Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-99-2019.pdf
PDF · 119.77 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/99/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: W. U., O.. XX.XX.XXXX, Z. V. F. XXX/XX, XXX XX F. V., o zaplatenie 3 439,51 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 12.04.2019, č. k. 5C/169/2016-108, takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. v časti o povolenie zaplatiť dlh v mesačných splátkach, vo výroku II. a III.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom, rozhodol, cit.:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3439,51 eur, úroky vo výške 180,71 eur, úroky z omeškania vo výške 1,60 eur a úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3 439,51 eur od 2.2.2016 do zaplatenia, a to v mesačných splátkach po 70,- eur, pričom prvá splátka sa stane splatnou 25. deň mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku a ďalšie splátky vždy do 25. dňa toho ktorého nasledujúceho mesiaca až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.“
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 3 439,51 eur, úrok vo výške 180,71 eur, úrok z omeškania vo výške 1,60 eur, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3 441,52 eur od 23.01.2016 do 28.01.2016 a zo sumy 3 439,51 eur od 29.01.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 180,71 eur od 23.01.2016 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Žalobu odôvodňoval tým, že dňa 24.06.2015 uzatvoril so žalovaným úverovú zmluvu č XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej mu poskytol peňažné prostriedky vo výške 3.500 eur. Tvrdil, že sa tak stalo po overení bonity žalovaného v súlade s § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. V žalobe uviedol, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli aj obchodné podmienky banky, a to Obchodné podmienky pre úvery občanom - Prima banka
Slovensko, a.s. a Všeobecné obchodné podmienky - Prima banka Slovensko, a.s., a teda niektoré z náležitostí, ktoré má obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere, sú v samostatnom texte zmluvy a v uvedených obchodných podmienkach. Podľa žalobcovho tvrdenia v žalobe, po vyčerpaní úveru žalovaný porušil zmluvné povinnosti, preto žalobca po zaslaní upozornenia žalovaného na omeškanie a možnosť predčasného zosplatnenia úveru zo dňa 24.11.2015 na základe výzvy na predčasné splatenie úveru zo dňa 22.01.2016 rozhodol o predčasnej splatnosti úveru. Napriek výzve nebola pohľadávka žalobcu doposiaľ uhradená, po zosplatnení úveru žalovaný uhradil len sumu 2,01 eur. Uplatnený nárok v zmysle špecifikácie žalobcu v žalobe pozostáva z istiny poskytnutého úveru vo výške 3 441,52 eur, úrokov vo výške 180,71 eur predstavujúcich dohodnutý úrok v sadzbe 15,90 % ročne v zmysle zmluvy, ktorý bol žalovaný povinný splatiť v rámci anuitných splátok poskytnutého úveru do predčasného zosplatnenia a úrokov z omeškania vo výške 1,60 eur. Odôvodnenie žaloby žalobca doplnil v písomnom podaní zo dňa 20.03.2019 tak, že jeho právo na zosplatnenie úveru bolo uvedené v Obchodných podmienkach pre úvery občanom, konkrétne v ich bode 2.8. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril tak, že úver prestal splácať z objektívnych dôvodov, nakoľko 16.03.2016 dostal infarkt, po ktorom mu bol voperovaný kardiostimulátor a následkom toho bol takmer rok práceneschopný. Po nástupe do zamestnania mu kvôli nesplácaniu pôžičky sestrinho manžela po jeho smrti súdny exekútor ako ručiteľovi strhol tri výplaty. Doposiaľ spláca 100 eur mesačne, pričom spláca dlh aj voči spoločnosti Kruk a Intrum po 70 a 90 eur mesačne. Uviedol, že toho času je už na starobnom dôchodku a vzhľadom na svoje pomery a dlhy žiada o povolenie splátok. Súd prvej inštancie na prejednanie sporu nariadil pojednávanie, na ktorom sa žalobca nezúčastnil a svoju neúčasť ospravedlnil. Žalovaný sa k žalobe na pojednávaní vyjadril, že sa nevyhýba plateniu , ale už teraz spláca splátky vo výške 370 eur mesačne a ostáva mu na život iba 140 eur mesačne. Preto žiada o povolenie splátok s tým, že aktuálne, aby mal z čoho žiť, dokáže splácať len minimálnu splátku, maximálne 40 eur mesačne. Uviedol, že do tejto ťažkej situácie sa dostal preto, že spolu so sestrou ručili za dlh jej manžela voči stavebnej sporiteľni. Sestrin manžel zomrel, a keďže jeho sestra bola v hmotnej núdzi, bol na ňu vyhlásený osobný bankrot a celá dlžoba vo výške 7 600 eur ostala na ňom. Okrem tejto udalosti ho dostala do problémov aj jeho srdcová príhoda, 3 mesiace poberal invalidný dôchodok, teraz poberá starobný dôchodok vo výške 530,40 eur mesačne. Ako dôkaz predložil rozhodnutie o výške dôchodku, doklady o vedenej exekúcii a o riadnom splácaní iných dlhov iným veriteľom a tiež doklady o svojom nepriaznivom zdravotnom stave. Uviedol, že sa snažil situáciu so žalobcom riešiť, bol v banke, no povedali mu, že je to už na súde, takže sa to nedá. Vo vzťahu k svojim pomerom uviedol, že nemá žiaden majetok väčšej hodnoty, auto, ani úspory, nie je už schopný pracovať a privyrobiť si. Tvrdil, že na niektorých dlhoch mu už nezostáva veľa na splatenie, preto by mohol časom platiť viac, ale momentálne nie viac ako 40 eur mesačne.
