Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_22Co-48-2017.pdf
PDF · 132.25 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/48/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Branislava Brezu v právnej veci žalobcu: H. F., X.. XX.X.XXXX, L. R. XX, XXX XX F., právne zastúpeného JUDr. Irenou Sopkovou, advokátkou, Hlavná 25, 040 01 Košice, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, v konaní o náhradu škody vo výške 75.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 3C/41/2012-289 zo dňa 26.5.2017 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I. čo do zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti sa mení tak, že žaloba sa zamieta.
II. Priznáva sa žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Svidník (ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 22 000 eura a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy.“
2. Súd prvej inštancie aplikoval ust. § 1 ods. 1, 2, § 3, § 4 ods. 1, 2, § 20 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ďalej ust. § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.
3. V odôvodnení okrem iného uviedol, že uznesením vyšetrovateľa PZ vo R. ČVS: OUV-XXX/XXXX zo dňa 8.12.2000 bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 písm. c) Trestného zákona. Z uznesenia vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania PZ vo R. ČVS: S.-XXX/ XXXX zo dňa 25.9.2002, bolo preukázané že podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku bolo začaté trestné stíhanie voči obvinenému H. F.F., X.. XX.X.XXXX, pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 písm. c) Trestného zákona. Voči uvedenému uzneseniu o začatí trestného stíhania podal H. F. dňa 27.9.2002 sťažnosť. Krajská prokuratúra v Prešove pod č. KPt XXX/XX-11 zo dňa 28.10.2002 zamietla sťažnosť obvineného H. F. ako nedôvodnú. Z návrhu na podanie obžaloby vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v L., Úrad justičnej a kriminálnej polície, pracovisko R., ČVS: S.-X/OEK-R.-XXXX zo dňa
28.4.2004 súd zistil, že vyšetrovateľ podľa § 166 ods. 3 Trestného poriadku predložil vyšetrovací spis s návrhom na podanie obžaloby na H. F., X.. XX.X.XXXX, Okresnej prokuratúre Svidník dňa 4.5.2004. Okresný prokurátor vo R. pod č. Pv XXX/XX-114 zo dňa 10.5.2004, dňa 13.5.2004 podal na Okresný súd Svidník obžalobu podľa § 176 ods. 1 Trestného poriadku na obvineného H. F., X.. XX.X.XXXX z dôvodu, že ako správca majetku E. V. bez jeho vedomia a súhlasu na základe neplatnej plnej moci dňa 1.2.2000 za sumu 100.000,- Sk odpredal vtedajšej priateľke a terajšej manželke A.. Ľ. F., V.. Č.. F. nehnuteľnosti E. V. KN XXX - trvalý trávnatý porast o výmere 3 ha 254 m2 , KN XXX/X - trvalý trávnatý porast o výmere 10 ha 8347 m2, KN XXX/X - zastavaná plocha o výmere 185 m2, KN XXX/X
- trvalý trávnatý porast o výmere 4021 m2, KN XXX - zastavaná plocha o výmere 1048 m2, KN XXX - trvalý trávnatý porast o výmer 4 ha 3567 m2, k.ú. R., okres R., ktoré si za tým účelom nechal vyčleniť z majetku E. V. geometrickým plánom č. XX/XXXX, čím menovaného poškodil o sumu 305.000,- Sk, teda prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu, čím spáchal trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 3 Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu Svidník pod č.k. 2T/70/2004-382, zo dňa 29.1.2009 podľa § 226 písm. b) Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 súd obžalovaného H. F.F., X.. XX.X.XXXX, oslobodil spod skutku obžaloby Okresného prokurátora vo R. pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, lebo tento skutok nie je trestným činom. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 7.4.2009. Z listu žalobcu zo dňa 16.5.2011 je zrejmé, že tento prostredníctvom svojho zástupcu požiadal Generálnu prokuratúru SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú H. F. nezákonným rozhodnutím, ako aj nezákonným úradným postupom, nakoľko rozsudkom Okresného súdu Svidník pod sp.zn. 2T/70/2004 zo dňa 29.1.2009 bol H. F. oslobodený spod obžaloby. Vzhľadom na vyššie uvedené si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- eur. Generálna prokuratúra SR listom z 20.5.2011 oznámila zástupkyni žalobcu JUDr. Irene Sopkovej, advokátke, že obdržala uvedenú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá jej bola doručená dňa 18.5.2011. K oprávnenosti nároku sa vyjadrí po vyhodnotení príslušných spisových materiálov. Zároveň oznámila, že žiadosť v časti týkajúcej sa rozhodnutia a postupu orgánov Policajného zboru postúpila podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z., Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. Následne Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 19.10.2011 oznámila zástupkyni žalobcu JUDr. Irene Sopkovej, advokátke, že nárok H. F. na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nemieni uspokojiť. Zároveň súd zistil z listu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 21.10.2011 adresovaný zástupcovi žalobcu vo veci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, že Ministerstvu vnútra SR bola doručená žiadosť žalobcu H. F. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú si uplatňuje v dôsledku uznesenia o vznesení obvinenia ČVS:S.-XXX/XXXX s tým, že Ministerstvo vnútra SR oznámilo zástupkyni žalobcu, že považuje uplatnenú žiadosť o predbežné prerokovanie o náhradu škody za nedôvodnú a nie je možné jej vyhovieť. Žalobca si uplatňoval voči žalovanej: Slovenská republika, Ministerstvo vnútra SR, nárok vo výške 75.000,- eur, ktorá suma pozostávala zo škody v sume 33 260,31 eura a z náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 41.739,69 eura. V danej právnej veci prvoinštančný súd posudzoval nárok žalobcu voči žalovanej v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., pričom ustálil, že pasívne legitimovaným v tomto spore je Slovenská republika a v jej mene Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Vychádzal z toho, že uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania PZ vo R. ČVS: S.-XXX/XXXX zo dňa 25.9.2002 bolo začaté trestné stíhanie voči žalobcovi H. F., X.. XX.X.XXXX. Žaloba bola podaná na súd dňa 21.3.2012, takže v žiadnom prípade nie je nárok žalobcu premlčaný a prvoinštančný súd považoval vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej za nedôvodnú. Nárok žalobcu bol zo strany žalovanej predbežne prerokovaný, čo aj vyplýva z listu žalovanej zo dňa 21.10.2011. Pokiaľ sa týka nároku žalobcu na zaplatenie škody vo výške 33.260,31 eura, ktorá škoda žalobcovi mala vzniknúť z titulu vypovedania a ukončenia mandátnej zmluvy zo dňa 1.8.1993, a to výpoveďou zo strany E. V. z 2.11.2000 tak, že žalobca výšku škody vypočítal vo svojom liste z 25.9.2014, ktorý súdu predložil, a to, že odmena bola vyplácaná každoročne v najnižšej sume 120.000,- Sk ročne. Za obdobie rokov od 2.11.2000 do 7.4.2009, teda od ukončenia mandátnej zmluvy až do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Svidník sp.zn. 2T/70/2004 zo dňa 27.1.2009, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, celková skutočná škoda za uvedené obdobie predstavuje sumu 1.002.000,- Sk (33.260,31 eura). Mimo vyčíslenia tejto skutočnej škody žalobca preukazoval škodu jedným listom napísaným ručne (č.l. 156), na ktorom sa uvádza meno L. rok 2000, uvedené sú tu príjmy, výdaje a medzi výdajmi je ručne uvedená „odmena H.. F. 110.069,- Sk“. Pričom podľa súdu prvej inštancie dôkazná povinnosť je na strane žalobcu. Tento ohľadne skutočnej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy tak, ako to má na zreteli zákon, pričom žalobca mal dostatok času, aby súdu
