Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6CoEk-3-2024.pdf
PDF · 96.1 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoEk/3/2024
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Advocate s.r.o., advokátskou kanceláriou, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. - C., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ladislavom Jakubcom, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Zámocká 30, pod sp. zn. EX 2717/14, o vymoženie 1.510,45 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Mestského súdu Košice zo dňa 10.10.2023, č.k. K2-48Er/896/2014-20
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie.
Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví exekúciu zastavil.
2. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom spísaným formou zápisnice dňa 01.02.2014 domáhal u právneho predchodcu súdneho exekútora (JUDr. Rudolfa Krutého, PhD.) vykonania exekúcie voči povinnému za účelom vymoženia svojej pohľadávky, a to na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., č.k. SR 03419/12 zo dňa 01.08.2012. Dňa 04.03.2014 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe ktorej mu súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 13.03.2014. Dňa 21.01.2016 oprávnený doručil súdnemu exekútorovi doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v listinnej podobe v zmysle § 39 ods. 4 Exekučného poriadku a ten následne postúpil návrh dňa 23.03.2016 súdu. Ďalej súd konštatoval, že dňa 23.12.2015 nadobudol účinnosť zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým došlo k novelizácii Exekučného poriadku, okrem iného doplnením ustanovení § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m) a § 243f. V zmysle cit. ustanovení bola oprávnenému uložená povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. Ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného poriadku touto povinnosťou zaťažuje oprávneného v tých konaniach, ktoré sú vykonávané na podklade exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.
3. S poukazom na § 36 ods. 5, § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m), § 57 ods. 2, § 243f ods. 1, 3, 4 a 5 Exekučného poriadku dospel súd k záveru, že na uvedené konanie sa vzťahuje povinnosť oprávneného podať u súdneho exekútora alebo na súd doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, pričom toto doplnenie bol oprávnený povinný urobiť v lehote 30 dní od účinnosti zák. č. 438/2015 Z. z. t.j. do 22.01.2016. V prípade, že si oprávnený v zákonom stanovenej lehote
nesplnil túto zákonnú povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie o náležitosti v zmysle § 39 ods. 4, z ust. § 243f ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť exekučného súdu exekúciu bez ďalšieho zastaviť, t.j. bez toho, aby súd vykonával akékoľvek dokazovanie, príp. iné procesné úkony.
4. Súd prvej inštancie následne poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 774/2016-7 zo dňa 27.10.2016, v ktorom ústavný súd konštatoval, že ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu, alebo súdnemu exekútorovi), z napadnutého uznesenia vyvoditeľný právny záver okresného súdu, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, považuje ústavný súd za ústavne udržateľný, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd, a nie súdny exekútor (§ 243f ods. 6 Exekučného poriadku). S prihliadnutím na uvedené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky súd prvej inštancie prijal záver, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie mal oprávnený doručiť v lehote do 22.01.2016 priamo na súd. Oprávnený si svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v stanovenej lehote nesplnil, na základe čoho súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 v spojení s § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, a taktiež v zmysle § 243f ods. 4 v spojení s § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku zastavil. O trovách exekúcie si súd vymienil rozhodnúť samostatným uznesením.
5. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
6. S poukazom na § 220 ods. 2 CSP namietal nepreskúmateľnosť uznesenia a bol názoru, že exekučné konanie je vedené voči povinnému, ktorý nie je spotrebiteľom. Hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko povinný pri uzavretí zmluvy o úvere a vystavení zmenky vyhlásil, že peňažné prostriedky mu boli poskytnuté na účel podnikania. Zároveň už k samotnému návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený priložil nielen exekučný titul a zmenku, ale aj zmluvu o úvere, splatenie ktorého zmenka zabezpečovala. Rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného s povinným vrátane dôkazov, ktoré ich osvedčujú boli súčasťou exekučného spisu a oprávnený si tak splnil svoju povinnosť v zmysle § 243f ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. Na záver oprávnený konštatoval, že pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásenia povinného, že ide o úver poskytnutý na účel podnikania, skutočnosť na čo konkrétne bol povinným následne poskytnutý úver aj využitý, oprávnený neskúma a v prípade jeho postavenia treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinným vstupoval.
