhrady trvať, teda také zásady, ktorých zachovávanie smeruje k uspokojeniu základných záujmov spoločnosti. Pojem verejný poriadok by sa v súlade s medzinárodnou praxou mal vykladať reštriktívne s ohľadom na záujem podporovať rozhodcovské konanie. Zrušenie pre rozpor s verejným poriadkom bude adekvátnym prostriedkom nápravy v prípadoch, keď rozhodcovské rozhodnutie bolo ovplyvnené trestným činom rozhodcu, znalca, svedka alebo keď tomu bránila prekážka rozhodnutej veci. Účelom tohto dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku je anulovať vo verejnom záujme rozhodcovský rozsudok, ktorý sa prieči základným zásadám Slovenského práva. Účelom však za žiadnych okolností nemá byť široký prieskum rozhodcovských rozsudkov z hľadiska ich vecnej správnosti. Objektom ochrany v rámci prieskumu z hľadiska verejného poriadku nie je právne postavenie neúspešného účastníka rozhodcovského konania ale verejný poriadok Slovenskej republiky. Po preskúmaní predmetného rozhodcovského rozsudku nezistil žiadne porušenia základných zásad spoločenského a štátneho zriadenia Slovenskej republiky a teda ani žiadne dôvody, pre ktoré by nebolo možné uznať cudzí rozhodcovský rozsudok.
7. Prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že pre prípad poukazovania na porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces zo strany rozhodcovského súdu poukazuje na to, že rozhodcovský súd bez ďalšieho nie je viazaný čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze PLz. ÚS 5/2015 poukázal na svoju ustálenú judikatúru. Rozhodcovský súd pri odôvodňovaní rozhodcovských rozsudkov nie je viazaný § 220 ods. 2 C.s.p. v nadväznosti na § 51 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z. Nakoľko nie sú splnené predpoklady na použitie všeobecného predpisu o konaní a to, že (i) otázku postupu konania nemožno riešiť podľa zákona o rozhodcovskom konaní (v zákone o rozhodcovskom konaní je takáto úprava) a (ii) ak to povaha veci pripúšťa. Navyše použitie Civilného sporového poriadku je podmienené primeranosťou, teda predovšetkým zohľadním všeobecných zásad, na ktorých stojí rozhodcovské konanie. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovský rozsudok nemusí obsahovať nároky rozsudku všeobecného súdu, ba dokonca požiadavka na uvedenie odôvodnenia v rozhodcovskom rozsudku je dispozitívna a strany ju môžu dohodou vylúčiť. K nepripusteniu zmeny žaloby súd skonštatoval, že na túto skutočnosť už nemohol prihliadnuť, nakoľko ju žalobca nenamietal bez zbytočného odkladu a zároveň do 60 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku, kedy mal uviesť všetky dôvody na jeho zrušenie. Rozhodcovský rozsudok mu bol doručený 13.11.2017 a túto procesnú vadu ako dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku uviedol až na pojednávaní dňa 05.11.2019, čo nebolo bez zbytočného odkladu a navyše po lehote (§ 40 ods. 4 a § 41 zák. č. 244/2002 Z.z.).
8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd v súlade s § 262 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu súd v zmysle citovaných zákonných ustanovení priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o výške bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 C.s.p.
9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p., pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
10. V odvolaní uviedol, že sa so záverom súdu prvej inštancie nestotožňuje a považuje ho za nesprávny, nakoľko v rozhodcovskom konaní bola preukázateľne sporná skutočnosť ohľadom premlčania pohľadávky žalobcu a preto žalobca nielenže navrhoval vykonať dôkazy na odstránenie spornej skutočnosti, resp. preukázanie jeho tvrdení (výsluch Ing. Budinského a Ing. Pechu), ale zároveň aj predložil súdu dôkaz - čestné prehlásenie, ktorým žalobca preukazoval tvrdené skutočnosti. V tomto prípade, za rozhodujúcu skutočnosť je potrebné považovať potrebu vyporiadania sa s tvrdeným začiatkom plynutia premlčacej doby. Rozhodcovský súd tým, že odmietol vykonať v konaní dôkazy na zistenie rozhodujúcej skutočnosti, teda začiatok plynutia premlčacej doby, zasiahol v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESLP do práva na spravodlivý proces a do práva na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Až po vykonaní žalobcom navrhnutých dôkazov a vyporiadaní sa s predloženými dôkazmi, môže súd v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov hodnotiť vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, pričom odôvodnenie o hodnotení rozhodujúcich dôkazov musí byť presvedčivé, rozumné, inštančne preskúmateľné a nesmie byť svojvoľné, resp. arbitrárne. Z vyššie uvedených dôvodov je zrejmé procesné pochybenie súdu, v dôsledku ktorého bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom.
