Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6CoE-49-2019.pdf
PDF · 102.57 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/49/2019
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti povinnej: P. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XXXX/XX, F., prechodne bytom B. X. S. XXX, o vymoženie 331,94 eura s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo 14. júna 2016, č. k. 8Er/839/2015-43, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd v konaní p o k r a č u j e s právnym nástupcom oprávneného BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692.
II. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej zastavujúcej časti p o t v r d z u j e .
III. Odvolací súd odvolanie oprávneného proti výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi o d m i e t a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekučné konanie vedené u súdneho exekútora JUDr. A.. E. D., J.. zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch svojho uznesenia uviedol, oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 15. 03. 2015 domáhal vykonania exekúcie voči povinnej na vymoženie 331,94 eura s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. IIBC12100053 zo dňa 20. 01. 2012, právoplatný dňa 16. 05. 2012 a vykonateľný dňa 20. 05. 2012. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 8Er/434/2013 zistil, oprávnený sa na podklade vyššie uvedeného exekučného titulu domáhal vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie sumy 331,94 eura s príslušenstvom a v uvedenej exekučnej veci súd uznesením č. k. 8Er/434/2013-29 zo dňa 11. 02. 2014 právoplatným dňom 14. 05. 2014 žiadosť súdneho exekútora zamietol a uznesením č. k. 8Er/434/2013-53 zo dňa 03. 10. 2014 právoplatným dňom 29. 10. 2014 exekučné konanie zastavil. Rozhodnutie právne oprel o ust. § 103, § 104 ods. 1, § 159 ods. 3, § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). argumentoval, že Exekučný poriadok neobsahuje žiadne špeciálne ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, preto bolo potrebné aj na exekučné konanie aplikovať ustanovenie § 159 ods. 3 OSP, ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Vecou samou sa rozumie nárok uplatňovaný iniciátorom súdneho (ale aj exekučného) konania, ktorý je predmetom konania, spolu s príslušenstvom tohto nároku. V exekučnom konaní je predmetom konania žiadosť oprávneného o tzv. nútený výkon rozhodnutia (exekučného titulu), a to v prípade, ak povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto rozhodnutia. Po preskúmaní veci skonštatoval, že pred podaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie v predmetnej exekučnej veci, súd už o totožnom nároku oprávneného, uplatnenom návrhom na vykonanie exekúcie a vyplývajúcom z toho istého exekučného titulu, medzi tými istými
účastníkmi exekučného konania, právoplatne rozhodol, a to uznesením č. k. 8Er/434/2013-29 zo dňa 11. 02. 2014 právoplatným dňom 14. 05. 2014, ktorým žiadosť o udelenie poverenia zamietol a uznesením č. k. 8Er/434/2013-53 zo dňa 03. 10. 2014 právoplatným dňom 29. 10. 2014 exekučné konanie zastavil. Nakoľko uvedenými uzneseniami bolo právoplatne rozhodnuté o právnom nároku oprávneného, ktorý bol priznaný v exekučnom titule, pričom skutkové okolnosti vedúce k záveru o nespôsobilosti tohto exekučného titulu zostali nezmenené, ide o meritórne rozhodnutie, ktoré založilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci, a teda pokiaľ v totožnej veci podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie, v takomto exekučnom konaní nemožno pokračovať, preto ho zastavil pre existenciu neodstrániteľnej prekážky konania.
2. Rozhodnutie o trovách súdneho exekútora právne oprel o ust. § 47 ods. 3 Exekučného poriadku a dôvodil, že súdny exekútor bol výzvou zo dňa 03. 06. 2016 dotazovaný, či si uplatňuje účelne vynaložené trovy exekúcie a v prípade ich uplatnenia, nech súdu predloží ich vyúčtovanie spolu s exekučným spisom. Vo výzve bol zároveň upozornený, že v prípade, ak vyjadrenie nepredloží, bude mať súd za to, že si náhradu trov neuplatňuje. Súdny exekútor dňa 13. 06. 2016 oznámil, že nežiada priznať náhradu trov exekúcie, preto mu náhradu trov exekučného konania nepriznal.
