Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Cob/121/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: FMach, s.r.o., so sídlom Kragujevská 389, 010 01 Žilina, IČO: 46 761 713, zastúpeného zástupcom TOMANÍČEK & PARTNERS s.r.o., so sídlom Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 47 239 000, proti žalovanému: PORADCA, s.r.o., so sídlom Pri Celulózke 40, 010 01 Žilina, IČO: 36 371 271, zastúpenému zástupcom Karkó s.r.o., so sídlom Sad na Studničkách 1029/32, 010 01 Žilina, IČO: 50 158 121, v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 664,56 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -227 zo dňa 19.11.2018, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -227 zo dňa 19.11.2018 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na žalobu, ktorou žalobca navrhol zaviazať žalovaného na zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 664,56 Eur spolu s 8,05 % úrokom z omeškania ročne od 15.1.2016 až do zaplatenia, ako aj na zaplatenie sumy 40 Eur z titulu náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, na tom skutkovom tvrdení, že dňa 13.11.2013 uzatvoril žalovaný ako prenajímateľ so žalobcom ako s nájomcom Zmluvu o nájme nebytových priestorov, ktorej predmetom bolo prenechanie predmetu nájmu na dočasné užívanie - nebytový priestor, ktorý sa nachádzal na prízemí stavby súpisné č. 3683, na ulici Pri Celulózke v Žiline s výmerou 160 m2. Dňa 11.8.2014 sa žalobca a žalovaný dohodli o ukončení tejto zmluvy ku dňu 31.8.2014 z dôvodu nesprávne určenej výmery prenajatej plochy. Zároveň v rovnaký deň 11.8.2014 uzatvorili žalovaný ako prenajímateľ so žalobcom ako s nájomcom novú Zmluvu o nájme nebytových priestorov, v ktorej dohodli správnu výmeru prenajatej plochy v rozsahu 147 m2 a k tejto zmluve o nájme nebytových priestorov uzatvorili dňa 27.2.2015 dodatok, v ktorom upravili výmeru prenajatej plochy na 190 m2 a zároveň upravili výšku mesačného nájomného. Dňa 2.11.2015 ďalej strany uzatvorili Dodatok č. 2, ktorým sa dohodli o ukončení nájomného vzťahu ku 31.10.2015. Žalovaný vystavil dňa 31.12.2014 faktúru č. 20140052, v ktorej za 12 mesiacov, teda za celý rok 2014 vyúčtoval spotrebu elektrickej energie vo výške 498,60 Eur s DPH. V rámci mimosúdneho rokovania bolo žalobcovi predložené vyúčtovanie elektrickej energie za rok 2014, v ktorom bola uvedená spotreba 2 034 kWh, a teda cena za 1 kWh predstavuje 0,204 EUR. Pri uzatváraní nájomnej zmluvy žalobca a žalovaný podpísali stav elektromera, ktorý ako počiatočný bol 3 376 kWh. Po ukončení nájomného vzťahu bol stav elektromera 8 450 kWh. Pri porovnaní počiatočného a konečného stavu elektromera a pri odčítaní stavu za rok 2014 je zrejmé, že spotreba elektrickej energie

za rok 2015 predstavovala 3 040 kWh, čo pri cene 0,204 centov za 1 kWh predstavuje za rok 2015 sumu 620,16 Eur bez DPH a 744,192 EUR s DPH. V nadväznosti na to nie je ako správne uvedená suma na faktúre č. 20150002 vo výške 1.408,75 Eur s DPH. Z uvedeného dôvodu preto dobropisovaná suma na faktúre č. 20150002 mala byť vo výške 1.103,81 Eur. Keďže bola vyplatená len suma vo výške 439,25 Eur, nevyplatená časť pohľadávky predstavuje sumu 664,56 Eur s DPH (1.103,81 Eur mínus 439,25 Eur).

2. Okresný súd uviedol, že žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené vydaním platobného rozkazu, proti ktorému podal žalovaný odpor, na odôvodnenie ktorého uviedol, že návrh žalobcu považuje za nedôvodný a najmä neexistentný. Preplatok vymedzený žalobcom vznikol pochybením na strane žalovaného, keď bola žalobcovi omylom vyúčtovaná vyššia spotreba elektrickej energie, ako bola v skutočnosti spotrebovaná. Na druhej strane však rovnakým pochybením vznikol nárok žalovaného voči žalobcovi, keď žalovaný omylom vyúčtoval menšiu spotrebu tepelnej energie za rok 2014 a 2015 a doúčtoval uvedené faktúrou č. 20170006, ktorá bola žalobcovi doručená 24.3.2017 vo výške splatnej pohľadávky 3.249,32 Eur s DPH. Táto pohľadávka žalovaného nebola žalobcom uhradená. Žalovaný považoval konanie žalobcu za nekorektné a rozporné s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, keď žalobca uplatnil svoj nárok, pričom absolútne nezohľadnil skutočnosť, že práve žalovaný voči nemu disponuje takmer päťnásobne vyššou splatnou pohľadávkou. Žalovaný nemá v úmysle spochybňovať oprávnenosť nároku žalobcu, avšak zároveň má záujem na korektnom riešení situácie, v nadväznosti na čo pristúpil podľa k započítaniu pohľadávok, keď žalobcovu pohľadávku vo výške 664,56 Eur započítal so svojou pohľadávkou vo výške 3.249,32 Eur. Uvedené oznámil žalovaný žalobcovi listom z 19.9.2017. Nárok žalobcu týmto započítaním zanikol.

3. V ďalšej časti svojho odôvodnenia, konkrétne v odsekoch 3.-5. rozsudku okresný súd uviedol podstatný obsah reakcie žalobcu v podaní zo dňa 3.10.2017 na vznesenú procesnú obranu žalovaného, doplnenie procesnej obrany žalovaného na pojednávaní dňa 4.9.2018 a argumentáciu žalobcu k tejto doplnenej obrane.

4. Na základe vykonaným dokazovaním zisteného skutkového stavu, právne posúdeného za aplikácie Čl. 8, , , , , , , , v spojení s ust. , , , , , , ods. 1, , o nájme a podnájme nebytových priestorov, okresný súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.

5. Okresný súd poukázal na medzi stranami sporu nesporné skutkové okolnosti, a to skutočnosť uzatvorenia Zmluvy o nájme nebytových priestorov medzi prenajímateľom - žalovaným a nájomcom

- žalobcom zo dňa 13.11.2013 (č.l. 25 až 30 spisu), skutočnosť uzatvorenia Dohody o ukončení tejto zmluvy k 31.8.2014 zo dňa 11.8.2014 (č.l. 31 spisu), skutočnosť uzatvorenia Zmluvy o nájme nebytových priestorov medzi žalovaným ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom zo dňa 11.8.2014 (č.l. 17 až 22 spisu), uzatvorenie dodatku k tejto zmluve zo dňa 27.2.2015 (č.l. 32 až 35 spisu), uzatvorenie Dodatku č. 2 k tejto zmluve, ktorý Dodatok č. 2 je zo dňa 2.11.2015 a obsah článkov 1. až 5. Dodatku č. 2 (č.l. 34 spisu).

6. Vzhľadom na obsah procesnej obrany žalovaného vymedzenej vyjadrením právneho zástupcu žalovaného na prvom pojednávaní vo veci (č.l. 208 až 209 spisu), sa okresný súd zaoberal primárne hodnotením dojednania bodu 3. a účinkov Dodatku č. 2 ku Zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 11.8.2014, ktorý Dodatok č. 2 je zo dňa 2.11.2015. Žalovaný od bodu 3. Dodatku č. 2 odvodzoval v skutkovej rovine záver, podľa ktorého na základe tohto zmluvného dojednania žiadna zo strán zmluvy nemá voči druhej strane žiaden nárok a k tomuto smerovala vôľa zmluvných strán pri dojednávaní tohto bodu č. 3. Dodatku č. 2. Žalovaný vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého je bod 3. Dodatku č. 2 dojednaním o urovnaní. Ostatnú procesnú obranu žalovaný tvrdil pre prípad, že sa okresný súd s uvedeným primárnym argumentom procesnej obrany nestotožní.

