Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-95-2023.pdf
PDF · 140.74 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/95/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci navrhovateľa (otca maloletých) : A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, A., zastúpený AK Silvia Tatarková, s.r.o., so sídlom Škultétyho 472/10, Martin, proti manželke (matke maloletých) : D. B., D. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, A., zastúpená JUDr. Zoltán Sťahula, s.r.o., Dunajská 6, Bratislava, o rozvod manželstva a o úpravu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletým deťom E. B., nar. XX.XX.XXXX a F. B., nar. XX.XX.XXXX, obe deti bytom C. XX, A., zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova 7/A, Bratislava, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 7. februára 2023 č.k. 17P/86/2019-431, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil otcovi maloletých detí povinnosť počnúc dňom 21.11.2020 prispievať na výživu maloletého E. sumou 160 eur mesačne a na výživu maloletého F. sumou 150 eur mesačne a to vždy k 15. dňu v mesiaci k rukám matky, výrokom II. konštatoval, že zročné výživné nevzniklo, výrokom III. v prevyšujúcej časti návrh matky zamietol, výrokom IV. zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 24.2.2022 č.k. 17P/11/2022-23 a výrokom V. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Právne vec posúdil podľa ustanovení § 24, § 28, § 36, § 62 a § 75 Zákona o rodine. V odôvodnení rozsudku uviedol, že mal preukázaný trvalý rozvrat vzťahov medzi manželmi, preto rozviedol manželstvo účastníkov konania prvým rozsudkom zo dňa 20.10.2020 a na čas po rozvode zveril maloleté deti do starostlivosti matky, oboch rodičov oprávnil zastupovať deti a spravovať ich majetok, upravil styk otca s maloletými deťmi každý nepárny týždeň od piatka od 18:00 do nedele do 16:00 a stanovil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletého E. sumou 250 eur mesačne a na výživu maloletého F. sumou 230 eur mesačne, rozsudok v časti výživného bol však v odvolacom konaní zrušený s poukazom na nedostatočné skúmanie celkových majetkových pomerov rodičov a ich životnej úrovne. Preto po vrátení veci súd prvej inštancie doplnil dokazovanie za účelom zistenia skutočného stavu veci. Konštatoval, že na maloletého E. vyčíslila matka výdavky vo výške 634 eur a na maloletého F. vo výške 637 eur mesačne, výdavky v domácnosti uvádzala v sume 955 eur mesačne, pričom tvrdila, že od narodenia detí nepracovala, do roku 2018 bola na rodičovskej dovolenke, neskôr podnikanie v kaderníckych službách obmedzovala pandémia Covid - 19, resp. jej zdravotné problémy, pričom nepomer tvrdených výdavkov k deklarovaným príjmom matka zdôvodňovala tým, že jej finančne vypomáhajú rodičia, čo jej však vzhľadom na ich výšku súd neuveril. Matka až vo februári 2023 uviedla, že od augusta prenajíma časť
svojho domu za nájomné 380 eur plus 20 eur na úhradu zálohových platieb a zo živnosti má nepravidelný príjem okolo 600 eur mesačne. Podľa listov vlastníctva je matka výlučnou vlastníčkou rodinného domu a súvisiacich pozemkov v A. - G. A. a vlastní tam tiež v podiele 1 ďalšie pozemky, užíva motorové vozidlo patriace do nevyporiadaného BSM manželov. Pokiaľ ide o zárobkové pomery otca, tie sú taktiež limitované jeho zdravotným stavom, čo sa prejavilo jednak v uznaní invalidity a jednak v dočasnej pracovnej neschopnosti otca (naposledy v období od septembra 2022 do januára 2023). Otec po tom, ako sa odsťahoval z A. k priateľke pracoval vo viacerých spoločnostiach, v mesiaci august 2020 pre spoločnosť H. & F. I.. I. D. so sídlom v Slovenskom Pravne (vymeriavací základ bol celkovo 140 eur), v mesiaci 09/2020 v spoločnosti F. - H., E. so sídlom v Martine (vymeriavací základ bol 499,64 eur), v mesiacoch 09/2020 až 05/2021 znova v spoločnosti LV & F. I.. I.J.(vymeriavací základ sa pohyboval v rozmedzí od 314,30 eur do 774,23 eur, pričom v mesiacoch 02/2021 až 04/2021 bol vymeriavací základ nulový), v mesiaci jún a júl 2021 pre spoločnosť K. L. I. so sídlom v Háji (vymeriavací základ bol 687,85 eur a 134,69 eur), v mesiacoch 09/2021 - 10/2021 v spoločnosti J., I. so sídlom v Oravskom Veselom (vymeriavací základ bol 50,12 eur a 85,92 eur), v mesiacoch 10/2021 do 04/2022 v spoločnosti E., I.. s r.o. so sídlom v Košťanoch nad Turcom (vymeriavací základ sa pohyboval od 476,20 eur do 1004,74 eur) a od mesiaca apríl 2022 pracuje otec v spoločnosti L. K. I. I., kde sa vymeriavací základ pohyboval od 85,34 eur do 1.246,95 eur, pričom v mesiacoch 10/2022 až 12/2022 bol vymeriavací základ nulový. Otec nevlastní žiaden nehnuteľný majetok, jeho 1/6 podiel na byte v A. v roku 2021 previedol na svoju sestru za 18.000 eur.