preukázal presnú výšku škody, pričom pokiaľ žalobca obdržal každoročne od E. V. odmenu, mal o tejto skutočnosti predložiť doklady o prevzatí uvedenej sumy, čo sa však nestalo. Vzhľadom na uvedené preto prvoinštančný súd v časti o nárok žalobcu na zaplatenie škody 33.260,31 eura zamietol ako nepreukázaný a teda nedôvodný. Zároveň si žalobca uplatnil voči žalovanej aj nemajetkovú ujmu vo výške 41.739,69 eura, pričom prvoinštančný súd zistil, že za obdobie 9 rokov od začatia trestného stíhania až po vydanie rozsudku Okresného súdu Svidník, ktorým žalobca bol oslobodený spod obžaloby, nesporne žalobcovi bola spôsobená ujma, a to v osobnom, rodinnom aj v spoločenskom živote, pričom došlo k rozvodu jeho prvého manželstva. Taktiež pokiaľ sa týka jeho druhého manželstva, toto manželstvo, z ktorého pochádza syn, tak je rozvrátené, manželia nežijú v spoločnej domácnosti, manželka žalobcu žije v J. a žalobca žije v R., okres R.. Ich vzťahy nie sú dobré, čo vyplýva aj zo správy J.. Z. Š. - J. zo dňa 9.3.2017. Nepriaznivý psychický zdravotný stav žalobcu aj jeho manželky vyplýva aj z lekárskych správ, k čomu sa význačnou mierou podpísalo trestné stíhanie žalobcu, ktoré trvalo zhruba 9 rokov. Taktiež sa žalobca po strate zamestnania nemohol ďalej zamestnať, pretože bol trestné stíhaný. Bola to skutočnosť všeobecne známa, pričom bol vylúčený aj z Poľovníckeho združenia PZ E. so sídlom v J. zo dňa 23.3.2011, ktorý list o vylúčení žalobcu bol adresovaný všetkým členom združenia. Vzhľadom na vyššie uvedené mal prvoinštančný súd za primerané priznanie výšky nemajetkovej ujmy žalobcovi v sume 22.000,- eur a v prevyšujúcej časti nad túto sumu nárok žalobcu voči žalovanej na nemajetkovú ujmu vo výške 19.739,69 eura zamietol. Pokiaľ sa týka tvrdení žalovanej, tieto tvrdenia považoval súd za účelové. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán konania. Žalobca bol v konaní úspešný čo do priznanej sumy vo výške 22.000,- eur a keďže sa jedná o náhradu nemajetkovej ujmy, súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy. O výške trov bude rozhodnuté v samostatnom uznesení po právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s § 262 ods. 2 CSP.
4. Proti prvému výroku tohto rozsudku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 22.000,- eur, ako aj proti výroku o náhrade trov konania podala žalovaná odvolanie v zákonom stanovenej lehote z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP). Poukazovala na skutočnosť, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 75.000,- eur, z čoho suma 33.260,31 eura predstavuje náhradu škody a suma 41.739,69 eura nemajetkovú ujmu. Predmetná škoda mala žalobcovi vzniknúť titulom nezákonného rozhodnutia, a to uznesenia o vznesení obvinenia. Súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 22.000,- eur z dôvodov tam uvedených, avšak absolútne sa nevysporiadal s námietkou žalovanej o nedostatku procesnej spôsobilosti Ministerstva vnútra SR konať v danej veci za štát, pretože v zmysle § 9 ods. 1 písm. b) zákona č. 58/1969 Zb. je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti SR. Poukazovala pritom na obdobný záver Krajského súdu v Košiciach vo veci 14Co/238/2004, v zmysle ktorého údajné nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia síce vydal vyšetrovateľ policajného zboru, ale podľa zákona č. 58/1969 Zb. zaň v plnom rozsahu nesie zodpovednosť Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. Poukazovala tiež na skutočnosť, že základným predpokladom pre vznik náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je existencia nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Medzi stranami sporu bol sporný vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nepreukázal vznik škody, a preto žalobu v časti majetkovej ujmy v sume 33.260,31 eura zamietol, avšak priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 22.000,- eur. Zákon č. 58/1969 Zb. nepozná ustanovenie o náhrade nemajetkovej ujmy a právo na jej náhradu bolo zakotvené až v § 17 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť až dňa 1.7.2004, a preto ho nie je možné aplikovať na daný prípad. Nie je preto možné žiadať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle právnej úpravy účinnej až po vydaní rozhodnutia, ktoré žalobca označil za nezákonné a rovnako nie je možné, aby súd žalobcom uplatnenú nemajetkovú ujmu priznal. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania vzniku nemajetkovej ujmy a vôbec neodôvodnil výšku požadovanej nemajetkovej ujmy. Nepreukázal, že a či sa pokúšal v období vedenia trestného stíhania nájsť si zamestnanie, skutočnosť, že v tomto období bol dlhodobo nezamestnaný v dôsledku trestného stíhania a rovnako nepreukázal, že k rozvratu jeho manželstiev došlo z dôvodu vedenia trestného stíhania. Súd prvej inštancie neuviedol, podľa akých ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. rozhodol o priznaní nemajetkovej ujmy, v odôvodnení len citoval ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, z čoho možno usudzovať, že vychádzal zo zákonnej úpravy ochrany osobnosti. V tomto prípade teda rozhodol ultra petitum, nakoľko predmetom sporu bola zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu a taktiež ako s účastníkom konania konal so Slovenskou
