Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/2/2020

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne: W.. O. I., advokátka, so sídlom A. T., Š. XX, proti žalovaným: 1. Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, 2. Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 25. júna 2019 sp. zn.

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Rožňava zo dňa 25. júna 2019 č.k. -371 a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1.Okresný súd Rožňava (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom označeným vo výroku zamietol žalobu žalobkyne (I. výrok) a priznal žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade náhradu trov konania vo výške 100 % (II. výrok).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 € spoločne a nerozdielne od žalovaných titulom jej nezákonného trestného stíhania (nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania).

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané vznesenie obvinenia voči žalobkyni za prečin neoprávneného podnikania uznesením OR PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície Poprad zo dňa 5.11.2009, proti ktorému žalobkyňa podala sťažnosť a táto bola uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach zo dňa 5.1.2010 zamietnutá ako nedôvodná. Uznesením Okresného súdu Rožňava zo dňa 21.6.2012 sp. zn. bolo zastavené trestné stíhanie žalobkyne ako obžalovanej pre prečin neoprávneného podnikania s odôvodnením, že tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Sťažnosť prokurátora proti tomuto uzneseniu bola zamietnutá uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2. októbra 2012 sp. zn. . Uznesenie o zastavení trestného stíhania proti žalovanej v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach o zamietnutí sťažnosti prokurátora nadobudli právoplatnosť dňa 2.10.2012.

4. Proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach podal dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky dňa 24.4.2013, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 26.6.2014 sp. zn. tak, že dovolanie generálneho prokurátora odmietol. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 26.6.2014. Žalobkyňa požiadala o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky dňa 17.5.2017. Žiadosť bola dňa 19.5.2017 postúpená Generálnej prokuratúre SR ako orgánu príslušnému konať v mene SR. Listom zo dňa 26.6.2017 Generálna prokuratúra SR oznámila žalobkyni, že jej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody odmietla ako nedôvodnú. Žalobkyňa podala žalobu o náhradu škody podľa dňa 17.7.2017.

5. S poukazom na ust. súd dospel k záveru, že žalovanými vznesená námietka premlčania žalobou uplatneného nároku je dôvodná, keďže rozhodnutie o zastavení trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť dňa 2.10.2012, premlčacia lehota teda začala plynúť dňa 3.10.2012 a uplynula najneskôr dňa 3.10.2015. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu škody na súde až po uplynutí tejto subjektívnej trojročnej premlčacej doby dňa 17.7.2017, pričom aj žiadosť o predbežné prejednanie nároku doručila Ministerstvu vnútra SR až dňa 17.5.2017. Z týchto dôvodov žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol.

6. Žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol z dôvodu, že žalovaná v 1. rade dôvodne vzniesla námietku nedostatku procesnej spôsobilosti konať v tejto veci v mene štátu s poukazom na ust. , lebo orgánom oprávneným konať v mene SR je žalovaný v 2. rade. Zároveň však prihliadla aj na ňou dôvodne vznesenú námietku premlčania.

7. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. a úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni v plnom rozsahu.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa bez uvedenia odvolacích dôvodov s tým, že tieto doplní súdu do 31.8.2019. Dôvody odvolania doplnila podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 3.9.2019 a aj keď išlo o doplnenie odvolacích dôvodov po uplynutí lehoty na podanie odvolania v rozpore s ust. , s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2018 sp. zn. odvolací súd prejednal toto odvolanie žalobkyne, keďže v čase jeho rozhodovania bola vada odvolania, spočívajúca v absencii odvolacích dôvodov, odstránená.