7. Povinný ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
9. Uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
10. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvej vety CSP).
11. Podľa § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
12. Podľa § 9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
13. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. vydaný D. A. E., rozhodcom, zo dňa 01.08.2012, sp. zn. SR 03419/12, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.09.2012 a vykonateľnosť dňa 13.09.2012. Uvedený rozhodcovský rozsudok ukladal povinnému zaplatiť oprávnenému sumu 1.510,45 EUR spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.510,45 EUR od 29.02.2012 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.510,45 EUR od 03.04.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania, to všetko v mesačných splátkach vo výške 180,- EUR. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorú zabezpečili zmenkou vystavenou dňa 13.07.2011. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi vydané dňa 13.03.2014.
14. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
15. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.
16. Podľa § 243f ods. 3 Exekučného poriadku, exekúcie podľa odseku 1 sa odo dňa účinnosti tohto zákona odkladajú.
17. Podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.
18. V zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, zákonodarca stanovil oprávnenému v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku povinnosť, podľa ktorej je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie.
19. Oprávnenému tak „ex lege“ (zákonom č. 438/2015 Z. z.) vznikla povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie (aj v prípade, že došlo k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie), ktorá smeruje proti povinnému - fyzickej osobe, bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o podnikateľský subjekt, o rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu s povinným a tieto tvrdenia preukázať. V prípade, že rozhodnutie, ktoré predstavuje exekučný titul (nezávisle od povahy rozhodnutia alebo subjektu, ktorý ho vydal) bolo vydané v spotrebiteľskom spore (vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou) a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom, vzniká súdu v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku povinnosť takúto exekúciu zastaviť.
20. Zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým došlo k novelizovaniu Exekučného poriadku, bol schválený dňa 15.12.2015 a vyhlásený dňa 23.12.2015, pričom účinnosť nadobudol dňom vyhlásenia, teda dňa 23.12.2015. Oprávnený tak bol povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku do 30 dní počítaných od 23.12.2015, teda najneskôr do 22.01.2016.
21. V posudzovanom prípade mal odvolací z predloženého súdneho spisu preukázané, že oprávnený doručil právnemu predchodcovi súdneho exekútora JUDr. Rudolfovi Krutému, PhD. doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku dňa 21.01.2016. Odvolací súd mal ďalej preukázané, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, PhD. podaním zo dňa 14.03.2016 dňa 23.03.2016 doručil súdu prvej inštancie oprávneným doručené doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie. Až uvedeného dňa teda súdny exekútor doručil súdu prvej inštancie doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie.
22. V súvislosti s uvedeným odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 27.10.2016, č.k. II. ÚS 774/2016-7, z ktorého odvolací súd cituje „okresný
súd v posudzovanej veci postupoval a rozhodol ústavne akceptovateľným spôsobom, keď predmetnú exekúciu zastavil podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku z dôvodu, že návrh na vykonanie exekúcie nebol v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku doplnený podaním doručeným v zákonnej lehote priamo exekučnému súdu. Hoci ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu, alebo súdnemu exekútorovi), z napadnutého uznesenia vyvoditeľný právny záver okresného súdu, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, považuje ústavný súd za ústavne udržateľný, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd, a nie súdny exekútor (§ 243f ods. 6 Exekučného poriadku). Aj preto bolo tiež vecou náležitej odbornej starostlivosti a predvídavosti samotnej sťažovateľky, k predmetu činnosti ktorej patrí aj vymáhanie pohľadávok, aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci doručila v zákonnej lehote aj príslušnému exekučnému súdu, nielen poverenému súdnemu exekútorovi. V nadväznosti na uvedené ústavný súd tiež poukazuje na to, že právne dôsledky vyplývajúce z právneho záveru okresného súdu zároveň prispievajú k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie (podobne uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 08.11.2016, sp. zn. III. ÚS 752/2016 a zo dňa 13.09.2016, sp. zn. III. ÚS 564/2016).
23. Z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR jednoznačne vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie je potrebné v lehote 30 dní nielen doplniť, ale návrh je potrebné v lehote 30 dní, t.j. do 22.01.2016 doplniť priamo exekučnému súdu (osobne, elektronicky alebo v posledný deň lehoty podanie odovzdať orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť). V posudzovanom prípade bolo doplnenie návrhu doručené súdu prvej inštancie (až) dňa 23.03.2016.