republikou, čo je podľa ustálenej judikatúry v prípade ochrany osobnosti vylúčené. Súd prvej inštancie rovnako nedostatočne uviedol dôvody preukazujúce, že žalovaný utrpel ujmu, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy a taktiež na základe čoho dospel k sume 22.000,- eur. Súd prvej inštancie len skonštatoval, že žalobca je rozvedený a s druhou manželkou nežije v spoločnej domácnosti, ako aj na fakt, že počas trestného stíhania nemal zamestnanie. Takéto konštatovanie je však nedostačujúce. Taktiež konštatovanie súdu o zlom psychickom stave manželky je bezpredmetné, nakoľko konanie sa týka nemajetkovej ujmy žalobcu. Žalovaná poukázala na fakt, že v čase uzatvorenia druhého manželstva už bola existencia trestného stíhania známa, teda nešlo o novú skutočnosť a rovnako nie je preukázaná skutočnosť, že žalobca nemal zamestnanie z dôvodu prebiehajúceho trestného konania, resp., že si z tohto dôvodu zamestnanie nemohol nájsť. Žalovaná tiež zdôrazňovala, že napadnutý rozsudok nespĺňa náležitosti uvádzané v § 220 ods. 2 CSP a to minimálne v časti odôvodnenia priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie do odôvodnenia iba zahrnul zostručnený obsah listinných dôkazov a neuviedol žiadne tvrdenia a námietky žalovaného týkajúce sa nepreukázania vzniku nemajetkovej ujmy a tieto ani nijako nevyhodnotil, len konštatoval, že tvrdenia žalovaného sú účelové. Ohľadne výšky priznanej nemajetkovej ujmy zase len konštatoval, že ju má za primeranú. Nakoľko súd prvej inštancie neuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a žiadnym spôsobom priznanie nemajetkovej ujmy nezdôvodnil, namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. V súvislosti s rozhodnutím o trovách konania uvádzal, že aj keď prvoinštančný súd o trovách rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP, pomer úspechu strán sporu nevypočítal a neurčil. Žalobca mal pritom úspech len v 29,33 % a žalovaný 70,67 %, preto mal súd žalovanému priznať 41,34 % úspech v konaní a nie rozhodnúť, že žalobca mal 100 % úspech. Navrhol preto, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu v napadnutej časti zamieta a prizná žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % alebo zruší rozsudok v napadnutej časti a vec vráti prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.
5. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a upovedomil o tom aj právnu zástupkyňu žalobcu a žalovanú a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je potrebné zmeniť, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 CSP).
7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II.ÚS 78/05).
8. Podstata odvolacích argumentov žalovanej bola sústredená na tvrdenia o nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom zistení skutkového stavu veci, ako aj na nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
9. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
10. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke, a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov, alebo vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.
11. Odvolací súd sa najprv vyporiadal s odvolacom námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti neodôvodnil. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne, úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).
12. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
13. Občiansky zákonník vo všeobecnosti ohľadne pojmu „škoda“ nerobí rozdiel medzi hmotnou (materiálnou) a nehmotnou (imateriálnou) škodou.