11. Žalobca v odvolaní uvádza, že súd prvej inštancie v bode 40 napadnutého rozsudku konštatuje, že rozhodcovský súd nie je viazaný čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv. Táto konštatácia súdu je zjavne nesprávna a v rozpore s právom na súdnu a inú právnu ochranu. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že rozhodcovský súd nie je viazaný Ústavou SR alebo rozhodnutia nemusia spĺňať základné kritériá a požiadavky kladené na rozsudok, sú neakceptovateľné. Rozhodcovské konanie je založené na ústavnom zákone č. 460/1992 Zb., zaručenom práve na spravodlivý proces a súdnu ochranu (článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré vychádza z medzinárodných dohovorov o základných ľudských právach a slobodách (Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948, Európsky dohovor Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950, Charta základných práv Európskej únie). Konanie pred súdom a rovnako aj pred rozhodcovským orgánom musí spĺňať princípy spravodlivého procesu. V žiadnom prípade nie je možné tvrdiť, že by rozhodcovský rozsudok nemusel byť odôvodnený a nemuseli byť vykonané dôkazy na odstránenie sporných skutočností. Dôvody podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku sú taxatívne vymedzené v ust. § 40 zákona o rozhodcovskom konaní a tieto nemožno extenzívne rozširovať. Podľa súdu prvej inštancie rozhodcovský rozsudok nemusí obsahovať nároky rozsudku
všeobecného súdu, vzhľadom na to, že požiadavka na uvedenie odôvodnenia v rozhodcovskom rozsudku je dispozitívna a strany sporu ju môžu vylúčiť. Ani s vyššie uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa žalobca nestotožnil, nakoľko je v zrejmom rozpore s konštantnou judikatúrou súdov a zdôrazňuje, že účastníci sporu sa v zmysle ust. § 34 ods. 2 písm. r) zákona o rozhodcovskom konaní, nedohodli na tom, že by rozhodcovský rozsudok nemusel byť odôvodnený. Žalobca už v žalobe v súvislosti s arbitrárnosťou rozhodnutia a právom na spravodlivý proces odkazoval na nálezy Ústavného súdu SR ako aj na konštantnú judikatúru NS ČR a NS SR. Rozhodcovský súd síce nie je orgánom verejnej moci, ale čiastočne vykonáva funkcie všeobecného (občianskoprávneho alebo obchodného) súdu. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa č. k. 58Cr/2/2018 - 145 zmenil tak, že zruší rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave zo dňa 06.09.2017, č. k. Rsp M - 16/2016 a zároveň žiadal priznať nárok na náhradu trov konania.
