Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-66-2019.pdf
PDF · 133.71 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/66/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: V. B., nar. XX.X.XXXX, adresa W. Z., Y. XX, o zaplatenie 2.820,07 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 15C/39/2016-88 zo dňa 24.4.2018 - v časti splatnosti uloženej povinnosti a v zamietajúcej časti, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e a v napadnutej časti splatnosti uloženej povinnosti, ako i v závislom výroku o náhrade trov konania r u š í a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol nasledovne: „I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 3.023,33 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne: zo sumy 2.934,75 eur od 10.10.2013 do 18.10.2013, zo sumy 2.876,05 eur od 19.10.2013 do 24.10.2013, zo sumy 2.820,07 eur od 25.10.2013 do zaplatenia, zo sumy 199,18 eur od 10.10.2013 do zaplatenia, to všetko v pravidelných mesačných splátkach po 30,- eur mesačne splatných vždy do 25. dňa mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta. III. Žalobcovi sa priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.“
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch... v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom v čase omeškania.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ako vyplynul z vykonaného dokazovania, že: „Žalobca a žalovaná dňa 19.12.2012 uzavreli úverovú zmluvu č. 0000000000026433, ktorou bol žalovanej poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 3.000,- eur s ročnou úrokovou sadzbou 17,9 %, s konečnou splatnosťou 27.12.2022 a s počtom a výškou splátok: 120 x 54,53 eur. V súlade s bodom 4 zmluvy o úvere žalobca listom zo dňa 27.08.2013 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, čím
vznikla žalovanej povinnosť jednorázovo uhradiť banke celú zostávajúcu časť úveru vo výške 3.169,95 eur. Žalovaná po zosplatnení úveru do dňa podania žaloby uskutočnila úhrady spolu vo výške 114,68 eur, pričom počas konania do rozhodnutia súdu už neuskutočnila žiadnu ďalšiu úhradu. Žalobca si v konaní uplatňoval voči žalovanej nezaplatenú istinu úveru vo výške 2.934,75 eur, nezaplatený riadny úrok a úrok z omeškania vyčíslené do predčasného zosplatnenia úveru vo výške 199,18 eur a 4,08 eur, riadny úrok vo výške 17,90 % ročne a úrok z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatenej istiny až do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 8 % z riadneho úroku vzniknutého do času predčasného zosplatnenia úveru až do zaplatenia. Predmetnú zmluvu o úvere žalovaná uzavrela ako spotrebiteľ, preto na daný právny vzťah sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalej aj ust. § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). V zmysle ust. § 9 ods. 1, 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) je potrebné preskúmať, či v listinách tvoriacich zmluvu, sú obsiahnuté všetky zákonom určené náležitosti.“.
4. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že: „...v danom prípade žalobca a žalovaná uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalobca sa domáhal svojich nárokov z titulu zmluvy, ktorou boli žalovanej poskytnuté peňažné prostriedky a táto sa zaviazala vrátiť ich v dohodnutých mesačných anuitných splátkach spolu s príslušným úrokom. Pretože žalobca ako veriteľ poskytoval spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a žalovaná ho neprijímala na takéto účely, spĺňajú definíciu veriteľa a spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a zmluva z 19.12.2012 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) cit. zákona a úver ňou poskytnutý je spotrebiteľským úverom. Predložená zmluva bola uzatvorená platne, má písomnú formu a všetky jej náležitosti sú na listinách, ktoré tvoria súčasť zmluvy. Žalovaná nárok žalobcu nijako nesporovala po vecnej, ako ani po právnej stránke. Vyhodnotením vykonaného dokazovania, a to aj s ohľadom na náležitosti úverovej zmluvy podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. a na žalobcom v jeho podaniach poskytnuté vysvetlenie k splneniu týchto náležitostí súd dospel k záveru, že žaloba v časti o zaplatenie 3.023,33 eur spolu s prislúchajúcim úrokom z omeškania z nezaplatenej istiny a riadneho úroku vzniknutého do času predčasného zosplatnenia úveru bola podaná dôvodne, keď suma 3.023,33 eur je súčtom nezaplateného zostatku istiny úveru a jeho vyčísleného príslušenstva (v zmysle bodu 4 odôvodnenia tohto rozsudku) vzniknutého do dňa predčasného zosplatnenia úveru. Predmetný