Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/468/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, v právnej veci žalobcu W. M., C.. XX.X.XXXX, Š., T. XXX, zast. JUDr. Ivetou Višňovskou, advokátkou, Spišská Nová Ves, Radničné nám. 4, proti žalovanému Profi Credit Slovakia, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Bratislava, Kubániho 16, v konaní o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o RÚ, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 12Csp/46/2016 z 10.5.2017 Okresného súdu Rožňava

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom určil, že I. spotrebiteľský úver poskytnutý na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX z 28.11.2014, uzatvorený medzi spoločnosťou PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava 26, IČO: 35 792 752 a W. M., C.. XX.X.XXXX, T. XXX, Š., za bezúročný a bez poplatkov, II. za absolútne neplatné neprijateľné podmienky uvedené v Zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX z 28.11.2014, uzatvorenej medzi spoločnosťou PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava 26, IČO: 35 792 752 a W. M., C.. XX.X.XXXX, T. XXX, Š.: a.) v časti bodu 8.1. Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX z 28.11.2014 v znení: „V prípade omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s úhradou mesačnej splátky alebo jej časti alebo záväzku podľa Dohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá, je Dlžník (Spoludlžník 1, Spoludlžník 2) povinný zaplatiť Veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t. j. 14,6 % p.a.). Ak sa z dôvodu omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s úhradou mesačnej splátky o viac ako tri mesiace stali podľa článku 13. ods. 13.1 písm. a.) tejto Zmluvy o RÚ okamžite splatnými všetky záväzky Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) podľa tejto zmluvy a/ alebo Dohody o poskytovaní služieb, je Dlžník (Spoludlžník 1, Spoludlžník 2) povinný zaplatiť zmluvnú pokutu v výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 14,6 % p.a.).“, b.) v časti bodu 13.2. Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX z 28.11.2014 v znení: „V prípade omeškania Dlžníka so splácaním úveru alebo akéhokoľvek peňažného záväzku podľa tejto Zmluvy o RÚ je Veriteľ ďalej oprávnený predložiť platiteľovi mzdy Dlžníka, Spoludlžníka 1 a Spoludlžníka 2 Dohodu o zrážkach zo mzdy a domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky zrážkami zo mzdy...“ a III. priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú bude povinný zaplatiť žalovaný, o ktorej výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím. 2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal a ako ju skutkovo a právne odôvodnil, že písomným podaním 21.4.2017 rozšíril žalobca žalobný petit o alternatívny petit, ktorú zmenu súd pripustil uznesením č.k.12Csp/46/2016 - 53 z 21.4.2017 v znení, ako bolo navrhnuté v uvedenom písomnom podaní. Po doručení upravenej žaloby žalovaný sa písomne k žalobe

vyjadril a navrhol žalobu zamietnuť. Ďalej súd uviedol, aké dokazovanie vykonal a čo z neho zistil. Citoval znenie § 52 ods.1,2,3,4, § 53 ods.1,2,3,4 písm. a), ods.5,11, § 54 ods.1,2 a vykonaným dokazovaním mal preukázané, že stranami sporu bola uzavretá Zmluva o RÚ č. XXXXXXXXXX z 28.11.2014, na základe Žiadosti žalobcu z 26.11.2014, ktorej text obsahoval identifikačné údaje žalobcu a žalovaného. V bode 5. Zmluvy údaje o požadovanom úvere napísané mechanickým zariadením a v časti bodu 6. boli údaje o schválenom RÚ, zapísané ručne. Výška poskytnutého úveru v zmysle Zmluvy predstavovala sumu 1 110,- eur, ktorú mal žalobca zaplatiť v 42 mesačných splátkach po 35,10 eur. V tom istom bode bol okrem toho aj údaj o celkovej mesačnej platbe vo výške 60,67 eur, s tým, že časť mesačnej splátky tvorila platba podľa dohody o poskytovaní služieb. Celková suma, ktorú mal žalobca zaplatiť na poskytnutý úver vrátane nákladov, predstavovala výšku 1 585,20 eur, RPMN predstavovala 26 % a ročná úroková sadzba úveru 18,08 %. Ďalšia časť tohto bodu sa vzťahovala k údajom súvisiacim s revolvingom. Keďže podľa vykonaného dokazovania revolving nebol čerpaný, vychádzal len z údajov súvisiacich s úverom. V danom prípade bola medzi sporovými stranami uzavretá spotrebiteľská zmluva formou predformulovanej typovej zmluvy, kde veriteľom bol žalovaný, ktorý konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a dlžníkom žalobca, ktorý nekonal v rámci predmetu podnikania. Postavenie žalobcu v zmluvnom vzťahu bol postavením slabšieho partnera v takomto vzťahu, ktorý nedisponoval potrebnými odbornými znalosťami, niekoľkoročnými skúsenosťami na úverom trhu, čo mohlo viesť k tomu, že žalobca nedokázal odhaliť v zmluve dojednania, ktoré ho výrazne znevýhodňovali a spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu. Z týchto dôvodov posudzoval uplatnený nárok v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Zákona o spotrebiteľskom úvere a Zákona o ochrane spotrebiteľa. V konaní žalovaný namietal na nedostatok naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, pretože naliehavý právny záujem nie je daný v prípade uvádzania všeobecne definovaných predpokladov z pohľadu jednej strany. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c) CSP, musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je účinným procesným nástrojom ochrany práva žalobcu, či je možné žalobou dosiahnuť odstránenie spornosti práva, či zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť nasledovať ďalšie súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel žalobcom navrhovaného rozhodnutia. Pri skúmaní podmienok umožňujúcich riešenie práva, resp. právneho vzťahu súdnym rozhodnutím treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určení práva má žalobca - spotrebiteľ, ktorého špecifické postavenie, ako slabšej strany v spore, osvedčuje predovšetkým úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra súdov, vnútroštátna právna úprava. V danom prípade, postavenie žalobcu pri vyslovení (ne)existencie nároku žalovaného na zrážky zo mzdy, nároku žalobcu na určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, aj v súvislosti s namietanými neprijateľnými zmluvnými podmienkami, sa stane istejšie, lebo žalobca nebude vystavený, zo strany žalovaného riziku vymáhania úveru vo výške, ktorá by mu nenáležala z dôvodu nedodržania zákonných podmienok pre uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to zvlášť za stavu, pokiaľ si žalovaný zabezpečoval úhrady prostredníctvom zrážok zo mzdy žalobcu. Žalobca nedokázal ovplyvniť zastavenie zrážok zo mzdy bez súdneho rozhodnutia, pretože jeho zamestnávateľ by vykonával zrážky zo mzdy naďalej, riadiac sa len pokynmi žalovaného. Podľa názoru súdu je daný naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe. Ďalej citoval znenie § 3 ods.1,3, § 4 ods.1 písm. g), h), ods.2,6, § 9 ods.1,2,6, § 11 ods.1 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a poukázal na to, že žalobca žiadal o určenie, že spotrebiteľský úver na základe Zmluvy o RÚ č. XXXXXXXXXX je bezúročný a bezpoplatkový, alternatívne o určenie, že Zmluva o RÚ č. XXXXXXXXXX je neplatná. Právna teória pozná alternatívny petit. O alternatívny petit sa jedná, keď žalobca žiada zaviazať žalovaného na dve plnenia, ktoré sú pre neho rovnocenné. Rozsudok súdu potom zaväzuje dlžníka na jedno alebo druhé plnenie. V danom prípade sa žalobca domáhal určenia, že vyššie označená spotrebiteľská zmluva je bezúročná a bezpoplatková, alternatívne neplatná ako celok. V zásade pri určení neplatnosti celej spotrebiteľskej zmluvy, musí táto obsahovať viacero neprijateľných zmluvných podmienok, prípadne musí byť natoľko neurčitá, že sa z textu zmluvy a všeobecných obchodných podmienok nedá jednoznačne vyjadriť obsah záväzku, teda to, čo má tá ktorá strana plniť a na čo má nárok. Na posúdenie ustanovení zmluvy ako individuálne dojednaných, nestačí len prehlásenie obsiahnuté v texte zmluvy, ale dodávateľ musí náležite dokázať skutočnosti o vyjednávaní a upravení textu zmluvy pre potreby spotrebiteľa. Samostatné kritérium na posúdenie platnosti alebo neplatnosti zmluvy tvorí aj hľadisko dobrých mravov. Pojem dobré mravy síce nie je priamo vysvetlený v zákone, avšak pod týmto pojmom možno chápať základné hodnotové, etické a morálne zásady spoločnosti, na ktorých je spoločnosť postavená. Rozpor s dobrými mravmi sa v praxi najčastejšie vyskytuje pri zmluvách

