Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_18Er-199-2010.pdf
PDF · 72.69 KB
Case nature
Subarea
18Er/199/2010
Uznesenie
Okresný súd Humenné v exekučnej veci oprávneného SR - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00151866, proti povinnému Ing. Eva Orbanová, so sídlom kancelárie Slovenská 69, 080 01 Prešov, IČO: 42089301, so sídlom kancelárie Metodova, 3331/12, 080 01 Prešov, IČO: 4234467, správca konkurznej podstaty úpadcu Ľ. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XXXX/XX, XXX XX Q. o vymoženie 15,00 eur a trov exekúcie, o sťažnosti oprávneného zo dňa 16.12.2019 proti uzneseniu č.k. 18Er/199/2010-13 zo dňa 22.11.2019 takto
rozhodol:
Súd mení výrok uznesenia č.k. 18Er/199/2010-13 zo dňa 22.11.2019 tak, že znie:
„II. Súdny exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie od oprávneného.“
odôvodnenie:
1. Súd poveril dňa 7.5.2010 súdneho exekútora JUDr. Ľudovíta Gajdoša výkonom exekúcie na základe návrhu oprávneného. Nástupcom sa stal súdny exekútor JUDr. Jaroslav Špička.
2. Uznesením č. k. 18Er/199/2010-13 zo dňa 22.11.2019 súd rozhodol o zastavení exekúcie a priznaní nároku na náhradu trov exekúcie súdneho exekútora od oprávneného.
3. Dňa 19.12.2019 podal oprávnený sťažnosť proti uzneseniu č. k. 18Er/199/2010-13 zo dňa 22.11.2019, v ktorej uviedol, že exekučné konanie bolo začaté dňa 26.4.2010 a § 203 ods. 3 Exekučného poriadku bol do Exekučného poriadku zavedený až zákonom č. 348/2011 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2012, ktorý upravil rozhodovanie súdu o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na majetok povinného, preto oprávnený navrhol trovy exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznať.
4. Súdny exekútor JUDr. Jaroslav Špička sa vyjadril v podaní zo dňa 20.11.2020 tak, že s II. výrokom uznesenia súhlasí a sťažnosť oprávneného považuje za bezpredmetnú.
5. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
6. Podľa ust. § 239 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
Podľa ust. 240 C.s.p., sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané.
Podľa ust. § 242 C.s.p., sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal.
Podľa ust. 248 C.s.p., o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
Podľa ust. 250 ods. 2 C.s.p., ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.
7. Exekučné konanie vedené voči povinnému v prospech oprávneného sa začalo dňa 26.4.2010, t. j. dňom doručenia návrhu oprávneného na vykonania exekúcie súdnemu exekútorovi. Ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený, však bolo do Exekučného poriadku zavedené až zákonom č. 348/2011 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a ktorý upravil rozhodovanie súdu o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného. Exekučný poriadok účinný v čase začatia exekučného konania teda takéto ustanovenie neobsahoval. Tento zákon však neupravil prechodné ustanovenia k tejto otázke.
8. I keď zákonodarca nedal odpoveď na túto otázku formou intertemporálneho ustanovenia, súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučné konanie začalo pred 1.1.2012, je potrebné použiť právnu úpravu účinnú v čase začatia exekučného konania, nakoľko pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie síce procesného práva, ktoré však má materiálnu povahu (obdobný názor zaujal aj Krajský súd v Prešove v uzneseniach č. k. 20CoE/12/2020 zo dňa 24.3.2020 a č. k. 18CoE/2/2020 zo dňa 27.2.2020).
9. Charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. Túto zásadu možno aplikovať pri procesných pravidlách, len pokiaľ jej použitie nenaráža na princíp zákazu retroaktivity, ktorý platí aj v procesnom práve. Podstata tohto princípu, ktorý je jedným zo základných princípov právneho štátu v materiálnom ponímaní spočíva v tom, že nová práva úprava nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto prípade účastníka konania. Inými slovami, že účastník konania vstupuje do konania s dôverou v právo s tým uvedomením, že len pri právom predvídateľných okolnostiach jasných mu už pri začatí konania, bude materiálne znášať neúspešnosť konania (exekúcie), a že tieto nebudú menené, resp. až budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho. Táto jeho dôvera nesmie byť narušená a teda nová právna úprava nesmie rozšíriť tieto prípady a tak zhoršiť jeho pozíciu.
10. S týmto vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor (v časti trov konania ako účastník), a preto jeho pozícia pri aplikácia staršej právnej úpravy v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov musí zostať nezmenená.
11. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 568/2016 zo dňa 13.09.2016, v zmysle ktorého: „Hoci pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu, práve tento charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov.“
12. Podľa Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania platí, že v zásade náklady spojené s výkonom exekučnej činnosti uhrádza povinný (§ 197 ods. 1 v spojitosti s § 196 Exekučného poriadku). Výnimky z tejto zásady upravuje Exekučný poriadok v ustanovení § 203, kde je uvedené, že oprávnený je povinný na náhradu trov exekúcie iba v prípade, ak došlo k zastaveniu exekúcie jeho zavinením (odsek 1), alebo ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (odsek 2).
13. Vyhlásením konkurzu však už súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku v exekučnom konaní uspokojiť podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku. Pohľadávka exekútora tak nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú si exekútor musí prihlásiť do konkurzu. Pokiaľ teda v danom exekučnom konaní exekútorovi vznikla proti povinnému, na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz, pohľadávka titulom trov exekúcie, súdny exekútor si ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom
konaní (per analogiam § 48 druhá veta zákona č. 7/2005 Z. z.) a nie požadovať náhradu vyčíslených trov exekúcie od oprávneného.
14. Súd tiež skúmal, či v konaní nie sú splnené podmienky ustanovené Exekučným poriadkom na výnimočné zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie. Súd by mohol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie v prípade jeho zavinenia. Oprávnený však nenesie žiadnu zodpovednosť, že na majetok povinného bol po začatí exekučného konania vyhlásený konkurz, a keďže oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Rovnako nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavené, z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Súd poukazuje aj na skutočnosť, že ide o iný dôvod zastavenia exekúcie, ako pri zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, čo nakoniec vyplýva aj z novelizácie ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, kde pri každom type zastavenia exekúcie je náhrada trov exekúcie upravená inak. Zastavenie teda nenastalo v dôsledku zavinenia oprávneného, pretože exekúcia sa začala dôvodne a až po začatí exekučného konania bol na majetok povinného vyhlásený konkurz.
15. Súd poukazuje na to, že vykonávanie činnosti súdneho exekútora je podnikateľskou činnosťou, aj keď štátom výrazne regulovanou, preto súdny exekútor znáša aj určité podnikateľské riziko. V danom prípade znáša riziko, že nastane takáto alebo obdobná situácia, kedy niet účastníka konania, ktorý by mu vzniknuté účelne vynaložené trovy exekúcie nahradil. Súd poukazuje aj na závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 27/08, v zmysle ktorých samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie.
16. Vzhľadom na uvedené súd nemohol priznať súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie od oprávneného, sťažnosti oprávneného vyhovel a uznesenie súdneho úradníka zmenil tak, že súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie od oprávneného nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.