úver bol pre omeškanie s platením mesačných splátok v súlade s úverovou zmluvou (bod 4 zmluvy v spojení s VOP) a zákonnou úpravou (§ 53 ods. 8 a § 565 OZ) predčasne zosplatnený ku dňu 27.08.2013, čím vznikla žalovanej povinnosť jednorazovo uhradiť banke celú zostávajúcu časť úveru. Žalovaná po zosplatnení úveru do dňa podania žaloby uskutočnila úhrady spolu vo výške 114,68 eur, pričom počas konania do rozhodnutia súdu už neuskutočnila žiadnu ďalšiu úhradu. Na základe uvedeného súd žalobe v časti sumy 3.023,33 eur s prislúchajúcim príslušenstvom tak ako je uvedené vo výroku I (zohľadňujúc platby vykonané pred podaním žaloby) ako dôvodnej vyhovel. Súd zároveň zaviazal žalovanú aj k zaplateniu úrokov z omeškania z nezaplatenej istiny úveru a z nezaplateného riadneho úroku vzniknutého do predčasného zosplatnenia úveru, a to vo výške 8 % ročne v zmysle citovaných ustanovení odo dňa 10.10.2013, t.j. odo dňa požadovaného žalobcom v žalobnom návrhu po zosplatnení úveru, keďže sa žalovaná s plnením týchto svojich záväzkov dostala do omeškania, a to až do zaplatenia. Vzhľadom na to súd žalobe v časti uvedenej vo výroku I vyhovel, pričom z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie žalovanej, ktorá bola na pojednávaní dostatočne osvedčená (dôvody uvedené v odseku 3 odôvodnenia rozsudku, ktoré potvrdzuje aj lustrácia súdu v SP č.l. 81-82 svedčiaca o dlhodobých nepriaznivých zárobkových pomeroch žalovanej), súd žalovanej povolil podľa § 232 C.s.p. splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach po 30,- eur až do zaplatenia, a to tak ako vyplýva z výroku I tohto rozsudku, pod hrozbou straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky (výrok I). Pri určení mesačnej sumy splátok a z toho vyplývajúcej celkovej doby splácania úveru (v prípade ak budú splátky riadne a včas zaplatené) súd prihliadol aj na to, že v zmluve bola medzi stranami dohodnutá splatnosť do 10 rokov od uzavretia zmluvy, v dôsledku čoho súd nepovažoval za neprimerané ani dodatočné splácanie dlhu v dlhšej lehote tak, ako to vyplýva z výroku I tohto rozsudku. Táto lehota pritom plne zohľadňuje dlhodobú nepriaznivú situáciu žalovanej.“.
5. V časti zmluvného úroku: „Pokiaľ ide o uplatnený riadny úrok vo výške 17,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 10.10.2013 zohľadňujúci platby žalovanej pred podaním žaloby, súd tento nárok žalobcovi nepriznal, nakoľko podľa názoru súdu z ust. § 502 a § 503 Obchodného zákonníka vyplýva, že dlžník je povinný na základe zmluvy o úvere platiť úroky v dojednanej výške od doby poskytnutia peňažných prostriedkov až do doby určenej zmluvou ako lehota splatnosti úveru. Veriteľovi teda patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, a to aj v prípade jeho predčasného
zosplatnenia, pričom následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998). Takýto záver je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi (uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 476/2012-14). V podstate ide o to, že pri zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru a má právo získať okamžite celú sumu požičaných peňazí, a teda na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na riadne úroky za požičanie peňažných prostriedkov aj po zosplatnení úveru. V opačnom prípade by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby ku zmene záväzku nedošlo, pričom spotrebiteľovi by už neboli garantované práva, ktoré mu v súvislosti s dohodnutým splácaním úveru vyplývali zo zmluvy pred vyvolanou zmenou. Ba čo viac veriteľ by mohol úroky inkasovať aj v oveľa väčšom rozsahu a v kratšej dobe, než na základe pôvodného splátkového kalendára, nakoľko by už nebol ohraničený postupnosťou splácania úrokov z istiny a ani dohodnutým celkovým rozsahom úrokov z úveru a dlžník by musel platiť úroky vo výške 17,90 % z celej dlžnej istiny bez akéhokoľvek časového a objemového limitu až do úplného zaplatenia tejto istiny (žalobca totiž žiadané úroky nelimitoval ani pôvodne dohodnutou celkovou sumou úrokov vypočítanou podľa pôvodného splátkového kalendára, na ktoré úroky by mal žalobca nárok pri riadnom splácaní úveru počas doby trvania zmluvného vzťahu). Na uvedenom pritom nič nemení ani prípadná dohoda zmluvných strán v danom smere, resp. úprava v zmluve alebo v jej súčastiach, nakoľko táto je pre obchádzanie zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Súd preto tento nárok žalobcovi nepriznal. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu vo zvyšnej časti (v časti prevyšujúcej nárok priznaný vo výroku I ) zamietol (výrok II).“.
