Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19CoR-1-2023.pdf
PDF · 141.35 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoR/1/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Zuzany Slušnej, v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/X, A., zastúpenej Občianskym združením OPOS so sídlom A. Hlinku 1084/24A, Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 20Csr/1/2022-42 zo dňa 14. apríla 2023, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa n e m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. XX/XX/XX zo dňa 20.07.2022 vydaný Slovenským arbitrážnym súdom, zriadeným Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna 56, Bratislava, IČO: 45 744 939, pred rozhodcom E. F. G. H. (výrok I.) a rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením (výrok II.). Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, 2, 3,5, 6, § 45 ods. 1, 2, 3, § 46 ods. 1, § 47 ods. 1, 2, 3 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ďalej len ,,zák. č. 355/2014 Z.z.), § 1 ods. 2, § 9 ods. 1,9, § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ,,zákon o spotrebiteľských úveroch), § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 544 ods. 1, 2, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 26.10.2016 strany uzavreli Spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu č. XXXXXXXXXX, v ktorej sa dohodli, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 26.10.2016, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o spotrebiteľskom úvere budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým zo stálych rozhodcovských súdov: a/ Slovenský arbitrážny súd so sídlom Krížna 56, Bratislava, zriadený Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., b/ Stály rozhodcovský súd Victoria Arbiter so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, c/ Rozhodcovský súd v Bratislave zriadený pri Asociácii pre rozhodcovské konanie so sídlom Ventúrska 14, Bratislava. Rozhodcovským rozsudkom vydaným Slovenským arbitrážnym súdom zriadeným Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o. rozhodcom E. F. G., H. (ďalej len ,,stály rozhodcovský súd) pod sp.zn. XX/XX/XX dňa 20.07.2022 bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovanému sumu 136,76 eur, zmluvnú pokutu 0,04 % denne a úrok z omeškania 0,4 % ročne z jednotlivých tam uvedených dlžných súm až do zaplatenia tak, že tento
úrok a táto zmluvná pokuta spolu neprevýšia sumu 1 350,-eur a odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma tohto úroku z omeškania a tejto zmluvnej pokuty dosiahne sumu 1350,- eur len 5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 136,76 eur do zaplatenia, náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky v sume 30,- eur, trovy rozhodcovského konania vo výške súdneho poplatku 19,80 eur. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobkyňa podala žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zákonnej lehote 3 mesiacov, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli platnú spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 zák. č. 335/2014 Z.z., ktorá obsahuje všetky potrebné náležitosti podľa § 3 ods. 3 písm. a/ až e/ zák. č. 335/2014 Z.z.. Uviedol, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva bola uzatvorená vo forme osobitnej zmluvy, ktorá obsahovala len dojednania týkajúce sa rozhodcovského konania, keď z obsahu rozhodcovskej zmluvy výslovne vyplýva, že jej uzavretie nie je podmienkou uzavretia samotnej zmluvy o revolvingovom úvere (bod 2. zmluvy) a zároveň z nej vyplýva aj právo spotrebiteľa na jednostranné odstúpenie od zmluvy do 14 kalendárnych dní od jej uzavretia (bod 5. zmluvy). Z formulácie rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že spory zo zmluvy o úvere môžu byť riešené alternatívne pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom, a teda dávala možnosť výberu medzi nimi. Rozhodcovská zmluva obsahovala aj poučenie spotrebiteľa pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy, ktoré úplne korešponduje so vzorovým poučením, ktoré je prílohou č. 1 k zák. č. 335/2014 Z.z. a ktoré v súlade so zákonom tvorilo súčasť spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy. Súd mal za to, že žalobkyňa tak bola plne informovaná o tom, čo znamená uzavretie tejto zmluvy, aké to má dôsledky a aké má spotrebiteľ práva v súvislosti s rozhodcovským spotrebiteľským konaním a dostala teda dostatočné informácie pre to, aby sa mohla rozhodnúť, či zmluvu uzavrie, resp. po dodatočnom preštudovaní mala možnosť svoje rozhodnutie zvážiť a od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť v dostatočnej lehote. Jej neuzavretie by pritom nemalo za následok, že by nedostala úver, čoho si musela byť vedomá, pretože to zmluva v bode 2 výslovne uvádza. Pri posudzovaní rozhodcovskej zmluvy dospel súd k záveru, že táto rozhodcovská zmluva má charakter individuálneho ustanovenia, keď v ustanovení článku 2 rozhodcovskej zmluvy veriteľ vyhlasuje, že uzatvorenie tejto rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o úvere medzi veriteľom a dlžníkom. Dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa, pričom vyhlasuje, že o tejto skutočnosti bol zo strany veriteľa jasne a zrozumiteľne informovaný. Ustanovenie tohto článku zmluvy si mohla žalobkyňa predtým, ako predmetnú zmluvu podpísala, prečítať a uvedomením si všetkých jej následkov podpísať alebo sa rozhodnúť, že ju nepodpíše, pričom žalobkyňa v konaní netvrdila žiadnu skutočnosť, že by sa z nejakého konkrétneho dôvodu nemohla s obsahom rozhodcovskej zmluvy vopred oboznámiť. Súd prvej inštancie mal za to, že v danom prípade nie je spotrebiteľská rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ani súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nejde o text, ktorý by bol neprehľadne včlenený medzi iný text a mohol by uniknúť pozornosti žalobkyne, ale bola uzatvorená na samostatnej listine vo forme osobitnej rozhodcovskej zmluvy, keď text bol síce pripravený vopred žalovaným ako veriteľom, jej uzatvorenie však nebolo podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o úvere, o čom bola žalobkyňa výslovne písomne poučená v úvode textu rozhodcovskej zmluvy, a teda súd má za to, že jej nebola takáto zmluva vnútená, mohla ale nemusela na ňu pristúpiť. Poukázal na to, že aj samotný zák. č. 335/2014 Z.z. predpokladal, že sa bude z väčšej časti jednať o formulárovú rozhodcovskú zmluvu, keď naformuloval v prílohe č. 1 poučenie, ktoré musí byť súčasťou zmluvy, a do obsahu ktorého napokon ani nemožno zasahovať, ak má toto korešpondovať s obsahom zákonom stanoveného poučenia pre spotrebiteľa. Podstatné preto podľa súdu bolo, že tak, ako žalobkyňa sama uvádza, mala možnosť na túto rozhodcovskú zmluvu aj nepristúpiť s tým, že by to nemalo žiaden vplyv na to, že by i tak dostala požadovaný úver. V režime zák. č. 335/2014 Z.z. sú podmienky, náležitosti stanovené celkom jasne, zrozumiteľne a v kontexte týchto ustanovení preto súd platnosť rozhodcovskej zmluvy aj dôsledne posudzoval a dospel k záveru, že táto je platná. 2. Súd prvej inštancie mal ďalej preukázané, že žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžníčka uzavreli dňa 16.10.2016 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1 350,- eur, žalobkyňa sa zaviazala úver splácať v 42 mesačných splátkach vo výške 46,68 eur, splatných od 1.12.2016 do 1.5.2020 a uhradiť tak žalovanému celkovú čiastku vo výške 1 960,56 eur, pričom titulom úveru uhradila podľa prehľadu platieb sumu 1 823,80 eur. Právny vzťah medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský, ktorý je nevyhnutné posudzovať prioritne podľa právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zákon č. 129/2010 Z.z.). Súd prvej inštancie zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., ktoré musia byť v zmluve uvedené pod následkom , že úver bude posúdený ako bez úročný a bez poplatkový.