o úvere, hlavne pri dojednaniach o RPMN (ročná percentuálna miera nákladov), v neprimeranej výške sankcii za porušenie zmluvných dojednaní. Ďalej citoval znenie § 39 O. z. a podľa názoru súdu, vyššie označenú Zmluvu nie je možné považovať za neplatnú ako celok, pretože Zmluva je dostatočne určitá, obsah záväzku je možné zo Zmluvy vyvodiť, avšak niektoré zmluvné podmienky nie sú v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Zákona o spotrebiteľskom úvere a Zákona o ochrane spotrebiteľa a tie môžu viesť k vyhláseniu neprijateľnosti zmluvných podmienok a v tom rozsahu aj ich neplatnosti, prípadne k vyhláseniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Žalobca v súvislosti s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poukázal na nesúlad dojednaní so Zákonom o spotrebiteľskom úvere v časti splátok, pretože absentovalo dojednanie týkajúce sa splatnosti splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a poradie, v akom sa budú priraďovať k nesplateným zostatkom a tiež dojednanie o konečnej splatnosti. V súvislosti s argumentáciou žalovaného o spôsobe výkladu § 9 ods.2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch Súdnym dvorom Európskej únie vo veci sp. zn.: C-42/15, Home Credit Slovakia a.s. proti I. S. a konštatoval, že v období po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie bol zvažovaný rozsah aplikácie záverov uvedeného rozsudku v porovnaní s vnútroštátnou úpravou, a to zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Výklad obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie bol v určitom období (po vydaní rozsudku SD) aplikovaný v rozhodovacej činnosti súdov vo veciach vyplývajúcich zo spotrebiteľských záväzkových vzťahov. Po prehodnotení účinnosti a aplikovateľnosti uvedeného výkladu pre rozhodovanie vo veciach podľa právnej úpravy platnej v Slovenskej republike, bolo konštatované, že Súdny dvor Európskej únie vykladá výlučne právo Európskej únie a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor Európskej únie aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Nevyjadroval sa k výkladu zákona o spotrebiteľských úveroch. Súdom aplikované ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch [§ 9 ods.2 písm. f) a § 9 ods.2 písm. k)] sú odlišné od ustanovení Smernice č. 2008/48/ES (článok 10 ods.2 písm. c).Výklad dotknutých ustanovení smernice Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 nemá vplyv na rozhodovaciu činnosť v spore. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-152/84, C-91/92, C-397/01) na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami, v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti sa ako také nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci, v danom spore dodávateľ proti spotrebiteľovi. Z uvedených dôvodov v predmetnom spore rozsudok Súdneho dvora Európskej únie číslo C-42/15, nemá vplyv na právne posúdenie veci vnútroštátnym súdom. Pri rozhodovaní predmetnej veci vychádzal z vnútroštátnej právnej úpravy platnej v čase uzavretia Zmluvy a posudzoval nielen spôsob dojednania splátok úveru, ale aj dojednanie o RPMN a zdôraznil, že žalovaný ako veriteľ si nepochybne riadne nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods.1 písm. f), g), h) zák. č. 129/2010Z.z. o spotrebiteľskom úvere, z ktorej vyplynula povinnosť veriteľa v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred prijatím ponuky o spotrebiteľskom úvere, poskytnúť spotrebiteľovi v súlade so zmluvnými podmienkami ponúkanými veriteľom alebo požiadavkami spotrebiteľa informácie o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, o podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie, o ročnej percentuálnej miere nákladov znázornenej pomocou reprezentatívneho príkladu, v ktorom sa uvedú všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne o poradí, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom. Žalovaný sa nemôže zbaviť tejto povinnosti odkazom na to, že dlžník - žalobca sa oboznámil s obsahom Zmluvy a Zmluvných dojednaní, pokiaľ nie je zrejmé, kedy sa tak stalo, v akom rozsahu. Zákon si vyžaduje poskytnutie zrozumiteľnej a zreteľnej informácie o zmluvných podmienkach, aby bolo možné akceptovať ich individuálne dojednanie. Poskytnutie primeraného vysvetlenia sa musí vykonať pred uzavretím zmluvy. Súd v rámci súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok, preveril aj primeranosť ročnej úrokovej sadzby. Spôsob výpočtu ročnej úrokovej sadzby zrejme nebol oboznamovaný, avšak výška úrokovej sadzby 18,08 % bola primeraná, nepresahovala dvojnásobok priemerných úrokových mier úverov poskytovaných bankami a uverejnených NBS pri nových obchodoch v roku 2014, platných aj pre spotrebiteľské úvery. Priemerná miera úrokov pri nových obchodoch v spotrebiteľských úveroch, platná pre domácnosti pre obdobie 1-5 rokov, predstavovala výšku 10,73 %, dvojnásobok 21,46 %. Riadne oboznámenie zo zmluvnými podmienkami absentovalo v prípade dojednania o RPMN, predovšetkým spôsob výpočtu RPMN nebol oboznámený, čo vyplynulo z vyjadrenia žalobcu, ktorý nevedel, čo uvedená skratka znamená. Zo Zmluvy z bodu 6. vyplývali určité možné varianty výpočtu. Údaj o RPMN je možné určiť až po schválení úveru. Pokiaľ bol teda úver schválený vo výške 1 100,- eur, mal byť v tejto výške vyplatený, alebo žalobca mal byť informovaný o tom, že poplatok za poskytnutie úveru bude zrazený zo