7. Okresný súd k tejto časti vykonal dokazovanie oboznámením Dodatku č. 2 ku Zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 11.8.2014 v znení jej dodatkov zo dňa 2.11.2015 (ďalej len ,,Dodatok č. 2“), a to ťažiskovo bodom 1., 3. a 5. tohto Dodatku č. 2, výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného RNDr. Miroslava Borika, ktoré dôkazy vyhodnotil spolu s ostatnými v rámci konania vykonanými dôkazmi podľa .

8. Na základe vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania dospel okresný súd k záveru, podľa ktorého bod 3. Dodatku č. 2 predstavuje dohodu zmluvných strán podľa , na základe ktorej sa zmluvné strany vzdali svojich práv vyplývajúcich z právneho vzťahu založeného predmetnou Zmluvou o nájme nebytových priestorov zo dňa 11.8.2014. Nestotožnil sa s právnym názorom žalovaného vo vzťahu k posúdeniu dojednania podľa bodu 3. Dodatku č. 2, ktorý tento bod hodnotil ako urovnanie, pretože inštitút dohody o urovnaní v zmysle hmotno-právnej úpravy podľa predpokladá existenciu sporných alebo pochybných práv medzi stranami. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by medzi stranami k momentu uzatvorenia Dodatku č. 2 existovali práva v podobe pohľadávok vymedzených konkrétnym základom a výškou, ktoré by boli medzi nimi sporné alebo pochybné. Zároveň nebola existencia takýchto sporných alebo pochybných práv medzi stranami k momentu uzatvorenia Dodatku č. 2 v konaní žiadnou zo sporových strán ani tvrdená. Z dôvodu absencie tohto hmotno-právneho predpokladu týkajúceho sa predmetu dojednania podľa bodu 3. Dodatku č. 2 bolo podľa okresného súdu potrebné posudzovať tento bod podľa ako dohodu o vzdaní sa práv strán a nie podľa ako urovnanie.

9. Podľa okresného súdu bod 3. Dodatku č. 2 predstavoval dohodu o vzdaní sa práv, ktoré k momentu účinkov Dodatku č. 2 strany voči sebe navzájom mali, a ktoré k momentu účinkov Dodatku č. 2 existovali. Dohoda podľa bodu 3. Dodatku č. 2 nemohla mať dopad v podobe právneho dôsledku zániku práv alebo práva vzdaním sa podľa na práva - pohľadávky, ktoré k momentu účinkov dojednania bodu 3. Dodatku č. 2 neexistovali (u pohľadávok z hľadiska ich vymedzenia konkrétnym základom a konkrétnou výškou). Takáto dohoda vo vzťahu k právam - pohľadávkam, ktoré by mohli vzniknúť až v budúcnosti, by bola totiž podľa úpravy absolútne neplatným právnym úkonom. Tu ako kľúčové okresný súd vnímal dojednanie bodu 1. Dodatku č. 2, ktoré rieši otázku platnosti Dodatku č. 2, a teda aj bodu 3. tohto Dodatku č.2 a bodu 5., ktoré rieši otázku účinnosti Dodatku č. 2, a teda aj bodu 3., viažuc účinnosť Dodatku č. 2 na deň nasledujúci po dni zverejnenia Dodatku č. 2 na webovom sídle prenajímateľa.

10. Okresný súd poukázal na výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného (prenajímateľa) RNDr. Miroslava Borika, z ktorej vyplývalo, že všetky dojednania Dodatku č. 2, okrem bodu 3. boli naplnené, a teda došlo i k naplneniu bodu 5., teda k uverejneniu Dodatku č. 2 na webovom sídle prenajímateľa. Z výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného a ani z ostatných výsledkov vykonaného dokazovania však nevyplývalo skutkové zistenie, kedy konkrétne k tejto právnej skutočnosti - k uverejneniu Dodatku č. 2 na webovom sídle prenajímateľa došlo, čím nebolo možné na základe vykonaného dokazovania ustáliť ani konkrétny časový moment, kedy nastali účinky Dodatku č. 2, a tým aj jeho bodu 3. (táto skutková okolnosť - konkrétny moment účinkov Dodatku č. 2 z dôvodu úplnej absencie tvrdení strán o tejto skutkovej okolnosti nemohla byť súdom hodnotená ani ako okolnosť nesporná, pokiaľ ide o konkrétne ustálenie časového momentu, kedy táto skutková okolnosť nastala). V nadväznosti na to nebolo možné ani učiniť záver o konkrétnom časovom momente ohraničenia práva alebo práv existujúcich k momentu účinkov bodu 3. Dodatku č. 2, ktorých sa bod č. 3. týka a na ktoré čo do ich rozsahu (u pohľadávok čo do konkrétnej výšky) má bod 3. dopad v podobe ich zániku vzdaním sa týchto práv podľa . Pokiaľ účinky Dodatku č. 2, a teda aj bodu 3. tohto Dodatku č.2 nastali v časovom intervale od platnosti Dodatku č. 2 do konca roku 2015, teda do 31.12.2015 (interval od 2.11.2015 podľa bodu 5. Dodatku č. 2 do 31.12.2015), nemohol mať bod 3. Dodatku č. 2 dopad na práva

- pohľadávky, ktoré vznikli po momente, kedy nastali účinky Dodatku č. 2 do konca roka 2015.

11. Pri vymedzení predmetu sporu ako preplatku na službe dodávky elektrickej energie za celý rok 2015 nebolo možné podľa okresného súdu skonštatovať dôvodnosť žalovanej pohľadávky v žalobcom uplatnenej výške, pretože táto v dôsledku Dodatku č. 2, bod 3. za rok 2015 v rozsahu zodpovedajúcom obdobiu od 1.1.2015 do momentu účinkov Dodatku č. 2 zanikla na základe realizácie platného právneho úkonu žalobcu - vzdania sa tohto práva žalobcu podľa bodu 3. Dodatku č. 2. Okresný súd zdôraznil, že žalobca v konaní nespochybňoval obsah písomného vyhotovenia Dodatku č. 2, a to ani v bode 3. a zároveň efektívne tiež nespochybnil a nevyvrátil tvrdenia žalovanej strany v tom smere, že vôľa strán Dodatku č. 2 smerovala k tomu, aby žiadna zo zmluvných strán nemala voči druhej zmluvnej strane žiadny nárok. Uvedené tvrdenie právneho zástupcu žalovaného (č.l. 208 spisu) vyplývalo i z výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného (č.l. 219 spisu), ktorý vyjadril, že k vyúčtovaniu dodávky tepla došlo až po skončení nájomného vzťahu, pričom pri skončení nájomného vzťahu mali strany medzi sebou

dohodnutú klauzulu, že všetko majú vysporiadané. Ak účinky Dodatku č. 2 nastali až po 31.12.2015, zanikla vyššie uvedeným spôsobom vzdania sa práva žalobcu na zaplatenie žalovanej pohľadávky celá žalovaná pohľadávka.