3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/, e/ a f/ OSP a § 221 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ OSP a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovel alebo alternatívne, aby napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že prvoinštančný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, rozhodoval nad rámec zverenej právomoci, svojím konaním odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd bol podľa neho oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Argumentoval, že v predchádzajúcej veci nebolo súdnemu exekútorovi udelené poverenie, preto prekážka res iudicata nemohla v tomto konaní vzniknúť, teda exekúcia ani nezačala. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím vo veci samej, preto nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Exekučné konanie nemá vo svojom predmete vec, o ktorej by sa mohlo právoplatne rozhodnúť a predstavuje len vykonávacie konanie, ktorého obsahom je nútený výkon rozhodnutia už právoplatne rozhodnutej veci. V exekučnom konaní sa nerozhoduje o merite veci, predstavuje len proces. Zdôraznil, že prekročením zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážky rozsúdenej veci a skúmaním rozhodcovskej doložky, súd prvého inštancie dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej. Okrem iného poukázal aj na nedostatočné zdôvodnenie vydaného uznesenia. Uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súdom príslušným na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie alebo ako kasačný súd, či súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavanej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Mal za to, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Namietal, že súd svojim konaním nerešpektoval ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. a na podporu svojich tvrdení poukázal na nálezy Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08. Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s. postupovala v súlade s § 93b Zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku, pričom klient rozhodcovskú doložku neodmietol. Nesúhlasil preto s tým, že súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, opomenúc tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Tiež uviedol, že súd nesprávne aplikoval ust. § 53 ods. 4 OZ, porušil § 153 ods. 1 OSP a nijako sa nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy tej istej inštancie alebo samotný exekučný súd. V súvislosti s aplikáciou sekundárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora EÚ mal za to, že záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky nemožno oprieť o smernicu č. 93/13/EHS, keďže ide výlučne o akt sekundárnej povahy a jeho priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, nie interpretačný. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru Súdneho dvora EÚ, keďže sa vzťahuje na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto
konania. Záverom uviedol, že súdy svojim konaním neprimerane zvýhodňujú povinnú v exekučnom konaní, a to len na základe postavenia spotrebiteľa. V tomto smere argumentoval dôvodmi uvedenými v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 23/2013. Uzavrel, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.
4. Povinná ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.
5. Podľa § 64 Civilného sporového poriadku, ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.
6. Krajský súd v Nitre zistil, že došlo k výmazu oprávneného z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka číslo: 6058/B ku dňu 09. 08. 2017, z dôvodu jeho zlúčenia s obchodnou spoločnosťou BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, ktorý je jeho univerzálnym právnym nástupcom. Z tohto dôvodu odvolací súd, postupujúc v zmysle ust. § 64 CSP, z úradnej povinnosti rozhodol o pokračovaní v predmetnom konaní ako s oprávnenou spoločnosťou BENCONT COLLECTION, a. s.
7. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej aj ako CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP), a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a odvolanie proti výroku rozhodnutia, ktorým nebol priznaný súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, nie je prípustné.
8. Odvolací súd úvodom zvýrazňuje skutočnosť, že oprávnený v odvolaní výslovne uviedol, že odvolanie podáva len proti výroku o zastavení exekúcie (I. výrok uznesenia súdu prvej inštancie).Vzhľadom na uvedené vo vzťahu k rozsahu odvolania oprávnenej odvolací súd konštatuje, že podľa § 379 písm. a) CSP nie je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý. Výroky o trovách exekúcie sú výrokmi od konečného výroku o zastavení exekúcie závislé a ich právna opodstatnenosť je vždy nerozlučne spojená s trvaním konečného výroku. Existencia alebo neexistencia výrokov o trovách exekúcie nevyhnutne závisí od spôsobu rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní oprávnenej voči výroku o zastavení exekúcie. Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že v prejednávanej veci ide práve o taký prípad, keď oprávnená napadla odvolaním len I. výrok uznesenia súdu prvej inštancie (o zastavení exekúcie), ktorý je výrokom hlavným voči II. výroku (o náhrade trov exekúcie), ktorý je voči I. výroku výrokom závislým.
9. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj ako „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
10. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
11. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
13. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
14. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj nálezmi Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré oprávnená uvádzala v odvolaní vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom uznesení, pričom rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria jeden celok.
15. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že dňa 15. 05. 2015 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie súdneho exekútora E., ktorým sa domáhal udelenia poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie 331,94 eura s príslušenstvom, na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu rozhodcovského rozsudku STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU Slovenskej bankovej asociácie sp.zn. IIBC12100053 zo dňa 20. 01. 2012. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 8Er/434/2013 vyplýva, že oprávnený sa na podklade vyššie uvedeného exekučného titulu domáhal vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie sumy 331,94 eura s príslušenstvom. V uvedenej exekučnej veci súd uznesením č. k. 8Er/434/2013-29 zo dňa 11. 02. 2014 právoplatným dňom 14. 05. 2014 žiadosť súdneho exekútora zamietol vzhľadom na neprijateľný charakter rozhodcovskej doložky, na podklade ktorej mala byť založená právomoc rozhodcovského súdu a uznesením č. k. 8Er/434/2013-53 zo dňa 03. 10. 2014 právoplatným dňom 29. 10. 2014 exekučné konanie zastavil.
16. Podľa § 161 ods. 1 zákona CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").
17. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
18. Podľa § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
19. Odvolací súd zvýrazňuje, že právna zásada ne bis in idem je jedným zo základných princípov všeobecne uplatňovaným v procesnom práve, ktorý bráni tomu, aby súd rozhodoval dvakrát o tej istej veci. Z uvedeného dôvodu je do procesných predpisov zaradená prekážka už rozhodnutej veci, tzv. res iudicata, ktorá predstavuje taký nedostatok podmienok konania, ktorý nemožno odstrániť. Zmyslom existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci je to, aby súd nekonal a nerozhodovalo veci, o ktorej už prv právoplatne rozhodol súd, prípadne iný orgán, ktorého rozhodnutím je civilný súd viazaný. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci sa zaraďuje do kategórie neodstrániteľných vád konania, preto posúdenie existencie uvedenej prekážky má zásadný význam pre ďalší priebeh konania. Ak súd zistí, že prekážka právoplatne rozhodnutej veci existuje, v konaní pôjde o prekážku, ktorú nie je možné odstrániť, a preto konanie zastaví.
20. Z ustanovenia § 9a ods. 1 Exekučného poriadku je nutné vyvodiť, že pre exekučné konanie platia procesné podmienky, ktoré sú v podstate totožné s podmienkami sporového konania. Preto ak pôjde o neodstrániteľnú podmienku exekučného konania, súd je povinný exekučné konanie zastaviť, a to práve vzhľadom na ustanovenia § 161 ods. 1, 2 a § 230 CSP v spojení s ustanovením § 9a Exekučného poriadku (§ 103, § 104 ods. 1, § 159 ods. 3 OSP). Keďže Exekučný poriadok neobsahuje žiadne špeciálne ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie aplikovať ustanovenie § 230 CSP, ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
21. K námietkam oprávneného uvedených v odvolaní odvolací súd zvýrazňuje, že v prejednávanej veci ide o procesnú situáciu, kedy okresný súd pred rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už pri skúmaní podmienok konania (§ 161 CSP) dospel k záveru, že
konanie je zaťažené nedostatkom procesnej podmienky konania a to prekážkou veci rozhodnutej (res iudicata), ktorá bráni súdu (vrátane exekučného súdu) vo vecnom posúdení návrhu (bráni meritórnemu rozhodovaniu); na prekážku veci rozhodnutej (res iudicata) je exekučný súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.
22. Odvolací súd uvádza, že v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia sa exekučný súd musí s celou vecou vyporiadať v zmysle § 44 EP, teda musí preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Preskúmaním týchto podkladov potom uzavrie, či bude súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie udelené alebo nie. Ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, pričom v takom prípade ide vždy o vecné rozhodnutie. Odvolací súd preto nepovažuje názor oprávneného, že exekučné konanie nie je spôsobilé vytvoriť prekážku rozhodnutej veci (res iudicata). Prekážka rozhodnutej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Z hľadiska exekučného konania tou istou vecou je exekúcia medzi tými istými účastníkmi exekučného konania, vedená na základe toho istého exekučného titulu; nie je rozhodujúci spôsob exekúcie, pretože ten určuje priamo súdny exekútor. V posudzovanej veci je zrejmé, že oprávnený podal totožný návrh na vykonanie exekúcie proti totožnej povinnej a na základe totožného exekučného titulu, ktorý už bol právoplatne posúdený ako nevykonateľný pre rozpor so zákonom, keď toto rozhodnutie zakladá prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) pre nové exekučné konanie, vedené medzi totožnými účastníkmi na základe tohto exekučného titulu. Súd prvej inštancie preto správne exekučné konanie zastavil pre prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) a z dôvodu tejto (negatívnej) procesnej prekážky nebol povinný rozhodovať o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (preto zastavením exekučného konania nemohlo dôjsť ani k oprávneným tvrdenému odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, či porušením iných jeho procesných práv, pretože mal dostatočný priestor na vyjadrenie v odvolacom konaní a samotné skutkové okolnosti zistené súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nespochybnil).