12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý považuje tvrdenia žalobcu za nesprávne, poukazuje na to, že z predložených dôkazov vyplýva, že žalobca počas celého sporu od vystavenia faktúry (25.01.2010), podania žaloby na súd (11.02.2014) tvrdil, že sporná faktúra je splatná dňa 8.2.2010, a to zhodne zo žalovaným. Toto svoje tvrdenie žalobca účelovo zmenil až 12.7.2017, len 6 dní pred pojednávaním a rozhodnutím vo veci tvrdiac, že doložil dôkazy na odstránenie spornej skutočnosti - začatia plynutia premlčanej lehoty. Táto skutočnosť však sporná nebola. Vo svojom vyjadrení poukázal na jednotlivé dôkazy, z ktorých vyplýva, že Ing. Pecha Jozef osobne odovzdal žalovanému faktúru č. 2010002 dňa 25.01.2010, faktúra bola spolu s odporom doložená do súdneho spisu. Okrem toho bola do spisu založená aj emailová komunikácia zo dňa 26.01.2010, z ktorej vyplýva, že tohto dňa Ing. Pecha Jozef doručoval predmetnú faktúru č. 2010002 žalovanému aj na jeho emailovú adresu. Žalobca počas celého konania tvrdil a aj pri každom svojom písomnom podaní uviedol, že žalovaná faktúra je splatná 8.2.2010. Žalovaný nikdy nenamietal, že by splatnosť faktúry mala byť v iný deň ako 8.2.2010, práve naopak zhodne zo žalobcom tvrdil, že splatnosť nastala v tento deň - 8.2.2010. Vzhľadom na uvedené a zhodné tvrdenie strán sporu, bolo v konaní preukázané, že faktúra bola splatná dňa 8.2.2010. Z uvedeného vyplýva, že v spore nebola sporná skutočnosť ohľadom začatia plynutia premlčacej doby žalovanej pohľadávky. Žalobca počas celého konania nespochybňoval ako deň splatnosti faktúry 8.2.2010, sám tento dátum ako dátum splatnosti uviedol. Do predloženia čestného prehlásenia Ing. Jozefa Pechu a návrhu na vykonanie uvedených výsluchov, nebol v konaní vôbec sporný deň splatnosti faktúru č. 2010002. Obe strany totiž zhodne tvrdili, že je splatná 8.2.2010. Preto nemožno prijať argument žalobcu, že predmetné dôkazy boli navrhnuté z dôvodu odstránenia spornosti ohľadne začatia plynutia premlčacej doby žalovanej pohľadávky. Rozhodcovský súd sa písomnou listinou - čestným prehlásením Ing. Jozefa Pechu ako písomným dôkazom zaoberal, ako to vyplýva z bodu 18. odôvodnenia rozhodcovského rozsudku. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že súd sa jeho predloženým listinným dôkazom nezaoberal. Čestné vyhlásenie Ing. Jozefa Pechu samo o sebe teda nevyvracia fakt, že faktúra bola doručená žalovanému dňa 25.1.2010 pri osobnom odovzdávaní diela. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že mu bola nevykonaním listinného dôkazu čestného prehlásenia Ing. Jozefa Pechu odňatá možnosť konať pred súdom. Rozhodcovský súd správne postupoval keď dokazovaním, pri ktorom bral do úvahy aj čestné vyhlásenie Ing. Jozefa Pechu, dospel k záveru, že premlčacia doba uplynula 9.2.2014. V konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je úlohou súdu skúmať hmotnoprávne aspekty záväzkového vzťahu, ktoré boli predmetom rozhodcovského konania. Súd v rozsudku správne konštatoval, že Rozhodcovský rozsudok Rsp M- 16/2016 zo dňa 26.09.2017 obsahuje uvedenie rozhodujúcich skutočností zo žaloby, t.j. čoho sa žalobca domáha a z akého titulu, ďalej sú uvedené všetky vyjadrenia účastníkov rozhodcovského konania, dôkazy, odôvodnenie právomoci rozhodcovského súdu a úvahu rozhodcovského súdu s použitím zákonných ustanovení, a preto obsahuje všetky zákonné náležitosti uvedené v zákone o rozhodcovskom konaní, čím nedošlo ku žiadnej procesnej vade. To, že rozhodcovský súd neprijal argumentáciu žalobcu a nestotožnil sa s jeho právnym záverom, nie je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom k uvedenému odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania a právneho zastúpenia v prospech žalovaného.
13. Žalobca následne zaslal súdu stanovisko k vyjadreniu žalovaného, zopakoval svoje predchádzajúce tvrdenia, poukázal na to, že tvrdenie žalovaného, že začiatok plynutia premlčacej doby nebol v konaní sporný je zavádzajúce, nakoľko zo súdneho spisu je zrejmé, že žalobca predložil aj listinné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení o začiatku plynutia premlčacej doby. Rozhodcovský súd tým, že odmietol vykonať v konaní dôkazy na zistenie rozhodujúcej skutočnosti, teda začiatok plynutia premlčacej
doby, zasiahol v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP do práva na spravodlivý proces a do práva na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Rozhodcovský súd sa v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyporiadal s argumentami žalobcu a predloženými dôkazmi. Taktiež tvrdenie žalovaného, že predložený dôkaz - čestné prehlásenie Ing. Pechu samo osebe nevyvracia fakt, že faktúra bola doručená žalovanému dňa 25.01.2010, je podľa žalobcu zavádzajúce. Naďalej zotrváva na svojich tvrdeniach o nedostatočnom odôvodnení rozhodcovského rozsudku a nevysporiadaní sa s predloženými dôkazmi s odkazom na podané odvolanie ako i tam uvedenú judikatúru.