12. Okresný súd považoval za potrebné zdôrazniť rozlišovanie platnosti právneho úkonu a účinnosti právneho úkonu, až s ktorou účinnosťou právneho úkonu sú spojené právne dôsledky založené právnym úkonom (v tomto prípade vo vzťahu k dojednaniu bodu 3. Dodatku č. 2 účinky vzdania sa práva vyplývajúceho z predmetnej Zmluvy o nájme nebytových priestorov v rozsahu existujúceho alebo existujúcich práv k momentu účinkov tohto bodu Dodatku č. 2). Rovnako považoval za významné zdôrazniť, že samotné vyúčtovanie elektrickej energie vznik pohľadávky žalobcu z titulu preplatku len deklaruje, nakoľko táto pohľadávka vznikala realizáciou dodávky elektrickej energie a úhradami zálohových platieb v priebehu roka 2015, a teda nebolo možné súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že až k 31.12.2015 bolo možné učiniť vyúčtovanie realizovanej dodávky a zálohových platieb, pretože k tomuto momentu bolo možné stanoviť len konkrétnu výšku tejto pohľadávky za celý rok 2015, ktorá však vznikala priebežne počas roka 2015, všetko pri zohľadnení mesačnej frekvencie realizácie zálohových platieb s poukazom na článok III., bod 3.5. Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 11.8.2014. Ani tieto skutočnosti však nezmenili nič na závere o relevantnosti skutočnosti nepreukázania konkrétneho momentu účinkov Dodatku č. 2 vrátane bodu 3. tohto Dodatku č. 2, ku ktorému momentu zanikli na základe dohody práva strán založené Zmluvou o nájme nebytových priestorov vzdaním sa týchto práv podľa a v dôsledku čoho nebolo možné konkrétnou sumou na základe výsledkov vykonaného dokazovania v tejto veci kvantifikovať dôvodnú výšku preplatku žalobcu na zálohách za spotrebovanú elektrickú energiu za celý rok 2015.

13. Na základe primárnej argumentácie o nepreukázaní výšky žalovanej pohľadávky a v nadväznosti na to o vyhodnotení vecnej dôvodnosti procesnej obrany žalovaného viažucej sa k bodu 3. Dodatku č. 2, pri právnom posúdení tohto zmluvného dojednania, rozhodol okresný súd o zamietnutí žaloby.

14. Okresný súd poukázal na to, že z rovnakých dôvodov nebolo možné ani rozhodnúť v súlade s návrhom žalobcu rozsudkom na základe uznania nároku podľa , pretože už v odpore proti platobnému rozkazu žalovaný vymedzoval svoju procesnú obranu s poukazom na zánik žalovanej pohľadávky v dôsledku realizácie jednostranného právneho úkonu započítania pohľadávky žalovaného z titulu nedoplatku za dodávku tepelnej energie za rok 2014 a 2015 voči žalovanej pohľadávke, ktorý právny úkon jednostranného započítania mal realizovať žalovaný po začatí upomínacieho konania. Žalovaný teda takýmto obsahom procesnej obrany neučinil právny úkon uznania žalovanej pohľadávky, pretože tvrdil jej nedôvodnosť a zánik v dôsledku realizovaného právneho úkonu započítania (v zmysle ), čo vylučovalo rozhodnutie v tejto veci rozsudkom na základe uznania nároku.

15. Rovnaký dopad mal záver okresného súdu o nepreukázaní konkrétneho časového momentu účinkov Dodatku č. 2 vrátane bodu 3. i na žalovaným (nesprávne uvedené žalobcom) tvrdenú pohľadávku z titulu nedoplatku za tepelnú energiu za roky 2014 a 2015. Pri nepreukázaní existencie žalobcom tvrdenej výšky pohľadávky voči žalovanému vo výške žalovanej istiny a výšky pohľadávky žalovaného voči žalobcovi vo výške vyplývajúcej z fakturácie č. 20170006 v sume 3.249,32 Eur nebolo možné skonštatovať účinky zániku žalovanej pohľadávky a najmä ustáliť konkrétny rozsah zániku žalovanej pohľadávky na základe žalovaným zrealizovaného jednostranného právneho úkonu započítania zo dňa 19.9.2017 (č.l. 60 spisu).

16. Na dôvody, ktoré viedli okresný súd k rozhodnutiu o zmietnutí žaloby v celom rozsahu zostala pri vymedzených východiskách meritórneho rozhodnutia bez vplyvu skutočnosť, že žalovaný samotnú existenciu základu žalovanej pohľadávky v konaní - v podaní odporu proti platobnému rozkazu nerozporoval potvrdzujúc, že došlo k nesprávnemu vyúčtovaniu vyššej spotreby elektrickej energie než bola žalobcom v skutočnosti spotrebovaná a že sám po začatí upomínacieho konania inicioval jednostranné započítanie (č.l. 60 spisu). Na tomto mieste okresný súd zdôraznil, že pohľadávka, ktorá je predmetom započítania, je determinovaná svojím konkrétnym základom a konkrétnou výškou. Pokiaľ nie je spoľahlivo preukázaná výška žalovanej pohľadávky, ktorej sa započítanie týka z dôvodov uvedených vyššie, nie je možné jej zánik v konkrétnej výške v dôsledku započítania skonštatovať. Naviac z vykonaného dokazovania k momentu meritórneho rozhodnutia, a to konkrétne z vyjadrenia štatutárneho zástupcu žalovaného RNDr. Miroslava Borika vyplývalo, že v rokoch 2014 a 2015 boli na relevantnom odbernom mieste č. 0159 tri budovy, jedna bola novostavba, ktorá mala samostatné odberné miesto

a dve budovy boli staršej povahy unimobuniek. Pokiaľ išlo o budovu využívanú subjektom žalobcu, tak dodávané teplo sa účtovalo žalobcovi, pokiaľ bolo dodávané teplo aj do inej budovy, teplo sa rozpočítavalo podľa metrov štvorcových. V určitom období rokov 2014 a 2015 využívala druhú budovu vykurovanú z označeného odberného miesta aj iná firma, ktorú nevedel štatutárny zástupca žalovaného označiť. V prípade, že sa jednalo o obdobie, kedy priestor využívala aj táto ďalšia osoba, tak sa teplo, ktoré bolo dodané, rozúčtovávalo podľa metrov štvorcových využívanej plochy, prenajatej plochy medzi tretí subjekt a žalobcu. V prípade, že táto firma už teplo na predmetnom odbernom mieste neodoberala a nevyužívala tieto priestory, boli využívané tieto priestory aj žalovaným ako skladové priestory a bola tam napríklad uskladnená rezačka, pričom v tej dobe sa priestory nevykurovali a dodávka tepla z tohto odberného miesta bola účtovaná žalobcovi (č.l. 219 - 220 spisu). Na základe vyhodnotenia takéhoto vyjadrenia sa štatutárneho zástupcu žalovaného v rámci jeho výpovede podľa a pri zohľadnení výsledkov ostatného vykonaného dokazovania oboznámením faktúr vystavených subjektom Žilinská teplárenská a.s. ako predávajúcim na žalovaného ako kupujúceho podľa č.l. 126 a nasledujúce vrátane rozdelenia fakturovaného plnenia na odberné miesta podľa druhej strany týchto daňových dokladov - faktúr a po vyhodnotení dôkazov podľa okresný súd konštatoval, že nebola ani z týchto dôvodov spoľahlivo preukázaná výška žalovaným tvrdenej pohľadávky voči žalobcovi z titulu dodávky tepla v rokoch 2014 až 2015 vyúčtovanej faktúrou č. 20170006 v sume 3.249,32 Eur a konkrétna žalovaným tvrdená výška pohľadávky nebola preukázaná ani svedeckou výpoveďou p. Q. O., ktorá výpoveď bola síce hodnoverná, avšak vo vzťahu ku konkrétnej výške predmetnej pohľadávky žalovaného výlučne všeobecná, neposkytujúca dostatočný podklad pre záver o preukázaní pohľadávky žalovaného v konkrétnej výške 3.249,32 Eur. Tieto konštatovania uviedol okresný súd len podporne pri zdôraznení primárneho argumentu, ktorý viedol k rozhodnutiu o zamietnutí žaloby. Rovnako pri zohľadnení primárnych dôvodov rozhodnutia súdu o zamietnutí žaloby nevzhliadol okresný súd priestor a dôvod pre posudzovanie konania žalobcu ako rozporného s dobrými mravmi a pravidlami poctivého obchodného styku pri uplatnení žalovanej pohľadávky, ako to namietal žalovaný.