14. Náhrada ujmy je ako terminus technicus v súkromnom práve určitá anomália. Principiálne ide o škodu, a to buď majetkovú alebo nemajetkovú. Škoda zahŕňa nielen zníženie majetku a ušlý zisk, ale aj nemajetkovú škodu (nemajetkovú ujmu). Nemôžu byť pochybnosti o tom, že vedenie trestného stíhania u žalobcu bolo spojené s negatívnym dopadom v emočnej, citovej, teda nemajetkovej sfére a tiež na psychické zdravie jeho a rovnako aj žalobcových príbuzných. Je plne opodstatnený záver, že v takýchto situáciách vzniká ujma aj v psychickej rovine dotknutých osôb ako príbuzných žalobcu. Odvolací súd preto nemal pochybnosti o ujme žalobcu v súvislosti s právom na ochranu jeho osobnosti v súvislosti s rešpektovaním žalobcovej dôstojnosti, jeho vážnosti v spoločnosti a rešpektovaním jeho súkromného a rodinného života. Aj v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
15. Odvolací súd zastáva názor, že aj keď ustanovenia o náhrade nemajetkovej ujmy a právo na jej náhradu bolo zakotvené až účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. dňa 1.7.2004 (§ 17) aj predtým platný zákon č. 58/1969 Zb. (aj keď ustanovenie o náhrade nemajetkovej ujmy nemal) uvažoval o nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Škoda zahŕňa nielen zníženie majetku a ušlý zisk, ale aj nemajetkovú škodu (nemajetkovú ujmu). Je preto potrebné vykladať termín škoda v § 1-4, § 20 zákona č. 58/1969 Zb. aj ako nemajetkovú škodu (nemajetkovú ujmu) s tým, že náhrada nemajetkovej ujmy sa priznáva aj podľa ustanovení o ochrane osobnosti upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
16. Aj podľa európskeho práva sa škodou (ujmou) rozumie aj nemateriálna škoda. Keďže zodpovednosť žalovanej, ktorá vyplýva z ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia vydaného vyšetrovateľom policajného zboru, bolo dôvodné konštatovať, že základ nároku žalobcu je daný. Ak zákon č. 58/1969 Zb. umožňuje požadovať náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, náhrada tejto ujmy musí byť žalobcovi priznaná.
17. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca preukázal, že predtým, ako podal žalobu na súd, podal i žiadosť o predbežné prerokovanie svojho nároku tak na Ministerstve vnútra SR, ako aj na Generálnej prokuratúre SR, a to v celkovej výške uplatnenej v žalobe, preto správne súd prvej inštancie mal za to, že žalobca splnil povinnosť ustanovenú zákonom o predbežnom prerokovaní svojho nároku na náhradu škody. Nakoľko žalovaná konajúca prostredníctvom ministerstva vnútra a rovnako ani generálna prokuratúra nárok žalobcu neuspokojili, ani ho neuznali, resp. na žiadosť žalobcu nereagovali, žalobca sa dôvodne domáhal uspokojenia svojho nároku na súde. Súd prvej inštancie z dôvodu, že nezákonné rozhodnutie štátneho orgánu - uznesenie o vznesení obvinenia bolo vznesené vyšetrovateľom policajného zboru, za zodpovedný subjekt označil žalovaného. Zákon č. 58/1969 Zb. neobsahuje ustanovenia o spôsobe a rozsahu náhrady vzniknutej škody, resp. nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie preto uplatnený nárok posudzoval nielen podľa ustanovení zákona č. 58/1969
Zb., ale aj podľa ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, ako aj podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež čl. 19 a čl. 46 Ústavy SR.
18. Aj keď zákon č. 58/1969 Zb. vo svojich ustanoveniach výslovne náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci neupravuje, neznamená to však, že takúto náhradu priznať nemožno. Nárok žalobcu vyplýva nielen z ustanovení Občianskeho zákonníka, ale aj z citovaných článkov Ústavy SR a Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Všeobecné súdy musia v občianskom súdnom konaní aplikovať a vykladať príslušné zákony v súlade s ústavou a v súlade s medzinárodnými zmluvami podľa čl. 11 Ústavy SR. Priamo čl. 46 ods. 3 Ústavy SR upravuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. V súvislosti s ústavnokonformným výkladom je preto pod pojmom náhrady škody potrebné rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Aj zákon č. 58/1969 Zb. je potrebné vykladať takým spôsobom, aby bol tento výklad konformný s Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi, a preto je potrebné prijať záver, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Pojem škoda na účely zákona č. 58/1969 Zb. v sebe zahŕňa tak majetkovú, ako i nemajetkovú ujmu. Uvedený zákon č. 58/1969 Zb. síce definíciu pojmu škoda, ako ani osobitné ustanovenia o spôsobe a rozsahu náhrady spôsobenej škody neobsahuje, v zmysle § 20 tohto zákona sa tak pre určenie obsahu pojmu škoda subsidiárne uplatňuje Občiansky zákonník, podľa ktorého v ust. § 442 ods. 1 sa za škodu považuje skutočná škoda, a to, čo poškodenému ušlo, ušlý zisk. Právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je zakotvené v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a patrí medzi práva, v ktorých je v zmysle čl. 51 ústavy možné domáhať sa len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, pričom v danom prípade zákonom vykonávajúcim čl. 46 ods. 3 Ústavy SR je zákon č. 58/1969 Zb. Tento zákon pri určení spôsobu a rozsahu náhrady škody odkazuje práve na Občiansky zákonník.