6. O náhrade trov prvoinštančného konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, pričom dospel k záveru, že žalobca má právo na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %, keďže žalobca bol v tejto sporovej veci úspešný na 100 % (v časti istiny rozhodujúcej pre určenie celkového úspechu strany v spore). O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
7. Proti tomuto rozsudku výslovne proti výroku, ktorým súd žalobu v časti úroku zamietol a žalovanej povolil uhradiť dlh v splátkach, podal žalobca odvolanie s tým, že rozhodnutie v napadnutom rozsahu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
8. K zmluvnému úroku po predčasnom zosplatnení vyslovil názor, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal pritom na ust. § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ako aj komentár, z ktorého zdôraznil, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. Vzhľadom na dispozitívnosť ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky v zmluve o úvere, dojednať odchýlne... Pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Podľa odvolateľa z ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá podľa neho oporu v právnych predpisoch. Následne odvolateľ poukázal na početné rozhodnutia Krajských súdov SR, z ktorých v citovaných statiach zvýraznil závery podporujúce jeho uvedený názor. V rozsudku Krajského súdu Žilina č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017 zdôraznil, že úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka a samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Co/23/2017-92 zo dňa 29.11.2017 zdôraznil, že na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých podľa § 502 Obchodného zákonníka má právo každý veriteľ, ktorý uzavrel písomne zmluvu o úvere a na základe ktorej úver skutočne dlžníkovi na jeho žiadosť poskytol, a to až do splatnosti úveru. Úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má dlžník zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pokiaľ si strany v zmluve o úvere nedohodli niečo iné. Osobitne zvýraznil vyjadrenie odvolacieho súdu, ktorému nie je zrejmé, ako sa mohol dostať žalobca do výhodnejšieho postavenia tým, že úver zosplatnil a de iure zosplatnením od zmluvy o úvere odstúpil, keď nielenže nemal k dispozícii finančné prostriedky, ktoré poskytol žalovanému, ale nemal za ich používanie žalovaným zaplatenú ani odplatu, resp. odmenu
rovnajúcu sa úroku z úveru a navyše ani finančné prostriedky, ktoré mu mal žalovaný priebežne vracať. V tejto veci zvýraznil tiež, že odvolací súd vyslovil názor, že rozhodnutie NS SR R 59/98 je možné na prejednávanú vec aplikovať, avšak s takým výkladom, že pokiaľ žalobca ako veriteľ odstúpil od zmluvy o úvere tým, že vyhlásil jej predčasnú splatnosť preto, že dlžník nesplácal úver riadne a včas, a teda od zmluvy odstúpil, má právo na účtovanie úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania označovaných ako tzv. sankčné úroky v zákonnej alebo v dohodnutej výške, s poukazom na § 369 Obchodného zákonníka až do splatenia celej poskytnutej sumy, vrátane úrokov z úveru, pretože tieto sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka. S poukazom na rozhodnutie R 59/1998 nie je preto možné dospieť k názoru, že NS SR jednoznačne vyslovil, že veriteľ má nárok na úroky z peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu, keďže o takomto nároku nerozhodoval ani okresný súd a ani NS SR. Navyše, rozhodnutie NS SR vychádzalo z právneho stavu v čase, keď výška úrokov z omeškania nebola zákonom limitovaná. Odvolateľ tiež zdôraznil, že či už oznámenie žalobcu, že sa celý úver stal splatný alebo odstúpenie od zmluvy, nevylučujú, aby bol dlžník pri omeškaní s vrátením úveru povinný platiť ako úroky z úveru aj úroky z omeškania. V ďalšom odvolateľ poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 8Co/193/2017-88 zo dňa 7.12.2017, z ktorého zdôraznil, že Obchodný zákonník ani zák. č. 129/2010 Z. z. nevylučujú dohodu účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do splatenia úveru, pričom poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 33 Odo 657/2005, podľa ktorého nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi), teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením záväzku. Využitie práva veriteľa na zosplatnenie mení len splatnosť úveru, t.j. peňazí, nie ich cenu vyjadrenú v úroku a nemôže samo osebe veriteľovi privodiť zhoršenie (a dlžníkovi len preto, že je spotrebiteľom zlepšenie) jeho práv. Odkázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. 