sumy úveru. Takéto dojednanie sa v zmluve nenachádza. Žalobca uviedol, že mu bola vyplatená suma na úver vo výške 999,- eur. V Zmluve bola RPMN vo výške 26 %. Zmätočným údajom pre žalobcu bola suma mesačnej splátky, ktorá bola uvedená vo výške 35,10 eur a súčasne bol uvedený údaj o mesačnej splátke spolu s platbou podľa dohody o poskytovaní služieb v sume 60,67 eur. O akú doplnkovú službu sa malo jednať, nebolo zrejmé a už vôbec nie to, ako dospel žalovaný k tomu, že za presne neidentifikovanú službu v čase uzavretia Zmluvy, bude žalobca v budúcnosti platiť ešte splátku 25,57 eur, to znamená spolu sumu 60,67 eur. Obe splátky boli súčasťou Oznámenia veriteľa o schválení úveru. Tento fakt, že sú tam dva rôzne údaje vzťahujúce sa k splátke, je mätúci pre spotrebiteľa. Rovnako preveril výpočet RPMN za použitia kalkulačky uverejnenej na stránke Národnej banky Slovenska (NBS) s odkazom na kalkulačku pre výpočet RPMN a ročného úroku, prostredníctvom „Ekonomika€sme.sk“ a „Finančné centrum O peniazoch. Zoznam.sk“. Pri zadaní údajov o výške úveru 1 100,- eur, splátke vo výške 35,10 eur a dobe splácania 42 mesiacov a odpočte poplatku 111,- eur, RPMN predstavuje 26,82 %. Pri zadaní skutočne vyplatenej sumy 999,- eur, pri splátke 35,10 eur, počte splátok 42, predstavovala RPMN 26,17 %. V prípade použitia splátky vo výške 60,67 eur, pri vyplatenom úvere 999,- eur, počte splátok 42 predstavovala RPMN výšku 88,15 %. Podobná výška RPMN je aj v prípade, že súd vychádzal zo sumy poskytnutého úveru 1 100 a zo splátky 60,67 eur, kde dosiahla 88,84 %. Na predmetnom výpočte je zrejmé, že pri výpočte RPMN by mal žalobca značné problémy zistiť, akým výpočtom dospel žalovaný k výške RPMN uvedenej v bode 6. Zmluvy o RU. Je nepochybné že žalovaný nekonal v súlade s § 4 ods.1 písm. g), h) a § 9 ods.2 písm. j), k) zák. č. 129/2010 Z.z. V zmysle § 11 písm. b) uvedeného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej uviedol, že súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, na návrh ale aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná. V danom prípade žalobca navrhol určenie neplatnosti neprijateľných zmluvných podmienok v časti týkajúcej sa časti oprávnenia veriteľa vykonávať zrážky zo mzdy žalobcu na základe Dohody o zrážkach zo mzdy a v časti zaplatenia zmluvnej pokuty. V súvislosti s uplatneným nárokom, skúmal do akej miery možno považovať za neplatnú neprijateľnú podmienku týkajúcu sa Dohody o zrážkach zo mzdy (ďalej len „Dohoda“ v príslušnom gramatickom tvare). Citoval znenie § 551 ods.1,2 OZ, a poukázal na to, že žalovaný tvrdil, že dohoda o zrážkach zo mzdy je zákonný zabezpečovací inštitút aj v zmysle zák. č. 438/2015 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákona o spotrebiteľských úveroch a nemôže byť teda neprijateľnou podmienkou. Súd však poukazuje na to, že pre platné dojednanie, musí byť Dohoda dojednaná v Zmluve, zákonom požadovaným spôsobom, alebo vo forme osobitnej dohody. Zo Zmluvy je zrejmé, že Dohoda nebola súčasťou dojednaní a v konaní nebola predložená ani osobitná listina obsahujúca Dohodu. Pre Dohodu platia všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch. Dlžník musí prejaviť vôľu uzavrieť Dohodu. Úprava zmluvných podmienok odkazom na všeobecné podmienky alebo dojednania v zmysle nie je možná, pretože takáto možnosť je daná len podľa § 273 Obchodného zákonníka. Z vykonaného dokazovania nevyplynul žiaden prejav vôle zo strany žalobcu uzavrieť Dohodu, a preto nie je možné hovoriť o individuálnom dojednaní a už vôbec nie o uzavretí Dohody o zrážkach zo mzdy žalobcu, pretože absencia prejavu vôle spôsobuje neplatnosť takého úkonu v zmysle § 37 ods.1 O. z.. Poukázal na znenie § 2 ods.2 O. z., podľa ktorého v občiansko-právnych vzťahoch, vrátane zmluvných vzťahoch, majú účastníci rovnaké postavenie. Z toho vyplýva, že veriteľ vo vzťahu k spotrebiteľovi nie je vo vzťahu nadriadenosti a neprislúcha mu právo jednostranne určovať, pre ktoré pohľadávky a v akej výške, sa budú realizovať úhrady formou zrážok zo mzdy v prospech veriteľa. Povinnosťou žalovaného ako veriteľa bolo v zmysle § 53 ods.9 O. z. uplatniť právo podľa § 565 O. z. najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a súčasne upozorniť spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Splnenie tejto zákonnej povinnosti žalovaný nepreukázal, napriek neplatne uzavretej Dohode dal pokyn zamestnávateľovi na vykonávanie zrážok zo mzdy žalobcu. Snahou žalovaného bolo zjavne dosiahnuť splácanie úveru formou Dohody, kde mal výrazne iné možnosti ovplyvniť platby, pretože zamestnávateľ žalobcu sa riadil jeho pokynmi a vykonával by zrážky, kým by ich žalovaný nezastavil. Predmetná Dohoda o zrážkach zo mzdy podľa názoru súdu nebola individuálne dojednaná. Svojim obsahom spôsobuje nepochybne značnú nerovnováhu v zmluvnom postavení strán v neprospech spotrebiteľa, z toho dôvodu spĺňa kritérium neprijateľnej zmluvnej podmienky. Citoval znenie § 544 ods.1,2 O. z. a uviedol, že v prípade zmluvnej pokuty je potrebné pri uzavretí zmluvnej pokuty dodržať zákonné podmienky pre jej uzavretie, vyplývajúce z § 544 ods.1,2 O. z.. Zmluvná pokuta bola zahrnutá do textu Zmluvy do bodu 8.1. Text Zmluvy bol predformulovaný žalovaným a na viac písaný minimalizovaným písmom, bez zvýraznenia dôležitých častí v Zmluve. Samotná zmluvná pokuta bola zapracovaná do uvedeného textu zmätočne, nejasne, s odkazom na bod 13.1. Zmluvných dojednaní, ktoré neboli súčasťou Zmluvy. Z textu Zmluvy bodu 8.1. sa javilo, že zmluvnú pokutu si mohol veriteľ uplatniť vo výške 0,04 % denne už v prípade samotného

omeškania a súčasne v prípade omeškania o viac ako tri mesiace, čo sa javí ako určitá duplicita, zvlášť za stavu, keď si mohol žalovaný uplatňovať aj úrok z omeškania. Dojednanie podľa názoru súdu nebol nesplnilo predpoklady individuálneho dojednania zmluvnej pokuty, tak ako bolo zapracované rozhodne spôsobovalo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov zmluvného vzťahu , na úkor žalobcu ako spotrebiteľa. Okrem toho, žalovaný nepreukázal, že by bolo umožnené žalobcovi oboznámiť sa s obsahom Zmluvných dojednaní, ani že mu boli odovzdané v čase pred uzavretím Zmluvy. Odkaz na Zmluvné dojednanie to znamená na nejaké všeobecné zmluvné podmienky, súd nepovažuje za právne relevantný postup v spotrebiteľskom vzťahu, pretože neumožňuje dojednanie zmluvných podmienok riešiť odkazom na všeobecné zmluvné podmienky. Dojednanie zmluvnej pokuty takýmto spôsobom, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu nevyváženosť práv a povinností účastníkov zmluvného vzťahu. Zhodnotením vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca sa dôvodne domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého na základe Zmluvy č. 8500093437 a určenia neprijateľných zmluvných podmienok uvedených vo výroku rozsudku, z toho dôvodu žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol citujúc znenie § 255 ods.1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „ „) tak, že žalobca mal v konaní úspech, z toho dôvodu mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, v zmysle § 262 ods.2 CSP. 3.Rozsudok napadol v celom rozsahu, včas podaným odvolaním pričom jeho podanie odôvodnil nasledovnými odvolacími dôvodmi: podľa § 365 ods.1 písm. b) Civilného sporového poriadku, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; podľa § 365 ods.1 písm. d) Civilného sporového poriadku konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; podľa § 365 ods.1 písm. h) Civilného sporového poriadku nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie

- vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci pretože súd rozhodol na základe nepríslušnej právnej normy. I. Podľa napádaného rozsudku súd dospel k záveru, že Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX je bezúročná a bez poplatkov, zdôvodnil to tým, že pri rozhodovaní v predmetnej veci vychádzal z vnútroštátnej právnej úpravy r, preto rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie číslo C-42/15 nemá vplyv na posúdenie veci vnútroštátnym súdom. Súd vychádzal (podľa bodu 45. odôvodnenia) z toho, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje rozpísanie splátky. Zároveň súd odmietol akceptovať výklad, ktorý prijal Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 z dôvodu, že by podľa neho išlo o pripustenie priameho účinku v horizontálnych vzťahoch medzi jednotlivcami a súčasne preto, že výklad únijného súdu je výkladom vnútroštátneho práva. Tvrdí, že súd prvej inštancie svojím výkladom a prístupom k vzťahu únijné právo a vnútroštátne právo porušil únijné právo, princíp jeho aplikačnej prednosti a zároveň povinnosť uplatniť eurokonformný výklad právneho poriadku. Súd prvej inštancie sa mylne domnieva, že na smernicu 2008/48/ES a rozhodnutie Súdneho dvora EU v spomenutej veci Home Credit Slovakia, a.s. c/a I.U. S. nemôže prihliadať, lebo by jej priznal priamy účinok v horizontálnych vzťahoch. Význam smernice a jej aplikovateľnosti pritom spočíva v nepriamom účinku tak, že súd nesmie vnútroštátne pravidlo vykladať v rozpore so smernicou. Smernica číslo 2008/48/ES o zmluve o spotrebiteľskom úvere je v právnom poriadku SR implementovaná zák. č. 129/2010 Z.z. Citoval bod 9 recitálu, čl. 22 smernice a uviedol, že v prípade, ak sa členský štát v rámci vnútroštátnej úpravy implementácie odchýli od smernice, prichádza do úvahy nie priamy účinok smernice, ale nepriamy (tzv. súladný alebo eurokonformný). Jeho rešpektovanie je povinnosťou vnútroštátneho súdu. Podstata nepriameho účinku je daná tým, že súd členského štátu (resp. akýkoľvek jeho rozhodujúci orgán) má povinnosť vykladať vnútroštátne právo (a to nielen implementované, ale právny poriadok ako celok, viď nižšie citované rozhodnutie Pfeiffer) v súlade so smernicou. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01), z ktorého citoval body 115 a 116 (pozri v tomto zmysle rozsudok Carbonari a i., už citovaný, body 49 a 50). Nejde teda o priamy účinok spočívajúci v použití smernice voči jednotlivcovi (pričom z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, aká povinnosť by sa mala neprípustne žalobcovi ukladať, pretože len vtedy je možné uvažovať o zákaze priameho účinku smernice), ale len o nepriamy účinok a ten mal súd rešpektovať. Význam nepriameho účinku potvrdilo známe rozhodnutie vo veci Kucukdeveci (C-555/07) a citoval body 47 a 48. Výklad čl. 10 ods.2 písm. h) smernice 2008/48/ ES (ktorému by vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky malo zodpovedať § 9 ods.2 písm. k) zák. o spotrebiteľských úveroch) podaný Súdnym dvorom EÚ je nasledovný; Za týchto okolností je potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku tak, že čl. 10 ods.2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez

ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Ak súd odmietol uvedený výklad rešpektovať, podľa nášho názoru tak spravil neoprávnene, nakoľko

- rešpektovanie výkladu podaného Súdnym dvorom EÚ je povinnosť každého súdu členského štátu EÚ. - rešpektovanie uvedeného výkladu nie je uplatnením priameho účinku smernice, ale nepriameho (tzv. súladného) účinku, na ktorý je súd povinný prihliadať dokonca vo vzťahu k celému právnemu poriadku (nie len implementovaným normám), čo potvrdzujú napríklad rozhodnutie Pfeiffer, alebo Kticiikdeveci označené vyššie, - smernica 2008/48/ES nezakladá spotrebiteľovi žiadnu povinnosť či nárok ohľadne „rozpisovania" splátky na časť istina, úroky. A koniec koncov, javí sa potom celkom zvláštne, aby Súdny dvor EÚ podal pomerne jasný a konkrétny výklad hoci ten by mal byť podľa súdu neaplikovateľný. Skutočnosť, že postup súdu je nesprávny a význam spomenutého rozhodnutia C-42/15 je inak akceptovaný dokumentuje aj fakt, že pod vplyvom uvedeného rozhodnutia je navrhnutá novela zák. č. 129/2010 Z.z., kde práve dochádza k podstatnej zmene § 9 ods.2 písm. k) a podľa dôvodovej správy sa zmena deje preto, aby došlo k zosúladeniu právnej úpravy so smernicou 2008/48/ ES. Tvrdí, že súd dospel k nesprávnemu záveru o náležitosti tykajúcej sa uvádzania počtu, výšky a termínov splátok a výklad podaný súdom odporuje § 9 zák. o spotrebiteľských úveroch. Za nezákonný je potrebné považovať aj ten dôvod, kedy podľa súdu by zmluva mala obsahovať nesprávny údaj o RPMN. Súd ako podklad pre svoje tvrdenie nepoužil zákonný vzorec výpočtu RPMN, ale nejaké, zákonom nepredvídané webové stránky, ktoré pri výpočte RPMN nepoužívajú postup a metodiku stanovenú v prílohe k zákonu č. 129/2010 Z.z. Tvrdí preto, že výrok o určení, že úver je bezúročný a bez poplatkov nie je zákonným, nemá oporu v spoľahlivo, zákonne a dôsledne zistenom skutkovom stave a v právnom posúdení. Súčasne tvrdí aj to, že v konaní nebol preukázaný žiadny naliehavý právny záujem na požadovanom určení, a jeho existencia sa javí ako objektívne vylúčená. II. Odvolanie proti výroku o určení, že súd určuje za absolútne neplatné neprijateľné podmienky v časti bodu 13.2 odôvodnil nasledovne: Napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne skutkové a právne závery, ktoré by dávali podklad pre uvedený výrok. Bod 13.2 nepredstavuje žiadnu inú úpravu znevýhodňujúcu žalobcu oproti zákonnému právu veriteľa predložiť dohodu o zrážkach zo mzdy platiteľovi mzdy (príjmu). Citoval znenie § 551 ods.2 O. z. a uviedol, že z napádaného rozsudku nie je zistiteľné, v čom predmetné ustanovenie ako také spôsobuje nerovnováhu v postavená strán v neprospech spotrebiteľa a v čom je splnený znak „hrubej nerovnováhy." Neprijateľnou podmienkou z povahy veci nieje dohoda, ktorá kopíruje/preberá obsah zákonnej úpravy. Toto vyplýva výslovne aj zo smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorej sa ustanovenia smernice (upravujúcej neprijateľné podmienky) nepoužijú na podmienky, ktoré odrážajú zákonné ustanovenia členského štátu. Výslovne to vyplýva z čl. 1 ods.2 smernice, ktorý citoval. Tvrdí preto, že označený výrok nemá oporu v spoľahlivo, zákonne a dôsledne zistenom skutkovom stave a v právnom posúdení. III. Odvolanie proti výroku o určení, že súd určuje za absolútne neplatné neprijateľné podmienky v časti bodu 14.1 odôvodňujeme nasledovne: Napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne skutkové a právne závery, ktoré by dávali podklad pre uvedený výrok. Skutočnosť, že dojednanie o zmluvnej pokute nie je individuálne neznamená, že ide o neprijateľnú podmienku. Žiadny zákon neurčuje, že by dohoda o zmluvnej pokute musela byť individuálne dohodnutá a len vtedy je platnou. Z § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že neprijateľnou podmienkou je len také ustanovenie, ktoré nebolo individuálne dojednané a súčasne ktoré spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa. To, že článok 14., ods. 14.1 žiadnu nerovnováhu (teda nevýhodu oproti zákonnej regulácii) nespôsobuje vyplýva aj z toho, že uvedené je v súlade s § 53b ods.1 O. z.. To isté ustanovenie, pokiaľ ide o výšku pokuty, nemôže byť súčasne aj v súlade so zákonom a aj neprijateľnou podmienkou a citoval znenie § 53b ods.1 O. z. Vykonávacím predpisom pre uvedené zákonné ustanovenie bolo nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., na ktoré sa o.i. v návrhu na začatie konania aj poukázalo a citoval znenie § 3a ods.1,2,3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a uviedol, že uplatnený nárok na zmluvnú sankciu a úrok z omeškania môžu podľa výslovnej úpravy dosiahnuť trojnásobok úrokovej sadzby úroku z omeškania. Ak sa tak stane, tak od daného dňa je možné uplatňovať len zákonný úrok z omeškania. Zákonodarca tak právne aproboval a predpokladal situáciu, že súčet všetkých sankcií za omeškanie (t.j. úrok z omeškania, pokuty, penále a podobne) môžu dosiahnuť trojnásobok úrokovej sadzby úroku z omeškania. A preto stanovil, že od dosiahnutia danej hranice (teda keď súčet všetkých sankcií bude rovnaký ako suma poskytnutých peňažných prostriedkov) je možné uplatniť len zákonný úrok z omeškania. Závery súdu odporujú zmyslu právnej úpravy neprijateľnej podmienky. Tá totiž smeruje k tomu, aby postavenie spotrebiteľa nebolo nevýhodnejšie oproti tomu, čo právna úprava predpokladá a povoľuje. Ak je v otázke sankcií prípustné, aby ich súčet neprevyšoval určité obmedzenie, potom dodržanie daného obmedzenia nepredstavuje neprijateľnú podmienku. Žalovaný napáda aj závery súdu týkajúce sa formy dohody o zmluvnej pokute. Podľa súdu dohoda o zmluvnej pokute nieje dodržaná, lebo žalobca podpísal len zmluvu a zmluvné