19. Zodpovednosť štátu pri výkone verejnej moci spôsobená jeho orgánmi má teda prvotný právny základ v Ústave SR v čl. 46 ods. 3. Ide o právo, ktorého sa v zmysle čl. 51 Ústavy SR je možné domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, pričom v danom prípade ide o zákon č. 58/1969 Zb., ktorý bol účinný do 1.7.2004. Pri aplikácii tohto zákona sa podporne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý je v tomto ohľade všeobecným predpisom.
20. Jedným z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zistená nezákonnosť rozhodnutia, ktorá viedla k vzniku škody. So zreteľom na ust. § 4 zákona č. 58/1969 Zb. je tento predpoklad splnený, ak príslušné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené. K uplatneniu práva na náhradu škody spôsobenej vydaním uznesenia o vznesení obvinenia môže dôjsť aj v prípade, že došlo k oslobodeniu spod obžaloby takto obvinenej osoby a následne aj obžalovanej osoby. Judikatúra ustálila, že oslobodenie spod obžaloby z hľadiska ust. § 4 zákona č. 58/1969 Zb. má rovnaký význam ako zrušenie rozhodnutia (porovnaj R 35/1991, rozhodnutie NS SR 1Cdo/64/2008).
21. Základ nároku uplatneného v tejto právnej veci je preto možné posúdiť podľa ust. § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. Navrhovateľ sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku vyššie uvedeného nezákonného rozhodnutia. Nakoľko zákon č. 58/1969 Zb. neobsahuje definíciu pojmu škoda, musí sa vychádzať zo subsidiárneho použitia pojmu škoda v Občianskom zákonníku, a to na základe ustanovenia o subsidiarite Občianskeho zákonníka, ktorým je § 20 zákona č. 58/1969 Zb. Následne podľa ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa uhrádza skutočná škoda, a to čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Pojem „škoda“ je však potrebné vykladať v širšom rozsahu vychádzajúc z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ústavy, ako aj z rozhodovacej prace najvyšších súdnych autorít. Pod pojem „odškodnenie“ preto patrí aj odškodnenie nemateriálnej ujmy. V dôsledku prednosti medzinárodného práva sa postupne začali nároky na náhradu nemajetkovej škody a nemajetkovej ujmy presadzovať spolu. Aj v tomto prípade preto odvolací súd pripustil extenzívny výklad pojmu „náhrada škody“ v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., ktorý v sebe zahŕňa i náhradu nemajetkovej ujmy.
22. Naviac nárok žalobcu vyplýva aj z § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, avšak jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje to, že ide o osobné právo majetkovej povahy.
23. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec aj správne právne posúdil. Zákon č. 58/1969 Zb. v § 9 uvádza subjekty - ústredné orgány, u
ktorých je potrebné vopred žiadosť prerokovať a s ktorými je potrebné konať, a ktoré v súvislosti s nárokom na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy vystupujú v mene štátu. Kruciálnym však v danej veci je, že pasívne legitimovaným subjektom je štát - Slovenská republika. V súvislosti s námietkou žalovanej o nedostatku procesnej spôsobilosti Ministerstva vnútra SR konať v danej veci za štát a že v tomto prípade bolo potrebné konať s ústredným orgánom, ktorým je Ministerstvo spravodlivosti SR, odvolací súd udáva, že argumenty rezortu vnútra majú síce svoje opodstatnenie, pretože vzhľadom na stav, do ktorého vec dospela v trestnom konaní, prichádza do úvahy ako orgán konajúci za štát v týchto zodpovednostných vzťahoch aj ministerstvo spravodlivosti. V danom prípade bola žiadosť podaná na ministerstve vnútra a generálnej prokuratúre, pričom prvotne na žiadosť reagovala generálna prokuratúra listom zo dňa 19.10.2011 s tým, že jej nevyhovuje a postupuje ju práve ministerstvu vnútra, ktoré rovnako považovalo žiadosť za nedôvodnú s tým, že jej nie je možné vyhovieť. Ak je však vedené konanie a žalobca ako dominus litis za orgán konajúci za štát označil aj rezort ministerstva vnútra, tak neodporuje právnej úprave ani ustálenie zodpovednostného verejno-právneho útvaru konajúceho za štát v podobe rezortu vnútra. Boli to práve útvary rezortu vnútra, vyšetrovateľ a policajný orgán, ktoré ako orgány činné v trestnom konaní konali za štát a vydali nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia (vydané vyšetrovateľom policajného zboru dňa 25.9.2002). Právna úprava teda striktne nevylučuje rezort vnútra ako orgán konajúci za štát a za týchto okolností súd prvej inštancie správne postupoval, ak takéto zastupovanie a konanie za štát zohľadnil. Bolo práve na súde prvej inštancie zastabilizovať orgán konajúci za štát a tento predpoklad (úlohu) súd prvej inštancie aj naplnil. Treba si totiž uvedomiť, že zodpovednostným subjektom je štát - Slovenská republika a štát bol aj súdom prvej inštancie určený ako pasívne legitimovaný.
