Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9CoPr-1-2020.pdf
PDF · 129.78 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoPr/1/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov: JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Ing. P. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. A. B. XXX/XX, V., proti žalovanému: PROFINT spol. s r.o. v konkurze, so sídlom M. A. Beňovského 457/60, Vrbové, IČO: 18 046 835, o určenie výšky mzdy za mesiac december 2013 a odstupného, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 29. júla 2019, č.k. 21C/19/2018-188 v spojení s opravným uznesením zo dňa 12. novembra 2019, č.k. 19CPr/23/2018-149 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho opravným uznesením p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 47 ods. 5, § 96 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, § 86 ods. 2, 3 z.č. 7/2005 Z.z., poukazom na ustanovenie § 67, § 47 ods. 5 a § 56 zák. č. 7/2005 Z.z., § 262 ods. 2 CSP.
3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nakoľko je predmetom konania nárok, ktorý sa týka majetku žalovaného (mzdy a na existenciu uvedenej pohľadávky žalobcu na mzdu nadväzujúce povinnosti žalovaného) podliehajúcemu konkurzu podľa ust. § 67 ZoKR, pasívne legitimovaným v konaní je v zmysle ust. § 47 ods. 5 ZoKR výlučne správca konkurznej podstaty. Nesprávne označenie úpadcu ako žalovaného preto bez ďalšieho skúmania zákonnosti nároku zakladá dôvod pre zamietnutie žaloby. Pracovnoprávne nároky zamestnanca za obdobie konkurzu sú pohľadávkami proti všeobecnej podstate a za mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, bez ohľadu na to, či mu správca prideľuje prácu v súvislosti so správou majetku alebo prevádzkovaním podniku, (AD 1) najviac v sume 4-násobku životného minima (AD 2) za každý mesiac trvania pracovnoprávneho vzťahu počas konkurzu vrátane mesiaca, v ktorom bol konkurz vyhlásený a mesiaca, v ktorom bol pracovnoprávny vzťah ukončený. V časti, v ktorej pracovnoprávny nárok nie je pohľadávkou proti podstate, má zamestnanec právo si takýto nárok uplatniť prihláškou, pričom uspokojený bude ako prihlásená pohľadávka. Zamestnanec má ďalej právo požadovať od správcu, aby mu oznámil, v akej sume uznáva pracovnoprávny nárok ako pohľadávku proti podstate, ako aj nespornú výšku pracovnoprávneho nároku, ktorú si zamestnanec môže uplatniť prihláškou. Opätovne je potrebné uviesť, že povinnosť na žiadosť zamestnanca oznámiť mu, v akej sumu uznáva pracovnoprávny nárok ako pohľadávku proti podstate, ako aj nespornú výšku , ktorý si môže zamestnanec uplatniť prihláškou zákon stanovuje vyslovene správcovi. A teda vecne
pasívne legitimovaným subjektom na podanie takejto žaloby (povinnosti oznámiť zamestnancovi, v akej sumu uznáva pracovnoprávny nárok ako pohľadávku proti podstate, ako aj nespornú výšku) by mohol byť opäť len správca a nie úpadca. Ako vyplýva z ust. § 86 ods. 2 a 3 v spojení s ust. § 96 zákona o konkurze a reštrukturalizácii č. 7/2005 pracovnoprávny nárok zamestnanca môže byť v priebehu konkurzu uspokojený ako pohľadávka proti všeobecnej podstate v poradí a rozsahu ustanovenom podľa § 86 ods. 2 písm. j) následne v rozsahu v ktorom správca uzná nárok zamestnanca ako pohľadávku proti podstate a uvedie nespornú výšku tohto nároku. Nie je vylúčené že správca dôjde k záveru, že niet pracovnoprávneho nároku zamestnanca, ktorý by mohol uznať ako pohľadávku proti podstate