dojednania sa nachádzajú až za podpisom. V prvom rade namieta, že záver súdu nemá oporu v žiadnom zákone. Žiadny zákon neurčuje, že každá strana jedného listu musí byť podpísaná. Ak je zmluva tvorená viacerými listami, potom podpis stačí len raz. Ak súd prvej inštancie dospel k inému záveru, potom ho mal minimálne odôvodniť uvedením konkrétnej právnej normy, z ktorej výkladu vychádza; inak o výklad bez opory v zákone. V zmysle platných ustanovení právneho poriadku môže byť zmluva alebo jej časť tvorená aj zmluvnými dojednaniami (§ 273 ods. 1 Obchodného zákonníka). V tomto prípade sú zmluvné dojednania na rovnakých listoch, ako je samotná zmluva. Z právneho hľadiska tvoria jeden celok a jeho podpisom vzniká zmluvný vzťah, ktorého obsah tvoria. Veľkosť písma, ktorá je dostatočná, farba, font alebo iné grafické úpravy nemôžu mať vplyv na informačnú schopnosť textu, nakoľko rozhodujúci je obsah zmluvy a jeho objektívna zistiteľnosť, zrozumiteľnosť a určitosť. Súd nešpecifikuje, ktoré informačné povinnosti textu mali byť porušené a na základe ktorých ustanovení zákona. Veľkosť písma zmluvných dojednaní je plne v súlade s bežne zaužívanou praxou v súkromnom sektore napr. veľkosť písma príbalových letákov liekov a iné. Závery súdu o neprehľadnosti a malom písme zmluvných dojednaní sú preto neopodstatnené. Tvrdí preto, že označený výrok nemá oporu v spoľahlivo, zákonne a dôsledne zistenom skutkovom stave a v právnom posúdení. IV. Citoval znenie § 220 ods.2 a má za to, že vyššie označené zákonné ustanovenie súd porušil tým, že svoje rozhodnutie nezdôvodnil tak, ako to zákon predpokladá. Nie je úlohou a ani zákonnou povinnosťou strany sporu spochybňovať napádané rozhodnutie zo všetkých, do úvahy prichádzajúcich dôvodov. Z napádaného rozsudku nieje možné zistiť, aké skutočnosti boli dokázané a aké závery z nich vyvodené na to, aby súd mohol rozhodnúť o tom, čo je neprijateľná podmienka. V celom rozsudku sa neuvádzajú žiadne skutočnosti o hrubej nerovnováhe v neprospech spotrebiteľa vo vzťahu k jednotlivým zmluvným dojednaniam, ohľadne ktorých súd takto rozhodol. Vždy súd prvej inštancie uvádza len strohé a paušálne konštatovanie o neprijateľnosti. Na základe uvedeného, a rovnako aj s prihliadnutím na súdnu prax tvrdí, že postupom súdu došlo k podstatnému zmareniu jeho práv ohľadne podania odvolania, a napádané rozhodnutie trpí tzv. inou vadou. V praxi Najvyššieho súdu SR je ustálený právny názor a citoval z rozsudok sp. zn. 4Cdo 171/2005 zo 27.4.2006 a poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž - o - KS 100/2006 z 20.6.2007 a rozhodnutie NS SR publikované pod R 2/2016. Zároveň odmieta tvrdenia žalobcu s ktorými sa stotožnil súd o tom, že nebol dostatočne informovaný o parametroch úveru. Túto povinnosť si splnil zákonom predpísaným spôsobom podľa § 4 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a to prostredníctvom zákonom určeného formulára Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, z ktorého vyplýva uvedenie všetkých, zákonom stanovených informácií. Nevyužitie práva sa tu tak automaticky zamieňa s jeho nemožnosťou. III. Vzhľadom k vyššie uvedenému podáva proti rozsudku č.k. 12Csp/46/2016 - 81 z 10.5.2017 odvolanie a navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom rozsahu a žalobu zamietol, alebo aby ho zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie a uplatnil si nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 92,21 eur vrátane DPH. 4.K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý v úvode vyjadrenia k podanému odvolaniu považoval za potrebné uviesť, že súd vykonal dostatočné dokazovanie, náležite posúdil právnu stránku veci, ako aj skutkový stav veci samej a berúc uvedené v úvahu aj náležite v uvedenej právnej veci rozhodol. Má za to, že súd vykonaným dokazovaním a na základe všetkých skutočností v tomto konaní zistených rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi. Ďalej je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalovaný je známou obchodnou spoločnosťou, ktorá dlhodobo poskytuje spotrebiteľské úvery a to aj za podmienok priamo odporujúcich zákonu a podľa neho aj v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalovaný má vopred pripravené predformulované znenia spotrebiteľských úverových zmlúv, s ktorými sa samotný spotrebitelia nemajú možnosť adekvátne oboznámiť, nemajú možnosť ich akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť a v prípade nutnej potreby získania finančných prostriedkov sa takto nevýhodným podmienkam musia podrobiť. Žalovaný v úvode svojho odvolania sa nestotožňuje s názorom súdu v tom, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie Súdneho dvora ER C-42/15 nemá vplyv na právne posúdenie veci vnútroštátnym súdom a to vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-l52/84, C-91/92, C-397/01) v otázke priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami, kde v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku smerníc spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti sa ako také nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci, v danom spore dodávateľ a spotrebiteľ. K odkazu žalovaného v bode I. svojho odvolania na rozhodnutie Súdneho dvora EU C-42/15 argumentujúc použitie tohto rozhodnutia s tým, že vnútroštátne právo sa nesmie vykladať v rozpore so smernicou a pod. považuje odvolacie dôvody žalovaného výlučne za účelové, zmätočné a neopodstatnené. Nestotožňuje sa s tvrdeniami žalovaného v podanom odvolaní a nižšie okrem iného poukazuje aj na tvrdenia žalovaného týkajúce sa časti jeho odvolania, v ktorom sa opiera o rozhodnutie

Súdneho dvora EU C-42/15, na základe ktorého má žalovaný za to, že súd dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom o tom, že uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu neobsahuje predpísané náležitosti a preto mal podľa tvrdení žalovaného súd rozhodnúť vo výroku I nezákonným spôsobom. Súdny dvor EU vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. On argumentuje výlučne platnými predpismi SR. Nestačí, že Smernica (o ktorej rozhodnutie pojednáva) má iné znenie ako zákon členského štátu (ZoSU), a že Súdny dvor EU v Rozsudku C-42/15 uviedol, že Smernica sa má vykladať tak alebo onak musí to byť vnútroštátny súd, ktorý musí skúmať, či môže podľa vnútroštátnych výkladových metód vykladať vnútroštátne právo eurokonformne. Vnútroštátne súdy v konštantnej judikatúre potvrdenej Najvyšším súdom SR potvrdili, že výklad zákona je taký, že sa vyžaduje dodržanie podmienok v ZoSU a pre prípad o ktorom pojednáva rozhodnutie, aj členenie splátok na splátky úveru, splátky poplatkov a splátky úverov, vychádzajúc z jazykového výkladu zákona. K rozhodnutiu Súdneho dvora EU (C-42/15), o ktorý sa žalovaný opiera uvádza, že pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice a teda eurokonformný výklad zákon však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem. V prvom rade, najpodstatnejšie je uvedomiť si, že Súdny dvor EU vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EU aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zák. č. 129/2010 Z. z. ("ďalej len "ZoSÚ"). Naopak, výklad vnútroštátneho práva poskytujú vnútroštátne súdy. K vyššie uvedenému zastáva názor, že v konkrétnom prípade vnútroštátneho sporu spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. proti I. S. (rozsudok Súdneho dvora EU C-42/15), a teda ani v obdobných sporoch veriteľov a spotrebiteľov, sa nejedná o určujúci súladný výklad, pretože Zákon neprebral znenie Smernice doslovne, ale podstatným spôsobom sa odchýlil od jej znenia, a navyše výklad Smernice nie je sporný). V tomto konkrétnom prípade (spory veriteľ verzus spotrebiteľ vo veci bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov) vnútroštátne súdy môžu skúmať len možnosť nápravného súladného výkladu, pretože text Zákona je odlišný od textu Smernice, a výklad Smernice zo strany Súdneho dvora EÚ je odlišný od výslovného znenia Zákona. Odo dňa vstupu Smernice v platnosť, resp. odo dňa uplynutia lehoty na jej transpozíciu a to od 11.6.2008, kedy Smernica nadobudla platnosť, museli vnútroštátne súdy ex offo, bez ohľadu na to, či sa účastníci súdnych konaní nepriameho účinku Smernice dovolávali alebo nie, vykladať Zákon v súlade so Smernicou. Vnútroštátne súdy v zmysle konštantnej judikatúry potvrdili výklad Zákona napriek jednoznačnému ustanoveniu Smernice tak, že sa vyžaduje členenie splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov. V prípade, ak by po Rozsudku C-42/15 začali vnútroštátne súdy vykladať Zákon tak, že členenie splátok sa nevyžaduje, potvrdili by, že v judikatúre spred Rozsudku C-42/15 postupovali v rozpore so Smernicou a veritelia by si mohli uplatňovať nárok na náhradu škody za nezákonné rozhodnutia, a porušili by zásadu právnej istoty spočívajúcu v tom, že rovnakú vec by rozhodovali inak. V tomto kontexte poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 31.3.2016, sp. zn. 20Co/50/2015, v ktorom sa spoločnosť Home Credit Slovakia v odvolaní voči pôvodnému rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, ktorým OS Stará Ľubovňa zamietol žalobu spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. v časti úrokov a poplatkov z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, dokonca doslovne domáhal nepriameho účinku Smernice vo vzťahu k predmetnému § 9 ods.2 písm. k) Zákona (členenie splátok na istiny, úroky a poplatky), pričom Krajský súd v Prešove zaujal k tejto argumentácii odmietavé rozhodnutie a citoval z jeho odôvodnenia. K tejto argumentácii a dovolaniu sa eurokonformného výkladu Zákona Krajský súd v Prešove zaujal odmietavé stanovisko, keď vyjadril, že „Odvolaciemu súdu rovnako ako súdu prvého stupňa neušlo pozornosti, že zmluva o úvere neobsahuje rozpísaný údaj o splátkach istiny, úrokoch, poplatkoch a taktiež v nej nie je uvedená konečná splatnosť úveru. Celkovo v nej je chaoticky a znepokojujúco uvedené množstvo údajov, v ktorých sa priemerný spotrebiteľ len ťažko zorientuje. Účelom právnej úpravy (§11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ") je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca ako dodávateľ mal preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov. A to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené". Ak by všeobecné súdy zrazu v obdobných veciach postupovali v rozpore s vyššie uvedeným rozsudkom, výrazne by bola narušená zásada právnej istoty. Obchodnú podmienku používanú veriteľmi v zmluvách o spotrebiteľských úveroch spočívajúcu v nečlenení splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov je potrebné hodnotiť tiež ako neprijateľnú