3. Pokiaľ ide o potreby maloletých, súd konštatoval, že matkou vyčísľované výdavky na deti by súd samé o sebe nepovažoval za neprimerane vysoké v prípade, že by zodpovedali možnostiam a schopnostiam rodičov. Ak však obaja rodičia v konaní preukázali, že ich zdravotný stav limituje v možnostiach dosahovať zodpovedajúci príjem, súd toto zohľadnil ako faktor ovplyvňujúci výšku vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom, čomu je potom potrebné aj prispôsobiť náklady na oprávnené potreby maloletých detí. Ak má matka so zárobkovej činnosti spolu s príjmom z prenájmu k dispozícii spolu okolo 1.000 eur, potom výdavky (len na potreby maloletých detí, bez výdavkov na domácnosť a bývanie) presahujúce tento príjem o sumu takmer 300 eur nemožno považovať za primerané. Súd vychádzal zo skutočnosti, že výdavky na maloleté deti sú v zásade rovnaké a tak ich tiež vyčísľovala matka. Aj pri vychádzaní z minimálnych oprávnených výdavkov, pokrývajúcich základné potreby maloletých detí však súd uzavrel, že tieto dosahujú sumu najmenej 300 až 350 eur mesačne (okolo 150 eur strava, okolo 100 eur bývanie, domácnosť a náklady s tým spojené, okolo 50 eur oblečenie a obuv, okolo 50 eur na zdravotnú starostlivosť, náklady spojené so školskou dochádzkou a záujmovou mimoškolskou dochádzkou, v čom nie sú zahrnuté záujmové aktivity.
4. Pri určovaní výživného súd zohľadnil skutočnosť, že otec má zníženú schopnosť dosahovať zodpovedajúci príjem oproti zdravej osobe, čo sa zároveň prejavuje častejšou pracovnou neschopnosťou majúcou vplyv na výšku dosahovaného príjmu a súd zohľadnil aj skutočnosť, že v mieste súčasného bydliska sú oproti A. horšie možnosti obstarania si zamestnania a zároveň aj nižšia priemerná mzda. Hoci sa teda príjem otca v období od právoplatnosti rozvodu manželstva pohyboval v rôznych výškach v závislosti od zamestnávateľa a ovplyvnený dočasnou pracovnou neschopnosťou, súd uzavrel, že je v možnostiach otca dosahovať príjem okolo 500 eur mesačne netto (a to už aj pri zohľadnení regiónu a trhu práce v regióne, v ktorom otec aktuálne žije, ako aj pri zohľadnení zdravotného stavu otca). Okrem toho má otec priznaný invalidný dôchodok, ktorý sa pohyboval od rozvodu manželstva v rozmedzí od cca 280 eur do cca 330 eur mesačne v súčasnosti. Zároveň súd s ohľadom na ustanovenie § 75 ods. 1 zákona o rodine dospel k záveru, že disponibilný mesačný príjem otca môže byť vyšší o splátku v súvislosti s predajom jeho podielu na byte jeho sestre. Súd nemohol uprednostniť záujem otcovej sestry (ktorá tvrdí, že jej súčasná situácia neumožňuje splácať kúpnu cenu za tento podiel) pred záujmom maloletých detí, preto je dôvodné požadovať, aby si kupujúca zabezpečila prostriedky na úhradu kúpnej ceny iným spôsobom (napr. úverom) a splácala ju aspoň v primeraných splátkach napr. po 200 eur mesačne. Keďže nevyplatenie kúpnej ceny z predaja otcovho vlastníctva má priamy vplyv na jeho možnosti uhrádzať výživné, súd zohľadnil ako majetkový prospech otca za použitia ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine a potom uzavrel, že v možnostiach otca je dosahovať disponibilný príjem okolo 1.000 eur mesačne (príjem z pracovného pomeru, plus príjem z invalidného dôchodku, plus splátky za predaný podiel na nehnuteľnosti). Súhrnná suma vyživovacej povinnosti tak predstavuje 31 % z tohto disponibilného príjmu, z toho na maloletého E. 16 % a na maloletého F. 15 %, čo reflektuje rozdiel vo veku maloletých detí. Otec sa s deťmi prakticky nestretáva od začiatku roku 2021, o deti sa tak stará výlučne matka, na čo súd prihliadol, keď určil výživné na maloletého E. v sume 160 eur a na maloletého F. v sume