17. Vzhľadom k tomu, že žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, stranou sporu v tomto konaní úspešnou bol žalovaný, ktorému okresný súd podľa priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne podľa a súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie na súde končí.

18. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom zástupcu z dôvodu podľa . Žalobca poukázal na to, že okresný súd v odôvodnení došiel k viacerým záverom, pričom hlavným dôvodom zamietnutia žaloby bolo právne posúdenie bodu 3. Dodatku č. 2 ako dohody o vzdaní sa práva s tým, že obsah tohto dodatku možno vztiahnuť aj na žalobcom uplatnený nárok. Žalobca so zamietnutím svojho nároku ako i s odôvodnením okresného súdu nesúhlasil. Mal za to, že rozhodnutie okresného súdu sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení Dodatku č. 2, pričom viacero záverov súdu prvej inštancie považoval za nesprávne. Žalobca bol presvedčený, že znenie bodu 3. Dodatku č. 2 podľa ktorého „Zmluvné strany prehlasujú, že z predmetného zmluvného vzťahu nemajú voči sebe žiadne pohľadávky a iné právne nároky“, nemožno právne posúdiť ako dohodu o vzdaní sa práv, pretože tento zámer z použitej formulácie tohto ustanovenia žiadnym spôsobom nevyplýva. Dodatok č. 2 neobsahuje vyjadrenie ktorejkoľvek zmluvnej strany o tom, že sa vzdáva svojho práva, neobsahuje výslovný konsenzus o zámere vzdať sa svojich práv do budúcnosti a hlavne neobsahuje zámer vzdať sa takých práv, ktorých obsah nebol v čase uzatvorenia dodatku známy. Bod 3. možno chápať len ako vyhlásenie strán o tom, že nemajú voči sebe žiadne pohľadávky z predmetného zmluvného vzťahu, nie ako dohodu o vzdaní sa práv. Žalobca zdôraznil časovú súvislosť, na ktorú poukázal už v priebehu konania a síce, že vznik jeho nároku na vrátenie preplatku na službách dodávky elektrickej energie a jeho konkrétna výška sa stala zrejmou až po vystavení faktúry č. 20150002 dňa 31.12.2015 a následnej oprave výsledkov tohto vyúčtovania. Následne odstránenie nedostatkov po jej vystavení bolo tou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá poskytla žalobcovi jasnú, určitú a neskreslenú predstavu o obsahu jeho práva. K uzatvoreniu odkazovaného Dodatku č. 2 však došlo celé dva mesiace pred vystavením tejto faktúry, a preto je nesporné, že táto kritická informácia v čase uzatvorenia Dodatku č. 2 úplne absentovala. Vychádzajúc z časovej súvislosti informácií by bola prípadná dohoda o vzdaní sa práva vo vzťahu k žalobcovmu nároku absolútne neplatná, ku ktorému záveru dospel i okresný súd, ktorý však následne nato pristúpil k hodnoteniu momentu účinnosti Dodatku č. 2, ktorý označil za ďalší kľúčový prvok pre posúdenie dohody o vzdaní sa práva. Podľa žalobcu, ak malo byť zámerom zmluvných strán nebyť viazaný výsledkami vyúčtovaní služieb dodávok energií, potom nemalo význam následne

vykonávať vyúčtovanie týchto energií, ku ktorým napriek tomu došlo po ukončení nájomného vzťahu. Z výpovede štatutárneho orgánu žalovaného RNDr. Miroslava Borika vyplynulo niekoľko skutočností. Prvou je jednak pôvodný zámer strán chápať bod 3. Dodatku č. 2 ako dohodu o urovnaní a nie tak, ako to interpretoval okresný súd, ako dohodu o vzdaní sa práva. Dohoda o urovnaní je však sama osebe neúčinná a tým aj bezpredmetná vo vzťahu k právam, ktorých obsah nie je v čase uzatvorenia dohody o urovnaní známy, čo sa vzťahuje i na právo žalobcu na vrátenie preplatku na službách dodávky elektrickej energie. Druhou skutočnosťou je, že k vyúčtovaniu ako elektrickej energie, tak i tepelnej energie, došlo až po ukončení nájomného vzťahu, pričom ak bol zámer túto dohodu vztiahnuť i na toto vyúčtovanie, potom jeho samotné uskutočnenie bolo tak povediac zbytočné. Treťou skutočnosťou je to, že to bol práve žalovaný, ktorý vykonával vyúčtovanie ako elektrickej energie, tak i tepelnej energie, pričom žalobca pri všetkej opatrnosti vo vlastnej domnienke na potenciálne pochybenia upozornil. Žalobca poukázal na skutočnosť, ktorú okresný súd nevzal do úvahy, a to, že pôvodne dobropisovaná suma 439,25 Eur na základe faktúry č. 20150002 bola zo strany žalovaného dobrovoľne uhradená. V predmetnom konaní sa žalobca domáha len zaplatenia zvyšnej sumy 664,56 Eur, ktorá bola vypočítaná na základe opravy pochybení pri vyúčtovaní pôvodnej faktúry. Skutočnosť, že žalovaný uhradil aspoň túto sumu, je nespochybniteľným dôkazom o tom, že bod 3. Dodatku č. 2 sa žiadnym z uvedených spôsobov nemal dotýkať nárokov plynúcich z vyúčtovania služieb, t.j. dodávky elektrickej energie. Rozhodnutie okresného súdu trpí vážnymi nedostatkami, a to jednak v podložení záverov o momente nadobudnutia účinnosti Dodatku č. 2 a jednak v posúdení platnosti bodu 3. Dodatku č. 2 ako dohody o vzdaní sa práva cez moment nadobudnutia účinnosti takejto dohody. Okresný súd nemal preukázané, v ktorom časovom momente nadobudol Dodatok č. 2 účinnosť. Za objasnenú okolnosť považoval pritom len nepriame tvrdenie p. O. o tom, že Dodatok č. 2 bol zverejnený na webovom sídle prenajímateľa. Objasňovanie tejto okolnosti bolo predmetom vykonaného dokazovania len v minimálnej možnej miere, pričom práve okresný súd iniciatívne položil jednu pomerne všeobecnú otázku. Z odpovede konateľa bez doplňujúceho dotazovania uvedeným smerom, okresný súd vzal túto okolnosť za objasnenú, pričom žiadnym ďalším spôsobom neskúmal, kedy došlo k zverejneniu dodatku a či existuje spôsob ako toto tvrdenie verifikovať. Ďalší nedostatok v právnom posúdení veci spočíva v hodnotení okresného súdu, kedy uznal bod 3. Dodatku č. 2 ako platnú dohodu o vzdaní sa práva vo vzťahu k žalobcovmu nároku cez vlastnú domnienku časového momentu nadobudnutia účinnosti, s čím žalobca nesúhlasí. Účinnosť je časový moment, kedy sa platný právny úkon a najmä jeho následky, práva a povinnosti aktivujú. Prístup zvolený okresným súdom by de facto znamenal, že všetky dohody o vzdaní sa práva, by boli vďaka odloženej účinnosti platné bez ohľadu na vedomosť zmluvnej strany o budúcom potencionálnom práve. Ochrana subjektu neuvedomujúceho si potenciálny nárok by bola vážne ohrozená, čím sa popiera akýkoľvek význam uvedenej právnej normy. Žalobca dodal, že z poukazovania zálohových platieb na službu dodávky elektrickej energie ešte nemožno vyvodiť znalosť žalobcu o obsahu potenciálneho práva. V zásade ide len o pravidelne poukazované mesačné zálohy, ktorých nedoplatok/preplatok sa stane zrejmým až v momente ich vyúčtovania vo vzťahu ku skutočne spotrebovanej elektrickej energie a túto skutočnosť nie je možné vopred jasným a presným spôsobom určiť. Pred vykonaním vyúčtovania nemôže subjekt vedieť, či množstvo spotrebovanej elektrickej energie zodpovedá zloženým zálohám alebo či vznikol nedoplatok alebo preplatok, a teda či mu vzniklo právo domáhať sa vrátenia prípadného preplatku alebo naopak, či mu vznikla povinnosť uhradiť nedoplatok a v tomto momente z dôvodov výhodnosti pristúpiť i na dohodu o urovnaní. Žiadna z uvedených eventualít však nebola v čase uzatvorenia Dodatku č. 2 známa. Uvedené predstavuje jediný predpoklad platnosti/neplatnosti bodu 3. Dodatku č. 2 ako dohody o vzdaní sa práva, pričom posudzovanie účinnosti nie je namieste. Bez platného právneho úkonu sa nemožno domáhať jeho účinnosti, a teda následkov z neho vyplývajúcich. Okresný súd si tak v odôvodnení rozsudku navzájom odporuje, ak na jednej strane tvrdí, že dohoda o vzdaní sa práva by bola v tomto prípade absolútne neplatná, ale na druhú stranu sa zaoberá jeho účinnosťou, ktorý je však len následkom, resp. ďalšou vlastnosťou právneho úkonu a ktorý bez platnosti nemôže nastať, čomu nasvedčuje aj záver rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. , 5/2009.