podmienku v zmysle § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len "Občiansky zákonník"), a to z dôvodov uvedených nižšie. Zmluvy vo svojich ustanoveniach obsahujú určenie mesačnej splátky výlučne jej celkovou výškou bez toho, aby bolo určené, aká suma sa z tejto splátky započítava na splátku istiny, aká na splátky úrokov a aká na splátky poplatkov. Okrem skutočnosti, že takéto neuvedenie rozčlenenia splátok považuje ustálená judikatúra všeobecných súdov SR (ako sme už uviedli vyššie) za nenaplnenie Zákonnej požiadavky uvedenej v § 9 ods.2 písm. k) Zákona a preto považuje úvery poskytnuté prostredníctvom takto formulovaných zmlúv za bezúročné a bez poplatkov, má za to, že sa jedná o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľských zmluvách. V zmysle § 53 ods.1 O. z. (citoval jeho znenie) a uviedol, že v zmysle zmlúv, ktoré nečlenia splátky na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, má spotrebiteľ plniť úver v jednotlivých splátkach, ale od samotného počiatku nevie, koľko má hradiť na istinu úveru a koľko má hradiť na odplatu veriteľa - úroky úveru a poplatky úveru. Veriteľ to od samého začiatku veľmi dobre vie a má o tom vedomosť, ale takúto informáciu spotrebiteľovi neposkytuje. Je to teda veriteľ, kto svojvoľne a nekontrolovateľne priraďuje splátky spotrebiteľa a určuje, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na splátky odmeny veriteľa (úrokov a poplatkov), pričom spotrebiteľ nemá žiadnu moc skontrolovať, podľa akého kľúča toto veriteľ robí. Ak by si spotrebiteľ proaktívne vyžiadal amortizačnú tabuľku, nič by to nemenilo na skutočnosti, že priradenie splátok spotrebiteľa k istine a úrokom zaplatených do momentu vyžiadania si amortizačnej tabuľky by bolo len a len v réžii veriteľa a spotrebiteľ by nemal žiadnu moc ovplyvniť, ako veriteľ určil jednotlivé splátky do momentu vyžiadania si amortizačnej tabuľky. Pokiaľ by sa jednalo o splátky uvedené v prípadne vyžiadanej amortizačnej tabuľke - bol by to opäť len a len veriteľ, ktorý by jednostranne a svojvoľne určil, ako v amortizačnej tabuľke uvedie, ako sa bude splácať istina úveru a ako sa bude splácať jeho odmena - úroky, bez dohody so spotrebiteľom. Má za to, že nakoľko veriteľ musí mať vedomosť o tom, ako chce priraďovať jednotlivé splátky k úrokom a ako k istine od počiatku, vo svojich zmluvách musí túto skutočnosť spotrebiteľom oznámiť, inak sa bude jednať o nekalú obchodnú praktiku v zmysle už § 7 ods.2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákon o ochrane spotrebiteľa"), v zmysle ktorého „obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná", v spojení s § 7 ods.4 Zákona o ochrane spotrebiteľa a § 8 ods.3,4 Zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorých za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé opomenutie konania, za ktoré sa tiež považuje, „ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal". Takáto nekalá obchodná praktika veriteľov a neprijateľná obchodná podmienka spočíva v tom, že spotrebiteľovi sú predložené na podpis zmluvy, v ktorých absolútne nie je uvedené, v akej výške bude mesačne spotrebiteľ hradiť úroky úverov ako odmenu veriteľa a v akom pomere bude splácať istinu úveru, pričom in formácia o splácaní odmeny je jedna z najpodstatnejších in formácií v zmluve vôbec. Veriteľom nerobí problém túto informáciu do zmlúv včleniť, avšak veritelia túto informáciu do zmlúv zámerne nevkladajú a skrývajú ju. Keďže toto rozdelenie neurčuje spotrebiteľ a ani nie je o spôsobe tohto pomeru informovaný pred uzavretím zmluvy a ani v zmluve samotnej, takouto obchodnou praktikou veriteľov je spôsobovaná značná nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. In concreto, v zmysle § 53 ods.4 písm. a) O. z. je hypotéza tejto normy naplnená tým, že spotrebiteľ má splácať istinu úveru a zároveň platiť odmenu veriteľovi vo forme úrokov, avšak pred uzavretím zmluvy (a ani v zmluve samotnej) nemá spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa, v akej výške bude mesačne splácať svoj dlh a v akej výške bude platiť odmenu veriteľa. V zmysle § 53 ods.4 písm. o) O. z. (jeho znenie citoval), v konkrétnom správaní veriteľov sa to prejavuje v tom, že nielen do momentu vyžiadania si amortizačnej tabuľky, dokonca aj vypracovaním samotnej amortizačnej tabuľky - je to veriteľ, kto po podpise zmluvy jednostranne určuje, aká časť bude použitá na splátku istiny a aká časť bude použitá na splátku odmeny veriteľa bez toho, aby do toho mohol spotrebiteľ akokoľvek zasiahnuť. V zmysle vyššie uvedeného, okrem skutočnosti, že Smernici nie je možné ani po Rozsudku C 42-15 priznať ani priamy ani nepriamy účinok, je potrebné vyhodnotiť nečlenenie splátok na istinu úroky a poplatky ako neprijateľnú spotrebiteľskú podmienku. Navyše v prípadoch, kedy v zmluvách o spotrebiteľských úveroch nie sú uvedené informácie o splátkach v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov, bude sa aplikovať § 566 O. z. a súdy musia zostatky, na ktoré si veritelia nárokujú, posúdiť z hľadiska toho, či sú v súlade s touto zákonnou normou. Okrem už vyššie špecifikovaných dôvodov, ktoré považuje žalovaný za nesprávne vo veci nečlenenia splátok na istinu, úroky a pod. poukázal odvolaciemu súdu aj na tú skutočnosť, že v poslednom období už samotný žalovaný pochopil význam ustanovení zák. č. 129/2010 Z. z. a