a označiť akúkoľvek výšku za nespornú. V takom prípade sa zamestnanec uspokojenia svojej pohľadávky môže domáhať postupom podľa § 96 ods. 1 až 6 po zostavení rozvrhu zo všeobecnej podstaty správcom a zverejnení zámeru zostaviť takýto rozvrh správcom v Obchodnom vestníku, do 30 dní podaním na predpísanom tlačive namietnuť u správcu poradie jeho pohľadávky proti podstate. Námietkou poradia pohľadávky sa rozumie ja námietka , že pohľadávka nebola do zoznamu vôbec zaradená. Podľa § 96 ods. 6 veriteľ, ktorý podal námietku, sa môže do 60 dní od zverejnenia oznamu o zostavení zoznamu pohľadávok proti podstate domáhať, aby súd uznesením určil poradie pohľadávky proti podstate; Takýto návrh však môže po vyhlásení konkurzu s poukazom na ust. § 47 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii smerovať len voči správcovi, ktorý je účastníkom konania namiesto úpadcu (žalovaného). V dôsledku vyhlásenia konkurzu prechádzajú na správcu všetky oprávnenia konať za úpadcu v pracovnoprávnych vzťahoch vo vzťahu k zamestnancom. Vyhlásením konkurzu, teda úpadca stráca oprávnenie konať voči zamestnancom pri plnení povinností voči zamestnancom a naopak toto oprávnenie a podľa okolností prípadu aj povinnosť vzniká priamo správcovi. S poukazom na uvedené sa po vyhlásení konkurzu možno domáhať splnenia povinnosti zamestnávateľa - úpadcu s poukazom na ust. § 56 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v spojení s ust. § 47 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii len žalobou voči správcovi, ktorý je účastníkom konania namiesto úpadcu. Nakoľko žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, bol žalovaný plne úspešný v konaní a mal by teda nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vzhľadom na to, že si trovy konania neuplatnil, / v konaní mu žiadne trovy nevznikli a ani mu žiadne z obsahu spisu nevyplývajú / súd prvej inštancie rozhodol, ta že mu náhradu trov konania nepriznal.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vydal nový rozsudok, nakoľko je toho názoru, že vydaný rozsudok nemá náležitosti v zmysle ustanovení § 220 ods. 1 CSP, keď rozsudok považuje za zmätočný a neplatný a taktiež požaduje, aby v novom rozsudku bolo aj poučenie o možnosti podania odvolania. Nesúhlasí so zamietnutím žaloby a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) CSP. Základným dôvodom žaloby je určenie hlavných položiek jeho mzdy za mesiac december 2013, nakoľko o to požiadal súd, lebo zamestnávateľ si túto povinnosť nesplnil a odmietol to urobiť aj po jeho písomných výzvach. Jeho zamestnávateľom bol PROFINT, spol. s r.o., IČO: 18 046 835, s ktorým mal platnú pracovnú zmluvu do 31.12.2013. Pracovná zmluva ani mzdové zaradenie neboli po vyhlásení konkurzu zmenené a pracovný pomer bol ukončený dohodou. Vyhlásením konkurzu na zamestnávateľa dňa 29.11.2013 jeho zamestnávateľ nezanikol ani nestratil právnu subjektivitu, nakoľko v zmysle § 56 zákona č. 7/2005 Z.z. prešlo na správcu oprávnenie konať v pracovno-právnych vzťahoch. Správca nie je nový zamestnávateľ, správca môže konať v pôvodných pracovných vzťahoch len v súlade so zákonom, predovšetkým so Zákonníkom práce a Zákonník práce vo svojich ustanoveniach nerozlišuje, či zamestnávateľ je alebo nie je v konkurze. Vzhľadom na uvedené bez ohľadu na to, že zamestnávateľ je alebo nie je v konkurze bol povinný zamestnávateľ - správca splniť si tieto povinnosti prikazované zákonom a to určiť výšku