3. K žalobkyňou tvrdenému dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 písm. i) zák. č. 335/2014 Z.z., že rozhodcovský súd nezisťoval, či žalovaný pred uzatvorením spotrebiteľskej zmluvy posudzoval schopnosť žalobkyne splácať spotrebiteľský úver, a že žalovaný v rozhodcovskom konaní nepreukázal skúmanie bonity žalobkyne, pričom nevyvodil žiadny následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v zmysle zák. č. 129/2010 Z.z., súd prvej inštancie uviedol, že dôvod podľa § 45 ods. 1 písm. i) uvedeného zákona je naplnený, nakoľko stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu. Uviedol, že v rozhodcovskom rozsudku rozhodca citoval a poukázal na to, že aplikoval ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa a dospel k záveru o tom, že zmluva obsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a bola dojednaná v súlade s týmto zákonom, avšak rozhodol v rozpore s týmito predpismi a toto malo vplyv na výsledok sporu. Mal za to, že veriteľ v pozícii žalobcu v rozhodcovskom spore nepreukázal, že pred poskytnutím úveru skúmal podľa § 7 ods. 1 a nasl. zákona č. 129/2010 Z.z. schopnosť žalobkyne ako spotrebiteľa úver splácať, nijakým spôsobom nezisťoval bonitu dlžníčky, neskúmal žiadne informácie o jej zárobkových, sociálnych pomeroch, príjmoch, výdavkoch, stave tak, aby mal komplexnú informáciu o bonite žiadateľky o úver a rovnako tak dlžníčka ani nebola lustrovaná v príslušných registroch dlžníkov, keďže o tomto v rozhodcovskom spise nie je žiaden dôkaz a napriek tomu rozhodcovský súd nevyvodil z nepreukázania tejto skutočnosti žiaden následok podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Uviedol, že žalovaný nijako nepopieral tvrdenia žalobkyne o tom, že žalovaný pred uzatvorením úverovej zmluvy neskúmal schopnosť žalobkyne splácať spotrebiteľský úver, a keďže súd nemôže z úradnej povinnosti v spotrebiteľskom spore (akým je aj spor o zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) zaobstarávať dôkazy, ktoré nenavrhol dodávateľ - žalovaný (len tie, ktoré nenavrhol spotrebiteľ a ktoré by svedčili v spotrebiteľov prospech), preto v konaní ani nebolo možné, aby súd ex offo zaobstarával od žalovaného dôkazy o tom, či ako dodávateľ skúmal bonitu dlžníčky (pretože v prípade preukázania tejto skutočnosti na základe dôkazov zabezpečených z iniciatívy súdu, by výsledok tohto dokazovania, teda preukázanie riadneho a úplného skúmania bonity, bol práve v neprospech spotrebiteľa). Súd prvej inštancie poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej podľa § 295 CSP ide len o vykonávanie takých dôkazov ex offo, ktoré by mohli byť v prospech spotrebiteľa (k tomu bližšie Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, § 295). Súd konštatoval, že žalovaný ako veriteľ hrubo zanedbal povinnosť skúmať bonitu žalobkyne ako dlžníčky, keď jej úver ponúkal bez toho, aby vôbec zisťoval akékoľvek údaje o jej pomeroch. Nakoľko úver bol bezúročný a bez poplatkov, nemal veriteľ nárok na úroky a poplatky, pričom z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že žalobe bolo v rozpore so zákonom vyhovené v celom rozsahu, teda aj nad rámec istiny. Nereflektovanie na ustanovenia § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. rozhodcovským súdom malo teda vplyv na výsledok sporu v rozhodcovskom konaní. 4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že rozhodcovský súd v napadnutom rozhodcovskom rozsudku priznal žalovanému voči žalobkyni aj nárok na úroky z omeškania zo súm dlžných zmluvných úrokov, keďže v rámci splátok, z ktorých boli priznané úroky z omeškania, boli v zmysle ustanovení úverovej zmluvy okrem istiny úveru zahrnuté aj zmluvné úroky. Mal za to, že podľa judikatúry Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo (úroky z omeškania) pre prípad omeškania s platením iného príslušenstva pohľadávky, t.j. zmluvných úrokov (Rc 5/2006) a tento zákaz nie je možné obísť ani dohodou zmluvných strán, pretože § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka je kogentné ustanovenie a prípadná dohoda strán, ktorá by vytvárala novú kategóriu príslušenstva pohľadávky z iného príslušenstva pohľadávky by tak bola v rozpore s týmto kogentným ustanovením, čo by malo za následok jej absolútnu neplatnosť pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu je dané rozhodnutie v rozpore so zákonným ustanovením, ktoré slúži v konečnom dôsledku tiež na ochranu spotrebiteľa, avšak dodal, že úroky z omeškania z tej časti mesačnej splátky, ktorá predstavovala riadne úroky, by veriteľovi nepatrili ani preto, že na samotné riadne úroky pre bezúročnosť úveru nárok ani nevznikol. 5. K zmluvnej pokute (odsek 11.1 úverovej zmluvy, podľa ktorej v prípade omeškania dlžníka s úhradou mesačnej splátky úveru alebo úrokov alebo jej časti je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,04% dlžnej sumy za každý deň omeškania (14,6 % p.a.)), ktorá bola priznaná rozhodcovským rozsudkom, uviedol, že toto zmluvné ustanovenie považuje za neplatné z dôvodu neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky, nakoľko v prípade zmluvnej pokuty je potrebné pri uzavretí zmluvnej pokuty dodržať zákonné podmienky pre jej uzavretie vyplývajúce z § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Dojednanie podľa názoru súdu nespĺňa predpoklady individuálneho dojednania zmluvnej pokuty, tak ako bolo do zmluvy zapracované (zmluvná pokuta bola zahrnutá do textu zmluvy do bodu 11.1 a text
