Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/52/2019

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov Yvetty Dzugasovej a Mgr. Andreja Kekelyho, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: V. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX K. N. K. XXXX, o zaplatenie sumy 3.712,37 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. -65 zo dňa 17.05.2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Čadca č.k. -89 zo dňa 19. júla 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. -65 zo dňa 17.05.2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Čadca č.k. -89 zo dňa 19. júla 2018 vo výroku I. v časti, v ktorej súd povolil žalovanému splácať istinu s príslušenstvom vrátane trov konania v mesačných splátkach a v časti o priznaní nároku na náhradu trov konania a vo výroku II., ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Vo zvyšnej časti, t. j. vo výroku I., v časti, v ktorej súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.161,99 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.161,99 Eur od 22.09.2017 do zaplatenia, z o s t á v a rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. -65 zo dňa 17.05.2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Čadca č.k. -89 zo dňa 19. júla 2018 n e d o t k n u t ý .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa , , , , , a o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, (ďalej len „“ alebo „zákon o spotrebiteľských úveroch“), a , a a , s použitím nariadenia vlády SR č. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.161,99 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.161,99 Eur od 22.09.2017 do zaplatenia a trovy konania v rozsahu 70 %, to všetko v pravidelných mesačných splátkach po 200,00 Eur, splatných vždy k 15. dňu v príslušnom kalendárnom mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia (výrok I.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol právny vzťah na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej dňa 13.04.2016 podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch pôžičkách pre spotrebiteľov. Na základe uvedenej zmluvy žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 4.600,00 Eur, s úrokovou sadzbou 10,9 % ročne, ktorý sa žalovaný zaviazal žalobcovi vrátiť v 60 mesačných anuitných splátkach s výškou jednej splátky 99,41 Eur splatných vždy v 18. deň kalendárneho mesiaca. V posudzovanom prípade žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy konal v rámci

svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný uzavrel úverovú zmluvu ako fyzická osoba. V dôsledku toho právny vzťah založený medzi účastníkmi zmluvy súd vyhodnotil ako spotrebiteľský. 3. Predmetná zmluva uzavretá medzi stranami neobsahovala náležitosti podľa , keďže v nej absentuje údaj o výške, počte a termínoch splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedená výška mesačnej splátky 99,41 Eur bez toho, aby bola rozčlenená na istinu, úroky a poplatky, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Takéto zmluvné dojednanie nemožno považovať za súladné s ust. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca neuviedol žalovanému ako spotrebiteľovi pri podpise úverovej zmluvy, koľko z každej mesačnej splátky bude použité na úhradu jednotlivých nárokov, na základe čoho okresný súd podľa považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalovaný z poskytnutého úveru doposiaľ zaplatil žalobcovi sumu 1.438,01 Eur, súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi poskytnutým úverom vo výške 4.600,00 Eur a doposiaľ zaplatenou sumou 1.438,01 Eur, čo predstavuje sumu 3.161,99 Eur. Okrem toho okresný súd v zmysle nariadenia vlády SR č. s použitím uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5 % z dlžnej sumy od 22.09.2017, t.j. od 22.09.2017 do zaplatenia. Z výzvy na predčasné splatenie úveru adresovanej žalovanému mal totiž súd preukázané, že žalobca rozhodol o predčasnej splatnosti úveru s tým, že celý úver sa stal splatným dňa 21.09.2017. Nasledujúcim dňom, t.j. dňom 22.09.2017 sa teda žalovaný dostal do omeškania so splatením celého úveru. Z uvedených dôvodov okresný súd vo zvyšnej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 4. V súdenom prípade žalobca poukazoval na závery Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, podľa ktorého: "Článok 10 odsek 2 písm. h/ a i/ Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 odsek 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.". Súdny dvor Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a. s. c/a M. V. judikoval, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Avšak, tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených v a súd preto nevidel dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu stále je platný a účinný. 5. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice). 6. Uvedený právny záver potvrdil Súdny dvor Európskej únie vo viacerých svojich rozhodnutiach: "Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné sa voči takejto osobe dovolávať." (Pozri bod 13 vo veci Marshall C-152/84) "Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986, Marshall (152/84, Zb. s. 723, bod 48), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať" (pozri bod 14. vo veci Faccini Dori, C-91/92). Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z toho vyplýva, že sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci" (pozri bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01).