mzdy, náhradu mzdy a odstupné, poistné, daň a iné položky, zaúčtovať položky mzdy na príslušných účtoch v účtovníctve, vykázať mzdu vo výkaze sociálnej poisťovne, vykázať mzdu do zdravotnej poisťovne a vykázať mzdu vo výkaze na daňový úrad, predložiť výplatný lístok s jednotlivými položkami mzdy § 87 ods. 3 ZKR. Povinnosti v zmysle bodu 5 je povinný splniť za zamestnávateľa správca, ktorý má túto povinnosť v zmysle § 46, § 56, § 87 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. K uvedeným skutočnostiam sa súd nevyjadril a teda neuviedol, či uznáva alebo neuznáva porušenie zákona zo strany zamestnávateľa, ani či uznáva alebo neuznáva predložené dôkazy. Odôvodnenie rozsudku považuje za nedostatočné a absolútne nesúhlasí s bodom 25 odôvodnenia rozsudku. Je toho názoru, že žaloba bola podaná na určenie mzdy a zložiek mzdy a nebola podaná v zmysle uplatnenia mzdy v konkurze. Uplatniť pohľadávku v konkurze možno len vtedy, ak ten, kto pohľadávku uplatňuje, má na predpokladaná pohľadávku právny nárok. Pretože jeho mzda nebola určená a nebola zaznamenaná v účtovníctve, nemá ani právo na uplatnenie mzdy v konkurze. Správca ako zástupca zamestnávateľa si bol svojej povinnosti vedomý a do poisťovne podal
zmätočné výkazy o jeho mzde za december 2013. Vo výkaze do sociálnej poisťovne bola jeho mzdy určená vo výške 0,00 eur. Ďalej uviedol, že do zdravotnej poisťovne bol podaný výkaz s výškou jeho mzdy za december 2013 v sume 337,70 eur. Žalobca ďalej uviedol, že nesúhlasí s odôvodnením v bode 25 rozsudku a to s názorom súdu, že v žalobe mal byť pasívne legitimovaným správca a nie úpadca a poukázal pritom na svoje stanovisko k tomuto bodu v bodoch 15 až 20 odvolania. Ďalej uviedol, že na mzdu za december 2013 a odstupné mu vznikol nárok na základe jeho pracovnej zmluvy so zamestnávateľom PROFINT, spol. s r.o. a podľa § 56 ZKR prešlo síce na správcu právo konať v pracovno-právnych vzťahoch, ale žiaden zákon neumožňuje správcovi konať svojvoľne. Pretože mzda mu určená nebola, požiadal o určenie mzdy súd a považuje za nesprávne tvrdenie súdu, že žalovaným mal byť správca podľa § 47 ods. 5 ZKR.
5. Dňa 12.11.2019 Okresný súd Piešťany vydal opravné uznesenie, ktorým opravil rozsudok Okresného súdu Piešťany zo dňa 29.07.2019 č.k. 19Cpr/23/2018-119 a to v označení čísla konania, identifikačného čísla spisu a ECLI tak, že správne znie: 19Cpr/23/2018-119, IČS: 2117200086, ECLI: SK:OSPN:2019:2117200086.3.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spolu s opravným uznesením ako vecne správny s použitím § 387 CSP potvrdiť.
7. Predmetom konania na súde prvej inštancie je žaloba žalobcu, ktorou sa domáha určenia, že za mesiac december 2013 mu vznikol nárok na tieto zložky mzdy - a to hrubá mzda vo výške 13.727,54 eur, náhrada mzdy za tri sviatky 124,47 eur, náhrada mzdy za 15 dní dovolenky vo výške 1.629,40 eur, odstupné za 5 mesiacov vo výške 11.807,69 eur, čistá mzda vo výške 10.803,08 eur. Vymeriavací základ do sociálnej poisťovne za december 2013 - 3.930,- eur. Ďalej sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému, aby položky mzdy uvedené v bode 1 a všetky ostatné položky mzdy predpísané zákonom zaznamenal v účtovných záznamoch na predpísaných dokladoch a vykázal v predpísaných výkazoch a v mesačnom výkaze poistného do Sociálnej poisťovne za obdobie december 2013, opravil údaj vymeriavacieho základu zamestnanec Ing. P. X. zo sumy 0,00 eur na sumu 3.930,- eur.