14. K vyjadreniu žalobcu zaslal svoje písomné stanovisko aj žalovaný, opätovne poukázal na to, že žalobca v žalobe zo dňa 11.02.2014 uviedol, že faktúra bola splatná dňa 8.2.2010. Túto skutočnosť vo svojich vyjadreniach žalovaný potvrdil. Týmto úkonom došlo k tomu, že skutkové tvrdenie žalobcu o splatnosti faktúry považoval súd za nesporné v zmysle § 151 ods. 1) C.s.p. Žalobca následne až dňa 12.7.2017, 6 dní pred pojednávaním a rozhodnutím vo veci, zmenil svoje skutkové tvrdenie tak, že tvrdil, že faktúra nebola splatná 8.2.2010 ale až neskôr. V zmysle § 186 ods. 2) C.s.p. na zmenu skutkových tvrdení žalobcu rozhodcovský súd už prihliadať nemohol. Vyhlásenie Ing. Pechu ako prostriedok procesnej obrany žalobcu nebol uplatnený včas, a preto naň súd v zmysle § 153 ods. 1) C.s.p. nemusel vôbec prihliadať. Vzhľadom k uvedenému súd preto postupoval správne pri svojom rozsudku. Počas konania teda nebola sporná skutočnosť ohľadne splatnosti pohľadávky a teda začatia plynutia premlčacej doby. Žalovaný účelovo začal meniť svoju argumentáciu ohľadne splatnosti faktúry, až keď pochopil, že premlčacia doba nie je procesnoprávnou lehotou ale hmotnoprávnou lehotou a uvedomil si, že žalobu podal až po uplynutí premlčacej lehoty. Preto nie je ani pravdivé tvrdenie žalobcu, že v konaní sa vyskytli významné rozpory v tvrdeniach strán sporu ohľadne splatnosti faktúry, práve naopak počas celého konania medzi stranami bola zhoda v tom, že faktúra je splatná 8.2.2010.
15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej iba C.s.p.) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v súlade s § 219 ods. 3 C.s.p. Po preskúmaní obsahu spisu a oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.
16. Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
17. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi za preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky, pričom sa zároveň vysporiadal s podstatnou argumentáciou sporových strán. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v predmetnej časti odvolací súd uvádza nasledovné.
18. Účastníci obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov sa podľa § 1 ods. 1 ZoRK môžu dohodnúť, že majetkové spory z určitého zmluvného vzťahu alebo spory, ktoré môžu z neho v budúcnosti vzniknúť sa prejednajú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva je vlastne dohoda účastníkov právneho vzťahu, že spory vyplývajúce z tohto právneho vzťahu sa budú prejednávať a rozhodovať v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva sa môže týkať už vzniknutého sporu, všetkých sporov, ktoré by v budúcnosti vznikli z daného právneho vzťahu alebo sa môže vzťahovať na vymedzený okruh právnych vzťahov. Rozhodcovská zmluva zakladá právomoc rozhodcovského súdu, ktorým môže byť rozhodca, prípadne viacerí rozhodcovia alebo stály rozhodcovský súd zriadený právnickou osobou. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medziiným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.
19. Samotné rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, v ktorom rozhodcovia ako osoby súkromného práva rozhodujú spory na základe súkromnoprávneho aktu účastníkov konania. Uzavretím
rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že strany rozhodcovskej zmluvy si musia byť vedomé možných negatívnych dôsledkov svojho rozhodnutia uprednostniť riešenie medzi nimi vzniknutých sporov prostredníctvom súkromnoprávnej osoby, rozhodcovského súdu pred súdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa ich základné právo na súdnu ochranu v istom zmysle stáva okliešteným rozsahom vyplývajúcim z § 40 zákona o rozhodcovskom konaní (Ústavný súd SR, III. ÚS 335/2010, I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013).
20. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že predmetnou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd zrušil Rozhodcovský rozsudok vydaný Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp M-16/2016 zo dňa 06.09.2017 v celom rozsahu, rozhodcovský rozsudok považoval za arbitrárny, nepreskúmateľný, keď rozhodcovský súd nezohľadnil skutkový stav, predložené dôkazy a v rozpore s ustanoveniami C.s.p. nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Rovnaké skutočnosti v zásade žalobca namietal aj v odvolacom konaní, keď mal za to, že prvostupňový súd dospel k nesprávnym skutkovým záverom a vec nesprávne právne posúdil.
21. V § 40 ZoRK zákonodarca dáva možnosť účastníkovi rozhodcovského konania podať žalobu o zrušenie tuzemského právoplatného rozhodcovského rozsudku a tým zvrátiť výsledok už ukončeného rozhodcovského konania. Zároveň však určuje aj podmienky podania takejto žaloby, ktoré musia byť splnené na to, aby sa účastník rozhodcovského konania vôbec mohol pokúšať o zrušenie právoplatného rozhodcovského rozsudku, jednak ustanovením postupu a jednak taxatívnym vymenovaním dôvodov na podanie žaloby uvedenými v tomto ustanovení. Zrušenie rozhodcovského rozsudku by malo byť v praxi riešenia sporov rozhodcovským spôsobom tým najkrajnejším prostriedkom a nemalo by sa po ňom siahať v každom prípade, keď niektorá zo strán nie je spokojná s výsledkom konania. Rozhodcovské konanie by malo byť stranami akceptované ako rovnocenný prostriedok riešenia sporov, rovnako ako klasické súdne konanie. Nemalo by byť bežnou praxou, že strany sa v konečnom dôsledku spoliehajú na možnosť zrušiť rozsudok rozhodcu, resp. stáleho rozhodcovského súdu všeobecným súdom.
22. Prostredníctvom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku sa de lege lata realizuje kontrolná funkcia vo vzťahu k rozhodovacej činnosti rozhodcovského súdnictva. Rozsah tejto kontroly pritom musí byť starostlivo uvážený tak, aby na jednej strane nebolo popreté pravidlo, že v konaní pred rozhodcom má byť poskytnutá ochrana, a na strane druhej, aby tým neboli zotreté výhody rozhodcovského konania, a teda aj jeho praktická využiteľnosť (Nález ÚS ČR, I. ÚS3227/07, zo dňa 8.marca 2011).
23. V uvedených súvislostiach, aj s poukazom napr. na Uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 28. mája 2009, sp. zn. 23 Cdo 2570/2007, pri rozhodovaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je súd oprávnený preskúmavať napadnuté rozhodnutie vecne, teda z hľadiska správnosti hodnotenia vykonaných dôkazov, správnosti skutkových zistení a následného právneho posúdenia veci. Inštitút návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku totiž nemôže slúžiť ako opravný prostriedok proti rozhodcovskému rozsudku. Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade bola strane v rozhodcovskom konaní poskytnutá možnosť vec pred rozhodcom prejednať, musí súd skúmať, či v konkrétnom rozhodcovskom konaní s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu bola strane poskytnutá dostatočná možnosť k uplatneniu procesných práv a tiež, či sa procesným postupom rozhodcovského súdu jedna zo strán nedostala do nerovného postavenia voči druhej strane.
24. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie na základe žalobného dôvodu označeného v žalobe skúmal danosť procesných vád uvedených zákonodarcom v dotknutom ustanovení § 40 ods. 1 bod 4. a bod 2. ZoRK, pričom následne dospel k záveru, že žalobcom uvedené dôvody na zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku dané nie sú. Otázku namietaného porušenia práv žalobcu súd správne vyhodnotil, keď uviedol, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je odvolacím konaním, rozhodcovský súd skutočnosti tvrdené žalobcom dôvodne považoval za pravdivé a nesporné a preto posúdil námietku premlčania tak, ako je uvedené v odôvodnení rozhodcovského rozsudku. Čo sa týka čestného prehlásenia, rozhodcovský súd ho ako dôkaz v rozhodcovskom rozsudku v bode 18 uviedol. V rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku neprináleží už všeobecnému súdu posudzovať správnosť prijatých záverov rozhodcovským súdom. Prvostupňový súd prijal správny záver, že v rozhodcovskom konaní nedošlo k žiadnym
procesným vadám a porušeniu ust. § 26 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z. a § 29 (správne § 24) Rokovacích pravidiel Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory. Žalobcom spochybňované skutočnosti - nesprávne vecné posúdenie, nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku nemožno považovať za porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v zmysle § 17 ZoRK. K takémuto porušeniu práv žalobcu v rozhodcovskom konaní nedošlo a to ani tým, že rozhodcovský súd nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, keďže nie je povinný vykonať všetky návrhy na dokazovanie, ale iba uváži, ktoré z nich vykoná a aj s poukazom na objasnenie sporu. Rozhodcovský súd vykonáva dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré sú sporné a výber dôkazu a jeho vykonanie smeruje k ich objasneniu. Preto nie je procesným pochybením, ak rozhodcovský súd nevykonal dôkazy, nakoľko vec považoval za objasnenú.
25. Odvolací súd dodáva, že zákon má na mysli situácie, kedy nebol dodržaný riadny procesný postup rozhodcovského konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku, a to že účastník konania buď nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu alebo nebol vôbec upovedomený o rozhodcovskom konaní, a tým mu nebolo umožnené zúčastniť sa na rozhodcovskom konaní, alebo nebol vyzvaný na vyjadrenie sa, čo by bolo závažným procesným pochybením rozhodcovského súdu, resp. rozhodcu. Odvolací súd však zhodne s prvoinštančným súdom konštatuje, že rovnosť účastníkov v rozhodcovskom konaní nebola porušená. Žalobca v konaní nepreukázal, že by procesným konaním rozhodcovského súdu, resp. jeho procesným postupom došlo k porušeniu či už rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, alebo došlo k porušeniu kogentných ustanovení tohto zákona a uvedené procesné vady by mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
26. Prvostupňový súd teda v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku správne preskúmaval iba procesný postup rozhodcovského súdu a nezaoberal sa hmotnoprávnym posúdením, závermi a vecnou správnosťou rozhodcovského súdu. Odvolací súd má za to, že rozhodcovský súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, uviedol svoje právne posúdenie veci vrátane právneho posúdenia vznesenej námietky premlčania a prvostupňový súd v rámci konania o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku už nepreskúmaval vecnú správnosť takéhoto rozhodnutia. Nie je možné konštatovať, že by odôvodnenie rozhodcovského súdu nedalo odpoveď na kľúčové právne otázky, tak ako odvolateľ uvádza, že je nepreskúmateľné, v odôvodnení rozhodcovský súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania a aplikoval právne predpisy na zistený skutkový stav. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia jasne vyplývajú úvahy a závery tohto súdu, súd zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantné otázky a teda odvolací súd má za to, že v danom prípade nedošlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania z hľadiska preskúmateľnosti odôvodnenia rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), podľa ktorého súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).
27. Odvolací súd však k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie považuje za potrebné dodať, že rozhodcovské konanie je založené na ústavnom zákone č. 460/1992 Zb., zaručenom práve na spravodlivý proces a súdnu ochranu (článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) a vychádza z medzinárodných dohovorov o základných ľudských právach a slobodách. Rozhodcovský súd síce nie je orgánom verejnej moci, ale aj na konanie pred ním sa primerane vzťahuje uplatňovanie a aplikácia čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretože čiastočne vykonáva funkciu všeobecného súdu. Rozhodcovský súd musí s poukazom na § 31 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. v spore vzniknutom z tuzemských právnych vzťahov rozhodovať podľa pravidiel práva, na ktorých sa účastníci dohodli, ak sa však účastníci nedohodli (čo je
tento prípad), rozhodcovský súd rozhoduje spor podľa právneho poriadku určeného normami platnými na území Slovenskej republiky a preto konanie pred rozhodcovským orgánom muselo spĺňať (a v tomto prípade aj spĺňalo) princípy spravodlivého procesu a byť v súlade s týmito normami.
28. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
30. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3:0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).