Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/96/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., IČO: 47967692, so sídlom v Bratislave, Vajnorská č. 100/A, proti žalovanému X. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom vo B., E. č. XXXX/XX, o zaplatenie 370,04 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. -118 zo dňa 14.03.2019 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Lučenec č.k. -127 zo dňa 10.04.2019, ako súdu prvej inštancie, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti (druhý výrok) m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 184,58 € s tým, že prisúdenú sumu p o v o ľ u j e žalovanému splácať žalobcovi v splátkach v sume 15,- € mesačne splatných vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok splatnosť celej dlžnej sumy a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t a.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 14,04 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalobcu.

odôvodnenie:

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia ( prvá veta prvá rubrika ; ďalej len „“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v znení opravného uznesenia uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 370,04 € s kapitalizovaným úrokom z omeškania a úrokom z úveru do vyhlásenia splatnosti úveru v sume 57,83 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 370,04 € od 01.08.2018 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 15,- € splatných vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku vrátane trov konania s tým, že nezaplatením niektorej zo splátok riadne a včas sa stáva celý dlh splatným (prvý výrok), žalobu žalobcu v časti o zaplatenie kapitalizovaných úrokov v sume 292,52 € a úroku z úveru po splatnosti vo výške 29,50 % ročne zo sumy 370,04 € od 01.08.2018 do zaplatenia zamietol (druhý výrok), konanie v časti o zaplatenie sumy 30,- € zastavil (tretí výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 22 % vo výške ako bude rozhodnuté osobitným uznesením vyšším súdnym úradníkom (štvrtý výrok).

1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia istiny 370,04 € s príslušenstvom. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého právny predchodca žalobcu

(Poštová banka, a.s.) ako veriteľ na jednej strane a žalovaný ako dlžník na strane druhej uzavreli zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.12.2013, v zmysle ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému úver sume 450,- €, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať splátkami v sume 15,- € mesačne počnúc od 15.01.2014 a termínom konečnej splatnosti dňa 15.12.2018 (60 splátok) s celkovou výškou nákladov v sume 427,04 € pri dojednanom úroku vo výške 29,50 % ročne; žalovaný riadne a včas nesplácal poskytnutý úver, preto právny predchodca žalobcu po predchádzajúcej výzve na zaplatenie zo dňa 10.11.2015 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 26.11.2015; žalovaný čerpal úver v sume 450,- €, z ktorého zaplatil sumu 79,96 €, preto na istine zostáva zaplatiť sumu 370,04 €; zmluvou o postúpení pohľadávok č. II/2018 zo dňa 25.10.2018 právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku voči žalovanému na žalobcu.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie spornú zmluvu o úvere je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu; žalovanému bol poskytnutý úver v sume 450,- €, ktorý vyčerpal a splatil len sumu 79,96 €; žalovaný nesplácal poskytnutý úver riadne a včas podľa zmluvy o úvere, preto právny predchodca žalobcu po predchádzajúcej výzve zo dňa 10.11.2015 vyhlásil úver za predčasne splatný ku dňu 26.11.2015; ku dňu 31.07.2018 predstavoval dlh žalovaného na istine sumu 370,04 €, ktorú súd prvej inštancie žalobcovi priznal; v dôsledku omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu priznal súd prvej inštancie žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 370,04 € od 01.08.2018 do zaplatenia; pokiaľ ide o uplatnené vyčíslené (kapitalizované) úroky v sume 380,35 € ako aj o úrok vo výške 29,50 % ročne zo sumy 370,04 € od 01.08.2018 do zaplatenia dospel súd prvej inštancie k záveru, že v tejto časti je žaloba len čiastočne dôvodná s odôvodnením, že „dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutého úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu, po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká“ pričom v prípade dojednania o povinnosti platiť úroky z úveru do zaplatenia „ide o dojednanie, ktorým by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k jeho dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj z úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, a to napriek tomu, že dohoda o splatení úveru formou splátok zanikla a došlo k zmene spôsobu splatenia úveru ako dôsledku sankcie zo strany veriteľa; dlžník v prípade zosplatnenia úveru už nemá po zosplatnení povinnosť platiť úroky z úveru, stráca však možnosť výhody splátok, je povinný zaplatiť celý dlh naraz a skôr ako bolo dojednané; ak by okrem toho bol povinný naďalej platiť aj po zosplatnení úroky z úveru, došlo by zhoršeniu postavenia spotrebiteľa dvojnásobným úrokovým zaťažením spotrebiteľa, ktoré neumožňuje; z ustanovenia vyplýva, že pokiaľ ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení už len úroky z omeškania; po vyhlásení predčasnej splatnosti celého úveru je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka popri plnení (pričom plnenie je nutné chápať do momentu zosplatnenia celého dlhu ako súhrnnú sumu zosplatneného peňažného dlhu dlžníka, ktorý obsahuje jednak istinu, prípadné poplatky za poskytnutie peňažných prostriedkov, ako aj úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov), len zákonné sankčné mechanizmy za omeškanie dlžníka, a to úrok z omeškania pokiaľ nie je podľa oprávnený požadovať od dlžníka poplatok z omeškania, ktorých výška je vykonávacím predpisom limitovaná a nezávisí od vôle veriteľa a dokonca ani dohody s dlžníkom; z dikcie uvedeného zákonného ustanovenia a tak nevyplýva, že by bol veriteľ oprávnený po zosplatnení celého dlhu (vrátane istiny, poplatkov a dovtedajších úrokov zosplatneného dlhu) požadovať okrem zákonom prípustných sankčných prostriedkov z omeškania dlžníka aj úroky z dlžnej sumy; v dôsledku vyhlásenia mimoriadne splatnosti prináleží veriteľovi od doby zosplatnenia úveru len úrok z omeškania a nie už samotný úrok z úveru, pretože dlžník sa dostal do omeškania a nastupuje tak režim platenia úrokov z omeškania v zmysle ; takýto záver je logický, pretože z podstaty zmluvného úroku vyplýva, že je odplatou za užívanie finančných prostriedkov, ktoré poskytol veriteľ dlžníkovi do doby splatnosti dlhu; v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo ku dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru a jednak z úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi, a to v neprospech spotrebiteľa; nie je pritom rozhodujúce či splatnosť pohľadávky nastane v dohodnutej dobe alebo skôr, ak veriteľ využil právo požadovať splatenie celého dlhu pre nesplatenie niektorej splátky podľa ustanovenia “; na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca má nárok len na úroky z úveru a úroky z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru v sume 57,83 €; súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 30,- € zastavil v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcu v tejto časti; na zaplatenie prisúdenej sumy s príslušenstvom povolil súd žalovanému splátky v sume 15,- € mesačne s odôvodnením, že „vychádzal z majetkovej situácie žalovaného, ktorý je sám, vdovec, jediným zdrojom jeho príjmu je starobný ako aj vdovský dôchodok v sume 454,10 € a