3. S poukazom na ust. § 52 ods. 1-4, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ustanovenie § 1 ods. 2 a 8, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.02.2013, súd prvej inštancie právne uzavrel, že predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie nevrátenej úverovej istiny vo výške 3 441,52 eur a úrokov za úver ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti vo výške 180,71 eur, ktoré považoval za preukázané čo do základu aj výšky a za plne dôvodné. Za dôvodnú považoval súd prvej inštancie aj žalobu v časti požadovaných úrokov nezaplatených za dobu do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, nakoľko nárok na úroky z úveru v sadzbe 15,90 % ročne, neodporuje zákonu ani dobrým mravom, má oporu v zmluve a táto výška úrokov do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti bola preukázaná. Čo sa týka úrokov z omeškania vo výške 1,60 eur, z omeškaných splátok do predčasnej splatnosti úveru, súd aj v tejto časti uznal nárok za dôvodný, nakoľko žalovaný meškal so splácaním splátok úveru a výpočet úrokov z omeškania žalobcom (č.l. 9) vychádzajúc zo sadzby 5 % ročne dohodnutej v zmluve a neprevyšujúcej zákonnú sadzbu z týchto splátok zodpovedá omeškaniu žalovaného. V žalobe uplatnené úroky z omeškania z dlžnej istiny za dobu od 23.01.2016, k tomu súd uviedol, že žalobca predloženou výzvou k splateniu celého úveru zo dňa 21.01.2016 vyzval žalovaného k splateniu celého úveru čerpaného na základe úverovej zmluvy v dôsledku omeškania s úhradou jeho záväzkov najneskôr do 01.02.2016. Tým žalobca preukázal, že žalovaný bol k vráteniu dlžnej sumy vyzvaný a keďže v určenej lehote z dlžnej sumy bola zaplatená len suma 2,01 eur, žalovaný je v omeškaní so zaplatením nevrátenej úverovej istiny nie odo dňa 23.01.2016, ale až odo dňa 02.02.2016, keďže vo výzve na predčasné splatenie úveru bola určená lehota na úhradu dlžnej sumy do 01.02.2016. Kým žalobca žalovanému neoznámil, že stratil výhodu splátok, lebo nevyužil právo žiadať predčasné splatenie úveru, žalovaný nemohol meškať so zaplatením zosplatnenej sumy úveru, lebo o povinnosti ju
celú plniť nevedel, dozvedieť sa to mohol až z listu zo dňa 22.01.2016 doručenému mu dňa 28.01.2016, teda z doručenej výzvy žalobcu s oznámením o zosplatnení úveru. Preto vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný sa až dňom 02.02.2016 dostal do omeškania so zaplatením nevrátenej úverovej istiny a jeho omeškanie trvá, uložil mu súd prvej inštancie spolu so sumou 3 439,51 eur zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3 439,51 eur od 02.02.2016 do zaplatenia. V časti úrokov z omeškania žiadaných za dobu pred 02.02.2016 a nad sumu 3 439, 51 eur, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. Úroky z omeškania z nezaplatených úrokov vo výške 180,71 eur podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo možné priznať. Oneskoreným zaplatením úrokov z úveru podľa názoru súdu