Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/115/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanej B. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. J. M. XXX, S., právne zastúpenej Mgr. Ivicou Štiglitz, advokátkou so sídlom Šafárkova 8, Rožňava, o zaplatenie zostatku poplatku, zmluvnej pokuty, úrokov a úrokov z omeškania, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 26. septembra 2018, č. k. -117

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu poplatok za úver v sume 276,80 Eur, zmluvnú pokutu v sume 312 Eur, trovy mediačného konania v sume 382,46 Eur, poplatok za upomienky v sume 48 Eur, úrok vo výške 32% ročne zo sumy: 2.000 Eur od 25.09.2012 do 22.12.2012 v sume 154,30 Eur, 1.654 Eur od 23.12.2012 do 28.5.2013 v sume 226,21 Eur, 1.334 Eur od 29.5.2013 do 20.11.2013 v sume 204,67 Eur, 1.309 Eur od 21.11.2013 do 14.4.2014 v sume 165,26 Eur, 1.214 Eur od 15.4.2014 do 19.11.2014 v sume 232,02 Eur, 1.164 Eur od 20.11.2014 do 21.9.2015 v sume 311,25 Eur, 1.034 Eur od 22.9.2015 do 22.10.2015 v sume 27,2 Eur, 904 Eur od 23.10.2015 do 1.12.2015 v sume 30,91 Eur, 774 Eur od 2.12.2015 do 22.12.2015 v sume 13,57 Eur, 644 Eur od 23.12.2015 do 28.1.2016 v sume 20,33 Eur, 514 Eur od 29.1.2016 do 2.3.2016 v sume 14,87 Eur, 384 Eur od 3.3.2016 do 24.3.2016 v sume 7,07 Eur, 254 Eur od 25.3.2016 do 4.5.2016 v sume 8,91 Eur, 124 Eur od 5.5.2016 do 2.6.2016 v sume 3,04 Eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy: 2.206,8 Eur od 1.10.2014 do 19.11.2014 v sume 14,81 Eur, 2.156,8 Eur od 20.11.2014 do 21.9.2015 v sume 90,11 Eur, 2.026,8 EUR od 22.9.2015 do 22.10.2015 v sume 8,33 Eur, 1.896,8 Eur od 23.10.2015 do 1.12.2015 v sume 10,13 Eur, 1.766,8 Eur od 2.12.2015 do 22.12.2015 v sume 4,84 Eur, 1.636,8 Eur od 23.12.2015 do 28.1.2016 v sume 8,07 Eur, 1.506,8 Eur od 29.1.2016 do 2.3.2016 v sume 6,81 Eur, 1.376,8 Eur od 3.3.2016 do 24.3.2016 v sume 3,96 Eur, 1.246,8 Eur od 25.3.2016 do 4.5.2016 v sume 6,83 Eur, 1.116,8 Eur od 5.5.2016 do 2.6.2016 v sume 4,28 Eur, 986,8 Eur od 3.6.2016 do 24.6.2016 v sume 2,84 Eur, 856,8 Eur od 25.6.2016 do 20.7.2016 v sume 2,93 Eur, 726,8 Eur od 21.7.2016 do 14.9.2016 v sume 5,48 Eur, 596,8 Eur od 15.9.2016 do 26.10.2016 v sume 3,35 Eur, 296,8 Eur od 27.10.2016 do 8.2.2017 v sume 4,23 Eur, 276,8 Eur od 9.2.2017 do zaplatenia, ako aj trov konania. Skutkovým základom takto uplatneného nároku bolo tvrdenie žalobcu, že na základe Zmluvy o úvere č. 702701731 zo dňa 25.09.2012 (ďalej tiež len „úverová zmluva“) poskytol žalovanej peňažné prostriedky v sume 2.000 Eur, ktoré sa zaviazala vrátiť spolu s dohodnutým poplatkom v sume 1.460 Eur (z neho 1/3-inu predstavoval dohodnutý úrok a zvyšok náklady spojené s úverom) v 10 mesačných splátkach