7. V neposlednom rade konajúci súd akcentoval, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú. Podľa čl. 288 odsek 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť. 8. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov (resp. všetky predpoklady na výpočet RPMN) alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady potrebné na výpočet RPMN, resp. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. 9. Niet žiadnych pochybností o tom, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje aby v samotnej zmluve boli uvedené predpoklady na výpočet RPMN, resp. vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu "splátky" pridal slová "istiny, úrokov a iných poplatkov". K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

10. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa tak, že priznal žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 70 %, ktorý je čistým úspechom žalobcu a je tvorený rozdielom medzi jeho úspechom (85 %) a neúspechom (15 %) vo vedenom súdnom spore.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti jeho výroku I. v časti, v ktorej súd povolil žalovanému splácať istinu s príslušenstvom, (vrátane trov konania), v mesačných splátkach a v časti o priznaní nároku na náhradu trov konania a proti výroku II., ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, ktorý sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, že jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie, s tým, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť istinu s príslušenstvom v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň prizná žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. 12. Odvolateľ uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil totiž s názorom súdu prvej inštancie, že predmetná úverová zmluva uzavretá medzi stranami neobsahuje náležitosti podľa Poukázal pritom na bod 1.1. úverovej zmluvy, ktorej plnenie bolo predmetom žaloby, v zmysle ktorého banka poskytne klientovi peňažné prostriedky za podmienok uvedených v tejto zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach Prima banka Slovensko, a.s. (ďalej len „VOP“), ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Z označeného ustanovenia vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky, a teda niektoré náležitosti, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú v obchodných podmienkach. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy v bode 1.2. Z uvedeného teda vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. 13. Zároveň bod 2.5.3 VOP popisuje anuitné splácanie nasledovne: Splácanie anuitným spôsobom (formou konštantnej anuity) znamená, že úver je splácaný v pravidelných mesačných splátkach. Výška každej splátky úveru (anuita) je rovnaká (s výnimkou poslednej splátky) a skladá sa z časti splátky istiny úveru (amortizácia úveru) a časti pripadajúcej na platbu riadnych úrokov z úveru. Pomer výšky istiny a riadnych úrokov sa v priebehu splácania úveru mení. Poslednou splátkou úveru sa splatí zostatok úveru aj so zvyšným príslušenstvom. Ak by splatnosť ktorejkoľvek splátky pripadla na deň, ktorý nie je pracovným dňom, posúva sa splatnosť tejto splátky na najbližší nasledujúci pracovný deň. Z uvedeného teda vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Informáciu o tom banka klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácií pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Anuita a anuitné splácanie je definované ako pravidelné (periodické) plynutie pevne stanovených platieb počas určitej špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká. Skladá sa zo splátky istiny a splátky úroku. Plynule sa mení výška a pomer istiny a úroku. Pokiaľ by mal samotný text zmluvy obsahovať podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splatnosti úverov, znamenalo by to neúmerné rozšírenie rozsahu zmluvy, čo by neprispelo k jednoduchosti, zrozumiteľnosti a prehľadnosti zmluvnej dokumentácie. Výška, počet a termíny splátok poplatkov, u ktorých sú tieto údaje a povinnosť ich úhrady je zrejmá už v čase uzatvorenia zmluvy, keďže sú obsahom samotného textu zmluvy. Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou VOP a tým aj súčasťou zmluvy. Prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, zmluva neuvádza, nakoľko na základe zmluvy o pôžičke nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami. Žalobca mal tiež za to, že zmyslom a účelom právnej úpravy spotrebiteľských úverov je informovanosť spotrebiteľa zakladajúca sa na jednoznačnom vymedzení rozsahu svojho záväzku. Tento cieľ je naplnený aj bez toho, aby bol spotrebiteľ informovaný v číselnom vyjadrení o tom, čo sa zo splátky započítava na istiny, úrok, úrok z omeškania a poplatky, pokiaľ z ostatných ustanovení zmluvy môže byť rozsah záväzku priemernému spotrebiteľovi zrejmé. 14. Každopádne bod 2.5.5 VOP určuje poradie uspokojovania pohľadávky nasledovne: Všetky platby, ktoré banka v priebehu splácania úveru príjme od klienta (alebo tretej osoby) na splatenie úveru sa započítajú na úhradu pohľadávok banky voči klientovi v nasledovnom poradí: a/ dlžná a splatná istina, ako prvá v poradí; b/ dlžné a splatné úroky, ako druhé v poradí; c/ dlžné a splatné úroky z omeškania a zmluvné pokuty, ako tretie v poradí; d/ dlžné a splatné odmeny, poplatky, výdavky a iné náklady banky,