prvej inštancie nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania. Svoj názor podporil rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 1995 sp. zn. 6 Obdo 4/94 (R 70/1995), podľa ktorého úroky z omeškania nie sú súčasťou pohľadávky, ale len jej príslušenstvom. Oneskoreným zaplatením úrokov nevzniká právo na ďalšie úroky z omeškania (§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka). Podporne súd prvej inštancie poukázal aj na rozsudok najvyššieho súdu ČR sp. zn. 35 Odo 101/2002, zo dňa 24.03.2004 (Rc 5/2006). Z tohto dôvodu skonštatoval, že žalobcovi patria do zosplatnenia úveru úroky z úveru a po zosplatnení už žalobcovi patria iba úroky z omeškania. Keďže žalovaný žiadal o povolenie splácať prisúdenú istinu v splátkach, súd prvej inštancie využijúc právo vyplývajúce z § 232 ods. 3 a 4 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) povolil žalovanému platiť žalobcovi prisúdenú sumu s príslušenstvom v splátkach vo výške 70,- eur mesačne. Súd prvej inštancie má za to, že vzhľadom na pomery žalovaného zistené z jeho výsluchu (ktorý je v zmysle § 195 CSP a § 295 CSP jedným z dôkazných prostriedkov), ako aj z početných listinných dôkazov ním predložených na pojednávaní, s prihliadnutím na výšku dlžnej sumy a dĺžku omeškania s jej zaplatením splátkou, ktorá zodpovedá zásade spravodlivej ochrany práv vyjadrenou v čl. 2 CSP, pri súčasnom určení, že v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas, nastane splatnosť celého plnenia, je dôvodná splátka vo výške 70,- eur mesačne. Keďže žalovaný žiadal povoliť splácať dlh splátkou najviac 40,- eur mesačne, k tomu súd uviedol, že nie je možné vzhľadom na výšku dlhu a narastajúceho príslušenstva v podobe úrokov z omeškania, žiadanú výšku splátky priznať, lebo by bola príliš nízka, nezabezpečovala by reálne uspokojenie veriteľa v primeranom čase a nezodpovedala by požiadavke na spravodlivú ochranu práv žalobcu. Uvedená výška splátky by bola omnoho nižšia ako samotná splátka úveru dojednaná pôvodne v úverovej zmluve, pričom v ročnom súhrne by pokrývala z veľkej časti len úroky z omeškania, čím by k reálnemu splácaniu úveru dochádzalo veľmi pomaly. K vyjadreniu žalobcu zo dňa 20.03.2019, že nesúhlasí so splácaním dlhu v splátkach, lebo žalovaný nepredložil žiaden dôkaz o svojej nepriaznivej finančnej situácii, súd prvej inštancie uviedol, že povolenie splátok súdom nie je viazané na súhlas žalobcu (§ 232 ods. 3 a 4 CSP). Čo sa týka námietky o nepredložení dôkazov o situácii žalovaného, v zmysle § 188 ods. 1 CSP, súd skonštatoval, že vykonával dôkazy na pojednávaní. Žalobca sa dobrovoľne rozhodol pojednávania nezúčastniť, pričom žalovaný na pojednávaní predložil početné a konkrétne dôkazy o svojich nepriaznivých pomeroch, preto súd prvej inštancie došiel k záveru o dôvodnosti aplikácie § 232 ods. 3 druhá veta a ods. 4 CSP a splátky žalovanému povolil.
4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP.