7Co/366/2017-84 zo dňa 30.11.2017, podľa ktorého záverov zmluvné úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy, predstavujú cenu úveru a dlžník je povinný ich platiť od okamihu reálneho poskytnutia peňazí až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Z rozsudku NS ČR sp. zn. 33 Cdo 212/2014 zo dňa 21.8.2014 zdôraznil, že zákonné úroky z omeškania nenahradzujú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dojednali. Odvolateľ poukázal tiež na to, že návrh zákona (neskôr prijatý pod č. 106/2014 Z. z.) z roku 2013, ktorým sa mal meniť a dopĺňať Občiansky zákonník, obsahoval pod č. 1 ustanovenie, ktorým sa navrhovalo doplnenie § 59 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565.“ Táto navrhovaná zmena ale nebola nikdy legislatívne prijatá a neexistuje žiadne ustanovenie odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu. Pokiaľ súd prvej inštancie odkazuje na uznesenie ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012, vyslovil názor, že zo znenia petitu, ako aj z povahy preskúmavacej právomoci ÚS SR je zrejmé, že ÚS sa v danom prípade nielenže nevyjadril k meritu odvolania, t.j. k úrokom po zosplatnení, ale tak ani nemohol učiniť.
9. V ďalšej časti odvolania žalobca namietal, že súd prvej inštancie pri priznaní možnosti plnenia dlhu v splátkach postupoval v rozpore so zákonom s tým, že výkon práva, ktorý motivuje k neplneniu si zmluvných povinností, nie je v súlade so spravodlivou ochranou porušených práv zakotvenou Civilným sporovým poriadkom, keď navyše splatenie istiny bude trvať 8,4 roka, čo je neprimerane dlho, čo nepoškodí len jeho, ale i žalovanú, ktorej budú zatiaľ narastať úroky z omeškania. V tejto súvislosti žalobca opätovne odkázal na viaceré rozhodnutia Krajských súdov SR, konkrétne Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/322/2016-85 zo dňa 1.3.2017, podľa záverov ktorého žalobca má nepochybne právo, aby mu jeho pohľadávka bola zaplatená v primeranej lehote a toto právo žalobcu nemôže byť porušené len preto, že žalovaný berie na seba záväzky až v takej výške, že zjavne nie je schopný ich plniť, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č. k. 7Co/33/2017-62 zo dňa 22.2.2017, z ktorého zdôraznil, že bolo by v príkrom rozpore s oprávnenými záujmami žalobcu, aby sa dlh splácal v menších mesačných splátkach, ako bolo dohodnuté v zmluve a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/145/2017-85 zo dňa 31.7.2017, v zmysle záverov ktorého súd musí ex offo prihliadnuť na osobné a majetkové pomery strán, výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť žalovaného, prejavenú snahu o plnenie, dobu, po ktorú by týmto spôsobom došlo k zaplateniu dlžnej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa a aby svojou dĺžkou nepoprela samotný účel súdneho konania, pričom rozhodnutie musí byť náležite odôvodnené.
10. V závere odvolania žalobca navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovanú uhradiť dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania aj odvolacieho vo výške zaplatených súdnych poplatkov.
11. Žalovaná odvolanie nepodala a k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.
12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu v časti zamietnutia žaloby v úroku nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie tejto časti rozsudku (§ 187 CSP), avšak v časti splatnosti priznanej pohľadávky bolo nevyhnutným rozsudok súdu prvej inštancie aj v spojení so závislým výrokom o náhrade trov prvoinštančného konania zrušiť a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1 CSP).
13. Keďže rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti prvej výrokovej vety s výnimkou splatnosti uloženej povinnosti, nebol napadnutý odvolaním žiadnej zo strán, nadobudol právoplatnosť a nepodliehal tak prieskumu odvolacieho súdu. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bola tá časť rozsudku, ktorou súd povolil žalovanej splniť uloženú povinnosť v splátkach po 30,- Eur pod hrozbou straty výhody splátok a druhá výroková veta, ktorou súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol v časti úroku z úveru za čas po jeho splatnosti, ku ktorej došlo zosplatnením k 9.10.2013, a to vychádzajúc z dôvodov uplatnených žalobcom v podanom odvolaní popísaných vyššie.