24. S poukazom na uvedené a v súlade s citovaným uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky odvolací súd preto považoval odvolacie námietky oprávneného za nedôvodné. Súd prvej inštancie v danej veci postupoval správne podľa zákonného ustanovenia § 243f ods. 5 Exekučného poriadku. Keďže oprávnený nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, súd prvej inštancie správne exekúciu zastavil a odvolací súd stotožňujúc sa so závermi súdu prvej inštancie, uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
25. Pokiaľ oprávnený v podanom odvolaní namietal posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným založenom zmluvou o úvere zo dňa 13.07.2011 ako vzťahu spotrebiteľského, odvolací súd uvádza, že v súlade s § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 29.02.2012 spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V preskúmavanej veci sa nepochybne jedná o spotrebiteľský vzťah, a to vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník totiž spotrebiteľa definuje tak, že spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Veriteľ je tým účastníkom konania, ktorý musí preukazovať, na aký účel poskytol povinnému úver. Toto oprávnený ako veriteľ v konaní nepreukázal. Len tá skutočnosť, že v zmluve je uvedený ako účel poskytnutia úveru povinnému – výkon podnikania bez ďalšieho ešte neznamená, že úver bol povinnému poskytnutý na účely podnikania. Jednoznačným preukázaním nemôže byť iba všeobecný údaj o poskytnutí úveru na účel podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je podnikanie prijímateľa úveru a aký konkrétny súvis má s takýmto podnikaním či predmetom činnosti, uzavretie príslušnej zmluvy. Vymedzenie účelu - poskytnutie úveru „na výkon podnikania“ v spojení s nedostatkom akejkoľvek aktivity oprávneného má taký vplyv, akoby v zmluve nebol účel úveru vôbec vymedzený.
26. V predloženej formulárovej zmluve o úvere je pod názvom zmluvy uvedené obchodné meno, sídlo, identifikačné číslo a údaje zápisu v obchodnom registri oprávneného a nasleduje text zmluvy, v ktorom sú uvedené údaje o dlžníkovi (povinnom) ako fyzickej osobe, údaje o dlžníkovi - podnikateľovi; údaje o výške úveru s podpisom povinného ako dlžníka, okrem iného aj údaj o tom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. Text zmluvy je usporiadaný tak, že v prvej časti sú predtlačené údaje o dlžníkovi - fyzickej osobe ako podnikateľovi (označenej IČO-m), ale následne v ďalšej časti sa uvádzajú aj údaje o dlžníkovi ako fyzickej osobe označenej rodným číslom. Ak oprávnený ako veriteľ
uzatváral zmluvu s povinným ako podnikateľom, nebol dôvod vypisovať aj ďalšiu časť zmluvy, pretože to vyvoláva pochybnosť, či zmluvnou stranou je povinný ako podnikateľ alebo ako fyzická osoba.
27. Zároveň v právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu - fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch upravuje úverové vzťahy v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Spotrebiteľské zmluvy sú také zmluvy, ktoré uzatvárajú poskytovatelia služieb o určitom rovnakom predmete plnenia opakovane s veľkým počtom zákazníkov - spotrebiteľov. Návrh týchto zmlúv pripravujú poskytovatelia služieb na vopred predtlačených tlačivách, čo je zjavné aj v prejednávanej veci a vyplýva to z tlačiva predmetnej zmluvy o úvere. Spotrebiteľ - povinný - nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah navrhovanej zmluvy o úvere (spotrebiteľskej zmluvy), nemohol vyjednávať, jedinou jeho alternatívou bolo prijatie alebo neprijatie návrhu.
28. Odvolací súd však opätovne poukazuje na to, že povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie v zmysle § 39 ods. 4 v spojení s § 243f ods. 1 Exekučného poriadku má oprávnený vždy, ak sa vymáha nárok zo zmenky a exekúcia smeruje proti povinnému - fyzickej osobe, bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o podnikateľský subjekt. Povinnosťou oprávneného v doplnení návrhu na vykonanie exekúcie je najmä opísať rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným.
29. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v tomto konaní úspech a povinnému preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.
31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).