po 346 Eur, so splatnosťou prvej splátky dňa 4.11.2012. Žalovaná podľa tvrdenia žalobcu neplnila svoj záväzok riadne a včas v zmysle dohodnutých podmienok, čím porušila dojednania predmetnej zmluvy o úvere a stratila výhodu splátok, a preto ju žalobca vyzval na úhradu jeho záväzku. Dňa 22.04.2013 a dňa 06.10.2013 požiadala žalovaná o úpravu splátkového kalendára formou posunu splátky. Na základe týchto žiadostí mal byť celý úver uhradený dňa 08.07.2014. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa žalovaná zaviazala uhradiť žalobcovi v prípade porušenia podmienok tejto zmluvy aj poplatok za zasielanie upomienok, celkom vo výške 48 Eur. Žalovaná sa zaviazala aj na úhradu zmluvnej pokuty vo výške 312 Eur v prípade porušenie svojich zmluvných povinností.. Žalovaná doposiaľ uhradila žalobcovi sumu vo výške 2.716 Eur. Žalobca a žalovaná sa zaviazali pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov, pričom sa dohodli využiť na odstránenie ich sporu vzniknutého zo vzájomného právneho vzťahu mediáciu. Žalobca a žalovaná sa v Zmluve o úvere zároveň dohodli, že žalovaná je povinná uhradiť žalobcovi všetky náklady, ktoré vznikli v súvislosti s uplatnením práva v mediačnom konaní. V zmysle predpisov mediačného konania žalovaná mediáciu zmarila, o čom rozhodol mediátor ustanovený vo veci vedenej pred Mediačným centrom. Mediačné konanie bolo vedené pred Mediačným centrom zriadenom spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.. K urovnaniu sporu vzniknutého medzi žalobcom a žalovanou mediačným konaním nedošlo. Žalobca však vynaložil sumu vo výške 382,46 Eur (dva úkony právnej pomoci v zmysle vyhlášky č. v platnom znení, a poplatok za mediačné konanie v sume 96,26 Eur).

2. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku vyšiel zo zistení bezo zvyšku zodpovedajúcich týmto tvrdeniam žalobcu. Naviac tiež skutkovo ustálil, že v úverovej zmluve bol uvedený údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov úveru (RPMN) 267,15%. V zmluve iné údaje uvedené neboli. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. , , a , , , , v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „“), a a , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov; právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, usúdil, že dohoda o ďalších nákladoch spojených s úverom v úverovej zmluve, je neplatná a na tomto základe, po zistení, že žalovaná poskytnuté peniaze žalobcovi vrátila, dospel k záveru o nedôvodnosti uplatneného nároku. V úvahách vedúcich k záveru o neplatnosti dojednania o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náklady spojené s úverom vyšiel súd prvej inštancie, podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, z toho, že podľa úverovej zmluvy predstavovali náklady žalobcu na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy a na súvisiacu administratívu (ďalej tiež len „administratívny poplatok“) dve tretiny zo sumy 1.460 Eur, pričom jedna tretina mala predstavovať úrok z úveru, ako je to uvedené v bode 10. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. V databáze publikovaných právoplatných súdnych rozhodnutí súd zistil, že v obdobnej právnej veci žalobcu Okresný súd Prešov rozsudkom z 13. septembra 2013, sp. zn. určil, že zmluvná podmienka v úverovej zmluve o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou, predstavujú neprijateľnú zmluvnú podmienku. Administratívny poplatok v takejto výške je podľa úvahy súdu prvej inštancie neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U 192/2010 zo dňa 3.5.2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné. Napriek neexistujúcej databáze vyhlásených neprijateľných podmienok vyvodil zodpovednosť žalobcu za protiprávny stav v prípade, že nejaký súd plnenie prizná, ktorý sústavne na súdoch uplatňuje plnenia z judikovaných neprijateľných zmluvných podmienok. Takéto konanie môže byť podľa o ochrane spotrebiteľa vyhodnotené ako osobitne závažné porušenie povinnosti predávajúceho. Konštatoval, že ust. je dôsledkom transpozície Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,a“), ktorá v čl. 7 ods. 1 ukladá členským štátom zabrániť súvislému používaniu neprijateľných zmluvných podmienok. V zmysle je povinnosťou súdu zbaviť spotrebiteľa neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie čl. 6 ods. 1 sa má považovať za kogentné ustanovenie a ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa má poskytnúť v režime pravidiel verejného poriadku (uznesenie Súdneho dvora C-76/10 POHOTOVOSŤ/ Korčkovská, bod 50), teda pravidiel, na ktorých rešpektovaní musí štát bezvýhradne trvať a ktorých rešpektovanie je povinný vždy a za každých okolností vyžadovať. Argumentoval, že ust. 53a ods. 1

