Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24Co-177-2019.pdf
PDF · 108.58 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/177/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobkyne: U. N., narodená X.X.XXXX, bytom P. J. A. XXX/XX, A., zastúpená splnomocnencom.: Advokátska kancelária BÁNOS s.r.o., IČO 47 551 372, so sídlom Hlavná 979/23, Galanta, proti žalovaným: 1. Nemocnica s poliklinikou Sv. Lukáša Galanta, a.s., IČO 44 452 519, so sídlom Hodská 373/38, Galanta, zastúpená splnomocnencom: LEGAL ART, s. r. o., IČO 36 289 302, so sídlom Michalská 14, Bratislava, 2. Národný ústav srdcových a cievnych chorôb, a.s., IČO 35 971 126, so sídlom Pod Krásnou hôrkou 1, Bratislava, zastúpený advokátkou: JUDr. Marta Srncová, IČO 50 100 904, so sídlom Seberíniho 9, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného 1. proti výroku II. rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 23C/273/2014-473 zo dňa 16.5.2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. potvrdzuje.
II. Odvolací súd žalobkyni nepriznáva voči žalovanému 1. nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. žalovanému 1. priznal voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, výrokom III. žalovanému 2. priznal voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 % a výrokom IV. Slovenskej republike priznal voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 %,
2. Rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil vo výroku I. o zamietnutí žaloby použitím ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 420 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, v napadnutom výroku II. a vo výroku III., IV. o nároku na náhradu trov konania použitím ust. § 255 ods. 1, § 257 Civilného sporového poriadku.
3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie vo veci samej tým, že aby bolo možné vyvodiť voči poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti právnu zodpovednosť, musia byť kumulatívne naplnené predpoklady, ktoré pre jej vznik platné právo ustanovuje. Konkrétne ide o: (1) protiprávny úkon - konanie, či zanedbanie musí byť v rozpore s povinnosťami zdravotníckeho pracovníka; (2) škodlivý následok, škoda - porušenie alebo ohrozenie zákonom alebo iným právnym predpisom chránených hodnôt; (3) príčinná súvislosť (kauzálny nexus) - medzi protiprávnym úkonom a škodlivým následkom musí byť vzťah príčiny a následku, tzv. príčinný vzťah; (4) zavinenie - ku konaniu alebo zanedbaniu musí dôjsť zavinením, či už pôjde o úmysel (priamy, nepriamy) alebo nedbanlivosť (vedomá, nevedomá). Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že nebol naplnený ani jeden z predpokladov zodpovednosti na strane žalovaných, nakoľko nezistil ani prvý z predpokladov, t. j. nezistil porušenie akejkoľvek im zákonom zverenej povinnosti ohľadne poskytovania zdravotnej starostlivosti lege artis, teda v súlade so súčasnými poznatkami vedy. Ak nebolo konštatované porušenie povinnosti zo strany žalovaných, nemôže existovať ani príčinná súvislosť medzi porušením povinností zo strany žalovaných a smrťou manžela žalobkyne. Nebolo preukázané, že úmrtie manžela žalobkyne bolo
spôsobené žalovanými následkom porušenia ich povinností, nemohlo teda dôjsť v dôsledku úmrtia manžela žalobkyne ani k neoprávnenému zásahu žalovaných do práv na ochranu osobnosti žalobkyne, konkrétne do práva na súkromie a rodinný život. Pokiaľ žalovaní neporušili žiadnu povinnosť, nemôžu niesť ani morálnu zodpovednosť za smrť manžela žalobkyne. Súd prvej inštancie považoval žalobu za nedôvodnú, preto ju zamietol.
4. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobkyňa bola neúspešná v konaní a požiadala súd prvej inštancie, aby v prípade jej neúspechu zohľadnil dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter. Pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa vyžaduje vždy kumulatívne splnenie dvoch podmienok: a) dôvody hodné osobitného zreteľa, b) výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti, zákon bližšie nešpecifikuje. Dôvody osobitného zreteľa možno zhrnúť nasledovne: a) neprimeraná tvrdosť, b) podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, c) povaha a okolnosti sporu, d) zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, e) zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, f) osobné pomery strany sporu, g) nízky príjem. Žalobkyňa už v čase podania žaloby mala k dispozícii protokol z dohľadu Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, v priebehu konania bolo realizované znalecké posúdenie a aj napriek tomu sa rozhodla pre ďalšie znalecké dokazovanie. Avšak je potrebné prihliadnuť na to, že v predmetnom spore záviselo rozhodnutie súdu od posúdenia odborných otázok. Odmena znalkyne MUDr. Illiašovej bola plne hradená z preddavku zloženého žalobkyňou, teda žalovaným nijaké trovy v tejto súvislosti nevznikli. Súd prvej inštancie zároveň zohľadnil osobnú situáciu žalobkyne a jej nízky príjem, a to, že žalobkyňa sa celodenne stará o ťažko chorú matku, z uvedeného dôvodu nepracuje a poberá iba opatrovateľský príspevok vo výške 369,36 eur mesačne, žije vo svojom 1-izbovom byte, nemá žiadne peňažné úspory, je vdova. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie mal za to, že sú dané výnimočné okolnosti na strane žalobkyne. Žalovaní sú právnické osoby, poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, ktorí nepocítia dôsledky zníženia náhrady trov konania v takom rozsahu, ako by ich pocítila žalobkyňa v prípade plnej náhrady. Súd prvej inštancie sa domnieval, že zníženie náhrady na 50% je primerané tak, aby bol daný pomer medzi úspechom žalovaných a dôvodmi hodnými osobitného zreteľa na strane žalobkyne. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania žalovaným a štátu v rozsahu 50%.
5. Proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania žalovaného 1. voči žalobkyni podal odvolanie žalovaný 1. z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že zo strany súdu došlo k porušeniu základných zásad rozhodovania o trovách konania. Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá nemala úspech vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácie, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa. Je však nutné prihliadnuť aj na pomery druhej strany sporu. Iba konštatovanie, že rozhodnutie o výnimočnom nepriznaní práva na náhradu trov konania nezasiahne nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany bez toho, aby sa súd majetkovou sférou tejto strany akokoľvek zaoberal, je neprípustné a takýto postup možno z hľadiska súdu hodnotiť ako svojvoľný. Pokiaľ ide o postoj strán v konaní, tu súd prihliada najmä na to, ako si strany plnili svoje procesné povinnosti, súd by mal napr. prihliadať na to, či strana uviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej patril, s výnimkou tých, ktoré uplatniť nemohla. Žalovaný 1. má za to, že súd prvej inštancie bol povinný skúmať aj majetkové, zárobkové a iné pomery aj žalovaného 1., predovšetkým možný dopad na budúce pôsobenie žalovaného 1. s prihliadnutím na potenciálne súdne spory. K dokazovaniu však v tomto smere nedošlo a súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku vychádzal len z čisto hypotetických tvrdení, keď skonštatoval, že žalovaní sú právnické osoby, poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, ktorí nepocítia dôsledky zníženia náhrady trov v takom rozsahu, ako by ich pocítila žalobkyňa v prípade plnej náhrady. Priznanie zníženej náhrady trov konania žalovanému 1. môže mať závažné dôsledky na ďalšie fungovanie žalovaného 1., a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosť, že v prípade možných ďalších sporov by mohlo dôjsť k vytvoreniu akéhosi nebezpečného „precedensu“ a k rozšíreniu nepravdivých informácií o tom, že v prípade žalovaného 1. je možné bezhlavo podávať žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške niekoľko tisícok eur a v prípade neúspechu potenciálneho žalobcu, súd s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaný 1. je právnickou osobou, poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, neprizná náhradu trov konania strane úspešnej v spore. Aj keď išlo o posúdenie veľmi citlivej otázky a o posudzovanie odborných otázok, s prihliadnutím na penzum pred súdom prvej inštancie vykonaných dôkazov a ich vyhodnotenie, súd prvej inštancie mohol rozhodnúť aj skôr, aj s prihliadnutím na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania. Nepriznaním
náhrady trov konania žalovanému 1. v celom rozsahu súd prvej inštancie nerozhodol spravodlivo a spôsobom, ktorý by sa dal v zmysle zásady právnej istoty očakávať. Neprimeranú dĺžku súdneho konania a počet nariadených pojednávaní nezavinil žalovaný 1., práve naopak, zavinila ju žalobkyňa a samotný súd prvej inštancie. Použitie ust. § 257 Civilného sporového poriadku neodôvodňuje fakt, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore prehrala, je horšia ako majetková a finančná situácia protistrany. Žalovaný 1. má za to, že žalobkyňa dostatočne nepreukázala existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočnosť situácie, v ktorej sa nachádza, súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré v odôvodnení rozsudku uviedol, pri rozhodovaní o náhrade trov konania žalovanému 1. súd prvej inštancie absolútne neprihliadal na majetkové a iné pomery všetkých strán sporu, ale len žalobkyne a súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal s otázkou možného dopadu nepriznania náhrady trov konania žalovanému 1.. Žalovaný 1. navrhuje, aby odvolací súd napadnutý výrok rozsudku zmenil tak, že žalovanému 1. prizná voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. Žalobkyňa, žalovaný 2. a štát odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodali. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného 1. proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie nevyjadrila.