88,90 €, z ktorých uhrádza SIPO 164,- €, ďalšie dlhy voči BENCONT COLLECTION, a.s. a Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. po 5,- €, taktiež ďalšie splátky pre EOS KSI Slovensko, s.r.o., Slovenská sporiteľňa, a.s. po 10,- € a Poštová banka, a.s.; žalovaný taktiež uhrádza životnú poistku 25,40 €, poplatky za televíziu a internet 13,90 € a 13,28 €“.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia , , , a , a s poukazom na ustanovenia , , a , , a , v spojení s nariadenia vlády Slovenskej republiky č. a s poukazom na ustanovenia a o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „“); o čiastočnom zastavení konania rozhodol s poukazom na ustanovenia a ; o povolení splátok prisúdenej sumy s príslušenstvom rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie ; o trovách konania rozhodol podľa a pomerne úspešnejšiemu žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 22 % (úspech žalobcu 61 % mínus úspech žalovaného 39 %).

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní ( prvá veta druhá rubrika ).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho vtedajšieho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 15.04.2019 (č.l. 132-136 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) a výroku o trovách konania (štvrtý výrok). Vyjadril názor, že na vydanie rozhodnutia neboli splnené procesné podmienky ( ), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru nemá nárok na dohodnutý zmluvný úrok; súd prvej inštancie v tejto súvislosti neuviedol, z akého právneho predpisu pri rozhodovaní vychádzal, keď jeho rozhodnutie považoval z tohto dôvodu za nepreskúmateľné a arbitrárne; nesúhlasil s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu; naopak poukázal na ustanovenie o spotrebiteľských úveroch, ktoré podľa neho zakotvuje jeho nárok na dohodnutý úrok do splatenia úveru; poukázal aj na nejednotnú rozhodovaciu prax súdov v tejto otázke, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu (a to napriek rozhodnutiu Ústavného súdu sp. zn. ); vyjadril názor, že v prípade zmluvného úroku ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy, ktoré je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa za poskytnutie predmetného úveru; poukázal aj na ustanovenie , ktoré podľa neho zakotvuje nárok na úrok až do splatenia úveru; argumentoval, že úrok z úveru je odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy a predstavujú cenu úveru; dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, pričom na povinnosť platiť úrok z úveru nemá vplyv ani predčasná splatnosť úveru; tento záver vyplýva aj z bodu 6.4 obchodných podmienok, podľa ktorého „v prípade, ak sa stane úver predčasne splatný, banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku klienta voči banke“; úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou až do jeho úplného splatenia bolo nepochybne jeho úmyslom a žalovanému musel byť vzhľadom na túto formuláciu jasný, pretože sa s obchodnými podmienkami oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil svojim podpisom na zmluve; nakoľko k vráteniu celej dlžnej sumy doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je naďalej povinný uhrádzať zmluvne dohodnutý úrok; poukázal aj na ustanovenie a rozdiely v inštitúte zmluvného úroku a inštitúte úrokov z omeškania, ktorý považoval za zákonnú sankciu za nedodržanie doby splatnosti; obidva úroky môže veriteľ žiadať popri sebe a to bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah; zdôraznil, že zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzku; z týchto dôvodov je rozhodnutie súdu neudržateľné a arbitrárne; poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 16.08.2018 a sp. zn. zo dňa 25.01.2018 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 28.06.2018, ktoré podporujú jeho odvolaciu argumentáciu o povinnosti dlžníka zaplatiť úrok z úveru až do jeho vrátenia; na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutom

rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v zmysle vyhovenia žalobe v celom rozsahu.

2.2 Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie ( prvá veta tretia rubrika ).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax ( prvá veta štvrtá rubrika ).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa , preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa len v rozsahu odvolania podľa a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) podľa zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

4.2 Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

4.3.1 Odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. Žalobca podal odvolanie proti výroku napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, pretože ťažiskovo nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že dohodnutý zmluvný úrok mu patrí len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (26.11.2015). Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru má vplyv na nárok veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok z úveru (t.j. že dohodnutý úrok patrí veriteľovi len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a od tohto okamihu má nárok len na úroky z omeškania), preskúmaním veci preto dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti je potrebné zmeniť ( ). Pri rozhodovaní vychádzal odvolací súd zo skutkového stavu zisteného zo strany súdu prvej inštancie vykonaným dokazovaním, ktorý bol v súhrne dostatočným podkladom pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný ( ; ), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami pôvodného žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok ( ).

4.3.2 Medzi stranami nebolo sporné uzavretie zmluvy o úvere zo dňa 30.12.2013, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver v sume 450,- € s úrokom vo výške 29,50 % ročne, ktorý mal vrátiť v dohodnutých splátkach v sume 15,- € mesačne (60 splátok) s dátumom konečnej splatnosti dňa 15.12.2018, pričom celková výška nákladov bola v zmluve dohodnutá v sume 427,04 € pri dojednanom úroku vo výške 29,50 % ročne; zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je spotrebiteľskou zmluvou ( ) podliehajúcou v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (t.j. v znení účinnom ku dňu 30.12.2013), pretože ustanovenie takýto úver spomedzi spotrebiteľských úverov nevylučovalo; ale nepokrýva všetky otázky vzniku zmluvného vzťahu, práv a povinností zmluvných strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, ani riešenie otázky, po akú dobu je dlžník povinný platiť úrok z poskytnutého úveru v prípade omeškania dlžníka so splácaním úveru, vzťah úroku z úveru a úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy ; zmluva o úvere je v zmysle v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení a nasledujúce ; podľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (znenie zákonných ustanovení ku dňu uzavretia zmluvy o úvere bude odvolací súd aplikovať v celom texte odôvodnenia rozhodnutia) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky; podľa od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v

najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona; ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy; ak strany dojednanú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške.