150 eur, čím nevyhovel návrhu otca na určenie výživného po 100 eur na každé z detí a tiež ani matke, požadujúcej 400 eur mesačne na každé z detí. Mal za to, že výživné v určenej výške zároveň zohľadňuje aj možnosti matky, ktorá podľa názoru súdu bola počas celého obdobia od rozvodu manželstva schopná dosahovať minimálne príjem ňou deklarovaný v podaní z 01.02.2023, teda spolu okolo 1.000 eur mesačne. Zročné výživné za uplynulé obdobie nevzniklo, nakoľko otec ku dňu vyhlásenia rozsudku titulom vyživovacej povinnosti uhradil matke spolu sumu 8.200 eur (okrem toho uhradil časť nákladov spojených so Základnou umeleckou školou), pričom výživné na E. do právoplatnosti rozvodu manželstva predstavuje spolu sumu 4.213,30 eur a na F. 3.950 eur, čiže v uvedenom období si svoju vyživovaciu povinnosť za obdobie od 21.11.2020 do vyhlásenia rozsudku splnil, preto súd vyslovil, že zročné výživné nevzniklo. Zároveň súd zrušil neodkladné opatrenie upravujúce vyživovaciu povinnosť otca vo výške 100 eur na každé z detí. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletých. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že vyčíslenie sumy zaplatenej otcom na výživnom je nesprávne, keď súd opomenul do vyčíslenia zahrnúť platbu výživného za obdobie 6 mesiacov. Súd dostatočne neskúmal zjavný nesúlad medzi tvrdenými príjmami a výdavkami matky a nepokúsil sa spoľahlivo zistiť skutočné príjmy matky a jej náklady na domácnosť a deti. Táto od počiatku tvrdila, že sama nemá žiadny príjem a všetky prostriedky na úhradu nákladov má od svojich rodičov, avšak jej rodičia sú starobní dôchodcovia, takže ich príjmy nemôžu postačovať na pokrytie matkou tvrdených nákladov, ktoré napriek tomu boli enormne vysoké a podľa jej tvrdení mali mesačne presahovať 2.000 eur. Keď bolo matke zjavné, že tvrdenie o nulovom príjme a enormne vysokých nákladoch je neudržateľné, priznala príjmy z nájmu priestorov v jej dome a zo živnostenskej činnosti v oblasti kaderníctva, ktorú v domácnosti prevádzkuje, i takto priznané príjmy však stále postačujú na pokrytie zhruba 1/2 jej nákladov, takže matka buď nepriznala celý príjem alebo doložila súdu účelovo zvýšené výdavky. Poukázal i na rozpory medzi tvrdeniami matky v súdnom konaní o výživnom a v konaní o vyporiadanie BSM, takže evidentne niektoré nie je pravdivé. V konaní o vyporiadanie BSM matka tiež tvrdí, že príjmy oboch rodičov boli v zásade rovnaké cca 800 eur mesačne, z čoho vyplýva, že v súčte spolu dosahovali zhruba 1.600 eur, ktoré v danom čase postačovali na pokrytie všetkých nákladov na domácnosť a deti. Hoci po odchode otca z domácnosti bolo dôvodné očakávať u nej pokles nákladov na chod domácnosti, tieto paradoxne podľa vyčíslení matky stúpli o zhruba 600 eur.
6. Podľa odvolateľa sa rovnako súd nezaoberal otázkou, ktoré výdavky matky sú opodstatnené. Otec poukazuje na to, že matkou tvrdené náklady na energie v sebe nezahŕňajú len energie spotrebované v domácnosti, ale aj spotrebované na prevádzku jej kaderníctva a priestorov prenajatých matkou ako sklad. Energetickú spotrebu prevádzky teda matka vydáva za spotrebu domácnosti a matka ani súdu vyúčtovania za energie nepredložila a súd rozhodol bez vykonania tohto dôkazu. Rovnako aj matkou tvrdené výdavky na maloletých synov nie sú všetky opodstatnené, síce súd konštatoval, že s poukazom na možnosti a schopnosti rodičov sú výdavky matky na maloletých neprimerane vysoké, avšak otec sa nestotožňuje ani so záverom súdu, že základné potreby maloletých dosahujú sumu až 350 eur na každé dieťa. Suma 150 eur na stravu mesačne je dôvodná u dospelej osoby nie u dieťaťa, navyše od 01.05.2023 budú mať deti opäť nárok na dotovanú stravu, teda bezplatné obedy v školskej jedálni, čo náklady na stravu ešte zníži. Súd nezohľadnil ani 100% zvýšenie prídavkov na dieťa a daňový bonus. Otec sa nestotožňuje ani s názorom, že náklady spojené s bývaním a domácnosťou na každého maloletého sú vo výške 100 eur mesačne, keďže táto suma bola stanovená na základe nákladov na domácnosť tvrdených matkou, ktoré otec ako je uvedené vyššie spochybňuje. Náklady na odpad, uznané vo výške 14 eur mesačne, by mali byť uznané v tretinovej výške, pretože odpadovú nádobu spoločne užívajú tri domácnosti a aj spolu uhrádzajú náklady. Nadhodnotená je aj položka 50 eur na zdravotnú starostlivosť( čo je skôr príležitostný, než pravidelný výdaj), náklady spojené so školskou dochádzkou a záujmovou mimoškolskou dochádzkou ( matka predložila len vyčíslenie nákladov na štúdium ZUŠ, ktoré však nie sú nákladom matky a nepredložila doklad o úhrade takýchto nákladov). Suma za krúžky 55 eur mesačne na každého maloletého mu príde vzhľadom na možnosti oboch rodičov absurdne vysoká, pričom otec súdu doložil, že náklady na krúžky hradil vo výške 45,50 eur za polrok na jedno dieťa a toto preukazuje tiež e-mailom od ZUŠ zo dňa 08.03.2023 prehľadom poplatkov a platieb žiaka za akademický rok 2022/2023.