ako štvrté v poradí; pričom konkrétnu pohľadávku v rámci príslušného poradia, na ktorú bude platba započítaná, určí banka s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. 15. Ďalej odvolateľ poukázal aj na návrh generálnej advokátky Eleanor Sharoston prednesený dňa 09.06.2016 vo veci C-42/2015, návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdnom dvore EÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda vo veci Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, zverejnený na stránke súdneho dvora, podľa ktorého amortizačná tabuľka nemusí byť súčasťou zmluvy o úvere (body 58. a 59. návrhu). Podľa jej názoru zo znenia článku 10 ods. 1 písm. i/ Smernice 2008/48 vyplýva, že spotrebiteľ má právo vyžiadať si amortizačnú tabuľku kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. Ak by veritelia boli povinní poskytnúť tabuľku len v okamihu podpísania zmluvy o úvere, slovné spojenie „...právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere“ by bolo zbavené účinku a právo, ktoré z neho vyplýva spotrebiteľovi, by malo oveľa menší prakticky význam. Amortizačná tabuľka poskytnutá pri uzavretí zmluvy o úvere je v podstate len vyhlásením o zámere, ktoré sa týka budúcnosti. Nepomôže spotrebiteľovi zistiť, ako sa mu darí splácať úver. Na tento účel si musí vyžiadať aktualizovanú tabuľku. Podľa žalobcu je nesporné, že zmluva obsahuje údaje o výške, počte a termínoch anuitnej splátky v bode 1.2. V tabuľke zmluvy sa prehľadne a zrozumiteľne nachádzajú tieto údaje, a tak žiadny spotrebiteľ nemôže mať pochybnosti o tom, v akej výške a kedy bude poskytnutý úver splácať. Ďalej je nepochybné, že VOP sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, obsahujú v bode 2.5.3 spôsob anuitného splácania, ktorý je v tomto ustanovení vysvetlený. V bode 2.5.5 VOP je uvedené poradie uspokojovania pohľadávky. 16. Obdobný názor judikoval Najvyšší súd SR i v uznesení č.k. -201 zo dňa 23.04.2018. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrením dôvodovej správy, ust. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice. 17. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi priznanú istinu s príslušenstvom i trovy konania v mesačných splátkach po 200,00 Eur, odvolateľ namietal, že konajúci súd pri svojom rozhodnutí postupoval v rozpore so zákonom a princípom spravodlivosti. Namiesto určitej sankcie za to, že si žalovaný neplnil svoje zmluvné povinnosti, bol fakticky žalovaný touto formou rozhodnutia za porušenie zmluvy „odmenený“. Takéto rozhodnutie súdu je preto motiváciou pre klientov banky, aby porušovali svoje zmluvné povinnosti. Výkon práva, ktorý motivuje k neplneniu si zmluvných povinností nie je v súlade so spravodlivou ochranou porušených práv zakotvenou . Žalovaný mal od podania žaloby na súd možnosť prejaviť svoju snahu a záujem dlh uhrádzať priebežne aspoň v takej výške, ktorá by bola primeraná jeho finančným možnostiam. Napriek tomu však nezrealizoval počas konania v prospech žalobcu žiadnu úhradu. Napokon žalobca prezentoval názor, že podľa jeho názoru súd nedostatočne zistil skutkový stav, keďže si vo svojom rozhodnutí len osvojil vyjadrenie žalovaného, ktorý uviedol, že je zamestnaný, má príjem do 1.000,00 Eur mesačne netto, z ktorého uhrádza nájomné vo výške 230,00 Eur, s tým, že má dve maloleté deti a v septembri sa mu má narodiť tretie dieťa. Okrem toho žalovaný uviedol, že spláca tiež ďalšie dve pôžičky vo výške 200,00 Eur mesačne. Z týchto dôvodov požiadal v prejednávanej veci konajúci súd o splátky vo výške 200,00 Eur mesačne, ktoré bude schopný splácať. Podľa názoru odvolateľa však takéto rozhodnutie súdu však nie je podložené riadne vykonaným dokazovaním a náležitou právnou argumentáciou, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie v predmetnej časti nepreskúmateľné. Okresný súd na pojednávaní neskúmal tvrdenia žalovaného o jeho finančnej situácii a ani žiadnym iným spôsobom nezisťoval jeho majetkové pomery, t.j. nepožadoval od žalovaného preukázanie jeho vyššie uvedených tvrdení. V prípade otázky lehoty splatnosti zaťažuje povinnosť tvrdenia dôkazná povinnosť práve žalovaného. Navyše príjem žalovaného je nadštandardne vysoký (1.000,00 Eur). V danej súvislosti žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov (napr. uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. -135 zo dňa 26.02.2018, rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. -85 zo dňa 01.03.2017, či uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. -154 zo dňa 29.09.2017, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 18.03.2013 či judikatúru Najvyššieho súdu SR publikovanú pod R 111/1998 a R 87/1966). Vyplýva z nich, že len výnimočne v odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu ako zákonom určenú (paričnú) lehotu na plnenie. Táto výnimka sa považuje za osobitnú (exkluzívnu) výhodu povinného (dlžníka), ktorá však nesmie neprimerane zasahovať do právoplatne priznaných práv oprávneného (veriteľa).