4.3.3 O povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi dlžnú istinu úveru s príslušenstvom v podobe vyčísleného úroku a úrokov z omeškania rozhodol súd prvej inštancie na základe medzi stranami nesporného záveru, že porušenie podmienok zmluvy o úvere zo strany žalovaného oprávňovalo právneho predchodcu žalobcu požadovať od žalovaného okamžité splatenie úveru (t.j. vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru); toto právo žalobcu vyplýva jednak z ustanovenia a jednak z ustanovenia a vyplývalo aj z dohody zmluvných strán; súd prvej inštancie rozhodol aj o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania podľa ; úlohou odvolacieho súdu v dôsledku odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie v celom rozsahu zaujal správny právny názor k časti uplatňovaného nároku zodpovedajúceho dohodnutému úroku z úveru vo výške 29,50 % ročne zo sumy 370,04 € od 01.08.2018 do zaplatenia a vyčísleného úroku v sume 292,52 €, ktoré nepriznal žalobcovi v celom rozsahu s odôvodnením, že žalobcovi vznikol nárok na zmluvný úrok len do zosplatnenia úveru, pretože po zosplatnení úveru ako sankcia za omeškanie s platením dlhu nastupujú zákonné úroky z omeškania; súd prvej inštancie neuviedol zákonné ustanovenie, od ktorého tento svoj záver o zániku nároku žalobcu na zmluvný úrok po zosplatnení úveru vyvodil a za „ustálenú“ súdnu prax, v ktorej má byť vyslovený rovnaký názor ťažiskovo označil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. (v odvolaní poukázal žalobca aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 18.09.2012).

4.3.4 V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 01.07.2000 (rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, nie dovolacieho) uverejnené v časopise Zo súdnej praxe vo zväzku 4 ročník 2000 pod publikačným číslom 43/2000 však neriešilo otázku, či má veriteľ po predčasnom zosplatnení úveru nárok na dohodnutý úrok z úveru po zosplatnení úveru, ale či patria veriteľovi úroky z omeškania z nezaplatených zmluvných úrokov; medzi účastníkmi konania sp. zn. bol spor v tom, z čoho pozostáva žalovaná pohľadávka, t.j. či predstavuje úroky z omeškania v dôsledku omeškania s platením splatných úrokov alebo ide o úročenie úrokov z omeškania; odvolací súd vo veci sp. zn. uložil súdu prvej inštancie skúmať štruktúru žalovanej pohľadávky a je pravdou, že v ďalšom texte rozhodnutia je uvedená veta: „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania ( )“, avšak bez bližšieho odôvodnenia a poukazu na zákonné ustanovenie, z ktorého tento záver vyplýva; v rozpore s týmto textom je poznámka k uverejnenému rozhodnutiu v časopise Zo súdnej praxe, kde je uvedené: „Osoba prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa a nasledujúce preberá jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia peňažných prostriedkov do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky“ a právna veta rozhodnutia, ktorá má vystihovať jeho podstatu znie: „Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania.“; z uvedeného odvolací súd vyvodil, že ambíciou rozhodnutia sp. zn. nebolo riešiť, dokedy má veriteľ nárok na dohodnutý úrok z úveru, ale či z dlžného úroku z úveru vzniká dlžníkovi povinnosť platiť úroky z omeškania.

4.3.5 Odvolaciemu súdu sú z jeho rozhodovacej činnosti známe rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie vychádzajúce z názoru, že úrok z úveru prináleží veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu (napríklad rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 29.07.2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 16.02.2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ), ale aj opačné rozhodnutia zastávajúce názor, že povinnosť platiť úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov v spotrebiteľských vzťahoch trvá aj po splatnosti pohľadávky až do vrátenia úveru (napríklad uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. , rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. , uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. ), čím vyvracia odvolací súd názor, že prax súdov pri rozhodovaní o nároku na zmluvný úrok z úveru po jeho zosplatnení je ustálená.

4.3.6 Žalobca neodstúpil od zmluvy o úvere, len požiadal žalovaného po predchádzajúcej výzve o okamžité splatenie úveru s príslušenstvom ku dňu 26.11.2015 (dátum predčasnej splatnosti úveru), ktorý záver súdu prvej inštancie nebol odvolaním napadnutý a odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi ho nemohol preskúmať.