5. Proti tomuto rozsudku v časti, ktorou súd prvej inštancie povolil žalovanému splácať dlh v splátkach po 70 eur mesačne a v rozsahu zamietnutej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, namietajúc, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie priznaním možnosti plnenia dlhu v splátkach po 70 eur mesačne postupoval v rozpore so zákonom. Uviedol, že rozhodnutie súdu musí byť spravodlivé a nemôže výrazne zvýhodňovať jednu zo strán na úkor druhej. Má za to, že žalovaný nebol sankcionovaný za porušenie svojich zmluvných povinností, ale „odmenený“ určením splátky, ktorou bude splácať iba priznanú istinu viac než 4 roky, a to za takmer rovnakých podmienok, ako boli určené v zmluve o úvere. Vyjadril názor, že nie je možné prihliadnuť len na finančnú situáciu žalovaného, pretože žalobca má nepochybne právo, aby mu jeho pohľadávka bola zaplatená v primeranej lehote a je potrebné rešpektovať zásadu spravodlivosti uvedenú v čl. 2 ods. 1 CSP, v zmysle ktorej ochrana ohrozených a porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Čo sa týka nároku na úrok z omeškania z úrokov, žalobca poukazuje na viaceré rozhodnutia súdov, ústavný princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj predvídateľná a konzistentná judikatúra. Žalobca poukazuje na fakt, že zmluvné úroky boli vyčíslené pevnou sumou ako zmluvný úrok naakumulovaný z istiny do dňa zosplatnenia a tento sa ďalej nenavyšuje. Z tohto dôvodu nejde o rozpor so zásadou anatocizmu, ktorá má zamedziť neodôvodnenému navyšovaniu nárokov veriteľov. Na rozdiel od zmluvných úrokov, úroky z omeškania predstavujú sankčný mechanizmus, ktorý nastupuje zo zákona (§ 517 Občianskeho zákonníka a § 369
Obchodného zákonníka). Žalobca poukazuje na rozhodnutia súdov, v ktorých žalobcovi ako veriteľovi priznali nárok na úroky z omeškania z úrokov z úveru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, žalobca má za to, že jeho odvolanie je dôvodné a navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a zviazal žalovaného zaplatiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň, aby súd žalobcovi priznal aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplateného súdneho poplatku.
6. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že dlh voči žalobcovi nesplácal z objektívnych dôvodov, ktorými sú jeho zdravotné problémy a následná práceneschopnosť. Súhlasí s mesačnými splátkami vo výške 70 eur.
7. V replike odvolateľ uvádza, že žalovaný vo svojom vyjadrení poukazuje na svoju nepriaznivú sociálno-ekonomickú situáciu a ďalšie záväzky, čo mu neumožňuje splatiť dlh jednorazovo a trvá na mesačnej splátke vo výške 70 eur priznanej prvoinštančným súdom. Žalovaný však v písomnom podaní ničím nespochybnil ani nepreukázal nedôvodnosť odvolania, na základe čoho sa žalobca pridržiava svojich podaní v uvedenej právnej veci a na podanom odvolaní trvá a považuje ho za dôvodné. Podľa názoru žalobcu vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a argumenty obsiahnuté v odvolaní je jeho žaloba dôvodná v celom rozsahu.
8. Žalovaný k vyjadreniu odvolateľa uviedol, že na základe svojej finančnej situácie je ochotný splácať svoj dlh splátkami vo výške 70 eur mesačne a nesúhlasí so žalobcom, ktorý mu to neumožňuje.
9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
10. Odvolací súd vo vzťahu k odôvodneniu napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie označených ako I. a II. uvádza, že sa v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na správne rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, aj čo sa týka ich právnej kvalifikácie. Preto s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a nižšie uvedeným len zdôrazňuje správnosť napadnutého rozhodnutia.
11. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
12. Vo vzťahu k odvolacej námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd uvádza.
13. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 24.06.2015, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc z postavenia žalobcu ako veriteľa a žalovaného ako dlžníka zo zmluvy, a že je namieste aplikovať zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase vzniku zmluvného vzťahu.
14. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravoval v čase uzatvorenia zmluvy o úvere Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
15. Žalobca v odvolaní namietal skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol o plnení žalovaným splátkami vo výške 70 eur mesačne vzhľadom na ich výšku, pretože ich výška je takmer rovnaká ako výška splátok úveru pred zosplatnením, a teda má za to, že žalovaný týmto rozhodnutím nebol nijako sankcionovaný za porušenie svojich zmluvných povinností, ale naopak odmenený. Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na pomery žalobcu, je rozhodnutie súdu prvej inštancie správne, keďže žalovaný v konaní pred prvoinštančným súdom preukázal svoju zlú finančnú situáciu, ktorá mu objektívne bráni v zaplatení celej zosplatnenej sumy. Svoje pomery preukázal listinnými dôkazmi, a to rozhodnutím o výške dôchodku, doklady o vedenej exekúcii a o riadnom splácaní iných dlhov iným veriteľom a tiež doklady o svojom nepriaznivom stave, z ktorých je zrejmé, že nie je schopný zaplatiť celú dlžnú sumu naraz.