8. Predmetom odvolacieho konania vzhľadom na rozsah a dôvody podaného odvolania žalobcu je posúdiť správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v prejednávanej veci a to s poukazom na ust. § 47 ods. 5 a § 56 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
9. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia bola vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj nálezmi Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalobca uvádzal v odvolaní, vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok.
10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t.j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t.j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok a to z úradnej moci.
11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
12. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku.
13. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.1992 na pozícii riaditeľ a to od 01.01.1993 do skončenia pracovného pomeru dohodou dňa 31.12.2013 z dôvodu podľa § 63 ods.1 písm. a) Zákonníka práce. Z čl. 4 predmetnej Dohody ďalej vyplýva, že zamestnanec má až do skončenia pracovného pomeru nárok na výplatu dohodnutej mzdy podľa pracovnej zmluvy a ostatných nárokov v zmysle Zákonníka práce. Uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 23K/12/2013 zo dňa 13.9.2013 bol na majetok žalovaného vyhlásený konkurz, uznesenie bolo publikované v Obchodnom vestníku č. 181/2013 dňa 19.9.2013. Do funkcie správcu konkurznej podstaty súd ustanovil Mgr. Nikoletu Gallovú.
14. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
15. K odvolaciemu dôvodu žalobcu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade ani táto námietka nie je
opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu v celom rozsahu zamietol.
16. Na to, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve používa pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
17. Záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vyplýva z posúdenia právnych účinkov vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného.
18. Základným účinkom vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu je strata oprávnenia úpadcu nakladať s majetkom podstaty a strata oprávnenia na výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty a prechod týchto oprávnení na správcu podstaty. V zásade platí, že správca podstaty je vo vzťahu k majetku, ktorý patrí do podstaty, oprávnený robiť úkony, na ktoré by bol inak oprávnený úpadca. Činnosť správcu má smerovať k naplneniu konečného cieľa konkurzu, ktorým je speňaženie majetku patriaceho do podstaty a pomerné uspokojenie veriteľov. (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 35/2009, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 52/2010, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43Cob/144/2017).
19. Z vyššie uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že hmotnoprávna i procesnoprávna spôsobilosť žalobcu/žalovaného ako úpadcu síce zostáva zachovaná, zároveň je však obmedzená v tom, že aktívnu i pasívnu vecnú legitimáciu v sporoch, ktorých predmetom je majetok podliehajúci konkurzu, má namiesto úpadcu správca konkurznej podstaty, a teda žalobca sám vo vlastnom mene nemôže podať žalobu a ani nemôže byť žalovaný. Tým nijako nie je dotknuté právo žalobcu/žalovaného na súdnu ochranu, ktoré má právo realizovať v rámci konkurzného konania a jeho inštitútov.