4.3.7 Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere podľa je určenie zmluvných strán, výšky úveru a záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky v dohodnutej výške, ako aj záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky; nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia alebo mu tieto úroky patria až do doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom; takáto úprava absentuje aj pri zmluve o pôžičke podľa ; prejavom snahy zákonodarcu o úpravu tejto otázky priamo v bola navrhovaná zmena ustanovenia , ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, že sa na konci tohto ustanovenia mala pripojiť veta: „úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa “; navrhovanú zmenu odôvodňovala dôvodová správa nasledovne: „V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa ; vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s ; z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach; povedané inak, ak bol úver dojednaný na dobu 10 rokov, v treťom roku došlo k jeho jednorazovému zosplatneniu podľa , za obdobie zvyšných sedem rokov už veriteľovi nebudú patriť odplatné úroky; v týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru“; navrhovaná zmena sa do nepremietla v dôsledku pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. 392a zo dňa 18.03.2014 navrhol v článku I. vypustiť bod 5 v znení: „V sa na konci pripája táto veta: Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa “ z dôvodu možného spôsobenia problémov v aplikačnej praxi.

4.3.8 Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu je aj otázka, či je možný súbeh úrokov z úveru aj úrokov z omeškania alebo sa navzájom vylučujú; z ustanovenia úprava tejto otázky nevyplýva; z ustanovenia vyplýva len odkedy je dlžník povinný platiť úroky; ustanovenie neupravuje dobu, dokedy je dlžník povinný platiť úroky z úveru, iba splatnosť úrokov a posledná veta upravuje zmenu v obsahu záväzku platiť úrok v tom smere, že pri predčasnom vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov zo strany dlžníka, je tento povinný zaplatiť úrok len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov, t.j. povinnosť dlžníka zaplatiť úrok len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov v prípade vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkom pred dobou určenou v zmluve; ustanovenie , na ktoré v odvolaní poukázal žalobca, sa týka postupu pri splatení úveru pred lehotou splatnosti; v tomto spore sa však nejedná o tento prípad; na záver je v tejto súvislosti potrebné uviesť, že zo žiadneho ustanovenia , , či nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru; prípustnosť dohody účastníkov zmluvy o úvere o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá je do určitej miery aplikovateľná v Slovenskej republike vzhľadom na v minulosti totožnú a v súčasnosti príbuznú právnu úpravu úverov poskytnutých spotrebiteľom; v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 27.06.2017 Najvyšší súd Českej republiky vyslovil záver, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi) teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti; najvyšší súd v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úroky z omeškania

predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie so zaplatením istiny a oba nároky môžu existovať vedľa seba; z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán; o možnom súbehu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania pri pôžičke je rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 24.07.2014; najvyšší súd tu zdôraznil, že oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná alebo nejedná o občianskoprávny vzťah; s odkazom na ďalšie svoje rozhodnutia (sp. zn. zo dňa 25.09.2003, sp. zn. zo dňa 27.06.2007, sp. zn. zo dňa 24.07.2014) Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 21.08.2014 dal jednoznačnú odpoveď, že „dohodnuté úroky z úveru predstavujú odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinností, t.j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas; kým povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu; aj keď dlžník nie je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj u bezúročnej (bezodplatnej) pôžičky; dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky ( ), majú však iný právny dôvod a veriteľ ich môže požadovať vedľa seba; z uvedeného výkladu vyplýva záver, že pre posúdenie primeranosti výšky úrokového zaťaženia nie je možné obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z omeškania nenahrádzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dohodli“.

4.3.9 Odvolaciemu súdu je známe aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 18.09.2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. -127 zo dňa 23.11.2011 a rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. -145 zo dňa 30.05.2012, v ktorých s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. neboli žalobcovi v súdnom spore priznané zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere po splatnosti dlhu z dôvodu, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keď krajský súd stotožňujúc sa s rozhodnutím okresného súdu s poukazom na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v oblasti úrokov z úveru potvrdil rozhodnutie okresného súdu po rozšírení vecnej argumentácie na podporu správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu; v predmetnom uznesení teda ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu z hľadiska, či výkladom zákona a právnym názorom krajského súdu nedošlo k zásahu do garantovaného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, t.j. ústavný súd podrobil rozhodnutie krajského súdu testu ústavnosti, či tento názor nie je arbitrárny, svojvoľný či zjavne neodôvodnený; nevyjadroval sa však k vecnej správnosti právneho názoru krajského súdu o tom, či úroky patria len do zosplatnenia úveru, nakoľko pokiaľ právny názor všeobecného súdu nie je zjavne svojvoľný, neprekročí teda medze ústavnosti, nie je kompetenciou ústavného súdu posudzovať jeho vecnú správnosť; to je úlohou všeobecného súdnictva (odvolacieho a dovolacieho súdu). Odvolací súd rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho vo veci sp. zn. s poukazom na ďalšie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a všeobecných súdov Slovenskej republiky nepovažuje za štandardnú obchodnoprávnu judikatúru ani ustálenú súdnu prax.