7. Súd podľa neho nesprávne ustálil aj otcove mesačné príjmy. Je pravda, že kým pracoval v A. mal vyšší príjem, viaceré podstatné okolnosti však mali vplyv na jeho zníženie a to jednak dlhodobo zhoršený
zdravotný stav, ktorý mu znemožňuje vykonávať rovnakú prácu ako predtým (pracoval ako manipulačný vodič, čo pre problémy s kĺbmi a chrbticou viac robiť nemohol a preto v poslednom období vykonával pre neho vhodnejšiu prácu), a tiež jeho presťahovanie sa do obce M. N. C. C., kde v porovnaní s A. je menšia ponuka pracovných pozícií a aj nižšie priemerné mzdy. Napriek tomu si našiel prácu a v čase keď mu to zdravotný stav umožnil, pracoval. Hoci súd v odôvodnení uviedol, že pri určení vyživovacej povinnosti zohľadnil zdravotný stav otca aj zmenu jeho bydliska, v skutočnosti však súd nevychádzal z reálnych príjmov dokladovaných otcom, ale stanovil, že je v možnostiach otca dosahovať príjem okolo 500 eur mesačne netto. V rozsudku sa uvádzajú sumy príjmov otca za jednotlivé mesiace, kde však najvyššie sumy dosiahli uvedenú výšku z dôvodu vyplatenia vratky dane v príslušnom mesiaci a nie preto, že by otec dosahoval príjem v uvedenej výške. Otec príjem vo výške 1.246,95 eur ani raz nedosiahol a na aktuálnej pracovnej pozícii bez zvýšenia mzdy ani nemá možnosť dosiahnuť. Záver súdu, že je v jeho možnostiach dosahovať 500 eur mesačne netto, je teda nesprávny.
8. Súd napokon podľa odvolateľa pochybil tiež tým, že mu neuznal oprávnenosť nákladov na lieky a kúpeľnú liečbu, v dôsledku čoho, ako i v dôsledku exekúcie výživného vedenej proti nemu, neabsolvoval v roku 2022 kúpeľnú liečbu, čo malo negatívny dopad na jeho zdravie vedúci k dlhodobej pracovnej neschopnosti. Postihovať otca len z dôvodu, že zmenil svoje bydlisko, by bolo zásahom do jeho práva na súkromný život chráneného Ústavou SR a v rozpore s judikatúrou (rozhodnutie NS ČSR sp. zn. 8Cz/23/69 zo dňa 20.8.1969), ktorá zmenu bydliska považuje za dôležitý dôvod na zmenu zamestnania. Súd mal preto vychádzať z reálnej výšky príjmov dokladovanej otcom v konaní. Pokiaľ ide o finančné prostriedky získané otcom za predaj spoluvlastníckeho podielu bytu sestre otca, tieto otec použil na úhradu exekúcie na výživné a na úhradu ostatných dlhov vzniknutých z dôvodu, že bol v tom čase nezamestnaný a poberal iba invalidný dôchodok. Prípadné splátky zvyšku kúpnej ceny nemožno podľa názoru otca pokladať za pravidelný príjem otca, nakoľko potrvá len po určitý čas, navyše otec nie je schopný zabezpečiť, aby mu sestra splácala kúpnu cenu v pravidelných splátkach inak ako súdnou cestou. Týmito prostriedkami preto otec v danom okamihu nedisponuje. Otec záverom poukázal na to, že o hmotné zabezpečenie rodiny predovšetkým synov, ale aj matky dbal aj po opustení spoločnej domácnosti, matke ponechal na užívanie osobné motorové vozidlo, ktoré je súčasťou BSM, na vlastné náklady jej zabezpečil naň pneumatiky, tiež jej poukázal opakovane finančné prostriedky na účet v októbri 2019 vo výške 800 eur a neskôr ešte 320 eur na zaplatenie tábora pre deti. Po odchode zo spoločnej domácnosti až do rozhodnutia o rozvode dobrovoľne matke poukazoval sumu 200 eur mesačne na pokrytie nákladov spojených s deťmi. Vyživovacia povinnosť otca by mala zohľadňovať jeho schopnosti a možnosti a umožňovať jeho maloletým synom podieľať sa na životnej úrovni otca, ktorá základná podmienka podľa neho v tomto prípade naplnená nebola. Navrhol preto zmenu rozsudku tak, že ho odvolací súd zaviaže počnúc 21.11.2020 prispievať na výživu maloletého E. sumou 110 eur mesačne a na výživu maloletého F. sumou 90 eur mesačne s tým, že zročné výživné nevzniklo.