zakazuje dodávateľovi používať zmluvnú podmienku, ktorá bola právoplatne súdom vyhlásená za neprijateľnú, pričom takáto zmluvná podmienka je v zmysle absolútne neplatná. Ak by súd priznal plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, išlo by o tolerovanie pokračujúceho protiprávneho stavu zo strany súdu a popieranie vysokého záujmu EÚ a práva EÚ na ochrane práv spotrebiteľa. Plnenie z takejto podmienky navyše vždy zakladá bezdôvodné obohatenie v zmysle ( ,,z neplatného právneho úkonu“). Ak existuje zákonná povinnosť zdržať sa protiprávneho konania (v podobe používania neprijateľnej zmluvnej podmienky) je oprávnené očakávať, že dodávateľ bude právnu povinnosť rešpektovať a od spotrebiteľov nebude požadovať plnenie v rozpore s dobrými mravmi, majúce svoj základ v neprijateľnej zmluvnej podmienke. Poukázal na „rešpekt“ žalobcu k súdnej moci, keď i napriek právoplatnému rozsudku Okresného súdu Prešov a vysloveniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky použitej vo formulárovej zmluve si žalobou, podanou dňa 15.03.2016, uplatňuje svoje nároky s odstupom takmer troch rokov od vydania tohto rozhodnutia, teda v čase kedy s jeho obsahom musel byť oboznámený a mal sa zdržať akéhokoľvek konania súvisiaceho z touto neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V súvislosti s ochranou spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách citoval z rozsudkov Mostaza Claro, C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C . Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dojednanie uvedené v článku 10 všeobecných podmienok a v samotnej zmluve o úvere ohľadom celkového navýšenia úveru je právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je v zmysle absolútne neplatný, nakoľko žalobca napriek existencii súdneho rozhodnutia, kde bola určená zmluvná podmienka v úverovej zmluve v časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny nákladov za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, ako neprijateľná zmluvná podmienka, používal naďalej takúto zmluvnú podmienku. Súd zároveň považoval dojednanú výšku celkovej odplaty za poskytnutý úver v sume 1.460 Eur, čo v konečnom dôsledku predstavovalo RPMN vo výške 267,15 % za právny úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, neprimerane vysokú, čo spôsobuje rozpor so zákonom a teda aj neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle . Súd poukázal aj na skutočnosť, že priemerná RPMN v čase uzavretia zmluvy podľa súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok 2012 zverejnených na stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky ( Zákona o spotrebiteľských úveroch) ku dňu 30.09.2012, z ktorých treba vychádzať, bola vo výške 31,10 %. Súd ďalej zistil, že zmluva o úvere neobsahuje údaj o priemernej RPMN a ďalej neobsahuje údaj o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru napriek tomu, že vo všeobecných podmienkach bod 10 sa uvádza, že jedna tretina poplatku predstavuje úrok. Záverom skonštatoval, že žalovanej bola poskytnutá suma úveru 2.000 Eur a doteraz vrátila sumu 2.716 Eur, teda vrátila celú sumu úveru, pričom žalobcovi nevznikol nárok na uplatňovaný poplatok. Žalobcovi taktiež nepriznal ani nárok na zmluvnú pokutu, nakoľko táto nebola individuálne dojednaná, ale len uvedená vo formulárovej zmluve a vo všeobecných zmluvných podmienkach a nebola osobitne podpísaná žalovanou. Takto dohodnutá zmluvná pokuta je v rozpore s ustanovením , nakoľko zmluvná pokuta musí byť dojednaná písomne. Tým, že žalobca uviedol zmluvnú pokutu len do všeobecných podmienok poskytnutia úveru, opäť využil nekalú praktiku pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy a preto súd takéto dojednanie považoval za absolútne neplatný právny úkon tak v zmysle ustanovenia , ako aj v zmysle ustanovenia . Napadnutý rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tiež o trovách konania tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, čo odôvodnil s poukazom na ust. , (ďalej len „“) výlučným procesným úspechom žalovanej v spore.

3. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca poukázal na všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej tiež len „VPPÚ“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a ktorej podpisom prejavil dlžník aj súhlas so VPPÚ. VPPÚ sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere nielen z formálneho hľadiska, ale aj z hľadiska materiálneho prevedenia, pretože sú vyhotovené na spojenom hárku papiera, tzn. obojstranne, a preto je nepochybné, že dlžník podpisom zmluvy jednoznačne prejavuje svoju vôľu byť viazaný aj VPPÚ, to znamená, že uzavretie zmluvy samostatne bez toho, aby prejav vôle zahŕňal aj vôľu byť viazaný VPPÚ neprichádza do úvahy. Žalobca si teda predložením zmluvy ako aj VPPÚ splnil na jednej strane svoju informačnú povinnosť vo vzťahu k dlžníkovi, a na druhej strane bola splnená podmienka písomnej formy. Podľa žalobcu súd prvej inštancie pochybil vo svojom závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru tiež preto, že nedošlo k naplneniu dôvodov podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úverov. Podľa jeho názoru nemožno hovoriť o absencii výšky úrokovej sadzby, nakoľko žalovaná svojim podpisom zmluvy potvrdila aj prevzatie a oboznámenie sa so Štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „ŠEISÚ“), ktoré sú prílohou úverovej zmluvy a predstavujú jej neoddeliteľnú súčasť. V ŠEISÚ je jasne, určito a