A. K ÚROKU Z ÚVERU ZA ČAS PO JEHO ZOSPLATNENÍ
14. Žalobca si podanou žalobou voči žalovanej okrem priznaných súm s príslušenstvom uplatňoval aj úrok z úveru vo výške 17,90% ročne z nezaplatenej istiny do zaplatenia, v ktorej časti súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol s odôvodnením v ods. 8 preskúmavaného rozsudku, ktorého obsah je zhrnutý v ods. 5 tohto rozsudku. Súd prvej inštancie v zamietajúcej časti s odkazom na uznesenie ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012 zo dňa 18.9.2012 argumentoval v podstate tým, že veriteľovi patria úroky z úveru len do splatnosti dlhu a po predčasnom mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru a za obdobie po zosplatnení dlhu do splatenia úveru úroky z omeškania.
15. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o vec samú a preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia v napadnutej zamietajúcej časti, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v zamietajúcej časti, konkrétne v odseku 8. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty uplatnené žalobcom nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
16. Odvolací súd si je vedomý, že súdna prax v otázke nároku na úroky z úveru za čas po jeho predčasnom zosplatnení nie je jednotná, o čom svedčia i žalobcom v odvolaní poukázané rozhodnutia krajských súdov, avšak v tejto otázke sa odvolací súd prikláňa k názoru, že veriteľovi patria úroky z úveru len na čas do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Odvolací súd sa pritom obdobne ako prvoinštančný, opiera o judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod odkloniť sa v danom prípade. Závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí pod č. R 59/1998 (sp. zn. 4 Cdo 143/98) boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu Prešov č. k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný
súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.
17. Nie je teda podložené tvrdenie odvolateľa, že v predmetnom rozhodnutí ústavný súd sa k meritu odvolania nevyjadril. Aj odvolací súd zastáva názor, že ak spotrebiteľ po zosplatnení už nemá právny titul peňažné prostriedky veriteľa užívať, niet dôvodu, aby veriteľ inkasoval úroky náležiace mu pri oprávnenej držbe finančných prostriedkov spotrebiteľom, náležia mu ale úroky z omeškania.
18. S poukazom na uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti s použitím § 381 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.
B. K UMOžNENIU Žalovanej splniť povinnosť v splátkach
19. Rozhodnutie umožniť žalovanej uhradiť žalobcovi priznanú pohľadávku v splátkach po 30,- Eur mesačne, súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na § 232 CSP v časti odseku 7. preskúmavaného rozsudku, ktorého obsah je uvedený vyššie. Prvoinštančný súd pritom vychádzal z pomerov žalovanej tak ako ich prezentovala v rámci svojej výpovede s tým, že s manželom sa rozišli, sama úver ďalej splácať nevládala, keďže nemala robotu, starala sa o dve maloleté deti vo veku 11 a 4 s tým, že otec týchto detí jej neplatí výživné, ktoré mu uložil súd a taktiež nezaplatil ani zameškané výživné. Nedávno si síce našla prácu, avšak je to práca vždy iba na zastupovanie chýbajúceho zamestnanca. Jej celkový mesačný príjem je 150,- Eur čo pozostáva výlučne z náhradného výživného, ktoré za otca platí na jej dve maloleté deti Sociálna poisťovňa. V Bratislave má príjem z uvedeného zamestnania 20,- Eur na deň. Býva spolu s rodičmi, ktorí sú na invalidnom dôchodku. Súd na základe osvedčiaca si dlhodobých nepriaznivých zárobkových pomeroch žalovanej lustráciou v Sociálnej poisťovni dospel k záveru, že splátky vo výške 30,- Eur mesačne, ako ich navrhla žalovaná, sú primerané. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že súd pri posudzovaní pomerov žalovanej vychádzal výlučne len z jej výpovede na pojednávaní, a pokiaľ argumentoval ich osvedčením z lustrácie zo Sociálnej poisťovne, z tejto vyplýva jedine to zistenie, že žalovaná je osoba starajúca sa o dieťa do 6 rokov, v období od 8.3.2017 do 31.5.2017 pacovala na dohodu o pracovnej činnosti u zamestnávateľa Radoslava Šárkoziho, s vymeriavacím základom v mesiacoch marec až máj 2017 40, 20 a 10,- Eur, keď od 1.3.2018 sa stala jeho zamestnancom, čo určite nie je možné považovať za osvedčenie žalovanou tvrdených osobných a zárobkových pomerov pre umožnenie jej splniť povinnosť v splátkach. Samotná žalovaná pritom na preukázanie svojich tvrdení nepredložila žiadne dôkazy a súd ju na predloženie dôkazov ani nevyzval.