9. Matka v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu považovala rozhodnutie za správne, keďže matka preukázala náklady na maloleté deti, predložila rozpis mesačných nákladov na deti a na domácnosť potvrdeniami o úhradách. Pokiaľ odvolateľ tvrdil nesprávne vyčíslenie sumy zaplatenej otcom na výživnom, matka uvádza, že vo vyjadrení zo dňa 01.02.2023 špecifikovala súdu platby, ktoré od otca obdržala v období od 21.11.2020 do 31.1.2023 z titulu výživného na deti, pričom otec v priebehu konania toto vyčíslenie žiadnym spôsobom nespochybnil, ani nepredložil dôkaz preukazujúci úhradu výživného v inej výške a to ani k dnešnému dňu. K odvolateľom tvrdeným rozporom vo vyjadreniach matky v konaní o vyporiadanie BSM a v konaní o výživnom sa matka vyjadrila už na pojednávaní a aj písomne v podaní zo dňa 27.06.2022. Tvrdenie otca je zavádzajúce, nejde o rovnaké obdobie, matka pred narodením detí dosahovala iný príjem ako počas rodičovskej dovolenky. V konaní predložila daňové priznanie za rok 2021, zmluvu o nájme nebytových priestorov a viackrát uviedla, že finančne jej s výživou pomáhajú rodičia, predložila aj lekárske správy dokladajúce jej zdravotný stav, ktorý jej znemožňoval plnohodnotne vykonávať prácu kaderníčky. Bez ohľadu na uvedené súd sa v bode 33 rozsudku vysporiadal s touto polemikou ohľadne príjmov matky a nákladov na domácnosť a zohľadnil ju vo výroku napádaného rozhodnutia. Pokiaľ ide o opodstatnenosť výdavkov na maloletých, súd v bode 35 dospel k záveru, že výdavky na maloletých vyčíslované v konaní matkou nie sú neprimerane vysoké v prípade, ak by zodpovedali možnostiam a schopnostiam rodičov a zároveň ustálil minimálne oprávnené výdavky pokrývajúce len základné potreby maloletých, ku ktorým nezarátal výdavky na záujmové aktivity, zábavu, kultúru maloletých a pod. Suma stravy na jedno dieťa vo výške 150 eur mesačne predstavuje výdavok cca 5 eur na deň, čo s poukazom na vek detí je ozaj minimálna suma a sám otec svoje náklady na stravu vyčíslil na sumu 180-200 eur mesačne, hoci nejde o osobu zo zvýšenými nárokmi na
výživu z dôvodu vývoja a rastu ako je tomu u maloletých. Argumentáciu otca týkajúcu sa nepredloženia dokladov o zaplatení výdavkov na mimoškolské činnosti maloletých považuje matka za účelovú, nakoľko otec v konaní žiadnym spôsobom nerozporoval skutočnosť, že deti navštevujú mimoškolské aktivity a matka tiež predložila potvrdenia tak zo Základnej školy ako aj zo ZUŠ o nákladoch na štúdium žiaka. Navyše starší syn E. od septembra 2023 začne navštevovať strednú školu mimo miesta bydliska, čím sa zvýšia náklady na jeho dochádzanie. Pokiaľ ide o príjmy otca, matka má za to, že otec sa účelovo vzdal výhodnejšieho zamestnania, nakoľko predchádzajúci zamestnávateľ bol schopný prispôsobiť pracovné podmienky jeho zdravotnému stavu a otec mohol prácu vykonávať aj naďalej. Zároveň sa presťahoval do okresu Turčianske Teplice, v ktorom ako sám pripustil je menšia ponuka pracovných pozícií a nižšie priemerné mzdy. Otec v novom bydlisku nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, ktorá by zakladala potrebu zotrvať v tomto okrese, tiež tam nemá žiadne príbuzenstvo a skutočnosť, že v okrese býva jeho partnerka z pohľadu matky neobstojí. Je v možnostiach otca presťahovať sa bližšie k bydlisku maloletých a vytvoriť si tak podmienky na styk s nimi aj výhodnejšie platové ohodnotenie. Poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21CoP/81/2019, v ktorom odvolací súd uviedol, že každý rodič je povinný usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu nebolo ohrozené. Matka tiež uviedla, že otec neprejavuje žiaden záujem o deti, posledný kontakt s nimi mal v januári 2021. Aj jeho tvrdenie, že dbal o hmotné zabezpečenie rodiny po opustení spoločnej domácnosti je zavádzajúce, síce ponechal matke na užívanie vozidlo ŠKODA Fabia ročník 2004, opomenul však uviesť, že sám si ponechal k užívaniu väčšie vozidlo OPEL Zafira ročník 2008, ktoré je taktiež predmetom BSM. Tiež nezmienil, že nehnuteľnosť, v ktorej žije matka s maloletými je zaťažená záložným právom banky z titulu zmluvy o splátkovom úvere, pričom od opustenia spoločnej domácnosti otec na úhradu mesačných splátok vo výške 246,53 eur ani čiastočne neprispieval. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
10. Kolízny opatrovník sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych záverov prvoinštančného súdu pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti otca na maloleté deti vrátane závislých výrokov, teda celé rozhodnutie súdu prvej inštancie.