19. Žalobca poukázal na to, že okresný súd sa nestotožnil ani s poukazom žalobcu na vyjadrenie žalovaného v odpore, ktorým tento uznal existenciu a oprávnenosť nároku uplatňovaného žalobcom. Súd prvej inštancie uvedené hodnotil ako procesnú obranu žalobcu, ktorá nemá povahu uznania záväzku, s čím žalobca nesúhlasí. Z odôvodnenia odporu vyplýva, že žalovaný uplatnený nárok žalobcu žiadnym spôsobom nepoprel, a to ani čiastočne, a contrario žalovaný považoval tento nárok za oprávnený a jeho procesná obrana bola tak postavená výhradne a len na súčasnej oprávnenosti kompenzačného úkonu, ktorý žalovaný vykonal medzi pohľadávkou žalobcu a tvrdenou pohľadávkou žalovaného na nedoplatku za odobratú tepelnú energiu. Odpor predstavuje procesný úkon žalovaného

smerom k súdu, ktorého obsahom je uvedené vyjadrenie. Žalovaný týmto vyjadrením v procesnom úkone okresnému súdu de facto tvrdí, že oprávnenosť nároku žalobcu, ktorý bol uplatnený v predmetnom konaní nespochybňuje, tento nárok bez pochybností presne identifikuje. V dôsledku uznávacieho prejavu žalovaného odpadá dôvod, pre ktorý sa konanie začalo, teda spornosť existencie, ako i výšky uplatneného nároku. Súd tak ďalej nezisťuje skutkové okolnosti a na ich objasnenie nevykonáva dokazovanie - vychádza zo samotného uznania nároku. Žalobca považoval za potrebné vziať do úvahy ďalší súbežný dôsledok vyjadrenia sa žalovaného a síce, že nespochybnením existencie a/alebo výšky nároku žalobcu na zaplatenie sumy 664,56 Eur sa tento nárok stáva vyjadrením žalovaného nespornou skutočnosťou. Právny základ nároku je nesporný, jeho obsah a výška sú nesporné, nárok samotný ako celok je nesporný a akékoľvek úvahy súdu o tom, že jeho kvantifikácia nebola spoľahlivo preukázaná sú v tomto smere bezpredmetné a nemôžu obstáť, v ktorej súvislosti poukázal i na ust. . Podľa žalovaného okresný súd nevzal do úvahy, že žalovaný v odpore uviedol, že nárok žalobcu vznikol, pričom to zo začiatku nebolo zrejmé v dôsledku vlastných pochybení, ktoré tvrdenie sa zhoduje s tvrdením žalobcu, čím sa táto skutočnosť nielenže nestala spornou, ale predstavuje zo strany žalovaného uznanie záväzku v zmysle , čím sa dôkazné bremeno presúva na „ramená“ žalovaného, ktorý musí spoľahlivo preukázať, že ním vykonaný kompenzačný úkon bol oprávnený. V tejto časti sa žalobca stotožnil so záverom okresného súdu, že žalovaný túto dôvodnosť spoľahlivo nepreukázal. Žalobca poukázal na to, že žalobca a žalovaný mali medzi sebou dohodu o tom, že žalobca nainštaluje merač spotreby elektrickej energie a žalovaný meradlo odobratej tepelnej energie, pričom žalobca ako jediný tento záväzok splnil a žalovaný svoju povinnosť k meradlu odobratej tepelnej energie nesplnil. Pokiaľ žalovaný odvádzal svoj protinárok len na základe faktúr dodaných Žilinskou teplárenskou spoločnosťou a nezohľadnil tepelné straty, údržbu spoločných priestorov, temperovanie a ďalšie skutočnosti, tak sa žalobca priklonil ku konštatovaniu okresného súdu, že žalovaný svoj nárok a tým aj odôvodnenosť kompenzačného úkonu nepreukázal.

20. Žalobca v závere poukázal na to, že okresný súd síce nie je viazaný právnym názorom procesných strán a právne posúdenie veci je jeho výlučnou kompetenciou, ale takéto hodnotenie sa nesmie opierať o nesprávnu interpretáciu dohody medzi stranami, mozaiku fiktívnych a ničím nepodložených časových úvah a popierania priamych a výslovných vyhlásení procesných strán. Žalobca nesúhlasil s interpretáciou okresného súdu, že bod 3. Dodatku č. 2 je dohodou o vzdaní sa práva, pretože toto explicitné vyhlásenie nevykazuje ani minimálne znaky takejto dohody. Tvrdenia okresného súdu, že zo strany žalobcu nedošlo k namietaniu obsahu ustanovenia bodu 3. Dodatku č. 2 je skresľujúce, pretože nič, a to ani procesná obrana žalovaného nenasvedčovala právnemu výkladu tohto ustanovenia ako dohody o vzdaní sa práva. Z pohľadu žalobcu formulácia bodu 3. je ničím nespochybniteľné vyhlásenie zmluvných strán, a to až do vydania napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorým tento prekvapujúco interpretoval ako vzdanie sa práva. Napriek tejto skutočnosti bolo v priebehu prvoinštančného konania poukázané na prípadnú absolútnu neplatnosť bodu 3. ako dohody o vzdaní sa práva vo vzťahu k nároku žalobcu, v prípade, že by právne hodnotenie tohto prejednávaného prípadu dospelo k takémuto posúdeniu. Žalobca sa stotožnil s tvrdením okresného súdu, že nárok žalovaného, ktorý bol údajným dôvodom kompenzačného prejavu nebol preukázaný. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

21. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný. Žalovaný sa s tvrdeniami prezentovanými v odvolaní žalobcu absolútne nestotožnil, tieto považoval za zavádzajúce a vytrhnuté z kontextu vykonaného dokazovania. Odvolaním napadnutý rozsudok považoval za spravodlivý, vecne a právne správny, vydaný na základe riadne zisteného skutkového stavu, ktorý neumožňoval v danej veci iný záver ako zamietnutie žaloby. Žalovaný sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu, že dohoda zmluvných strán obsiahnutá v bode 3. Dodatku č. 2 zo dňa 02.11.2015 predstavuje dohodu o vzdaní sa práv podľa . V intenciách tejto dohody sa tak žalovaný ako prenajímateľ vzdal akýchkoľvek nárokov voči nájomcovi v súvislosti s nedoplatkami na platbách za služby spojené s nájmom, pričom žalobca ako nájomca sa vzdal akýchkoľvek nárokov voči prenajímateľovi v súvislosti s preplatkami na platbách za služby spojené s nájmom. Pokiaľ žalobca tvrdí, že bod 3. Dodatku č. 2 nemožno považovať za dohodu o vzdaní sa práv, ale v danom prípade malo ísť „len“ o akési bezobsažné vyhlásenie zmluvných strán, tak takýto výklad žalovaný považuje za účelový a formalistický. Rovnako neobstojí ani argument žalobcu, že v danom prípade je predmetná dohoda o vzdaní sa práv absolútne neplatná z dôvodu, že v čase podpisu Dodatku č. 2 zo dňa 02.11.2015 nemali zmluvné strany „jasnú, určitú a neskreslenú predstavu o existencii a výške nároku“. K uvedenému žalovaný uviedol, že právo žalobcu na vrátenie preplatku za spotrebovanú

energiu existovalo už v čase podpisu predmetného Dodatku č. 2 (rovnako ako právo žalovaného na úhradu nedoplatku za spotrebované teplo), pričom sa stotožnil so záverom okresného súdu vyjadreným na strane 7 napadnutého rozsudku, podľa ktorého „samotné vyúčtovanie elektrickej energie vznik pohľadávky žalobcu z titulu preplatku len deklaruje, nakoľko táto pohľadávka vznikala realizáciou dodávky elektrickej energie a úhradami zálohových platieb v priebehu roka 2015, a teda nie je možné súhlasiť s argumentáciou žalobcu poukazujúcou na skutočnosť, že až k 31.12.2015 bolo možné učiniť vyúčtovanie realizovanej dodávky a zálohových platieb, pretože k tomuto momentu bolo možné stanoviť len konkrétnu výšku tejto pohľadávky za celý rok 2015, ktorá však tak ako je uvedené skôr, vznikala priebežne počas roka 2015“. Bez ohľadu na uvedené mal žalovaný za to, že v konaní predloženými dôkazmi dostatočne preukázal oprávnenosť jeho nároku voči žalobcovi na úhradu nedoplatku za žalobcom spotrebovanú tepelnú energiu v roku 2015, ktorý bol predmetom jeho kompenzačného úkonu voči žalobcovmu nároku. Podrobne objasnil mechanizmus rozúčtovania tepla v rámci odberného miesta. Naopak žalobca vyúčtované teplo spochybňoval len ničím nepodloženými a ťažko overiteľnými subjektívnymi tvrdeniami. K tvrdeniu žalobcu, že na podklade kompenzačného úkonu žalovaného súd prvej inštancie nemal ďalej skúmať skutkové okolnosti sporu a žalobe mal automaticky z dôvodu uznania nároku v celom rozsahu vyhovieť, sa žalovaný absolútne nestotožnil. Prejav vôle žalovaného obsiahnutý v jednostrannom zápočte adresovanom žalobcovi smeroval k zániku záväzku započítaním a nemožno ho právne relevantne považovať za prejav vôle žalovaného takto započítaný záväzok uznať. Podľa žalovaného námietky uvádzané žalobcom v odvolaní nijako relevantne nespochybňujú správnosť, zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a nie sú spôsobilé osvedčiť oprávnenosť žalobcom tvrdeného nároku. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

22. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 20.02.2019 (č.l. 331, 332 spisu). Žalobca sa krajne nestotožnil s konceptom, ktorý žalovaný prezentoval a ktorý je postavený na tom, že bod 3. Dodatku č. 2 zo dňa 02.11.2015 je platne uzatvorenou dohodou o vzdaní sa žalobcom uplatneného práva z dôvodu, že toto právo existovalo ku dňu posunutej účinnosti. Uviedol, že účinnosť predstavuje časový moment, ktorým sa všetky už platne dohodnuté práva, povinnosti a zamýšľané následky „len“ aktivujú. Predpokladom dovolávania sa účinnosti určitého dojednania je v prvom rade jeho platné uzatvorenie a z tohto dôvodu nemožno prípadné nedostatky v platnosti konvalidovať, ani podmieňovať odloženou účinnosťou. Konštatovanie, že žalobca mal predstavu o existencii svojho práva, pretože priebežne uhrádzal zálohové platby, skresľujúcim spôsobom simplifikuje danú situáciu. Zálohová platba je vopred pevne stanovená suma, ktorú žalobca síce uhrádza pravidelne, ale až na základe ročného vyúčtovania získa jasnú a ničím neskreslenú predstavu o tom, či úhrn týchto platieb skutočne postačuje na pokrytie ceny a poplatkov, ktoré si účtuje dodávateľ elektrickej energie. V tomto smere možno hovoriť o dvoch právnych vzťahoch. Úhrn zálohových platieb môže byť vyšší, rovnaký alebo nižší ako výsledná fakturovaná suma za spotrebovanú elektrickú energiu. Ktorá z uvedených eventualít skutočne nastane a či vôbec, sa stane zrejmým až po záverečnom vyúčtovaní a nie pred ním. Nebolo zámerom žalobcu uzatvárať akúkoľvek dohodu o právach, o ktorých obsahu nemal jasnú predstavu. Žalovaný pri vyúčtovávaní energií spočiatku pochybil, čo sám v odpore priznal, čím došlo k zavádzaniu žalobcu. Ak by mali sporové strany záujem skutočne ukončiť nájomný vzťah bez realizácie vyúčtovania zálohových platieb za posledné nájomné obdobie, bola by táto skutočnosť v dohode o ukončení nájmu explicitne uvedená a následne by k žiadnemu vyúčtovaniu elektrickej energie zo strany žalovaného nedošlo. Podľa žalobcu význam vyhlásenia protistrany uskutočneného v odpore proti platobnému rozkazu, že nárok žalobcu vznikol a tento nespochybňuje, spočíva v dvoch rovinách, a to procesnej a hmotnoprávnej. V procesnoprávnej rovine má uznávací prejav dôležitosť z hľadiska inštitútu uznania nároku v zmysle a v hmotnoprávnej rovine možno tento prejav analogicky pripodobniť uznaniu záväzku v zmysle . Procesná obrana žalobcu je založená na kompenzačnom úkone jeho vlastnej pohľadávky, ktorú spoľahlivo nepreukázal. Vzhľadom k tomu, že započítanie nebolo platné, zostal len žalovaným uznaný nárok na vrátenie preplatku vzniknutého vyúčtovaním spotreby elektrickej energie. V oboch prípadoch sa právny titul a výška nároku stali týmto vyhlásením nespornou skutočnosťou, s ktorou mal súd operovať bez potreby ďalšieho dokazovania zo strany žalobcu. Okresný súd sám konštatoval, že pomerne všeobecná a nepresná výpoveď pracovníčky žalovaného a konateľa spoločnosti nepostačuje na preukázanie ním tvrdenej pohľadávky. V tomto smere žalobca poukázal na dohodu strán sporu, že žalovaný vykoná inštaláciu meradla spotreby tepelnej energie k čomu nedošlo, a teda žalovaný nekonaním vyvolal stav, kedy odôvodnenosť ním tvrdeného nároku na nedoplatok za odobraté teplo opiera o nedostačujúce výpovede.

23. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 19.03.2019 (č.l. 344 spisu). Žalovaný sa v prvom rade odvolal na svoje vyjadrenie zo dňa 29.01.2019 a dodal, že pokiaľ žalobca vo vyjadrení uvádza, že výška fakturácie za spotrebovanú elektrickú energiu sa mu „vyjavila až jej vyúčtovaním ... po podpísaní dodatku č. 2“, pričom „nebolo zámerom žalobcu uzatvárať akúkoľvek dohodu o právach, o ktorých obsahu nemal jasnú predstavu“, tak takéto tvrdenia považoval za účelové. Žalovaný súhlasí s tvrdením žalobcu, že „úhrn zálohových platieb môže byť vyšší, rovnaký alebo nižší ako výsledná fakturovaná suma za spotrebovanú elektrickú energiu“ a dodáva, že tak, ako sa žalobca podpisom predmetnej dohody vzdal svojho práva na vrátenie preplatku za spotrebovanú elektrickú energiu, tak sa žalovaný vzdal svojho práva na úhradu nedoplatku za spotrebovanú elektrickú energiu. Práve z toho dôvodu, a síce aby sa predišlo sporom ohľadom prípadných nárokov súvisiacich s preplatkami, resp. nedoplatkami na žalobcom spotrebovaných energiách, pristúpili zmluvné strany ku komplexnému urovnaniu končiaceho vzťahu formou dohody o vzdaní sa práv tak, ako jednoznačne vyplýva z predmetného bodu 3. Dodatku č. 2. V súlade s touto dohodou a v zmysle zásady pacta sunt servanda žalovaný po skončení nájmu nepristúpil k uplatneniu nedoplatku za žalobcom spotrebované teplo napriek tomu, že táto jeho splatná pohľadávka 5-násobne prevyšovala žalobcom uplatnený nárok. Žalobcom prezentovaný výklad bodu 3. Dodatku č. 2 v zmysle ktorého dojednanú dohodu o vzdaní sa práv nemožno vztiahnuť na ním uplatnený nárok na vrátenie preplatku za spotrebovanú elektrickú energiu, nakoľko v čase podpisu Dodatku č. 2 žalobca nemal vedomosť o konkrétnej výške preplatku, žalovaný považoval za špekulatívny. Odvolávajúc sa na autonómiu vôle zmluvných strán, ako aj na recipročnú povahu predmetnej dohody žalovaný zdôraznil, že právo žalobcu na vrátenie preplatku za spotrebovanú energiu existovalo už v čase podpisu predmetného Dodatku č. 2, rovnako ako existovalo právo žalovaného na úhradu nedoplatku za spotrebované energie. Navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

24. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 26.03.2019 bolo vyjadrenie žalovaného doručené na vedomie žalobcovi.

25. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) prejednal vec v medziach ust. , bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. , bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. v spojení s ust. . Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

26. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -397 zo dňa 11.02.2020, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 11.02.2020 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

27. Krajský súd uvádza, že napadnutý rozsudok okresného súdu posudzoval v rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých v podaní zo dňa 03.12.2018. Žalobca práve predmetným odvolaním stanovil kvalitatívnu, ako aj kvantitatívnu stránku posudzovania napadnutého rozhodnutia okresného súdu krajským súdom. Za aplikácie ust. , , z podaného odvolania žalobcu prostredníctvom jeho zástupcu bolo zrejmé, že žalobca nesúhlasil s právnym záverom okresného súdu, pokiaľ tento žalobu žalobcu zamietol, v spojení aj so závislým výrokom o nároku na náhradu trov konania. V podstate žalobca v odvolaní zotrval na svojich tvrdeniach, prostriedkoch procesného útoku, ktoré uvádzal v konaní pred okresným súdom, vo vzťahu k nároku na plnenie v sume 664,56 Eur s príslušenstvom titulom preplatku vzniknutého vyúčtovaním spotreby elektrickej energie a zálohových platieb, ktoré žalobca ako nájomca poukazoval žalovanému ako prenajímateľovi počas trvania nájomného vzťahu, ku ktorému vyúčtovaniu došlo po ukončení právneho vzťahu založeného medzi sporovými stranami Zmluvami o nájme nebytových priestorov zo dňa 13.11.2013 a následne dňa 11.08.2014, a to na základe faktúry č. 20150002, podľa ktorej bola dobropisovaná žalovaným nižšia sumy 439,25 Eur (dobrovoľne uhradená) ako mala byť, a to v sume 1.103,81 Eur. Žalobca nesúhlasil so záverom okresného súdu, ktorý nesprávne posúdil obsah Dodatku č. 2 zo dňa 02.11.2015, a to jeho bod 3. ako dohodu o vzdaní sa práva. Ďalej namietal, že okresný súd sa nestotožnil s poukazom žalobcu na vyjadrenie žalovaného v odpore, ktorým uznal existenciu a oprávnenosť nároku uplatňovaného žalobcom a uvedené hodnotil len ako procesnú obranu, ktorá nemá povahu uznania záväzku.

28. Vo vzťahu k žalobcom vymedzenému dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uvádza, že nebol relevantný a v podstatných častiach súhlasí so skutkovými závermi, ako aj právnym posúdením, ktoré uskutočnil okresný súd v napadnutom rozhodnutí. Práve z titulu aplikácie ust. nebolo potrebné a ani žiaduce, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, s ktorými sa stotožňuje a ktoré vyjadril okresný súd v napadnutom rozhodnutí, preto je postačujúce v rámci odvolacieho konania na ne len odkázať. Uvedený postup krajského súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 08. októbra 2009, z ktorého vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, v spojení aj s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu sa odvolací súd v zásade môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia okresného súdu, ako aj uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 20.12.2017, z ktorého rovnako vyplýva, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok, preto určujúca je spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom, čo vytvára ich organickú jednotu. Ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so závermi rozsudku okresného súdu, a odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu v podstate v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

29. K námietke nesprávneho právneho vyhodnotenia uskutočneného okresným súdom, krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.