20. Základnou vlastnosťou konkurzného práva je, že ide o právo súbehové. V dôsledku vyhlásenia konkurzu prechádzajú na správcu všetky dispozičné oprávnenia ohľadom majetku, ktorý patrí úpadcovi a podlieha konkurzu. Tento účinok znamená, že pokiaľ ide o majetok podliehajúci konkurzu, odníma sa dispozícia dlžníka, prípadne iných osôb a to v prospech konkurzného správcu. Aj keď prechod dispozičných oprávnení je najpodstatnejším účinkom, okrem neho dochádza k prechodu na správcu aj iných oprávnení viažucich sa k majetku podliehajúcemu konkurzu ako je právo užívacie, právo k výťažkom z takéhoto majetku. Toto odňatie oprávnenie dlžníka spôsobuje u dlžníka ten stav, že mu ostáva zachované v skutočnosti len tzv. holé vlastníctvo. Zákon v tejto súvislosti uvádza, že správca koná v mene a na účet úpadcu, čo nasvedčuje, že medzi správcom a dlžníkom ide navonok o vzťah obdobný zastúpeniu. Riešenie zvolené zákonodarcom sa javí ako efektívne s ohľadom na konštrukciu iných právnych inštitútov v právnom poriadku. V tejto súvislosti je ďalej dôležité uviesť, že prípadné práva a povinnosti z konania, ktoré správca robí v súvislosti so správou a nakladaním s konkurznou podstatou vznikajú vždy úpadcovi a nie správcovi. Kauzálny rozsah, v ktorom dlžník, teda úpadca oprávnenie k majetku podliehajúcemu konkurzu stráca v rozsahu, v ktorom ho správca nadobúda nie je absolútny a taktiež nie je úplne synalagmatický. Rozsah, v ktorom správca nadobúda jednotlivé oprávnenia k majetku v konkurznej podstate je obmedzený účelom, pre ktoré sa dlžníkovi odnímajú. Tým je záujem na nezmenšovaní konkurznej podstaty. Ďalej vo vzťahu k súdnym a iným konaniam je rozhodujúce ust. § 47 zákona o konkurze a vyrovnaní, z ktorého vyplýva, že aktívne legitimovaný vo veciach, ktoré sa týkajú konkurznej podstaty ohľadom majetku úpadcu je počas trvania účinkov vyhlásenia konkurzu výlučne správca. Úpadca vyhlásením konkurzu v zásade stratil aktívnu vecnú legitimáciu na uplatňovanie nárokov, ktoré sa týkajú konkurznej podstaty. V prípade teda, ak podá žalobu
niekto iný ako správca, je potrebné takúto žalobu pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie zamietnuť. Špeciálnosť právnej úpravy konkurzného konania voči úprave podľa Zákonníka práce je nepochybná zo súbehovej podstaty konkurzného práva a samotnou úpravou Zákonníka práce, v zmysle ktorého je potrebné označiť zákon č. 7/2005 Z.z. ako osobitný zákon vo vzťahu k Zákonníku práce v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu (zamestnávateľa). Následne v súlade s právnou zásadou lex specialis derogat legi generali platí, že otázku vecnej legitimácie v tomto konaní je potrebné riešiť podľa osobitného zákona, t.j. zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. V tejto súvislosti je možné zovšeobecniť, že každé právo ktoré zákon umožňuje, či už implicitne alebo výslovne, uplatniť na súde je v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok nositeľa daného práva možné uplatniť iba prostredníctvom správcu podľa § 47 odsek 5 zákona č. 7/2005.
21. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý správne poukázal na to, že v danom prípade bolo potrebné vychádzať z toho, že po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, prešlo na správcu konkurznej podstaty oprávnenie konať za úpadcu v pracovnoprávnych vzťahoch vo vzťahu k zamestnancom úpadcu v zmysle zo zákona a to podľa ust. § 56 zák. č. 7/2005 Z. z., čím nastúpil na miesto žalovaného a vykonával práva v zmysle Zákonníka práce. V čase po vyhlásení konkurzu síce úpadca nestráca spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva ani spôsobilosť byť účastníkom konania, či procesnú spôsobilosť podľa procesného práva, avšak tieto jeho spôsobilosti sú obmedzené právnou úpravou, ktorá určité oprávnenia aj povinnosti v rámci hmotného i procesného práva prenáša na inú osobu a to na správcu konkurznej podstaty. Preto je to len správca, ktorý môže po vyhlásení konkurzu účinne nakladať s majetkom patriacim do konkurznej podstaty a je to tiež len on, kto môže po vyhlásení konkurzu viesť namiesto úpadcu aktívne i pasívne súdne spory týkajúce sa majetku buď priamo patriaceho do podstaty alebo takých nárokov, ktoré sú čo i len potenciálne spôsobilé podstatu určitým spôsobom zaťažiť (teda spory, v ktorých nebyť vyhláseného konkurzu by ako žalobca alebo žalovaný vystupoval priamo úpadca).
22. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že dňa 19.9.2013 bol začatý konkurz na majetok žalovaného, ktorý doposiaľ nebol ukončený. Predmetom tohto súdneho konania je majetok podliehajúci konkurzu patriaci žalovanému ako úpadcovi a preto žalovaný nie je po začatí konkurzného konania pasívne legitimovaný pri žalobe týkajúcej sa majetku podliehajúceho konkurzu, pričom za takúto žalobu je potrebné považovať aj žalobu o určenie zložiek mzdy za mesiac 12/2013 a odstupného, nakoľko v konečnom dôsledku ich vyplatenie zaťažuje majetok konkurznej podstaty úpadcu. V prejednávanom spore je teda nepochybné, že žaloba podaná žalobcom sa týka majetku podliehajúcemu konkurzu. V čase po vyhlásení konkurzu síce úpadca nestráca spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva ani spôsobilosť byť účastníkom konania, či procesnú spôsobilosť podľa procesného práva, avšak tieto jeho spôsobilosti sú obmedzené právnou úpravou, ktorá určité oprávnenia aj povinnosti v rámci hmotného i procesného práva prenáša na inú osobu, a to na správcu konkurznej podstaty. Preto je to len správca, ktorý môže po vyhlásení konkurzu účinne nakladať s majetkom patriacim do konkurznej podstaty a je to tiež len on, kto môže po vyhlásení konkurzu viesť namiesto úpadcu aktívne i pasívne súdne spory týkajúce sa majetku buď priamo patriaceho do podstaty alebo takých nárokov, ktoré sú čo i len potenciálne spôsobilé podstatu určitým spôsobom zaťažiť (teda spory, v ktorých nebyť vyhláseného konkurzu by ako žalobca alebo žalovaný vystupoval priamo úpadca). Na základe uvedeného, tak súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.
23. Súd prvej inštancie preto dospel k vecne správnemu záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a preto nemal inú možnosť ako žalobu zamietnuť bez toho, aby sa zaoberal ďalšími meritórnymi otázkami.
24. Pokiaľ odvolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo riadne odôvodnené, ani s touto odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožnil.
25. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudská práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, seria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220 ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 220 ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 OSP účinného do 30.06.2016) pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore aj úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva sporovej strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strany. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práva na tento argument (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 410/03).
26. Nemožno prehliadnuť ani mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, pričom intenzitu tejto vady je potrebné posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016). Úplná absencia odôvodnenia preukázaného skutkového stavu má povahu tzv. základných vád, ktoré judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva akceptuje ako dôvod pre zrušenie aj právoplatných rozhodnutí za účelom nápravy týchto vád. Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu týkajúceho sa dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2016 sp. zn. 6MCdo 5/2014).
27. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavanej časti rozsudku s cit. ust. § 220 ods. 2 CSP v spojení s jeho vyššie uvedeným výkladom je zrejmé, že súd prvej inštancie sa ním dôsledne riadil. Z odôvodnenia rozhodnutia je možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ako vec právne posúdil, pričom odkázal aj na relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. Odôvodnenie rozsudku je preto potrebné považovať za dostatočné, v dôsledku čoho nemožno rozsudok považovať za arbitrárny, či nepreskúmateľný. Z rozsudku súdu prvej inštancie je jednoznačne zrejmé, ako dospel k záveru, že v danom prípade nie je žalovaný pasívne vecne legitimovaný, s poukazom na jeho špecifické postavenie úpadcu v zmysle zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších zmien a doplnení. Vzhľadom na záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, bolo by už ďalej nadbytočným ďalšie vecné preskúmavanie dôvodnosti žaloby.
28. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
29. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie spolu s opravným uznesením v celom rozsahu, vrátane odvolaním osobitne nenapadnutého vecne správneho výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.
30. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v
zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
31. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
32. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.
33. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď žalovanému žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
34. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
35. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).