začal uvádzať vo svojich zmluvách splátku formou členenia na istinu a úroky. Taktiež poukázal na tú skutočnosť, že v spornej zmluve nie sú len nedostatky v spomínanom členení splátok, ale taktiež čo sa týka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru čo je ďalším dôvodom na vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spornej úverovej zmluvy. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd okrem rozpisu splátok, skúmal aj ďalšiu obligatórnu náležitosť a to správne určenie RPMN a termín konečnej splatnosti, ktorý zo zmluvy nie je pre spotrebiteľa, teda žalobcu jednoznačne zrejmý. Je nutné poukázať aj na tú skutočnosť, že on nebol riadne oboznámený s náležitosťami zmluvy ako takej, teda zo strany žalovaného ako veriteľa nebola daná riadna informačná povinnosť a taktiež je otázne, či si žalovaný splnil riadne svoju zákonnú povinnosť a to akým spôsobom si overil jeho platobnú schopnosť a jeho príjmové pomery, teda, či vôbec je schopný ním žiadaný úver splácať. V uvedenej veci týkajúcej sa obligatórnych náležitosti v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch zároveň poukazuje aj na existujúcu konštantnú judikatúru slovenských súdov potvrdenú rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR. Krajský súd v Prešove vo svojom rozhodnutí číslo 21Co/104/2016 jednoznačne uvádza, že účelom právnej úpravy ZoSU je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Špecifikácia má svoj význam z dôvodu transparentnosti plnenia. V prípade neplatnosti napríklad poplatku spotrebiteľ nemá v zmluvách veriteľa presne uvedenú časť splátky po odpočítaní prípadnej neplatnosti poplatku. To isté platí aj v prípade neplatnosti časti o úrokoch. Spotrebiteľ by sa dostal do stavu právnej neistoty vo vzťahu k otázke, akú časť splátky má platiť v prípade neplatnosti úrokov. V tomto rozhodnutí Krajský súd v Prešove zároveň vyslovil stotožňujúce sa tvrdenie súdu prvej inštancie vo veci bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru v časti rozpisu splátok na istinu, úroky a pod. tým, že pri stanovení výšky mesačnej splátky, má dodávateľ v úverovej zmluve presne stanoviť mesačnú výšku splátky istiny, úrokov a poplatkov (oddelene), pričom za naplnenie tejto náležitosti nie je možné považovať uvedenie mesačnej splátky bez špecifikácie istiny, úrokov a iných poplatkov. Spotrebiteľ má právo na informácie o tom, v akej sume splatí samotnú istinu úveru v mesačných dohodnutých splátkach, akú sumu z toho platí na úroky a v akej výške tieto úroky platí. Má za potrebné odvolaciemu súdu pripomenúť skutočnosť, ktorá mu je už zrejme aj dlhšie známa a to že žalovaný využíva tieseň, ľahkomyseľnosť, dôveryhodnosť spotrebiteľa na to, aby mu poskytol spotrebiteľský úver za nie výhodných podmienok. V tomto konkrétnom prípade sa jedná aj o to, že on v čase uzavretia zmluvy nemal tú vedomosť, že podpisom na tejto zmluve mu budú poskytnuté akoby dva úvery a to jeden klasický spotrebiteľský a druhý tzv. „automatický revolving" o ktorom sa dozvedel až pri konzultácií s právnym zástupcom. Takéto konanie žalovaného považuje za nemorálne a v hrubom rozpore s dobrými mravmi voči obyčajnému človeku - spotrebiteľovi. Označenie spornej úverovej zmluvy je „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere“, čo považuje taktiež v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko samotný názov zmluvy je v rozpore so samotným obsahom tejto zmluvy a je pre obyčajného človeka - spotrebiteľa mätúci a nezrozumiteľný. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a aj na žalovaným uvádzané rozhodnutie Súdneho dvora EÚ má jednoznačne za to, že zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje §11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedených skutočností tak v celom konaní ako aj v podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného, má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade s platnými právnymi predpismi, vychádza z riadneho a správneho právneho posúdenia veci samej a aby odvolací súd v súlade s § 387 ods.1 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania za vyjadrenie k podanému odvolaniu a to za jeden úkon právnej služby vo výške 76,84 € (68,00 € + režijný paušál 8,84 €). 5.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie. 6.Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. 7.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na

prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 8.Podľa § 220 ods.2 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 9.Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom

- podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru - záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. 10.Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len SR) opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č.23/91 Zb.) a Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. 11.Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2 a zásadám súdnej praxe a je preskúmateľné a riadne odôvodnené. 12.V konaní nedošlo k žiadnej takej vade, ktorá by mala vplyv na správnosť rozhodnutia a možno uzavrieť, že žalovaným uplatnený odvolací dôvod nie je daný. 13.Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či

by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 157 ods.2 ale aj § 171 ods.1 alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1 , aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§ 177 ods.2 , i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ust. CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore s § 204 a p.. 14.Žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 15.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 16.Ani jeden zo žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. 17.Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2) možno doplniť nasledovné: Súd prvej inštancie zmluvný vzťah sporových strán správne posúdil ako vzťah spotrebiteľský a úverovú zmluvu uzavretú stranami sporu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. č. 129/2010 Z.z. a správne zameral dokazovanie na zistenie, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti predpísané v § 9 ods.2 zák. č. 129 /2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (28.11.2014) a či obsahom zmluvy nie sú neprijateľné zmluvné podmienky. 18. Z vykonaného dokazovania súd dospel k správnemu záveru, že zmluva uzavretá stranami sporu neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, pretože neurčuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a v dôsledku toho je potrebné v zmysle § 11 ods.1 písm. a) cit. zák. poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. 19.Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že úverová zmluva obsahuje iba uvedenie celkovej výšky anuitnej splátky 35,10 €, z ktorej však nie je možné zistiť, aká je výška splátok istiny, v akom rozsahu je v splátke zahrnutý úrok a v akom rozsahu sú v tejto splátke zahrnuté poplatky. Členenie splátky v zmysle § 9 ods.2 písm. k) citovaného zákona nie je obsiahnuté v samotnom texte zmluvy, ani v Zmluvných dojednaniach, ktoré podľa tvrdenia žalovaného mali tvoriť jej neoddeliteľnú súčasť, pričom nie sú stranami podpísané. 20.Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že pokiaľ niektoré náležitosti zmluvy o úvere, predpokladané zák. č. 129/2010 Z.z., boli upravené v zmluvných podmienkach, nepodpísaných zmluvnými stranami, takáto dohoda o podstatných náležitostiach úverovej zmluvy nespĺňa podmienku písomnej formy. 21.Podľa § 9 ods.2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom k 28.11.2014, t. j. v čase uzavretia úverovej zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