13. Odvolateľ namietal, že rozhodnutie je nesprávne, pretože súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, nedôsledne preveril pomery matky aj otca, ich reálne možnosti a ich životnú úroveň, neskúmal dôvodnosť matkou deklarovaných výdavkov na starostlivosť o maloleté deti a jej domácnosť, súd zistené skutočnosti nesprávne vyhodnotil, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu záveru o primeranosti určeného výživného.
14. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, podaného odvolania ako aj obsahu celého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v celom potrebnom rozsahu za účelom zistenia skutočného stavu, výsledky vykonaného dokazovania náležite vyhodnotil a vec aj správne právne posúdil. Vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie je v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania aj so zásadami formálnej logiky, pričom pri hodnotení dôkazov nemožno súdu vyčítať žiadne pochybenia, preto ani nemožno polemizovať s jeho skutkovými závermi, ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami i právnymi
závermi obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, a zhodne so súdom prvoinštančným považuje za správne určenú výšku výživného na maloletého E. v sume 160 eur mesačne a na maloletého F. 150 eur mesačne. Nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi, ktorý ani v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti spôsobilé privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozhodnutia. Iba na zdôraznenie správnosti a reagujúc na odvolacie námietky žiada sa uviesť nasledovné:
16. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie rešpektoval zákonné kritériá pre určenie výživného zakotvené v ustanovení § 62 a nasl. Zákona o rodine, predovšetkým teda zásadu, že obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov s tým, že pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Rovnako rešpektoval ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
17. Na strane oprávneného dieťaťa sú základným kritériom pre určenie výšky výživného jeho odôvodnené potreby. Potreby dieťaťa by mali byť kryté v plnom rozsahu, ak sú odôvodnené. Pod odôvodnenými potrebami je nutné chápať nielen bežné denné potreby, ktoré reflektujú konkrétnu životnú situáciu ale aj mimoriadne potreby, ak sa preukáže ich opodstatnenosť a kumulatívne ich úhradu dovoľujú možnosti a schopnosti rodičov. Možnosť uspokojovania potrieb dieťaťa je všeobecne závislá od objektivizovanej životnej úrovne rodičov a samotná odôvodnenosť potrieb sa odvíja od konkrétnej posudzovanej situácie a životnej úrovne dotknutých osôb. Čím vyššia je životná úroveň povinného rodiča, tým širšie možno interpretovať pojem odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. V danom prípade súd prvej inštancie celkom jednoznačne pri rozhodovaní vzal do úvahy odôvodnené výdavky maloletých detí, pričom vzhľadom na obmedzené možnosti rodičov zohľadnil len oprávnené výdavky maloletých pokrývajúce základné potreby spojené s bývaním, stravou, ošatením, zdravotnou starostlivosťou, školskou dochádzkou a hygienou. Výdavky detí deklarované matkou neprevzal súd bez ďalšieho, ale ich náležitým spôsobom vyhodnotil z pohľadu ich dôvodnosti a zaoberal sa primeranosťou konkrétnych položiek, pričom s jeho úvahami sa odvolací súd stotožňuje a nepovažuje výšku nákladov ustálenú súdom za nadhodnotenú. Odvolací súd uvádza, že v súdnych konaniach pri skúmaní odôvodnenosti potrieb maloletých detí nemusia niektoré položky tvoriace súčasť nákladov na život presne zodpovedať realite. Tak je tomu napríklad u stravy, ošatenia, voľnočasových aktivít a pod., keď mnohé z nich je veľmi náročné ak nie nemožné vôbec preukázať (pokladničné bloky nepredstavujú žiaden relevantný dôkaz pre ich neadresnosť) a je bežnou praxou súdov vychádzať preto v prípade základných bežných potrieb z výšky deklarovanej rodičom, ktorý ich na deti vynakladá, za predpokladu že sa táto výška nevymyká výške obvyklej pri obdobných prípadoch známych súdu z jeho súdnej praxe. V prejednávanej veci preto žiadnu z námietok odvolateľa, spochybňujúcich podľa neho premrštenú výšku súdom uznaných nákladov na výživu maloletých detí, nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, pretože náklady uznané prvoinštančným súdom rozhodne nie sú neprimerane vysoké, keď obvykle sú za adekvátne v prípadoch obdobného veku detí a stupňu ich vzdelávania akceptované výdavky aj podstatne vyššie. Odvolací súd však zdôrazňuje, že v súdenej veci bola správne ich výška zo strany prvoinštančného súdu prispôsobená možnostiam a schopnostiam rodičov a ich životnej úrovni, ktorá s ohľadom na zdravotné obmedzenia matky i otca nepatrí aktuálne k najvyšším.
18. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade súd prvej inštancie tiež dostatočne preskúmal i reálne možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch rodičov a tieto aj správne vyhodnotil. Vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, analyzoval ich výdavky ako aj zárobkové aktivity rodičov v rozhodujúcom období, zistenia týkajúce sa deklarovaných i reálne dosahovaných príjmov rodičov náležite posúdil v súlade so zákonom, pričom sa vysporiadal aj s podstatnou argumentáciou účastníkov konania. Dostatočne sa zaoberal i rozpormi v tvrdeniach matky ohľadom jej príjmových a výdavkových pomerov, ktoré namieta otec aj v odvolaní, keď na viaceré jej tvrdenia neprihliadal vyhodnotiac ich ako nevierohodné. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať za podstatnú tú skutočnosť namietanú odvolateľom, či náklady na energie uvádzané matkou v súvislosti s nákladmi na bývanie, zahŕňajú aj energie súvisiace so živnosťou, ktorú v dome prevádzkuje, keďže toto nemalo žiadny relevantný vplyv na určenej výške výživného práve z dôvodu, že súd matkou uvádzané náklady na domácnosť bral s rezervou pre ich logický nesúlad s dosahovanými príjmami. S otázkou možností
a schopností matky sa napokon súd vysporiadal za použitia ustanovenia § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine uplatnením princípu potencionality príjmov, keď neprihliadol na ňou tvrdenú absenciu príjmov a ustálil, že počas celého rozhodného obdobia bola schopná dosahovať cca 1000 eur mesačne z dôvodov, ktoré presne špecifikoval v odôvodnení rozsudku ( bod 36).
19. Správny bol postup prvoinštančného súdu aj pokiaľ ide o ustálenie schopností a možností na strane otca, kedy dospel k záveru, že v možnostiach otca je dosahovať disponibilný príjem okolo 1.000 eur mesačne. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 Zákona o rodine). Tento princíp potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné znamená, že súd neprihladia len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jeho potencionálnych príjmov teda príjmov, ktoré povinný (potencionálne) mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce. Na zníženie (stratu) príjmu povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného preukázania takého dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného. To isté platí o majetku, ktorého sa povinný bez dôležitého dôvodu vzdal, čím ukracuje oprávnenú osobu o prípadné vyššie výživné.
20. V prejednávanej veci z dokazovania vyplynulo, že otec sa vo februári 2020 presťahoval z A. k svojej novej partnerke a býva v obci M., okres Turčianske Teplice. Dovtedy pracoval v O. N. L. A. ako manipulačný vodič, v ktorom zamestnaní v mesiacoch január a február dosiahol priemerný čistý príjem 1.198 eur, pracovný pomer bol ukončený z dôvodu jeho zdravotných problémov a od 01.03.2020 mu vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti vo výške 23,30 eur denne, od augusta 2020 sa zamestnal v blízkosti nového bydliska a následne vystriedal viacero zamestnaní (podrobne opísaných prvoinštančným súdom spolu s dosahovanými príjmami v bode 34 napadnutého rozsudku) s tým, že od apríla 2022 sa zamestnal v spoločnosti VOLZ K. I. I., kde pracoval do konca októbra 2023 a jeho vymeriavací základ (ktorý sa pohyboval mesačne v rôznych sumách od 85,34 eur do 1.246,95 eur, pričom v mesiacoch 10/2022 až 12/2022 bol nulový), bol v priemere za uvedené obdobie cca 660 eur. Od 01.11.2023 je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie, pričom súd lustráciou v Sociálnej poisťovni zistil, že mu je vyplácaná dávka v nezamestnanosti 525,90 eur. Okrem uvedených príjmov otec poberá čiastočný invalidný dôchodok, ktorý má podľa predložených dôkazov priznaný od 03.09.2019 v sume 277,50 eur, ročne sa zvyšuje a jeho výška v roku 2023 bola 332,10 eur mesačne. Otec je nemajetný, v auguste 2021 predal svoj spoluvlastnícky podiel na byte za 18.000 eur jeho sestre, ale tvrdí, že kúpna cena mu vyplatená zatiaľ nebola. Vzhľadom na takto zistené okolnosti súd prvej inštancie správne postupoval, keď konštatoval u otca schopnosť dosahovať pravidelný príjem nielen prácou vo výške cca 500 eur mesačne, ale právo vyžadovať od kupujúcej (pokiaľ táto nie je schopná uhradiť mu sumu kúpnej ceny za podmienok dohodnutých v kúpnej zmluve) pravidelnú úhradu aspoň mesačných splátok po 200 eur, teda potom vzhľadom aj na poberaný invalidný dôchodok 330 eur je dôvodné vychádzať u otca z potenciálneho minimálneho mesačného príjmu cca 1.000 eur.