18. Opravným uznesením č.k. -89 zo dňa 19. júla 2018 súd prvej inštancie opravil v záhlaví nesprávne uvedenú žalovanú istinu postupom podľa .

19. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

20. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. a contrario toto rozhodnutie v zmysle , vo výroku I. v časti, v ktorej súd povolil žalovanému splácať dlh v mesačných splátkach a o trovách konania a proti výroku II., ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol zrušil a podľa vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. V prejednávanej veci súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol s odôvodnením, že poskytnutý spotrebiteľský úver zo zákona považoval za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnej obsahovej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. l/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval, že v zmluve o spotrebnom úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 13. 04. 2016 absentoval údaj o výške, počte a termínov splátok istiny, úrokoch a iných poplatkoch, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

22. Súd prvej inštancie správne konštatoval, v zmysle záverov predchádzajúcej súdnej praxe, že predmetná obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. l/ zákona o spotrebiteľských úveroch predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané. Zákon o spotrebiteľských úveroch nad rámec smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k tejto smernici) požadoval rozčlenenie splátky. Z podnetu Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR k predmetnej spornej otázke je zrejmé, že ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie splátky, bola podporená rozhodnutiami vyšších súdnych autorít sp. zn. , . Až uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. došlo k vyjadreniu odlišného právneho názoru v danej otázke s argumentáciou, že dotknuté zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa a preto eurokonformným výkladom možno dospieť k záveru, že zákon členenie splátky nepožaduje. S poukazom na , vyjadrujúci ústavný princíp právnej istoty, ako aj ustanovenie , odklon od posledného, a to odlišného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, odvolací súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach zdôvodňoval tým, že konflikt medzi smernicou a vnútroštátnym zákonom (ktorý vyplýva aj z označeného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-42/15) nie je možno riešiť priznaním priameho účinku tejto smernice, ktorá je záväzná len pre štát a jej priamy účinok medzi jednotlivcami je vylúčený. Ani dostupnými interpretačnými metódami nebolo možné poskytnúť nepriamy účinok únijnému právu (napriek povinnosti eurokonformného výkladu podľa článku 288 ZfEÚ, Zmluva o fungovaní Európskej únie, Úradný vestník 2012/C 326/01). Nejednalo by sa tak o interpretačnú metódu contra verba legis („kedy v rámci možných výkladových metód sa hľadá a prijíma taký výklad, ktorý umožňuje uplatnenie nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona a slová zákona ustupujú do úzadia“), ale o výklad contra legem, keďže by ním došlo k popretiu predmetného ustanovenia, t. j. k povinnosti neaplikovať ho. Takýto postup by bol v rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcim z článku 1 ods. 1 SR (ústavný v znení neskorších ústavných zákonov), vzhľadom na jednoznačnosť úmyslu zákonodarcu, vyplývajúceho z dôvodovej správy, teda účel právnej normy, ako aj jeho explicitné vyjadrenie v legislatívnom texte.

23. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval (, ), že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu (porovnaj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

24. Podľa prelomového rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-331/18, TE proti POHOTOVOSŤ, s.r.o., zo dňa 5. septembra 2019, však článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. , tak ako boli vyložené rozsudkom z 9. novembra 2016 Home Credit Slovakia (C-42/15), majú sa uplatniť aj na zmluvu

o úvere, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením tohto rozsudku (C-42/15) a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy, vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku.

25. V odôvodnení rozsudku vo veci C-331/18 TE proti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Súdny dvor EÚ konštatoval, že požiadavka konformného výkladu je obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty, v zmysle ktorej nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem. Hoci povinnosť konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem, vnútroštátne súdy musia v prípade potreby zmeniť ustálenú vnútroštátnu judikatúru, ak vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice.