4.3.10 V zmysle obsah dojednaného záväzku (ak je v súlade so zákonom) možno meniť len právnou úpravou (ako je to v prípade ) alebo postupom v súlade s právnou úpravou (dohodou zmluvných strán); v spornej zmluve o spotrebiteľskom úvere bola dojednaná celková čiastka úveru, ktorá pozostáva z poskytnutej istiny úveru, úroku a poplatkov (istina plus celkové náklady úveru, t.j. 450,- € plus 427,04 €); , nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa; preto podľa odvolacieho súdu zostáva záväzok platiť úrok aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru rovnaký ako v čase jeho dojednania v zmluve, t.j. veriteľovi patrí v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo; súčasne dohodu zmluvných strán o výške úroku v zmluve (vrátane jeho vyčíslenia v rámci jednotlivých dohodnutých splátok úveru) je potrebné považovať za dohodu zmluvných strán o „cene“ poskytnutých finančných prostriedkov, ktorá sa nezmení len v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru; aj keď sú vyššie citované ustanovenia dispozitívneho charakteru (okrem základného ustanovenia ), ich prípadná zmena dohodou zmluvných strán, ktorá by viedla k zhoršeniu zmluvného

postavenia spotrebiteľa oproti zákonu (napr. dojednanie, že veriteľovi patria v prípade omeškania dlžníka úroky až do skutočného vrátenia istiny úveru) v prípade, ak by mal spotrebiteľ ako dlžník zaplatiť úroky z úveru vo vyššej výške ako v rozsahu zahrnutom do celkovej čiastky spotrebiteľského úveru, by bola v zmysle neplatná, a preto vyššie uvedená judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky ohľadne možnosti takéhoto dojednania v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv o úvere nie je v tomto smere použiteľná; dojednanie umožňujúce zaplatenie istiny predčasne (do jej zaplatenia) v prípade tzv. živých úverov, kde by posledná splátka úveru nebola ešte splatná v prípade, že by nedošlo k jeho predčasnej splatnosti, je nadbytočné, pretože na takýto variant myslí ustanovenie , ktoré je výhodné pre spotrebiteľa, nakoľko tým, že zaplatí istinu skôr, ušetrí na úrokoch; avšak v prípade omeškania spotrebiteľa s platením úveru, navyše ak dôjde v dôsledku toho k jeho predčasnej splatnosti, je pre spotrebiteľa nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny; tento záver je jednoznačný pri úveroch, kde by aj pri nevyhlásení predčasnej splatnosti úveru bola posledná splátka úveru splatná v čase rozhodnutia súdu; tento názor odvolacieho súdu v spleti rôznych názorov na danú problematiku uvedených vo vyššie citovaných rozhodnutiach sa vzťahuje len na prípady, kedy možno porovnať výšku úroku úveru zahrnutú do celkovej čiastky úveru s výškou úroku, ktorú by mal spotrebiteľ zaplatiť do faktického vrátenia istiny úveru, ak už uplynulo obdobie, dokedy mal istinu úveru zaplatiť a doposiaľ tak neučinil.