zmluvy bol predformulovaný dodávateľom). Súd prvej inštancie mal za to, že toto ustanovenie spôsobuje aj značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov zmluvného vzťahu na úkor spotrebiteľa, keďže zmluvnú pokutu si môže veriteľ uplatniť vo výške 0,04 % denne už v prípade akéhokoľvek samotného omeškania a súčasne v prípade omeškania o viac ako tri mesiace, čo sa javí ako duplicita, zvlášť za stavu, keď si mohol veriteľ uplatňovať aj úrok z omeškania. Vychádzajúc z uvedeného potom takéto právo na zaplatenie zmluvnej pokuty nemôže podľa názoru súdu požívať právnu ochranu. Súd poukázal na to, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o úvere uzatvorenej so žalobkyňou v bode 11.1 bola prakticky v zhodnom znení už právoplatne výrokom súdu určená za neprijateľnú zmluvnú podmienku (rozsudok Okresného súdu Rožňava sp. zn. 12Csp/462/2016 zo dňa 10.05.2017, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/468/2017 zo dňa 10.04.2018). 6. Pokiaľ ide o náklady spojené s uplatnením pohľadávky, ktoré boli priznané rozhodcovským rozsudkom v sume 30,- eur, čo predstavuje poplatok za druhú upomienku v sume 30 eur za tento pokus o zmier podľa sadzobníka, súd prvej inštancie uviedol, že náklady spojené s uplatnením pohľadávky predstavujú príslušenstvo pohľadávky a sú to spravidla trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky a to aj v predsúdnom štádiu, pričom sa musia týkať zročnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania. Súd mal za to, že poplatok za druhú upomienku nie je v súlade so všeobecne záväzným právnym predpisom na ochranu spotrebiteľa, keďže poplatok v sume 30,- eur za upomienku nebol v súlade s § 9 ods. 9 zákona o spotrebiteľských úveroch dojednaný priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ale v samostatnom dokumente - sadzobníku. Doručovanie upomienok (v danom prípade dvoch, keď zo sadzobníka vyplýva, že prvá upomienka je zdarma a druhá je spoplatnená sumou 30,- eur) nemal za preukázané (oznámenie o zosplatnení nebolo upomienkou, nebola v tejto písomnosti žalobkyňa vyzývaná na úhradu), a preto ani priznanie nákladov v sume 30,- eur nepovažoval za dôvodné a súladné so zákonom. 7. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 3 v spojení s § 45 ods. 1 písm. i) zák. č. 335/2014 Z.z. a výrokom I. žalobe vyhovel v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže bola v konaní úspešná v plnom rozsahu. 8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobu zamietol. Tvrdil, že napádaný rozsudok je v rozpore s § 45 ods. 3 veta druhá zák. č. 335/2014 Z.z., podľa ktorého „Ak sa dôvod zrušenia rozhodnutia vzťahuje len na časť rozhodcovského rozsudku, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, ak je dotknutú časť možné oddeliť od nedotknutej časti výroku rozhodcovského rozsudku.“ Uviedol, že súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal zrušením rozhodcovského rozsudku len v určitej časti, pričom je toho názoru, že pokiaľ zákonná úprava predpokladá možnosť rozhodnutia len o zrušení časti, potom je povinnosťou súdu sa tým primárne zaoberať a uviesť, z akého dôvodu nebolo možné tak rozhodnúť. Namietol tiež postup súdu prvej inštancie, že rozhodol na základe skutočností, ktoré neboli sporné a namietané v žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku (tvrdenie súdu, že rozhodcovský rozsudok neskúmal zachovanie povinnosti žalovaného ohľadne posúdenia s odbornou starostlivosťou schopnosť žalobcu splácať úver). Žalovaný poprel záver súdu o neskúmaní schopnosti splácania žalobcu, pričom predložil dôkazy s tým, že ich prípustnosť odôvodňuje § 365 ods. 1 písmeno g) v spojení s § 366 písmeno c) a d) CSP. Uviedol, že pokiaľ ide o nárok na úrok z omeškania z úroku, tento je štandardne prípustný a judikovaný súdnou praxou, keď nejde totiž o úrok z úroku, alebo o úrok z omeškania z úroku z omeškania, ale o právne a ekonomicky dva rozdielne pojmy. Poukázal na to, že ide o protihodnotu za to, že jeden subjekt (poskytovateľ) dáva do dispozície druhého subjektu (prijímateľovi) určitý objem peňazí (istinu) na určitú dobu. Úroky sú súčasťou celkového peňažného záväzku dlžníka, čo vyplýva aj zo záväzku dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky (§ 497). Sú teda peňažným plnením, a na rozdiel od úrokov z omeškania nie sú sankciou za porušenie povinnosti. Prostredníctvom úrokov sa napĺňa účel zmluvy o úvere – dosiahnutie zisku. Súčasťou úrokov je aj určitá miera rizika ich nesplatenia. Táto miera je vysoká najmä pri spotrebiteľských úveroch. Žalovanému sa javí ako neproporcionálne a vecne nezdôvodniteľné, bez opory v akejkoľvek norme platného práva taký záver, že kým v prípade niektorých odplatných zmlúv patrí veriteľovi pri omeškaní s úhradou odplaty aj úrok z omeškania, v prípade úverovej zmluvy pri omeškaní odplaty za úver – teda úroku – už takýto nárok nepatrí. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym záverom aj o zmluvnej pokute, keď vôbec neprihliadal na § 53b Občianskeho zákonníka s poukazom na § 3a ods. 1, 2 a 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., nakoľko uvedené ustanovenia vylučujú vecnú správnosť záverov súdu o obchádzaní kogentného ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka, pretože uplatnený nárok na zmluvnú sankciu a úrok z omeškania môžu podľa výslovnej úpravy dosiahnuť trojnásobok úrokovej sadzby úroku z omeškania. Ak sa tak stane,
tak od daného dňa je možné uplatňovať len zákonný úrok z omeškania. Uviedol, že aj keď právna úprava výslovne predpokladá a určuje maximálnu výšku sankcií za omeškanie, podľa konajúceho súdu a jeho rozhodnutia ide o neplatné nároky a takýto postup vyvoláva otázku, či úprava v ustanovení §3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (ktoré vykonáva § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka) je skutočne zbytočná a pre súd nezáväzná. 9. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila. 10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. 11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
13. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na spravodlivý proces, odvolateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, tým treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Nakoľko odvolateľ bez akejkoľvek konkretizácie uvádza porušenie § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd uvedený odvolací dôvod za dôvodný nepovažuje.
14. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie potrebné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle § 383 CSP. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola. 15. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7Cdo/7/2010). Odvolací súd má za to, že nedošlo k naplneniu ani tejto odvolacej námietky. 16. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.( § 387 ods. 2 CSP). 17. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné: 18. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou bola dňa 26.10.2016 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500170957. V rovnaký deň, t.j. dňa 26.10.2016 bola medzi žalovaným a žalobkyňou uzatvorená Rozhodcovská zmluva. Rozhodcovským rozsudkom vydaným Slovenským arbitrážnym súdom zriadeným Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o. rozhodcom E. F. G., H. pod sp. zn. XX/XX/XX dňa 20.07.2022 bola žalobkyňa zaviazaná zaplatiť žalovanému sumu 136,76 eur, zmluvnú pokutu 0,04 % denne a úrok z omeškania 0,4 % ročne z jednotlivých tam uvedených dlžných súm až do zaplatenia tak, že tento úrok a táto zmluvná pokuta spolu neprevýšia sumu 1 350,- eur a odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma tohto úroku z omeškania a tejto zmluvnej pokuty dosiahne sumu 1350,- eur len 5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 136,76 eur do zaplatenia, náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky v sume 30,- eur, trovy rozhodcovského konania vo výške súdneho poplatku 19,80 eur. 19. Podľa ustanovenia § 52 odsek 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa odseku 2, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 20. Podľa § 45 ods. 1 zák. č. 335/2014 Z.z. účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou proti druhému účastníkovi na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak a) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nemal spôsobilosť uzavrieť spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu, b) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu alebo o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní alebo mu nebolo umožnené sa zúčastniť na spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, c) rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nepredvídala, alebo sa ním rozhodlo o veci, ktorá je podľa tohto zákona vylúčená zo spotrebiteľského rozhodcovského konania, d) stály rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s týmto zákonom, v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa nepostupovalo v súlade s ustanoveniami tohto zákona a uvedený nedostatok mohol mať vplyv na výsledok sporu, e) spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3 alebo je tu iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, f) stály rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie, hoci