20. V zmysle § 232 ods. 2 a 4 CSP, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak (ods. 2). Lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu (ods. 3). Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa plnenia a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia (ods. 4).
21. Vyššie citované procesné ustanovenia umožňujú súdu, aby v určitých odôvodnených prípadoch určil dlhšiu paričnú lehotu ako je 3 dni, pričom pri širšom výklade citovaných ustanovení v ich vzájomnom kontexte je nutné dospieť k záveru, že súd môže umožniť uhradenie dlhu aj v splátkach, ktorých rozsah a podmienky zročnosti musí v rozhodnutí určiť. Na základe ustálenej súdnej praxe je pri úvahe o určení lehoty na splnenie povinnosti alebo pri určení, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, nutné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu; súd musí prihliadnuť na osobné a majetkové pomery sporových strán, výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť žalovaného, prejavenú snahu o plnenie záväzku žalovaným, dobu, po ktorej by umožnením vykonania plnenia v splátkach došlo k zaplateniu prisúdenej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa (čo zohľadní pri výške splátok a podmienkach ich zročnosti) ako aj to, či povolenie plnenia prisúdenej sumy v splátkach neprimerane nezasiahne do majetkových pomerov veriteľa, pričom súd môže určiť, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia; súd teda musí lehotu
na plnenie určiť tak, aby jej dĺžka nepoprela samotný účel súdneho konania a v konečnom dôsledku viedla k odstráneniu právnej neistoty medzi sporovými stranami; záver súdu o splnení podmienok na určenie dlhšej lehoty na vykonanie plnenia ako tri dni od právoplatnosti rozsudku musí byť vždy náležite odôvodnený.
22. V danom prípade ale súd prvej inštancie vychádzal iba z čiastkových a neúplných tvrdení žalovanej, ktoré naviac neboli podložené žiadnym dôkazom a zistenia súdu o zárobkových pomeroch boli nedostatočné (skoro žiadne), navyše časovo nekorešpondujúce s obdobím pred vydaním napadnutého rozsudku, pretože nebol preukázaný príjem žalovanej u zamestnávateľa, u ktorého je podľa výpisu zo Sociálnej poisťovne zamestnaná od 1.3.2018. V tejto veci, keďže ide o spotrebiteľský spor, pritom v zmysle § 295 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Pokiaľ je predmetom konania plnenie pôvodne dojednané v splátkach, v záujme zachovania spravodlivosti je tiež nevyhnutné prihliadnuť tiež na výšku pôvodne stranami dojednaných splátok, pričom výška splátok dlhu umožnená súdom by zásadne nemala byť nižšia, výhoda poskytnutá žalovanej strane v podobe umožnenia uhradiť dlh v splátkach, nesmie byť neprimeraná nevýhodnosti postavenia žalobcu, nesmie porušovať rovnosť účastníkov občiansko-právnych vzťahov v zmysle § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak súd rozhodne o povolení splátok uloženej povinnosti bez náležitého zistenia rozhodných pomerov na strane žalovaného, rozhodnutie je nepresvedčivé a nesie prvky arbitrárnosti.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
25. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).
26. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
27. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
28. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.
29. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
30. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
31. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (neodôvodnením časti rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie v relevantných záveroch vo vzťahu k splatnosti riadne a dostatočne neodôvodnil ani nepodložil dôkazmi, nie je dobre možné tento nedostatok napraviť až v konaní pred odvolacím súdom.
32. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu splatnosti dlhu, s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP včítane závislého výroku o náhrade trov konania, § 379 písm. a) CSP zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
33. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vyhodnotiť požiadavku žalovanej na umožnenie jej uhradiť uloženú povinnosť v splátkach v zmysle § 232 ods. 2 a 4 CSP, za tým účelom v súlade s ust. § 295 CSP zabezpečiť potrebné dôkazy, následne komplexne zohľadniť všetky okolnosti nielen na strane žalovanej a potom opätovne rozhodnúť o splatnosti uloženej povinnosti, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov nielen prvoinštančného, ale aj tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
34. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).