23. Odvolací súd v závere udáva, že je nedôvodné a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, aby súd opätovne preskúmaval tú istú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Ak teda došlo k zastaveniu exekúcie, ide síce z hľadiska formy o procesné rozhodnutie (končiace konanie), ktoré však právoplatne vyriešilo hmotnoprávny predpoklad vykonania exekúcie, teda hmotnoprávnu otázku (a tým je obdobné rozhodnutiu o zamietnutí návrhu v základnom konaní), ktorú v zmysle cit. 230 CSP (§ 159 ods. 3 OSP) nie je možné prejednávať znova.
24. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vo výroku vecne správne, keď exekučné konanie zastavil, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP v napadnutej zastavujúcej časti potvrdil.
25. V danom prípade odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané za účinnosti zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporový poriadok (ďalej len CSP) a súčasne za účinnosti novely Exekučného poriadku vykonanej zák. č. 125/2016 Z. z. a zároveň však ide o exekučné konanie začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku. Zákonom č. 125/2016 Z. z. neboli do Exekučného poriadku prijaté prechodné ustanovenia k úprave účinnej od 01. 07. 2016, nakoľko ale Exekučný poriadok (rovnako ako CSP) je vo všeobecnosti procesná norma, i keď obsahuje aj niektoré hmotnoprávne ustanovenia, je potrebné podľa všeobecných princípov intertemporálnej aplikácie procesných právnych noriem vychádzať z okamžitej aplikovateľnosti novelizovaného Exekučného poriadku aj vo vzťahu k exekučným konaniam, ktoré sa začali pred novelizáciou (čo zodpovedá aj ust. § 470 ods. 1 CSP), podľa ktorého tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Z toho vyplýva, že od 01. 07. 2016 je potrebné aj v exekučných konaniach začatých pred týmto dňom primerane použiť ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak to povaha veci nevylučuje.
26. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
27. Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
28. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku v platnom znení, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
29. Podľa § 58 ods. 6 EP v znení účinnom od 31. 10. 2013, proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.
30. Podľa § 58 ods. 6 EP v znení účinnom od 01. 11. 2013 do 01. 07. 2016, proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.
31. V danom je potrebné v konaní aplikovať právne predpisy účinné od 1. novembra 2013, nepripúšťajúce proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku odvolanie.
32. Za situácie, že Exekučný poriadok ako osobitný zákon odvolanie proti rozhodnutiu o trovách exekúcie nepripúšťa, pričom oprávnený odvolaním napadol práve takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie, odvolací súd aplikujúc v danej veci ust. § 386 písm. c) CSP, odvolanie oprávneného odmietol ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
33. Procesná úprava Civilného sporového poriadku účinná od 01. 07. 2016 prípustnosť odvolania zakotvuje len vo vzťahu k rozsudkom a vo vzťahu k uzneseniam je odvolanie prípustné len v prípadoch v zákone taxatívne vypočítaných (§ 357 CSP). Znamená to, že proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní bolo do 30. 06. 2016 odvolanie prípustné len pokiaľ to ustanovoval Exekučný poriadok a od 01. 07. 2016 môže odvolanie voči takémuto rozhodnutiu pripustiť i Civilný sporový poriadok.
34. Podľa názoru odvolacieho súdu na rozhodnutie o trovách exekúcie sa nevzťahuje ani ust. § 357 písm. m/ CSP, v zmysle ktorého je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. Trovy exekúcie ako osobitný inštitút upravený Exekučným poriadkom je odlišný od trov konania s ohľadom na ich špecifickú úpravu či už vo vzťahu k definícii trov exekúcie, účastníkom konania o trovách exekúcie a ich nárokoch na trovy exekúcie, a preto rozhodnutie o trovách exekúcie nemožno ani „primerane“ subsumovať pod rozhodnutie „o nároku na náhradu trov konania“ a aplikovať naň ust. § 357 písm. m/ CSP. Ide tak o rozhodnutie upravené Exekučným poriadkom, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
35. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie oprávneného proti výroku týkajúcemu sa náhrady trov exekúcie podľa § 386 písm. c) CSP odmietol ako odvolanie smerujúce voči rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).