22.V zmysle § 11 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom k 28.11.2014 poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods.1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.2 písm. a) až k), r) a y). 23.Vyššie citovaný § 9 ods.2 písm. k/ je úplnou transpozíciou článku 10 ods.2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej len Smernica), čo vyplýva z tabuľky zhody k Smernici. 24.Podľa článku 10 ods.2 písm. h) Smernice, zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. 25.Doterajšia súdna prax v SR vykladala § 9 ods.2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. (vnútroštátne právo SR) tak, že zmluva musí obsahovať uvedenie splátky úveru s členením na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, inak sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. 26.Rovnako § 11 ods.1 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom k 28.11.2014 bolo v súdnej praxi aplikované tak, že úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods.2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods.1. 27.Na výklade § 9 ods.2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. tak, ako je uvedený vyššie, zotrváva odvolací súd aj v tejto prejednávanej veci a nemá dôvod sa od tohto výkladu odkloniť, keďže v prejednávanej veci zmluva síce bola písomne uzavretá, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods.2 písm. k) cit. zák.. 28.Vzhľadom na zistenie, že úverová zmluva neobsahuje rozčlenenie splátok úveru na istinu, úroky a iné poplatky, súd dospel k správnemu záveru, že takýto úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. 29.Uvedený nedostatok nie je možné odstrániť ani odkazom na možnosť spotrebiteľa kedykoľvek počas trvania zmluvy vyžiadať si amortizačnú tabuľku, z ktorej členenie ním uhradenej splátky na istinu, úroky a ostatné poplatky je zrejmé. 30.Ako vyplýva z odvolania žalobcu, splátka úveru bola síce vždy v rovnakej výške, avšak plnenie z tejto splátky bolo započítavané na úroky a istinu v rôznej výške v závislosti od intervalu úverového vzťahu, kedy k plneniu došlo. Na začiatku úverového vzťahu totiž najväčší podiel celej splátky tvoril úrok a na konci úverového vzťahu zase istina. 31.Za danej situácie spotrebiteľ v čase uzatvárania úverovej zmluvy a ani v priebehu trvania zmluvného vzťahu nemal vedomosť o tom, z akých položiek a v akej výške pozostáva navýšenie úveru a hoci mal určenú povinnosť plniť splátku v dohodnutej výške, nemal možnosť oboznámiť sa pred uzavretím zmluvy, ako bude táto splátka rozčlenená, pokiaľ ide o splácanie istiny úveru, ako aj úrokov z úveru a ďalších poplatkov. Spotrebiteľ má teda splácať istinu úveru a zároveň platiť odmenu veriteľovi vo forme úrokov, avšak pred uzavretím zmluvy a ani v zmluve samotnej nemá možnosť oboznámiť sa, v akej výške bude mesačne splácať svoj dlh a v akej výške bude platiť odmenu veriteľa. Veriteľ až počas samotného splácania priraďuje plnenie na splátku istiny a na splátku odmeny bez toho, aby do toho mohol spotrebiteľ akokoľvek zasahovať. Takúto zmluvnú podmienku preto je potrebné považovať za neprijateľnú, a teda neplatnú, ako to správne uzavrel súd prvej inštancie. 32.Odvolací súd považuje za potrebné podotknúť, že síce zmluva je nazvaná ako zmluva o revolvingovom úvere, plnenie na základe nej poskytnuté bolo ako klasický úver a táto nespĺňa základné znaky revolvingu a síce, že klient môže opakovane čerpať finančné prostriedky do určeného limitu. 33.V zmysle § 53 ods.4 písm. a/ O. z. za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy. 34.V zmysle § 53 ods.4 písm. o/ O. z. za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou alebo ktoré priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi. 35.Vzhľadom na vnútroštátnu právnu úpravu § 9 ods.2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. a výklad tohto ustanovenia ustálený súdnom praxou nie je možné ani po rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C 42/15- Home Credit Slovakia, a.s., I. S., uskutočniť iný výklad vnútroštátneho práva, t.j. § 9 ods.2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z.. 36.Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere namiesto sankcie neplatnosti zmluvy sankcionoval veriteľa tým, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods.1). Jednou z povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia [§ 9 ods.2 písm. k)]. Zákonom stanovené presné členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a zároveň, aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj nároky, na ktoré nemá právo. Žalovaný ako dodávateľ mal preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov, čo zároveň umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené. 37.Súd správne vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku dohodu o zrážkach zo mzdy, s ktorým odôvodnením sa stotožňuje aj odvolací súd a dopĺňa, že v konaní bolo preukázané, že žalobca sa s podmienkami zmluvy mal oboznámiť po podpise zmluvy, resp. žiadosti na uzatvorenie zmluvy, v ktorej vyhlásil, že sa oboznámil so zmluvnými dojednaniami, (čl. 13 zmluvy), pričom obsahom bodu 13.2 je dohoda o zrážkach zo mzdy. Je teda zrejmé, že túto dohodu nikdy nepodpísal, pričom na jej platnosť je potrebná písomná forma (§ 551 ods.1 O. z.). V tejto súvislosti je vhodné podotknúť, že nevyžaduje, aby boli obchodné podmienky podpísané zmluvnými stranami na rozdiel od Občianskeho zákonníka a najmä pri spotrebiteľských vzťahoch. Súdna prax (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.11.2011, sp. zn. 2 Cdo 245/2010) zaujíma pomerne konštantné stanovisko, podľa ktorého ak nie sú obchodné podmienky podpísané, dojednania, ktoré sú v nich obsiahnuté - ak im zákon povinne ukladá písomnú formu - sú pre absenciu tejto predpísanej formy neplatné. Za týmto reštriktívnym výkladom je snaha ochrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu, keďže obchodné podmienky sa pravidelne využívajú pri rôznych druhoch spotrebiteľských zmlúv (napr. s mobilnými operátormi, o pripojení do internetovej siete, o úveroch a rýchlych pôžičkách). Nie je totiž ničím neobvyklým, že obchodné podmienky sú len formálne prikladané k podpisovanej zmluve bez toho, aby sa s nimi spotrebiteľ aj reálne oboznámil (nehovoriac o možnosti ich upraviť individuálnou dohodou v zmluve). V dôsledku čoho môže dôjsť k situácii, že spotrebiteľ sa priloženými, ale nepodpísanými, obchodnými podmienkami zaviaže k plneniu, o ktorom nemal vedomosť, a ktoré by mohlo mať pre neho v niektorých prípadoch až existenčne nepriaznivé následky. V záujme právnej istoty je preto nutné, aby si zmluvné strany zásadné a pre ne dôležité ustanovenia dohodli vždy priamo v texte vlastnej zmluvy. Preto súd vyslovil správne neprijateľnosť tejto podmienky. 38.Rovnako správne súd vyslovil neprijateľnosť v časti bodu 8.1. Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX z 28.11.2014 v znení: „V prípade omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s úhradou mesačnej splátky alebo jej časti alebo záväzku podľa Dohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá, je Dlžník (Spoludlžník 1, Spoludlžník 2) povinný zaplatiť Veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t. j. 14,6 % p.a.). Ak sa z dôvodu omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s úhradou mesačnej splátky o viac ako tri mesiace stali podľa článku 13. ods. 13.1 písm. a.) tejto Zmluvy o RÚ okamžite splatnými všetky záväzky Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) podľa tejto zmluvy a/alebo Dohody o poskytovaní služieb, je Dlžník (Spoludlžník 1, Spoludlžník 2) povinný zaplatiť zmluvnú pokutu v výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 14,6 % p.a.).“, lebo táto je pokuta je neprimeraná keďže dlžník je povinný ju platiť dvakrát, raz keď je v omeškaní s mesačnou splátkou a druhý raz keď omeškanie úhradou mesačnej splátky o viac ako tri mesiace. Z obsahu cit. bodu nie je zrejmé do kedy je veriteľ oprávnený túto pokutu počítať. 39.Pre úplnosť k námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na určovacej žalobe, odvolací súd poukazuje na to, že nová procesná právna úprava zakotvuje v § 137 pozitívnoprávne členenie súkromnoprávnych žalôb, pričom kritériom členenia je v zásade žalobný návrh (petit), avšak u druhov žalôb uvedených pod písmenom b/ a d/ sú tieto identifikované nielen podľa petitu, ale aj podľa právneho dôvodu tvrdeného práva. Úplne nová koncepcia je zakotvená v písmenách c) a d) tohto ustanovenia, kde sa rozlišuje podľa písm. c) klasická určovacia žaloba (žaloba na určenie či tu právo je alebo nie je) a podľa písm. d) žaloba o určení inej právnej skutočnosti. Zákonodarca uviedol, že jeho záujmom bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. Význam tohto ustanovenia spočíva v tom, že novo vymedzuje podmienky prípustnosti pre tieto druhy žalôb, pričom podmienkou prípustnosti žaloby na určenie či tu právo je alebo nie je naliehavý právny záujem žalobcu (s výnimkou, ak tento vyplýva z osobitného predpisu) a prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti musí vyplývať z osobitného predpisu (t.j. nová právna úprava pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že vyplýva z právneho predpisu - najmä hmotného práva). Zmluvy a iné právne úkony, ich platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami a preto sa na žalobný návrh, ktorým má byť určená neplatnosť zmluvy (v tomto prípade úverovej zmluvy) vzťahujú vyššie uvedené požiadavky.

40.Odvolací súd dospel k záveru, že súd správne určil, že na požadovanom určení existuje u žalobcu naliehavý právny záujem a to s poukazom na znenie § 11 ods.4 zák. č. 129/2010 Z.z. (platný v čase rozhodovania súdu), podľa ktorého spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. 41.Podľa § 137 žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 42.Naliehavý právny záujem žalobcu na určovacej žalobe vyplýva z osobitného predpisu. 43.Podľa § 396 ods.1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 44.Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 43.Podľa § 262 ods.1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 45.Podľa § 262 ods.2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 46.Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100% bola priznaná úspešnému žalobcovi, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods.2 CSP. 47.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.