7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
9. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala uloženia povinnosti žalovaným 1., 2. zaplatiť jej spoločne a nerozdielne sumu 33.000 eur s príslušenstvom titulom nemajetkovej ujmy, ktorá nemajetková ujma jej mala byť spôsobená neoprávneným zásahom žalovaných 1., 2. do jej práva na súkromie a rodinný život. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním vo výroku II. o nároku žalovaného 1. voči žalobkyni na náhradu trov konania žalobu vo veci samej zamietol (výrok I.). Vzhľadom na to, že žalobkyňa proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie vo výroku o zamietnutí žaloby vo veci samej (výrok I.) nepodala, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. Rovnako nadobudli právoplatnosť i výroky rozsudku súdu prvej inštancie o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovanému 2. a štátu voči žalobkyni v rozsahu 50 % (výroky III., IV.), keďže ani žalobkyňa, ani žalovaný 2. a štát odvolanie proti nim nepodali. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal napadnutý výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovanému 1. proti žalobkyni v rozsahu 50 % a úlohou odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaného 1. bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovanému 1. proti žalobkyni práve v rozsahu 50 %.
10. Súd prvej inštancie žalobu vo veci samej zamietol z dôvodu, že nebola preukázaná zodpovednosť žalovaných 1., 2. za smrť manžela žalobkyne. Súd prvej inštancie plne úspešnému žalovanému 1. priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, keď dospel k záveru, že proti priznaniu nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 % hovoria dôvody hodné osobitného zreteľa. Za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd prvej inštancie plne úspešnému žalovanému 1. priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 50 %, považoval súd prvej inštancie skutočnosť,
že rozhodnutie v predmetnom spore záviselo od posúdenia odborných otázok, ako i osobnú situáciu žalobkyne a jej nízky príjem.
11. Žalovaný 1. v odvolaní namietal, že právny záver súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa rozhodnutia o jeho nároku na náhradu trov konania voči žalobkyni je nesprávnym, keďže žalobkyňa dostatočne nepreukázala existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočnosť situácie, v ktorej sa nachádza a nepriznaním náhrady trov konania žalovanému 1. v plnom rozsahu nerozhodol súd prvej inštancie spravodlivo a spôsobom, ktorý by sa dal v zmysle zásady právnej istoty očakávať.
12. V zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
13. V zmysle § 257 Civilného sporového poriadku výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
14. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojím nárokom zvíťazila, dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Rozhodovanie o náhrade trov konania, v ktorom sa premieta zásada zodpovednosti za výsledok sporového konania, je upravené v ustanovení § 255 Civilného sporového poriadku. Základným merítkom pre nárok na náhradu trov je miera úspechu vo veci a tento treba chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu v zmysle procesného výsledku. Procesný úspech v plnom rozsahu strany sporu znamená stav, pri ktorom súd v plnom rozsahu vyhovie jej žalobe vo veci a vydá rozsudok v súlade s navrhovaným petitom. Pokiaľ teda strana sporu má plný úspech vo veci, má právo na náhradu všetkých trov konania vynaložených na účelné uplatnenie alebo bránenie svojho práva (§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku). V prípade, že strany sporu mali úspech len čiastočný, náhrada trov konania bude pomerne rozdelená alebo v prípade, že úspech a neúspech sú vyvážené, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
15. Odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (i od zásady zodpovednosti za zavinenie v prípade zastavenia konania) predstavuje ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Je potrebné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej praxe aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú splnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania úspešnej strane, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania úspešnej strane celkom alebo sčasti neprizná. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Uvedené ustanovenie preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane, ale vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležité odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie uvedeného ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania a pod.. Nepriznať hoci len čiastočne náhradu trov konania úspešnej strane možno len za predpokladu, že v konkrétnej veci možno od tejto strany spravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sám hradil jemu vzniknuté trovy konania a to práve z konkrétne uvedených a existujúcich dôvodov hodných osobitného zreteľa. Je preto potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné.
16. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.
17. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, keď vec i správne právne posúdil, preto s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvej inštancie v preskúmavanom výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému 1. voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 %. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
18. Pokiaľ ide o dôvody spočívajúce v okolnostiach danej veci, ktoré súd prvej inštancie považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa, odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie plne stotožňuje. Odvolací súd má za to, že v danom prípade je opodstatnené pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania brať zreteľ na osobnú, finančnú a sociálnu situáciu žalobkyne ako na dôvod hodný osobitného zreteľa odôvodňujúci aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku. Žalobkyňa je bez pochybností v ťaživej životnej situácii, keď zabezpečuje celodennú starostlivosť o svoju zdravotne postihnutú matku, jej jediný príjem je peňažný príspevok za opatrovanie, ktorý je nízky, žije sama v jednoizbovom byte, nevlastní žiaden majetok vyššej hodnoty a nemá žiadne peňažné úspory. Uloženie povinnosti žalobkyni zaplatiť žalovanému 1. náhradu trov konania v plnom rozsahu by jej celkovú zlú situáciu ešte viac prehĺbilo.
19. Pokiaľ žalovaný 1. v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie neskúmal majetkové, zárobkové a iné pomery žalovaného 1. a možný dopad tohto rozhodnutia na budúce pôsobenie žalovaného 1. s prihliadnutím na potenciálne súdne spory, je jeho odvolacia argumentácia neopodstatnená. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalovaný 1., resp. zástupca splnomocnenca žalovaného 1., bol na pojednávaní konanom dňa 18.4.2019 riadne vyzvaný, aby sa vyjadril k dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktoré žiadala žalobkyňa zohľadniť pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania strán, pričom negatívny dopad nepriznania nároku na náhradu trov konania na jeho majetkové pomery a budúce pôsobenie nielen že žiadnym spôsobom nezdôvodnil, ale ani len netvrdil. Ak teda žalovaný 1. nepredniesol žiadne tvrdenia na svoju obranu pre prípadné nepriznanie mu nároku na náhradu trov konania voči žalobkyni z hľadiska možného zásahu do jeho majetkovej sféry, nemal čo ani súd prvej inštancie v tomto smere dokazovať. Súd prvej inštancie tak postupoval v preskúmavanom prípade správne, ak žalovaných 1., 2. vyzval na vyjadrenie sa k možnej aplikácii ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku, čím im vytvoril priestor i na vznesenie dôkazných návrhov k nemu sa vzťahujúcich. Nemožno preto ani konštatovať, že v dôsledku aplikácie ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku bude akýmkoľvek spôsobom majetková sféra žalovaného 1. ohrozená, a to v porovnaní s možným ohrozením základných životných potrieb žalobkyne. Vo vzťahu k okolnostiam preskúmavaného prípadu sa javí spravodlivé, že žalovaný 1. ako úspešná strana sporu nebude mať nahradené trovy konania v plnom rozsahu ale len v rozsahu 50 %.
20. Pokiaľ súd prvej inštancie mal za preukázané, že v konaní sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa umožňujúce priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému 1. len v rozsahu 50 % v zmysle ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku, odvolací súd jeho rozhodnutie považuje za vecne nesprávne a založené na správnom právnom názore. Súdom prvej inštancie v tomto smere predložené dôvody posudzované vo svetle zhora nastolených aspektov majú charakter dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď s ohľadom na okolnosti daného prípadu, ako i charakter konania, tieto možno považovať za osobitne výnimočné. Odvolacie námietky žalovaného 1. sú tak neopodstatnené.
21. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu, nespôsobilé privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
22. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o nároku na náhradu trov konania žalovaného 1. voči žalobkyni v rozsahu 50 % z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a contrario Civilného sporového poriadku tak, že plne úspešnej žalobkyni nepriznal voči žalovanému 1. nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z Článku 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku zakotvujúceho procesnú ekonómiu, keďže rozhodovanie postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku najskôr o nároku na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, že žalobkyni žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného sporového konania.
24. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).