24. Odvolací súd zohľadnil odvolaciu námietku žalovanej v súvislosti s tvrdením, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania rozvratu manželstva, či už prvého a následne aj druhého, keď žalobca nežije v spoločnej domácnosti s druhou manželkou a ich synom, práve v dôsledku začatého trestného stíhania. Na druhej strane však skutočnosť, že bol nezamestnaný vyplýva zo spisu aj z pripojeného trestného spisu, a to, že si hľadal prácu je minimálne pravdepodobné, keďže mal rodinu a záväzky, preto je uveriteľné, že ho nechceli zamestnať a nakoniec aj z výpovedí svedkov a z postoja poľovníkov vyplýva, že zamestnať sa nemohol. Avšak skutočnosť, že k uzavretiu druhého sobáša došlo až po tom, ako bolo vznesené obvinenie na žalobcu, svedčí v prospech odvolacej námietky. Je nepochybné, že vedenie trestného stíhania je traumatizujúcou záležitosťou nielen pre obvineného, ale aj pre jeho blízku rodinu a rovnako aj pre jeho manželku. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že ťažkosti psychického rázu mala predovšetkým druhá manželka žalobcu, táto bola aj liečená, avšak tieto ťažkosti druhej manželky žalobcu nesúviseli výlučne s trestným stíhaním žalobcu, ale s celkovým rozvratom manželstva, uvažovaním o rozvode, neochotou manželky žiť vo R. v zmysle lekárskych správ a nálezov od psychológa. Žalobca bol vyšetrený u psychiatra len raz. Uvedené skutočnosti a zistenia sa museli premietnuť aj do rozhodovania v súvislosti s výškou uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú odvolací súd ustálil na sumu 10.000,- eur.
25. Vzhľadom na námietku žalovanej, že v príčinnej súvislosti so vznikom škody žalobcu nie je uznesenie vyšetrovateľa, ale že v danom prípade malo za štát konať ministerstvo spravodlivosti s poukazom na ust. § 9 ods. 1 písm. b) zákona č. 58/1969 Zb., odvolací súd pristúpil k riešeniu otázky, ktorý z orgánov štátu uvedených v § 9 zákona č. 58/1969 Zb. mal v danej veci konať v mene štátu a dospel k záveru, že aj v prípade podania obžaloby prokurátorom v zmysle § 234 Trestného poriadku a neskoršieho oslobodenia obžalovaného spod obžaloby z dôvodu nepreukázania, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný, koná vo veci náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v mene štátu práve Ministerstvo vnútra SR. Odvolací súd pritom vychádza z doterajšej súdnej praxe, konkrétne z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1Cdo/53/1993 (R 70/1994), ako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3Cdo/194/2010, v zmysle ktorého v súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo medzi iným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.
26. Rovnako nemôže obstáť ani námietka žalovanej v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu. S poukazom na rozhodnutia NS SR a Ústavného súdu SR treba síce súhlasiť s tvrdením žalovanej, že zákon č. 58/1969 Zb. nepozná ustanovenie o náhrade nemajetkovej ujmy, avšak tento nárok možno vyvodiť z Občianskeho zákonníka, a to konkrétne z jeho ustanovení § 11 a § 13. V tejto súvislosti správne súd prvej inštancie poukazoval aj na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8) a tiež na čl. 19 a 46 Ústavy SR.