26. Vzhľadom na uvedené závery v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-331/18, vnútroštátne súdy sú povolané k zmene súdnej praxe, a to prostredníctvom zmeny vnútroštátnej judikatúry, (keďže ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie splátky, podporená rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít, napr. v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. , vychádzala z výkladu vnútroštátneho práva odlišného od výkladu smernice, obsiahnutého v rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia), v tom zmysle, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí špecifikovať splátku úveru rozpisom na istinu, úrok a ostatné poplatky. Takýto výklad sa má uplatniť aj na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia, ako aj pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy ( ktorým sa mení a dopĺňa o bankách a o zmene a doplnení niektorých ), vykonanej s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku.

27. Vzhľadom na to, že prejednávaná otázka nebola vyjadrená v stanoviskách alebo rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, a ani senát najvyššieho súdu, ktorý dospel pri svojom neskoršom rozhodovaní k odlišnému právnemu názoru, ktorý už bol vyjadrený v (nepublikovanom) rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, nepostúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu, a s prihliadnutím na precedenčnú záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, legitímne nemožno očakávať konkurujúcu právnu úvahu najvyššej súdnej inštancie SR v rámci všeobecnej sústavy súdov. Je preto potrebné konštatovať zmenu okolností podstatných pre pôsobenie právnej normy dotvorenej judikatúrou. Bol tak poskytnutý dostatočný základ pre zmenu právneho názoru vnútroštátnych súdov, teda aj odvolacieho súdu.

28. So zreteľom na uvedené závery, právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere pre absenciu rozpisu splátky na istinu, úrok, poplatky, nespĺňala náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, už nebolo možné považovať za správny. Po vydaní rozsudku Súdneho dvora EÚ C-331/2018, TE proti POHOTOVOSŤ s.r.o., je dôvodné očakávať zosúladenie rozhodovacej činnosti najvyššej vnútroštátnej súdnej autority, ako aj ostatných súdov, s týmto rozhodnutím.

29. Odvolacia námietka žalobkyne o dodržaní zákonnej náležitosti podľa ustanovenia o spotrebiteľských úveroch (v identickom znení ako predchádzajúca právna úprava - - poznámka odvolacieho súdu) bola preto dôvodná.

30. Vo vzťahu k námietke žalovaného o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti, v ktorej povolil žalovanému uhradiť dlh žalobcovi v mesačných splátkach po 200,00 Eur mesačne odvolací súd poukazuje na ust. , z ktorého vyplýva, že ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak.

31. V zmysle ust. lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

32. Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

33. Z uvedeného vyplýva, že procesná úprava ako hlavné (prioritné) pravidlo určuje, že v prípade povinnosti uloženej súdom je túto povinný subjekt splniť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výnimka z tejto zásady je založená na vlastnej úvahe súdu, že pokiaľ sa jedná o peňažné plnenie, nemusí byť zaplatené do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ale v dlhšej lehote. Za takúto dlhšiu lehotu je pritom nad akúkoľvek pochybnosť potrebné považovať, i napriek výslovnému zneniu ust. vety poslednej , tiež plnenie vo forme splátok. Ani určenie povinnosti plniť v splátkach totiž fakticky nepredstavuje nič iné, len spôsob vyjadrenia dlhšej lehoty na plnenie, ktorý i keď zákon priamo neupravuje, výslovne s ním počíta v ust. a zodpovedá tiež účelu a zmyslu oprávnenia súdu určiť dlhšiu lehotu na plnenie, priviesť zmiernenie ťaživého dopadu okamžitého a jednorazového plnenia na osobu zaviazanú povinnosťou plniť. Len výnimočne a v odôvodnených prípadoch môže súd určiť dlhšiu ako zákonom určenú lehotu na plnenie. Každá takáto výnimka sa považuje za osobitnú (exkluzívnu) výhodu povinného (dlžníka), ktorá však nesmie neprimerane zasahovať do právoplatne priznaných práv oprávneného (veriteľa). Ten totiž má vždy zaručené právo na uspokojenie priznaných nárokov v narušených súkromnoprávnych vzťahoch. Z tohto hľadiska ide o zabezpečenie a realizáciu práva na súdnu ochranu oprávneného a zákonných záruk na definitívnu nápravu narušeného právneho vzťahu. Uvedená exkluzivita povinného musí byť podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo odôvodnili záver súdu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci je vhodné určiť, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach (pozri napr. judikatúru č. R 87/1966). Hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanému, ktorému platobnú povinnosť určil, priznať výhodu splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného, žalovaným prejavená snaha o plnenie záväzku počas konania, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie sa plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade vzhľadom na osobné pomery žalobcu príliš ťaživé (porovnaj R V./1968). Pritom je potrebné zohľadniť, že výška splátok musí odrážať nielen osobné pomery žalovaného, ale zodpovedá tiež výške priznaného plnenia tak, aby k uspokojeniu žalobcu došlo v primeranej dobe. V opačnom prípade by došlo k narušeniu vyváženosti záujmov oboch účastníkov v smere faktického popretia právoplatne priznaných práv, či k možnému vzniku inej ujmy na oprávnených záujmoch žalobcu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 18.03.2013).