spotrebiteľ jeho nariadenie navrhoval podľa § 34 ods. 2 a z okolností uvedených v návrhu na nariadenie ústneho pojednávania vyplývala potreba jeho nariadenia najmä z dôvodu, že bez ústneho pojednávania sa nebolo možné vysporiadať s návrhmi a tvrdeniami spotrebiteľa, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, g) v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, nevykonal navrhované dôkazy alebo neumožnil spotrebiteľovi predložiť dôkazy, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, h) vo veci rozhodoval zaujatý rozhodca, i) stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, j) rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, k) výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky, l) rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
21. Podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. 22. Podľa § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom. 23. Podľa § 7 ods. 16 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a)spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať. 24. Podľa § 7 ods. 20 zákona o spotrebiteľských úveroch, na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky: a) čistý príjem spotrebiteľa, b) náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, c) výška splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa. 25. Podľa § 7 ods. 27 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní na účely podľa odseku 19 použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, peňažných záväzkoch spotrebiteľa, výške celkovej zadlženosti a ďalšie informácie o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Informácie o príjme podľa prvej vety je potrebné overovať preukázateľným spôsobom prostredníctvom interných zdrojov alebo externých zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa. Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní bez súhlasu spotrebiteľa, len na splnenie účelu posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a na účely podľa odseku19, ak odsek 43 neustanovuje inak, elektronicky overiť informácie súvisiace s príjmom spotrebiteľa v Sociálnej poisťovni, a to prostredníctvom prevádzkovateľa registra. Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky overujú len informácie súvisiace s príjmom spotrebiteľa, ktoré vopred získali od spotrebiteľa, u ktorého sa posudzuje schopnosť splácať spotrebiteľský úver. Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa. 26. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ predmetný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom (žalobkyňa) posúdil ako vzťah spotrebiteľský. Na uvedený vzťah správne aplikoval ustanovenia príslušných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, ktoré majú aplikačnú prednosť pred inými ustanoveniami vzťahujúcimi sa na predmetné vzťahy medzi veriteľom (dodávateľom) a dlžníkom (spotrebiteľom). Žalovaný má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalovaným preukázané, že úver poskytol žalobkyni za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti žalovaného. Je teda nepochybné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou. 27. Pokiaľ ide o námietku žalovaného spochybňujúcu záver prvoinštančného súdu o neskúmaní schopnosti splácania, odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-679/18, OPR- Finance s.r.o. proti GK, z ktorého pre súd vyplýva povinnosť „ex offo“ skúmať porušenie povinnosti veriteľa - pred uzatvorením spotrebiteľského úveru skúmať úverovú bonitu spotrebiteľa - a vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z porušenia tejto povinnosti v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou. Odvolací súd uvádza, že z obsahu rozhodcovského rozsudku vyplýva, že stály rozhodcovský súd zameral pozornosť na skúmanie existencie obligatórnych náležitostí spotrebiteľského úveru, avšak je nutné zdôrazniť, že nie úplne dôsledne, pokiaľ si všímal len kritéria vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko nevenoval pozornosť ustanoveniu § 7 ods. 1, a to skúmaniu posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, ktorá povinnosť je zákonom uložená veriteľovi a pokiaľ táto otázka je zásadná z hľadiska dikcie ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s ustanovením § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch. 28. Je potrebné poukázať na to, že ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42 (§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch). 29. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t.j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Zákonnú podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky príjmov a výdavkov, ale od žalobcu ako veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. 30. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. 31. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. 32. Vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je plne opodstatnené vyžadovať preukázanie skúmania bonity klienta žalovaným. Pokiaľ sa uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, zákon o spotrebiteľských úveroch a ďalšie. Je na veriteľovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. 33. Ustanovenie § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch odvolací súd v súlade s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, vrátane pravidelných mesačných výdavkov, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Iba vzájomným porovnaním všetkých rozhodujúcich činiteľov je totiž možné vyhodnotiť, či spotrebiteľ je schopný a či pravdepodobne v budúcnosti (minimálne v období, na ktoré sa zmluva uzatvára) bude schopný plniť svoje záväzky. Odvolací súd zastáva názor, že pre hrubé porušenie povinnosti podľa§ 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch postačuje aj neúplné zisťovanie jedného z kritérií podľa § 11 ods. 2 tretia veta zákona o spotrebiteľských úveroch. Dôsledné nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti. 34. Ako už odvolací súd uviedol, stály rozhodcovský súd sa v napadnutom rozhodcovskom rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s tým, či skúmal a následne ako vyhodnotil, či veriteľ (žalovaný) skúmal bonitu dlžníčky (žalobkyne). Odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že je povinnosťou súdu skúmať a vyhodnotiť, či a v akom rozsahu veriteľ skúmal bonitu dlžníka podľa zákona o spotrebiteľských úveroch pred poskytnutím spotrebiteľského úveru. Vyžadované skúmanie bonity
klienta s ohľadom na jeho schopnosť splácať požadovaný úver nie je možné len predpokladať, skúmanie bonity musí byť dodávateľom preukázané, preto rozhodcovský súd , ktorý sa skúmaním bonity nezaoberal (z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku uvedené nemožno vyvodiť) rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu. 35. Vzhľadom na uvedené bol správny postup súdu prvej inštancie, ktorý s prihliadnutím na záver, že stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, konštatoval dôvod na zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku v zmysle § 45 ods. 1 písm. i) zák. č. 335/2014 Z.z., a to v celom rozsahu. 36. Odvolací súd nezostal bez povšimnutia pokiaľ ide o dôkazy, ktoré žalovaný predložil v odvolacom konaní na preukázanie skúmania bonity žalobkyne. Odvolací súd uvádza, že na tieto nemožno prihliadať, nakoľko v zmysle § 366 CSP platí, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Nakoľko nemožno tieto dôkazy (výpis z registra údajov o spotrebiteľských úveroch, informácia zo Sociálnej poisťovne a žiadosť o poskytnutie úveru) subsumovať pod žiadnu vyššie uvedenú zákonnú možnosť, na uvedené dôkazy v odvolacom konaní nemožno prihliadať. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov v posudzovanej veci nebola prípustná. 37. Pokiaľ ide o skutkový stav, jeho dotváranie novotami v odvolacom konaní nie je procesne prípustné. Skutkový základ, z ktorého vychádza skutkový stav v sporovom konaní, spravidla závisí na aktivite procesných strán. Sledujúc ideál spravodlivého rozhodnutia odvolací súd za použitia čl. 2 CSP v súvislosti s obranou žalovaného (ktorý v odvolacom konaní predložil listinné dôkazy – výpis z registra údajov o spotrebiteľských úverov, žiadosť žalobkyne o poskytnutie úveru spolu s potvrdením o príjme a výpis zo Sociálnej poisťovne), upriamuje pozornosť na tvrdenie žalobkyne, ktorá v žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku na jednej strane tvrdí, že žalobca ako veriteľ hrubo zanedbal povinnosť skúmať bonitu žalobkyne ako dlžníčky a na druhej strane je to žalobkyňa, ktorá v pozícii žiadateľky o poskytnutie spotrebiteľského úveru v časti Analýza kvality deklarovala dodávateľovi svoje príjmy a výdavky. 38. Odvolací súd zastáva názor, že z ustanovenia § 45 ods. 1 zák. č. 335/2014 vyplýva možnosť súdu zrušiť rozhodcovský rozsudok pri naplnení už aj len jedného z tam uvedených dôvodov a nie je potrebné kumulatívne naplnenie ďalších dôvodov. V predmetnej veci tak ako súd prvej inštancie tak aj odvolací súd zhodne dospeli k názoru, že bol naplnený dôvod podľa § 45 ods. 1 písm. i) zák. č. 335/2014 Z.z.. Vzhľadom k rozsiahlemu odôvodneniu týkajúceho sa dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, sa odvolací súd nezaoberal ďalšími v odvolaní namietanými skutočnosťami, nakoľko by nemali vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 39. Nakoľko namietaný spotrebiteľský rozhodcovský rozsudok bol zrušený súdom podľa § 45 ods. 1 písm. i) zák. č. 335/2014 Z. z., vo veci bude opätovne konať spotrebiteľský rozhodcovský súd (§ 47 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z.). 40. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. 41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože jej preukázateľne v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).