9. Žalobkyňa v odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, pokiaľ považoval ňou uplatnený nárok za premlčaný (odvolací dôvod podľa ust. ). Argumentovala tým, že súd prvej inštancie mal aplikovať ust. , v zmysle ktorého, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, právo na náhradu škody sa premlčí za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Záver o premlčaní ňou uplatneného nároku považovala za nesprávny aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorým bolo odmietnuté dovolanie generálneho prokurátora SR proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o zastavení jej trestného stíhania, pričom uznesenie Najvyššieho súdu SR nadobudlo právoplatnosť dňa 26.6.2014. Nakoniec argumentovala tým, že pre začiatok plynutia premlčacej doby je podstatný deň, keď došlo k ukončeniu trvania zásahu do jej osobnostných práv, lebo právo na náhradu nemajetkovej ujmy možno uplatniť prvýkrát až deň nasledujúci po dni, v ktorom došlo k ukončeniu zásahu do osobnostných práv. Namietala ďalej nezákonnosť konania na Okresnom súde v Rožňave, ktorého výsledkom je napadnutý rozsudok s odôvodnením, že právoplatné uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 6.10.2017 sp. zn. , ktorým bola vec prikázaná na prejednanie Okresnému súdu Rožňava, má vadu uvedenú v ust. , a táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci. K uvedenej vade došlo z toho dôvodu, že jej návrh na prikázanie veci inému súdu tej istej inštancie mimo Košického a Prešovského kraja z 18.7.2017 sudkyňa okresného súdu nesprávne posúdila ako iba vznesenie námietky zaujatosti sudcov Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, kde sa konanie pôvodne viedlo a nevyhodnotila jej návrh vo vzťahu k ust. . Následne Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. zo dňa 6.10.2017 spor prikázal na prejednanie Okresnému súdu Rožňava a proti tomuto uzneseniu nemala možnosť podať odvolanie. Doposiaľ teda nebolo rozhodnuté o jej návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti v zmysle (odvolací dôvod podľa ). Vo vzťahu k uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. namietala, že toto má vady uvedené v ust. a . Navrhla preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalovaná Slovenská republika vo vyjadrení k odvolaniu podanom prostredníctvom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny. Namietala, že odvolanie bolo podané v odvolacej lehote bez uvedenia odvolacích dôvodov a odvolacieho návrhu, ktoré žalobkyňa doplnila až po uplynutí lehoty na podanie odvolania v rozpore s ust. . Rozsudok považuje za správny a navrhuje ho potvrdiť. Vo vyjadrení prostredníctvom Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky rovnako sa v celom rozsahu stotožnila s odôvodnením napadnutého rozsudku a tento navrhla potvrdiť.

11. Žalobkyňa v replike zotrvala na dôvodoch podaného odvolania a trvala na nariadení verejného ústneho pojednávania odvolacím súdom.

12. Žalovaná v duplike zotrvala na dôvodoch uvedených vo vyjadrení k odvolaniu.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie podané žalobkyňou ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné napriek tomu, že odvolacie dôvody doplnila žalobkyňa až po uplynutí odvolacej lehoty v rozpore s ust. , a to s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2018 sp. zn. , v zmysle ktorého ust. na procesnú situáciu vadného odvolania nedopadá a rozhodujúce je, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu je vada spočívajúca v absencii odvolacích dôvodov odstránená, odvolanie žalobkyne prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

14. Súd prvej inštancie vo veci konal so žalovaným, ktorý nebol riadne zastúpený, čím došlo v konaní k takej vade, na ktorú odvolací súd prihliada ex offo v zmysle ust. , aj keď nebola v odvolacích dôvodoch uplatnená.

15. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobkyňa označila v žalobe ako žalovaného v 1. rade Slovenskú republiku - Ministerstvo vnútra SR a v 2. rade Slovenskú republiku - Generálna prokuratúra SR. Žalobou sa domáha náhrady škody podľa z dôvodu nezákonne vedeného trestného stíhania voči nej, ktoré bolo následne zastavené.

16. Žalobkyňa ako pasívne legitimovaný subjekt teda označila Slovenskú republiku, a to aj ako žalovanú v 1. rade, aj ako žalovaného v 2. rade, hoci išlo o ten istý subjekt, vždy v zastúpení iného štátneho orgánu.

17. Takéto označenie v žalobe nie je správne a ide o vadu žaloby, na odstránenie ktorej bol súd povinný žalobkyňu vyzvať.

18. Aj v prípade, ak by proti štátu boli jednou žalobou uplatnené viaceré nároky spadajúce do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, alebo ak by bol proti štátu uplatnený nárok, ktorý by mohol byť posudzovaný podľa rôznych právnych predpisov a ktorý by tak mohol patriť do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, môže štát ako ten istý subjekt mať procesné postavenie žalovaného len jedenkrát. Ani štát, hoci má medzi subjektmi práva špecifické postavenie, nemôže v konaní tvoriť sám so sebou spoločenstvo účastníkov, resp. z hľadiska hmotného práva nemôže tvoriť sám so sebou napríklad dlžnícku solidaritu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26.9.2012).

19. Označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako účastníka konania na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať ( , v súčasnosti ). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa (v súčasnosti ). V prípade, že žalujúca strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ust. prvá veta (v súčasnosti z ust. ) vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa

osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26.9.2012).

20. Závery predmetného rozhodnutia možno aplikovať aj podľa . Pokiaľ teda žalobca v žalobe označil štát, ale nesprávne identifikoval štátny orgán oprávnený konať za štát, súd vyzve žalobcu na odstránenie tejto vady v súlade s ust. . Pokiaľ by ale v priebehu konania vyšlo najavo, že z hľadiska uplatneného nároku žalobou konkrétny štátny orgán označený ako orgán oprávnený konať za štát nemá pôsobnosť v tomto prípade za štát konať, súd bude ďalej z úradnej moci konať s tým, do ktorého kompetencie vec spadá, nakoľko povinnosť konať s takto oprávneným subjektom mu vyplýva zo zákona. Rovnako bude súd postupovať v prípade, ak by žalobca ako štátny orgán označil niekoho, kto neexistuje alebo nie je štátnym orgánom (viď , Komentár, Doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív, C.H.Beck, 2016, str. 257).

21. V prejednávanej veci nešlo o prípad, že by nebol označený štátny orgán, ktorý má za štát konať, ale išlo o prípad, kedy za štát majú konať dva štátne orgány, a to Ministerstvo vnútra SR a Generálna prokuratúra SR, čo je v rozpore s ustanovením v znení účinnom od 1.1.2013 v spojení s ust. .

22. Na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát ( ).

23. Ak je stranou štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná ( ).

24. V zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 1.1.2013 (ďalej len zákon ) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo d/ nesprávnym úradným postupom.

25. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru a 1/ prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2/ vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.

26. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ cit. zák. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

27. Vyššie citované zákonné ustanovenia určujú nielen vecnú legitimáciu štátu ako subjektu zodpovedného za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, ale určujú aj štátny orgán, ktorý v mene štátu koná, konkrétne v § 4 cit. zák., pričom v mene štátu koná vždy iba jeden štátny orgán uvedený v § 4 v závislosti od charakteru uplatneného nároku.

28. Keďže žalobkyňa označila v rozpore s vyššie citovanou zákonnou úpravou dva štátne orgány, ktoré mali konať v mene štátu, bolo povinnosťou súdu ustáliť, ktorý štátny orgán v tejto prejednávanej veci koná v mene Slovenskej republiky a z úradnej povinnosti ďalej konať už len s týmto štátnym orgánom.

29. Pokiaľ súd konal v mene štátu s dvoma štátnymi orgánmi, konal so stranou sporu, ktorá nebola riadne zastúpená a neboli tak splnené procesné podmienky pre riadne konanie veci, pričom išlo o odstrániteľný nedostatok podmienky konania.

30. Tento nesprávny postup súdu mal vplyv aj na rozhodnutie vo veci, keď súd rozhodoval voči nároku ako uplatnenému voči dvom subjektom, hoci v skutočnosti išlo iba o jeden subjekt a takto rozhodol aj o trovách konania, keď tieto štátu priznal dvakrát.

31. Keďže išlo o vadu, ktorá sa týka procesných podmienok, v zmysle ust. odvolací súd na ňu prihliadol, aj keď nebola v odvolacích dôvodoch uplatnená.

32. V ďalšom konaní po vrátení veci bude teda povinnosťou súdu túto vadu zastúpenia žalovaného odstrániť tak, že bude konať iba so Slovenskou republikou ako žalovaným, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vzhľadom na citované ustanovenie a zákona

33. V prejednávanej veci v mene štátu nemôže konať Ministerstvo vnútra, lebo neboli splnené podmienky podľa § 4 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona, keď v prejednávanej veci prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa a až následne súdom bolo trestné stíhanie žalobkyne zastavené.

34. Nakoniec Generálna prokuratúra SR aj predbežne prejednala nárok žalobkyne na náhradu škody, o čom ju informovala listom zo dňa 26.6.2017 (č.l. 44 spisu).