34. Z ust. vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 35. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, ; Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 36. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

37. Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd je povinný ho riadne vyhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak súd prijme skutkové a právne závery, ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých podstatných otázkach, potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu rozsudku. Odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie okresného súdu neobsahuje náležitosti uvedené v ust. je nepreskúmateľné.

38. Po preskúmaní spisového materiálu a dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd svoje rozhodnutie o povolení žalovanému platiť v prospech žalobcu súdom priznané žalované plnenie nedostatočne odôvodnil, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť, ktorá vada napĺňa odvolací dôvod podľa . Tento nedostatok spočíva predovšetkým v tom, že súd prvej inštancie neprihliadol na to, že žalovaný má v prípade, ak chce splatiť istinu s príslušenstvom v inej ako paričnej lehote, dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení, ktoré by mali viesť súd k záveru o povolení splácať jeho dlh v prospech veriteľa. Krajský súd sa stotožnil s námietkou odvolateľa, že súd prvej inštancie nepostupoval dôsledne a nezabezpečil si dostatočný podklad pre svoje rozhodnutie a toto aj následne nedostatočne odôvodnil.

39. Nesprávny postup súdu prvej inštancie v takomto rozsahu by nemal naprávať odvolací súd, ktorý je spravidla určený na to, aby náležite vykladal a aplikoval právo v opravných konaniach. Účelom fungovania opravného súdu je na kvalitatívne vyššej úrovni na základe opravných prostriedkov preskúmať, či sa na súde prvej inštancie dosiahol účel civilného sporového konania vyjadrený v článkoch 2, 3 a 6 v spojitosti s článkom 46 a nasl. SR a nenachádzať podstatné pochybenia v postupe prvoinštančného súdu.

40. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci vo výroku I. v časti, v ktorej súd povolil žalovanému splácať istinu s príslušenstvom vrátane trov konania v mesačných splátkach a v časti o priznaní nároku na náhradu trov konania a vo výroku II., ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

41. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vykoná dokazovanie na základe dôkazov označených a predložených obidvomi procesnými stranami a vysporiada sa aj s prípadnými ich ďalšími návrhmi na doplnenie dokazovania vo vzťahu nároku uplatnenému žalobou, ako aj žiadosti žalovaného o polenie splácať istinu s príslušenstvom v splátkach a vyporiada sa s prípadnými ďalšími návrhmi strán na doplnenie dokazovania a opätovne posúdi nárok žalobcu uplatnený žalobou. Po doplnenom dokazovaní okresný súd opätovne rozhodne o nároku žalobcu uplatnenom žalobou, pričom je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným vyššie ( ). S poukazom na aktuálne ustálenú súdnu prax a jej právne závery pri posudzovaní obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa (v súdenej veci podľa ) zákona o spotrebiteľských úveroch (rozpis splátky úveru na istinu, úroky a poplatky), najmä rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , je dôvodné a nanajvýš vhodné, aby sa súd prvej inštancie pri posudzovaní bezúročnosti a bezpoplatkovosti vyššie označenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere zaoberal aj ďalšími námietkami strán sporu vznesenými v tomto smere. Pri vyhotovení písomného vyhotovenia rozsudku bude súd prvej inštancie dôsledne vychádzať z ust. .

42. V nadväznosti na rozhodnutie vo veci samej okresný súd opätovne rozhodne aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, a tiež o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania ( ), ktoré tiež náležite s poukazom na konkrétne zákonné ustanovenia aj odôvodní.

43. Vo zvyšnej časti, t. j. vo výroku I., v časti, v ktorej súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.161,99 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.161,99 Eur od 22.09.2017 do zaplatenia, zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

44. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( a ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( a ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).