4.3.11 Zo spornej zmluvy o úvere vyplýva, že konečná splatnosť úveru bola dohodnutá dňa 15.12.2018; medzi stranami nie je sporné, že veriteľ vyhlásil úver za predčasne splatný ku dňu 26.11.2015; v spornej zmluve o úvere bola dojednaná celková suma úveru 450,- € a celková výška nákladov v sume 427,04 €; povinnosťou žalovaného preto pôvodne bolo k dátumu konečnej splatnosti úveru zaplatiť veriteľovi spolu sumu 877,04 €; po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru bol žalovaný povinný túto sumu zaplatiť už ku dňu 26.11.2015; z predloženého potvrdenia (aktuálny stav úveru ku dňu 31.07.2018 podľa č.l. 7-8 spisu), na ktoré sa žalobca odvolával aj v žalobe ako na prehľad zaplatených splátok úveru a spôsob ich započítania, toto potvrdenie bolo žalovanému doručené a súd prvej inštancie ním vykonal dokazovanie v zmysle , vyplýva, že žalovaný v období od 17.01.2014 do 06.07.2018 zaplatil spolu sumu 325,60 €, z ktorej bola suma 79,96 € započítaná na istinu, suma 184,63 € na úrok a suma 71,01 € na poplatky; napadnutým rozsudkom bola už žalovanému právoplatne uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 370,04 €, ktorá predstavuje dlžnú istinu a sumu 57,83 €, ktorá predstavuje dlžný úrok do zosplatnenia (prvý výrok napadnutého rozsudku, ktorý nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť); z uvedeného vyplýva, že istina úveru v sume 450,- € bola žalobcovi zo strany žalovaného v plnom rozsahu zaplatená (79,96 €), resp. právoplatne prisúdená (370,04 €); súčasne je zrejmé, že z dohodnutého úroku v sume 427,04 € bola žalobcovi zo strany žalovaného doposiaľ zaplatená suma 184,63 € a právoplatne prisúdená suma 57,83 € (povinnosť žalovaného, ktorú musel odvolací súd pri rozhodovaní vzhľadom na predmet konania zohľadniť), nezaplatený úrok tak predstavuje sumu 184,58 € (877,04 € mínus 79,96 €, 370,04 €, 184,63 € a 57,83 €), resp. z celkovej dohodnutej sumy 877,04 € (istina a úrok) zaplatil žalovaný, resp. mu bola právoplatne uložená povinnosť zaplatiť spolu sumu 692,46 €, t.j. rozdiel predstavuje 184,58 € (877,04 € mínus 692,46 €); z tohto dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podľa zmenil a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi ešte sumu 184,58 € a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, pretože vychádzal z názoru, že záväzok platiť úrok zostáva aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru rovnaký ako v čase jeho dojednania v zmluve (v podrobnostiach najmä bod 4.3.10 odôvodnenia); na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zmenil ( ). Na zaplatenie prisúdenej sumy povolil odvolací súd žalovanému podľa druhá veta a časť vety za bodkočiarkou splátky v sume 15,- € mesačne, ktorých splatnosť určil, keď otázka povolenia splátok nebola medzi stranami sporná.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie ( prvá veta piata rubrika v spojení s prvá veta ).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní ( prvá veta piata rubrika v spojení s druhá veta ).

6.1 Žalobca podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že v prejednávanom spore dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal zo skutkovými zisteniami z vykonaného dokazovania a vec čiastočne nesprávne právne posúdil vo vzťahu k nároku žalobcu na dohodnutý úrok z úver v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (body 4.3.1 až 4.3.11 odôvodnenia). Pokiaľ žalobca v odvolaní uviedol, že na vydanie rozhodnutia neboli splnené procesné podmienky ( ), odvolací súd nezistil dôvodnosť tohto tvrdenia, ktoré žalobca nepodporil žiadnym konkrétnejším vysvetlením; nedostatok procesných podmienok pritom odvolací súd v prejednávanom spore nezistil ( ).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 184,58 € a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa , podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s , podľa ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v spojení s , podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo v spojení s , podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko rozhodnutím odvolacieho súdu konanie v prejednávanom spore končí a súčasne odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, bol odvolací súd povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov celého konania (t.j. trovách konania pred súdom prvej inštancie ako aj o trovách odvolacieho konania); nebolo potrebné osobitne rozhodovať o odvolaní žalobcu proti výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ako závislom výroku ( ), pretože tento výrok je odstránený novým rozhodnutím o trovách konania zo strany odvolacieho súdu podľa ; pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania bolo nevyhnutné zobrať do úvahy výsledok celého konania; podľa výsledku konania bol žalobca v spore pomerne úspešnejší, pretože pri predmete konania spolu v sume 750,39 € (istina a vyčíslený úrok) jeho úspech predstavuje 57,02 % (prisúdená spolu suma 427,87 €) a úspech žalovaného predstavuje 42,98 % (zamietnutá suma 292,52 € a zastavené konanie v časti o zaplatenie 30,- € so zavinením na strane žalovaného, keď zavinenie na zastavení konania v zmysle sa na trovách konania prejaví rovnako ako neúspech); pri rozhodovaní o trovách konania nebral odvolací súd do úvahy uplatnené príslušenstvo; z hľadiska pomeru úspechu strán vzhľadom na predmet konania a jeho výsledok bol tak žalobca v spore pomerne úspešnejší a vznikol mu proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 14,04 % (57,02 % mínus 42,98 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.03.2017, sp. zn. zo dňa 30.05.2017, sp. zn. zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( druhá veta ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).