30. Vzhľadom k žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 664,56 Eur spolu s príslušenstvom a náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur, krajský súd v zhode s okresným súdom uvádza, že žalobcom uplatnený nárok vychádzal zo Zmlúv o nájme nebytových priestorov zo dňa 13.11.2013, 11.08.2014, uzavretých medzi sporovými stranami (č.l. 17-22, 25-30 spisu), podľa ktorých v ich článkoch IV. bod 4.6 vyplývalo dojednanie v znení „Po ukončení kalendárneho roka a obdržaní vyúčtovania za uvedené služby sa prenajímateľovi vyúčtujú zálohy za služby (teplo, voda, elektrická energia) a doúčtuje sa poplatok za údržbu príjazdovej cesty v zimnom období.“ Z článku IV. oboch zmlúv bolo zrejmé dojednanie týkajúce sa ceny služieb, v zmysle ktorého sa nájomca zaviazal platiť prenajímateľovi mesačne úhradu za služby spojené s užívaním priestorov. Okresný súd vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu, ktorý odvodzoval z titulu nesprávne vyúčtovaného preplatku podľa faktúry žalovaného č. 20150002, ktorou bola dobropisovaná suma v celkovej výške 439,25 Eur v spojení s faktúrou č. 20140052, pri výpočte vykonaného žalobcom, podľa ktorého správne mal byť vyúčtovaný preplatok v sume 1.103,81 Eur, z ktorého nevyplatená časť pohľadávky predstavuje sumu 664,56 Eur, sa zaoberal nielen uplatneným nárokom žalobcu, ale i obranou žalovaného, ktorý sa bránil tvrdením, že uzatvorením Dodatku č. 2 zo dňa 02.11.2015, ktorým došlo k skončeniu nájmu bolo dojednané urovnanie vzájomných práv a povinností kompletným spôsobom tak, že žiadna zo zmluvných strán nemá voči druhej strane zmluvný nárok. Z obsahu Dodatku č. 2 zo dňa 02.11.2015 označeného ,,Ukončenie nájmu a odovzdanie priestoru, zo dňa 11.08.2014 v znení jej Dodatkov zo dňa 27.2.2015“ na č.l. 34 spisu bolo zistené, že v jeho bode 1. sa zmluvné strany podľa Článku VIII. bod 8.2 Zmluvy o nájme nebytových priestorov „dohodli na skončení Platnosti Zmluvy dňa 31.10.2015“ s tým, že v bode 3. tohto dodatku zmluvné strany prehlásili, že ,,z predmetného zmluvného vzťahu nemajú voči sebe žiadne pohľadávky a iné právne nároky“. V bode 5. predmetného dodatku bolo dohodnuté, že nadobúda platnosť dňom jeho podpisu obidvoma zmluvnými stranami a účinnosť nadobúda dňom nasledujúcim po dni jeho zverejnenia na webovom sídle prenajímateľa.

31. Primárne odvolací súd uvádza, že súhlasí s okresným súdom, ktorý za zistenia absencie sporných a pochybných práv medzi stranami sporu vyššie citovaný bod 3. Dodatku č. 2 posúdil podľa ust. ako dohodu o vzdaní sa práv strán, ktoré k momentu účinkov Dodatku č. 2 strany sporu voči sebe mali a ktoré k tomuto momentu existovali. Za stavu nepreukázania konkrétneho momentu nadobudnutia účinnosti Dodatku č. 2 vrátane jeho bodu 3., t.j. konkrétneho ohraničenia práva

existujúceho k momentu účinnosti tohto Dodatku č. 2, ak aj okresný súd pri posudzovaní dôvodnosti či nedôvodnosti pohľadávky žalobcu rozdeľoval účinky bodu 3. Dodatku č. 2 v časovom intervale od jeho platnosti do konca roku 2015 a po 31.12.2015, jeho zhodnotenia sú bez vplyvu k vecne správnemu záveru o nepreukázaní dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku pri jeho vymedzení ako preplatku na služby dodávky elektrickej energie za celý rok 2015 v uplatnenej výške.

32. Len na doplnenie považuje krajský súd za potrebné uviesť, že bez ohľadu k momentu účinnosti Dodatku č. 2, a to účinnosti do 31.12.2015, prípadne až po 31.12.2015, predsa právny úkon Dodatku č. 2 bol prejavom vôle zmluvných strán usporiadať práva a povinnosti zo zmluvného vzťahu nájomnej zmluvy v súvislosti s ukončením tohto zmluvného vzťahu ku dňu 31.10.2015. Dodatok č. 2 v bode 3., podľa ktorého ,,z predmetného zmluvného vzťahu nemajú voči sebe žiadne pohľadávky a iné právne nároky“ tak reagoval, mal dopad a väzbu na zmluvný vzťah, čo sa viaže i na právo na vyúčtovanie záloh v zmysle článku IV. bod 4. nájomných zmlúv a nárok z neho vyplývajúci. Neplatnosť vzdania sa budúcich práv na základe dohody v zmysle predsa môže nastať len ohľadne tých práv, ktoré vzniknú na základe zákona alebo zmluvy, poprípade iných právnych skutočností, pričom vznik týchto práv je založený obligatórne. Tam však kde zákon umožňuje odlišnú úpravu, t.j. dohodu medzi stranami, ktorou možno určitú úpravu modifikovať alebo ju vylúčiť, nemožno takúto dohodu kvalifikovať ako dohodu o vzdaní sa budúcich práv, a teda dohodu neplatnú. V danom prípade právny úkon Dodatku č. 2 vychádzal z prejavu vôle zmluvných strán ukončiť zmluvný vzťah, v rámci ktorého zmluvne modifikovali článok IV. bod 4.6 nájomných zmlúv, dôsledkom ktorej bolo vzájomné vysporiadanie práv, čiže i na práva na vyúčtovanie mesačne realizovaných zálohových platieb. Podľa názoru odvolacieho súdu už zo samotného znenia ust. vyplýva, že ide o dohodu o vzdaní sa práv, preto nie je možné vykladať túto dohodu len reštriktívne a viazať ju len na pohľadávku z titulu preplatku s tvrdením, že takéto právo, výška, základ, nebol v čase uzatvorenia dodatku známy, keďže toto právo malo základ práve v zmluvách o nájme, modifikovaných predmetným dodatkom.

33. Pokiaľ žalobca nesúhlasil s postupom okresného súdu, ktorý tvrdenie žalovaného v odpore voči platobnému rozkazu hodnotil len ako procesnú obranu a nie uznanie záväzku, krajský súd uvádza, že prejav vôle žalovaného obsiahnutý v odpore voči platobnému rozkazu nemá znaky uznania záväzku. Žalovaný v podanom odpore neprejavil vôľu ani úmysel záväzok voči žalobcovi uznať a jeho prejav vôle, ktorý smeroval k tvrdeniu o zániku pohľadávky žalobcu započítaním, rovnako nemal znaky uznania záväzku. V odpore a v jednostrannom zápočte pohľadávok zo dňa 19.09.2017 na č.l. 60 spisu prejavená vôľa žalovaného započítať svoju pohľadávku voči pohľadávke žalobcu nestačila na to, aby bola hodnotená ako úmysel žalovaného uznať pohľadávku žalobcu, alebo spôsobiť jej zánik inak. Započítanie a uznanie záväzku sú dva odlišné právne úkony. Právny úkon započítania smeruje k zániku záväzku. Právny úkon uznania záväzku smeruje k potvrdeniu existencie záväzku k okamihu jeho uznania. Ide o inštitút zabezpečenia záväzku. Vôľa dlžníka v prípade uznania záväzku smeruje k tomu, aby započítavaná pohľadávka nezanikla a trvala naďalej s tým následkom, že sa predĺži možnosť jej úspešného súdneho vymáhania, vrátane dôsledku prenesenia dôkazného bremena na dlžníka. Právne úkony je potrebné vykladať v súlade s vôľou konajúceho a v súlade s jazykovým vyjadrením právneho úkonu. Predsa samotné tvrdenie žalovaného, že vznikol nárok žalobcu v podobe nevráteného preplatku, sám osebe nie je hmotnoprávnym uznaním nároku, ani procesnoprávnym uznaním nároku. Z uvedeného preto okresný súd správne posudzoval argumentáciu žalovaného len ako prostriedok procesnej obrany. Z uvedeného i tento odvolací dôvod žalobcu bol zhodnotený ako nedôvodný.

34. Na základe vyššie uvedených len zvýrazňujúcich zhodnotení krajským súdom za aplikácie ustanovenia , neboli zistené dôvody na zrušenie rozsudku okresného súdu ani na jeho zmenu, a preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie spolu aj so závislým výrokom o trovách prvoinštančného konania, ktorý osobitnými odvolací dôvodmi žalobcu nebol napadnutý.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s ustanovením a . Vzhľadom k výsledku tohto odvolacieho konania bolo zrejmé, že žalobca so svojim odvolaním nebol úspešný, preto žalovanému ako úspešnej strane tohto sporu bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady podľa ustanovenia rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.