zrozumiteľne v časti 3 označenej ako „Náklady spojené s úverom“ uvedené, že úroková sadzba úveru alebo v prípade potreby rôzne úrokové sadzby úveru, ktoré sa vzťahujú na zmluvu o úvere, je fixná 32% ročne. Nie je ani správne konštatovanie týkajúce sa absencie údaju o hodnote RPMN, ktorá je uvedená na prednej strane zmluvy, ako aj absencie údaju o priemernej RPMN, ktorá je jasne, určito a zrozumiteľne uvedená v časti 3 označenej ako „Náklady spojené s úverom“, a to vo výške 21,00%. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne posúdil zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie o primeranosti úverových nákladov žalobca v odvolaní argumentoval, že v rozhodnom čase neexistovala právna úprava konkrétne určujúca maximálnu prípustnú výšku úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov, a že ust. v tomto smere (len) vyžadovalo, aby odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov podstatne neprevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Akcentoval, že odplatou na finančnom trhu nemožno rozumieť len odplatu požadovanú bankami, ale aj inými osoby na finančnom trhu. Definovanie výšky odplaty odkazom na údaje bánk bolo možné len na základe účinného do 31.10.2008 alebo do 31.5.2010. Súd správne mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky a ďalej nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalobca. Naviac prevýšenie takejto odplaty je možné a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. Poukázal na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Citoval v tejto súvislosti Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. . Žalobca nesúhlasil ani so záverom prvoinštančného súdu o absolútnej neplatnosti dohody o úrokovej sadzbe podľa . Podľa jeho názoru dohoda o úrokovej sadzbe nie je v rozpore s dobrými mravmi, ktoré definoval, a preto nebol žiaden dôvod, aby sa zmluva v časti zmluvného úroku vo výške 39,15% ročne považovala za neplatnú a v rozpore s dobrými mravmi. Záverom dal opätovne do pozornosti VPPÚ, kde v zmysle bodu 4 sa dlžník zaviazal uhradiť veriteľovi za každú zaslanú upomienku čiastku 4 Eur. Nakoľko sa žalovaná omeškala s plnením svojho záväzku, bolo jej zo strany žalobcu zaslaných 12 upomienok, čím mu vznikol nárok na úhradu 48 Eur. V prípade uplatňovaných trov mediačného konania žalobca odkázal na bod 13 VPPÚ, v zmysle ktorého zmluvné strany prejavili vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov vznikajúcich zo zmluvy. Na základe toho si potom žalobca uplatnil trovy mediačného konania v sume 382,46 Eur. Ďalej argumentoval, že žalovaná je povinná zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle bodu 5 VPPÚ v sume 312 Eur za omeškanie s plnením svojho peňažného záväzku, čo považoval za nesporné. Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi napadnutému rozsudku nesprávnosť právneho posúdenia veci, podľa úvahy odvolacieho súdu žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa ust. 365 ods. 1 písm. h) . V odvolaní žalobcom formálne označený a i citovaný odvolací dôvod podľa ust. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na nesprávnosť skutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento odvolací dôvod odvolateľom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Vo svojej argumentácii vytkla žalobcovi, že k zmluve o úvere neboli pri jej podpise pripojené všeobecné obchodné podmienky. Bola jej len predložená predformulovaná zmluva tak, aby nemohla ovplyvniť jej obsah. Uviedla, že už samotné všeobecné podmienky poskytovania úveru v sebe obsahujú nekalé ustanovenia, ktoré majú vniesť spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy do omylu a pristúpiť k takým zmluvným dojednaniam, ktoré sú v rozpore so samotnými predpismi o ochrane spotrebiteľa. V zmysle ust. § 4 ods. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy, je jednou zo základných povinností veriteľa vopred písomne informovať spotrebiteľa o základných zmluvných podmienkach pred uzavretím zmluvy o úvere, k čomu nedošlo. Poukázala pritom na článok 15 VPPÚ, ktoré výslovne ustanovujú, že zmluvný vzťah sa má riadiť ustanoveniami , na komplikované výpočtové vzorce RPMN, úrokov a iných finančných plnení, ktoré môžu zo zmluvy pri neplnení povinností vyplývať. Z uvedeného vyplýva, že pri uzatváraní zmlúv je spotrebiteľ v oslabenom postavení, nakoľko vo svojom ponímaní nedokáže pochopiť úplne všetky náležitosti, s ktorými je právny úkon uzatvorenia takej zmluvy spojený. Uviedla, že žalobca ju pri uzatváraní zmluvy nepoučil s náležitou starostlivosťou, ale naopak zneužil jej slabšieho postavenia a nevedomosti pre zvýšenie svojho obohatenia na jej úkor. Namietala, že výška RPMN hrubo presahuje stanovenú prípustnú hodnotu, ktorá bola stanovená v prvom štvrťroku 2013, kedy bola zmluva uzatvorená, a to 7,64%. Skutočná výška RPMN preto nekoliduje s tvrdeniami žalobcu a takisto je aj v rozpore so 93/13 EHS. Neuvedenie skutočnej výšky RPMN v zmluve je sankcionované podľa ust. bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, ktoré v čase uzavretia