35. Pokiaľ ide o žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody, podstatou odvolacích námietok žalobkyne je tvrdenie, že ňou uplatnený nárok nie je premlčaný s poukazom na skutočnosť, že súd mal aplikovať ustanovenie § 106 ods. 2 Obč. zák. o desaťročnej premlčacej dobe v prípade práva na náhradu škody, ktorá bola spôsobená úmyselne a s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2014 sp.zn. , ktorým bolo odmietnuté dovolanie Generálneho prokurátora proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, ktorým bola zamietnutá sťažnosť prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava sp.zn. zo dňa 21.6.2012 o zastavení trestného stíhania (uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 2.10.2012). Nakoniec namietala, že pre začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je podstatný deň, keď došlo k ukončeniu trvania zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby. Namietala tiež nezákonnosť konania na Okresnom súde Rožňava, nakoľko právoplatné uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 6.10.2017 má vady uvedené v ust. , a tieto vady mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

36. Vychádzajúc z odvolania žalobkyne uvedené uznesenie Krajského súdu v Košiciach namieta z toho dôvodu, že Okresný súd v Spišskej Novej Vsi, na ktorý bola podaná žaloba, nesprávne posúdil jej návrh na prikázanie veci inému súdu tej istej inštancie mimo Košického a Prešovského kraja zo dňa 19.7.2017 (č.l. 46 spisu) ako námietku zaujatosti, hoci išlo o návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti podľa . Nesprávne potom predložil vec Krajskému súdu v Košiciach, ktorý vec prikázal Okresnému súdu Rožňava, hoci o návrhu mal rozhodovať Najvyšší súd SR.

37. K tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že postupom podľa v spojení s ust. možno preskúmať a následne zrušiť iba právoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, ak má vadu podľa .

38. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( ).

39. Ak sú dané odvolacie dôvody podľa , odvolací súd zruší odvolaním napadnuté rozhodnutie vo veci samej a zároveň zruší aj právoplatné uznesenie, ktoré rozhodnutiu vo veci samej predchádzalo ( od. 2 ).

40. Odvolací súd teda nemôže z hľadiska správnosti preskúmavať rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach o prikázaní veci Okresnému súdu Rožňava (sp. zn. zo dňa 6.10.2017).

41. Proti tomuto rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach žalobkyňa podala dovolanie, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 23.4.2018 sp.zn. dovolacie konanie zastavil.

42. Odhliadnuc od vyššie uvedeného odvolací súd uvádza, že návrh žalobkyne zo dňa 19.7.2017 (č.l. 46 spisu) podľa obsahu nemožno považovať za návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodov vhodnosti podľa , keďže tento návrh odôvodnila výlučne zaujatosťou sudcov Okresného súdu

Spišská Nová Ves, neuviedla žiadne výnimočné dôvody pre delegovanie veci inému súdu a tento iný súd, ktorému sa má vec postúpiť, ani neoznačila.

43. Nedôvodná je teda odvolacia námietka žalobkyne, že o jej návrhu z 19.7.2017 doposiaľ nebolo rozhodnuté.

44. Dôvodné je však odvolanie žalobkyne čo do záveru súdu prvej inštancie o premlčaní ňou uplatneného nároku, a to z dôvodu, že v tomto štádiu konania je záver súdu o premlčaní žalobou uplatneného nároku predčasný.

45. V zmysle zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie (ods. 1). Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za 10 rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa a 8 (ods. 2). Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania najdlhšie však počas šiestich mesiacov (ods. 3).

46. Vyššie citované zákonné ustanovenie obsahuje osobitnú úpravu premlčania nároku na náhradu škody podľa zákona , z ktorého dôvodu použitie ustanovení , ktoré upravujú premlčanie nároku na náhradu škody ( ) a premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ( ) je vylúčené.

47. V zmysle až je upravená aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, kritéria jej priznania a jej maximálna výška a keďže ide o nárok upravený týmto zákonom, ustanovenie o premlčaní sa vzťahuje aj na tento nárok.

48. Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva stanovenie subjektívnej 3-ročnej premlčacej doby odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode alebo, ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Objektívna premlčacia doba je 10-ročná a plynie odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda, okrem ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa a 8.