27. Výhrady žalovanej k nedostatočnému odôvodneniu rozsudku sú čiastočne dôvodné, no nie do takej miery, aby to malo vplyv na vecnú správnosť a spravodlivosť výroku rozsudku, čo do priznanej sumy vo výške 10.000,- eur.
28. Žalobca sa začatím trestného stíhania a vydaním uznesenia o vznesení obvinenia ocitol vo veľmi ťažkej životnej a najmä finančnej situácii, ktorá vyvrcholila až rozvodom jeho aj druhého manželstva. Bolo by veľmi nespravodlivé, ak by súd neposkytol ochranu žalobcovi a nenahradil mu nemajetkovú ujmu, ktorá mu v dôsledku nezákonného rozhodnutia štátu vznikla. Je potrebné súhlasiť s konštatovaním prvoinštančného súdu, že žalobcovi bola spôsobená ujma v osobnom, rodinnom a spoločenskom živote. Jeho prvé manželstvo bolo rozvedené a s druhou manželkou nežil v spoločnej domácnosti, nemohol si nájsť zamestnanie, a to všetko z dôvodu vedenia trestného stíhania, výsledkom ktorého bolo oslobodenie žalobcu spod obžaloby. Je nepochybné, že žalobca ako osoba známa ako lesný hospodár, ako poľovník mal sťaženú pozíciu v súvislosti s hľadaním práce vo svojom odbore a rovnako aj v súvislosti s realizovaním svojich koníčkov ako poľovník vo voľnom čase. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že z poľovníckeho združenia bol vylúčený a z obsahu spisu, ako aj z obsahu pripojených spisov je zrejmé, že počas celého trestného stíhania, ako aj v čase vydania oslobodzujúceho rozsudku bol nezamestnaný.
29. Výrok rozsudku čo do základu nároku je teda vecne správny, avšak po zohľadnení všetkých dôkazov vykonaných v tomto konaní s poukazom na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít ohľadne priznávanej výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k záveru, že adekvátna výška nemajetkovej ujmy v danom spore je 10.000,- eur tak, aby bol rozsudok spravodlivý implicitne s rešpektom k ústavnému princípu proporcionality (§ 387 ods. 1 CSP). Za stavu, ak sa v súvislosti s nárokom na ochranu osobnosti priznáva pri smrteľných úrazoch nemajetková ujma v sume nižšej ako bola priznaná v predmetnej právnej veci v súvislosti s nezákonným rozhodnutím a trestným stíhaním žalobcu porovnávajúc nezvratné stavy, ako sú smrteľné úrazy pri dopravných nehodách, fatálne následky v súvislosti s poisteniami zodpovednosti za škodu pri vedení motorového vozidla a pod., nemôže suma priznanej nemajetkovej ujmy obstáť, a to už aj s poukazom na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva a Najvyšší súd SR.
30. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ohľadne zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur majúc za to, že v tejto výške je adekvátna náhrada postupom podľa § 387 ods. 1 CSP a v prevyšujúcej časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené, teda nad sumu 10.000,- eur rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol postupom podľa § 388 CSP.
31. Nakoľko rozhodnutie prvoinštančného súdu bolo čiastočne zmenené, odvolací súd rozhodoval o trovách celého, tak prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania postupom podľa § 396 ods. 2 CSP.
32. Nakoľko rozhodnutie súdu v predmetnej právnej veci záviselo od úvahy súdu, je potrebné vychádzať z premisy, že žalobcovi patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej istiny. Žalobca mal teda plný úspech vo veci, avšak pri výpočte výšky samotnej náhrady sa bude vychádzať z prísudku, t.j. zo sumy 10.000,- eur. Dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP na strane žalovanej zistené neboli.
33. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Podľa tohto ustanovenia môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v žiadanej výške. Ide o prípady, ak výška nároku závisí od úvahy súdu, čo je prípad prejednávanej veci. Úvaha súdu sa týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku. Pre spravodlivé vyriešenie prípadu bolo dôvodné postupovať tak, aby došlo k naplneniu legitímnych očakávaní strán
sporu aj v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania. Základná sadzba tarifnej odmeny advokáta bude vypočítaná z výšky súdom priznaného plnenia.
34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).