platilo. K samotnej výške úrokovej sadzby nemožno zo strany žalobcu zohľadniť fakt, že jej výška ako aj indexy výpočtu sú určené v dokumente ŠEISÚ, nakoľko v ust. je daná povinnosť veriteľa túto informáciu uviesť do zmluvy. Ide teda o účelové konštatovanie žalobcu, nakoľko samotná žalovaná pri uzatváraní zmluvy ani od finančného agenta neobdržala predmetné oboznámenie so ŠEISÚ. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že maximálne prípustnú výšku úrokov nie je možné určiť s prihliadnutím na odplatu na regulovanom finančnom trhu medzi bankovými subjektmi. V tejto súvislosti citovala z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp. zn. , v zmysle ktorého neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa , ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Na margo toho uviedla, že žalobca na finančnom trhu poskytuje spotrebiteľské úvery od roku 2001 a jeho konanie je vo väčšine prípadov v rozpore s dobrými mravmi, najmä spočíva v úžere, ako aj vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor spotrebiteľa, a preto nemožno prihliadať na konania nebankových subjektov tak, ako to uvádza žalobca, keďže tieto uvádzajú do zmlúv vysoké sadzby za účelom majetkového prospechu, na ktorý nemajú od spotrebiteľa legitímny nárok. Na námietku žalobcu, že dohodnuté úroky sú primerane vysoké a nie sú v rozpore s dobrými mravmi uviedla, že pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky, pričom ich výška nie je zákonom limitovaná. Z toho však nemožno vyvodzovať, že by bola závislá len od dohody účastníkov a teda nepodlieha žiadnemu obmedzeniu. Jej obmedzenie vyplýva práve z . Poukázala pritom na ustálenú judikatúru (i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , na ktoré poukázal žalobca), podľa ktorej neprimerane vysoké úroky dohodnuté pri peňažnej pôžičke sa všeobecne považujú za odporujúce dobrým mravom, pričom spravidla ide o takú výšku úrokov, ktorá v čase ich dojednania podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú pri poskytovaní pôžičiek peňažnými ústavmi a môže spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vyplývajúcich zo zmluvy. V danom prípade má žalovaná za to, že dohodnuté úroky sú v rozpore s dobrými mravmi, a to s poukazom na priemerné úrokové miery úverov v čase uznania záväzku, ktoré sa pohybovali pri pôžičkách do jedného roka a pri pôžičkách od 1 do 5 rokov v rozmedzí od 4,27% do 5,57% ročne, čo je v značnom rozpore s výškou úrokovej miery 39,15%, ktorú uvádza žalobca. Uviedla, že rozpor s dobrými mravmi aj so samotným ust. možno vidieť zámerným uplatňovaním právneho režimu , pričom veriteľ využil omyl spotrebiteľa a použil zmluvné podmienky, ktorými vylúčil aplikáciu ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské úvery. V závere namietala akékoľvek legitímne právo veriteľa na poplatky spojené s uplatňovaním nároku vyplývajúceho zo zmluvy ako aj mediačného konania, ktoré voči nej žalobca začal na základe neplatne dohodnutého rozhodného práva v prípade vzniku sporu. S takýmto znením zmluvy nebola pri jej podpise oboznámená ani jej nebol finančným agentom predložený v podobe samotného zmluvného dojednania k zmluve (dodatok) na základe, ktorého by si takúto formu riešenia sporov individuálne medzi sebou dohodli. Je nerešpektovateľné domáhať sa nárokov vzniknutých z neplatne dojednaných zmluvných ustanovení, a to v podobe všeobecných obchodných podmienok veriteľa, v ktorej mala byť takáto možnosť riešenia sporov zahrnutá, nakoľko je v rozpore aj so samotným zákonom o ochrane spotrebiteľa, ktorý takéto zmluvné dojednania priamo v zmluve podľa ust. . Žalobcovi tak teda nemohli vzniknúť trovy mediačného konania, nakoľko neboli v zmluve individuálne dojednané a žalovaná nedala na takúto možnosť riešenia sporov konkludentný prejav vôle v podobe podpisu.

5. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas ( ) oprávnenou osobou (§ až 361 ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. a contrario , v rozsahu vyplývajúcom z ust. a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. .

6. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách nimi vymedzeného odvolacieho dôvodu podľa ust. učinil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia veci, ktorý vyústil do záveru súdu prvej inštancie, že žalobcovi úroky, administratívny poplatok za poskytnutie peňazí žalovanej, trovy mediačného konania a zmluvná pokuta nepatria z dôvodu neplatnosti dohody strán o týchto plneniach v úverovej zmluve. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je

potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

7. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetného úveru ako bezúročného a bez poplatkov správne vychádzal zo spotrebiteľskej povahy právneho vzťahu sporových strán zo zmluvy o úvere. Správne aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia a nasl. , ako aj o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného ku dňu uzavretia zmluvy. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie, že poskytnutý spotrebiteľský úver podľa zmluvy o úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovanou je pre neuvedenie údaja o priemernej RPMN a údaja o úrokovej sadzbe nevyhnutné považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa ust. cit. zákona, ktoré súd prvej inštancie správne vyložil i aplikoval na posudzovaný prípad. Dospel tak k správnemu záveru pri hodnotení odplaty za úver v sume 1.460 Eur ako neprimeranej v rozpore s dobrými mravmi (ust. ). Správne preto rozhodol, pokiaľ nárok na zaplatenie úrokov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere z uvedených dôvodov považoval za nedôvodne žalobcom uplatnený a napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.

8. Súd prvej inštancie teda opodstatnene vychádzal zo spotrebiteľskej povahy právneho vzťahu strán a preto správne aplikoval na zistený skutkový stav tiež predpisy na ochranu spotrebiteľa, okrem iných tiež i ust. , zakazujúce v spotrebiteľských zmluvách uvádzať tiež ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd súhlasí i s názorom prvoinštančného súdu, že v okolnostiach prípadu je za takto spotrebiteľsky neprijateľnú potrebné považovať dohodu o administratívnom poplatku, ktorá žalobcovi zaisťovala prakticky ďalší príjem v rozsahu presahujúcom cenu za ním poskytnuté peniaze bez akéhokoľvek materiálnej hodnoty či hodnotovej výhody pre žalovanú a ktorá podľa posúdenia odvolacieho súdu nepredstavovala nič iné, ako len ďalší zo známych spôsobov skreslenia ekonomických údajov úveru, s cieľom obísť zákonnú reguláciu výšky úverovej odplaty. Žalobca si popri dôsledkoch obchádzania zákona touto obchodnou praktikou neuvedomil tiež, že z hľadiska limitov úverového zaťaženia spotrebiteľov nie je ani tak významné, ako je úverová odplata formálne označená v zmluve (či už ako úrok, alebo poplatok alebo inak), ale to, aby svojou výškou nepresahovala zákonom určenú hranicu.

9. Podľa ust. , v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

10. Možno súhlasiť s odvolateľom, že z citovaného ustanovenia zákona, ktoré sa vzťahuje na posudzovanú vec, nevyplýva exaktný úrokový, a ani poplatkový strop. Pri určení hranice podstatného prevýšenia odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu na jeho základe však nemožno podľa úvahy odvolacieho súdu ponechať stranou skutočnosť, že s účinnosťou od 1.9.2014 je na základe odkazu v novelizovanom ust. najvyššia prípustná výška odplaty už konkrétne ustanovená vykonávacím predpisom. Preto hoc túto novú úpravu, exaktne určujúcu nákladový limit, nemožno na posudzovaný prípad aplikovať, treba ju však mať pri interpretácii na vec sa vzťahujúcej normy bezpochyby na zreteli. Podľa názoru odvolacieho súdu totiž i v takomto precizovaní skoršej menej konkrétnej úpravy treba v širších súvislostiach vidieť kontúry vôle zákonodarcu pri tvorbe normy, zmysel a význam ktorej sa v procese jej interpretácie hľadá, treba v ňom vidieť tiež spätnú väzbu k odbornej diskusii a k nejednotnému uplatňovaniu v praxi, ktoré takáto nejednoznačná úprava vyvolala alebo pripustila, a napokon i požiadavka právnej istoty a z nej vyplývajúca potreba konzistentnosti právneho posúdenia rovnakých právnych situácií rozumne a spravodlivo predpokladajú, že výklad bude rozdielne úpravy skôr zbližovať, ako významový rozdiel v legislatívnom vyjadrení medzi nimi prehlbovať. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada pre objektívnosť dodať, že rovnaký spôsob určovania nákladového stropu v prípade spotrebiteľských úverov bol v našom právnom poriadku

