Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_20CoE-12-2020.pdf
PDF · 77.6 KB
Case nature
Area
Subarea
20CoE/12/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa Bratislava, pobočka Poprad, so sídlom Ul. 1. mája 4053/24, 058 01 Poprad proti povinnému T. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom obec F., vedenej súdnym exekútorom Mgr. Martinom Petruškom, Exekútorský úrad so sídlom Kukorelliho 1505/50, 066 01 Humenné, pod sp. zn. EX 2884/2011, o vymoženie 172,49 eura s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad sp.zn. 13Er/556/2011-21 zo dňa 11.12.2019 takto
rozhodol:
Potvrdzuje sa uznesenie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresný súd Poprad (ďalej len „prvoinštančný súd“) rozhodol tak, že nárok na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznáva.
2. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že exekučné konanie sa začalo dňa 24.08.2011, t.j. dňom doručenia návrhu oprávneného na vykonania exekúcie súdnemu exekútorovi. Ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený, však bolo do Exekučného poriadku zavedené až zákonom č. 348/2011 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a ktorý upravil rozhodovanie súdu o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného. Vzhľadom na skutočnosť, že tento zákon neupravil prechodné ustanovenia k tejto otázke, súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie musel ustáliť, ktorú právnu úpravu použiť. I keď zákonodarca nedal odpoveď na túto otázku formou intertemporálneho ustanovenia, exekučný súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučné konanie začalo dňa 24.08.2011, teda pred 01.01.2012, je potrebné použiť právnu úpravu účinnú do 31.12.2011, nakoľko pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie síce procesného práva, ktoré však má materiálnu povahu. K tejto otázke už zaujal stanovisko Ústavný súd SR.
3. Charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. Túto zásadu možno aplikovať pri procesných pravidlách, len pokiaľ jej použitie nenaráža na princíp zákazu retroaktivity, ktorý platí aj v procesnom práve. Podstata tohto princípu, ktorý je jedným zo základných princípov právneho štátu v materiálnom ponímaní, spočíva v tom, že nová práva úprava nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto prípade účastníka konania. Inými slovami, že účastník konania vstupuje do konania s dôverou v právo s tým uvedomením, že len pri právom predvídateľných okolnostiach jasných mu už pri začatí konania, bude materiálne znášať neúspešnosť konania (exekúcie), a že tieto nebudú
menené, resp. až budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho. Táto jeho dôvera nesmie byť narušená a teda nová právna úprava nesmie rozšíriť tieto prípady a tak zhoršiť jeho pozíciu.
4. S týmto vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor (v časti trov konania ako účastník) a preto jeho pozícia pri aplikácia staršej právnej úpravy v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov musí zostať nezmenená.
5. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 568/2016 zo dňa 13.09.2016, v zmysle ktorého: „Hoci pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu, práve tento charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov.“
6. Nakoľko otázku náhrady trov exekúcie po vyhlásení konkurzu nerieši ani zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ani Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.12.2011, podľa ktorého súd rozhodoval (t.j. Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania), na základe analógie procesného práva postupoval podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom v čase začatia exekúcie) v spojení s § 262 ods. 1 CSP a rozhodoval o tom, kto a v akej výške nahradí trovy exekúcie.
7. Súd nepopiera, že súdny exekútor má vždy nárok na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti a odmenu za úkony, ktoré už vykonal. Nič na tom nemení ani zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Pri náhrade trov exekúcie v zásade platí, že ich znáša povinný a exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka.
8. Vyhlásením konkurzu však už súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku v exekučnom konaní uspokojiť podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku. Pohľadávka exekútora tak nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú si exekútor musí prihlásiť do konkurzu. Pokiaľ teda v danom exekučnom konaní exekútorovi vznikla proti povinnému, na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz, pohľadávka titulom trov exekúcie, súdny exekútor si ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní (per analogiam § 48 druhá veta zákona č. 7/2005 Z.z.) a nie požadovať náhradu vyčíslených trov exekúcie od oprávneného.
9. Súd prvej inštancie skúmal, či v konaní nie sú splnené podmienky ustanovené Exekučným poriadkom na výnimočné zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie.
10. Súd prvej inštancie by mohol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie v prípade jeho zavinenia. Oprávnený však nenesie žiadnu zodpovednosť, že sa povinný počas exekúcie dostal do konkurzu a keďže oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
11. Rovnako nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavené ex lege, z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Súd poukazuje aj na skutočnosť, že ide o iný dôvod zastavenia exekúcie, ako pri zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, čo nakoniec vyplýva aj z novelizácie ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, kde pri každom type zastavenia exekúcie je náhrada trov exekúcie upravená inak.
12. Vzhľadom na uvedené súd nemohol priznať súdnemu exekútorovi ani náhradu trov exekúcie oprávneným.
13. Súd nepopiera, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie, pri ktorom vystupuje v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou podnikania je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny exekútor má z úspešne vykonávanej exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp.
trov exekúcie, toto riziko je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora, pričom uvedené riziko nie je možné bezdôvodne prenášať na oprávneného. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983. séria A, č. 70, mutatis mutandis aj I. ÚS 191/06, I. ÚS 199/07, III. ÚS 351/07, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Mihál proti Slovenskej republike č. 31303 a č. 23360/08, či uznesenie Ústavného súdu SR z 16.12.2008, sp.zn. II. ÚS 423/2008, v ktorom bolo okrem iného uvedené, že „sťažovateľ funkciu súdneho exekútora a s ňou spojené povinnosti na seba prevzal dobrovoľne. Činnosti, ktoré vykonal sťažovateľ, nevybočovali z bežného rámca povinností súdneho exekútora a mali protihodnotu vo výhodách súvisiacich s jeho profesiou (profesijný monopol na vykonávanie exekúcií).“
14. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie súdny exekútor, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. aby napadnuté uznesenie zmenil tak, že súdnemu exekútorovi bude priznaná náhrada trov exekúcie vo výške 59,15 eura. Podľa jeho názoru z formulácie § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. kto a v akej výške asi Najvyšší súd Slovenskej republiky nemyslel, že trovy nemá hradiť nikto ako rozhodol Okresný súd Poprad. Novelou účinnou od 01.01.2012 zavedenou do Exekučného poriadku bol do ust. § 203 vložený nový odsek 3, podľa ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške. Exekučný poriadok v znení novely pritom neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2012. Ďalej poukázal na to, že Okresný súd Poprad sa odchýlil aj od rozhodnutí Krajských súdov v Trnave, Trenčíne, Nitre, Prešove a v Košiciach. Ďalej poukázal na to, že Okresný súd Poprad v konaní vedenom pod sp.zn. 16Er/556/2011 uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie (konanie sa týkalo identických účastníkov a rovnakej procesnej situácie).
15. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru o tom, že odvolanie exekútora nie je dôvodné.
16. Podľa názoru odvolacieho súdu súd správne rozhodol, ak nárok na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal, pričom odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia (§ 387 CSP) a v celom rozsahu naň odkazuje.
17. Na zvýraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje na to, že na skutkové okolnosti danej veci je plne akceptovateľné rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Mihal proti Slovenskej republike spolu s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.09.2016 sp.zn. III. ÚS 568/2016 a odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nenašiel možnosti výnimočných skutkových okolností, pre ktoré by zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie. Navyše exekúcia začala 24.08.2011 a ak súd prvej inštancie postupoval podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.20122 nemožno mu v tomto smere nič vytknúť.
18. Za takejto situácie ak prvoinštančný súd dal odpoveď na všetky námietky odvolateľa, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením prvoinštančného súdu.
19. Za takejto situácie odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne.
20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).