49. Ako vyplýva z ustálenej súdnej praxe (R 37/2014), ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

50. V prejednávanom spore teda ide o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (nezákonným začatím a vedením trestného stíhania, ktoré bolo následne zastavené).

51. Pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby je teda rozhodujúci deň, kedy sa žalobkyňa ako poškodená dozvedela o škode ( prvej vety zákona ).

52. Súd prvej inštancie stotožnil deň nadobudnutia vedomosti žalobkyne ako poškodenej o škode s dňom právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2.10.2012 sp.zn. , ktorým bola zamietnutá sťažnosť prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu v Rožňave sp.zn. zo dňa 21.6.2012 o zastavení trestného stíhania, ktoré uznesenie nadobudlo v ten istý deň (2.10.2012) aj právoplatnosť.

53. Úvahy súdu, na základe ktorých dospel k tomuto záveru, však nie sú z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé.

54. Sám pritom správne považoval za moment, kedy sa žalovaná ako poškodená mala dozvedieť o škode, moment doručenia, resp. oznámenia rozhodnutia, ktorým mala byť škoda spôsobená.

55. V spise sa nenachádza doklad o doručení uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 2.10.2012 žalobkyni a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť bez ohľadu na jeho doručenie žalobkyni v súlade s ust. v znení účinnom do 31.12.2012, v zmysle ktorého uznesenie je právoplatné, a ak neustanovuje tento zákon niečo iné, aj vykonateľné, ak zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť.

56. Proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 2.10.2012 nebola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto v tento deň nadobudol právoplatnosť.

57. Tento deň však nemožno bez ďalšieho stotožňovať s dňom, kedy žalobkyňa nadobudla vedomosť o tom, že jej vznikla škoda, zvlášť za situácie, že toto uznesenie bolo vyhlásené na neverejnom zasadnutí ( ), pri ktorom teda nemohla byť žalobkyňa prítomná a nadobudnúť tak o ňom vedomosť.

58. Pre jednoznačný záver o tom, kedy žalobkyni začala plynúť subjektívna 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonne vedeným trestným stíhaním, je preto potrebné jednoznačne ustáliť deň, kedy bolo žalobkyni uvedené uznesenie doručené, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu je získanie vedomosti o tomto rozhodnutí momentom, keď sa žalobkyňa ako poškodená dozvedela o tom, že jej vznikla škoda, pričom zároveň v tom čase už bolo zrejmé, aj kto za ňu zodpovedá, keďže subjekt zodpovedný za škodu je stanovený priamo zákonom. Od tohto momentu si teda mohla uplatniť nárok na náhradu škody najprv návrhom na jeho predbežné prejednanie a následne v prípade nevyhovenia tomuto návrhu aj na súde s tým, že počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 premlčacia doba neplynula, najdlhšie však počas 6-tich mesiacov odo dňa podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

59. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou žalovanej, že nárok na náhradu škody si mohla prvýkrát uplatniť až potom, čo nadobudlo právoplatnosť uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2014 sp.zn. , t.j. až 26.6.2014, keďže toto rozhodnutie najvyššieho súdu nemalo žiadny vplyv na stav, aký tu bol už ku dňu právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach 2.10.2012, kedy už z tohto rozhodnutia bolo zrejmé, že došlo k zastaveniu trestného stíhania žalobkyne.

60. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. a a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom súd prvej inštancie rozhodne o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania.

61. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie ust. , v zmysle ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

62. Odôvodnenie nemá byť doslovným opisom (kopírovaním) obsahu celého spisu, žaloby, všetkých písomných podaní strán, ich prednesov na pojednávaniach, obsahu všetkých predložených listinných dôkazov a opisom všetkých úkonov, ktoré súd vykonal, ako je to v napadnutom rozsudku, v ktorom 20 strán je doslovným kopírovaním jednotlivých podaní a prednesov sporových strán.

63. Takéto odôvodnenie je neprehľadné a nepreskúmateľné z hľadiska určenia podstatných argumentov procesných strán v konaní a skutočností, ktoré súd považoval za podstatné z hľadiska rozhodnutia v spore.

64. V novom rozhodnutí preto musí súd dbať o to, aby štruktúra odôvodnenia rozsudku zodpovedala ust. a aby rozsudok bol zrozumiteľný a preskúmateľný nielen pre súd, ale aj pre strany sporu.

65. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).