výslovne upravený už v čase od 1.7.2008 do 11.6.2010 v vládneho nariadenia č. v nadväznosti na ust. Po zavedení novej úpravy spotrebiteľských úverov zákonodarca od tejto konštrukcie exaktne vyjadreného nákladového stropu upustil a zaviedol aj na vec sa vzťahujúci len všeobecne formulovaný limit odplaty, odvíjajúci sa od výšky odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu, ktorý vzhľadom na spôsob zákonného vymedzenia v praxi viedol k výkladovým problémom. V súčasnosti platnou úpravou, opäť vystavanou na presne stanovenom nákladovom strope, sa teda zákonodarca vrátil k v praxi osvedčenému modelu, ktorý výšku úverového zaťaženia spotrebiteľa v prípade štandardného spotrebiteľského úveru limituje cez rozsah úverových nákladov dvojnásobkom RPMN. Z toho exkurzu vývoja právnej regulácie vyplýva, že nielen v súčasnosti platná právna úprava, ale aj právna tradícia, dá sa povedať už od 1.1.2008 (až na obdobie od 1.6.2014 do 1.9.2014, v ktorom bola v zmysle ust. nar. vlády č. celkom výnimočne čo do obdobia i dôvodov, zavedená regulácia úverového zaťaženia cez úrokový limit odvíjajúci sa od bankového priemeru) odôvodňuje v interpretácii rozhodujúcej právnej úpravy zohľadniť, že miera únosnosti úverového zaťaženia spotrebiteľa je a bola v našom právnom poriadku koncepčne založená na porovnaní „odplaty“ za poskytnutie peňažných prostriedkov v ponímaní úverových nákladov, čo zároveň opodstatňuje záver, že etalónom pre posúdenie ich primeranosti by mali byť obvyklé úverové náklady, a teda v ročnom vyjadrení štatisticky vykazovaný priemer RPMN a nielen úroky bez ďalších úverových nákladov, ktoré sú i tak v dôsledku kreativity, predovšetkým nebankových finančných subjektov, tak ako je tomu nakoniec aj v tomto prípade, často len skrytým prostriedkom ďalšieho úrokového zaťaženia dlžníka.

11. Podľa ust. , v znení neskorších zmien a doplnkov, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

12. Podľa ust. veta prvá nar. vl. č. v znení neskorších zmien a doplnkov, odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov.

13. Podľa ust. nar. vl. č. v znení neskorších zmien a doplnkov, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.

14. Priemerná ročná percentuálna miera nákladov pri obdobnom úvere by predstavovala 21,00 %. V prípade aplikovateľnosti citovanej právnej úpravy na posudzovaný prípad by teda zákonný limit nákladov (úrokov a všetkých poplatkov) zodpovedal dvojnásobku tejto štatistickej hodnoty a činil by 42,00 %. Z toho je evidentné, že celkové náklady spojené s úverom predstavujúce v ročnom vyjadrení (RPMN) 267,15 % (výška úveru 2.000 Eur, spolu náklady 1.460 Eur pri splatnosti úveru 11 mesiacov) tento už tak pomerne vysoko nastavený nákladový strop prevyšujú, a preto odplatu dohodnutú stranami za úver (úroky a administratívny poplatok) možno podľa posúdenia odvolacieho súdu bez akýchkoľvek pochybností považovať za podstatne prevyšujúcu odplatu požadovanú na finančnom trhu za obdobné úverové produkty. Na margo odvolacej argumentácie žalobcu sa odvolaciemu súdu v tejto súvislosti žiada pre úplnosť poznamenať, že v štatisticky vykazovaných údajoch o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov sú premietnuté nákladové podmienky ako bankových, tak aj nebankových úverov.