21. Uvedený postup súdu bol plne súladný so zákonom a reflektuje skutočnosti vyplývajúce z dokazovania. Nemožno dať za pravdu odvolateľovi, že by súd neprihliadal na objektívne dôvody zníženia jeho príjmov zo zamestnania vyplývajúce z nepriaznivého zdravotného stavu a zmeny bydliska otca, ktorý sa presťahoval do obce M., kde má horšie možnosti uplatnenia a nižšie zárobky, pretože uvedená skutočnosť pri rozhodovaní zohľadnená bola. Netreba opomínať skutočnosť, že otec predtým v A. zarábal vyše 1000 eur mesačne, preto v prípade vzniku týchto objektívnych dôvodov bolo namieste akceptovať zníženie príjmov o 50% a vychádzať z mesačných príjmov 500 eur, ktorá suma reflektuje zmenené podmienky a je primeraná aj s ohľadom na 45% pokles jeho pracovnej schopnosti (u otca teda zostáva ešte 55% miera schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť s prihliadnutím na jeho zdravotné obmedzenia) a ostatne, i v čase aktuálnej nezamestnanosti poberá otec podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne dávky v približne uvedenej výške. Ohľadom neuhradenej kúpnej ceny za spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti odvolací súd dopĺňa, že z práva maloletých detí podieľať sa na životnej úrovni rodičia vyplýva v tomto prípade ich právo i na primeraný profit z tohto majetku otca, čo bolo preto dôvodné premietnuť do výšky určeného výživného, pričom skutočnosť, že otec sa jej zaplatenia nedomáha, čím sa vzdáva bez dôležitého dôvodu majetkového prospechu, nemôže byť na ujmu maloletým deťom. Nedôvodná je aj námietka otca, že takáto výplata mesačných splátok by mala len dočasný charakter, pretože súd posudzuje pomery podľa skutkového stavu, ktorý je tu v čase vydania rozhodnutia, prípadná
podstatná zmena pomerov v budúcnosti môže však viesť za splnenia zákonných podmienok k zmene súdneho rozhodnutia.
22. Zistenia, ku ktorým dospel súd ohľadom možností a schopností povinného postačujú spolu s preukázanými odôvodnenými potrebami detí na prijatie záveru o výške primeraného výživného pre obe deti tak, ako bola určená prvoinštančným súdom. Takto určená suma zohľadňuje tiež zistené nevyhnutné výdavky rodičov (na výdavky, ktoré nie sú nevyhnutné súd nemôže prihliadať, pretože výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov) a zároveň zohľadňuje aj vysokú mieru osobnej starostlivosti matky o maloleté deti, ktorá sa o deti výlučne stará a na druhej strane absenciu osobnej starostlivosti o deti zo strany otca, ktorý sa s deťmi nestretáva, čo tento musí kompenzovať platením vyššieho výživného (§ 62 ods. 4 ZoR). Na zdôraznenie správnosti stanovenej výšky výživného odvolací súd poznamenáva, že i keď právne predpisy SR neurčujú tabuľkovú úpravu výživného a jeho určenie je v zmysle zákona nutné posudzovať individuálne s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, treba dať do pozornosti Metodiku pre výpočet výživného zverejnenú Ministerstvom spravodlivosti SR, ktorá je síce materiálom odporúčacieho charakteru, jeho zámerom je však zjednocovať procesné postupy a rozhodovaciu prax súdov v rodinnoprávnej agende, a z tejto vyplýva, že v prípade existencie dvoch vyživovacích povinností k maloletým deťom predstavuje primerané výživné na jedno dieťa, ktoré je žiakom druhého stupňa základnej školy cca 16% z priemerného čistého mesačného príjmu povinného rodiča, čo v danom prípade vychádzajúc z otcovho celkového súdom ustáleného príjmu znamená, že výživné na každého maloletého by sa malo pohybovať okolo 160 eur. Pokiaľ súd prvej inštancie teda určil výživné na maloletého E., ktorý je o niečo starší, vo výške 160 eur mesačne a na maloletého F. 150 eur mesačne, rozhodol správne. Potreby detí budú zabezpečované primárne z výživného plateného otcom, čiastočne budú pokryté prídavkami na deti aktuálne vo výške 60 eur a zvyšok bude pokrývať zo svojich príjmov matka.
23. Pokiaľ otec v odvolaní namietal pochybenie súdu prvej inštancie pri vyčísľovaní sumy zaplatenej otcom na výživnom v súvislosti s rozhodovaním o zročnom výživnom (keď podľa názoru otca opomenul súd zohľadniť aj ďalšie platby výživného realizované už od 21.11.2020), treba uviesť, že ani takéto prípadné pochybenie nemalo vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko i súd pri svojom výpočte dospel k záveru, že otec si svoju vyživovaciu povinnosť za obdobie od 21.11.2020 do vyhlásenia rozsudku splnil, čo aj premietol do výroku II napadnutého rozsudku, ktorým vyslovil, že zročné výživné nevzniklo a teda ani tvrdenie otca v tomto prípade nemalo žiadny vplyv na uvedený výrok.
24. Ďalšie odvolacie argumenty otca už odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nepodstatné, bez potreby osobitne sa s nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie súdu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
25. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, vyhodnotiac odvolacie námietky otca ako nedôvodné, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu za použitia ustanovenia § 387 ods. 2 CSP ako vecne správne potvrdil.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol za použitia ustanovenia § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
27. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie (§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1 000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383 ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).