16. Na zdôraznenie správnosti rozsudku v tejto časti je potrebné poukázať na ust. § 232 ods. 3 CSP upravujúce lehotu na plnenie. V zmysle tohto ustanovenia lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
17. V prejednávanej veci pomery na strane žalovaného boli zisťované jednak v konaní i pri výsluchu na pojednávaní. Žalovaný je starobný dôchodca, ktorý poberá starobný dôchodok vo výške 530,40 eur mesačne. Okrem predmetného úveru má ďalšie záväzky, a to uhrádza úver vo vzťahu k Prvej stavebnej sporiteľni a. s. po 100 eur mesačne, pričom spláca aj iné dlhy po 70 eur a 90 eur mesačne. Žalovaný úver prestal splácať z dôvodu svojho nepriaznivého zdravotného stavu, následkom čoho došlo aj k zhoršeniu jeho finančnej situácie. Ako vyplýva z vyjadrení žalovaného, plateniu sa nevyhýba a prejavil snahu a záujem o splatenie svojej pohľadávky voči žalobcovi.
18. Vychádzajúc z uvedeného súčasný príjem žalobcu neumožňuje, aby istinu vo výške 3 439,51 Eur s prísl. zaplatil jednorazovo. Za takejto situácie súd prvej inštancie správne postupoval, ak žalovanému uložil povinnosť splácať žalobcovi pohľadávku v splátkach po 70 eur mesačne. Zároveň žalobca má možnosť v súlade s ust. § 232 ods. 4 CSP požadovať zaplatenie celej pohľadávky v prípade omeškania žalovaného, čo i len s úhradou jednej splátky.
19. Čo sa týka odvolania žalobcu voči výroku, ktorým sa žaloba zamietla v prevyšujúcej časti, t.j. žalobcovi nepriznal nárok na úroky z úveru po zosplatnení, odvolací súd uvádza, že otázka platenia úrokov dojednaných ako cena a odplata za úverovú službu v spotrebiteľskom vzťahu v období po splatnosti úverovej istiny, je zásadnou právnou otázkou. Treba tiež skonštatovať, že aplikačná prax sa v tejto otázke rozchádza. Zástancovia názorovej línie podporujúci platenie zmluvných úrokov popri úrokoch z omeškania prevažne vychádzajú z dispozitívnej normy, ktorá neobmedzuje dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou za užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27.6.2007 sp. zn. 33Odo 657/2005).
20. Nie je sporné, že predmetná úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, v ktorej žalobca vystupuje v postavení dodávateľa v rámci predmetu svojej obchodnej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
21. Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).
22. Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru.
23. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým ustanovením nie je ani ustanovenie §506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§§657,658).
24. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (náhrada škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva.
25. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa.
26. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.
27. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to až do času zmeny (obsahu) záväzku, ktorá predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania záväzku, považuje odvolací súd za potrebné na doplnenie odôvodnenia súdu prvej inštancie viac objasniť aj inštitút predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.
28. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz.
29. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok.
30. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.
31. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok.
32. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení.
33. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru).
34. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom.
35. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.
36. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.
37. Žalobca poukazoval na to, že úroky z úveru sú cenou peňažných prostriedkov a že ich nemožno zamieňať s úrokmi z omeškania, ktoré sú sankciou za to, že dlžník mešká so splnením peňažného záväzku. S týmto sa odvolací súd stotožňuje, a práve preto im priznal ich skutočný význam. Cenu (odplatu) za úver má žalobca právoplatne priznanú a mohol si ju už začať vymáhať. Argumentácia o užívaní peňažných prostriedkov zo strany „delikventných klientov“, znevýhodňujúcich riadne platiacich klientov/dlžníkov, patrí medzi časté argumenty zástancov úrokov popri úrokoch z omeškania a opomína sa nelichotivý stav spôsobený úverovaním bez odbornej starostlivosti s podceňovaním bonity spotrebiteľa.
38. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98 vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.
39. V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa uvádza: „Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne od 26. 8. 2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný.“
40. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné dojednania pripravený a skúsený.
41. Spoločným znakom tejto úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§53 ods.5 OZ).
42. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR sp. zn. II. ÚS 78/05).
43. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.
44. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, žiadne preukázateľné trovy mu nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol.
45. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).