15. Podľa ust. veta prvá , spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „“).

16. Podľa ust. , neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách, sú neplatné.

17. Citované ustanovenia zakazujú pod následkom neplatnosti v spotrebiteľských zmluvách uvádzať tiež ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Inak povedané, zmluvná voľnosť účastníkov spotrebiteľskej zmluvy je obmedzená tiež tým, že nedovoleným, a teda neplatným, je tiež i dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v ich právnom postavení. Obvyklá argumentácia dodávateľov, že spotrebiteľ sa oboznámil so zmluvou, že si prečítal aj všeobecné obchodné podmienky, že podpisom s nimi vyjadril súhlas a že súhlasil s každým takto upraveným inštitútom, povinnosťami na ňom viaznucimi, alebo jednoducho len preceňujúca význam v zmluve prejavenej vôle, či formálnu oddelenosť niektorého z dojednaní, opomína podľa odvolacieho súdu samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany spočívajúcu na premise, že spotrebiteľovi neprijateľné podmienky predovšetkým nemožno predkladať a pokiaľ tak dodávateľ urobí, koná nepoctivo a musí byť uzrozumený s tým, že na takéto neprijateľné podmienky súd neprihliadne bez ohľadu na to, či a do akej miery sa spotrebiteľ tou ktorou podmienkou zaoberal. Takto je podľa názoru odvolacieho súdu treba nazerať aj na zmluvnú podmienku v úverovej zmluve o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou. Táto nepochybne predstavuje nad primeranú mieru výrazný zásah do právneho postavenia spotrebiteľa, pretože nezanedbateľne zvyšuje jeho náklady spojené s úverom bez zrejmej materiálnej protihodnoty. Nemožno preto racionálne pripustiť, aby náležite informovaný spotrebiteľ dobrovoľne a bez vplyvu na možnosť dohodnutia zmluvného vzťahu i bez, pre neho nevýhodnej podmienky, takúto nevýhodnú podmienku prijal; na strane druhej je notorietou, že dodávatelia predkladajú spotrebiteľom formulárové návrhy zmlúv, ktoré vzhľadom na svoj rozsah, formu, štruktúru a použité výrazové prostriedky, nie sú spotrebitelia schopní v rámci predzmluvného rokovania komplexne poznať a v takomto rozpoložení obyčajne podpisujú písomnosti tak, ako sú im predkladané, alebo nemajú reálne na výber a v záujme poskytnutia úveru, neraz v ťaživých životných situáciách, pristúpia na akékoľvek úverové podmienky. Ani v posudzovanej veci nebola tvrdená a ani dokazovaním zistená skutočnosť, ktorá by túto, inak paušálne sa vyskytujúcu situáciu pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, v akomkoľvek smere pozmenila. I tu nemožno inak ako skonštatovať, že žalovaná rozhodne nemala objektívne vzaté ekonomický, právny, praktický, ani iný dôvod, pokiaľ by o tejto podmienke bolo jednané, a to korektne, natoľko, aby tomu i porozumela a pokiaľ by i mala reálne na výber, aby na túto podmienku pristúpila. Takúto, pre spotrebiteľa na prvý pohľad zásadne nevýhodnú zmluvnú podmienku nestačí podľa úvahy odvolacieho súdu kompenzovať len tým, že na ňu spotrebiteľ pristúpi na osobitnom formulári, v ktorom naviac vyhlási, že na ňu pristúpil dobrovoľne. Dostatočné vyváženie nerovnováhy totiž rozumne predpokladá dojednanie adekvátnej protihodnoty tejto nevýhody pre spotrebiteľa za súčasnej úpravy primeraných záruk jeho ochrany, imanentnou súčasťou ktorej sú tiež jasne, určito a zrozumiteľne formulované zmluvné podmienky a tiež ekonomicky prijateľné bremená kladené na spotrebiteľa. V opačnom prípade je predstava, že náležite informovaný a poučený spotrebiteľ si z alternatív - úver s takouto podmienkou a ten istý úver bez takejto podmienky, avšak viac ako o dve tretiny lacnejšie, vyberie tú prvú, napriek tomu, že preňho nemá jasný a konkrétny hodnotový význam a len výrazne zvyšuje jeho náklady, absolútne nemysliteľná.

18. Odvolací súd na námietky žalobcu týkajúcich sa trov mediačného konania a zmluvnej pokuty poznamenáva, že mediačná dohoda a zmluvná pokuta neboli so žalovanou individuálne dojednané, keďže boli vopred žalobcom predformulované, vyplnené a predložené žalovanej na podpis v tom istom čase ako zmluva o úvere. Individuálnosť dojednania zmluvnej podmienky predpokladá nielen jej uzavretie na osobitnom liste papiera, ale zároveň v zmysle ustanovení tiež reálnu možnosť spotrebiteľa ovplyvniť obsah a znenie takejto podmienky. Za individuálne dojednanie mediačnej dohody treba považovať také dojednanie, ktorému predchádzalo poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia tejto dohody so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálne možnosť voľby, či prijme alebo neprijme mediačnú dohodu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto podmienok individuálneho dojednania mediačnej dohody v prípade pochybností preukázať ( ), inak sa nepovažuje mediačná dohoda za individuálne dojednanú. V posudzovanej veci súd správne zistil, že žalovaná ako spotrebiteľka mediačnú dohodu osobitne nevyjednala, nemala možnosť výberu, mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, teda aj mediačnému konaniu, ktoré vyvolal dodávateľ - žalobca ako prvý. Navyše v bode 15 VPPÚ je uvedené, že zmluvné strany sa dohodli, že pred rozhodnutím sporu v konaní pred rozhodcovským súdom môže ktorákoľvek zmluvná strana využiť mediáciu. V takomto prípade si právo na riešenie sporu mediáciou uplatnil žalobca ako dodávateľ, čo je vzhľadom

na skutočnosť, že Mediačné centrum je zriadené a vedené spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, ktorá zároveň zriaďuje aj rozhodcovský súd, v rozpore s dobrými mravmi ( ). Čo sa týka nároku žalobcu na poplatky za upomienky v sume 48 Eur odvolací súd konštatuje, že žalobca nijako nepreukázal (ani v odvolacom konaní), že skutočne aj upomienky žalovanej zaslal, ako to predpokladá čl. 4 VPPÚ, preto mu nárok na ich náhradu nie je možné priznať.

19. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo 4. júna 2009, ktorým bolo judikované, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska 93/13/ EHS kvalifikovaná ako nekalá.

20. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa ust. , a to v jeho zamietavom výroku i v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovanej v spore.

21. Podľa ust. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

22. Podľa ust. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

23. V odvolacom konaní mala žalovaná plný procesný úspech, preto jej v súlade s citovaným zákonným ustanovením odvolací súd priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% proti žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).